ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo hovorí Pentateuch o šiestich dňoch stvorenia, to je pravda.

Lenže dni meral božskými pieskovými hodinami, v ktorých každé padajúce zrnko piesku znamenalo rok, takže celý deň značí potom tisíc rokov.

Sám začiatok je tiež takou nekonečnosťou, ktorá nestrpí ľudských číslic. A otázka „kedy“? je takou záhadou, pokorujúcou ľudskú pýchu, na ktorú učenec musí odpovedať: „Neviem nič!…“

Toľko sme sa už dozvedeli, že „včerajšok“, ktorý predchádzal naše jestvovanie, je od nás aspoň vo vzdialenosti sto tisíc rokov.

A to len včerajšok! A čo potom tých šesť prvých dní?

Ale včerajšok už poznáme.

Máme veľkú knihu: kôru zeme. Táto má skutočné listy, ako má kniha strany, ktoré sú položené na seba; každý list znamená desať tisíc, sto tisíc (Boh vie koľko?) rokov. Odvážna ľudská vedychtivosť prevŕtala tieto listy rýľom, kladivom, dlátom, nebožiecom. Každý list je popísaný literami, zvesťami, ktoré jedno stotisícročie zanechalo druhému stotisicročiu, sú to navždy mŕtve a jednako večne hovoriace svedectvá. Ľudský duch sa ich naučil čítať.

Spočítal strany listov zeme; vypočul reč tajomných litier; naučil sa tajomstvám zo skál, z molekúl infuzórií tvoriacich vrchy; drobnohľadom preskúmal temer neviditeľné zvieracie ostatky útrob zeme a ďalekohľadom prenikol do nekonečnosti neba a poznal, že to ani dolu ani hore nemá „konca“.

Prvý list tejto knihy, ktorý človek mohol obrátiť, bola granitová a porfyrová vrstva. Pod tú už nemohol preniknúť. Čo je pod ňou? o tom rozprávajú len sopky. Oheň… Ale aký oheň? Vrstva, ktorú tvorí sopka, to je už len druhá strana knihy. Oheň sopky splodil len bazalt; granitový list menujú „plutonickou tvorbou“. Vo vysokom smysle mytu meno Pluto znamená podzemného boha.

A za ohňom je para. Všetko sjednocujúca para, v ktorej železo a granit spolu žijú s diamantom a zlatom. Naozaj žijú? Prečo žijú?

Jeden list vytvoril oheň, druhý more, potopu, tretí chemické vlivy, ale sila, ktorá cez trhliny zemskej kôry pretisla granit ako chvejnú huspeninu, povedala: „Nebuď zvedavý na moje meno! Ja som Boh!“

Granit je čistým listom, ktorý nič nehovorí. „Nekonečnosť!“ to je jeho odpoveď. Ním je kniha zatvorená.

Vulkanický útvar rozpráva, že zem už žila, ale na nej nežilo nič. Žila len sama búrlivým životom a svoje jestvovanie nesdielala s nikým. Mala veľké boje. Bojovala s ohňom a povetrím, s vlastným kolobehom a s príťažlivosťou mesiaca.

Jednotlivé listy zemských usadlín potom už začínajú rozprávať hmlisté báje o minulých storočiach.

V skamenelých ostatkoch večných listov leží svet ríše zvieracej a kveteny zapadlých čias; a pred očami skúmateľa oživne každý.

V prvej vrstve nevyskytujú sa iné rastliny, ako morská tráva, kapradie, prasličky a machy, ktoré nejedia zvieratá, len infuzóriá a najnižšie druhy zo sveta zvierat: slimáci, mušle, v nekonečnej premenlivosti. Vtedy ešte týmto patril svet.

Vo vyššej, silurovej vrstve už sa zjavujú ryby, vodní obyvatelia podivných tvarov, ktorí kedysi vykazovali poldruha tisíc druhov a dnes už ani v oceánoch, ani v riekach nevidieť im podobného tvora. Ešte vo vyššej, devonovej vrstve začína sa už svet saurov. Je to druh zvieraťa, ktorý kedysi mohol byť kráľom zeme, boly to dvojsiahové potvory, s ohromnými kosťami. S nimi tiež neni ešte pochovaná iná rastlina, než kapraď a lykopodium. Zvieratá sa navzájom požieraly.

Prvý jedlík trávy, obrovský iguanodon zjavuje sa v kriedovej vrstve, v tvorbe jury; celá kriedová vrstva pozostáva zo samých drobných slimačích škrupín.

Vrchné zemské vrstvy potom sú preplnené ostatkami obrovských savcov, s nimi sú pochované všetky rastliny zapadlého sveta, ich všetky druhy sú sosbierané a odtlačené na listoch hrozného herbára.

Nad týmto bývame my; páni „dneška“. Po čom chodíme, to je „včerajšok“. Aký mohol byť ten včerajší svet?

*

Ovzdušie bolo raz tak veľké ako je dnes, preto nebo nebolo belasé, ale večer jagalo sa vo farbách porcelánu a ráno planulo purpurovým ohňom. Slnko a mesiac pri východe a západe zdaly sa byť raz tak veľkými ako dnes.

Vrstvy zeme sú ešte prehriate; mora je ešte desať ráz toľko ako pevniny; preto medzi dvoma točňami je večné leto, urovnomernené teplotou vody a výškou ovzdušia.

Len dve točne sú pokryté ľadom a snehom, kde šikmo padajúci lúč slnka už neohrieva zem. Tam svet odrazu prechádza do zimy. Ako na póle červeno planúcej hviezdy Marsa vidno bielu škvrnu, v periheliu ktorej ubúda a v afheliu zase pribúda.

Pevninu tvoria len rozptýlené ostrovy; väčšina ostrovov má sopky; niektorý ostrov má ich aj viacej. Ich okraje pokrývajú lysé sutiny lávy; niektorá sopka dvíha sa do snežných oblastí, tvoriac ľadový končiar s plamennou korunou; na ich úpätí rozprestiera sa praveká úrodná zem, prehriata a vlhká, tak ako vystúpila na božie svetlo z lona horúceho mora.

