ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nový šoffér

Sherlock Holmes, chýrečný detektiv odcestoval so svojim pomocníkom Ervinom Classonom, do spanilého divoromantickými bralámi obklúčeného, kúpelného mesta Biarritz v Biscayskom zálive, aby si tam aspoň dva týždne odpočinul. Tu v Biarritzi chcel žiť len zábavam; v dvorane hotelu „Bristol“ dokonca prehliadnuť niektoré, sťa plachty veľké svetové noviny; pohrúžiť sa na štrande do nekonečnej modrosti vlnovitého mora a v baccaratovej sieni, v spoločnosti svojich milých známych, na kocku staval niekoľko „Napoleon d’or“-ov…

Sherlock Holmes, vždy, prv než svoje denné zábavy započal, vybral sa so svojim pomocníkom Ervinom Classonom, na automobilový výlet, pri ktorom sa porozprávali o zaujimavých udalosťach predošlého dňa.

Jednoho dňa, v stredu, už veľmi bol netrpezlivý a nervósne čakal na ostrý hlas autovej pištalky, čo znamenať malo, že šoffér ich už ku odchodu pripravený čaká. V takejto rozčúlenosti znova opakoval svoj ranejší programm: dokonca prečítal ešte raz svoje parížske listy, ktorých obsah mu už tak známym bol, ako by z jeho pera boly pochádzaly. Avšak, keďby sa bol unúval do garáže, bol by mohol zbadať, že sa tam jedon neznámy mužský okúňa, ktorému sa aj podarilo, v jednom príhodnom okamihu, cez dvere dopoly otvorené dnu vbehnuť. Podozrivé chovanie sa tohoto cudzého mužského by bolo mu napadlo, a tak Sherlock Holmes by bol v stave býval, pomocou jeho známej ženiality, niekoľkým potupným zločinom predísť.

Počkajme ale trpezlive na chronologický poriadok udalostí.

Konečne sa Jaques, starý, zaslúžilý šoffér dostavil v izbe, a držiac si čiapku v ruke, zmätene zostal stáť pred Sherlock Holmesom.

— Pane — riekol a sklopil oči — veľmi mi je ľúto, ale vám dálej nemôžem byť ku službe, ponováč ma upovedomili o nenadálej smrti mojej švagrinej, a pri jej pohrabe neomylne byť musím. Bordeauxský rýchlik ide o pol jedonástej hodine.

Sherlocka Holmesa tieto slová veľmi pohoršily; významuplným pohľadom pozrel na Ervina Classona, ktorý asi toto mal znamenať: „— Ani sme nevedeli, že ty aj švagrinú máš, ku ktorej ťa také presné rodinné zväzky viažu, ale ťa v tvojich citoch obraziť nechceme.“ —

Vydali Jacquesovi jeho písma; detektív vtisol svojmu vernému šofférovi 100 frankovú bankovku do dlani a potľapkal mu plece.

— Milý priateľu, — vašu vyprobovanú šikovnosť hocikedy ochotne odmením. Vždy s radosťou vás nazpät prijmem.

Keď Jaques odišiel, pospiechajúc na nádražie, Sherlock Holmes tázave sa obrátil k Ervinovi:

— A ty mu uveríš túto bajku?

Ervin len plecami pohol.

— Prosim ťa, niet to príčiny v Jaquesovej povahe pochybovať. Vieš, že nám bol vždy verným sluhom. Je pravda, že nám teraz nemilé bude, túru bez šofféra prekonať. V ceste sa ale môžeme u vydavateľstva „Journalu“ ustaviť, kde o nového šofféra v drobných oznámeniach sa postaráme.

Na druhý deň o ôsmej ráno — v Biaritzi to veľmi neobyčajný čas — už sa hlásil jedon cudzý, na Šofférskú stanicu u Sherlock Holmesa.

— Pane! — prehovoril po hlbokej poklone pred detektívom — som síce chudobným človekom, ale rád pracujem. Prosim vás, prijmete ma za šofféra, a ja vám sľubujem, že v mojom učinkovaní uvidíte najstatočnejšej práce Francii.

Detekliv prezrel písma ponúkajúceho sa, a videl, že Alberta Lerouxa, ako celkom spoľahlivého, samí poprední a výborní ľudia odporúčali. Ba čo viac, jedno pismo aj to svedčilo, že ho cez jedon pol rok aj Etienne Damour, parižský prednosta policie upotreboval, a so svojou úplnou dôverou vyznačil. Sherlock Holmes sa s ným o plate pojednal, a keď Classon nenadále do izby vkročil, týmito slovami ho prijal:

— Milý Ervin! Tu ti predstavujem nového šofféra.

Tajnostný automobil

Albert Leroux, nový šoffér sa detektivovi veľmi ľúbil, lebo veľmi bol šikovný.

Presne o deviatej hodine ráno čakal na svojho nového pána, celkom prichystaný na cestu, a po túre vtiahnul do garáže, aby tam sto konských síl mocný Daimlerský stroj od prachu očistil. Leroux nemal tej obyčaje, čo ostatní šofféri, ktorí prv sa v krčme ustavili na pohár dobrého gascoyneského vína; on sa tak choval, jako sa to na jednoho usilovného, skromného a tichého človeka patrilo.

Sherlock Holmes ale málo dbal o usilovnosť a o snahy svojho nového šofféra, lebo ho celkom zaujímala tá tajuplná udalosť, ktorá v takom veľkom rozčúlení držala všetky popredné kruhy biarritzské.

