E-mail (povinné):

John Galsworthy:
Tmavý kvet

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 30 čitateľov


 

Jar

I

V to odpoludnie skorého júna išiel cez Holywell v krátkom plášti, ktorý mu visel s pliec, bez čiapky na hustých tmavých vlasoch. Bol to mladík strednej postavy, ktorý ako by bol býval potomkom dvoch veľmi rozdielnych predkov, z nich jeden bol drsný a druhý ohybne ľahký. Jeho tvár bola tiež divnou miešaninou, lebo hoci aj mala silné črty, jej výraz bol skôr nežný a zádumčivý. Jeho šedé, žiarivé oči s veľmi čiernymi obrvami, zdaly sa pozerať mimo toho, na čo hľadely, takže zavše robil dojem ako by nebol celkom prítomný; ale jeho úsmev bol mimoriadne tekavý, odhaľujúci zuby, ktoré boly biele ako černochove a dávaly jeho tvári výraz zvláštnej chtivosti. Ľudia, keď išiel okolo nich, všímali si ho trošku, lebo v tom, že roku tisíceho ôsmistého osemdesiateho nenosil čiapky a bol holohlavý, predstihoval svoju dobu. Ženské sa o neho zvlášť zaujímaly; cítily, že si ich nevšíma a zdalo sa im ako by hľadel do diaľky a v duši robil kombinácie.

Vedel azda, o čom premýšľa? Či vedel o tom naozaj celkom určite v tom období svojho života, keď veci, menovite tie, za bezprostredným obzorom, boly také zvláštne a zaujímavé? Tie veci, ktoré raz uvidí alebo urobí, keď bude hotový so štúdiami v Oxforde, v ktorom mu bol každý „ohromne slušný“ a prirodzene „nesmierne poriadny“, ale nie tak veľmi zaujímavý.

Išiel k svojmu učiteľovi čítať essay o Oliverovi Cromwellovi; a pod starým múrom, ktorý kedysi bol mestskou hradbou, vyňal z vrecka akési zviera. Bola to malá korytnačka; veľmi chtivo pozoroval pohyby jej skúmavej hlávky, omakávajúc ju ustavične krátkymi širokými prstami, ako by sa chcel základne presvedčiť, ako bola utvorená. Mala hodne tvrdý chrbát! Nie div, že chudák starý Aischylos trošku ochorel, keď mu padla na hlavu. Antické národy stavaly na ňu svet — pagodový svet, s ľuďmi a zvieratmi a stromami, podobný azda vyrezávaniam v čínskom kabinete jeho poručníka. Číňania robili zábavné zvieratá a stromy, ako by verili, že všetko má dušu a nie je len na jedenie, jazdenie, alebo na stavanie domov. Keby mu len v tej Umeleckej škole dovolili modelovať veci „podľa chuti“ miesto toho ustavičného kopírovania — bolo to tak, ako by si mysleli, že je nebezpečné nechať človeka vymysleť si niečo celkom samostatne.

Korytnačku mal vo veste a nechal ju plaziť sa až dotedy, kým nezbadal, že ohrýza roh jeho práce, potom ju vsunul do vrecka. Čo by tak urobil jeho učiteľ, keby vedel, že ju tam má? Trošku by nahol stranou hlavu a riekol by: „Ah! sú veci, Lennan, o ktorých sa mojej filozofii ani nesnívalo!“ Áno, bolo veľa vecí, o ktorých sa nesnívalo „starému Stormerovi“, ktorý sa, tuším, bál všetkého, čo nebolo obyčajné; ktorý sa vždy, vari, len preto usmieval, lebo sa bál, že sa budú smiať jemu. V Oxforde bolo veľa takýchto ľudí. Bolo to hlúpe. Nemôžete nič poriadne urobiť, ak sa musíte báť, že sa vám ľudia smejú! Pani Stormerová nebola taká; ona robila veci preto, lebo jej prišly na um. Ale ona nebola Angličanka, lež Rakúšanka a oveľa mladšia ako bol starý Stormer.

A príduc k domu svojho učiteľa, zazvonil…

II

Keď Anna Stormerová vstúpila do pracovne svojho muža, našla ho stáť pri okne s hlavou naklonenou trošku nabok — vysokú, dlhonohú postavu v obleku z jemnej vlnenej látky, s nízkym, dohora ohnutým (v tom čase neobyčajným) golierom a belasým hodvábnym nákrčníkom, čo mu sama uplietla a ktorý bol teraz prevlečený krúžkami. Mumlavo si húdol a dobre opatrovanými nehtami jemne klopkal na tabuľu okna. Hoci bol oslavovaný pre ohromnú prácu, ktorú vykonal, ona ho nikdy nepristihla pri nejakej robote v tomto ich dome, vybranom preto, lebo bol viacej ako na pol míle vzdialený od Kolegia, v ktorom bývali „drahí mladí clowni“, ako ich menoval on, ich učiteľ.

Neobrátil sa, — lebo nebolo jeho zvykom zbadať niečo, čo nebolo nevyhnutne potrebné — ale ona cítila, že vie o nej. Podišla k oknu a sadla si na stoličku. Len potom sa obrátil a riekol: „Ah!“

Bol to temer pri ňom neobyčajný hundravý prejav obdivu, hoci, okrem niektorých čiastok klasikov, ťažko čo obdivoval. Ale ona vedela, že tam najplnšie uplatní lepotu svojej naozaj krásnej, hrdej postavy, keď slnce, svietiace na jej tmavé vlasy, rozžiarilo pod čiernymi obočiami jej hlboko ležiace, ako ľad zelené oči. Zavše to bolo pre ňu veľkou útechou, že ostala takou stepilou. Bola by to pre ňu bývala len zväčšená útrapa: museť cítiť, že vzrušuje prieberčivosť svojho muža. Veď jej lícne kosti boly jednako priveľmi vyčnievajúce pre jeho vkus, súc symbolom niečoho v jej charaktere, čo nebolo v súlade s jeho povahou — mávnutím zúfalosti, živosti, nedostatkom istej anglickej uhladenosti, ktorý ho vždy znepokojoval.

„Herold!“ — nemohla nikdy celkom stlmiť svoje „r“… „Toho roku rada by som išla medzi vrchy.“

Vrchy! Nevidela ich už dvanásť rokov, od toho času, ako pri San Martino di Castozze trávila leto, ktoré končilo jej vydajom.

Clivosť po domove!

„Neviem, čo to znamená — mrem túžbou po domove. Mohli by sme ísť?“

„Ak sa ti páči — prečo nie? Ale ja nebudem vodičom pri stúpaní na štít Cimone della Pala!“

Vedela, čo tým mieni. Nijaký román. Akým skvelým vodičom bol v ten deň! Temer ho zbožňovala. Aká slepota! Aká premena. Bol to naozaj ten istý človek, stojací tuná s tými jasnými, pochybujúcimi očami, už so šedinami vo vlasoch? Áno, bolo po románe! A ona sedela tichá, hľadiac do ulice, do tej malej, starej ulice, do ktorej hľadela vo dne i v noci. Prechodila cez ňu akási postava, pristúpila k dverám a zazvonila.

Ona riekla nežne: „Tu je Mark Lennan!“

Cítila, že oči jej muža spočinuly na nej na chvíľku, vedela, že sa obrátil, počula ho zahundrať: „Ah, ten anjelský clown!“ A celkom ticho čakala, kým sa otvoria dvere. Šuhaj bol tam s rozkošnou, tmavou hlavou a s plachou, ušľachtilou vážnosťou, držiac v ruke svoju prácu.

„Tak, Lennan, a ako sa má starý Noll? Geniálny pokrytec, ah? Sadnite si sem, nech sme s tým čím skôr hotoví.“

Sediac pri okne, bez pohybu pozorovala tie dve postavy pri stole — šuhaja, čítajúceho zvláštnym, baršúnovým basovým hlasom; svojho muža, opretého nazad, s dovedna stlačenými koncami prstov, s trošku na stranu naklonenou hlavou a s tým mdlým, satirickým úsmevom, ktorý nikdy nesiahal až po jeho oči. Áno, on podriemkával, zaspával; šuhaj nezbadajúc toho, pokračoval. Keď dokončil, pozrel nahor.

Aké vám mal oči! Druhí šuhaji by sa boli zasmiali; ale on hľadel temer smutne. Počula ho zahundrať: „Veľmi je mi ľúto, pane.“

„Ah, Lennan, vy ste ma pristihli! Fakt je, že ma prednášky celkom vyčerpaly. Pôjdeme medzi vrchy. Boli ste už niekedy medzi vrchmi? Ako — nikdy! Mali by ste ísť s nami, eh? Čo na to povieš, Anna? Nemyslíš, že by ten šuhaj mal ísť s nami?“

Vstala a stojac, uprene hľadela na obidvoch. Či počula dobre?

Potom povedala veľmi vážne:

„Áno; myslím, že by mal.“

„Dobre; nech nás on vedie na štít Cimone della Pala!“

III

Šuhaj sa odobral a keď ho Anna pohľadom vyprevadila až na ulicu, stála chvíľu v pruhu slnečného svetla, ktorý vnikal cez otvorené dvere, s rukami pritisnutými k planúcim lícam. Potom zavrela dvere, oprela si čelo o tabuľu okna a znova a znova prežila scénu, ktorá sa práve odohrala. To znamenalo pre ňu viacej ako sa zdalo znamenať…

Hoci mala vždy Heimweh, najmä koncom letného semestra, tohoto roku to bol celkom iný pocit, ktorý ju prinútil povedať mužovi: „Rada by som išla medzi vrchy!“

Dvanásť rokov každé leto túžila za vrchmi, a nikdy si nežiadala ísť ta; teraz prosila o to, ale netúžila za nimi. Bolo to preto, lebo si náhle uvedomila divnú skutočnosť, že sa jej nechce odísť z Anglicka a tiež príčinu, prečo prosila, aby šli. Prečo potom riekla: „Áno, myslím, že by mal ísť!“, keď práve preto chce odísť, aby sa mohla pozbaviť myšlienok na toho šuhaja? Život bol divným veslovaním medzi svedomitosťou a zúfalstvom; čudnou, pohyblivou, bolestnou borbou. Koľko času uplynulo odtedy, čo prišiel k nim prvý raz na olovrant, tichý a plachý a odrazu usmiaty, ako by bola celá jeho bytosť jasala vnútorným svetlom — od toho dňa, keď potom povedala svojmu mužovi: „Ah, on je anjel!“ Naozaj, ani nie rok — na začiatku jesenného semestra minulého októbra. Bol celkom inakší ako druhí šuhajci; nie preto, že by bol zázračným chlapcom so strapatou šticou, že bol nedbale oblečený a mal obratný jazyk; ale pre niečo, — pre niečo… Ah! áno — pre niečo celkom iného; lebo to bol on, lebo zatúžila vziať mu hlavu do rúk a bozkať ju. Tak dobre sa pamätala na deň, keď ju prvý raz opanovala táto túžba. Dávala mu čaj; bolo to práve na začiatku jarného semestra; hladkal jej mačku, ktorá k nemu vždy prišla a povedal jej, že by chcel byť sochárom, ale jeho poručník má proti tomu námietky, preto sa to môže stať len potom, keď bude plnoletý. Lampa na stole mala ružové tienidlo, predtým práve vesloval — bol veľmi chladný deň — a jeho, ináč pobledlá tvár, teraz planula. Odrazu sa usmial a riekol: „Je to ošklivé: museť čakať na niečo, všakver?“ A ona vtedy bola by temer vystrela ruky pritiahnuť k svojim perám jeho hlavu. Vtedy si myslela, že ho preto chcela bozkať, lebo by to bolo bývalo tak krásne byť jeho matkou — a naozaj bola by mu mohla byť matkou, keby sa bola vydala šestnásťročná. Ale teraz už vedela oddávna, že chcela bozkať nie jeho čelo, ale jeho pery. Bol v jej živote tým, čím je oheň v chladnom, nevyvetrenom dome; práve to chápala tvrdo, ako mohla toľké roky žiť bez neho. Chybel jej cez šesťtýždňové veľkonočné prázdniny; tak ju potešily jeho tri poloplaché, polodôverné lístky; bozkala ich a nosila pri sebe! A odpoveďou mu písala dokonale bezvadné epištoly svojou ešte vždy trochu podivnou angličtinou. Nedala mu tušiť svojich citov; myšlienka, že by to mohol zbadať, otriasla ňou nevýslovne. Na začiatku letného semestra sa jej zdalo, ako by život pozostával zo samých myšlienok na neho. Keby bolo pred desiati rokmi pri živote ostalo jej dieťa, keby ukrutná smrť — po jej smrteľnom zápase — nebola v nej navždy zabila túžbu mať druhé; keby roky nebola žila v povedomí, že od života už nemôže čakať nijakej teploty, a že láska je pre ňu skončená; keby ju život toho najkrajšieho starého mesta bol vedel uchvátiť — bola by mala dosť sily utlmiť tento cit. Ale nebolo na svete tej moci, ktorá by bola mohla obrátiť tento prúd. A ona tak prekypovala životom, bola si natoľko povedomá toho, že jeho sila zaniká v čírej ničote. Zavše jej bol hrozný ten cit, chceť žiť — najsť východ pre kypiacu energiu. Koľko sto prechádzok podnikla cez tieto roky, hľadajúc zabudnutie v Prírode — spechajúc, bežiac cez hory, polia, kde nechodili ľudia, hľadiac sa oslobodiť od pocitu ničoty, usilujúc sa cítiť tak, ako keď bola dievčaťom a mala pred sebou otvorený celý svet. Čo bolo z toho, že mala hrdú postavu, tak jasavo tmavé vlasy a žiarivé oči? Hľadala rozličné vyrazenia. Venovala sa dobročinnosti, hudbe, ochotníckym divadlám, poľovačke; opúšťala ich všetky rad radom a oddávala sa im zasa s novou náruživosťou. Poslúžilo jej to do istej miery. Ale tohoto roku aj to zlyhalo… Raz, v nedeľu, idúc od spovedi nevyspovedaná, skúmala samú seba. To bolo mrzké. Rada by bola zabila tento cit — musí ujsť pred týmto šuhajom, ktorý ju tak dojímal! Ak sa nebude ponáhľať, podľahne. Potom jej prišlo na um: Prečo nie? Život sa má prežiť — a neslobodno ho tupo predriemať v tomto divnom kultúrnom meste, kde v krvi tkvel vek! Život bol pre lásku — treba ho požívať! A v budúcom mesiaci bude mať tricať šesť rokov. Tricať šesť! Čoskoro bude stará, naozaj stará — a nikdy nepoznala náruživosti! Zbožňovanie, ktoré z distingvovaného Angličana urobilo hrdinu, o dvanásť rokov staršieho od nej, ktorý bol jej vodičom na štít Cimone della Pala, nebolo preca vášňou. Azda by sa ňou bolo mohlo stať, keby to bol chcel on. Ale on bol samá forma, ľad, knihy. Mal naozaj srdce, mal v žilách krv? Či bola ozaj radosť v tomto prekrásnom meste a v národe, ktorý v ňom žil — kde sa oduševnenie zdalo byť predpisom a bolo bez perutí, kde všetko bolo usadlé a mudrovaním urovnané, ako tie kaplny a kláštory? A jednako mať tento cit pre šuhaja — pre tak mladého, že by temer mohol byť jej synom! To bolo také — necudné! Táto myšlienka ju prenasledovala, nútila ju červeneť sa vo tme a zobúdzala ju v noci zo sna. Modlila sa zúfale — súc nábožná — prosila môcť sa stať zasa čistou, získať svätý cit materstva, byť prosto preniknutá sladkým pocitom, že pre jeho dobro by urobila a pretrpela všetko. Po týchto dlhých modlitbách cítila sa pokojnejšou, ospalou, ako by bola užila nejaký liek. Trvalo to zavše niekoľko hodín. Ale potom to všetko prišlo na ňu zasa. Nikdy si nemyslela, že ju on miluje; to bolo — neprirodzené. Prečo by ju mal milovať? To ju pokorovalo. Práve od tej nedele, keď sa vyhla spovedi, dumala nad tým, ako tomu urobiť koniec — ako sa vymaniť túžbe, ktorá ju tak silne držala v moci. Takto prišla na plán — ísť medzi vrchy, vrátiť sa ta, kde manžel vstúpil do jej života a skúsiť, či azda tam neodumre ten cit. Keby sa to nestalo, umienila si požiadať ho, môcť ostať tam medzi svojeťou, v svojej domovine. A teraz, ten šialenec — ten slepý šialenec — ten nadblázon — s jeho satirickým úsmevom, s jeho večnou priazňou, chce zničiť jej plán. Dobre, nech si on nesie následky; ona urobila všetko, čo len mohla! Zachytí aspoň tú štipku radosti, a hoci by tam hneď aj musela ostať, a toho šuhaja nevideť viacej nikdy!

Stojac v chmúrnej predsieni, kde mdlý zápach práchnivého dreva vanul povetrím, keď boly zatvorené dvere a okná, celá sa chvela utajeným šťastím. Byť s ním sama medzi vrchmi, ukázať mu všetky tie trblietavé alebo bieloskvúce štíty, ísť s ním na ich končiare a videť kráľovstvá sveta rozprestierať sa tam dolu; putovať s ním v borových lesoch, po holiach a vo vôni stromov a kvetov, kde páli slnce! Prvého júla; a bol len desiaty jún! Či bude ozaj ešte žiť tak dlho? Nepôjdu do San Martina, teraz pôjdu radšej do Cortiny — na nejaké miesto, ku ktorému ju nepútaju nijaké rozpomienky!

Odišla od okna a robila niečo s kvetinovou vázou. Počula bzučiaci zvuk, ktorý jej oznamoval mužov príchod, výstrahou, aby sa ľudia poriadne držali prv, ako k nim príde. V svojom šťastí bola k nemu láskavá a priateľská. Hoci by to ani nebol chcel, jednako jej urobil radosť. Sostúpil po schodoch, prekračujúc dva naraz, tváriac sa spôsobom, ktorý dobre poznala, že nie je pedagogom; a snímajúc s vešiaka klobúk, obrátil sa zpola k nej so slovami:

„Báječný šuhaj ten mladý Lennan; úfam sa, že nás tam nebude nudiť!“

Zdalo sa, že sa mu hlas chveje od ľútosti, ako by prosil o odpustenie, že je pôvodcom toho impulzívneho pozvania. Vtom ju zachvátilo neodolateľné želanie zasmiať sa. Aby to utajila a mala sa na čo vyhovoriť, vybehla k nemu a pritiahla ho k sebe za okraj kabáta, bozkala ho na konček nosa. A potom sa rozosmiala. A on stál, hľadiac na ňu, s hlavou trošku nabok naklonenou a trošku vysunutými obrvami.

IV

Keď mladý Mark začul jemné klopanie na dverách, hoci bol už hore, ešte vždy bol ako vo sne — robilo mu to radosť hľadeť na vrchy, ktoré ležaly v rannom svetle ako obrovské šelmy. Ten, na ktorý mali vystúpiť, s hlavou vzpriamenou zrovna nad labami, zdal sa byť veľmi ďaleko. Odchýliac na niekoľko palcov dvere, šepkal:

„Je už neskoro?“

„Päť hodín; nie ste ešte hotový?“

Bola to veľmi neslušná vec nechať ju čakať! A čoskoro bol dolu v prázdnej jedálni, kde ospalá slúžka už niesla kávu. Anna bola tam sama. Mala oblečenú belasú ľanovú blúzu, otvorenú na hrdle, krátku zelenú sukňu, a malý šedozelený klobúčik s čiernym perom z hlucháňa. Prečo nenosili ľudia vždy také pekné veci a nemali vždy taký nádherný vzhľad? A riekol:

„Ste báječná, pani Stormerová!“

Neodpovedala dlho, takže napokon dumal, či nebolo neslušnosťou povedať také niečo. Ale ona naozaj zdala sa byť tak silnou a pružnou a šťastnou.

Chôdza dolu vŕškom cez tisový les k rieke, prechod cez most a potom hneď cez senné lúky. Ako mohol starý Stormer ostať v posteli v takom ráne! Sedliacke dievčatá v belasých plátených sukniach shrabávaly už do kôp seno, ktoré nakosili mužskí. Jedna z nich, ktorá hrabala na kraji lúky, zastala a zakývala im furtácky. Mala tvár ako Madonna: veľmi pokojnú a vážnu a sladkú s jemnými obrvami — radosť bolo videť tú jasnú tvár. Šuhaj sa za ňou obzrel. Jemu, ktorý posiaľ ešte nikdy nebol preč z Anglicka, zdalo sa všetko zvláštnym a báječným. Chaty s dlhými, priestrannými, opálene-hnedými drevenými pavlačmi, a nízko ovisnutými strechami, ktoré vyčnievaly ďaleko od stien; tie jasavé kroje sedliačok; vľúdne kravky, ktoré maly smotánkovú farbu a tupé, sťa by začmudene-šedé ňufáky. Ešte aj vôňa povetria bola iná, toto rozkošné, krehké, páľčivé teplo, ktoré sťa by sa chvelo na povrchu zamrznutého ticha; a zvláštny slad všetkých miest na úpätí vrchov — pach borovicovej živice, páleného tisového dreva a všetkých kvetov lúk a tráv. Ale najsviežejší zo všetkých bol cit, ktorým prekypoval — nejaká hrdopýcha, pocit dôležitosti a čudná jarosť, že je s ňou sám, že je vyvoleným druhom takej krásavice.