Kto vie, koľký útvar je toto? Ešte vždy nie je posledný.

Kapradia prasličky, ktoré dnes poznáme ako trpasličie rastliny, vtedy rástly ako obrovské stromiská, podobné dnešným jedliam; a jedle svojimi kolosálnymi rozmermi dosahovaly výšky veží; kde žijú jedle, tam sa medzi ne miešajú aj ozdobné palmy. V systéme rastlín je ešte zmätok; sú ešte trstiny, ktoré sa podobajú palmám; tajomné rastliny, ktoré tvoria prechod medzi palmou a jedľou, a medzi jedľou a praslicou. Medzi rastlinnými obrami tejto predchádzajúcej periódy ešte chybia — kvety, pestré ozdoby luk; vôňou prekypujúce a medonosné množstvo kvetov vtedy ešte nebolo.

A keďže nebolo kvetov, nebolo ani včiel, ani motýľov, ani na tisíce bzučiacich chrobákov, ktorí teraz obletujú kvety.

Nebolo ani vtáctva, povetrie bolo prázdne. Spevaví vtáci všetci sa živia hmyzom. Keby bol hmyz vznikol prv ako spevavé vtáctvo, boly by zničené všetky lesy, a keby sa bol vták zjavil pred hmyzom, bol by musel od hladu umreť hneď prvý deň.

Svet bol bez zvuku a piesne, mal len obrov a potvory a ich hlas sa podobal hromobitiu.

V našom „včerajšku“ sa to zmenilo. Trávy už majú kvet, povetrie má operených spevcov pole a hora motýľov.

Toto menujú periódou mladšej tvorby — „pliocene“.

Bol to krásny sen tvoriaceho božstva!

Každá čiastka pevniny je večne zelená a plodná.

Tráva, ktorá pokrýva rovinu, je tak vysoká, urastená ako turkyňa, lenže nevädne. Voda jazier, povrch močarín nezaháľa, je tiež potiahnutý kvetnatými pokrovcami. Povrch mladších jazier pokrýva ešte len močaristá zeleň, ktorú zvestrujú kvety vodných ruží a ľalií, neskoršie ich okraj husto vrúbi lotus a nymfea, nad rudými žilami popretkávanými kobercami pergamenových listov, kolíšuc ružové, biele a zelené tulipány klobúkovej veľkosti, kým prostred jazera, ako planúca mozaika, chvejú sa kvety žlto-červenej urticulárie. Neskôr hladinu jazera čím ďalej tým väčšmi opanúva rastlinstvo. Vodný cyprus tvorí na nej celé krovie, bobuľové rastliny, popínavé výhonky ho celé krížom-krážom oplietajú; napokon prenikne pandanus a opičí fík, stavitelia rastlinného sveta, ktorým z každej haluzi vyháňajú korene; koľko vetví, toľko kmeňov; až napokon zastavajú, preklenú svojimi stĺpami štíhlymi ako jedľa a tak nerozlučiteľnou listnatou podlahou pokryjú túto državu vôd, a odlúdia ju vzmáhajúcej sa ríši zeme.

Vyvýšenú rovinu potom pokrýva vždy zelené listie. Ešte nezavítal babylonský deň kvetnatého sveta; ešte nie sú palmy podelené na zóny, kosodreviny a jedle; spolu rastú všetky od Sibíri po Atlas. Na tej istej bridlicovej vrstve tak ako kedysi spadly vedľa seba, vidieť skamenelý odtisk struku z amborového stromu, vŕbového bahniatka a šišky kamforového stromu. Tamten je plodom pozdnej jesene, prostredný skorej jari a posledný pravého leta. Tedy neprestajne je spolu jeseň, jar a leto. Na stromoch sú neprestajne nové kvety, nové ovocie a večne zelené listie. S jednoho padajú kvety, s druhého padá ovocie, s posledného listie; a kde sa to končí, tam sa to zas znova začína.

A aký zázračný tvar majú rastliny!

Kapradie tvorí na siahu hrubé stromiská, ktoré majú šupinatú cibuľu a korunu ako palmy. Calamit je jediným vysokým, dutým steblom, bez listia, na vrcholci má strapcovitý zrnonosný palcát. Sfenofilium je zo samých prsteňov pozostávajúce strmisko a každý prsteň tvorí listový veniec. Lepidendron sťaby bol sostavený z mačacích chvostov, hrubých ako ľudský trup; je to zázračný ker. Známy druh fagule: faseolites, podobá sa stromu a tvorí celé lesy. Equisetum má podobu jedle, a jeho vrcholec chúli sa do tvaru ovocia, ktoré sa podobá hniezdu. Dlhé vetve „baksie“ núkajú kytky kvetov, v ktorých sa tají jedlý druh ovocia; predstavme si jahodu, ktorej každé zrnko je tak veľké ako jablko. A medzi týmito sa nachádzajú všetky podivné druhy rastlinstva, dnešného južného podnebia; chlebový, škoricový strom, pizang a ambra, stromy, ktoré šíria vôňu, ronia kvety, ponúkajú ovocie, ronia med, potia jantárovú miazgu, ktoré zo zeme vyrastajú v skupinách ako pažiť, ako šachorová húština, pospletané a poprerastané kvitnúcimi liánami, súc hore spestrené listím odchylnej farby plodonosných parazitov, dolu machmi, tvoriacimi zázračné hrivy a pod nimi v tme, kam neprenikne slnečný lúč, skornité kvety a žltá koralková huba. Na zemi niet ani na dlaň miesta, ktoré by nebolo husto zarastené všetkými možnými nádherami prírody; a to akými úžasnými nádherami!

Obrazotvornosť, básnická fantázia to nemôže vysloviť, musíme si zvať na pomoc číslice. Krát vedy vrhá svetlo na tento kraj. Všetko uhlie dnešných pralesov je v takom pomere k uhliu hôr ležiacich pod nimi, ako sedem čiar ku dvacať štyri stopám; musíš tedy znásobiť dnešný prales štyri sto tricať dvoma a máš pred sebou včerajší.