V stred tejto zaujímavosti stál a dráždil slabé nervy publikuma jedon tajuplný automobil. Automobil mal byť nekrytý, modropáskový voz pre túry, ktorý ako hrom bol vstave po najstrmejších cestách a zákrutoch uháňať. Na automobile sedel jeden mužský, ktorého tvár hodvábnou larvou bola zakrytá. Na túrach obyčajne nosil čierný trikot a čiernu športovú čiapku, a oblek tento jeho osobu ešte s väčšou tajnosťou objal; každý badal v ňom dakého túlavého alebo incognito cestujúceho, dobrodružného princa.

Táto, legende podobná česť, ale čoskoro sa rozišla, keď jedon pán bľadej a poplašenej tváre sa zjavil na štrande, a rozhlásil:

— Na modropáskovom automobile cestujúci človek ma vyraboval! — Všeobecný obdiv sprevádzal slová riaditeľa hotelu „Bristol“ — treba vedeť, že uškodený sa menoval Bonn — a neočakávané sklamanie sa javilo v očach všetkých dám.

— Veď to je teda jedon obecný bandit!

Toto sentimentálne ľutovanie ale neutíšilo rozčúlenosť nálady, čo sa pomály prenieslo na celý kúpelný publikum.

Aj Sherlock Holmes sa to onedlho dozvedel, a tak chytro sa pobral na štrand s Classonom. Bonn už najmenej desiatemu rozprával, čo sa mu príhodilo, keď detektív tam došiel.

Teraz ale aj po jedenastý raz, a s radosťou predložil udalosť, lebo bol tej nádeji, že tento chýrečný človek, ktorý už toľké a tak záhadné pády odhalil, príde aj na stopu tohoto potúteľného útočiaceho.

— Pane! — vysvetľoval Bonn detektívovi — tak bezpečnými som považoval pomery verejnej istoty nášho okolia, že ani paličku som nevzal sebou, keď som šiel do Bayonnu. Tam som popoludnejší vlak zameškal, preto som si najal auto, lebo jedna neodročiteľná záležitosť to žiadala, aby som už o piatej po obede tu bol pri pojednávaní jednej prenájomnej veci. Automobil tak hnal ako strela, šoffér výborne viedol stroj. Práve keď sa skalité brehy zjavily a sme plachtové loďky biarritzskóho zálivu zazreli, bez najmenšieho šuchotu, tak že ani huk motoru čuť nebolo, v najohromnejšej rýchlosti rútil sa ku nám modropáskový automobil. Môj šoffér sa mu chcel vyhnuť, — v tom okamihu, a ku môjmu veľkému podiveniu, rytier s čiernou larvou, so svojim automobilom cestu nám krížom zastavil a blížil sa ku nám.

— Čo si prajete? — som sa ho zpytoval, — na čo on zdvorile pozdvihol ruku ku svojej športovej čiapke.

— Áno, pane! — odvetil celkom jemným hlasom, — prajem si Váš pudilár…

A pre väčšiu istotu ukázal mi svoj brovning. Ja som bol tak veľmi preľakaný, že ani len s jedným slovom som neprotestoval proti tomuto rozkazu a odovzdal som tomuto tajnostnému banditovi môj pudilár, ktorý práve vtedy značným obnosom bol naplnený. Keď sa to odohralo, — sadol si nazpät do automobilu, — nám pár razy s brovningom pohrozil, — a uprchnul.

Môžete si predstaviť, ako sme si oddychli, keď sme sa z tohoto klepca vyslobodili. Prisámbohu! pane Sherlock Holmes, tak odfrčal na tom automobile ten zlodej, že ani čert by ho nebol dohonil…

Do myšlienok pohrúžený stál detektív za chvílu, — tuho dival sa pred seba, a potom obrátil sa ku riaditeľovi.

— Ako hovoril ten zbojník — pýtal sa — v čistej francúzštine, alebo v dajakom dialekte?

— Nebola to na žiaden pád čistá, spisovná francúzština.

Ervin Classon tu do reči vpadnul:

— Toto ešte by nemalo nič znamenať, lebo aj to je možno, že ten istý len preto použil dialektu, aby zaviedol človeka.

Sherlock Holmes sa domov pobral so svojim pomocníkom, aby rozkazy vydal svojmu šofférovi.

— Albert! — riekol otvorene, v nádej dobrého chvatu — hneď sa vystrojíme na bayonnskú hradskú, kde pred jednou hodinou pána Bonna vyraboval cestovateľ modropáskového automobilu. Môže byť, že mu prijdeme na stopu.

Zdesene sa pozeral šoffér na svojho gazdu.

— Teda, aj takí zbojníci sa tu zdržujú? — pýtal sa, a potom, ako by ho hnali, letel do garáži, aby aj so svojou snahou dosvedčil; že ako rád by poskytnul pomoci detektivovi pri stopovaní tohoto lotra.

Medzitým sa niektorí biarritzského publikuma sriekli, že na druhý deň, opatrení skromnejšími obnosmi, opovážia sa na cestu do Rouennu vybrať, na ktorej to tajnostné auto sa obyčajne zjavovalo: — môž-byť, to oni budú mať viac šťastia, ako pan Bonn, ktorý celú svoju sebaprítomnosť ztratil, na toľko, že ani bližšie dáta udať nevedel o zbojniovi.

Špehovanie pomocou aeroplánov

Sherlock Holmes veru na všetko iné rátal, len na to nie, že jeho, ku zotaveniu obetované vakácie mu takto budú pokazené.

Už sa tešil, že aspoň za istý čas sa nebude museť zaoberať s jeho, dušu a telo ničiacim remeslom, a hľa, ten do legendy súci modropáskový automobil už mu zas starosti narobil.

