Zlatý fond > Diela > Staničný dozorca


E-mail (povinné):

Alexander Sergejevič Puškin:
Staničný dozorca

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov


 

Staničný dozorca

Kto by ešte nebol preklínal staničných dozorcov, kto by sa s nimi nebol vadil? Kto v minúte hnevu nebol by žiadal od nich osudnú ponosnú knihu a nevpísal do nej svoju daromnú žalobu na útlaky, hrubianstva a nesprávnosti? Kto by ich nebol pokladal za vyvrheľov ľudského pokolenia, podobných bývalým okresným pisárom, alebo aspoň muromským lúpežníkom? Jednako budeme spravodliví, postaráme sa vžiť sa do ich položenia a potom, azda, budeme súdiť o nich omnoho láskavejšie.

Čože takého je staničný dozorca? Opravdový mučedník štrnástej (platebnej) triedy, chránený iba svojím úradom pred údermi, i to nie vždy (odvolávam sa na svedomie svojich čitateľov). Akýže je úrad tohto diktátora, ako ho žartom nazýva knieža Viazemský? Či to nie je opravdová muka? Nemá pokoja ani vo dne, ani v noci. Všetok hnev, nakopený v čas zdĺhavej cesty, cestovateľ vylieva na staničného dozorcu. Neznesiteľné počasie, blatnatá cesta, krutohlavý pohonič, daromné kone — všetkému tomu na vine je staničný dozorca. Vchodiac do jeho biedneho príbytku, pocestný ho pokladá za svojho nepriateľa, a dozorca je zasa šťastný, keď sa mu podarí skorej zbaviť sa neproseného hosťa. Ale keď nieto naporúdzi koní?… Bože, aké nadávky, aké hrozby sa sypú na dozorcovu hlavu! V daždi i slote je nútený behať po dvoroch; v búrke a v treskúcom mraze vchodí do pitvora, aby si aspoň na minútu oddýchol od kriku a urážok rozdráždeného oddychujúceho cestovateľa. Prichádza generál; trasúci sa dozorca oddáva mu dve posledné trojky koní, medzi nimi aj kuriersku. Generál odchádza bez poďakovania. O päť minút sa ozve cvengot cengáčkov! — a poľný lovec mu hodí na stôl svoj cestovný list!… Len sa trochu vžime do všetkého toho, a miesto nevole sa naše srdce naplní úprimnou sústrasťou. Ešte niekoľko slov: v behu dvadsiatich rokov precestoval som Rusko vo všetkých smeroch; temer všetky poštové čiary sú mi známe: máloktorého dozorcu nepoznám tvárou v tvár, s máloktorým som nemal do činenia; zaujímavú zásobu svojich cestovateľských skúseností mám nádej vydať v dohľadnom čase; nateraz poviem iba toľko, že postavenie staničných dozorcov sa predstavuje vo verejnej mienke vo svetle celkom lživom. Títo tak oklebetení dozorcovia vo všeobecnosti sú ľudia pokojní, od prírody úslužní, k spoločenskému obcovaniu náklonní, nie ctižiadostiví a nie lakomí. Z ich rozhovorov (ktorými páni cestovatelia nie právom pohŕdajú) možno poznačiť mnoho zaujímavého a poučného. Čo sa mňa týka, priznávam sa, besedovaniu s nimi dávam prednosť pred rečmi ktoréhokoľvek úradníka šiestej hodnostnej triedy, cestujúceho v štátnych veciach. Ľahko si možno domyslieť, že mám priateľov zo ctihodného stavu staničných dozorcov. A naozaj, rozpomienka na jedného z nich je mi drahocenná. Okolnosti nás kedysi sblížily, i mám úmysel teraz pobesedovať o ňom s ľúbeznými čitateľmi.