A vskutku zem musela mať obrovských obyvateľov; veď by po nej bola mohla chodiť len myš, ktorá sa prederie cez krovie, a opica, ktorá môže skákať po vrcholcoch stromov; preto tento svet mal svojich mamutov.

Obyvateľov včerajška prírodozpytec menuje tvrdokožcami (pachydermis). Aj do prítomného veku prešlo niekoľko druhov z tých drobnejších: slon, nosorožec, vodný kôň, tapír, byvol, a abesský nahý pes. Všetci sú čierni; s riedkymi štetinami, s hrubým koženým pancierom. Ich obrovské exempláre sú už pod nimi v hlinenej vrstve. „Sivatherium“, so štyrmi, na dve siahy dlhými rohmi, z nich dva sa ohýbajú napred a dva nazad, „magatherium“, ktoré má od hlavy ťažšie štyri päty, „dinotherium“, ktoré sa podobá slonovi, a má dva nadol ohnuté kly, „mastodon“, slon so štyrmi klami, z ktorých dva horné podobajú sa skôr rohom, vyrastajúcim ako siahová zbraň zrovna z lebky.

Ale medzi všetkými je kráľom, panujúcim rodom „mamut“!

Jeho štyri centy vážiaca postava razí si cestu cez pralesy od sibírskych brehov, kam mamuti chodia lízať soľ, až po iberské sladké vody. Mamut je staviteľom cesty druhého stvorenia.

A potom on má organizovaný štát, on si vydržiava riadne vojsko; dvacať, tricať, štyricať členov počítajúca rodina zaujme určitý priestor, ktorý je jej državou, tam udržiava poriadok. Na pokyn vodcu sa srazia dovedna, v nebezpečenstve bránia sa navzájom, cestujú v spoločnosti, stavajú predstráže, bojujú podľa plánu, a stále bdejú. Mamut si nikdy neľahne.

Lebo už aj tento vek má v zvieracom svete svojich kazimírov, zbojníkov, krvižíznivcov zvieracieho sveta; jaskynná hyena, obrovský pes, jaskynný medveď sú tými najpažravejšími zlodejmi; a zpomedzi obyvateľov brlohov najohavnejší je machaerodus, ktorý je dva razy tak veľký ako kráľovský tyger; a pred týmito treba brániť druhých bezbranných poddaných, biedneho hylobata, ktorý, hoci má aj dvojsiahovú postavu a úžasné drápy, vie len mravčať; netrebného mylodona, ktorého potomci v neskoršom veku majú tvoriť zvieraciu šľachtu, hippotherium, predka koní.

A tento vek má aj svojich rebelantov! Z minulých tisícročí pozostalé obludy. Neskoré pozostatky zahynulých druhov, ktoré si ešte vždy myslia, že ak znova hore nohami obrátia zem, tým obživia svoje rody; rozličné druhy saurov, ktoré síce ešte majú dosť zubov, ale nimi nevedia prehryznúť pachidermis, preto sa ponevierajú len vo vodách; pterodactylus, ktorý má hadí krk a hlavu krokodíla, krídla netopiera, má štyri nohy a medzi prstami blany. Kedysi bol pánom vo vode, v povetrí, na suchu; teraz nie je nikde, lebo len v noci poletuje.

A napokon včerajší svet má aj svojich škodcov, ako je paleotherium; je to nemotorná potvora, ktorá z nosa vyrastené dva obrovské rohy upotrebuje k tomu, aby vyvrátila z koreňov plodonosnú palmu, lebo ináč by sa vôbec nedostala k jej plodom. Poslaním mamutovej rodiny je medzi týmito robiť poriadok.

— — —

A kde je ten čarokrásny kraj? Tu, kde stojíme. Snáď v údolí Žilu? Snáď v koryte Oravice? Snáď v kotline novohradského pohoria? Sto dvacať stôp pod pažiťou, ktorá sa tu zelenie!

*

V pravekej chrasti znie úzkostlivé volanie hylobata. Hylobates je lenochod praveku.

To isté ťarbavé zviera so silnými drápami a slabými zubami, aké žije aj teraz, lenže v siahových exemplároch. Je to nevinné stvorenie, živí sa len stromovým listím. Vyliezť na strom, to je preň hrozná vec, jednodňová cesta, ale ešte väčšou vecou je preň sliezť s neho dolu. Na strom ešte vylezie, lebo je hladný, ale sliezť to je obrovská úloha pre nasýteného. Preto zostáva na strome, kým znova veľmi nevyhladne a celkom nevychudne, potom sa povesí mocnými pazúrmi predných nôh na ošklbaný strom, kolíše sa na ňom a reve, ako by prosil, aby k nemu prišlo nejaké milosrdné srdce a pomohlo mu dolu.

Ale aj kričať je lenivý, len pri svitaní a po západe slnka sa ohlási. Dnes ho Indovia prezývajú lesným budíčkom; on zdraví revaním svitanie a mrkanie.

Slnko zapadá za holé bazaltové bralá, ktoré ešte príroda neodiala, nebo je poliate ohnivo červenou farbou až po západ, kde zpomedzi pary oceľovej farby zväčšene, ako v refraktre dvíha sa medeno červená tvár mesiaca. V tom čase mu snáď ešte žeravely sopky? Bol to snáď „Ptolomeus“, „Hipparch“ alebo „Plato“, ktoré ešte pred dvesto rokmi videli žeravieť hvezdári?

Na lenochodove „ajkanie“ vskutku zavíta milosrdné stvorenie, ktoré mu chce pomôcť.