Classona uchvátila mladistvá horlivosť.

— Majstre! Keď by som ja bol tebou, — riekol naklonený nad jednou mapou — ja by som telefonoval do Crassy. Dal by som vyrukovať jedon oddiel husárov a dva oddiely žandárov. Vidíš tu tieto priekopy? Sem by som postavil vonkoncom žandársku stráž. — Na túto stranu ale by som postavil husárov. Môžeš byť istý, že za krátky čas by sme nášho larvového rytiera do rúk dostali.

Sherlock Holmes sa len usmial na to.

— Ty celkom nepočítaš s našim protivníkom! Aknáhle by sa on dozvedel, že ho chcem obklúčiť, ľahko by sa nám cez bočné skalité cesty na veky z pazúrov vyšmyknúl. Bubnom sa vrabec lapať nemôže. My sa mu ináč musíme priblížiť. Poď so mňou!

Sherlock Holmes a Classon opatrne skryvali ich úmysel a pod zámienkou prechádzky vybrali sa ku nádražiu. Sadli si na vlak do parížskeho rýchlika, na tretej stanici ale sostúpili. V Houttourse, v tomto spanilom mestečku mala francúzska armáda svoju pilotskú školu a letácky sklad. Sadli si do koča a hnali na letácky sklad, ktorý sa nachádzal von z mestečka.

Classon až teraz počal porozumeť veľkolepým plánom Sherlock Holmesa.

Doktor tak mienil na čierno larvového rytiera pozor dávať, aby to on nijak nezbadal. Classon, bárs už viac ako desať rokov pracoval pri Sherlock Holmesovi, predsa sa podivil nad ostrovtipnou kombináciou svojho majstra. Na takéto volačo by ani on nebol myslel.

— Majstre! Dovoľ, aby som ti s nadšením ruku stisnul! Až teraz to chápem, že aký výborný plán si ti len vykuval.

— No vidíš, — riekol s úsmevom Sherlock Holmes, — môj plán je predsa cieľuprimeranejší než tvoj. S cestovateľom, na modropáskovom automobile sa nedá v rukavičkách zachádzať, lebo keď nám uprchne, môžeme kríž po ňom spraviť.

Prišli na letácký sklad. Ozbrojení vojaci im cestu zastáli. Museli sostúpiť. Jedon vojak ich viedol k barakom.

— Chcem sa rozprávať s veliteľom — povedal Sherlock Holmes.

Onedlho stáli pred jedným podplukovníkom. Sherlock Holmes sa predstavil a odovzdal svoju legitimáciu. Podplukovník Petain ochotne im stál ku službe.

— O tom je reč, že by sme mali pod dozorom držať biarritzské cesty, bez toho ale, žeby aeroplány obdiv vzbudily.

— Koľko aeroplánov potrebujete? — zpytoval sa podplukovník Petain.

— Prosíme o dva. V jednom by som ja špehoval, a v druhom môj pomocník, Ervin.

Podplukovník doviedol pánov do dôstojníckych barakov. Tam ich predstavil niektorým pilotským dôstojníkom.

— Nadporučík Abels, — stotnik Simons. Moji dva najlepší pilotovia.

Potom ich upovedomil, že čo si preje doktor Sherlock Holmes. Všetci pätoria počali spoločne opatrne mapu zkúmať. Za ten čas vyviedli na rozkaz nadporučíka dva štíhlé letáce stroje. Lúče slnka so zlatastou patinou obkryly žlté, plátené rebrá stroja. Technickí poddôstojníci zkúmali motóre a popravovali kormidlá.

Pánovia sa v bojovnom pláne usniesli. Potom zašli do šatnice. Obliekli si patričné rúcho a ochranné larvy. Šálom si okrútili krky a vyšli na pažiť, kde pukajúce letácke stroje už sťa netrpezlivé paripy čakaly. Najprv nadporučík Abels sadol do stroja, po ňom Sherlock Holmes zaujal miesto. Podplukovník podal Sherlock Holmesovi fotografovací stroj. Vedenie druhého stroja sveríli na stotnika Simonsa. Za neho si sadol Classon.

Technickí poddôstojníci zavrteli s propellermi, stroje počaly pukať, a tie dve mašiny, ako dva rackovia sa pozdvihly ku modrému nebu.

Stroj číslo 117, ktorý nadporučík Abels spravoval, k Lierge-u sa obrátil, stroj číslo 204, ktorý stotnik Simons viedol, vybral sa na križné cesty.

Sherlock Holmes napnutým pozorom číhal cez pozorovatelskú škiaru, a prichystaný fotografovací stroj stále držal na kolenách.

Razom nadporučík Abels čosi nazad povedal. Sherlock Holmes to pre hukot stroja sotva započul:

— Stotnik Simons znaky dáva! Nože, pozorujte naňho!

— Sherlock Holmes priložil na oči šestnastnásobne zväčšujúci daľekohľad. Zbadal, že stotnik Simons na juhozápad ukazuje, na čo nadporučík Abels smer hneď premenil. Detektiv prekvapene zavolal:

— Tam! Tade! —

Opravdu, dole, na ceste medzi bralovými múrami sa zem prášila. Jedon automobil letel proti Biarritzi. Na slovo Sherlock Holmesové nadporučík Abels hneď na štyristo metrov snížil stroj.

Teraz už celkom dobre bolo videť pásky na prednej čiastku stroja. Sherlock Holmes niekoľko raz štuknul s mašinou. Ďalšie pozorovanie ale pre zlé manevrirovanie druhého stroja nebolo možné. Stotnik Simons, na žiadosť Classona, sklznuť sa chcel na auto, lenže medzi vrchmi sa stroj volne pohybovať nemohol. Šťastie, že začas kolesá kormidla odvrátil, poneváč inak by sa bolo ľevé krydlo do strmých bralových múrov srazilo.