Roku 1816, v mesiaci máji, sa mi pridalo cestovať *skou guberniou, čiarou teraz už neužívanou. Mal som nepatrný úrad, cestoval som na poštárskej príležitosti premieňanej no každej stanici a platil som záprahy o dvoch koňoch. Preto dozorcovia poštárskych staníc nerobili so mnou veľké ceremónie, a často vydobýjal som si bojom, čo mi podľa mojej mienky právom prislúchalo. Mladý a zápalčivý mrzel som sa na nízkosť a malodušnosť dozorcom, keď tento prepúšťal mne pripravenú trojku pred koč nejakého úradského pána. Podobne nemohol som dlho privyknúť na to, aby ma prieberčivý sluha obchádzal s misou na gubernátorskom obede. Teraz to i iné sa mi ukazuje prirodzeným a v poriadku. Naozaj, čože by bolo s nami, keby namiesto všeobecne vhodného pravidla „hodnosť a ucti si hodnosť“ — sa uviedlo do života iné, na príklad „rozum ucti si rozum?“

Aké spory by z toho vznikly! I sluhovia u kohože by začínali jedlo podávať? No vraciam sa k svojej povesti.

Deň bol horúci. Na tri versty od stanice začalo kropiť a za minútu ma lejak premočil do poslednej nitky. Po príchode na stanicu prvou mojou starosťou bolo, čím skôr sa preobliecť, druhou — prosiť si čaju.

„Hej, Dunja!“ zakričal dozorca, „postav samovar a zabehni po smotanu!“ Pri týchto slovách vyšla zpoza priehrady asi štrnásťročná devuška a odbehla do pitvora. Jej krása ma silne prekvapila.

„Je to tvoja dcérka?“ spýtal som sa dozorcu.

„Moja dcérka,“ odpovedal s výrazom spokojnej hrdosti, „a taká je rozumná, taká obratná, cele ako jej nebohá mať.“

Tu sa dal do prepisovania mojej cestovnej listiny a ja som sa zapodel prezeraním obrázkov, ktoré zdobily jeho skromný, ale čistotný príbytok. Obrazy predstavovaly históriu márnotratného syna: na prvej ctihodný starec v čiapke a chaláte prepúšťa nepokojného junoša, ktorý ponáhle prijíma od neho požehnanie a mešec s peniazmi. Na druhom obraze rezkými črtami je zobrazené rozvratné chovanie sa mladého človeka: sedí za stolom, okrúžený lživými priateľmi a nestydatými ženskými. Ďalej, všetko premrhavší mladík v hrubých robotníckych šatách, s trojuholným klobúkom, pasie svine a s nimi sdieľa pokrm; na jeho tvári je zobrazený hlboký smútok a ľutovanie. Naposled je predstavený jeho návrat k otcovi: dobrý starec v tej istej čiapke a chaláte mu beží v ústrety; biedny syn kľačí; v perspektíve kuchár zabíja vytučené teľa a starší brat sa dopytuje sluhov o príčine toľkej radosti. Pod každým obrázkom som prečítal zodpovedné nemecké verše. Všetko toto sa až posiaľ zachovalo v mojej pamäti, ako aj hrnčeky s balzamom, i posteľ s pestrou záclonou a iné predmety, čo ma vtedy obkľučovaly. Vidím, ako teraz, samého domatína, človeka asi päťdesiatročného, sviežeho a bodrého, i jeho dlhý, zelený kabát s troma medailami na vybledlých stužkách.

Sotva som si mohol vysporiadať účty so svojím starým pohoničom, keď sa Dunja vrátila so samovarom. Maličká koketka z druhého pohľadu spozorovala dojem, ktorý urobila na mňa. Sklopila veľké holubie oči. Započal som s ňou rozhovor. Odpovedala mi bez všetkej ostýchavosti, ako devuška, ktorá videla svet. Predložil som jej otcovi pohár punču. Dunji som podal čašku čaju a v trojke sme sa dali do besedovania, ako keby boli oddávna známi.

Kone boly dávno hotové a mne sa ešte vždy nechcelo rozlúčiť sa s dozorcom a s jeho dcérkou. Napokon som sa od nich odobral. Otec želal mi šťastlivú cestu a dcéra ma vyprevádzala ku koču. V pitvore som zastal a prosil som ju o dovolenie bozkať ju. Dunja pristala… Mnoho bozkov môžem napočítať, odkedy sa s tým zapodievam, no ani jeden nezanechal vo mne takú dlhú, takú príjemnú rozpomienku.