Z cyprusovej húštiny, v ktorej celý deň odpočíval, vyrúti sa paleotherium, nosorožec praveku. Na neforemnom dlhom tele hompáľa sa mu hrubá, kôrovitá koža, oblepená močiarovými slimákmi, ktorí sú jeho príživníkmi. Obluda je tri siahy dlhá a na nose má dva dvojité, tri stopy vysoké kly; to je jeho zbraň, rýľ a motyka, lebo pokrmom paleotheria je tráva a korienky. Neopovrhuje ani „trapon“, vodnými orieškami, ale zvlášť sa šalie za pochúťkou pevniny, akú poskytujú plody orechovej palmy. Ale na tieto nemôže vyliezť. A potom nemá taký hák, ako dinotherium, ktorým by si mohol pritiahnuť korunu palmy; sily by mal k tomu dosť; ani na nose nemá rúk, ako mamut, aby posbieral nimi niečo nad sebou, hoci vo výške piatich stôp. Ale najväčšia chyba je, že je krátkozraký; má zlé oči, vo dne nestrpí svetla, a v noci nevidí orechy.

Ale zase má ostrý vtip. To vie, že lenochod je len listie ovocných stromov. Zkadiaľ to vie? To je tajomstvo. Neviem vec vysvetliť práve tak, ako to, zkadiaľ vie motýľ prstienkovej húsenice, že nesmie klásť vajíčka na konáre jablone, zvanej „moskovskou naliviou“, lebo táto až koncom mája vyháňa, a tak jeho húsenky by na nej zahynuly.

Ale to už zo skúsenosti môže vedieť nosorožec, že orechy palmy lenochod nesožere, lebo by to bolo namáhavé.

Preto, keď počuje lenochoda vrešťať na strome, vie, že potrafil „na chlapa“ a ide ta pomôcť jemu i sebe.

Lenochod je zavesený kostnatými pazúrmi na korune peknej „Adansonie“ a kolíše sa v povetrí; nosorožec ide ku palme a najprv si o ňu obtre boky. Dobre mu padne sotreť so seba množstvo slimákov, ktorí sa mu prisali v bahne. Palma spolu aj s lenochodom pre toto obtieranie sa začne rýchlo kolísať. Lenochodovi sa asi veľmi páči táto nahodilá rýchlosť, ktorá ho nestojí ani tú najmenšiu námahu.

Nosorožec potom začne po jednom vytrhávať zo zeme špicatými klami rozkošatené korene palmy. Robí to preto, aby ju mohol neskôr svaliť celú na zem.

To je veľmi pochybené národné hospodárstvo, ktoré si zaslúži prísneho pokarhania.

Táto práca potrebuje času. Čas už prechodí do noci, pri mesačnom svetle zjavia sa obyvatelia noci.

Vytiahne sa zo svojho brlohu samphorhynchus, ktorý si dlho mohol o sebe mysleť, že je vtákom, lebo má krídla, vtačie nohy a dlhý zobák; ale k tomu chvost krokodíla a ušatú konskú hlavu; teraz už nevie, ku komu patrí a ide obdivovať v mokrej hline stopy svojich nôh.

Z močiaru vylezie opozdený potomok pterodaktylov, na labuťom hrdle rozďavujúc tlamu krokodílovej hlavy a koženými krídlami máva v povetrí, sťaby skúšal, či vie ešte lietať.

A odplazí sa na breh obrovský triony, praveká korytnačka, ktorá sa podobá skôr jašterici s tvrdým krunierom, zpod ktorého do diaľky vyčnieva jej krk a špicatý, šupinatý chvost a snaží sa zahrabať do piesku vajce, ktoré je tak veľké ako ľudská hlava, aby sa z neho pod vlivom slnečných lúčov vyliahol nový tvor.

Toto sú už len psanci v tisícročiach plioceny.

A z pobrežnej chrasti plazivo sa vynorí nočný zbojník, hrdúsiaci machaerodus; obrovská mačka, ktorá zabije aj slona, ak ho najde o samote a až po jaskyňu dovlečie byvola a ohnivými očami v húštine, vždy v noci sliedi za korisťou.

Pterodaktylus je celkom dobrá, tučná pochútka. Pod jeho mäkkou kožou od rybieho pokrmu sa tvorí hodne tukov: ale ten sa nedá prekvapiť. Má jemný sluch. Vie rozoznať aj kroky novorodenca a na pohyb tygra mrští sa nazad do vody. Krídla mu slúžia skôr ako plutvy k plávaniu a nie k letu.

Trionixa však možno prekvapiť, je hluchý. Tyger jedným skokom sa mu ocitne na chrbte, keď najlepšie zahrabáva zadnými nohami vajce do piesku.

Praveká mačka pozná mäso aj tohoto zvieraťa, je mäkké, chutné. Páči sa aj pánom.

Lenže trionyx nie je len taká obyčajná korytnačka. Ona má aj zbraň, chvost. Odrazu, vtiahnuc pod široký pancier hlavu a štyri nohy, šupinatým chvostom ako nejakým železným korbáčom začne mrskať svojho útočníka. Machaerodus nebol pripravený na takéto prijatie. Druhá korytnačka dovolí, aby ju obrátili na chrbát, a vyjedli pekne rúče ako pečienku z misky; táto sa vie aj biť. A zaucho jej nemožno vrátiť. Má pancier, do ktorého nevnikne pazúr.

Medzitým nosorožec vyvalil palmu. Lenochod odpadol na zem so strašným zvresknutím a potom tam aj ostal. Počká, kým bude ráno, má dosť času vstať až potom.

A nosorožec sa vrhol na datľové strapce vyvalenej adansonie a začal hltať tú lahôdku, chrúmajúc ako železo tvrdé zrná.

Krvilačná šelma spozorovala tento hluk. Čože sa to tam núka? S korytnačkou sa nedá nič robiť; tá je veľmi drahá; azda druhý chod jedla bude lacnejší? Lenochod a nosorožec. Lenochod poskytuje lacnejšie, ale zlé hody. Je chudý, vyziably, nechutný. Nosorožec má kravské mäso. Jeho päty tvoria zvláštnu lahôdku. Ale je to surové zviera. A má tvrdú kožu.