Chystajúca, však ale na šťastie odstránená katastrofa povzbudila pozornosť na aute letúceho. Zbadal, že na neho špehujú. Rýchlo obrátil kolesá kormidla, a celé auto do benzinového a prachového oblaku zakryl. Z vrchu ničoho nebolo vidieť. Pokým sa vzduch očistil, auto tak zmizlo, ako by ho bola zem zhltla.

Sherlock Holmes zamrzene sa hniezdil na sedisku. Požiadal nadporučíka Abelsa, aby stroj nazpät vrátil. Stotnik Simons letel za prvým strojom, a onedlho obidva stroje pristaly na sklade. Detektívi sa poďakovali dôstojníkom a odišli.

— Priateľu! tento modropáskový automobil je ťažkejší kúsok chleba, ako by si to bol človek myslel, — mrmlal Sherlock Holmes ku Classonovi, — ale preto ho predsa ulapíme! Môžem ti to povedať, tak ako ma tu vidíš, a tak ako sa Sherlock Holmes menujem.

Minister vňutra prichádza

Na druhý deň sa kúpelné miesto Biarritz do sviatočnej parády dalo; s poobedňajším rýchlikom čakali z Paríža ministra vňutra.

Zástavy vyvešali na domy, a pred hotelom Bristol, kde pre pána Excellenca 4 izby boly prichystané, veľké davy ľudí, — do sviatočných šiat oblečených, sa vlnily.

Pan Bonn už v dvorane čakal na popredného hosťa, a rozčúleným hlasom vydával rozkazy služebnictvu. Práve vtedy prišiel ku nemu Sherlock Holmes v sprievode svojho pomocníka, ku ktorému sa hneď vrelou zaujímavosťou blížil, lebo mu na um prišlo včerajšie dobrodružstvo.

— Nože, pane doktore! Malo-li dakého výsledku včerajšie stopovanie?

Detektív tichým hlasom odpovedal:

— Akoby nie? Na veľmi zaujímavé dôkazy sme naďapili, bárs aj páchateľ sa ešte vždy v hmle skrýva.

Ustálili sme zo šlapaje kolies, že ten istý modropáskový automobil hnal ku Bayonne, ale len po prvú zákrutu, kde potom, pod ochranou stromov a jednej vystrčenej skaly, celkom pohodlne sa mohol obrátiť…

— No! a potom?! — čudoval sa nerozumne riaditeľ. Classon mu úsmevom vysvetloval súvis medzi pravdepodobnosťami.

— Z tohoto teda zrejme je vidno, že zbojnik do Biarritzi šiel, a osmelený od prvej rabovky, aj po druhý raz oprobuje šťastia.

— Ale! Bože! však len nie? — a pán Bonn prosiacim pohľadom sa pozrel na Sherlock Holmesa.

— Veľmi mi je ľúto, že vás nemôžem potešiť, lebo ja som toho presvedčenia, že ten zbojnik, ktorý sa medzi nami zdržuje, vie, že po čas prichodu ministra, pozornosť policie je o mnoho viac obrátená na hotel Bristol, než aby v stave bola dostatočnej ochrany poskytnuť cestovateľom na Bayonne. A tak môžeme i na to rátať, že ten, ktorý sa ľahkomyselne odhodlal na jednu polhodinovú prechádzkovú túru, veru aj dobre odľahnutý sa môže prinavrátiť z cesty…

— Ale čo bude s Gerardom a s jeho čarokrásnou manželkou? —

— S nimi je Montpellier, assistens parížskej Carelskej kliniky a dve amerikánské slečinky… To je tiež isté, že aj tieto sa ako vyrabované navrátia.

Tu sa rozhovor pretrhol, lebo uličný hukot sa viac a viac zväčšoval, čo to znamenalo, že minister sa už pred hotelom dostavil. A to aj tak bolo, lebo práve keď Sherlock Holmes k východu pospiechal, sostúpila statná a vysoká postava Excellenca s automobila. Za ním stál tajomník, a videť bolo v spoločnosti i prednostu policie a mešťanostu z Biarritze.

Pán Bonn ku nim sa náhlil a hlboko sa klaňal.

— Dovolte, pane Excellenc, — zaznelo privítanie, — aby som vám srdečne zaďakoval za vysoké to vyznačenie, že ste bol tak láskavý, práve náš hotel sebe vyvoliť… za to ostaneme vždy vaši povďační a holdujúci služebníci…

Minister s úsmevom odpovedal:

— Ďakujem vám, pane! Keď dačoho potrebovať budem, zavolám vás. Predbežne len to poznamenám, že tých pár dní, ktoré vo vašom spanilom kúpeli chcem stráviť, jedine len mojim osobným zábavám chcem obetovať.

Po týchto slovách sa minister do svojho bytu pobral, — dal svoju batožinu hore vyniesť, a sotva prešlo pol hodiny, už vyšiel von, pekne oholenou tvárou a v elegantnom čiernom kabáte, a vzdal sa schodmi dolu.

Tajomník sa pred ním úslušne poklonil.

— Kážete dačo, pane Excellenc?

— Snáď nebude škodiť po tak dlhej ceste malá túra na automobile, v tom vlažnom prímorskom povetrí. Ráčte sa postarať o auto!