Prešlo niekoľko rokov a okolnosti ma doviedly na tú istú dráhu, na tie isté miesta. Rozpamätal som sa na dcéru starého dozorcu a radoval som sa pri myšlienke, že ju uvidím znova. „No,“ pomyslel som si, „starého dozorcu možno už zamenil druhý a Dunja sa už akiste vydala.“ Myšlienka o jeho alebo jej smrti mi tiež prebleskla umom, i približoval som sa ku stanici ** so smutnou predtuchou. Kone zastaly pred poštovým domkom.

Vošiel som do izby a hneď som poznal obrázky, zobrazujúce históriu márnotratného syna. Stôl i posteľ stály ešte vždy na predošlých miestach, no na oknách už neboly kvety a všetko vôkol poukazovalo na zostarlosť a zanedbanosť. Dozorca spal pod ovčím kožuchom; môj príchod ho zobudil, vstal. Bol to naozaj Simeon Vyrin; no ako ostarel! Kým sa zapodieval prepisovaním môjho cestovného listu, pozeral som na jeho šediny, na hlboké vrásky dávno neholenej tvári — i nevedel som sa prenadiviť, ako mohly tri alebo štyri roky premeniť bodrého muža na neduživého starca.

„Či ma poznáš?“ spýtal som sa ho, „sme starí známi.“

„Môžbyť,“ odpovedal zasmušilo, „tu je cesta veľká, veľa cestujúcich sa bavilo u mňa.“

„Či je zdravá tvoja Dunja?“ pokračoval som.

„A či ju tam Boh vie.“

„Teda je vydatá?“ opáčil som.

Starec sa urobil, ako by nepočul moju otázku a šeptom čítal ďalej môj cestovný list.

Prestal som sa vypytovať a prikázal som postaviť samovar. Zvedavosť ma začala prenasledovať, ale som sa kojil nádejou, že punč rozviaže jazyk môjho starého známeho.

A nemýlil som sa: starec neodmietol ponúknutý pohár. Spozoroval som, že rum vyjasnil jeho chmuravosť. Pri druhom poháre sa stal shovorčivým. Rozpamätal sa, alebo sa aspoň ukazoval, ako by sa pamätal na mňa, a ja som sa zvedel od neho novinu, ktorá ma v tom čase silne zaujala a dojala.

„Vy ste teda poznali moju Dunju?“ začal. „Nuž, ktože by ju nebol poznal? Ach, Dunja, Dunja! Aké dievča to bolo! Všetci, čo sem prišli, chválili ju, nik nepovedal o nej zlého slova. Panie ju obdarúvaly, ktorá šatôčkou, ktorá náušničkami. Páni cestujúci náročky ostávali tu, buď aby poobedovali alebo povečerali, a v skutočnosti vlastne len preto, aby sa na ňu čo najdlhšie nadívali. Stávalo sa, že akýkoľvek nasŕdený pán sa pri nej utíšil a láskave sa so mnou poshováral. Či uveríte, pán môj: kuriéri a poľní lovci sa shovárali s ňou celé polhodiny. Spravovala dom, upratúvala, chystala, všetko stačila. A ja, starý blázon, nevedel som sa jej vdostač naobdivovať, vdostač sa z nej natešiť. A či som nemiloval svoju Dunju, či som nemaznal svoje dieťa? Či jej neboly svety žiť? Ale nie, nešťastiu nevyhneš a čo komu súdené, veru, ho neminie.“

A tu mi počal podrobne líčiť svoje nešťastie. Pred tromi rokmi v zimný večer, keď dozorca robil vo svojej knihe linajky a dcéra si za priehradkou šila šaty, podišla trojka a cestovateľ v čerkeskej čiapke, vo vojenskom kepeni, zavinutý do šálu, vošiel do izby a pýtal si kone. Kone boly všetky v pohone. Keď to cestovateľ zvedel, pozdvihol hlas i kozácky korbáč, ale Dunja, navyknutá na také scény, pribehla zpoza priehradky a láskave sa obrátila k cestovateľovi s otázkou, či sa mu nebude ľúbiť dačo si zajesť?