Predbehli druhých pútnikov, ktorí šli tou istou cestou — mohutných neholených Nemcov s kabátmi, prehodenými cez plecia, ktorí vliekli ťažké alpské palice, niesli zelenkavé batohy a pochodovali hlúpo nepremenlivým krokom, zahundrúc, keď Anna a šuhaj išli okolo nich: „Aber eilen ist nichts!“

Ale oni nemohli ísť dosť rýchlo, udržať krok s duchom, ktorý ich pudil. Nebolo to ozajstné stúpanie do výšky — skôr prechádzka pre cvik na končiar Nuvolan; boli na vrchu pred poludním a hneď potom už sliezali, veľmi hladní. Keď vstúpili do jedálne útulne Cinque Torre, už boli v nej uvelebení Angličania, ktorí jedli omelety a hľadeli na Annu, dávajúc slabo na javo, že ju poznávajú, ale zato neprestali hovoriť hlasom poloospalej precíznosti, uštipkávajúc slabo, ale hybko zvuky, ako by nechceli byť, jednako však len boli rozvlačitými. Ďalekohľady mali väčšinou zavesené na pleciach a fotografické kamery povaľovaly sa sem a tam v chyži. Ich tvári si neboly ozaj podobné, ale divný zvädnutý úsmev a zvláštne vysunovanie obŕv, ich zdanlive robilo reprodukciami jedného typu. Aj ich zuby vynikaly trochu, ako by ich ovisnuté ústa boly vytlačily napred. Jedli ako ľudia, ktorí nedôverujú nižším smyslom, dávajúc prednosť tomu, necítiť chuti, ani vône.

„Z nášho hotela, šepkala Anna; a, objednajúc červené víno a „schnitzle“, sadli si k stolu. Pani, ktorá sa zdala byť vodcom anglickej spoločnosti, teraz sa spýtala, ako sa má pán Stormer, úfa sa, že nie je chorý. Nie? Iba lenivý? Tak! Myslela, že je veľkým lezcom. Šuhajovi sa zdalo, že pani akosi neschvaľuje ich činu. Rozhovor mala len ona s pánom, ktorý mal pokrkvaný golier a ručník na klobúku, a nízkym, zavalitým pánom so šedivými fúzami v tmavej norfolkskej kazajke. Keď prehovoril niektorý mladší člen spoločnosti, jeho poznámka bola prijatá s oblúkovitým vysunutím obŕv a sklopením mihalníc, ako by niekto riekol: „Ah! Mnohosľubné!“

„Nič mi v živote nespôsobilo väčšej bolesti, ako pozorovanie náklonnosti ľudskej prírody ku krystalizovaniu,“ riekla veliaca pani a všetci mladí ľudia pohli tvárami nahor a nadol, ako by súhlasili. Ako sa podobajú perličkám, pomyslel si šuhaj, s ich malými hlavami, ovisnutými plecami a šedými bodkavými kabátmi.

„Ah! moja drahá pani,“ riekol pán s pokrkvaným golierom — „vy novelisti, si vždy robíte posmech z nádhernej vlastnosti konformity. Smútok našich čias tkvie práve v duchu pochybovačnosti. Nikdy nebolo viacej revolty, najmä medzi mládežou. Vážnym znakom národného úpadku je, že možno najsť samostatne súdiacich jednotlivcov. Ale to nie je predmetom…“

„Iste je to predmetom najpálčivejšieho záujmu celej mládeže.“ Mladíci zasa pozdvihli tvári a zakývali nimi s boka na bok.

„Moja drahá pani, sme priveľmi náchylní pripustiť, aby záujem, ktorý vzbudzujú veci, oslepil náš úsudok, bez ohľadu na to, či je hodno o nich diskutovať. Dopúšťame tieto špekulácie ovíjať sa vždy tesnejšie okolo našej viery, až ju napokon ochromia.“

Ktorýsi z mladých ľudí sa odrazu ozval: „Madre…“ a potom zamĺkol.

„Myslím,“ riekla pani, „že ma nebudete obviňovať z neviazanosti, keď poviem, že špekulácia zdá sa mi byť nebezpečnou len vtedy, keď sa do nej púšťa drsná inteligencia. Ak nám kultúra nemôže ničoho poskytnúť, tak jej radšej ani nemajme; ale ak jestvuje kultúra, ako myslím, že je nevyhnutne potrebná, tak potom musíme sa smieriť s nebezpečenstvami, ktoré prináša.“

Mládež zasa pohla tvárami a zasa ten mladší z dvoch mladíkov riekol: „Madre…“

„Nebezpečenstvá? Či poznajú kultúrni ľudia nebezpečenstvá?“

Kto to povedal? Všetky obrvy sa posunuly nahor, všetky ústa spustily sa nadol a bolo ticho. Šuhaj uprene hľadel na svoju družku. Akým divným hlasom vyslovila túto malú poznámku! Zdalo sa, že v jej očiach zažiaril plameň. Potom riekol ten malý pán so šedivými fúzami sipiacim hlasom, ktorý znel tvrdo a kyslo:

„Všetci sme ľudia, moja drahá pani.“

Keď sa Anna zasmiala, šuhaj cítil, že mu prudko bije srdce. Bolo to ako by bol povedal: „Ah! ale vy nie — iste nie.“ A vstal nasledovať ju k dverám.

Anglická spoločnosť už zasa hovorila — o počasí.

Keď oni dvaja kráčali v tichu na nejaký kus od „útulne“, Anna sa ozvala:

„Nepáčilo sa vám to, že som sa zasmiala?“

„Myslím, že ste urazili ich city.“

„Chcela som to urobiť — tí anglickí ťapáci! Ah, nehnevajte sa na mňa. Ale boli to všetko naozaj anglickí ťapáci, všakver?“

Podívala sa tak tvrdo do jeho tvári, že cítil ako sa mu krv ženie do líc a mal závratný pocit, že ich niečo ťahá napred.

„Títo ľudia nemajú krvi! Tie ich hlasy, tie ich vysokomyseľné oči, ktoré vás premeriavajú shora nadol! Oh! Mám ich práve dosť! Tá ženská so svojím liberalizmom je práve taká zlá, ako ostatní. Nenávidím ich všetkých!“

Aj on by ich bol rád nenávidel, lebo ich ona nenávidela; ale jemu sa zdali len smiešnymi.

„To nie sú ľudia. Necítia! Raz ich poznáte. Potom vám nebudú smiešnymi.“

Hovorila tichým, temer snivým hlasom:

„Prečo idú sem? Tu je to ešte mladé a teplé a dobré. Prečo sa nedržia svojej kultúry tam, kde nik nevie, čo je utrpenie a hlad, kde nebijú srdcia. Skúste!“

Nesmierne rozrušený šuhaj nevedel, či to búšila krv v jej srdci a či v jeho ruke. Bol rád, alebo ľutoval, že pustila jeho ruku?

„Ach, dobre! Tento deň nám však nemôžu pokaziť. Odpočiňme si.“

Sadli si na kraji tisového hája, kde rástlo množstvo drobných hôrnych klinčekov s čipkovanými okrajmi a s najsladšou vôňou sveta; za chvíľku vstala natrhať si ich. Ale on ostal tam, kde bol a v ňom vírily zvláštne pocity. Belasé nebo, hebká zeleň tisiny, vrchy, to všetko už nebolo pre neho tým, čím bolo skoro ráno.

Vrátila sa, majúc plné ruky drobných klinčekov, roztvorila prsty a nechala ich padať. Spŕchly na jeho tvár a krk. Nepocítil ešte nikdy takej báječnej vône, neprenikol ho nikdy taký divný pocit, aký mu vnukly. Zachytily sa mu vo vlasoch, na čele, na očiach, jeden sa dostal do záhybu pier; hľadel na ňu uprene cez ich čipkované lupienky. V jeho očiach muselo byť v tej chvíľke niečo divé, niečo z toho pocitu, ktorý svieral jeho srdce, lebo úsmev umrel na jej tvári; odišla, stála s tvárou odvrátenou od neho. Zmätený a nešťastný sbieral rozhádzané kvety; a nevstal prv, kým ich do jedného neposbieral, potom jej ich placho doniesol ta, kde ešte vždy stála, upierajúc zrak do hĺbok tisového lesa.

V

Čo vedel o ženských, aby ich mohol pochopiť? Keď chodil do ľudovej školy, nepoznal ani jednej, s ktorou by bol mohol hovoriť; v Oxforde len túto jednu. Doma cez prázdniny ani jednu, okrem svojej sestry Cecily. Dva koníky ich poručníka, rybačka a starožitnosti jeho rodného kraja, robily ho nedružným, takže jeho malý dom na panstve v Devonshire, s čiernymi dubovými panelmi a kamenným múrom ohradeným divým parkom pozdĺž riečneho brehu, nepoznal celoročne iných spodničiek ako tých, ktoré nosila Cecily a stará slečna Tringová, ich guvernantka. V tom čase bol chlapec tiež plachý. V jeho minulosti, ktorá nemala úplných devätnásť rokov, nebolo ničoho, podľa čoho by bol mohol súdiť. Nepatril k tým šuhajom, ktorí vždy myslia na dobývanie. Sama myšlienka dobývania zdala sa mu hrubou, malichernou, ukrutnou. Bolo by muselo byť veľa znamení, aby mu bolo prišlo na um, že sa do neho zaľúbila ženská, zvlášť keď išlo o tú, ktorú si vážil a ktorá sa mu zdala utešenou. Lebo pred každou krásou sa koril a myslel si o sebe, že je hlinou. Krása bola tou čiastkou života, ktorá bola vždy nevedome posvätnou a ku ktorej bolo treba blížiť sa s trasením. Čím väčšmi obdivoval, tým väčšmi sa chvel a stával sa plachým. A preto po tom divom momente, keď si natrhala tých sladko voňajúcich kvetov a obsypala ho nimi, bol v rozpakoch; a idúc vedľa nej domov, bol tichší ako inokedy, neobratný až do hĺbok duše.

Ak bolo rozvírené jeho srdce, ktorého sa predtým nedotkla strasť, čo muselo byť v jej, ktoré tak dávno tajne túžilo po úsvite takejto rozvírenosti? Bola tiež veľmi tichá.

Idúc na kraji dediny okolo kostola s otvorenými dvermi, riekla:

„Nečakajte na mňa — zabavím sa tu chvíľku.“

V tmavom pološere kľačala len jediná postava, vidiečanka s čiernym šálom — báječné ticho. Rád by bol ostal. Tá kľačiaca postava, polotmou letiaci úsmev slnca! Váhal dosť dlho, chcel videť, ako sa Anna spúšťa v tichu na kolená. Či sa ozaj modlila? Zasa mal ten vírivý pocit, ktorý mal, keď hľadel na ňu, ako trhá kvety. Bola taká nádherná, keď tam kľačala. Bolo to neušľachtilé cítiť takto, kým sa ona modlila, zvrtol sa tedy rýchlo. Ale ostrý, sladký, páľčivý pocit nemizol. Zavrel oči, aby sa zbavil jej obrazu — ale on stal sa hneď desať ráz viditeľnejším, jeho pocit desať ráz silnejším. Vystupoval k hotelu; tam, na terase, bol jeho učiteľ. A bolo to dosť divné, že v chvíľke, keď ho zbadal, nebol vo väčších rozpakoch, ako keby to bol býval domovník hotela. Zdalo sa mu, že Stormer akosi veľmi mnoho neznamená; a zdalo sa, že si toho ani veľmi neželá. Okrem toho bol starý — temer pädesiatnik!

Mužský, ktorý bol taký starý, robil charakteristickú pózu — ruky mal vo vreckách norfolkského kabáta s hlavou trochu naklonenou na jednu stranu, ako by sa chystal niečo skúmať. Prehovoril, keď prišiel Lennan a usmial sa — ale nie očami.

„Tak, mladý človek, čo ste urobili s mojou ženou?“

„Nechal som ju v kostole, pane.“

„Ah! Ona to robieva. Popreháňala vás? Nie? Tak poprechádzajme a porozprávajme sa trošku.“

Takto sa prechádzať s jej mužom a hovoriť s ním, zdalo sa mu celkom prirodzené, neprekážalo to voskrz jeho pocitom a nezväčšovalo jeho studu, že ich má. Len sa tomu trošku čudoval, že sa mohla za neho vydať, ale len trošku — len trošku. Toto počudovanie bolo celkom ďaleké a akademické — ako jeho počudovanie v dávnych časoch nad tým, že jeho sestru môže baviť hra s bábikami. Ak mal nejaký pocit, bolo to len želanie odísť, a ísť zasa dolu vrchom, ku kostolu. Zdalo sa mu chladno a cnelo sa mu za tým dlhým dňom, ktorý s ňou strávil, ako by tam, hore, bol nechal samého seba chodiť vedľa nej celé hodiny, alebo ležať vedľa nej v slnci. O čom hovoril starý Stormer? O rozdiele medzi gréckym a rímskym ponímaním cti. Vždy v minulosti — zdalo sa, že prítomnosť považoval za zlý útvar. A šuhaj riekol:

„Stretli sme sa vo vrchoch s niekoľkými anglickými ťapákmi, pane.“

„Ah, tak! S nejakou zvláštnou fajtou?“

„Niektorí boli pokročilí a niektorí nie; ale, myslím, všetci boli naozaj jednakí.“

„Rozumiem. Myslím, že ste povedali — ťapáci?“

„Áno, pane, z tohoto hotela. Pani Stormerová ich tak pomenovala. Boli tak hrozne povznesení.“

„Celkom.“

V znení toho krátkeho slovíčka bolo niečo neobyčajné. A chlapec hľadel uprene na neho — prvý raz sa mu zdalo, že pred ním stojí naozajstný mužský. Potom sa mu krv valila do líc, lebo sa ukázala ona! Pôjde k nim? Aká bola báječná, opálená slncom, a kráčala tak, ako by práve šla na vychádzku. Ale do hotela šla bez toho, že by bola k nim obrátila hlavu. Urazil ju, ublížil jej? Ospravedlnil sa a šiel do svojej izby.

Zasa stál pri okne, z ktorého ráno hľadel na vrchy, ležiace ako ľvi v kalnom svetle, stál a díval sa na slnce, zapadajúce za vysoký obzor. Čo sa s ním stalo? Cítil sa inakšie, celkom inakšie. Bol to iný svet. A opanoval ho ten najzvláštnejší pocit, ako by mu zasa kvety padaly na tvár a na krk a ruky, cítil šteklenie ich mäkko čipkovaných lupienkov, páľčivú sladkosť ich vône. A sťa by bol počul jej hlas povedať: „Skúste!“ a bol cítil zasa búšiť jej srdce pod svojou rukou.

VI

V samote, s tou do čierneho šálu zahalenou postavou v tichom kostole, Anna sa nemodlila. Kľačiac na kolenách, cítila v sebe len bolestné vzrušenie revolty. Prečo jej vrhol osud do srdca tento cit, prečo rozjasnil odrazu jej život, keď jej Boh odopieral mať z neho radosť? Niekoľko horských klinčekov bolo ešte vždy zachytených na jej páse, niekoľko perúťok ľpiacich na nej a ich vôňa borila sa s jemným pachom stariny a tymiánu. Pokiaľ tam boly so svojím pôvabom a rozpomienkami, nemohla sa modliť. Ale či sa jej chcelo modliť? Či si želala dumu tej utrápenej duše v tom čiernom šále, ktorá sa nepohla ani navlas odtedy, ako ju pozorovala, ako by sa jej úbohá bytosť bola celkom oddávala mieru, a dovolila životu povzniesť sa na chvíľu, cítiť úľavu v ničote? Ah, čo by to bolo, mať len samé lopotenie, život tak málo vzrušujúci so dňa na deň, s hodiny na hodinu, že len to kľačanie v túžobnom omráčení by bolo najväčšou rozkošou, ktorú by poznala? Bolo krásne videť ju, ale smutné. Annu zachvátila túžba ísť k svojej súsede a povedať jej: „Povedzte mi, čo vás trápi; veď sme obidve ženami.“ Stratila azda syna, nejakú lásku — alebo ani nie ozajstnú lásku, len nejakú ilúziu. Ah! láska… Prečo by mala hociktorá duša túžiť, prečo by malo hociktoré silou a radosťou kypiace telo pomaly vädnúť pre nedostatok lásky? Či jej nebolo na svete dosť, aby sa z nej ušlo aj Anne? Neublížila by mu, lebo by vedela, kedy by jej mal dosť; potom by iste mala dosť hrdosti a nehy a pustila by ho. Veď, on by sa jej iste nasýtil. V jej veku nemohla sa úfať, že by mohla pripútať šuhaja dlhšie ako niekoľko rokov — snáď len mesiacov. Ale či ho mohla vôbec pripútať? Mladosť bola taká tvrdá — nemala srdca! A rozpomienka na jeho oči sa vrátila — hľadiace hore, tekavé, temer divé — keď na neho spustila tie kvety. Tá rozpomienka ju naplnila akýmsi blúznením. Bol by stačil len pohľad, dotknutie a on by ju bol objal. Bola o tom presvedčená, ale neopovážila sa veriť tomu, čo toľko znamenalo. A odrazu tá muka, cez ňu musí prejsť, nech sa už stane čokoľvek, zdala sa jej priveľmi krutá a nezaslúžená! Vstala. Cez dvere vnikal šikmo ešte jediný lúč slnca: padal na jeden lebo dva yardy od tej kľačiacej vidiečanky a Anna hľadela, či sa priplúži k nej a dotkne sa jej, alebo slnce zajde za hory a on sa stratí? Do čierneho šálu zahalená postava, nie súc si toho povedomá, kľačala bez pohnutia. A slnečný lúč sa prikrádal bližšie. „Ak sa jej dotkne, bude ma milovať hoci len hodinku; ak zmizne priskoro…“ Slnečný lúč sa prikrádal bližšie. Či táto šerá cesta slnečného svitu, s jej tancujúcimi zrnkami prachu naozaj bola nositeľkou osudu — bola veštbou lásky alebo tmy? A lúč pomaly sa dvíhal, slnce klesalo; vystúpil nad tú sklonenú hlavu, zakolísal v zlatej hmle a odrazu zmizol.

Nevidiac nič jasne, Anna neistým krokom vyšla z kostola. Prečo obišla na terase svojho muža a šuhaja, nebola by vedela povedať, — snáď preto, lebo mučení nepozdravujú svojich mučiteľov. Keď prišla do svojej izby, cítila sa smrteľne ustatou a ľahnúc si na posteľ, čoskoro zaspala.

Zobudil ju nejaký zvuk a poznajúc jemné klopanie svojho muža, neodpovedala, bolo jej ľahostajné, či vstúpi alebo nie. Vstúpil bez hluku. Ak nedá na sebe znať, že nespí, nezobudí ju. Ležala ticho a dívala sa, ako si sadá rozkročene na stoličku, kladie na jej operadle ruky do kríža, opiera na ne bradu a hľadí na ňu uprene. Závojom mihalníc nevdojak zúžila zreničky tak, že len jeho tvár bolo jasne videť — tým ostrejšie, lebo bola takto zvlášť osihotená. Nehanbila sa za túto obapoľnú prehliadku, pri ktorej mala takú výhodu. Nikdy neprejavil, čo sa v ňom skrýva, nikdy neodhalil toho, čo ležalo za tými jasnými satirickými očami. Azda to teraz uvidí! Ležala, hľadiac na neho s intenzívnou vzrušenou sústredenosťou, s akou človek pozerá cez zväčšujúce sklo na divý kvet, ako jeho malichernosť vzrastie na veľkosť skleníkovej kvetiny. Mala na ume túto myšlienku: teraz na mňa hľadí svojou naozajstnou bytosťou, lebo nemá príčiny obrňovať sa proti mne. Jeho oči na začiatku zdaly sa byť maskované obvyklou žiarou, jeho celá tvár s obvyklou ozdobnou formalitou: potom sa postupne zmenil, temer na nepoznanie. Jeho ozdobnosť, jasnosť rozplynuly sa na tom, čo ležalo pod nimi, tak ako sa inovať rozplynie na tráve. A jej duša sa v nej stiahla, ako by sa bola stotožnila s tým, čo on videl — niečo, čo sa prehliada, ničota. Áno, jeho tvár hovorila, že hľadí na niečo nepochopiteľné a tak na niečo, čo možno prehliadnuť, niečo, čo nemá duše; niečo, čo je iného a nižšieho druhu ako je mužský, o čo nemôže mať veľkého záujmu. Jeho tvár bola sťa by nezvučným priznaním nejakého záveru, ktorý je tak ustálený a intímny, že musí vyvierať z jeho najhlbšieho nútra — že musí byť instinktívne nezmeniteľným. Toto bola jeho naozajstná podstata! Mužský, ktorý opovrhoval ženami! Jej prvou myšlienkou bolo: A on je ženatý — aká suďba! Druhou: Ak on tak cíti, môžbyť, že tisíc iných mužských tiež tak cíti. Či som ja a ostatné ženy naozaj tým, za čo nás považujú? V jeho uprenom pohľade to presvedčenie — jeho rýdze presvedčenie — ju nakazilo a na chvíľu mu zdrtene podľahla. Ale potom jej duch zarevoltoval proti tomu s takou prudkosťou a krv v nej tak zvrela, že ťažko vedela ticho ležať. Ako sa opovážil o nej tak smýšľať, mysleť si o nej, že je ničím, viazaničkou bezduchých, nevysvetliteľných rozmarov, nálad a smyselností? Tisíc ráz nie! To bol on, ktorý nemal duše, on bol suchý a bezbožný; on, ktorý so svojou protivnou povznesenosťou mohol ju takto odsudzovať a s ňou všetky ženy. Ten uprený pohľad ako by v nej videl — vyfintenú bábiku s nápismi: duša, duch, práva, zodpovednosť, dôstojnosť, sloboda — všetko len púhe slová. Bolo to mrzké, bolo to hrozné, že ju videl byť takou! A v nej začala sa naozaj krutá borba medzi túžbou vstať, vykričať mu to a povedomím, že by to bolo hlúpe, nedôstojné a šialené prejaviť pochopenie niečoho, čo by nikdy nepripustil, alebo proste by to neporozumel, že jej to prezradil. A potom jej prišiel na pomoc nejaký cynizmus. Akou smiešnou vecou bol manželský život — žila s ním toľko rokov a nevedela, čo je na dne jeho srdca! Mala ten pocit, keby k nemu išla a povedala mu: „Milujem toho šuhaja,“ že by len spustil kútiky úst a povedal by svojím najsatirickejším hlasom: „Naozaj, to je veľmi zaujímavé!“ — a nezmenil by ani v najmenšom svojej mienky o nej, len by sa utvrdil v presvedčení, že ju možno prehliadnuť, lebo je nevysvetliteľná, že je nejakým divným nižším tvorom, o ktorý sa veľmi nezaujíma.