Pán Bonn, Sherlock Holmes a Classon počuli žiadosť ministra, — zľakano pozreli jedon na druhého, — po tom na vysokého hosťa, a začali čosi šuškať medzi sebou.

— Ale, to nesmieme dovoliť — mienil riaditeľ hotelu.

Detektív kyvnul rukou:

— Spokojne môže odísť. Na moju zodpovedlivosť. Já ho na jednom druhom automobile budem sprevádzať.

Pán Bonn sa ale predsa osmelil pred ministra predstúpiť.

— Prosím za odpuštenie, pane Excellenc! — riekol — považujem si to za povinnosť vás na jedno nebezpečenstvo upozorniť, ktoré našich automobilistov včera zastihlo. Jedon bandita každého pocestného orabuje. Bohu žial! Ja som bol včera prvou obetou. Aj dnes odišla jedna menšia spoločnosť, zvedavosť ích na to mala, a každú minútu ich čakáme.

V tejto dobe sa niekoľko nastrašených a bľadých tvár zjavilo v sklených dverách. Sherlock Holmes hneď k nim pospiechal, ich rozčúlený, bárs tichy hlas ale aj pozornosť ministra povzbudil.

— Kto sú títo? — zpýtal sa od riaditeľa.

Pán Bonn ochotne odpovedal.

— Tá malá automobilová spoločnosť.

— No! a — usmieval sa minister, — jakým výsledkom?

Pán Bonn za niekoľko minút aj o tomto vedel vývod dať.

— Vskutku, pristavil ich ten, na tom modropáskovom automobile cestujúci človek, a odobral im všetkie cenné veci. Dámy ale nebantoval, tím ich šperky zpät vrátil a sa pred nimi zdvorile poklonil. On sa len o pudiláre pánov staral.

— Ah! — odvelil minister, — to sa zdá byť jedon veľmi romantičný človek.

Neskôr ale pokojným a vážnym hlasom poznamenal:

— Zajtra sa mu aj ja do očí pozrem. Budeme vidieť kto zvíťazí!

Potom chvílku sa prechádzal na štrande, a po prechádzke sa zavčas do svojho bytu utiahnul, a doista sa zaoberal so zajtrejšími prípadnosťami.

Vyrabujú ministra a detektiva

Na druhý deň ráno Sherlock Holmes dlho pojednával s Classonom o pláne, ako by sa pošťastiť mohlo tohoto lotra ulapiť. Šoffér ich daromno čakal s autom pred hotelom: že v každodennom programme — prechádzková túra na Bayonne na letácom Daimlere — premena sa stala, poneváč ho o tom veľkom chystání sa neopovedomili, zpýtal sa svojho pána, kedy sa poberú na cestu.

Sherlock Holmesa istota víťazstva do dobrej vôle postavila a preto v dobrej nálade prijmal svojho šofféra.

— Albert! riekol k nemu, — dnes vyminečne nepôjdeme na rannú túru, radšej pôjdeme po obede na poľovku. Chcem ulapil toho bandita, ktorý na tom modropáskovom automobile toľko hašterí, a každým dňom sa smelšie chová.

— Oh! pane — bedákal šoffér, — ja sa od poľovania na ľudí obávam. Prosím vás, ráčte ma vynechať z hry!

— Ako to myslíte, Albert, veď ja vás neomylne potrebujem; vy budete mojim druhým pomocníkom, lebo pán Classon bude so mňou a pri mne pracovať.

— Ale! Veď ja sa do detektivského remesla nerozumiem!

— Toho ani neni treba! Vybavíte tú úlohu, ktorú vám naložím, — ten lotor bude lapený, a vy dostanete 200 frankov odmeny…

Classon uspokojil bojazlivého človeka.

— Nebojte sa, nič sa vám nestane! O štyroch hodinách po obede odídete od tiaľto až po krčmu na Barlais-Fréreskej hradskej, čo bude asi 15 minút trvať na automobile. Tam sa a automobilom cez cestu krížom postavíte, a budete na nás čakať…

Sherlock Holmes ale, s čirej opatrnosti ešte toto poznamenal:

— Punkt jednu hodinu budete na nás čakať. Keď sacnám dačo zlého prihodí, vtedy veru doisť nemôžeme a vy o piatej sa vrátite! Toto je ale neni pravdepodobné, lebo vypracovaný podvod je výborný a sľubuje dobrý výhľad. Pán minister, jeho tajomník, Classon a ja, ideme na jednom automobile, a čakať budeme vonku z mesta až dotiaľ, keď sa modropáskový automobil zjaví. Keď ho zazreme, počneme hnať po ceste, aby sme ho za nami zvábili. On doista za nami pôjde, lebo keď sa nebojí tu medzi nami v Biarritzi žiť, bárs ako to on aj tajnostne koná, nedá si ujsť príležitosti ku zveľaďovaniu svojej pudilárskej sbierky. A keď pred krčmu príjdeme, rýchlo sa do dvora zakrútíme, Classon a ja z oboch strán ho obklučíme, a poneváč pre vaše cez cestu križom postavené auto ďalej uprchnuť nebude mocť, a na obrátenie ani mysleť nemôže, — pekne ho zdrapneme a dvomi železními náramnicami ho obdaríme…

Po obede o pol piatej štyria páni sadli pred hotelom „Bristol“ do jednoho čierného auta: minister, jeho tajomník, Sherlock Holmes a Classon. Ti dva detektivi pokojne čakali na ďalší vývin, minister ale, ktorý na takéto nebezpečné cestovanie zvyklý nebol, veru nepokojne sa hniezdil na sedisku a bojazlive kukal sem i tam. Policajný šef ochotne privolil, aby celá policia prichystaná bola ku napomáhaniu dobrého výsledku.