Objavenie sa Dunje malo obvyklý účinok. Hnev cestovateľa prešiel. Pristal čakať na kone a rozkázal si večeru. Sňal mokrú, chlpatú čiapku, odkrútil šál, shodil kepeň a tu sa objavil v príchodnom mladý, driečny husár s čiernymi fúzikmi. Rozložil sa u dozorcu a začal sa veselo s ním i s jeho dcérou shovárať. Nastolili večeru. Medzitým kone prišly a dozorca rozkázal, aby ich hneď, bez pokŕmenia, zapriahli do cestovateľovej kibitky. No navrátiac sa, dozorca našiel mladého človeka temer bez seba ležať na lavičke: prišlo mu zle, rozbolela ho hlava, nebolo mu možno cestovať… Čo robiť? Dozorca mu prepustil svoju posteľ a uzavrelo sa, že ak chorému nebude lepšie, na druhý deň pošlú do S. po lekára. Na druhý deň bolo husárovi ešte horšie. Jeho sluha odišiel na koni do mesta po lekára. Dunja mu obviazala hlavu ručníkom, namočeným do octu, a sadla si so šitím k jeho posteli. Chorý u dozorcu stonal a nehovoril temer ani slova, jednako vypil dve čašky kávy a stonajúc rozkázal si obed. Dunja neodchádzala od neho. Pod chvíľou si prosil piť a Dunja mu priniesla pohár ňou zhotovenej limonády. Chorý ovlažoval si pery a kedykoľvek vracal pohár, na znak svojej vďačnosti stisol svojou slabou rukou Dunjučkinu ruku. Asi na obed prišiel lekár. Ohmatal pulz chorého, prehovoril s ním po nemecky a potom po rusky vyhlásil, že chorému treba len pokoja a že za dva dni sa bude môcť vydať na cestu. Husár mu vtisol do ruky 25 rubľov za návštevu a pozval ho na obed. Lekár súhlasil. Obaja jedli s veľkým apetítom, vypili buteľku vína a rozlúčili sa veľmi spokojní so sebou.

Prešiel ešte deň a husár nadobro okrial. Bol neobyčajne veselý, jednostaj žartoval to s Dunjou, to s dozorcom, hvízdal si pesničky, rozprával sa s cestovateľmi, vpisoval ich cestovné lístky do poštovej knižky a tak sa zapáčil dobrému dozorcovi, že na tretie ráno až ľúto mu bolo rozlúčiť sa so svojím ľúbezným hosťom.

Bola nedeľa. Dunja sa strojila na omšu. Husárovi predviedli kibitku. Rozlúčil sa s dozorcom a štedro ho odmenil za nocľah i za pohostenie; odobral sa od Dunje a ponúkol sa jej, že ju odvezie do kostola, ktorý sa nachodil na kraji dediny. Dunja stála prekvapená.

„Čohože sa bojíš?“ povedal jej otec, „veď jeho vysokoblahorodie nie je vlk a nezje ťa. Prevez sa do kostola.“

Dunja si sadla do kibitky vedľa husára, sluha vyskočil na bočný kraj kibitky, pohonič švihol bičom a kone pobehly.

Biedny dozorca nechápal, ako mohol dovoliť svojej Dunji viesť sa s husárom, ako mohol byť taký zaslepený a čo bolo vtedy s jeho rozumom. Neminulo ani pol hodiny, keď jeho srdce začalo trnúť, nyť a nepokoj ovládol ním v takom stupni, že to už nevedel zniesť a odišiel i sám na omšu. Blížiac sa ku kostolu, videl, že národ sa už rozchodí, ale Dunje nebolo ani v ohrade, ani v predchrámí. Náhlivo vošiel do kostola: kňaz vychádzal od oltára, ďaček zahášal sviece, dve starenky sa ešte modlily v kúte, no Dunje v kostole nebolo. Biedny otec sa ledva odhodlal spýtať sa ďačka, či bola na omši. Ďaček odpovedal, že nebola. Dozorca odišiel domov ani živý ani mŕtvy. Jedna nádej mu pozostávala: Dunja v ľahkomyseľnosti mladých liet si, azda, zmyslela previezť sa na nasledujúcu stanicu, kde bývala jej krstná mať. — V mučivom rozochvení očakával návrat trojky, na ktorej ju bol prepustil. Pohonič sa nevracal. Napokon sa podvečer priviezol sám, opitý, s prekvapujúcou zvesťou: Dunja sa zo stanice odpravila ďalej s husárom.