A potom, keď cítila, že sa už nemôže dlhšie opanovať, vstal, išiel na prstoch k dverám, otvoril ich bez hluku a vyšiel.

Keď bol preč, hneď vyskočila. Bola pripútaná k človeku, pre ktorého ona, pre neho ženy nejestvovaly! Zdalo sa jej, že si nadobudla vedomosť temer posvätnej dôležitosti, kľúč ku všetkému, čo bolo tajomné a beznádejné v ich manželskom živote. Keď ňou v tajnosti a úprimne naozaj pohŕdal — jediný pocit, ktorý mohla mať pre tak suchého, tak úzkoprsého, od základu tak tupého človeka, bolo opovrženie. Ale vedela, že jej opovrženie nepohne tým, čo videla v jeho tvári; bol nepreniknuteľne ohradený múdrohlúpym presvedčením o svojej povznesenosti. Bol navždy opevnený a ona bola vždy len útočníkom. Ale — to teraz nebolo dôležité!

Obyčajne rýchla, temer nevšímavá, v tento večer sa dlho strojila. Jej krk veľmi opálilo slnce; váhala, či to má zakryť pudrom, alebo či si má nechať svoje cigánske zafarbenie. Rozhodla, že si ho ponechá, lebo videla, že jej ľadovcu podobné oči svojou farbou pod čiernym obočím a jej vlasy so svojimi čiernymi prekvapujúcimi plamennými odbleskmi, získavajú na kráse.

Keď zvonili na obed, prešla vedľa mužových dvier bez obvyklého klopania a šla dolu sama.

V dvorane si všimla niekoľkých členov tej anglickej spoločnosti z horskej útulne. Nepozdravili ju, zaujímajúc sa odrazu o tlakomer; ale cítila, že ju veľmi napnute pozorujú. Sadla si čakať, keď si vtom uvedomila, že šuhaj ide s druhej strany siene, skôr ako niekto, kto kráča vo sne. Nepovedal ani slova. Ale ako sa díval? A srdce jej začalo búšiť. Bola to chvíľa, za ktorou túžila? Ak áno, či má dosť smelosti zachytiť ju? Potom videla svojho muža sostupovať po schodoch a zdraviť anglickú spoločnosť, počula prízvuk ich preťahovaných hlasov. Pozrela na chlapca a riekla rýchlo: „Bol to šťastný deň?“ Robilo jej to radosť udržať ten výraz na jeho tvári, z ktorého videla, že zabúdal na všetko, okrem jej zjavu. Zdalo sa, že jeho oči v tej chvíľke majú niečo posvätného, niečo z rozcíteného obdivu prírody a nevinnosti. Pre ňu bolo hrozné pomysleť na to, že za chvíľku ten pohľad zmizne; aby sa azda nikdy viac nezjavil na jeho tvári ten drahocenný pohľad! Jej muž sa teraz blíži! Ak chce, nech to vidí! Nech vidí, že niekto vie zbožňovať — že pre každého nie je nejakým tým nižším tvorom. Áno, musel videť šuhajovu tvár; ale jeho výraz jednako sa nezmenil. Nevšimol si ničoho! Alebo sa preca len ponížil natoľko, aby si povšimol?

VII

Pre mladého Lennana nasledoval podivný čas, v ktorom s chvíle na chvíľu nevedel, či je šťastný alebo nie — ustavične snažil sa byť s ňou, bol nepokojný, keď to nemohol docieliť a nešťastný, keď hovorila s inými a usmievala sa na iných; ale keď boli spolu, tiež bol nepokojný, nespokojný, trpiac pre svoju bojazlivosť.

V jedno vlhké ráno, keď ona hrala v hoteli na piano a on počúval, šťastný, že ju má pre seba, prišiel k nim mladý nemecký huslista — bledý, v hnedom kabáte, s dlhšími vlasmi a krátkymi fúzami — naozaj, temer zviera. Toto mladé zviera ju čoskoro požiadalo, aby ho sprevádzala — ako by niekto chcel počúvať jeho protivné husle! Každé slovo a každý úsmev, ktorý mu venovala, tak ho bolely, keď si pomyslel, že tento cudzinec ju väčšmi zaujíma ako on. Jeho srdce sa stávalo vždy smutnejším a smutnejším a myslel si: Ak ho má rada, nemalo by ma to mrzeť, ale mňa to mrzí! Ako by ma to nemrzelo? Bolo mu hrozne videť ju, ako sa usmieva a ako sa tá mladá šelma nad ňou skláňa! A hovorili nemecky, takže nerozumel, čo hovoria, a to ho rozžiaľovalo ešte neznesiteľnejšie. Ani nevedel, že sú možné také muky.

A potom sa mu pozdalo robiť jej tiež bolesti. Ale bolo to podlé — a potom, ako by jej mohol zapríčiniť bolesť? Ona si ho nevšímala. Nebol jej ničím — len chlapcom! Keby si o ňom naozaj myslela, že je len chlapcom, on, čo sa cítil tak starým — to by bolo hrozné! Prebleskla mu umom myšlienka, že ho snáď tým huslistom chce dráždiť. Nie, to by nikdy neurobila! Ale tá mladá šelma mala taký vzhľad, ako by vedela zneužiť jej úsmevov! Keby len chcel urobiť niečo, čo by bolo neúctivé, jaké by to bolo skvelé požiadať ho na prechádzku do hory a potom, keby mu povedal prečo, nabiť ho! Ale jej by nepovedal nič, nesnažil by sa za to získať odmeny. Odišiel by, kým by ho nezavolala zpäť. Ale myšlienka, čo by cítil vtedy, keby si miesto neho vážne mienila vyvoliť za priateľa toho mladého človeka, odrazu stala sa takou ozajstnou, takou páľčivou, takou desne bolestnou, že odrazu vstal a išiel k dverám. Či mu pred odchodom zo siene nepovie ani slova, nevynasnaží sa zadržať ho? Ak nie, bude po všetkom; bude mu jasné, že iný znamená pre ňu viacej ako on! Krátka cesta ku dverám naozaj zdala sa mu viesť na popravište. Obzrel sa. Usmievala sa. Ale on sa nemohol usmievať, priveľmi mu ublížila; odvrátiac hlavu, vyšiel a vyrútil sa holohlavý do dažďa. To, že cítil dážď na tvári, dalo mu jakési chmúrne zadosťučinenie. Čoskoro bude celkom premoknutý. Môžbyť, že ochorie. Tu, kde je ďaleko od svojich, akiste by sa mu ponúkla, že ho bude opatrovať. A snáď, snáď by sa jej zdal v chorobe zasa zaujímavejším, ako tá mladá šelma a potom… Ah! keby len mohol ochoreť!

Kráčal chytro listím, s ktorého kvapkalo, k úpätiu nízkeho kopca, ktorý sa dvíhal za hotelom. Cestička viedla dohora a on išiel po nej rezkým krokom. Pocit krivdy začal v ňom umierať; už sa mu viac nechcelo byť chorým. Prestalo pršať a vyšlo slnce; stúpal vždy vyššie. Vystúpi na vrchol prv, ako kto pred ním! To bolo niečo, čo vedel lepšie urobiť, ako tá mladá šelma! Po smrečine nasledovala zakrpatená tisina, za ňou zasa zakrpatená smrečina a holé balvany; po nich liezol, chytajúc sa tuhých kríkov, hrozne udychčaný, s bijúcim srdcom a s očami zaliatymi znojom. Teraz bol len na to zvedavý, či sa dostane na vrchol prv, kým klesne od vyčerpanosti. Myslel, že umre, tak mu divo bilo srdce; ale lepšie bolo umreť, ako zastať a byť premoženým niekoľko yardov od cieľa. Napokon klesol na vrchu na malej rovinke. Úplných desať minút tam ležal na tvári bez pohnutia, potom sa prevalil. Srdce mu už tak hrozne nebilo, vydýchol skvele, vystrel ramená na tráve, ktorá sa parila — cítil sa šťastným. Tu, hore, bolo báječne v tom horúcom slnci, ktoré zasa planulo na jasnebelasom nebi. Akým drobným sa zdalo všetko tam dolu — hotel, stromy, dediny, chaty, ako by to boly rozmarné hračky. Predtým nikdy necítil takej čistej radosti z toho, že je vo výške. Roztrhané dažďové mraky, ktoré sa v bielych ohromných kotúčoch šinuly pozdĺž vrchov na juh, boly ako voje obrov, ženúcich sa preč na vojenných vozoch s bielymi koňmi. Odrazu si pomyslel: „Keby som tak bol umrel, keď mi tak búšilo srdce! Či by sa bolo stalo to najmenšie? Všetko by sa pohybovalo, ako predtým, slnce by žiarilo, nebo by bolo belasé; a tie hračky tam, v doline, by sa tiež nezmenily.“ Jeho žiarlivosť pred hodinou nebola ničím — ako on sám nebol ničím. Čo to znamenalo, že ona bola milá k tomu človeku v hnedom kabáte? Či záležalo na niečom, keď celok bol tak veľký — a on len jeho malichernou čiastočkou?

Na kraji rovinky, chcejúc označiť najvyšší bod, upevnil niekto drsný kríž, ktorý sa ostro odrážal na belasom nebi. Pôsobil akosi krutým dojmom, bol neforemný a nehodil sa sem; bol to zlý kúsok, ako by ho boli sem dovliekli ľudia, ktorí mali len jednu myšlienku a nedbali, či sa sem hodí alebo nie. Práve tak by bol mohol niekto položiť jeden z tých balvanov do toho milého tmavého kostola, v ktorom ju pred niekoľkými dňami nechal, ako sem hore postaviť kríž.

Zvuk zvonkov a ňuchanie a žvýkanie ho prebralo; veľká šedivá koza prišla hore a oňuchávala jeho vlasy — vodca stáda, ktoré o chvíľku bolo celé okolo neho, vážne zvedavé, s divne žltými očami, ktoré maly podlhovasté zrenice, a so zvláštnymi bradami a chvostami. Nesmierne milé potvory — a k tomu priateľské. Ako by ich rád modeloval! Ležal nepohnute (naučil ho tomuto nevyhnutnému zachovaniu sa ku všetkým zvieratám jeho poručník rybár), kým vodca kôz oblizoval jeho krk. Že sa dlhý drsný jazyk dotýkal jeho kože, to mu skytalo príjemnú senzáciu: vzbudilo podivný, hlboký pocit kamarátstva. Premohol chuť pohladkať nos zvieraťa. Zdalo sa, že teraz všetky chcely obliznúť jeho krk: ale niektoré boly bojazlivé a dotyk ich jazykov ho šteklil, takže sa musel smiať a pri tomto divnom zvuku kozy ustúpily a hľadely na neho. Zdalo sa, že s nimi niet nikoho, ale potom, v neveľkej diaľke, zbadal nehybného pastiera, chlapca asi tak starého ako bol on, učupeného v tôni balvanov. Ako sa tu, hore, musí nudiť celý deň! Môžbyť, že sa rozprával so svojimi kozami. Tu, hore, by človek čoskoro mal divné myšlienky, poznal by bralá, oblaky a zvieratá a čo všetko znamenajú. Pastier čudne zahvízdal, a niečo, Lennan nevedel zrovna čo, sa stalo s kozami; — ako by vraveli: „Tu, pane.“ A potom pastier vyšiel z tône na kraj rovinky a dve kozy, ktoré sa pásly, vopchaly nosy do jeho ruky a obtrely sa o jeho nohy. Taká pekná skupina to bola proti nebu na kraji rovinky…

V ten večer po večeri vyprázdnili jedálňu na tanec, aby hostia v povetrí cítili slobodu a veselosť. A naozaj, čoskoro jeden pár začal sa točiť na vyleštených dlahách tým ospravedlňujúcim spôsobom, ktorý je zvláštnosťou hotelových hosťov. Potom skočily do kola tri páry Talianov — ustavične sa otáčajúc a hľadiac si do očí a niekoľko Američanov, posmelených ich príkladom, začalo vzdušne ustupovať a vykračovať. Dvaja z „anglických ťapákov“, tváriac sa blahosklonne, vytratili sa von. Lennanovi sa zdalo, že všetci veľmi dobre tancujú, lepšie ako on. Či by sa mohol osmeliť požiadať ju o tanec? Potom zbadal, že k nej ide mladý huslista, ako ona vstáva, prijíma jeho rameno a mizne v tanečnej sieni. A oprúc čelo o tabuľu obloka, majúc trápny pocit porážky, hľadel do mesačného svetla a nevidel nič. Počul vysloviť svoje meno; vedľa neho stál jeho učiteľ.

„Vy a ja, Lennan, musíme jeden druhého potešovať. Tanec je pre mládež, eh?“

Na šťastie šuhaj instinktívne a cvikom bol zvyknutý neprezradiť svojich citov a byť milým, hoci by aj trpel.

„Áno, pane. Pravda, tam vonku je báječné mesačné svetlo?“

„Ah, naozaj báječné; áno. Keď som bol vo vašom veku, točil, krútil som sa s fantastickou ľahkosťou ako najlepší z nich. Ale postupne, Lennan, človek príde na to, že to nie je možné bez partnerky — v tom je prekážka. Povedzte mi — považujete ženy za zodpovedné bytosti? Rád by som poznal o tom vašu mienku.“

Prirodzene myslel to ironicky — ale niečo bolo v tých slovách — niečo!

„Myslím, pane, že by ste mi mohli skôr vy povedať vašu mienku o tom.“

„Môj drahý Lennan — nemám naozaj nijakej skúsenosti!“

To myslel, ako neláskavosť proti nej. Neodpovedal. Keby len Stormer odišiel! Hudba zamĺkla. Budú niekde vonku sedeť a rozprávať sa. Premohol sa a riekol:

„Dnes ráno som bol na vrchu, za hotelom, tam, kde je ten kríž. Boly tam zábavné kozy.“

A odrazu ju videl prichádzať. Bola sama — ružová a usmiata; zbadal, že jej šaty majú tú istú farbu ako mesačné svetlo.

„Harold, chceš tancovať?“

On povie „áno“, a ona bude zasa preč! Ale jeho učiteľ sa len trošku poklonil, a riekol s obvyklým úsmevom:

„Lennan a ja sme ustálili, že tanec je pre mládež.“

„Niekedy sa starí musia obetovať, Mark, chcete tancovať?“

Počul, ako mu za chrbtom zahundral jeho učiteľ:

„Ah, Lennan, vy ma zrádzate.“

Najšťastnejšou chvíľkou v jeho živote bola azda tá cesta k tanečnej sieni. A škoda bolo nedôverovať svojmu tancu. Nebol síce skvelý, ale nemohol prekaziť jej tanec, ktorý bol taký ľahký, istý a bujarý. Bolo nádherné tancovať s ňou! Ale keď prestali hrať a oni si sadli, zbadal, že sa mu točí hlava. Cítil sa divne, naozaj veľmi divne. Počul ju povedať:

„Čo vám je, drahý šuhaj? Ste taký bledý!“

Nevediac, čo robí, sklonil tvár k ruke, ktorú položila na jeho rukáv; potom už nevedel o ničom — zamdlel.

VIII

Šuhaj vo vývine — prepiata námaha ráno! To bolo všetko. Prebral sa veľmi chytro a šiel si ľahnúť hore, bez pomoci. Ako sa mohol tak opustiť! Nikdy nikto sa väčšmi nehanbil za svoju slabosť ako tento šuhaj. Teraz, keď bol naozaj trošku prechorený, nemohol zniesť myšlienky, že by ho mali ošetrovať. Temer neslušne odišiel preč. Až keď bol v posteli, spomenul si na výraz jej pohľadu, keď od nej odchádzal. Aký bol roztúžený a nešťastný, ako by prosila o odpustenie. Ako by jej mal čo odpúšťať! Ako by ho nebola urobila celkom šťastným, keď s ním tancovala! Ako by jej bol rád povedal: „Keby som aspoň na chvíľu mohol byť každý deň tak blízko vás, o iné by som sa nestaral, nech by sa robilo, čo chcelo.“ Môžbyť, že sa to osmelí povedať zajtra. I ležiac bolo mu akosi divne. Zabudol zavreť okenice a mesačné svetlo prúdilo do chyže; ale bol prilenivý, a priospalý zavreť ich teraz. Dali mu dosť hodne brandy, snáď mu je preto tak divne; nie že by bol chorý, ale akosi zmätený, ako by sníval, ako by bol stratil chuť pohnúť sa kedy. Len tam tak ležať a hľadeť na pel mesačného svetla a počuť z diaľky, ako tam dolu ešte hrá hudba a stále cítiť ešte jej dotknutie, ako sa pri tanci s ním vznášala a stále cítiť okolo seba sladkú vôňu kvetov. Jeho myšlienky boly sny, jeho sny myšlienky — všetko drahocenná neskutočnosť. A potom sa mu zdalo, že mesačné svetlo sa stúlilo v štíhly bledý stĺp — počul hučať a búšiť a prelud z mesačného svetla pristúpil k nemu. Prišlo to tak blízko, že cítil teplo na obočí. Potom musel zaspať tvrdým snom.

Koľko hodín bolo, keď ho zobudilo jemné klopanie a videl svojho učiteľa v dverách s čašou čaju?

Mladý Lennan sa už zasa dobre cíti? Áno, dobre, celkom dobre — hneď príde dolu! Je to veľmi láskavé od pána Stormera, že prišiel. Nepotrebuje naozaj nič.

Áno, áno; ale mrzákov a chromých treba ošetrovať!

Jeho tvár zdala sa šuhajovi v tej chvíli veľmi láskavá — len sa trošku usmieval — práve len trošku. A bolo to naozaj pekné od neho, že prišiel a stál, kým on pil čaj. Bolo mu ináč celkom dobre, len ho trošku hlava bolela. Pri obliekaní veľa ráz zastal a proboval spomínať. Ten biely, štíhly stĺp mesačného svetla? Bolo to svetlo? Bola to čiastka sna, alebo to bola ona, mohla to byť ona vo svojich šatách, ktoré maly farbu mesačného svetla? Prečo nebdel? Neosmelí sa opýtať, a nebude nikdy vedeť, či tá nejasná rozpomienka na teplo na obočí bola bozkom.

Naraňajkoval sa sám v miestnosti, kde tancovali. Čakaly ho tam dva listy. Jeden od poručníka, ktorý mu posielal peniaze a ponosoval sa na plachosť pstruhov; druhý od sestry. Mužský, s ktorým bola zasnúbená — bol to nádejný diplomat, pridelený k vyslanectvu v Ríme — sa obával, že mu skrátia dovolenú. Budú si tedy museť zaopatriť mimoriadne povolenie. Šťastie, že sa Mark tak skoro vráti. Lebo, proste on musí byť jej družbom. Jedinou družicou bude Sylvia… Sylvia Doonová? Veď je to ešte len dieťa! A obnovila sa mu rozpomienka na dievčatko vo veľmi krátkych ľanových šatočkách, s plavými vlasmi, peknými belasými očami, a tak bielou tvárou, že bola temer priehľadná. Pravda, to bolo pred šiesti rokmi. Už nebude mať šiat, ktoré ukazovaly jej kolienka, ani sa nebude báť býkov, ktorí tam neboli. Bolo to hlúpe byť družbom — mali si miesto neho vybrať niekoho iného. A potom zabudol na všetko — lebo ona bola vonku, na terase. Keď vybehol, stálo tam niekoľko tých „anglických ťapákov“, ktorí na neho hľadeli akosi nedôverčivo. Naozaj, jeho zachovanie sa minulej noci mohlo sa im zdať iste čudným. Mužský z Oxfordu, ktorý zamdle v hoteli! V tom mohlo byť niečo zlé…

A keď k nej prišiel, osmelil sa.

„Bolo to naozaj mesačné svetlo?“

„Len mesačné svetlo.“

„Ale bolo teplé.“

A keď na to nič neodpovedala, mal práve taký ľahký, márnivý pocit, ako keď v škole vyhral pri závode.

Ale potom prišiel hrozný úder. Zjavil sa odrazu starý vodič jeho učiteľa, po vystúpení s nemeckou spoločnosťou. V Stormerovi sa prebudila ctižiadosť. Chce popoludní vyjsť k istej chate a nasledujúceho rána na niektorý štít. Ale vraj Lennan s nimi ísť nemôže. Prečo nie? Lebo minulej noci zamdlel, že nie je, ako to oni hlúpo hovoria „expertom“. Ako by! — Kam ona smie ísť, musí on tiež! Zaobchodia s ním, ako by bol dieťaťom! Pravdaže vylezie na ten hlúpy vrch! Ani natoľko si ho nevšíma, aby ho vzala so sebou! Nemyslí si o ňom, že je dosť mužný. Myslí si, že nevylezie tam, kam vylezie jej — muž? A ak je to nebezpečné, nemala by tam ísť a jeho nechávať tu — to bolo proste kruté! Ale ona sa len usmiala, a on od nej odbehol, nevidiac, že celý ten jeho rmut ju robil len šťastnou.

A odpoludnia odišli bez neho. Aké hlboké, čierne myšlienky mal potom! Ako náruživo nenávidel svoju mladosť! Aké plány snoval, aby sa vrátila a videla, že je už preč — na ceste ku končiaru iného vrchu, oveľa nebezpečnejšieho a únavnejšieho! Keď nechceli, aby šiel s nimi, bude liezť sám. To pripúšťal každý, že je to nebezpečné. Tomu bude ona na vine. Potom ju to bude mrzeť! Vstane skoro a bude na ceste pred svitaním; prichystal si veci a naplnil fľašu. V ten večer mesačné svetlo bolo príšernejšie ako inokedy a vrchy zdaly sa byť duchmi. A ona bola hore, v tej chate, medzi nimi? Trvalo dlho, kým zaspal, premýšľajúc o svojich krivdách. Chcel prebdeť noc, aby mohol vyjsť o tretej hodine. Zobudil sa o deviatej. Jeho hnev sa stratil, cítil len nepokoj a zahanbenie. Keby sa nebol hneval a bol sa snažil využiť to, čo sa dalo, mohol ísť s nimi ku chate a prenocovať tam s nimi. Teraz si nadával do hlupákov a idiotov. Tú hlúposť by mohol, hádam, čiastočne napraviť. Ak pôjde hneď k tej chate, môže ich ešte dohoniť na zpiatočnej ceste a odprevadiť domov. Chytro vypil kávu a vyšiel. Najprv poznával cestu, potom sa mu stratila v hore, konečne ju zasa našiel, ale ku chate prišiel až okolo druhej hodiny. Áno, nejaká spoločnosť vyliezla na vrch — bolo ich videť a počuť, ako hore jodlujú. Ale nevrátia sa tou istou cestou. Ani reči! Sostúpia vraj na západ a pôjdu iným priesmykom. Budú doma prv, ako „junge Herr“ sám.