Sherlock Holmes ale protestoval oproti tomu.

— Boh chráň! Ten lotor sa to dajako môže dozvedeť, a potom mu môžeme päty fúkať.

Potom sa na ministra obrátil:

— Vaša Excellencia! Vy sa celkom môžete na nás spoľahnuť, mi isto pracujeme! Práve tým spôsobom, ako to teraz konáme, sme vlani toho starého živáňa Bruyarda chytili, ktorý obyvateľov v Monte Carlo znepokojoval. Na čiare Mentone — Monte Carlo — Nizza sme ho za 20 minút mali.

Tak sa zdálo, že tieto slová ministra uspokojily, lebo rozhodne odoprel ponúkanie sa policajného šéfa.

— Srdečne sa vám poďakujem, milý Grace, ale veru zbytočné by bolo horiacú zápalku s vodou mora hasiť. A potom, však nemáme tu do roboty s vrahom: to je jedon pánský zbojník, ktorý že má aj eleganciu, to s včerajším pádom aj dokázal. Keď sa vzájomné vítanie a odberanie dokončilo, Sherlock Holmes dal znak šofférovi na odchod. Rýchlo hnali cez ulice mesta, keď ale domy predmestia zanechali, stíšili beh automobilu, a keď ďaleko zašli na hradskej, a vlnovité more sa už ako maličké zelené jazero zdálo, — zostali stáť.

Sherlock Holmes vytiahol hodinky z vačku.

— V tomto čase už vybavuje svoje remeslo náš protivník. To je isté, že sa o našom tajnom dostaveníčku dozvedel, a vtedy za päť minút je tu, — v protivnom páde cuvnul… Rozčúlení čihali na beh hodinových ručičiek. Tých päť minút už prešlo, a už boli v tej mienke, že daromné boly ich všetkie prípravy, keď Classon, ktorý s ďalekohľadom zkúmal hradskú, — tajnostný cestovateľ len od Biarritzi sa mohol blížiť — hlasne vykrikol:

— Majstre! tam vidím jedon pohybujúci sa bod, doista to bude ten modropáskový auto…

— Daľekohľad si z ruky do ruky dávali. Konečne prišiel aj do rúk Sherlock Holmesa, ktorý dlho sa díval do diaľky.

— Veru tam ide jedno auto — vysvetľoval, — ale práve teraz postálo, ako keď by nás boli zbadali. Teraz sa obrátilo. Čo snáď uprchnúť chce? Ah! nie! Voz sa nehýba. Včul sa zpät vracia, robí benzinový oblak a žene proti nám. Čisto vidim na prednej čiastke modrú pásku. To je to, čo sme očakavali! Teda predsa sa s nim stretneme.

Sherlock Holmes prísno zavolal na šofféra:

— Poďme!

Všetcia štyria v aute na zad sa srútili, takou silou sa pohnulo do behu. Započal sa včul taký besný hon, aký Sherlock Holmes ešto nikdy nedožil. Akoby sa tie gumové kolesá ani po zemi negúlaly; akási mystická sila len tak v povetrí hnala automobil. Za ním, tiež jako hrom letel modropáskový automobil.

Sherlock Holmes prevažitým gestom zdvihol ruku:

— Len chladnokrevnosť! Naše auto on nikdy nedohoní, a za niekoľko minút sme už pri krčme.

Ale tak sa zdálo, že sa zázrak stal: ten na osemdesiat koňských sil zariadený automobil naraz akosi prestával hnať. Modropáskové auto sa bralo mu ku boku, a videť bolo, že ako divá zver na svoju obeť chce sa i ono srútiť na oslabujúcí automobil. Už sotva na 300 krokov bol jedon stroj od druhého; v prvom voze sediaci naľakano pozerali dozadu: videli, že sa tu o smrť lebo život jedná medzi tými dvomi autami, a cítili, že sú ztratení.

Modropáskové auto s celou silou hnalo za ratujúcim sa autom, a sa mu ohrozne blížilo.

Tie štyri do predu naklonené osoby už skoro bolo vidieť z prachového oblaku, keď na raz bolo počuť výstrel. Prvý voz chrčať začal a koleso zem trelo, ako by ho boli zahamovali: do zadného gumového kolesa streleli, a tak o dalšom ratovaní reč byť nemohla.

Museli zostať stáť. Za jedon okamih modropáskové auto už stálo pri nich. Čiernolarvový rytier soskočil s voza, a na sedúcich v urazenom aute dve pištole namieril.

— Pánovia! — riekol zadychčaný od namáhania, — usporte mi daromného nátlaku! Nech sa vám páči z voza sostúpiť!

Cestujúci sa jedon na druhého pozreli a z miesta sa ani nehnuli.

— Prosím! pánovia! — súril larvový rytier, — mám málo času, nech sa vám páčí sostúpiť!

— Keď všetcia štyria sostúpili — už vedeli, čo má nasledovať — vyložili ich pudiláre na zem.

Čierny rytier nespokojný pohyb spravil.

— Prosím, vyvráťte aj vačky!

A ku pudilárom, prsteňom a iným šperkom, ti korrektní štyria pánovia, vyložili aj veľké štyri nabité revolvery na zem.

Ten zlodej zaisto dobre poznal svojich ľudí! Potom následovný rozkaz vydal:

— A teraz sadnite si nazpät do voza a obráťte sa!

— Veľmi mi je ľúto, že váš ten pokazený voz tak veľmi hegať bude na ceste!