Starček nevedel preniesť svoje nešťastie: ľahol si do tej istej postele, v ktorej deň predtým ležal mladý klamár. Dozorca uvažujúc všetky okolnosti, teraz nahliadol, že husárova choroba bola číra pretvárka. Úbožiak sa rozchorel ťažkou horúčkou i odviezli ho do S. a na jeho miesto ustanovili dočasne iného. Ten istý lekár, ktorý sa bol doviezol k husárovi, liečil i jeho. I ubezpečoval dozorcu, že mladý človek bol cele zdravý a že už vtedy mal tušenie o jeho zlom úmysle, ale mlčal, obávajúc sa jeho korbáča. Či Nemec hovoril pravdu alebo sa len chcel pochvastať svojou prezieravosťou, jednako — tým ani najmenej nepotešil úbohého chorého. Ledva sa trochu pobral z choroby, dozorca si vyžiadal u poštového majstra v S. dovolenú na dva mesiace a nepovediac nikomu ani slova o svojom úmysle, vybral sa za svojou dcérou. Z cestovného listu vedel, že rotmajster Minský cestoval zo Smolenska do Petrohradu. Kočiš, ktorý ho viezol, povedal, že Dunja celou cesou plakala, hoci, ako sa zdalo, cestovala dobrovoľne.

„Azda,“ myslel dozorca, „dovediem si domov svoju zablúdilú ovečku.“

S touto myšlienkou prišiel do Petrohradu, zastavil sa u Izmaelovského pluku, v dome bývalého poddôstojníka, svojho starého spoluslúžiaceho, i započal svoje pátranie. Skoro zvedel, že rotmajster Minský naozaj býva v Petrohrade v Demútovom hostinci… Dozorca sa rozhodol ísť k nemu.

Druhého rána včasne prišiel do jeho predizby a prosil, aby oznámili jeho vysokoblahorodiu, že starý vojak si žiada vidieť sa s ním. Vojak lokaj, čistiaci čižmy, oznámil, že pán odpočíva a že pred jedenástou neprijíma nikoho. Dozorca odišiel a vrátil sa v označený čas. Minský vyšiel sám k nemu v chaláte a v červenej nočnej čiapke.

„Čo si žiadaš, brat?“ spýtal sa ho.

Srdce starcovo zabúchalo, slzy mu zalialy oči, a on rozochveným hlasom preriekol: „Vaše vysokoblahorodie!… preukážte mi božskú milosť!…“

Minský sa bystro na neho pozrel, zapálil sa, vzal dozorcu za ruku, voviedol ho do svojho kabinetu a zavrel za sebou dvere.

„Vaše vysokoblahorodie,“ pokračoval starec, „čo s voza spadlo, to prepadlo; oddajte mi aspoň nazad moju úbohú Dunju. Veď ste sa už v nej natešili; nezahubteže ju cele podaromne.“

„Čo sa stalo, sa neodstane,“ riekol mladý človek v krajnej rozpačitosti, „vinný som pred tebou a rád ťa prosím o odpustenie. Ale nemysli si, že by som ja mohol Dunju prepustiť: ona bude šťastná, dávam ti čestné slovo. Načože ti je ona? Ona ma miluje; odvykla od svojho predošlého položenia. Ani ty, ani ona — nezabudnete, čo sa stalo.“

Potom mu vtisol voľačo za rukáv, otvoril dvere, a dozorca, sám nechápajúc ako, našiel sa na ulici.

Dlho stál nepohnuto, konečne zazrel za výložkom svojho rukáva svitok papierikov. Vyňal ich a rozkrútil niekoľko päťdesiatrubľových skrkvaných bankoviek. Slzy mu zasa zalialy oči — slzy nevôle! Stisol papieriky v gučku. hodil ich na zem, pošliapal ich opätkom a odišiel.

Urobil niekoľko krokov a zastal, porozmýšľal a vrátil sa — no, bankoviek už tam nebolo. Dobre oblečený mladý človek, uvidiac ho, pribehol k izvozčíkovi, sadol chytro na vozík a zakričal: „Pohni!“ Dozorca ho neprenasledoval. Riešil, že pôjde domov, na svoju stanicu, no najprv chcel ešte aspoň raz vidieť svoju úbohú Dunju. Preto sa o dva dni vrátil k Minskému. No vojak-lokaj mu povedal surovo, že pán neprijíma nikoho, násilne ho vytisol z predizby a prichlopil za ním dvere. Dozorca postál, postál a — odišiel.