Ale aj nosorožec zbadal vyberavého nepriateľa, a má tú istú vlastnosť ako prasa, keď zbadá nepriateľa, neprepustí mu útok, menovite ak je pri žradle. Je rád, keď mu dajú pokoj a kto sa naň zahľadí, toho pokúše.

Nehľadel na to, veď i tak nevidí dobre, kto to tam môže byť, aké veľké môže byť zviera, ktoré naň hľadí ohnivými okáľmi? Vie ono veľmi dobre, že sa nebojí nijakého zvieraťa, keď sa môže proti nemu postaviť; preto sa naň zrovna oboril.

Tyger nečakal, aby ho tento divoch zadlávil, ale odskočil a odišiel s cesty, načo tento bojovník v koženej hazuche víťazoslávne sa odplúžil, vrátiac sa ku prerušenému olovrantu so spokojným grofkaním.

Ale tyger neušiel. V chrasti dostal sa nosorožcovi za chrbát, a keď tento s najväčšou chuťou si pochrumkával na sladkých zrnách, ohromným skokom ocitol sa mu na chrbte.

Paleotherium má hodne hrubú kožu, ale zato drápy machaeroda preniknú ňou a jeho zuby natrafia pod ňou na živé mäso.

Ale ani toto ešte nie je posledný boj.

Potvora s hrubou kožou s druhou potvorou, ktorá sa jej zakvačila do chrbta, vrútila sa do močiara a tam sa ponorila na dno, a keďže ona dlhšie vydrží pod vodou ako ten zlodej suchej zeme, hra sa skončila tým, že tento musel opustiť bojište a s hladným žalúdkom vyplávať na breh.

Tygra toľké neúspechy dopálily. Medzitým ušiel aj trionyx. Zostal tam len lenochod.

Ten pred ním neutekal. Ležal tam rozvalený na chrbte s vystretými labami, tak ako spadol s palmy.

Ale keď mu tyger zahryzol do hrudi, odrazu sovrel nad ním štyri nohy s železnými pazúrmi, a húževnatými, tvrdými, žilovatými ramenami tak pritisol k sebe útočníka, akoby sa nachodil v železnej klade.

Tyger sa svíjal zúrivo; vymršťoval sa do povetria, ťahajúc so sebou korisť: keď hrýzol, tento mu tým väčšmi svieral hrdlo; a tygrovi pod pazúrmi lenochoda práve tak prašťaly rebrá, ako kosti tohoto pod hryzením tamtoho. Desné zviera je ten lenochod, hoci rado ostáva pasívnym.

A tu odrazu do boja zavznie hromové jačanie, akoby do ohromnej trúby zarevala búrka.

Bojujúci nepriatelia odrazu sa naľakane pustia. Machaerodus vyskočí; ešte aj lenochod sa posbiera a postaví na nohy a veľmi ťarbavo sa opre o peň stromu.

Cez prales si kliesni cestu a medzi uhýbajúcimi sa stenami paliem a pinií blíži sa vznešený zjav, kráľ plioceny, mamut…

Naozajstný kráľ!

Štyri siahy vysoká postava, ohromný zjav, silná hlava, široké, klenuté čelo. Dva slonie kly má nahor ohnuté ako rohy. Rypák sa mu tiež podobá sloniemu rypáku s tým rozdielom, že je dva razy tak veľký a pokrytý je hustou srsťou. Počnúc od čela, po celom chrbte na obidve strany spadá hustá, vlnistá hriva, ktorá celému zjavu dáva akýsi vznešený, ohromujúci vzhľad. Medzi touto čiernou, huňatou hrivou, sťaby dvorania, vysedávajú strieborné rajky, ktoré od jeho veličenstva odháňajú dotieravý hmyz.

Mamutom prekliesnený chodník vedie ku potoku so sladkou vodou, ktorý sa zpod pralesa rúti do jazera. Obyčajne tu sa shromažďujú nocou obri praveku.

Na predku kráčal vodca a v jeho stopách pochodovalo ešte podobných dvacať štyri obrov po vyšliapanej úzkej cestičke.

Keď machaerodus, vyslobodiac sa z tvrdošijného objemu svojho nepriateľa, zbadal pred sebou svojho hrozného panovníka, vrhol sa na neho so slepým vztekom, ktorý vybičoval hlad, zúrivosť a nezdary. Chcel sa napiť z jeho krvi! Pre hnev, ktorý mu zapríčinili tí malí naničhodníci, chcel sa pomstiť na najväčšom, ktorého najväčšmi nenávidel.

Posbierajúc všetky sily, napnúc všetku oceľ svojho svalstva, vymrštil sa na hlavu vážneho kolosa.

Mamut tichúčko, bez rozčúlenia zdvihol rypák pred útočiacou šelmou, a keď táto zúrivým skokom preletela povetrím nad jeho hlavou, udrel na ňu rýchlosťou blesku, rypákom ju objal v drieku, rýchlo ňou zakolísal v povetrí a mrštil ňou pred seba na zem.

A potom položil svoju ohromnú nohu na hlavu omráčenej šelmy. Držal ju na nej za minútu celkom nepohnute. Pristúpil ju.

Potom išiel ďalej, neobzerajúc sa. — „Bol si a už nie si!“ Krutý krvižíznivec s pochrúmanou kotrbou pod tlakom mamutovej nohy ponoril sa do mäkkej zeme.

Celý tábor kolosov kráčal palmovou cestou v lúčoch mesačného svetla ďalej ku sladkým vodám.

Keď prišli na ušliapaný priestor, kde nosorožec vyvrátil palmu, kde tyger bojoval s nosorožcom, kde sa svíjal lenochod so svojim nepriateľom, noha mamutieho vodcu narazila na kmeň vytrhnutej adanosie.

Úžasným rypákom zodvihol ho pred druhmi do výšky ako nejaké steblo a zareval mohutným hlasom.

Druhovia mu odpovedali revaním.

Zlodej dolapený pri čerstvom čine.

Hľa, tu je ničiteľ paliem, hubiteľ ovocných stromov, ohavný nepriateľ republiky!