Detektiv v práci

Excellenčný pane! — riekol Sherlock Holmes k ministrovi — prosim za odpuštenie, lebo som chybu spravil. Ja som mal to vedieť, že v Biarritzi sú o mnoho lepšie stroje ešte, ako bol ten hotel „Bristolový“.

Minister trocha rozmrzený, skrčil obočia.

— Hlavné je to, aby sme toho lotra zničili!

— Za to vám ručím — pokračoval detektiv, — zajtrá pred obedom o desiatej hodine máte váš pudilár na vašom stole s uplným obsahom.

Sherlock Holmes potom odišiel. Už v bráne hotelu ho čakal Classon, s kým na policiu pospiechal. Po ceste uvažovali udalosti.

— Keď nahliadneme do soznamu automobilov — riekol Sherlock Holmes, — hneď budeme vedieť, kde máme páchateľa hladať.

— To je pravda — mienil Classon — že nie v hladkej veci .stopujeme, lebo ešte nikto nevidel v Biarritzi modropáskový automobil, lebo ináč by to už bol oznámil. A tak správne musi byť to predpokladanie, že akýsi figel sa odohráva pri tomto automobile.

Policajný šef ich veľmi srdečne prijal.

— Jestli si prajete, milý collega, — povedal Grace Sherlocku Holmesovi, — veľmi rád vám dám k disposicii niekoľko mojich mužov.

— Oh! ďakujeme! — odoprel od seba detektiv ponúkanú pomoc — predbežne sme len zvedaví na soznam automobilov, to nám môže byť osožné v našom stopování.

O Štvrť hodinn už boli na ceste domov, a mali vo vačku úradný soznam majiteľov, ktorí automobile mali, a v sozname bolo čislo a rychlosť každého voza naznačené. Keď sa domov navratili, Sherlock Holmes sa ani nedotknul soznamu.

— Teraz si ľahnime — riekol Classon — a ráno čistou hlavou dajme sa do roboty.

*

Lúče ranného slnka zobudily tých dvoch detektivov z tuhého ich spánku. V hoteli ešte všetko ticho bolo, hostia ešte ticho spali o siedmej hodine, a len bezhlasné kroky služebníctva bolo počuť v chodbách s tepichmi obložených. Sherlock Holmes už pri stole sedel a zkúmal soznam, ktorý od policie dostal. Naraz pozdvihol hlavu.

— Prosim ťa — volal na Classona — nä čosi neobyčajné som naďapil.

Pomocník zvedave sa obrátil ku svojmu majstrovi. V celom Biarritzi nenie automobilu, ktorý by mal 100 koňských síl, jedine môj je taký!

— To nie je možno — odpovedal Classon — však ver len nemysliš, že by nás boli na našom stroji prenasledovali?

— Na to ja však ani nemyslim, lebo viem, že môj voz nenie modropáskový, lež čierny. Ale predsa musi byť ešte jedon taký silný stroj voľakde, lebo ináč by nás nebol dohonil. To len tak môže byť, že toto jedno auto neníe u policie oznámené.

Sherlock Holmes zavolal po telefone na policiu, kde sa dozvedal, či je to možné, že by sa v Biarritzi aj neoznámené autá nachádzaly?

Úradník, čo inšpekciu mal, podivom počúval slová detektivove.

— Čo vám ešte nenapadne, milý kollega? Práve pred niekoľko dňami bolo kontrolovanie, a môžem vás uistiť, že náš soznam je úplný.

Sherlock Holmes odložil od ucha telefonové sluchátko.

— Jestli to tak je, vtedy sme na chybnej stope, poneváč kontrola bola pred dvoma dňami, a prvé zbojstvo sa pred troma stalo. Ba čo viac, ten modropáskový automobil už pred šiestymi dňami videli. Takým spôsobom je zrejmé, že tajnostný tento voz musi sa nachádzať v úradnom sozname.

— Nuž ale, ako môže byť potom modropáskový? — nadhodil Glasson túto otázku.

Táto probléma už ťažšia bola, a tak mnoho lámania hlavy zapričinila detektivovi, ktorý sám to uznával, že takéto komplikované stopovanie sa už od rokov v jeho praxi neprihodilo.

— Ja myslím, že tu máme do roboty s takým figlárským lotrom, akého sme ešte nikdy nedožili! — riekol Classon svojmu zamyslenému majstrovi.

Sherlock Holmes sa naňho pozrel.

— Taký človek, ktorý s takou neslýchanou smelosťou vykradne svoje obete, ako to čierný rytier koná, a pri tom sa ešte aj v larve ľudom do oči postaví, a nebojí sa, že ho z chodu, z postavy poznať môžu, ten aj na to je v stave, že aj svoje auto do larvy zatiahne.

— Máš pravdu! A toto je tá jediná cesta, ktorá nás z tohoto automobilového labyrintha vyviesť môže! Takýmto spôsobom je to už možno, že ten lotor sa v našom kruhu zdržuje a o všetkom sa dozvie. V páde potrebnosti priloží na auto larvu, ktorá aj z gummy byť môže, a tak tento tajnostný človek ľahko je v stave, zmeniť vonkajšok svojho automobila.

Classon teraz náhlive siahnul za svojím klobúkom.

— Ja teraz odídem pokusy robiť! Pochodím všetky hotely a súkromné villy, a do každého automobilového kepeňa s ostrým nožikem zarežem. O pol hodinu som tu, ti ma ale pri bráne čakaj, môžno že ti dačo zvláštneho odkážem.

V tomto sa oni usniesli, a sleteli dolu schodmi.

— Albert! — zakričal Classon do garáže — ideme!

A dve minúty neskôr už hnal ku „Palace“ hotelu, ktorý najbližšie ležal ku „Bristolu“.