V ten istý deň večerom šiel on po Litejnej ceste i vypočul krátku bohoslužbu u „Všetkých zarmútených“. Razom prebehla chytro popred neho parádna drožka a dozorca poznal na nej Minského. Drožka zastala pred trojposchodovým domom, pri samom vchode, a husár vbehol na kryľce. Šťastlivá myšlienka blysla dozorcovou hlavou. Vrátil sa a priblížiac sa ku kočišovi, spýtal sa ho: „Čie sú to, bratku, kone? Či nie Minského?“

„Ba, jeho sú,“ odvetil kočiš. „A čo by si rád?“

„Hľa, čo: tvoj pán mi kázal zaniesť jeho Dunji lístok a ja som pozabudol, kde jeho Dunja býva.“

„Nuž, hľa, tu, v druhom poschodí. Ale oneskoril si sa ty, bratku, s lístkom. Teraz je už on sám pri nej.“

„Nerobí nič,“ vyrazil zo seba dozorca s nepochopiteľným pohnutím srdca. „Ďakujem ti za vývod, a ja svoje dielo vykonám.“

A s tým slovom pošiel schodami.

Dvere boly zavreté. Zazvonil. Prešlo niekoľko sekúnd v jeho ťažkom očakávaní. Kľúč zašťukal, otvorili mu.

„Tu býva Andotja Simeonovna?“ spýtal sa.

„Tu,“ odpovedala mladá služobná. „Čože žiadaš od nej?“

Dozorca neodpovediac vošiel do predizby.

„Nemožno, neslobodno!“ zvolala za ním služobná; „u Andotje Simeonovny sú hostia.“

Ale dozorca nepočúvajúc, šiel ďalej. Dve prvé komnaty boly tmavé, v tretej horelo svetlo. Podišiel k otvoreným dverám a zastal. V komnate, krásne zariadenej, Minský sedel zamyslený. Dunja, oblečená so všetkou rozkošou módy, sedela na bočnom operadle jeho kresla, ako jazdkyňa vo svojom anglickom sedle. S nežnosťou hľadela na Minského a na svoje blýskajúce prsty namotávala jeho čierne vlasy. Úbohý dozorca! Nikdy ešte nejavila sa mu jeho dcéra takou krásnou. Nevdojak kochal sa v nej.

„Kto je tam?“ spýtala sa, nedvíhajúc hlavu.

Dozorca stále mlčal. Nedostanúc odvety, Dunja zodvihla hlavu… a s krikom padla na pokrovec. Preľaknutý Minský sa hodil k nej, zdvihnúť ju, a razom, zazrevší vo dverách starého dozorcu, nechal Dunju a podišiel k nemu, trasúc sa hnevom.

„Čo chceš?“ spýtal sa ho, stískajúc zuby. „Čo sa za mnou všade vkrádaš ako zbojník? Či ma, azda, chceš zarezať? Choď von!“

A silnou rukou chytiac starčeka za golier, vyhodil ho na schody.

Starec odišiel na svoj byt. Priateľ mu radil podať žalobu. No dozorca porozmýšľal trochu, hodil rukou a riešil nechať celú vec tak. O dva dni sa odobral z Petrohradu nazad na svoju stanicu a zasa nastúpil svoje povolanie.

„Hľa, už tretí rok,“ končil, „čo žijem bez Dunje a čo nemám o nej ani chýru ani slychu. Či je živá, či nie, sám Boh vie. Všelijak sa stáva. Nie ju prvú, nie ju poslednú sviedol cestujúci ľahtikár a za ten čas podržal, kým ju potom odhodil. Mnoho je ich v Petrohrade, mladistvých blázníc, dnes v atlase a aksamiete a zajtra — zametajú ulicu a biedia po krčmách. Keď časom pomyslíš, že aj Dunja, azda, tak hynie, tu nevdojak zahrešíš a zažiadaš, aby ležala v hrobe…“

Tak rozprával môj priateľ, starý dozorca, neraz prerývajúc svoje rozprávanie slzami, ktoré malebne utieral polou kabáta ako horlivý Terentič v krásnej balade Dmitrijeva. Tieto slzy čiastočne vylúčil punč, ktorého vypil za päť pohárov v pokračovaní svojho rozprávania. No, nech bolo akokoľvek, jeho slzy silne pohly mojím srdcom. Keď som sa už s ním rozlúčil, dlho som nemohol zabudnúť starého dozorcu, dlho som premýšľal o úbohej Dunji.