„Musí byť potrestaný!“ znelo jednomyseľné revanie.

Na pošliapanom priestore postavili sa tie ozrutné kolosy, niečo si medzi sebou pohundrávaly. Osnovaly strategický plán.

Jedna čiastka odišla napravo, druhá čiastka odišla naľavo. Niekoľko ich zostalo s vodcom na mieste.

Po krátkom čase zavznelo krátko výstražné znamenie vzdialených.

Nato so všetkých strán postupovali ku močiaru, brodiac sa v ňom až po hrdlo.

Prenasledovaný vyhnanec spoločnosti spal niekde na močiarovom ostrove v bambusovom háji, a dobre mu padlo, keď mu vlažná voda vysávala rany urobené pazúrami tygra.

Vôkol zavznievajúci praskotavý útočný rev dal mu znať, čo sa proti nemu chystá.

Nebojí sa ani toho!

Jeho rod síce nepanuje; nie je plodný, nedrží pospolu. Ani len v páre nechodí. Ale ani vtedy, keď je samotný, nenaľaká sa nikoho.

Veľmi dobre vie, že mamut znamená štyri razy väčšiu hmotu ako je on. Nestará sa o to. Vie, že chodí s čriedou. Nech len ide! Keď ich pôjde hneď hoci aj štyricať, tam sa medzi nimi preborí, kde sa mu zapáči. Vie tri razy lepšie utekať ako mamut. Hoci je tento aj kráľom, jednako, ak sa stretnú, musí umreť. Podbehne pod neho, rohy mu zarazí do brucha, svalí ho a pošliape ho. Ten ho nezasiahne ani klami, ani rypákom.

Ale vzdorovitá šelma nebola pripravená na novú útočnú lesť. Mamut prostriedkom vôd sa blíži napadnúť prenasledovaného. A voda mení pomery.

Na rovine vie lepšie utekať ako jeho protivník, vo vode sú rovní plavci.

Na suchu sa môže dostať pod neho, vo vode stojí hlava proti hlave.

Keď sa ponorí do vody, jeho úderu voda odníme silu, nemá sa na čo postaviť, aby svojmu útoku mohol zaistiť úspech.

A potom dvacať päť proti jednému.

Paleotherium zbadalo, že sa púšťa do veľmi nerovného boja. Nepriatelia ho obkolesili, plávali k nemu s nahor vztýčenými rypákmi; prostred kruhu bolo vidieť jeho kľukatý obeh, keď sa z vody vynoril jeho dvojrohý rypák a nozdrami ako vodomet vystrekoval vodné prúdy.

Chcel vyraziť z kruhu. Oboril sa priamo na najbližšieho nepriateľa. Ten ho pokojne pripustil k sebe, a v chvíľke, keď prišiel pred neho, jediným úderom rypáka stlačil ho pod vodu.

Paleotherium bralo hydraulické hodiny. Pod vodou pôsobiaci sval je ochabnutý, sval nad vodou má úplnú silu. Váha vo vode plávajúceho zvieracieho tela je nepatrná.

A keď sa znova vynoril nad vodu, mal hneď robotu s druhým nepriateľom a nový úder ho zasa ponoril pod vodu.

Zvykol si celé minúty chodiť pod vodou, ale jeho životné ústroje jednako len neboly tak formované, aby trvalé mohol zostať na dne vody.

A jeho protivníci nedovolili, aby čo len minútu ostal nad povrchom; kruh obliehania natoľko zúžili, že svíjajúce sa paleotherium sa mrskalo ustavične medzi nimi. Stále ho tlačili pod vodu. Celé hodiny, až do svitu s ním takto bojovali. Paleotherium napokon s bruchom do hora obráteným sa vynorilo na vodnej hladine.

Vtedy mamuti s hlasným víťazoslávnym revaním pozdvihli hlavy a vyplávali na sucho, zanechajúc vo vode opusteného nepriateľa.

Jačiaci hlas hylobata od lesa oznamoval svitanie. Lenochod ešte vždy tam stál prednými nohami opretý o strom; neurobil ešte od toho času ani kroku.

*

Keď veličenstvá takto víťazoslávne premohly vnútorných i vonkajších nepriateľov spoločnosti, a do brlohov zapudili v tme číhajúce sprisahanie, zasvätili slávnostné „Te deum“, mohutnými hlasmi trubačov, jasajúc v ústrety vychodiacemu slnku, aby potom hasili svoj výsostný smäd čistou vodou z potoka.

Do obedu sa potom starajú o svoju vlastnú potravu. Nepotrebujú vyberačov daní, sami skmášu lístie ihličnatých stromov a iné výhonky, ktorými zaokrývajú denné výdavky. Deficitu nemajú.

Na poludnie, keď veľmi praží slnce, keď už na chrbtoch veličenstiev stále sediaca telesná stráž strieborných rajek nemôže odohnať nával dotieravých osí a ovadov, vrátia sa do panovníckej chladiarne kochať sa siestou.

Tá chladiareň tvorí veľký okrúhly priestor, ktorý mamuti pri svojich návštevách v húštine theobróm a paliem vyšliapali v širokú dvoranu; ohromné košaté koruny stromov sa skláňajú vôkol, vo výške tvoriac zelenú kostolnú klenbu, ktorá spočíva na tisícich pilieroch vôkol s korintskými a brahmanskými stĺpovými hlavicami.

To je kráľovská palota.

Veličenstva dlhými rypákmi požívajú vôňami kvetín presýtený ozon, ktorý vydychuje hĺbka pralesa. Ztadiaľto mohli vziať indickí sultáni myšlienku nargily.

A čas sa im míňa pri bezstarostnej zábave.

Zjavia sa pred nimi histrioni praveku, štvornohí pithebovia a satyrovia a svojimi zázračnými skokmi produkujú pantomimu. Šplhúni a provazolezci. Sú medzi nimi veľkí akrobati a povestní žongléri, ktorí rozhadzujú orechy a lapajú ich v povetrí. A clowni sú tu len prvotriedni. Spoločnosť má aj svojho zázračného lekára; cerko pozná také stromové listie, ktoré keď sa požuje a položí na uhryznutím zapríčinenú ranu, táto sa zahojí.