Keď to počul, na podiv mu odľahlo. Bolo to preto, že sa prešiel v samote, alebo že bol tak vysoko? Alebo jednoducho preto, že bol veľmi hladný? Alebo preto, že boli milí títo srdeční ľudia v chate a ich mladučká dcérka so sviežou tvárou, so zvláštnym čiernym súkenným klobúčikom s dlhými stuhami, baršúnovou šnúrovačkou a dokonalými jednoduchými spôsobmi; alebo preto, že hľadel na malé striebriste hnedé kravy, ktoré pchaly svoje široké čierne nosy do jej ruky? Čo mu mohlo odňať pocit nepokoja, a urobiť ho šťastným a spokojným?… Nevedel, že nové veci vždy fascinujú rozihrané šteňa… Po zákuske dlho sedel, probujúc nakresliť kravičky, pozorujúc slnečné svetlo na tvári tej driečnej devy, probujúc s ňou hovoriť po nemecky. A keď jej napokon povedal „Adieu“ a ona povedala „Küss die Hand. Adieu!“ trošku ho zabolelo srdce… Čudné a zvláštne je srdce mužských!… Jednako, keď sa blížil k domovu, ponáhľal sa, napokon až utekal. Prečo sa tak dlho bavil tam hore? Ona už bude doma, bude čakať, bude ho vyzerať; a tá mladá šelma, ten huslista, azda bude s ňou miesto neho! Keď prišiel k hotelu, mal práve len toľko času, vybehnúť hore, obliecť sa a zasa bežať dolu k obedu. Ah! Akiste boli ustatí — odpočívali v svojich chyžiach. Pri obede sa všemožne premáhal, a potom pred desertom odišiel a letel hore. Za chvíľku váhal: na ktoré dvere má zaklopať? Potom chúlostivo zaklopal na dvere pani Stormerovej. Neodpovedal nik! Tak sa ešte nevrátili. Nevrátili? Čo to mohlo znamenať? Alebo bolo možné, že obidvaja spali? Ešte raz zaklopal na ich dvere: potom zúfalo stlačil kľučku a chytro pozrel do nútra. Izba bola prázdna, uprataná, nedotknutá. Nevrátili sa. Obrátil sa a bežal zasa dolu. Hostia odchádzali od obeda a on sa zamotal do skupiny „anglických ťapákov“, ktorí rozprávali o nešťastí pri lezení v Švajčiarsku. Počúval a odrazu sa naľakal. Ktorýsi z nich, ten územčistý ťapák so šedivými fúzami a sipejúcim hlasom mu povedal: „Dnes večer ste sami? Stormerovci sa nevrátili?“ Lennan chcel odpovedať, ale niečo mu stiahlo hrdlo, mohol len zakrútiť hlavou.

„Myslím, že mali vodiča,“ riekol „anglický ťapák“.

Lennanovi sa podarilo povedať: „Áno, pane.“

„Stormer je, myslím, dokonalým expertom!“ a obrátil sa k panej, ktorú „anglickí ťapáci“ oslovovali: „Madre“.

„Lezenie bolo pre mňa preto vždy pôvabné, že som mal pokoj od ľudí — vo vzdialenosti.“

Matka mladých „ťapákov“, prižmúrenými očami pozrúc na Lennana, riekla:

„Pre mňa to bolo nevýhodou; rada sa stýkam so seberovnými ľuďmi.“

„Ťapák“ so šedými fúzami zahundral tlmeným hlasom:

„To povedať je nebezpečnou vecou — v hoteli.“

A potom hovorili ďalej, ale náhlym strachom prepadnutý Lennan už ani nevedel, o čom. V prítomnosti týchto, nad pospolité city tak povznesených „anglických ťapákov“, nemohol prezradiť svojich obáv; veď už aj tak sa na neho dívali s nedôverou, že zamdlel. Potom pochopil, že okolo neho začali s úľubou špekulovať o tom, čo sa mohlo stať Stormerovcom. Sostupovanie bolo ošklivé, najmä istý priechod bol mimoriadne zlý. „Ťapák“, ktorý už teraz nemal ukrkvaného goliera, riekol, že nesúhlasí s tým, aby ženy lozili po vrchoch. Je to vraj znamením času, ktoré zatracuje. Matka mladých „ťapákov“ mu hneď protirečila: Súhlasila, že v praxi neobstoja, ale teoreticky nenahliada, prečo by nemaly liezť. Američan, ktorý stál v blízkosti, pomiatol všetkých výpoveďou, že by to mohlo rozvinúť ich chápavosť? Lennan odišiel k dverám na fronte. Na juhu práve vyšiel mesiac a zrovna pod ním videl ich štít. Aké vidiny mal! Videl ju ležať mŕtvu, videl ako k nej lezie v mesačnom svetle a dvíha jej ešte žijúce, ale napoly zmrznuté telo s nejakého nebezpečného miesta. Aj to bolo temer lepšie, ako neistota, kde je a čo je s ňou. Ľudia vychádzali do mesačného svetla, civejúc zvedavo do jeho strnulej tvári, ako tak hľadel uprene pred seba. Jeden, alebo dvaja sa ho spýtali, či nie je znepokojený a on odpovedal: „Oh, nie, ďakujem!“ Čoskoro bude treba poslať niekoľko ľudí hľadať ich. Ako skoro? On bude, on musí byť medzi nimi. Teraz sa už nedá zadržať. A odrazu si pomyslel: Ah, to je preto, že som dnes bol tam hore a rozprával som sa s tou devou, to je všetko preto, že som na ňu zabudol.

A potom počul za sebou šum. Boli to oni, šli chodbou od bočných dvier — ona napredku s alpskou palicou a batohom — usmiata. Instinktívne sa skryl za nejaké rastliny. Šli okolo. Jej opálená tvár s vyčnievajúcimi lícnymi kosťmi a s hlboko zapadnutými očami, žiarila šťastím, usmievala sa ustate a jednako víťazne. Nemohol toho akosi zniesť; keď prešli, odplúžil sa do hory a vrhol sa do tmy, skrývajúc svoju tvár a dusiac hrozné, suché vzlykanie, ktoré sa mu dralo z hrdla.

IX

Na druhý deň bol šťastný, lebo celé odpoludnie ležal pri jej nohách v tôni tej istej hory, hľadiac hore cez tisové chvojky. Bolo to báječné byť len so samou Prírodou, ktorá bola taká živá a zaujatá a tak veľká.

Keď minulého dňa sostupoval od chaty, videl končiar, ktorý bol celkom taký, ako ženská postava s nejakým cez hlavu prehodeným rúchom, sťa najväčšia socha na svete; hľadiac na ňu zdola, premenila sa na postavu fúzatého mužského, ktorý mal nad očami ohnutú ruku. Či si to všimla? Či zbadala, že v mesačnom svetle alebo veľmi zavčasu ráno všetky vrchy sa podobajú zvieratám? Čo si najväčšmi želal v živote, bolo, aby vedel tvoriť podoby zvierat všetkých možných druhov, ktoré by boly verné — maly by — vydychovaly by ducha prírody, takže pri prvom pohľade na ne mal by človek všetky tie radostné pocity, aké má, keď pozoruje stromy, zvieratá a bralá, a niektoré druhy ľudí — ale nie „anglických ťapákov“.

Tak bol celkom odhodlaný študovať Umenie?

Ó, áno, naozaj.

Tak tedy bude chceť odísť z Oxfordu!

Nie, ó, nie! Lenže raz sa to bude museť stať.

Odpovedala: „Niekto sa nedostane nikdy preč.“

A on riekol chytro: „Pravda, nebudem chceť nikdy odísť z Oxfordu, pokým tam budete vy.“

Počul ako ostro vdýchla povetrie.

„Ó, áno, budete. Teraz mi pomôžte vstať.“ A viedla ho na cestu, zpäť ku hotelu.

Ostal vonku na terase, keď ona už vošla, nepokojný a nešťastný hneď v chvíľke, keď odišla od neho. V jeho blízkosti ozval sa hlas:

„Tak, priateľ Lennan — chmúrna duma a či diabolské pochybnosti, čo?“

ňVo vysokom, prútenom kresle, ktoré osihoťuje od sveta človeka, čo v ňom sedí, videl odpočívať svojho učiteľa: s hlavou naklonenou trošku na jednu stranu a s dovedna stlačenými koncami prstov. Ako tam sedel nehybne, robil dojem idolu a jednako — včera vyliezol na ten vrch!

„Len veselo! Raz si zlámete väzy! Keď som bol mladý, pamätám sa, cítil som to hlboko, že mi nebolo dovolené vystavovať nebezpečenstvu životy iných.“

Lennan vykoktal:

„To mi neprišlo na um; len som si pomyslel, že kam môže ísť pani Stormerová, tam môžem ísť aj ja.“

„Ah! Popri všetkom obdive nemôžeme celkom pripustiť — všakver — keď príde k činu?“

Šuhajova lojálnosť vybuchla v plameni:

„To nie je to. Myslím, že pani Stormerová je práve tak dobrá ako hociktorý mužský — len — len…“

„Nie natoľko dobrá ako vy, eh?“

„Sto ráz lepšia, pane.“

Stormer sa usmial. Ironická šelma!

„Lennan,“ riekol, „hyperbole nedôverujte.“

„Pravda, viem, že nie som dosť zbehlý v lezení,“ vybuchol zase šuhaj, „ale — ale — myslel som, že kde ona smie nasadiť svoj život, môžem ho aj ja.“

„Dobre! To sa mi páči.“ Povedal to celkom bez ironie, takže šuhaj bol odzbrojený.

„Ste mladý, brat Lennan,“ pokračoval jeho učiteľ, „tak, čo myslíte, v ktorom veku začne byť mužský rozvažitým? Len na jednu vec treba vždy pamätať — že ženské si nevolia tú lepšiu stránku, nie sú zmužilé.“

„Myslím, že sú ženské na svete to najlepšie, čo len byť môže,“ vychrlil šuhaj.

„Kiež by ste si dlho podržali túto mienku.“ Jeho učiteľ vstal a ironicky si poobzeral kolená. „Trochu sú meravé.“ Riekol. „Povedzte mi potom, keď zmeníte svoje náhľady.“

„To nikdy neurobím, pane.“

„Ah, ah! Nikdy je dlhé slovo, Lennan. Idem si po trochu čaju,“ a opatrne odišiel, usmievajúc sa, ako by si robil žart zo svojej dolámanosti.

Lennan ostal tam, kde bol, s planúcimi lícami. Učiteľove posledné slová ako by boly zasa namierené proti nej. Ako mohol mužský hovoriť také slová o ženách! Ak boly pravdivé, nechcel o nich nič vedeť; ak neboly pravdivé, bolo ošklivé hovoriť ich. Musí to byť hrozné, nemať nikdy veľkodušnej myšlienky a museť byť vždy satirickým. Je hrozné byť takým, ako tí „anglickí ťapáci“; len iný, veď starý Stormer bol oveľa zaujímavejší a inteligentnejší — oveľa; ale práve tak „povznesený“! „Niekto sa nedostane nikdy preč!“ Myslela snáď — od tej povznesenosti? Práve dolu pod ním bola sedliacka rodina, ktorá kosila a hrabala trávu. Človek si môže predstaviť, ako by to robila ona, bola by pri tom utešená s farebným ručníčkom na hlave; človek si môže predstaviť robiť ju hocičo jednoduché — ale nemohol si predstaviť, že by Stormer robil niečo iné, ako to, čo práve robil. A šuhaj odrazu sa cítil veľmi zle, skľúčený týmito hmlistými zábleskami životov, ktoré boly nedobre umiestené. A rozhodol sa, že keď bude starý, nebude taký ako starý Stormer. Nie, bude radšej ako zviera, nie taký!…

Keď vstúpil do svojej chyže obliecť sa k obedu, v poháre vody videl veľký záhradný klinček. Kto ho tam dal? Kto ho ta mohol dať, keď nie ona? Mal tú istú vôňu ako lesné klinčeky, ktoré mu sypala na hlavu, ale hlbšiu, bohatšiu — dojímavú, tmavú, sladkú vôňu. Pritisol k nemu pery prv, ako si ho pripevnil na kabát.

Večer bol zasa tanec — teraz bolo viacej párov; a pri piane ešte aj husle; ona mala čierne šaty. Predtým jej nikdy nevidel v čiernom. Bola napudrovaná, chcela tým na tvári a krku zakryť opálenú pleť. Keď zbadal ten puder, trošku to ním otriaslo. Nepomyslel na to nikdy, že sa dámy pudrujú. Ale, keď to robila ona — muselo to byť v poriadku! Nespúšťal s nej očú. Videl točiť sa okolo nej mladého nemeckého huslistu, tancovať ho s ňou dva razy, prizeral sa ako tancuje s druhými, ale hľadel na to všetko bez žiarlivosti, bez nepokoja; ako by vo sne. Čo to bolo? Bol snáď začarovaný do zvláštneho stavu darovaním toho kvietka, ktorý mal na kabáte? Čo ho robilo šťastným, keď s ňou tancoval, hoci aj obidvaja mlčali? Nečakal na nič, čo ona povie alebo urobí — nečakal na nič, netúžil po ničom. Aj keď s ňou vyšiel na terasu, aj keď sišli pod svah a sadli si na lavičku nad pole, kde dedinčania kosili trávu, ešte vždy nemal iného pocitu, ako to tiché, snivé zbožňovanie. Noc bola čierna a snivá, lebo mesiac ešte vždy bol nízko za vrchmi. Malá kapela hrala ďalší valčík; ale on sedel nehybne, bez myšlienky, ako by mu bola odňatá sila činu a myšlienky. Ako rozvoniaval ten kvet na jeho kabáte v bezvetrí! Odrazu mu prestalo biť srdce. Nahla sa k nemu, cítil ako sa jej rameno pritislo k jeho ramenu, ako sa jej vlasy dotkly jeho tvári. Potom zatvoril oči a obrátil sa tvárou k nej. Cítil ako priľnuly jej pery k jeho ústam v rýchlom, žeravom bozku. Vzdychol a vystrel ramená. Nebolo tam nič, len povetrie. Len šum jej šiat na tráve. A kvet — i ten zmizol.

X

V tú noc Anna nespala ani minútu. Bola to ľútosť, ktorá jej bránila spať, alebo mámor rozpomienky? Ak cítila, že jej bozk bol zločinom, nepovažovala ho za hriech proti mužovi, alebo proti samej sebe, ale proti tomu šuhajovi — za vraždu ilúzie, niečoho posvätného. Ale jednako len cítila šialené šťastie a neprišla jej na um myšlienka chceť napraviť ten čin.

Jednako len bol ochotný dať jej trochu lásky. Hoci aj málo, v porovnaní s jej láskou, ale jednako len trošku. Nemohol mať iného smyslu ten pohyb jeho tvári so zatvorenými očami, ako by ním chcel priľnúť k jej hrudi.

Hanbila sa za drobné manévry posledných dní — hanbila sa za to, že sa usmievala na toho mladého huslistu, že tak neskoro prišla s hôr, že mu dala ten kvet, že ho od toho večera povedome obliehala, keď jej muž vošiel a hľadel na ňu, nevediac, že aj ona hľadí na neho? Nie; naozaj sa nehanbila. Kajala sa len pre ten bozk. Bolela ju duša, keď na to myslela, lebo to bola smrť, konečné vyhasnutie jej materských citov; prebudenie — kto vie čoho — v tom šuhajovi. Lebo ak bola tajomná ona jemu, čím jej bol on so svojou chtivosťou a snivosťou, svojou mladistvou teplotou a svojou nevinnosťou? Keby tým bola zabila v ňom dôveru, sotrela pel, srazila hviezdu? Mohla by si to odpustiť? Mohla by niesť povedomie, že ho urobila takým, akí sú iní mladíci, ako ten mladý huslista? Len cynickým šuhajom, hľadiacim na ženskú spôsobom, ktorý menovali „fair game“? Ale, či ho ona mohla takým urobiť — stane sa kedy takým? Oh, iste nie, lebo by ho tak nebola milovala od prvej chvíle, keď ho prvý raz videla a pomenovala ho „anjelom“.

Po tom bozku, po tom zločine, ak to bol zločin, nevedela, čo urobil vo tme, kam išiel — môžbyť, že sa ponevieral, môžbyť, že hneď išiel do svojej izby. Prečo sa zháčila, prečo ho tam nechala, prečo sa mu vymkla z náručia? Nechápala toho. Nebol to stud, nebol to strach; môžbyť, že to bola úcta, k čomu? K láske, — k ilúzii, k tajnosti, k všetkému, čo robilo lásku krásnou; pre mladosť a jej poéziu; len pre tú tichú čiernu noc a pre vôňu toho kvetu — tmavého kvetu vášne, ktorá ho s ním sblížila a ktorý mu zasa vzala, čo teraz celú noc mala blízko hrdla a ráno zvädnutý dala do svojich šiat. Tak dlho túžila, tak dlho čakala na tú chvíľu — ký div, že nevedela, prečo urobila práve toto a nie iné!

A teraz, ako sa má s ním stretnúť, ako pozreť do jeho očí? Už nebude mať ten priamy pohľad, ktorý mala tak rada? Ona bude museť viesť, tvoriť budúcnosť. Stále si opakovala: nebudem sa báť. Už je to raz tak! Vezmem to, čo život ponúka. Na svojho muža voskrz nemyslela.

Ale hneď, ako vzhliadla šuhaja, zbadala, že sa stalo niečo nemilé, od toho bozku, a že to prišlo zvonka. Prišiel síce k nej, ale neriekol ani slova, celý sa triasol a podal jej telegram, ktorý obsahoval tieto slová: „Vráť sa hneď. Svadba čoskoro. Čakáme ťa pozajtre. Cicely.“ Slová sa jej slievaly pri čítaní a tvár šuhajova sa zahmlila. Potom, premôžuc sa, riekla:

„Prirodzene, musíte ísť. Nemôžete chybeť na svadbe svojej sestry.“

Bez námietky pozrel na ňu a ona ťažko mohla vydržať ten pohľad — zdalo sa, že vie tak málo a opytuje sa tak veľa. Riekla: „To nič — len niekoľko dní. Vrátite sa sem, alebo my prídeme k vám.“

Jeho tvár sa hneď vyjasnila.

„Naozaj prídete skoro k nám, hneď — keď vás pozvú? Potom by som nedbal — ja — ja…“ A potom zamĺkol, zalknúc sa.

Riekla zasa:

„Pozvite nás. Prídeme.“

Chytil ju za ruku; stískal a stískal ju v obidvoch dlaniach, potom ju hladkal jemne a riekol:

„Oh, blížim jej.“

Zasmiala sa, hoci jej bolo do plaču.

Za niekoľko minút bude sa museť vybrať na cestu, aby zachytil jediný vlak, ktorým sa mohol zavčasu dostať domov. Išla s ním, pomohla mu baliť. Srdce mala ako z olova, ale nevydržiac hľadeť na jeho tvár, veselo hovorila o jeho návrate, opytujúc sa na jeho domov a ako sa ta ide, vraviac o Oxforde a budúcom školskom roku. Keď mal všetko zabalené, ovinula ramená okolo jeho krku a na moment ho pritúlila k sebe. Potom odbehla. Obzrúc sa vo dverách, videla ho tam stáť práve tak, ako keď odtiahla svoje ramená. Mala vlhké líca; idúc dolu schodmi, osušila si ich. Keď sa cítila v bezpečnosti, vyšla na terasu. Bol tam jej muž. Povedala mu:

„Chcel by si ísť so mnou do mesta? Mala by som si tam niečo kúpiť.“

Vysunul obrvy, usmial sa slabo a išiel za ňou. Pomaly šli s vŕšku do dlhej ulice mestečka. Ani sama nevedela, o čom rozprávala celý čas a ustavične si myslela: „Jeho koč pôjde okolo — jeho koč pôjde okolo.“

Niekoľko kočov rachotilo okolo. Konečne jachal aj on. Sedel a hľadel uprene rovno pred seba, takže ich ani nezbadal. Počula hovoriť svojho muža:

„Hallo! Kam to jachá náš mladý priateľ Lennan so svojou batožinou — robí dojem mladého ľva v rozpakoch?“

Skúsila odpovedať jasným a pevným hlasom:

„Azda sa niečo stalo; alebo je to svadba jeho sestry.“

Cítila, že jej muž na ňu hľadí a rada by bola vedela, jaká je jej tvár, ale vtom slovo „Madre“ zavznelo jej z blízkosti do ucha a už boli obklopení malým stádom „anglických ťapákov“.

XI

Tá dvanásťmíľová cesta v koči bola pre šuhaja najhoršia čiastka cestovania domov. Vždy je to ťažké, ticho sedeť a trpeť.

Keď Anna predošlú noc odišla od neho, ponevieral sa vo tme maninou, nevediac kam ide. Potom vyšiel mesiac a on sa našiel pod strechou stajne v blízkosti chaty, kde bola tma a vládlo ticho, a pod ním bola v doline dedina, obielená mesačným svetlom — jej strechy a veže boly, sťa by naozajstné trblietavé svetlá.