Nedávno ešte, cestujúc mestečkom S., rozpomenul som sa na svojho priateľa a dozvedel som sa, že stanica, ktorú spravoval, je už zrušená. Na môj dotaz, či ešte žije starý dozorca, nik mi nemohol dať uspokojujúcu odpoveď. Odhodlal som sa navštíviť známy kraj, najal som si voľné kone a pustil som sa do dediny N.

Bolo to v jeseni. Šedasté oblaky pokrývaly nebo, chladný vietor dul od požatých polí, unášajúc červené i žlté lístie so stromov, stojacích mu v ceste. Prišiel som do dediny pri západe slnca a zastavil som sa pri poštovom domku. Z pitvora (kde ma kedysi pobozkala úbohá Dunja) vyšla tučná baba a na moju otázku odpovedala, že starý dozorca asi pred rokom, umrel, že sa v jeho dome umiestil pivovarčí a že ona je žena pivovarčieho. Ľúto mi bolo mojej márnej vychádzky a siedmich rubľov nadarmo vyhodených.

„Načože umrel?“ spýtal som sa pivovarčieho ženy.

„Na pijatyku, báťuška,“ odpovedala.

„A kde ho pochovali?“

„Za ohradou, vedľa jeho nebožkej ženy.“

„Či by ma nebolo možné zaviesť k jeho mohyle?“

„Prečože by nebolo možné? Hej, Vaňka! Dosť si sa už s mačkou nahral. Zaveďže pána na cintorín a ukáž mu dozorcovu mohylu.“

Pri týchto slovách pribehol ku mne ošarpaný, hrdzavý a krivý chlapec a ihneď ma viedol na cmiter.

„Či si poznal nebožtíka?“ spýtal som sa ho cestou.

„Akože by som ho nebol poznal? On ma naučil píšťalky z vŕby vyrezávať. Stávalo sa (kráľovstvo mu buď nebeské!), že vše vyšiel z krčmy a my za ním: ,Dedko! Dedko! Orieškov!’ a on nás zavše nadelil orieškami. A zavše sa hrával s nami.“

„A cestovatelia sa na neho rozpomínajú?“

„Teraz je málo cestujúcich, iba ak nejaký prísediaci sa tu naďabí, ale ten sa nestará o mŕtvych. Hľa, v lete cestovala tadeto pani, tak sa dopytovala na starého dozorcu a potom zašla na jeho mohylu.“

„Aká pani?“ spýtal som sa zvedavo.

„Krásna pani,“ odvetil chlapec. „Viezla sa v koči o šiestich koňoch, s troma maličkými páňatmi i s dojkou a s čiernym mopslíkom. a keď jej povedali, že starý dozorca umrel, nuž zaplakala a povedala deťom: ,Seďte spokojne, ja si zájdem trochu na cintorín.’ Ja som sa ponúkol zaviesť ju. A pani povedala: ,Ja sama znám cestu,’ a dala mi strieborný päták… taká dobrá pani…!“

Prišli sme na cintorín, holé miesto, ničím neohradené, posiate drevenými krížmi, nezatienenými ani jedným stromkom. Nikdy som nevidel taký smutný cintorín.

„Hľa, toto je mohyla starého dozorcu,“ povedal mi chlapec, vyskočiac na kopec piesku, do ktorého bol vsadený drevený kríž s medeným obrazom.

„A tá pani sem prišla?“ spýtal som sa.

„Sem prišla,“ odvetil Vaňka. „Díval som sa na ňu obďaleč. Ľahla si tu a ležala dlho. A potom šla pani do dediny a zavolala popa. Dala mu peňazí a potom sa odviezla preč, a mne dala strieborný päták… Slávna pani!“

I ja som dal chlapcovi pätáčik a už som neľutoval ani vychádzky sem, ani siedmich rubľov, ktoré som s trovil.




Alexander Sergejevič Puškin

— ruský romantický básnik a prozaik Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.