A umelci takéto niečo potrebujú.

Potom prídu speváci. Koncert slávika praveku, perie ktorého v nádhere prevyšuje kolibríka, vtáka-flautistu, drozda s pavím chvostom, ich veličenstvá ukolíše do sladkého snívania, kým v svojom hniezde z páperia medzi chvejnými haluzami párik hrkútajúcich belasých holubov so zlatožltým hrebeňom predstavuje idylu lásky a pestrý kŕdeľ tancuje pri zvukoch hudby svoj čarokrásny tanec. Osvetlenie poskytujú tomuto predstaveniu pomedzi listy stromov sa predierajúce zlaté papršleky slnka.

Potom prekričia všetkých na kraj konárov sa uvelebujúce velebné sbory papagájov. Sú to nezničiteľní rečníci, tvoriaci pravý snem, ktorý práve tu zasadá. Veličenstvá nechajú ich vyrečniť sa a pri tom, stojac, sladko si podriemkávajú, a tak robia, ako by ich veľmi zaujímalo to, čo vykrikuje nadýmajúca sa bystrozraká morka.

Potom sa zjaví aj nejaký žalobník, ktorého treba vypočuť. Pijácky Halmaturus lezie pomedzi haluze, nesmierne mravčí; žaluje sa, ako sa mu tým krivdí, že musí nádeničiť a okrem toho vo vačku na lone musí so sebou nosiť aj mláďatá do toho času, kým len neodrastú. Veličenstvá ho blahosklonne chlácholia, že to na takto rok už bude lepšie.

Potom sa k nim doplazí na bruchu pancierový glyptodon, lovec mravcov, a veličenstvám ruky nohy bozkáva, prosiac, aby mu dovolili oblízať svoje nohy, čiastočne z ohromne veľkej pokornej úcty, ale i preto, lebo na nich sú krásni, veľkí mravci. Veličenstvá aj to prijmú s blahosklonným spustením rypáka.

Potom preskúmajú napredovanie domáceho priemyslu. Nakoľko pokročila práca mravca-staviteľa pri budovaní zázračného bazáru? Už stavia sté poschodie z jemnej tvrdej hliny, vápna; je tam tisíc chodieb a milion izieb. To bude obdivovať potomstvo. A osa-tesár koľkú strechu už priliepa na svoj pavilon? Je to obdivuhodný remeslník, ktorý vie takto pracovať bez nástrojov, bez rúk. Zaslúži si prvotriedny kríž ako vyznamenanie.

Vyznamenanie takýmto krížom zaslúži si aj ten pavúk-tkáč, ktorý vie tkať také skvelé látky zo súkaného hodvábu, a tými opradie prázdne priestory, vyskytujúce sa medzi haluzami kráľovskej paloty, aby sa v nich zachytili dotieravé muchy a ovadi. Ten si už naozaj zaslúži záslužný kríž „honoris causa“.

Hada ešte neni. Ten je naším rovesníkom. My sme vynašli diabla.

Mamut ešte s ním nemal trápenia.

Po vykonanej dennej práci a po pôžitkoch zábav, veličenstvá zasa sa vyberajú s celým dvorom ku slaným prameňom, ktoré sú potrebné ku dostatočnému tráveniu.

Soľ už aj v tom čase bola „donane“, kráľovským majetkom; pri prameni stojí predstráž, a soľ širokej verejnosti je prístupná len v kotline slaného jazera i to za procentá istých úderov do boku.

Tu pri sladkom, ba slanom pôžitku počkajú na večer a keď tento zavíta, zjavia sa noc osvecujúci „lampyrisovia“ a pri spoluúčinkovaní spevavých „cikád“ najvynikajúcejším papagájskym rečníkom pripravia hudobnú oslavu vo fakľovom sprievode.

Nočný prales oživia lietajúce hviezdy a v očiach mamutích výsostí je to skvelá iluminácia víťazoslávneho dňa.

*

Ale prečo musel zaniknúť tento krásny svet?

Preto, lebo mu ešte niečo chybelo.

Príroda má večné zákony, proti ktorým sa nesmie prehrešiť ani tvoriaca sila.

Tvoriaca sila obohatila povrch zeme krásou a prelesťou. Mala veľkolepé rastlinstvo, obdivuhodné zvieratá, a v stvorenstve panoval poriadok.

A jednako tento obraz bolo treba s tabule sotrieť, lebo sa zabudlo na jednu bytosť.

Na bytosť, ktorá by kántrila stromy.

A táto bytosť sa menuje — človek.

Dosť schladí chvastúnsku chúťku povedomie toho, že človek zvlášť preto bol potrebný na svete, aby pomohol vyničiť stromy.

A vskutku to bolo jeho prvou robotou.

Hneď, ako sa naučil ostriť prvú kamennú sekeru, už sa ňou pustil kántriť stromy a prvý človek, ktorý bol ešte nahý, ešte si nevedel utkať kapce, ale dom si už postavil na stĺpy.

V pliocene ani jedno zviera nekántrilo stromy. Mohly sí rásť po chuti. Šesť sto stôp počítajúce horské vrstvy pod zemou svedčia o tom, že za tisícročia jedna hora vyrástala na rumoch druhej a zase pochovala jedna hora druhú.

A potom nesmierna bujnosť lesov mala ešte iné následky.

To už vie každý človek, že stromový list je opakom zvieracích pľúc. Pľúca sa sýtia kyslíkom a vydychujú dusík, stromové listie však vstrebáva ako pokrm dusík a vydychuje kyslík.

V praveku tedy bolo tisíc ráz viacej kyslíku ako je dnes, ovzdušie bolo ním temer celkom presýtené. Množstvo zvierat ho nemohlo stroviť, činnosť ohromného rastlinstva presahovala činnosť zvierat.