Keby ho tak obyvatelia chaty boli videli, ako tam sedí, na senom pokrytých doskách, opretých o stajňu, vo večernom úbore, s tmavými, rozcuchanými vlasmi bez klobúka, boli by sa na neho divne pozerali; ale boli to ľudia, ktorým bol sen skvostom…

Teraz mu to bolo všetko uchvátené, prenesené do nejakej ohromne ďalekej budúcnosti. Či ozaj bude možné pohnúť poručníka k tomu, aby ich pozval do Hayle? A či naozaj prídu? Jeho učiteľ asi nebude chceť navštíviť také celkom vidiecke miesto — ďaleko od kníh a všetkého. Zakabonil sa, mysliac na svojho učiteľa, ale k tomu ho nútil zmätok a nie iný cit. A jednako, keby ich ta nemohol prilákať, ako prečaká tie celé dva mesiace do začiatku budúceho semestra? Jeho myšlienky točily sa ustavične v kruhu, kým kone jachaly, unášajúc ho od nej vždy ďalej a ďalej.

Vo vlaku to bolo lepšie; ten zástup cudzincov ho rozptyľoval, zaujímaly ho nové tvári a nové kraje; a potom spanie — cez celú dlhú noc, cez ktorú bol schúlený v svojom kúte, celkom vyčerpaný. A na druhý deň viacej nových krajov, viacej nových tvárí; a jeho nálada sa pomaly z utrpenia a zmätku premenila na pocit, že je mu sľúbené niečo radostné, čomu sa môže tešiť. Potom napokon Calais a nočná plavba na mokrom parníčku, letná búrka, ktorá mu vrhala do tvári vodný prach, vlny,ktoré sa belely v čiernom mori a divý zvuk vetra. Ďalej do Londýna, skorá cesta cez ešte ospalé sídelné mesto, zahalené v augustovej hmle; anglické raňajky — kaša, kotlety, marmeláda. A konečne vlak domov. Mal by jej na každý prípad aspoň napísať list, a vytrhnúc kartu z náčrtkovej knihy, začal:

„Píšem vo vlaku, prepáčte mi kostrbaté písmo…“

Potom už nevedel, ako má pokračovať; lebo všetko, čo by chcel povedať, bolo také, že sa mu nikdy ani len nesnívalo písať o niečom podobnom — o svojich citoch, čo by v slovách vyznelo hrozitánsky; a potom, keď nesmel nič také písať, čo by nemohol hocikto čítať, o čom má písať?

„Bola to taká dlhá cesta,“ písal konečne, „z Tyrolska“ (neodvážil sa napísať „od vás“). „Myslel som, že nebude mať konca. Ale napokon — totiž čoskoro sa skončí. Premýšľal som veľmi mnoho o Tyrolsku. Bolo tam utešene, — najkrajší čas môjho života. A teraz, keď je už po tom, snažím sa nájsť útechu v myšlienkach o budúcnosti, ale nie práve o bezprostrednej budúcnosti — tá nebude práve najradostnejšia. Dumám o tom, aké sú tie vrchy teraz. Pozdravte ich, prosím, srdečne mojím menom, najmä tie, ktoré sú podobné ľvom, ktoré si vždy prídu ľahnúť do mesačného svetla — z tohoto ich asi nepoznáte“ — nasledovala kresba… „A toto je kostol, v ktorom sme boli a kde niekto kľačal. A toto majú byť tí ,anglickí ťapáci‘, hľadiaci na toho, kto prichádza domov veľmi neskoro s alpskou palicou — lenže som lepšie vedel nakresliť tých ,anglických ťapákov‘, ako toho s alpskou palicou. Chcel by som byť teraz ,anglickým ťapákom‘ v Tyrolsku. Úfam sa, že čoskoro dostanem od vás list, a dozviem sa z neho, že sa vystrájate na cestu domov. Môj poručník si bude iste želať, aby ste nás navštívili. On nie je najhorší, keď ho človek pozná a potom bude doma aj pani Doonová, jeho sestra a jej dcéra, ktorá tam ostane po svadbe. Bude to doma celkom nechutné, ak neprídete Vy a pán Stormer. Želal by som si napísať všetko o tom, čo cítim pri myšlienke na utešený čas, ktorý som strávil v Tyrolsku, ale to si musíte, prosím, predstaviť…“

A práve tak, ako ju nevedel osloviť, teraz zasa nevedel, ako sa má podpísať, a napísal len „Mark Lennan“.

Hodil list do skrinky v Exetery, kde musel nejaký čas čakať, a jeho myseľ ešte väčšmi skákala z minulosti do budúcnosti. Teraz, keď sa blížil k domovu, začal rozmýšľať o svojej sestre. Za dva dni bude v Taliansku a zasa ju neuvidí dlhý čas; a celý kŕdeľ rozpomienok začal za ním vystierať ruky. Ako spolu chodievali v záhrade, ohradenej stenou a po kroketovom ihrišti; a ona mu rozprávala povesti, s ramenom ovinutým okolo jeho krku, lebo bola o dva roky staršia a tak vyššia ako on. Ich prvý rozhovor na začiatku každých prázdnin, keď sa k nej vrátil, prvý čaj — s neobmedzeným množstvom marmelády — v starej pracovni s gotickými oknami a kvetovanými záclonami — len on a ona a stará Tingle (slečna Tinglová, stará guvernantka, jej úloha sa teraz skončí) a zavše to dieťa Sylvia, keď tam náhodou bola so svojou matkou. Cecily ho vždy pochopila, keď jej vysvetľoval, že škola je nanič, lebo tam nikoho nezaujímajú vtáci a zvieratá, ak len nie pre zabitie; ani kreslenie, ani jakékoľvek tvorenie, no, nič poriadne tam nikoho nezaujíma. Robili spolu vychádzky, ponevierajúc sa vedľa rieky alebo parku, kde všetko bolo tak pekne divé — strapaté duby a ohromné balvany, o ktorých starý kočiš Godden hovorieval: „Tak sa mi vidí, že tie sem musela doplaviť povodeň, pán Mark.“ Tieto a tisíc iných rozpomienok ho obkľúčilo. A keď sa vlak blížil k ich stanici, dychtivo sa chystal vyskočiť a pozdraviť ju. Tamhľa bol ten zimozeleň na zábradlí pri platforme nad čakárňou, toho roku bol pekný — a tamhľa ona sama stojí na nástupišti. Nie, to nie je Cicely. Vystúpil s tichým pocitom, ako by tie rozpomienky boly bývaly lživé. Bola to deva, ktorá sťa by nemala viacej ako šestnásť rokov, a mala na hlave čepček proti slncu, ktorý skrýval jej vlasy a polovičku jej tvári. Mala oblečené belasé šaty a zimozelenové kvety za pásom. Zdalo sa, že sa na neho usmieva a čaká, že sa on na ňu tiež usmeje a preto sa na ňu usmial. Potom prišla k nemu a riekla:

„Som Sylvia.“

Odpovedal jej: „Oh, ďakujem, je to pekné od teba, že si prišla naproti.“

„Cecily je zaujatá. Je tu len kočiarik. Máš veľa batožiny?“

Vzala jeho ručný kufrík, ale on jej ho vzal; potom vzala vak, ale i ten jej vzal; potom išli ku kočiariku. Pri ňom stál malý kočiš a držal koňa so striebristými škvrnami, čiernou hrivou a dlhým chvostom.

Riekla: „Nebude ti to proti vôli, keď budem poháňať? Učím sa.“

A on odpovedal: „Oh, nie, voskrz nie.“

Vystúpila na kočiarik; zbadal, že jej oči hľadely rozčúlene. Potom doniesli jeho batožinu a umiestili ju s ostatnými vecami v pozadí; vysadol k nej.

Riekla: „Pusťte, Billy.“

Kôň sa dal do behu pod rukou malého kočiša, ktorého vysoké čižmy sa zaskvely, keď vyskočil nazadok. Prebrnkli okolo rohu zo staničného dvora a on zbadal, že má trošku pootvorené ústa, ako by to bolo narušilo jej rovnováhu, potom riekol:

„Ťahá dosť dobre.“

„Však je rozkošný?“

„Je naozaj dobrý.“

Ah, keď príde ona, bude ju voziť; vyjachajú si sami v kočiariku, a ukáže jej celú krajinu vôkol.

Prebrali ho slová:

„Oh, viem, že sa splaší.“ A odrazu sa kočiarik prudko sviezol na stranu. Kôň cválal.

Prebehli vedľa prasaťa.

„Či nie je teraz báječný? Mala som ho šľahnúť, keď sa tak vyhol.“

„Radšej nie.“

„Prečo?“

„Lebo kone sú kone a prasce sú prasce; je to prirodzené, že sa kôň prasaťu vyhne.“

„Oh!“

Potom sa na ňu stranou pozrel. Ťahy jej tvári a brady boly veľmi jemné a dosť príjemné.

„Vieš, že som ťa nepoznal!“ riekol. „Tak hrozne si vyrástla.“

Bolo ticho, kým sa ozvala:

„Dobre ťahá, pravda?“

„Mám poháňať ja?“

„Áno, prosím.“

Vstal a vzal opraty, a ona sa prešmykla popod ne pred neho; jej vlasy voňaly ako seno, keď do neho nežne buchla.

„Cecily sa bála, že neprídeš.“ A odrazu dodala: „Akí sú to ľudia tí starí Stormerovci?“

Cítil, že sa veľmi červenie, zajakol sa a odpovedal:

„Len on je starý, ona nemá viacej ako tricať päť.“

„To je už stará.“

Nepovedal: „Pre také dieťa, ako si ty, je to vek!“ Miesto toho sa na ňu podíval. Je naozaj takým dieťaťom? Zdala sa byť dosť vysokou (na dievča) a nie práve chudou a bolo niečo priame a mäkké v jej tvári, sťa by si želala, aby k nej ľudia boli prívetiví.

„Je veľmi driečna?“

Otázka ho natoľko rozrušila, že sa už teraz nečervenal. Ak povie „áno“, bude sa zdať, že rozchyruje do sveta svoje zbožňovanie; a povedať niečo menej, to by bolo zasa veľmi nelojálne. Preto povedal: „Áno,“ dávajúc pozor na zvuk svojho hlasu.

„Myslela som si to. Máš ju veľmi rád?“

Zasa sa boril s tou vecou v hrdle a zasa riekol: „Áno.“

Bol by chcel nenávideť to dievča, ale akosi nemohol — bola taká mäkká a dôverčivá. Teraz hľadela uprene pred seba, majúc trošku otvorené pery, tak to prv zrejme nezapríčinila bujnosť Bolera; jednako boly pekné a pekný bol tiež jej krátky, rovný noštek a briadka; bola veľmi pekná. Jeho myšlienky letely nazad k tej druhej tvári — tak skvelej, tak plnej života. Odrazu zbadal, že si ju nevie predstaviť — stalo sa mu to prvý raz od toho času, ako odišiel, že sa mu nevynorila v duši.

„Oh! Hľaďže!“

Jej ruka ho ťahala za rameno. V poli na druhej strane živého plota letel k zemi jastrab, ako kameň.

„Oh, Mark. Oh, oh. Už ho chytil.“

Zakryla si tvár obidvoma rukami a jastrab s mladým králikom v pazúroch šinul sa znova do výšky. Bol taký krásny, že veľmi neľutoval králika; ale bol by ju chcel pohladiť, potešiť a riekol:

„To je už raz tak, Sylvia; vieš, králik je už mŕtvy. A to je celkom prirodzené.“

Sňala ruky s tvári, ktorá, tak sa zdalo, chce plakať.

„Chudák králiček! Bol taký maličký!“

XII

Na druhý deň popoludní sedel vo fajčiarskej izbe s knihou modlitieb v ruke a so zamračeným čelom, čítajúc o svadobnom obrade. Bolo to vreckové vydanie, upravené tak, aby nekazilo postavy, keď je vo vačku. Ale toto neprekážalo, i keby bol mohol čítať slová, nebol by pochopil ich smyslu, lebo premýšľal nad tým, ako má predniesť istú prosbu k istej osobe, ktorá sedela za ním pri veľkom písacom stole so vsunovateľným vekom, skúmajúc umelé muchy.

Konečne ustálil túto formu:

„Gordy!“ (Prečo mu hovorili Gordy, toho nevedel nik — či preto, že sa menoval George, alebo skomolením Guardiana.) „Keď odíde Cis, bude to tu strašné, však?“

„Ani najmenej.“

Pán Heatherley bol s šesdesiat štyriročný, ak majú poručníci vôbec nejaký vek, a zdal sa byť skôr lekárom ako vidieckym statkárom; mal veľkú napuchnutú tvár, oči mal vždy prižmúrené, a jeho vlnité pery vydávaly jemnehrubý hlas, ktorý je zvláštnosťou ľudí zo starej rodiny.

„Ale bude to strašné, viete.“

„Dobre, a keď bude?“

„Myslel som práve na to, či by si nepozval pána a pani Stormerovcov, aby sem prišli na nejaký čas — boli ku mne tak nesmierne milí tam vonku.“

„Cudzieho mužského a ženskú! Môj drahý brachu!“

„Pán Stormer má rád rybačku.“

„Naozaj? A čo má rada ona.“

Vďačný, že bol k nemu obrátený chrbtom, chlapec riekol:

„Neviem — hocičo — je veľmi driečna.“

„Ah! Driečna?“

Odpovedal slabým hlasom:

„Neviem, čo ty považuješ za driečne, Gordy.“

Skôr cítil, ako videl, že jeho poručník na neho hľadí prižmúrenými očami zpod lámkových víčiek.

„Dobre; urob si, ako chceš. Nech prídu, a nech to máme vybavené, rozhodne.“

Poskočilo mu srdce? Nie celkom; ale cítil teplotu a šťastie, a riekol:

„Ďakujem ti pekne, Gordy. To je od teba veľmi láskavé,“ a zasa sa obrátil k sobášnemu obradu. Niečomu z toho porozumel. Niektoré miesta zdaly sa mu peknými, iné divnými. Na príklad, o poslušnosti. Keď človek niekoho miloval, zdalo sa mu nepekným: chceť, aby ho tá osoba poslúchala. Keby človek niekoho miloval, nikdy by nemohlo byť reči o poslušnosti, lebo by obaja všetko robili z dobrej vôle. A keby človek nemiloval tej osoby, a ani ona by ho nemilovala — oh! to by bolo proste — priveľmi nechutné žiť ďalej s nemilovanou a nemilujúcou osobou. Ale veď ona nemilovala jeho učiteľa. Či ho milovala prv? Tie jasné pochybovačné oči, tie umelkované satirické ústa predstavily sa mu veľmi jasne. Človek ho nemohol milovať: a jednako bol veľmi slušný. V šuhajovi sa vzbudil proti vzdialenému učiteľovi akýsi cit ľútosti, temer náklonnosti. Bolo čudné, že tak cítil, lebo posledný raz, keď sa rozprávali tam, vonku na terase, necítil tak ako teraz.

Hrmot spúšťaného veka písacieho stola ho prebral: pán Heartherley sberal pozostatky umelých múch. To bolo toľko, že ide chytať ryby. Keď počul zavreť dvere, Mark vyskočil, otvoril písací stôl a začal písať list. Bola to ťažká robota.

„Drahá pani Stormerová,

môj poručník ma žiada poprosiť Vás a pána Stormera, aby ste nás navštívili hneď po svojom návrate z Tyrolska. Povedzte, prosím, pánu Stormerovi, že len tí najvýbornejší rybári — ako je on — vedia chytať našich pstruhov; ostatní chytajú naše stromy. Toto je chytanie našich stromov (nasledovala kresba). Moja sestra sa zajtra vydáva a potom, ak neprídete, bude to tu strašné. Tak príďte, prosím. A s najlepšími pozdravmi, som Váš pokorný sluha,

M. Lennan.“

*

Keď prilepil známku na túto tvorbu a hodil do listovej skrinky, mal taký zvláštny pocit, ako by ho boli pustili zo školy; bola to túžba lietať vôkol a vyčíňať. Čo má robiť? Cis, pravda, bude zaujatá — všetci majú robotu so svadbou. Pôjde, osedlá Bolera a bude na ňom cválať v parku: alebo má ísť pozdĺž parku a pozorovať sojky? Oboje sa mu zdalo byť samotárskym zamestnaním. Stál pri okne skľúčený. Keď mal päť rokov, išiel raz so svojou opatrovníčkou a riekol: „Slečna, chcel by som jesť suchár, celou cestou chcel by som jesť suchár!“ a môžbyť, že to s ním bolo také — celou cestou chcel jesť suchár. Potom mu prišlo na um modelovanie a šiel do malého prázdneho skleníka, kde skrýval svoje majstrovské diela. Teraz sa mu zdaly byť hroznými — dve z nich, ovcu a moriaka, odsúdil na úplné zničenie. Prišla mu na um myšlienka, že by mohol skúsiť vymodelovať toho jastraba, letiaceho s králikom. Ale keď bol hotový, nemal toho pekného pocitu, odhodil tedy veci a vyšiel. Bežal po nevypletej ceste k tenisovému ihrišťu — práve začínali hrať tenis. Tráva bola veľmi drsná. Všetko vôkol toho malého panského domu bolo divé a zanedbané; prečo, to nevedel nik a ako sa zdalo, nikto sa o to nestaral. Stál a skúmal stav pozemku. Začul tiché nôtenie. Vyliezol na múr. Sylvia sedela v poli a plietla veniec zo zimozeleňa. Stál veľmi ticho a načúval. Bola driečna — stratená v svojej pieseňke. Spustil sa s múra a riekol nežne:

„Halló!“

Obzrela sa s veľmi naširoko otvorenými očami.

„Máš zvučný hlas, Sylvia.“

„Oh, nie.“

„Máš. Poď a vylezme na strom.“

„Kde?“

„V parku, pravda.“

Trvalo to chvíľu, kým si vybrali strom, lebo niektoré boly priľahké pre neho a niektoré zasa prinamáhavé pre ňu; napokon jednako našli jeden, veľmi starý dub, na ktorom bývaly kavky. Stojac na tom, že ju musí k sebe priviazať povrazom, išiel po nejaký do domu. Začali vystupovať o štvrtej, nazval to vystúpením na Cimone della Pala. On bol vodcom významnej výpravy, omotávajúc povraz okolo haluzí, kým jej dovolil sa pohnúť. Dva alebo tri razy musel priviazať povraz a vrátiť sa pomôcť jej, lebo ona nebola „expertom“. Zdalo sa, že má mäkké ramená a radšej sadala na konáre rozkročmo, miesto toho, aby sa spoliehala na jednu nohu. Konečne, ufúľaní machom, našli sa na treťom, najvyššom konári. Tam odpočívali, načúvajúc v tichu, ako si kavky liečia urazenú dôstojnosť. Okrem tejto pomaly tíchnucej demonštrácie, hore vládol báječný pokoj a samota, v polovici cesty do belasého neba, riedko haleného ohnutými hnedozelenými listy. Najmenším dotykom ich nôh alebo rúk o kôru rozplynul sa v povetrí zvláštny suchý, machovitý pach duba. Ťažko mohli videť zem; iné pokrútené stromy vôkol zakrývaly im každý výhľad.

Riekol:

„Keby sme tu ostali až do tmy, mohli by sme videť sovy.“

„Oh, nie! Sovy sú úžasné.“

„Ako! Tie sú milunké — zvlášť tie biele.“

„Nemám rada ich očú a kričia, keď sú na love.“

„Oh! Ale je to také zábavné a ich oči sú krásne.“

„Chytajú vždy myši a kurčatá a drobné zvieratká.“

„Ale pri tom na nič nemyslia; chcú ich mať len na jedenie. Nemyslíš, že všetky veci sú najzaujímavejšie v noci?“

Svoje rameno vsunula pod jeho.

„Nie; nemilujem tmy.“

„Prečo nie? To je báječné — keď sa veci stanú tajomnými.“ S úľubou postál pri tom slove.

„Nemám rada tajomných vecí. Veje z nich hrôza.“

„Oh, Sylvia.“

„Nie, ja mám rada včasné ráno — zvlášť na jar, keď pukajú listy.“

„Áno, pravdaže.“

Opierala sa o neho k vôli bezpečnosti, len tak trošku; on, vystrúc rameno, chytil sa silne haluzi; chcel jej tak urobiť operadlo. Bolo ticho. Potom riekol:

„Keby si smela mať len jediný strom, ktorý by bol tvoj?“

„Duby nie. Lipy — nie — brezy. Ktorý by si chcel mať ty?“

Rozmýšľal. Bolo také množstvo stromov, čo boly dokonalé. Brezy a lipy, áno; ale i buky, cyprusy, tisy, cédry, ba i cesmina a platany; potom riekol odrazu:

„Smreky, myslím tie veľké s červenými kmeny a vetvami vysoko dohora.“

„Prečo?“

Zasa rozmýšľal. Bolo veľmi dôležité, vysvetliť základne: prečo; pri tejto veci všetko sa dotýkalo jeho citov. A kým uvažoval, hľadela na neho, ako by bola prekvapená, že vidí niekoho tak hlboko premýšľať. Konečne riekol:

„Preto, lebo sú samostatné a dôstojné a nikdy nie celkom chladné a ich chvoje zdajú sa dumať, ale zvlášť preto, že smrekov, na ktoré ja myslím, obyčajne nebýva veľa tam, kde ich človek najde. Vieš — jeden, alebo dva, silné a tmavé, odrážajúce sa na nebi.“

„Sú priveľmi tmavé.“

Odrazu si zmyslel, že zabudol na tisinu. Tá bola zavše naozaj nebeská, keď človek pod ňou ležal a hľadel dohora na nebo, ako on ležal v to odpoludnie tam, vonku. Potom počul ju povedať:

„Keby som mohla mať len jediný kvietok, vyvolila by som si konvalinky, ktoré rastú divo a rozvoniavajú tak ľúbezne.“

Predstavil sa mu celkom iný, tmavý kvet a mlčal.

„Ktorý by si ty chcel, Mark?“ Jej hlas znel trochu urazene. „Pravda, myslíš na jediný?“

Odpovedal statočne:

„Áno, myslím.“

„Na ktorý?“

„Aj ten je tmavý; nepáčil by sa ti.“

„Ako to vieš?“

„Klinček.“

„Mám ho rada — ale nie veľmi.“

Kývol vážne.

