ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Móric Jókai: Čierne diamanty

Román

Z maďarčiny preložil Vladimír Roy

II. diel

Vydavateľstvo „ACADEMIA“ v Bratislave

Tlačou kníhtlačiarne Karla Prochasku v Českom Tešíne.

Móric Jókai

Známy a dodnes čítaný maďarský spisovateľ Móric Jókai narodil sa r. 1825 v Komárne. Pochádzal z kalvínskej rodiny zemianskej, otca mal advokáta. Študoval v Komárne a v niekdajšom Prešporku — Bratislave, ako veľmi dobrý žiak. Druhú triedu, zvanú filozofickú, končí v Pápe, kde jeho spolužiakom je neskorší veľký maďarský lyrik Alexander Petőfi. Z čias samovzdelávajúceho krúžku najviacej sa zaoberá maliarstvom. 1845-om príde do Pešti na právnickú prax a tu sa začína jeho spisovateľská dráha. 1847 rediguje časopis „Életképek“ (Obrazy zo života) spolu s priateľom Petőfim, s ktorým sa však rozíde jednak pre svoju ženbu, jednak pre Petőfiho básnickú persifláž na Vörösmartyho, vtedy najslávnejšieho maďarského básnika. Má účasť na revolučnom dni 15-ho marca 1848. V pohnutom tom čase sa proti vôli rodiny a priateľov ožení s vynikajúcou herečkou Rózou Laborfalvi. S vládou uteká do Debrecína, zas do Pešti, potom do Aradu. Po utlačení povstania skrýva sa v húštinách horstva Bükk, až mu manželka vymôže amnestiu. V rokoch porevolučného tupého zátišia veľmi usilovne a veľmi mnoho pracuje, jeho spisovateľská sláva vzrastá, i hmotne sa vzmáha. 1863 zakladá deník „Hon“ (Vlasť), pre články sem napísané je za čas i v žalári. Od 1861 je snemovým poslancom až do 1896, keď sa stáva členom panskej snemovne. Jeho manželka, Róza Laborfalvi, umrela r. 1886, Jókai sa znovu ožení 1899 s mladou herečkou Bellou Nagyovou. Pre toto svoje pozdné manželstvo mnoho vytrpel, verejná mienka mu ho často dala pocítiť, i v parlamente padly o tom ostré slová. Umrel r. 1904, jeho pohreb bol ozaj národný, veď jeho dielo preniklo do širokých vrstiev, menovite meštianskych.

Jeho hlavné romány sú: „Hétköznapok“ (Zvyčajné dni), 1846, „Érdély aranykora“ (Zlatý vek Sedmohradska), 1852, „Egy magyar nábob“ (Magnát maďarský), 1853/54, „Kárpáthy Zoltán“, 1854, „Dekameron“, 1858 — 1860, „Szegény gazdagok“ (Chudobní boháči), 1860, „Az uj földesúr“ (Nový statkár), 1863, „Politikai divatok“ (Politické módy), 1864, „Mire megvénülünk“ (Zostarneme), 1865, „A köszivú ember fiai“ (Synovia muža srdca kamenného), 1869, „Fekete gyémántok“ (Čierne diamanty), 1870, „Eppur si muove“ (A preca sa točí), 1872, „A jövő század regénye“ (Román budúceho storočia), 1872, „Egész az északi pólusig“ (Až po severnú točňu), 1876, „Egy az Istenc“ (Jeden je Boh), 1877, „Rab Ráby“, 1879, „Szabadság a hó alatt“ (Svoboda pod snehom), 1879, „A lőcsei fehér asszony“ (Levočská biela pani), 1885, „A cigánybáró“ (Cigánsky barón), 1885, „A tengerszemü holgy“ (Dáma morských očí), 1890, „Sárga rózsa“ (Žltá ruža), 1893.

Jókaiho neobyčajná plodnosť súvisí s jeho dekoratívnou fantáziou. Veľké pohádky Východu mohly sa zrodiť z takejto fantázie. Je to fantázia dieťaťa. Neide mu o to, aby prehĺbil a vysvetľoval prežité alebo čítané veci, ale aby rozkošnícky ďalej snoval príjemný dojem, a dekoroval ho čím bohatšími farbami. Je to duševná technika detskej hry. Tomuto slúži i jeho obľúbená forma štýlová, enumerácia, ktorej sa naučil od francúzskeho romantického románu.

Prirodzená gravitácia jeho dekoratívnej fantázie priťahuje ho k exotiku, kde je dovolená každá farba. V maďarskej literatúre, ktorá do tých čias bola pripätá k vlastnej zemi, on zastupuje lásku k diaľkam. Sám píše: „Moje rozpravy odohrávajú sa na morách a ostrovoch, v Severnej i Južnej Amerike, v starom i novom Egypte, v Ríme caesarov i revolúcií, v Londýne, v Petrohrade, v Poľsku, na sibírskych púšťach, na Kamčatke. V mojich románoch mnoho miesta zaujímajú deje Turecka, pohádky Východu, Stambul, Krym, Kavkaz, ďalej Perzia, Palmyra, Afganistan, Čína, pobrežie amurské, nádherné mestá Ázie, Sýria, stará Palestína, zas Sicília a celý taliansky raj; Dubrovník, Bosna, Prusko i stará Viedeň. Zašiel som na krídlach i do neznámych regií, do potopených svetadielov, do Oceánie, pochovaného Leaotungu, k neprístupnému severnému pólu, do krajín snov budúcich storočí i do predpotopného sveta pliocénu.“

Maďarská kritika vyčítala mu mnohé neúmernosti, nepravdepodobnosti, menovite Gyulai a Péterfy. A preca zostával jedným z najobľúbenejších spisovateľov svojej doby. Z jeho štýlu, z jeho fabuly, z jeho humoru smeje sa jednak detská dobrota, ako starecké porozumenie i večne mladá túha po nezemských výšinách.

Na onen predhistorický, zapadlý svet skamenelých rastlín, z ktorých vyrastá nad diamant drahšie uhlie, naväzuje román „Čierne diamanty“, ktoré v preklade básnika Roya predostierame slovenskému čitateľstvu. V líčení uhoľného sveta a podivuhodnej povahy svojho hrdinu uplatňuje sa jeho bohatá romantika. Okolo toho však točí sa i balzacovská „ľudská komédia“, honba po zlate a zisku, falošný lesk podvodnej a povrchnej spoločností. Nezabudnime, že román je z r. 1870, keď po vyrovnaní rakúsko-uhorskom nastáva ozaj tanec okolo… „zlatého teľaťa“.

(Čítaj o Jókaiho živote a diele: Mikszáth Kálmán: Jókai Mór élete és kora, Császár Elemér: A magyar regény története, Szerb Antal: Magyar irodalom történet.)