Sherlock Holmes za ten čas vešiel do garáže. Tam všetko v najlepšom poriadku našiel, ničoho podivného neťahalo pozornosť detektiva na seba. Odtiaľ vstúpil do Albertovej izby, ktorá sa na prízemí malého poschodného, a pri garáži ležiaceho domu nachádzala.

V izbe najväčší ranejší neporiadok panoval; na stole ležaly parížske noviny, súkromné listy, ktoré tam tak ležaly, ako by ich bol dakto práve len z tašky, ktorá tiež na stole ležala, povyhadzoval. V taške len málo bielizne bolo ešte videť.

Sherlock Holmes uspokojene vystúpil z izby.

— Vedel som, že môj človek je spoľahlivý…

Keď na ulicu vystupil, už zďaleka zazrel auto, na ktorom Classon sa už nazpät vracal.

— No! Čo že sa stalo? spýtal sa Sherlock Holmes.

— Ale — mrmlal pomocník — budeme potrebovať pomoc policie, lebo portáš z villy číslo 8 v Sain-Germainskej ulici ma nechce do garáži pustiť.

Auto už skoro stáť zostalo, keď z protivnej strany jedno druhé sa honom blížilo. Sherlock Holmes, ktorý ku svojmu vozu šiel, ešte zavčas vyskočil naň, ale tie dve autá, bárs ako aj hamovali šofféri, predsa sa silno stykly.

Teraz sa dačo takého prihodilo, nad čím sa aj sám chladnokrvný Sherlock Holmes zarazil: so svojho vlastného automobilu sa odvalil, z príčiny srážky, jedon ako dlaň veliký kúsok, pod ktorým vykukol jedon modrý pások.

Sherlock Holmes, celkom prekvapený, vykríkol:

— Ervin! poď že sem!

Pomocník jeho ale nemal času sostúpiť, lebo Albert, ktorého tvár ako smrť obľadla, ako hrom počal leteť ku bayonneskej hradskej. Classon sa ani hnut nemôhol, lebo šoffér ho — ako to Sherlock Holmes uvidel — akýmsi tvrdým predmetom po hlave udrel, od čoho hneď zamdlel. Detektív sa pred šofférom druhého auta legitimoval a 500 frankov odmeny mu sľúbil, keď mu auto na pol hodinu prepustí.

Sherlock Holmes sám viedol auto, na ktorom lotra prenasledoval. Obidva autá takou rychlosťou hnaly, že sa hlava točila v nich sedúcim. Detektív zbadal, že ratujúci sa lotor má väčšej výhody; poneváč nechcel to, aby mu zas z rúk vyklznul, odhodlal sa k poslednému prostriedku, ktorý sa podaril aj vtedy, keď ich prenasledoval. Vybral pištole a dva razi vybušil do kolies svojho vlastného auta. Stroj na to chrchotajúce prachový oblak zapríčinil kolo seba a beh sa mu stišil.

Zlodej na to vyskočil z auta a k poliam utekal, kde ho Sherlock Holmes na auto následovať nemôhol. Detektiv si ho ale nevypustil z istej sieti: za ním sa vrhol a ho ulapil. Albert sa síce brániť počal, ale to mu ničoho neosožilo, lebo za pár minútovej rvačky bol na zem svalený. Sherlock Holmes ho niekoľko raz päsťou po čele ovalil…

Dotiaľ aj Ervin prišiel ku sebe, a spolu ošipovali s auta jedon čierný gumový kepeň.

— Vidíš! — riekol Sherlock Holmes — tento zlodej na mojom aute prevádzal svoje lúpežnictvá. K tomuto veru bolo treba odvážlivosti!

Po tomto gumovom kepene, stiahli aj modropáskový kepeň, a stálo pred nimi detektivové vyborné Daimlerské auto.

Keď šoffér oči otvoril, už našiel železné náramnice na rukách.

Sherlock Holmes si na cigaru zapálil.

— No, že! Či som nepovedal — usmievajúc sa na človeka, na zemi ležiaceho — že tomu modropáskovému autistovi zaopatrím náramnice?

Keď šofféra k policii viedli, priznal sa, že kde skryl pokradené pudiláre a peniaze. Veľmi málo chýbalo z ukradených vecí, a tak škoda bola vynahradená. —

Sherlock Holmes, ktorý za policajtom, ktorý lotra vypočúval, stál, teraz predstúpil.

— Saznaj, ty lotor, však už tajenie ti ničoho neosoží, akým spôsobom si sa ku mne dostal?

Albert Leroux sklopil oči.

— Podplatil som môjho predchodca, aby hneď, pod bárs akou zámienkou, odcestoval, a ja na jeho miesto sa dostal.

— A prečo si práve moje auto vybral k týmto zločinom?

— Lebo bolo to najrýchlejšie v celom Biarritzi, a vedel som, že vy mňa nikdy podozrievať nebudete, ja ale som o každom vašom kroku vedel.

Aby ale žart tento úplným sa stal, Sherlock Holmes znova pripnul modropáskový lakový kepeň na auto, a takto cestoval cca ulice až po hotel „Bristol“, aby nazpät dal ministrovi pudilár.

Ľudia po ulicách, ako jedno strašidlo obdivovali modropáskový automobil. Francúzske noviny potom celé stĺpce popísaly o tejto udalosti a oslavovaly Sherlock Holmesovú ženialitu.

Takto sa odhalil závoj tejto mystičnej legendy, ktorou krvnatá fantázia, osobu na modropáskovom automobile cestujúcu obvinula.

Konec.