„Vedel som, že nie.“

Medzi nimi potom zavládlo mlčanie. Už sa o neho neopierala a jemu sa cnelo za tou priateľskou prítulnosťou. Teraz, keď ich hlasy utíchly a kavky prestaly kričať, nebolo počuť nič, len suchý šum listia a clivé volanie jastraba, ktorý poľoval nad bralom na druhom brehu rieky. Temer vždy tam bývali dvaja, vo výšine neba. Šuhajovi sa páčilo to ticho — ako by k nim bola hovorila Príroda. — Príroda vravela vždy len v tichu. Zvieratá, vtáci, hmyz, ukazovali sa vždy len vtedy, keď bol človek ticho. A človek musel byť veľmi ticho aj pri rastlinách a kvetoch, ak chcel v nich videť ich ozajstný, radostný, zvláštny život. Aj tie balvany tamdolu, ktoré podľa Goddena priplavila povodeň, ináč tiež neukázaly svojich podivných tvarov, a nepripustily k sebe blízko človeka, len ak nemyslel na niečo iné. Sylvia jednako len bola lepšia, ako si predstavoval. Vedela byť ticho (mal ten náhľad, že v tomto smere je to s devami beznádejné); bola jemná a bolo radosť pozorovať ju. Cez závoj listov zavznelo slabé ďaleké zvonenie, ktoré volalo na čaj.

Riekla: „Musíme sliezť dolu.“

Naozaj, škoda bolo ísť dolu. Ale ona chcela olovrantovať — a dievčatá vždy chcú olovrantovať. Opatrne priviazal povraz na konár a ona začala sostupovať pod jeho dozorom. Keď už chcel ísť za ňou, počul ju zakričať:

„Oh, Mark! Nemôžem — nemôžem! Nedočiahnem nohou! Visím!“ A naozaj videl, že visela na rukách a na povraze.

„Pusť; spusť sa na spodný konár — povraz ťa udrží rovno, kým sa chytíš pňa.“

Jej hlas sa vznášal žalostne.

„Nemôžem — naozaj nemôžem — skĺzla by som…“

Obviazal povraz a spustil sa chytro na spodný konár. Potom sa oprel o peň a objal ju okolo pásu a kolien; ale napnutý povraz ju držal a nemohla zakotviť. Nemohol ju i držať a súčasne rozviazať povraz, ktorý mala obtočený okolo pásu. Keby ju pustil jednou rukou a chcel by vyňať nôž, nebude môcť súčasne rezať povraz a držať ju. Za chvíľu myslel, že by mal zasa vyliezť hore a uvoľniť povraz, ale videl, že sa začína báť; cítil, ako sa trasie jej telo.

„Keď ťa vytiahnem hore,“ riekol, „môžeš sa tam chytiť?“ Nečakajúc na odpoveď, pomohol jej hore. Chytila sa zúfale konára.

„Drž sa len chvíľočku.“

Neodpovedala, ale videl, že má veľmi bledú tvár. Chytro vyňal nôž a odrezal povraz. Držala sa len moment, potom padla voľne do jeho náručia a on ju privinul k sebe. Cítiac sa v bezpečnosti, skryla si tvár na jeho pleci. Začal ju chlácholiť a nežne hladkať s pocitom, že je to jeho povinnosťou takto ju hladkať a chrániť. Vedel, že plače, ale nedopustila, aby sa jej vydral, čo len jediný vzlyk, a on si dal pozor, aby nezbadala, že o tom vie, nechtiac ju zahanbiť. Rozmýšľal, či ju nemá bozkať. Napokon to urobil, veľmi jemne na temä hlavy. Potom ona zdvihla hlavu a riekla, že je hlúpa. A on ju zasa bozkal na obočie.

Potom sa zdalo, že je všetko v poriadku, a obozretne sliezli na zem, kde sa už začaly predlžovať tiene na papradí a slnce im svietilo šikmo do očí.

XIII

V noci po svadbe stál šuhaj pri okne svojej príjemnej podkrovnej izbičky, ktorá mala jednu šikmú stenu a slabo zapáchala myšami. Bol ustatý a rozčúlený a mal plný mozog obrazov. Zažil prvú svadbu a prenasledovalo ho videnie bielej, malej sestrinej postavy a jej tvári s hviezdnymi očami. Bola preč — už nie je viacej jeho. Ako hrozne znel ten svadobný pochod na organe — ako zdýmal ten starý dýchavičník; a potom tá kázeň! Človeku sa nechce počúvať také reči, keď mu je do plaču. Aj Gordy mal taký kyslý vzhľad, keď ju vydával. Celkom dokonale si vedel predstaviť tú skupinu pred zábradlím oltára, ako by sám ani nepatril k nej. Cis v bielych šatách, Sylvia vo vzdušných šedých, vysoká postava jeho pokojného švagra, Gordy v čiernom kabáte, taký čudný, s veľmi žltou tvárou a s prižmúrenými očami. Najhoršou vecou bolo pri tom, že keď človek chcel cítiť, musel mysleť na prsteň, na svoje rukavice a na to, či na veste posledný gombík je správne rozopätý. Dievčatá — tak sa zdalo, vedely robiť obe veci naraz. Cis robila dojem, ako by hľadela na niečo obdivuhodné a Sylvia bola celkom posvätná. On sám bol si priveľmi povedomý kňazovho hlasu a profesionálneho spôsobu, ktorým to všetko robil, ako by predpisoval recept s návodom, ako treba liek užívať. A jednako to bolo svojím spôsobom všetko skôr krásne, keď všetky tvári boly obrátené v jednom smere a bolo nesmierne ticho — až na to, že chudák starý Godden sa vysiakal do svojho ohromného ručníka. A to mäkké šero hore, pod klenbou a dolu, medzi lavicami. A slnečné svetlo, ktoré osvetľovalo južné obloky. Ale jednako, bolo by to bývalo oveľa krajšie, keby si proste boli podali ruky niekde v samote a povedali si pred Bohom, čo naozaj cítia — veď preca Boh bol všetkým a všade, nielen v dusných kostoloch. Tak by sa chcel ženiť on, vonku v takej hviezdnej noci, ako je táto, keď sa všetko vôkol zdá byť takým báječným. Boh iste nebol taký malý, jakým ho ľudia stále robili — nejakým povzneseným človekom, o niečo väčším, ako oni sami. Aj tie najkrajšie, najbáječnejšie a najobrovskejšie veci, ktoré si človek mohol predstaviť, alebo vytvoriť, musely byť ničím pred Bohom, ktorý mal taký chrám, ako bola táto noc tam, vonku. Ale jednako človek by sa nemohol oženiť v takej samote, a ani jediná dievčina by sa nechcela vydať bez prstienka, bez kvetín a bez svadobných šiat, a bez slov, ktoré vnukovaly pocit maličkosti a útulnosti. Môžbyť, že Cis by sa to bolo tak páčilo, ale neurobila by toho, aby sa nedotkla iných citov, ale Sylvia — nikdy, ona by sa bála! Pravda, je mladá! A niť jeho myšlienok sa pretrhla — rozsypaly sa, ako koraly so šnúry.

Nahýňajúc sa a podopierajúc si rukami bradu, vdychoval nočné povetrie. Zimozeleň, a či ešte vždy vôňa tých ľalií? Všetky hviezdy bolo videť na nebi, a vonku lietalo veľa sov. Čím by bola noc bez hviezd a sov? Ale práve v tom to tkvelo — človek si nikdy nemohol predstaviť, aké by čo bolo, keby to práve nebolo také, ako je. Veď človek nikdy nevedel, čo sa stane a jednako, keď sa to stalo, zdalo sa, ako by sa nič iné nebolo mohlo stať. To bolo zvláštne, že človek mohol urobiť, čo len chcel, pokiaľ to neurobil, a keď to už urobil, potom už, prirodzene, vedel, že práve to musel urobiť… Aké to bolo svetlo dolu, naľavo? Čia izba? Starej Tingle — nie, bola to malá hosťovská chyžka — Sylviina. Tak je hore. Vyhol sa ďaleko a zašepkal hlasom, ktorý pomenovala ticho-náruživým:

„Sylvia.“

Svetlo zablikalo, a len tak, že práve videl zjaviť sa jej hlavu s rozpustenými vlasmi, a s tvárou obrátenou nahor, k nemu. Mohol ju len zpola videť, zpola si ju predstaviť, tajomnú, nejasnú; a zašepkal:

„Nie je to báječné?“

Šepot odpovedal:

„Nesmierne.“

„Nie si ospalá?“

„Nie; a ty?“

„Ani mak. Počuješ sovy?“

„Pravdaže.“

„Ako to rozvoniava!“

„Báječne. Vidíš ma?“

„Práve len, nie veľmi. A ty mňa?“

„Nevidím tvojho nosa. Mám doniesť sviecu?“

„Nie — to by to pokazilo. Na čom sedíš?“

„Na okne.“

„A či si nevykrútiš krku?“

„Nie — len — trošičku.“

„Nie si hladná?“

„Áno.“

„Počkaj chvíľočku. Spustím ti nejakú čokoládu po veľkom ručníku; vyhupnem sa k tebe — vystri ruku.“

Hmlisté biele rameno sa natiahlo.

„Chytaj! Ale neprechladneš?“

„Ale nie.“

„Je prikrásne, škoda je spať, pravda?“

„Mark.“

„Áno.“

„Ktorá hviezda je tvoja? Moja je odtiaľto tá biela nad horným konárom veľkého platana.“

„Moja je tá trblietavá červená nad besiedkou, Sylvia.“

„Áno.“

„Chytaj.“

„Oh, nemohla som — čo to bolo?“

„Nič.“

„Nie, ale čo to bolo?“

„Len moja hviezda. Zachytila sa ti do vlasov.“

„Oh.“

„Počúvaj.“

Ticho, potom bojazlivo zašepkala:

„Čo?“

A jeho šepot skanul dolu odumierajúc:

„Cave!“

Čo sa to pohlo — otvorilo sa niektoré okno? Obozretne sa rozhľadel po čele tmavého domu. Nebolo nikde svetla, ani nijakej pohyblivej bielej škvrny v jej okne, pod ním. Všetko bolo tmavé, vzdialené — posiaľ sladké, smiešané s vôňou niečoho príjemného. A potom videl, čo to bolo. Na stene pod jeho oknom kvitol jasmín — hviezdy neboly len na nebi! Môžbyť, že nebo je v skutočnosti lúkou s bielymi kvetmi, a Boh po nej chodí a trhá ich…

Na druhý deň ráno pri raňajkách našiel na svojom tanieri list. Nemohol ho otvoriť, majúc na jednej strane Sylviu a na druhej starú Tingle. Potom ho však jednako len otvoril s akýmsi hnevom. Jeho strach bol zbytočný. List bol tak písaný, že ho hocikto mohol prečítať; hovoril o lezení, o zlom počasí a oznamoval, že idú domov. Odľahlo mu, bol tým rozrušený, tešil sa ich návratu, alebo bol len krušne zahanbený? Nedostala ešte jeho druhého listu! Cítil, ako stará Tingle na neho pozerá pichľavými očima, a ako sa Sylvia na neho díva otvoreným pohľadom. A súc si povedomý toho, že sa červenie, riekol si: „Nesmiem!“ A už sa potom nečervenel. Za tri dni budú v Oxforde! Prídu sem hneď? Stará Tingle hovorila. Počul, že jej Sylvia odpovedá: „Nie, nemám rada ,bopsies‘. Sú také tvrdé.“ To bolo ich staré meno pre vyčnievajúce lícne kosti. Sylvia ich nemala, jej líca sa dvíhaly mäkko nahor, k očiam.

„A ty, Mark?“

„Pri niektorých ľuďoch.“

„Ľudia, ktorí ich majú, majú vraj silnú vôľu, je to pravda?“

Mala ona — Anna — silnú vôľu? Prišlo mu na um, že ani nevie, čím je.

Keď bolo po raňajkách a on odišiel do svojho starého skleníka, prepadla ho divná, nešťastná nálada. Je šelma, nemyslel na ňu ani odpoly toľko, ako mal. Vyňal list a slzy sa mu vtisly do očí. Prečo nemohol väčšmi cítiť? Čo je to s ním? Prečo je takou obludou — že na ňu nemyslí vo dne v noci? Dlho stál bezútešne v malom tmavom skleníku, medzi podobami svojich zvierat, s listom v ruke.

O chvíľu sa odplúžil a nebadateľne sa dostal k rieke. Ten svieži, jemný zvuk vody ho upokojoval a upokojovalo ho aj to, veľmi ticho sedeť na kameni a čakať, kým sa niečo vôkol stane. Tým sa strácal, stal sa konárom, kameňom, vodou, vtákom, nebom. Gordy to nikdy nepochopí, prečo ho nezaujíma rybačka — jedno zviera čihá na druhé — miesto toho pozorovať a chápať veci. Nikdy nezunujete hľadeť na vodu, alebo trávu, alebo papradie; vždy v tom bolo niečo zvláštne a nové. Práve také to bolo, keď bol človek sám, keď si sadol a pozorne sa zahľadel do seba — bolo to nesmierne zaujímavé: videť ako pracuje myseľ.

Začalo nežne pršať, dážď jemne šľahal listie, ale on ešte vždy mal chlapeckú záľubu v tom, môcť premoknúť v daždi a ostal tam na skale, kde bol. Niektorí ľudia vidia v hore a vo vode rusalky, alebo hovoria, že ich vidia, ale to ho veľmi neočarúvalo. Bolo zaujímavé pozorovať, ako a v čom sa liší vec od veci; to musíte videť prv, ako začnete kresliť, alebo poriadne modelovať. Vzbudzovalo to zvláštne kúzlo, ako vaše výtvory nadobúdajú vlastné tvary; ani ste nevedeli, ako to skrsalo. Ale v týchto prázdninách to akosi nešlo — nemohol voskrz kresliť ani modelovať.

Sojka si sadla asi na diaľku štyricať yardov, a dobre videl, ako si hladí pestré perie. Zo všetkého najväčšmi fascinujú vtáci. Pozoroval ju dlho a keď odletela, hľadel za ňou cez vysoký múr, do parku. Počul v diaľke zvoniť k predobedu, ale nešiel domov. Kým bol vonku, v mäkkom daždi, s vtákmi a inými zvieratmi, netiesnil ho ten ranný nešťastný pocit. Vrátil sa až okolo siedmej, hodne premoknutý a hladný.

Pri obede si všimol, že ho Sylvia pozoruje, ako by sa chcela niečo spýtať. V bielych šatách, ktoré boly vystrihnuté pri krku, bola veľmi nežná a jej vlasy malý temer farbu zvláštneho mesačného svetla, natoľko boly bledo-zlatisté. Chcel, aby pochopila, že nie ona je príčinou toho, že bol celý deň vonku. Po obede, keď chystali stôl k hre na „červené deviatky“, zahundral:

„Zaspala si včera v noci — potom?“

Kývla vrúcne, že áno.

Teraz pršalo naozaj prudko, a vonku, vo tme, to čľapotalo a kvapkalo; zašepkal:

„Naše hviezdy by sa dnes utopily.“

„Myslíš, že máme naozaj hviezdy?“

„To je možné! Ale moja je v bezpečnosti, iste; tvoje vlasy sú báječné, Sylvia.“

Len sa na neho pozrela, veľmi sladko a prekvapene.

XIV

Markov list už nezastihol Anny v Tyrolsku. Poslali ho za ňou do Oxfordu. Práve šla na prechádzku, keď prišiel, a vzala ho so šťastím, miešajúcim sa temer s ohromujúcim rozčúlením — ktoré cíti milenka, keď sa dotýka milencovho listu. Nechcela ho otvárať na ulici, ale šla s ním až do záhrady istého kolegia, a sadla si prečítať ho pod cedrovými stromami. Ten lístok, tak krátky, chlapecký a suchý, povzniesol ju na pol cesty do neba. Uvidí ho čoskoro zasa, nebude museť čakať týždne a báť sa, že na ňu zabudne. Jej muž povedal pri raňajkách, že Oxford bez tých „drahých mladých clownov“ je čarokrásny, ale Oxford plný turistov a iných cudzích telies rozhodne nie je ním. Kam majú ísť? Chvalabohu, môže mu ukázať ten list. Jednako ju bolelo, že v ňom nebolo ani len slovíčka, pre ktoré by ho nemohla ukázať. Ale preca bola šťastná. Ešte nikdy sa jej nezdala tak krásnou jej obľúbená kolegiálna záhrada, v ktorej bol tak dobre opatrovaný každý strom a každá kvetina, kam nesmel ani vietor; nikdy sa jej vtáci nezdali tak krotkými a priateľskými. Slnce svietilo veľmi nežne a oblaky boly jasné a radostné. Dlho sedela zadumaná a potom išla domov, zabudnúc na to, čo všetko chcela urobiť. Súc smelá a rozhodná, nerozmýšľala ďalej a podala list svojmu mužovi pri predobede, hľadiac mu do tvári a hovoriac nedbalo:

„Vidíš. Prozreteľnosť odpovedá na tvoju otázku.“

Prečítal si ho, vysunul obrvy, usmial sa a bez pozdvihnutia očí, zahundral:

„Chceš tedy ďalej sledovať tú romantickú epizódu?“

Myslel tým niečo — alebo bol to len spôsob jeho reči?

„Prirodzene, želám si byť kdekoľvek inde, len nie tu.“

„Nechcela by si ísť snáď sama?“

Povedal to, naisto vediac, že nemôže povedať: áno. Odpovedala proste: „Nie.“

„Tak pôjdeme obaja — v pondelok. Budem chytať pstruhy toho mladíka; budeš chytať — hm! — bude chytať — —. Čo to chytá on — stromy? Dobre! Vec je rozhodnutá.“

Za tri dni, bez ďalšieho hovorenia o veci, vybrali sa na cestu.

Bola mu vďačná? Bála sa ho? Nie. Pohŕdala ním? Nie celkom! Ale bála sa samej seba. Bude sa môcť opanovať a utajiť pred tými ľuďmi, že miluje ich chlapca? Bola to jej zúfalá nálada, ktorej sa bála. Ale, keďže mu želá všetko to najlepšie, čo môže dať život, iste bude mať dosť sily, neurobiť nič, čo by mu škodilo! Ale — jednako sa len bála.

Bol im oproti na stanici v jazdeckom úbore a v peknom chlpatom norfolkskom kabáte, ktorý nepoznávala, hoci myslela, že pozná zpamäti všetky jeho šaty; a keď vlak pomaly zastával, rozpomienka na posledné chvíle medzi batožinou, ktorú mu pomáhala baliť, temer ju pozbavila rovnováhy. Zdalo sa jej to takým ťažkým, stretnúť sa s ním chladne, formálne, byť prinútená čakať — ktovie, ako dlho — na chvíľku, keď bude s ním sama. A on bol taký zdvorilý, pozorný, majúc dokonalé spôsoby hostiteľa; úfa sa, že nie je ustatá, že pán Stormer si doniesol rybársky prút, hoci ich majú, pravda, dosť, a môžu mu požičať; že bude priaznivá pohoda, že im nebude nepríjemné viesť sa tri míle. Staral sa o ich batožinu. Toto všetko, keďby ho bola chcela objať, odhrnúť mu s čela vlasy a hľadeť na neho.

Nešiel s nimi, mysliac si, že by sa priveľmi tiesnili, ale jazdil za nimi celkom blízko, v prachu, ukazovať im kraj, v sedle na „tátošovi“, ako jej muž pomenoval hnedého koňa s dlhým čiernym chvostom.

Kraj veľmi úrodný, ale jednako len trochu divý, samostatne stojacie domky, tmavý, starý, útulný panský dom, všetko bolo nové tomu, kto bol zvyknutý na Oxford, Londýn a na iné miesta Anglicka. A všetko bolo rozkošné. Aj Markov poručník sa jej zdal milým, lebo Gordy, keď sa už voskrz musel stretnúť s neznámou ženskou, vedel sa svojím briskným spôsobom zapáčiť. Jeho sestra, pani Doonová, so svojou uvädnutou nehou, skytala dojem útechy.

Keď bola Anna sama v svojej izbe, do ktorej sa šlo po neočakávaných schodíkoch, stála a hľadela na štvorrohú vyrezávanú posteľ, na široké mriežkované okno s kvetovanými záclonami a na kvety v belasej váze. Áno, všetko bolo rozkošné! A jednako! Čo to bolo? Čo jej chybelo? Ah, je šialená, že sa trápi! Je to len jeho starostlivosť o ich pohodlie, jeho strach, aby sa neprezradil. Tých niekoľko dní tam, vonku — jeho oči! A teraz! Zamyslela sa nad tým vážne, ktoré šaty si má obliecť. A hoci tak rýchlo ohorela, jej pleť temer celkom stratila osmahlosť cez ten týždeň cestovania a pobytu v Oxforde. Dnes bola bledá a mala mdlé oči. Nechcela nič podceňovať, čo by mohlo pomôcť. Minulý mesiac mala tricať šesť a on bude mať zajtra devätnásť. Rozhodla sa pre čierne. Vedela, že v čiernom jej krk bude belší a farba jej očí a vlasov zvláštnejšia. Nevzala si šperkov, ani ruže si nepripäla na hruď, a vzala si biele rukavičky. Keď jej muž neprišiel k nej, išla hore po malých schodoch do jeho chyže. Prekvapila ho už pristrojeného; stál pri krbe a slabúčko sa usmieval. Na čo myslel, stojac tu s tým úsmevom? Či mal v sebe ten človek nejakú krv?

Kývol trošku hlavou a riekol:

„Dobre. Cudná ako noc. Čierne ti pristane. Pôjdeme dolu do tých pohanských siení?“

Išli dolu.

Už tam všetci čakali. Neženatý zeman a úradník zo súsedstva, menom Trusham, boli pozvaní doplniť rovný počet.