Kyslík je povetrím zvieracích rozkoší. V kyslíku rýchlejšie koluje krv, živšie je v ňom každé pohnutie. Vdychovať čistý kyslík pôsobí nervom pocit rozkoše. To je šťastie v tele; to by v sústave nervov zapríčinilo stálu extázu, ktorá by v nepretržitej ľudskej rozkoši spálila telo i dušu.

Veď ste to už iste videli, že pod skleneným zvonom v kyslíku tlejúci trúd horí plameňom?, že hlaveň vzbĺkne iskriacim plápolom ako meteor a že v kyslíku zapálený fosfor horí oslepujúcou žiarou ako slnce, a bledobelasé svetielko síry vrhá diamantové lúče.

A teraz si predstavme až po baránkové obláčky kyslíkom naplnené ovzdušie!

Tu stačí, aby sa jediný strom zapálil v hore, a už by celý svet tlál v neuhasiteľných plameňoch.

Nuž ale zvieratá nekladú oheň, medzi nimi sa nenájde Prometheus; a strom sa z ničoho nič nezapáli.

Blesk síce vtedy práve tak zapaľoval ako dnes, lenže dážď v tom čase nebol taký ako je dnes. S neba sa vtedy lialo celé more, ktoré oheň blesku hneď uhasilo svojou záplavou.

Oheň sopiek nemá čo zapáliť, veď okolo vulkanického útvaru rozprestiera sa celkom lysý kraj.

Avšak na zemi i v čistom, jasnom počasí oheň môže vznietiť „ohnivá guľa“.

Je to druh meteorov s ohnivým chvostom, ktoré na svätého Vavrinca zaplavujú nočné nebo; tieto sa 13. novembra pravideľne zjavia, pretínajú dráhu zeme a zase sa znova stretajú s nami.

Je síce pravda, že v desať tisíc prípadoch stane sa to len ráz, že z nich niektorý spadne na zem. A zpomedzi tých na zem padajúcich zas len každý desaťtisíci spadne náhodou na taký predmet, ktorý sa od neho môže zapáliť. Ale takýto stomiliónový prípad sa jednako len vyskytne. Belmontské strechy zapálila takáto nebeská guľa pred 34 rokmi a pred dvacať tri rokmi dedinu Svätý Pavel takýto nebeský oheň spálil do prachu.

Takýto stomiliónový pád nebeského ohňa v pozdnom tisícročí plioceny raz zapálil nahromadené hory a tak bola ohňom zachvátená celá rastlinami zarostená zem.

Noc sa odrazu premenila na deň! Veď v kyslíku piliny tak planú ako hviezdy; ako musela horeť hora, z ktorej vydychovala ambra a živica a ktorá bola zahalená dvojmíľovou vrstvou!

Všetko vôkol splynulo v jedno more plameňov a do neba siahajúce ohnivé krútňavy prešľahly na súsedné kontinenty.

Zvieratá sa uchyľovaly do močiarov, do riek a morí, hore na snežné sibírske pláne, do nezalesnených, kamenitých púští Azie a Afriky.

Svetový požiar zasiahol až točne; van pasátu a monsunu hnal pred sebou ohnivé oblaky; od tisícročí nahromadené ľadové vrchy sa v tej pohrome ohňa odrazu začaly topiť, ohromný prúd sa rútil shora na svet ako Bohom oslobodené šialené more, hrnúc pred sebou rozbúrané vrchy, so zemou srovnané krajiny, zaplavujúc hlboké loná údolí, medzere zreťazených vrchov vyplňujúc hlienom, hromadiac morskú slimač na vysoké končiare a zavaliac úlomkami skál spustošené horiace pralesy.

Ak vtedy na Jupiteri — ktorého obyvatelia iste nás prevyšujú v kultúre — nejaký Tycho de Brahe na večernom nebi náhodou objavil novú hviezdu, ktorej svetlo sa z druhotriedneho premení na prvotriedne, stane sa jasnejšou ako Sirius, vždy sa väčšmi rozžiaruje a potom zasa pouháša, zaniká v noci, stane sa treťotriednou hviezdou, tak to bola naša zem.

Roztopená ľadová točňa uhasila oheň horiaceho sveta a pochovala ho pod novú, hladkú tabuľu.

Hvezdári na Jupiteri zadivení mohli pozorovať veľkými refraktormi (oni nás už v týchto veciach iste predstihli) ako sa pretvorila ešte pred nedávnom zelenými škvrnami spestrená blízka obežnica, na čas na jasné slnce, a potom zase na guľu oceľovej farby, ktorá je celkom hladká; len na póle ju zavše korunuje kruhovitá severná žiara.

To je nová strana: posledné pretvorenie zeme.

Na túto tabuľu je nakreslený náš svet.

Koľko rokov bolo k tomu treba, aby z nového bahna zase vyrástla zelená tráva? a na koľko rokov je vzdialený prvý človek od tejto prvej trávičky? Nevedomý, ničím nevládnúci, neporiadny, všetko si požičiavajúci človek, ktorý nahý prišiel na tento svet?

Pod hlinenou vrstvou ležia pochovaní mamutí, dinotherium, mastodon, machaerodus, celá zem je nimi posiata. Niet takej krajiny, v ktorej by sme po nich nechodili.

Bahnom zanesené ležia ich kosti na hŕbach v obrovských jaskyniach, dravé a rastliny požívajúce zvieratá odpočívajú vedľa seba, lebo ich sem zahnala hrúza toho súdneho dňa, úžas pred ohnivou víchricou, lebo pred potopou by sa neboly uchyľovaly do jaskýň.

A hlboko pod nimi leží celá botanická sbierka praveku. Miestami až v päťdesiat stôp hrubých vrstvách; ohromné lesy praveku, v ktorých napočítali štyristoraké druhy: palmy a pinie, kapradie, duby a iné, ktoré už ani mena nemajú. Všetkým dovedna dali spoločné meno, nazvali ich „uhlím“.

Uhlie je skamenela flóra včerajšieho sveta…

* * * * *