Hlásili obed; vošli. Pri okrúhlom stole v jedálni, kde bolo všetko z čierneho duba, mnoho sviečok a príšerné podobizne zosnulých predkov, Anna sedela medzi úradníkom a Gordym. Mark bol oproti, medzi roztomilou starou dámou a medzi mladým dievčaťom, ktoré nebolo predstavené; deva mala biele šaty, veľmi plavé vlasy a veľmi bielu pleť, belasé oči a máličko pootvorené pery; zrejme dcéra odkvitnutej panej Doonovej. Deva ako strieborný moľ, ako nezábudka! Anna nemohla spustiť očí s tvári tejto devy, ale nie preto, že by sa jej bola nejako veľmi páčila; bola driečna, áno — ale krehká, s tými otvorenými perami, mäkkou briadkou a temer roztúženým pohľadom, ako by mala tmavobelasé a nechtiacky dychtivé oči. Ale bola mladá — taká mladučká! Preto sa zdalo nemožným, nepozorovať ju. „Sylvia Doonová?“ Naozaj! Áno. Nežné meno, — pekné meno — ktoré jej bolo veľmi podobné. Jej oči vždy, keď sa mohly slušne odpútať od úradníka Trushama a Gordyho (na obidvoch zjavne robila dojem), hľadely na tú devu, sediacu pri šuhajovi. A vždy, keď sa tí dvaja mladí ľudia usmievali a rozprávali, cítila, ako sa jej srdce sviera a bolí. Snáď to bolo príčinou, že to „niečo“ odlietlo z jeho očí? Ah, je šialená! Keby každá deva alebo žena, s ktorou sa ten šuhaj poznal, mala vznietiť také pocity, čím by bol život? A jej vôľa sa zaocelila proti obavám. Sama bola skvelá, a pozorovala, že dievča sa tiež nemohlo zdržať a hľadelo na ňu dychtivo, túžobne, trochu začudovane — mladistvo, až na závidenie! A šuhaj? Anna cítila, že ho pomaly, sťa by magnetom priťahuje, videla, že kradmo používa príležitosť, môcť sa na ňu pozreť. Raz ho pri tom zrovna prichytila. Aké mal znepokojené oči! Nebola to tá predošlá zbožňujúca tvár: ale vycítila z jej výrazu, že ak bude chceť, bude ho ešte môcť nakloniť k tomu, aby ju chcel — urobiť ho žiarlivým — rozplameniť ho bozkami.

Obed sa chýlil ku koncu. Teraz príde chvíľa, keď to dievča a ona budú sa museť stretnúť pod zrakmi matky a tej hranatej starej guvernantky. Bude to ťažká chvíľa! A prišla — ťažká a dlhá chvíľa, lebo Gordy si práve hovel pri víne. Ale Anna nie nadarmo si zvykla byť na očiach vyššieho Oxfordu; vedela byť milou, o všetko sa zaujímala, opytovala sa veľa v svojej ešte vždy trochu cudzo znejúcej angličtine. Slečna Doonová — čoskoro sa stala Sylviou — musí jej ukázať všetky poklady a starožitnosti. Bolo pritma, ísť si pozreť v noci starý dom? Oh, nie. Voskrz nie! Galoše maly v predsieni. A šly; rozprávajúce dievča popredku, Anna, nevediaca ani o čom hovorí, lebo bola zaujatá myšlienkou, ako to zariadiť, aby bola na chvíľu, aspoň na chvíľočku, sama so šuhajom.

Nebolo nič zvláštneho na tomto starom dome, ale bol to jeho domov — a môžbyť, že raz bude jeho majetkom. A domy v noci boly zvlášť živé s oknami, ktoré sa podobaly očiam.

„Hľa, tam je moja chyža,“ riekla deva, „tam, kde je ten jasmín — trošku ho môžete aj videť. Markova je hore — podívajte sa, tam naspodku vľavo, kde vyčnieva strecha. Pred niekoľko dňami v noci…“

Zastala.

„Áno, pred niekoľko dňami v noci?“

„Oh, neviem… Počúvajte. To je sova. Máme tu množstvo sov. Mark ich má rád. Ja nie.“

Vždycky Mark!

„Marka veľmi zaujímajú zvieratá a vtáci — modeluje ich, viete? Mám vám ukázať jeho pracovňu? — je to starý skleník. Tuto môžete videť dnuká.“

Anna mohla cez sklo videť šuhajove divné výtvory, grotesknú spoločnosť malých potvor, ktoré sa vo tme povaľovaly na holej zemi. Zahundrala:

„Áno, vidím ich, ale neobzrem si ich naozaj, kým ma ta sám nezavedie.“

„Óh, on to iste urobí. Zaujímajú ho väčšmi, ako hocičo na svete.“

Hoci sa Anna odhodlala byť opatrnou, jednako sa nemohla premôcť a nespýtať sa.

„Ako? Snáď väčšmi ako vy?“

Dievča sa na ňu podívalo akosi roztúžene a potom rieklo:

„Óh, ja veľmi nezavážim.“

Anna sa zasmiala a vzala ju pod pazuchu. Pri dotyku cítila, aká je mäkká a mladá! Srdce jej prenikla bolesť, napoly zo žiarlivosti, napoly z ľútosti.

„Viete,“ riekla, „že ste veľmi ľúbezná?“

Deva neodpovedala.

„Ste jeho sestrenica?“

„Nie. Gordy je Markov strýčko len po manželstve; moja matka je Gordyho sestra — tak nie som ničím.“

„Rozumiem — len tým, čomu vy, Angličania, vravíte konexia?“

Zatíchly, ako by obzeraly noc. Potom riekla deva:

„Ohromne som bola na vás zvedavá. Nie ste taká, ako som si vás predstavovala.“

„Óh! Ako ste si ma predstavovali?"

„Myslela som, že máte čierne oči a veneciansky červené vlasy a že nie ste taká vysoká. Je pravda, nemám nijakej obrazotvornosti.“

Boly zasa pri dverách, keď deva toto povedala a v predsieni na ňu padalo svetlo; bolo jasne videť jej štíhlu bielu postavu. Aká bola len mladučká. Všetko, čo povedala, bolo mladistvé.

A Anna zahundrala: „A vy ste — tiež vyššia, ako som si myslela.“

Mužskí práve vtedy vychádzali z jedálne. Jej muž s výrazom tvári, ktorý prezrádzal, že ho pozorne počúvali, úradník Trusham, ako človek bez smyslu pre humor, Gordy, akýsi udusený, a šuhaj so svojím bledým, dumavým výzorom, ako by bol stratil spojenie so svojím okolím. Vlnivým pohybom pohol sa k nej, akosi sa stratil a šiel si sadnúť ku starej guvernantke. Snáď preto, že sa neodvážil k nej ísť, alebo preto, že tam videl sedeť tú starú dámu samotnú? Mohlo to veľmi dobre byť preto.

A večer, ktorý si celkom ináč predstavovala, skončil. Úradník Trusham, ktorý odjachal vo vysokom vozíku so svojou povestnou kobylou, jej výčinmi ich zabával pri obede. Už jej dali sviečku, už všetkým povedala dobrú noc okrem Marka. Čo má urobiť, keď bude mať jeho ruku v svojej? Bude s ním sama v tom sovrení, ktorého sily nik neuvidí! A nevedela, či má tú ruku náruživo stisnúť, alebo ju nechať ísť chladne nazad k jej majiteľovi; či si ho má privlastňovať a či vyčkávať? Ale nemohla sa opanovať a napokon ju stisla. Hneď videla v jeho tvári ten nepokojný výraz a zabolelo ju srdce. Pustila ruku a aby nevidela ako dáva dobrú noc tej deve, obrátila sa a šla hore, do svojej chyže.

Hodila sa v šatách na posteľ a ležala tam, hryzúc okraje vreckovky, ktorá jej zakrývala ústa.

XV

Markove devätnáste narodeniny sa začaly v šedivej hmle, ktorá pomaly spúšťala svoj závoj na trávu a potom svietila jasne a trblietavo. Zobudil sa skoro. Z okna nemohol nič videť v svahovitom parku, okrem mäkkých, šedobelasých dubov balónovitej formy, visiacich jeden nad druhým medzi zaokrúhlenými balvanmi. Bolo to všetko časne ráno, keď pociťoval najsilnejšiu túžbu modelovať; vtedy a potom v noci, keď to pre nedostatok svetla už nebolo možné. V toto ráno túžba bola veľmi pálčivá a povedomie, že to nevie, svieralo jeho dušu. Jeho kresby, jeho modely — všetko bolo také nepodarené, také neisté.

Keby v deň týchto svojich narodením mal peniaze a mohol robiť, čo chce. Neostal by v Anglicku, šiel by do Athén, alebo do Ríma, alebo hoci do Paríža a pracoval by, až by naozaj vedel niečo vytvoriť. A cez prázdniny by študoval zvieratá a vtákov v divých krajinách, kde by ich bolo hojne a kde by ich mohol pozorovať v prírode. Bolo to hlúpe, že musel ostať v takom Oxforde; ale pri myšlienke, čo znamená Oxford, zatrepotala jeho obrazotvornosť, ako jastrabom hypnotizovaný vták, ostala strnulá a slietla zasa na zem. A pocit, že by chcel niečo tvoriť, odrazu zmizol.

Bolo mu, ako by bol precitol so svojou vlastnou osobnosťou — a potom tú osobnosť zasa stratil. Veľmi ticho šiel po schodoch dolu. Záhradná bránka nebola zahasprená, ani nebola zamknutá — asi ju tak zabudli cez noc. Poslednú noc! Nebol by si nikdy myslel, že mu takto bude, keď príde ona — že bude taký udivený, rozpačitý, ňou priťahovaný, ale tiež niečím zadržiavaný. Cítil, že je netrpezlivý, nahnevaný na samého seba a temer tiež aj na ňu. Prečo nemôže byť proste taký šťastný, ako bolo štastné toto ráno?

Vyňal ďalekohľad a preskúmal lúku, ktorá sa klonila k rieke. Áno, niekoľko králikov bolo vonku. S bielymi margarétami a zarosenými pavučinami bolo to všetko ako mesačné kvety a tí králici robili dojem ešte dokonalejším. Bol by chcel mať jedného, môcť ho modelovať a bol za chvíľu v pokušení ísť po pušku na vrany — ale načo by mu bol mŕtvy králik — okrem toho, boli takí šťastní! Odložil ďalekohľad a šiel ku skleníku vziať si papier na kreslenie; chcel si sadnúť na múr a urobiť náčrtok kvetov a králikov, ako by „zo sna svätojánskej noci“. Niekto bol dnuká, zohnutý nad jeho zvieratami. Kto je taký bezočivý? Hľa, bola to Sylvia — v župane! Rozpálilo ho a potom mu bolo zima od hnevu. Nestrpel, aby hocikto vstúpil do tejto jeho svätyne. Bolo mu nemilé, keď sa niekto len díval na jeho veci a ona — ona, zdalo sa, že sa ich dotýkala prstami. Rázne otvoril dvere a riekol: „Čo robíš?“ Bol natoľko preniknutý spravedlivým hnevom, že ani nezbadal, ako sa naľakala a ako sa jej postava schúlila ku stene. Šiel ku svojim zvieratám a videl, že na hlavu každého položila malý lupienok jasmínu. Óh! aké to bolo idiotické!

V prvom momente nevidel nič, len smiešnosť tých kvetov na hlavách svojich potvor! Ale potom ho dojala zúfalosť pokusu, vymysleť niečo pekné, čo by mu urobilo radosť; teraz už vedel, že to bola okrasa k jeho narodeninám. Potom sa hneď nazlostil na samého seba. Chudinka Sylvia! Akou je on obludou! Natrhala toho jasmínu, visela von z obloka, bola v nebezpečenstve, že padne, keď za ním siahala. Vstala zavčasu a prišla dolu v župane, urobiť niečo, o čom si myslela, že mu tým urobí radosť. Spáchal hrozný skutok! Teraz, keď už bolo neskoro, videl až prijasne jej nastrašenú bielu tvár a rozochvené pery a spôsob, ako sa schúlila ku stene. Aká bola pekná v tom župane s rozpustenými vlasmi, taká naľakaná! Bol teraz ochotný urobiť všetko, napraviť to, že bol takou obludou. Pocit, ktorý mal vždy, že sa musí o ňu starať — ktorý iste pochádzal z čias, keď ju chránil pred býkmi, ktorí tam neboli a pocit, že bola k nemu vždy taká nežná a milá; a ešte aj nejaký iný pocit — všetko to dosiahlo odrazu vrchol citovej páľčivosti. Musí to proste napraviť. Utekal do domu a plúžil sa po schodoch. Načúval pred jej dvermi s napnutou pozornosťou, ale nepočul nič. Potom zľahúčka zaklopal jedným nehtom a priľnúc ústami ku kľúčovej dierke, zašepkal: „Sylvia.“ Znova a znova šepkal jej meno. Skúsil vziať aj kľučku do ruky, chtiac odchýliť dvere len na palec, ale boly zahasprované. Raz sa mu zdalo, ako by počul zvuk kvílenia, a to ho urobilo ešte zúfalejším. Napokon toho nechal. Nechcela prísť, nechcela sa dať chlácholiť. Zaslúžil si to, vedel to dobre, ale bolo to veľmi tvrdé. A strašne zúfalý šiel hore do svojej chyže, vzal kus papiera a proboval písať:

„Najdrahšia Sylvia,

bolo to tak nesmierne pekné od Teba, že si položila svoje hviezdy na moje zvieratá. Bola to najmilšia vec, ktorú si mohla urobiť. Som hrozná obluda, iste, ale keby som len bol vedel, čo robíš, bolo by ma to nadchlo. Prosím Ťa, odpusť. Zaslúžim si to, viem, — ale jednako len, — dnes sú moje narodeniny.

Tvoj smutný Mark.“

Vzal lístok, išiel dolu, a vstrčil ho pod jej dvere, zaklopal, aby si toho všimla a odplúžil sa preč. Trošku mu odľahlo a zasa vyšiel von.

V skleníku, kde sedel na stoličke, s ľútosťou hľadel na ovenčené zvieratá. Bola to: vrana, ovca, moriak, pár hrdličiek, koník a rozličné fragmenty. Pripevnila jasmín na temäná ich hlávok malými drobcami mokrej hliny a iste ju prekvapil práve v chvíli, keď skúšala dať vetvičku do zobáčika jednej hrdličky, lebo tam visela na hlinenej nitke. Vzal ju a dal si ju do gombičkovej dierky. Chudinka Sylvia. Pripúšťala si všetko tak ku srdcu. Bude k nej celý deň taký nesmierne láskavý. A kolíšuc sa na stoličke, hľadel uprene na stenu, ku ktorej sa schúlila. Ťahy jej mäkkej briadky a jej hrdla zdaly sa teraz byť jeho jedinou rozpomienkou. Bolo to divné, že nemohol videť nič iného, len práve to, ako sa hrdlo svieralo, pregĺgalo — také mäkké, také biele. A on bol toho príčinou, že sa tak pohybovalo. Čas, ktorý minul po raňajky, zdal sa mu nesmierne dlhým.

Keď sa blížila hodina raňajok, vyčkával v predsieni, úfajúc, ona síde prv dolu. Konečne počul kroky, súc ukrytý za dvermi prázdnej jedálne; mal strach, že keby ho zbadala, mohla by sa zas vrátiť. Už si premyslel, čo urobí — pokloní sa, bozká jej ruku a povie: „Dulcinea del Toboso je najkrajšia dáma sveta a já som najnešťastnejším rytierom,“ citujúc obľúbené miesto z jeho najmilšej knihy „Don Quijote“. Potom mu iste odpustí a nebude ho už boleť srdce. Keby vedela, ako sa cíti, iste by ho nerobila naďalej nešťastným! K tomu bola prinežná a prijemná. Žiaľ! Ale neprišla Sylvia, lež Anna, nasviežo vyspatá, s ľadovo zelenými očami a žiarivými vlasmi. Stál tam nemý, súc odrazu zachvátený nechuťou k tej silnej, zdravej postave. Táto prvá chvíľka v samote, ktorú toľko ráz prežil v obrazotvornosti sovrený v jej ramenách, ostala bez bozku. Lebo ostatní skoro prišli jeden za druhým. O Sylvii sa však dozvedel od pani Doonovej, že ju bolí hlava a že je v posteli. Jej dar k narodeninám kniha „Sartor Resartus“ bol na kredenci. „Markovi od Sylvie, 1. augusta 1880“, zároveň so šekom od Gordyho, perlovou ihlou od pani Doonovej, knihou „Benátske kamene“ od starej Tingle a ešte jedným balíčkom v hodvábnom papieri — so štyrmi hodvábnymi, rukou pletenými nákrčníkmi rozličných odtienkov farby zelenej, červenej a belasej — dar mnohých hodín, krátených myšlienkou, že on bude nosiť tvorbu ich práce. Netrpel nedostatkom zovňajšej vďaky, ale — uvedomil si, čo bolo vpletené do tých nákrčníkov? Vtedy nie!

Narodeniny, práve tak ako Vianoce, sú stvorené pre rozčarovanie. Vždy tá neúprimná veselosť chystanej veselosti — vždy tá pištoľ pri hlave: „Strela ti… Zabávajte sa“. Ako sa mohol zabávať, keď myslel na Sylviu, v jej chyži, ktorá bola chorá pre jeho hrubosť? Vidina jej pohyblivého hrdla, keď pregĺgala žiaľ, ustavične ho prenasledovala, ako malé, mäkké strašidlo, celou dlhou cestou na trasovisko, cez piknik na vresy a na dlhej ceste domov. Tak ho prenasledovala, že keď sa ho Anna dotkla, alebo na neho hľadela, nevedel voskrz odpovedať, nemohol si ani želať byť s ňou samotný, ba práve sa toho temer bál.

A keď konečne boli zasa doma a ona mu pošepla:

„Čo je to? Čo som urobila?“ mohol len zahundrať:

„Nič, óh, nič. Lenže… bol som obludou.“

Po tejto záhadnej odpovedi nie div, že sa podívala do jeho tvári.

„Je to môj muž?“

Na to mohol aspoň odpovedať:

„Oh, nie.“

„Čo je to tedy? Povedzte!“

Stáli vo vnútornej verande, tváriac sa, že obzerajú zdedenú námornícku mapu, ktorá tam visela — plná čiaročiek a hviezdičiek, označujúcich bóje a malých plachtoviek, plávajúcich do prístavu — a ktorá vždy visela na tom mieste.

„Povedzte mi, Mark. Nerada trpím.“

Čo mal povedať, keď ani sám nevedel? Zajakal sa, proboval hovoriť, ale nemohol nič vysloviť.

„Je to tá deva?“

Nastráchaný, hľadel stranou a riekol:

„Iste nie.“

Zachvela sa a vošla do domu.

Ale on ostal, hľadiac meravo na mapu s nesmierne rozbúreným citom studu a mrzutosti, ľútosti, netrpezlivosti, strachu, všetkého dovedna. Čo urobil, čo povedal a čo stratil? Bol to nepríjemný pocit, ktorý človek má, keď nebol nežný a tiež nie celkom úprimný. Ah! Ale bolo to všetko pomotané! Ako by v ňom bola vládla pustá zima, ako by bol odrazu stratil lásku všetkých. Potom si uvedomil prítomnosť svojho učiteľa.

„Ah, priateľ Lennan! — Hľadíte hlboko do minulosti z menej romantickej prítomnosti? Pekné veci sú tieto staré mapy. Tie bóje sú nesmierne roztomilé.“

Bolo mu ťažko pamätať na to, že nesmie byť nezdvorilý. Prečo si Stormer z neho robí taký posmech? Riekol s námahou:

„Áno, pane; prial by som si mať tuná nejakú.“

„Je toľko mesiacov, za ktorými túžime, Lennan, a ani jeden nám nepadne dolu.“

Hlas bol temer vážny a namrzenosť šuhajova sa rozplynula. Bol rozcítený, ale nevedel, prečo.

„Zatiaľ,“ počul povedať svojho učiteľa, „pôjdeme sa pristrojiť k obedu.“

Keď prišiel Mark do salóna, sedela Anna, oblečená do šiat, ktoré maly farbu mesačného svetla a hovorila so Sylviou. Vyhýbal im; ani jedna, ani druhá ho nemohla chceť. Ale on, ktorý nebárs poznal ženy, čudoval sa tomu, že ona sa môže tak veselo rozprávať, keď len pred pol hodinou povedala: „Je to tá deva?“

Pri obede sedel vedľa nej. Zasa mu to bolo divné, že sa tak pokojne smiala Gordyho historkám. Tedy ten šepot na verande neznamenal nič? A Sylvia sa na neho nechcela podívať. Bol presvedčený, že len preto odvracia oči, lebo vie, že sa on díva tým smerom. A to v ňom vyvolalo bolestný pocit — v ten večer sa zdalo všetko vyvolávať tento pocit nespravedlivosti. Bol vypudený, a nevedel prečo. Nechcel ani jednej ani druhej ublížiť. Prečo mu tedy obe chcely tak krivdiť? A potom si myslel, že je to jedno a nech s ním robia, čo chcú. Okrem lásky bolo na svete toľko iných vecí! Ak ho vonkoncom nechcú, nechce ani on ich! A chopil sa tejto nedbalej, nešťastnej bezcitnosti s celým zápalom mladosti.

Ale aj narodeniny majú svoj koniec. Nálady a pocity, ktoré sa zdajú byť tak zúfalo opravdové, umrú v neskutočnosti sna.

XVI

Ak boly tieto narodeniny pre šuhaja zmäteným sklamaním, pre Annu boly naozaj pomalou mukou; ju nepotešila myšlienka, že okrem lásky sú na svete aj iné veci. Ale ráno prinieslo nové vyrovnanie, pocit, že včerajšok bol prepjatý — obnovenie nádeje. To bolo preca nemožné, aby za krátkych štrnásť dní mohla všetko stratiť, čo si bola zabezpečila. Len musí byť ráznou! Len sa pevne chopiť toho, čo je jej. Po všetkých tých suchopárnych rokoch nemá mať konečne svojej hodiny? Má sedeť nečinne, a prizerať sa, ako jej ho uchváti taká štíhla, mäkká deva? Tisíc ráz nie! A vyčkávala na príležitosť. Okolo poludnia videla, ako vyšiel k rieke s rybárskym prútom. Musela trochu počkať, lebo Gordy a jeho šafár boli dolu pri tenisovom trávniku, ale čoskoro odišli. Potom vybehla k bráne parku. Keď už bola raz vonku, cítila sa v bezpečnosti. Vedela, že jej muž pracuje v svojej chyži, devu nebolo videť, stará guvernantka bola zaujatá domácnosťou, pani Doonová písala listy. Cítila v sebe plno nádeje a smelosti. Tento starý, zanedbaný park, ktorý ešte nevidela, bol naozaj krásny so svojimi machom zarastenými stromami, balvanmi a vysokým papradím — naozajstné to dostaveníčko pre faunov a nymfy. Išla pozdĺž múra smerom k rieke, ale neprišla k nijakej bránke a začala sa obávať, že šla zlou cestou. Počula žblnkotať rieku na druhej strane a hľadala nejaké miesto, kde by mohla vyliezť hore, rozhľadeť sa, kde je. Zvábila ju stará olša. Keď vyliezla na jej rázsochu, práve videla ponad múr. Tam bola riečka vo vzdialenosti najviacej ak dvacať yardov, s čistou a tmavou vodou, ktorá tiekla medzi hustým listím. Na brehu ležal obrovský balvan, ktorý sedel v rovnováhe na inom, ešte ohromnejšom. A k tomuto balvanu chrbtom obrátený stál šuhaj s ohnutým prútom vedľa seba. A tam, na zemi, s rukami v lone a s bradou na nich, sedela deva a hľadela nahor. Aké dychtivé boly teraz jej oči — aké odlišné od tých včerajších zadumaných!

„Tak vidíš, to bolo všetko. Teraz by si mi mohla odpustiť, Sylvia.“

Anne sa naozaj zdalo, ako by tie dve mladé tváre tvorily len jednu — tvár mladosti.

Keby tam bola stála a hľadela, bohvie ako dlho, nebola by sa jej mohla hlbšie vryť do srdca tá nesmazateľná vidina. Vidina vesny, všetkého toho, čo jej zmizlo raz navždy. Spustila sa s rázsochy starej olše a ako ranené zviera, chvátala preč medzi skalami a papradím. Utekala tak snáď štvrť míle, potom zdvihla ruky a klesla medzi papradie, kde ostala ležať na tvári. Na začiatku ju tak bolelo srdce, že cítila len telesnú bolesť. Keby len mohla umreť. Ale vedela, že sa len zadýchala. Prešlo jej to, a to, čo nasledovalo, hľadela premôcť tým, že pritisla hruď k zemi a chytila sa stebla papradia — bolesť, úžasná prázdnota. Mladosť k mladosti! Bol pre ňu stratený a zasa bola sama. Neplakala. Načo? Ale valily sa na ňu prívaly hanby, prívaly hanby a zlosti. Tak len toľko bola hodna! Slnce ju žhavo pálilo na chrbát v tej skrýši pospletaného papradia, kam padla. Cítila sa slabá a chorá. Ani nevedela, čo všetko pre ňu znamenala tá jej náruživosť k tomu šuhajovi. Koľko sebadôvery bolo s ňou spiatej, koľko ľpenia na vlastnej mladosti. Aká trpkosť! Stačila štíhla, mäkká biela deva — kúsok mladosti — a ona sa stala ničím. Ale či to bola pravda? Nemohla ho ešte teraz uchvátiť pre seba s náruživosťou, ktorú toto dieťa ešte nepoznalo? Iste, oh, iste. Nech len raz ochutná slasť, ktorú mu mohla dať. A pri tej myšlienke pustila steblo papradia a ležala tak ticho ako kamene okolo nej. Nemohla? I teraz? A stala sa celkom bezcitnou, až na nejakú triašku, ako by bola upadla do sna. Prečo by mala brať ohľady na túto devu? Prečo sa zdráhať? Ona bola prvá! Tam vonku, v horách, patril jej. A ešte vždy mohla na neho pôsobiť mocou svojej príťažlivosti. Predošlého večera, pri obede, pritiahla k sebe jeho pohľad, ta od devy, ta od mladosti, ako magnet priťahuje oceľ. Ešte ho vždy mohla pripútať reťazmi, ktoré nejaký čas aspoň nebude chceť pretrhnúť. Pripútať ho? Hrozné slovo! Vziať si ho, keď on túžil za tým, čo mu ona dať nemohla — mladosť, bielu nevinnosť, vesnu? Bolo by to ukrutné, ukrutné! Vyskočila z papradia a bežala po stráni, nehľadiac na to, kam ide, potkýnajúc sa v húšti sem a ta medzi balvanmi, až zasa klesla bez dychu na kameň. Tuná práve neboly stromy a na druhej strane riečnej doliny videla tisinou pokryté, vysoké bralo. Nebo bolo jasné, slnce žiarilo. Jastrab sa vznášal nad vŕškom, hore vo výšinách, veľmi blízko oblohy. Ukrutné! Nemohla to urobiť! Nemohla ho omámiť, pritiahnuť ho smyslami, všetkým, čo bolo v ňom najmenej ušľachtilé, keď mu želala všetko najlepšie, čo mu mohol poskytnúť život, ako by bola bývala jeho matkou. Nemohla! Bolo by to zlé. V tej chvíli tí dvaja tam dolu, v slnci, pri šedivom balvane a pri tmavej vode zdali sa byť chránení pred ňou, ako by ich bolo niečo strážilo. Devina tvár, ako biely kvet, nesmelo hľadela nahor a chlapec vrhal svoj pohľad nadol. Zvláštne bolo, že srdce, ktoré bolo schopné toto všetko tak precítiť, v tej chvíli mohlo nenávideť tú kvetu podobnú tvár a planúť túžbou, môcť bozkami zabiť tú dychtivosť šuhajových očí. Rozbúrenie v nej pomaly tíchlo. Modlila sa, aby vôbec necítila. Bolo to prirodzené, že mala stratiť svoju hodinu. Prirodzené, že jej smäd mal ostať nezahasený, a jej náruživosť nerozkvitnutá. Prirodzené, že mlaď išla k mladi, tento šuhaj k seberovnému druhu, podľa zákona — lásky. Vetrík, ktorý povieval dolinou, dotkol sa jej líc a priniesol jej akúsi nepatrnú úľavu. Veľkodušnosť! Bolo to len prázdne slovo? Alebo cítili sa veľkodušnými tí, ktorí sa zriekli šťastia?

Dlhý čas sa ponevierala po parku. Až neskoro odpoludnia vrátila sa zasa cez bránu, ktorou vyšla plná nádeje. Idúc do svojej chyže, nestretla sa s nikým, hľadala v nej bezpečnosť, hľadala ju na loži. Len toho sa bála, aby ju neopustil pocit úplnej vysilenosti. Nechcela mať ani duševnej, ani telesnej sily, kým bude tuná. Umienila si, že nebude ani jesť, ani piť, bude len spať — ak možno. Aby sa nemusela s nikým stretnúť, ak možno, odcestuje zajtra skorým vlakom. Jej muž to musí zariadiť. O tom, čo si bude mysleť a čo mu ona môže povedať, je dosť času rozhodovať. A čo na tom záleží? Jedine dôležitou vecou je, nevideť chlapca, lebo by nemohla znova prejsť cez tie hodiny boja. Zazvonila a poslala udivenú chyžnú s odkazom pre svojho muža. A kým čakala na jeho príchod, začala sa búriť jej hrdosť. Nesmie dopustiť, aby niečo zbadal! To by bolo hrozné. A vstanúc z lôžka, vzala vreckovku a flakon kolínskej vodky a obviazala si čelo. Prišiel temer hneď, vstúpil svojím obvyklým rýchlym, tichým spôsobom a stál, hľadiac na ňu. Neopýtal sa, čo jej chybí, len čakal. A nikdy predtým si to neuvedomila tak náležite, ako on začínal, takrečeno tam, kde ona končila; začínal na úrovni, s ktorej pud a cit boly tak opatrne vytvorené, ako by boly rúhaním. Sosbierala všetku odvahu a riekla: „Išla som do parku; slnce muselo byť prihorúce. Rada by som zajtra šla domov, ak ti to nie je nemilé. V cudzom dome nerada chorľaviem.“

Bola si toho povedomá, že cez jeho tvár preletel úsmev. Potom zvážnel.

„Ah,“ riekol, „áno. Slnce — taký úpal potrvá niekoľko dní. Ale budeš môcť cestovať?“

Bola presvedčená, že vie o všetkom, ale — keď vedel, že poznať všetko znamenalo by toľko, ako cítiť sa smiešnym, — vedel presvedčiť samého seba, že nevie o ničom. Bolo to od neho pekné, alebo opovrženia hodné?

„Bolí ma hlava, ale preto budem môcť ísť. Ale nechcem, aby sa robil hluk. Mohli by sme odcestovať vlakom, kým prídu dolu.“

Počula jeho slová:

„Áno. Malo by to svoje výhody.“

Potom už nebolo počuť najmenšieho zvuku, ale zato bol tam ešte vždy. V tej nemej, nehybnej osobe bola celá jej budúcnosť. Áno, jej budúcnosť bez citu a bez pohyblivosti. Premohla ju hrozná zvedavosť podívať sa na ňu. Otvorila oči. Stál práve tak ako prv, s očami uprenými na ňu. Ale jedna ruka na kraji kabátového vrecka — akosi von z obrazu, — sa nervózne otvárala a zatvárala. Odrazu pocítila ľútosť. Nie pre svoju budúcnosť, ktorá musí byť taká, ale pre neho. Aké to bolo hrozné, stať sa takým, že každé hnutie citu je vyhnané — aké to bolo hrozné! A riekla nežne:

„Ľutujem, Harold.“

Ako by bol počul niečo zvláštne a prekvapujúce, jeho oči sa zvláštnym spôsobom otvorily, nervóznu ruku vsunul do vrecka, obrátil sa a išiel.

XVII

Keď mladý Mark našiel Sylviu pri balvane, bolo to pre neho menšie prekvapenie, ako keby nebol vedel, že je tam — lebo čihal na ňu, keď ta šla. Sedela celkom zglumbatená a dumala nad vodou, čepec proti slncu majúc potisnutý nazad, a tie vlasy, do ktorých sa zachytila jeho hviezda, jagaly sa v slnci bledou zlatistou farbou. Prišiel k nej ticho po tráve a keď bol v istej vzdialenosti, myslel si, že bude lepšie zastať. Keby ju naľakal, mohla by mu ujsť, a on by nemal dosť smelosti ísť za ňou. Aká bola tichá, ako sa strácala v dume. Túžil videť jej tvár. Konečne riekol nežne:

„Sylvia!… Dovolíš?“

A keď videl, že sa nehýbe, šiel k nej. Iste sa už nemohla na neho hnevať.

„Ďakujem ti pekne za tú knihu, ktorú si mi darovala — je nádherná!“

Neodpovedala. Kladúc prút na kameň, vzdychol. To jej mlčanie zdalo sa mu nespravedlivé. Čo chcela, aby povedal, alebo urobil? Ak mal byť život takto hrdúsený, nebolo hodno žiť.

„Nechcel som ti nikdy ublížiť. Nerád ubližujem ľuďom. Stalo sa to len preto, že sú tie moje zvieratá také úžasné — neznesiem, aby sa na ne niekto díval, a ty najmenej. Pre teba by som chcel robiť len pekné veci. Tak vidíš, to bolo všetko. Teraz by si mi, Sylvia, mohla odpustiť.“

Na druhej strane múra niečo zašelestilo, v papradí sa niečo pohlo — akiste jeleni. A zasa riekol dychtivo a ticho:

„Mohla by si byť ku mne láskavá; naozaj, mohla by si byť.“

Veľmi chytro, odvracajúc hlavu, riekla:

„To už nie je to, je to — niečo celkom iné.“

„Čo iné?“

„Nič, len toľko, že ja už nezavážim — teraz…“

Kľakol si k nej. Čo tým myslí? Ale on vedel dobre, čo.

„Prirodzene, že zavážiš! Nesmierne veľa. Óh, nebuď nešťastná. Neznesiem to, keď sú ľudia nešťastní. Nebuď nešťastná, Sylvia.“ A začal nežne hladkať jej rameno. V ňom bolo všetko zvláštne a znepokojené; len jedna vec bola jasná — že nesmie nič pripustiť. Ako by bola vyčítala túto myšlienku, zdalo sa, že jej belasé oči prenikajú do jeho nútra. Potom odtrhla niekoľko stebiel trávy a začala ich splietať.

Ona zaváži.“

Ah! Nechcel povedať: nie! Bolo by to nestatočné. Aj keby to bola pravda. Zavážila ešte vždy? — bolo by to malicherné a nízke. V jeho očiach v tej chvíli bol práve ten istý výraz, ktorý donútil jeho učiteľa k tomu, prirovnať ho k mladému ľvovi v rozpakoch.

Sylvia sa dotkla jeho ramena.

„Mark.“

„Áno.“

„Radšej nie.“

Vstal a vzal rybársky prút. Načo to bolo? Nemohol tam s ňou ostať, keď nemohol — nesmel nič prezradiť.

„Odchodíš?“

„Áno.“

„Hneváš sa? Prosím, nehnevaj sa na mňa.“

Škrtilo ho v hrdle, sklonil sa k jej ruke a bozkal ju. Potom vzal prút na plece a odišiel. Raz sa obrátil a videl, že tam ešte vždy sedí pri tom ohromnom balvane a hľadí za ním opustená. Potom sa mu zdalo, že nemá kam ísť, okrem vtákov, zvierat a stromov, ktorým je to ľahostajné, či je človek vnútorne rozladený a zúfalý. Ľahol si na breh do trávy. Videl malých pstruhov, ktoré sa ustavične pohybovaly okolo kameňov; prišly k nemu lastovičky, letiac veľmi nízko; aj osa bola chvíľku jeho spoločnicou. Ale nič ho nezaujímalo. Ako by bol býval jeho duch uväznený. Bolo by bývalo pekné byť tou vodou, ktorá sa nikdy nezastavovala a len tiekla, tiekla…, alebo vetrom, ktorý sa všetkého dotýka a nemožno ho pristaviť. Je to hrozné — nemôcť nikdy nič urobiť, aby sme niekomu neublížili! Keby sme tak mohli žiť ako kvet, ktorý rastie, žije svojím životom a zahynie. Ale hocičo by teraz hovoril, bolo by nepravdivé a kruté. Najlepšie je vyhýbať ľuďom. Ale ako mohol vyhýbať svojim hosťom?

Vrátil sa domov k predobedu, ale obidvaja hostia boli vonku, nikto nevedel určite, kde sú. Znepokojený, nešťastný, zmätený, potuloval sa sem a ta celé odpoludnie. Práve pred obedom mu povedali, že sa pani Stormerová necíti dobre a že odídu na druhý deň. Odídu — po troch dňoch! To ho ešte hlbšie pohrúžilo do podivného a smutného zmätku. Bol odkázaný na zadumané mlčanie. Vedel, že to vzbudzuje pozornosť, ale nemohol si pomôcť. Cez večer niekoľko ráz zbadal, že Gordyho oči pod napuchnutými, prižmúrenými víčkami, sú na neho uprené v márnivom špekulovaní. Ale on proste nemohol hovoriť — všetko, čo mu prichodilo na um, zdalo sa byť falošným. Óh, bol to smutný večer — s kmitaním vízie zarmúteného srdca iného človeka, so zmäteným hlodavým pocitom, že niečo je rozbité, dôvera je zradená; a pri tom to ustavičné čudovanie sa: „Ako som to mohol prekaziť?“ A ustavične tam bola Sylviina zamyslená tvár, na ktorú sa vynasnažoval nehladeť.

Odplúžil sa, nechajúc Gordyho a svojho učiteľa ešte pri víne a potuloval sa dlho po záhrade, smutne načúvajúc sovám. Bol šťastný, keď už bol hore, ale akosi nemohol zaspať.

No jednako spal celú noc, hoci sa mu aj všeličo snívalo, v poslednom sne sa mu zdalo, že ležal na horskom svahu a Anna mu hľadela do očí a túlila svoju tvár k jeho tvári. Zobudil sa práve, keď sa ho dotkly jej pery. Ešte stále pod dojmom tohoto znepokojujúceho sna si uvedomil, že dolu na piesku zavznel škripot kolies a dunenie kopýt a vyskočil z postele. Koč sa už vzďaľoval od brány, starý Godden poháňal vedľa hromady batožiny a Stormerovci sedeli oproti sebe na sedadlách. Takto odchádzali — bez rozlúčenia! Za chvíľu mal pocit, ako má človek, ktorý nechtiačky niekoho zabil — bol celkom omámený a zúfalý. Potom pohádzal na seba šaty. Nesmie takto odísť! Uvidí ju ešte, — musí ju ešte videť! Čo urobil, že takto odchádza? Sbehol dolu schodmi. Predsieň bola prázdna; za devätnásť minút osem. Vlak odchodí o ôsmej. Má dosť času osedlať Bolera? Bežal do stajne, ale kôň bol práve u kováča. Musí — dobehne ta zavčasu. Aspoň jej ukáže, že nie je celkom zloduch. Išiel krokom až k zákrute cesty a potom sa pustil do prudkého behu. Po štvrť míle bolo mu už lepšie, už nebol taký zúfalý, necítil sa natoľko vinným; cítil, že musí riešiť tvrdú úlohu, že má vymeranú prácu pred sebou, — musí mysleť na úsporu síl, voliť najlepšiu cestu, vyhýbať slncu, hore vrchom sporiť s dychom a leteť dolu svahom. Bol ešte chlad, a prach bol srazený rosou; cesta bola prázdna a nebolo ešte nikoho, kto by bol mohol na neho vyvaľovať oči, keď bežal okolo. Čo bude robiť, keď ta dorazí zavčasu? Ako vysvetlí príčinu toho trojmíľového šialeného behu — nevedel sám. Minul hospodárstvo, o ktorom vedel, že je v polovičke cesty. Zabudol si hodinky. Nemal na sebe nič, okrem nohavíc, košele a norfolkského kabáta: ani klobúka, ani nákrčníka, ani pančúch v tenisových črieviciach a bol rozpálený ako plameň; s vejúcimi vlasmi — podivným mladým tvorom pre toho, kto by ho tak bol stretol. Stratil všetok cit, okrem vôle dojsť k cieľu. Z poľa na cestu vyšlo stádo oviec. Prenikol cez ne akosi, ale zadržaly ho niekoľko sekúnd. Ešte mal uraziť viacej ako míľu, a jemu vypovedal dych a podlamovaly sa mu nohy. S vŕšku šly síce samy od seba, ale ostával ešte posledný kus po rovine a on už počul, ako si vlak pomaly odfukuje cestou cez údolie. Potom, hoci bol aj vysilený, jednako sa len vzpružil jeho duch. Nevojde tam ako hastroš, celý ugniavený, urobiť scénu. Musí sa napokon nejako ogabať a potom ako by náhodou prísť na stanicu, sťa by len pre vyrazenie. Ale ako — keď cítil, že vo chvíli môže klesnúť do prachu a ostať tam vonkoncom ležať? A v behu zúfale proboval utreť si tvár a oprášiť si šaty. Konečne tam bola brána — vzdialená na dvesto yardov. Už nepočul vlaku. Iste stojí na stanici. Vzlyk sa mu vydral z vysilených pľúc. Keď dorazil k bráne, počul zahvízdať úradníka. Miesto toho, aby šiel do úradovne, bežal vedľa ohrady k miestu, kde boly otvorené dvere do skladišťa, cez ktoré prebehol a vletel do zimozeleňa. Bol práve pri rušni; rukávom si utrel tvár, odstrániť znoj. V očiach sa mu robily mžitky. Musí videť — veď nepriletel sem zavčasu, nevideť! Rukou si pretrel čelo, vlasy a omámený podíval sa nahor, na pomaly odchádzajúci vlak. Bola pri okne. Stála, dívala sa von. Neodvážil sa vykročiť napred, bojac sa, že padne, ale vystrel ruku. Zbadala ho, áno, videla ho! Či mu nezakýve? Ani raz? A odrazu videl, že niečo hľadá v šatách, že niečo vyníma a hádže. Padlo mu to blízko k nohám. Nezdvihol toho — chcel videť jej tvár, kým nezmizne. Bol báječný — veľmi hrdý a bledý. Položila ruku na pery. Potom pred ním znova všetko splývalo, a keď zas videl, vlak bol už preč. Ale pri jeho nohách ležalo to, čo mu hodila. Zdvihol to. Bol to celkom suchý a tmavý kvet, ktorý mu v Tyrolsku dala a zasa si ho vzala z gombičkovej dierky jeho kabáta.

Vykradol sa zo skladišťa, odišiel do poľa a ľahol si na zem, tisnúc tvár k zvädnutému kvetu, ktorý ešte vždy voňal…

Ten omámený, spytujúci výraz v očiach jeho poručníka nebol bez významu. Mark sa už nevrátil do Oxfordu. Miesto toho šiel do Ríma — tam býval v dome svojej sestry a navštevoval sochársku školu. To bolo na začiatku obdobia, keď ho nič nezaujímalo okrem jeho práce.

Anne písal dva razy, ale mu neodpovedala. Od svojho učiteľa dostal jediný lístok:

„Môj drahý Lennan!

Tak! Vy nás opúšťate pre umenie? Ah! dobre — bol to váš mesiac, ak sa dobre pamätám — jeden z nich. Úctyhodný mesiac — trošku už zahmlený v týchto dňoch — už ho trošku ubúda — ale Vám je bezpochyby pannenskou bohyňou, obruba jej rúcha, atď.

Hoci ste sa nám stali neverným, jednako si Vás zachováme v najpriateľskejšej pamäti.

Kedysi Váš učiteľ a stále Váš priateľ

Harold Stormer.“

Po tých prázdninách uplynul dlhý čas, veľmi dlhý, kým zasa uvidel Sylviu.

Koniec prvého dielu.




John Galsworthy

— anglický prozaik a dramatik. V roku 1932 získal Nobelovu cenu za literatúru. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.