ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Trblietanie tisícich svetiel; šum a ruch nespočítateľných hlasov, smiechu a krokov; syčanie a rachotenie odchádzajúcich vlakov, ktoré odvážaly hráčov do Nizzy alebo Mentone; horúčkovité lkanie huslí štyroch hudobníkov tmavobielej pleti pred kaviarňou; a vo výške, vôkol a v diaľke, tmavé nebo a tmavé hory a tmavé more, ako nejaký tmavý kvet, ktorému na srdci tkvie chrobák z drahokamov. Také bolo Monte Carlo v tú májovú noc roku 1887.

Ale duša a smysly Marka Lennana, sediaceho pri mramorovom stolíku, boly priveľmi omámené a povznesené upovedomiť si tento trblot, šum a tú krásu. Sedel tak ticho, že jeho susedia s inštinktívnou nechuťou ľudských bytostí oproti tomu, čo je ďaleké ich naladeniu, po prenikavom pohľade odvrátili od neho oči, ako od niečoho smiešneho, ba temer urážlivého.

Bol naozaj celkom ponorený do rozpomienky práve minulých chvíľ. Lebo po týždňoch vrenia, po všetkom tom znepokojujúcom čase, to napokon prišlo.

Od toho náhodilého predstavenia temer pred rokom, skoro po tom, ako sa usadil v Londýne po šesťročnom pobyte v Ríme a Paríži. Najprv len priateľstvo, lebo si tak pozorne všímala jeho prácu; potom obdiv úcty, lebo bola taká krásna; potom súcit, lebo bola tak nešťastne vydatá. Keby bola bývala šťastná, bol by ušiel. Ale svoje svedomie chlácholil tým, že vedel o jej už tak dlho trvajúcom nešťastí. Napokon raz odpoludnia povedala: „Ach, keby ste ta tak prišli.“ Podivne subtílnym spôsobom pracovala v ňom tá nevdojak vyslovená veta, ako by mala svoj vlastný život — ako cudzí vták, ktorý slietol do záhrady jeho srdca a usadil sa v nej so svojou novou piesňou a trepotom, s novým vzletom, s túžobným a vždy jasnejším volaním. Jedna výpoveď a jedna chvíľa, niekoľko dní neskôr, keď povedal v jej salóne, že naozaj príde a cítil, že sa nemôže na neho podívať. Bolo divné, že hoci si nič zvláštneho nepovedali, ani nič zvláštneho neurobili — ani nezabudli urobiť — jednako tým bola zmenená celá budúcnosť.

A tak odcestovala so svojím strýcom a tetou, pod ich ochranou bola bezpečná pred akoukoľvek neprístojnosťou alebo exotičnosťou. A on dostal od nej tento list:

„Hotel Coeur d’Or, Monte Carlo.

Môj drahý Mark,

prišli sme sem. Je veľmi dobre byť na slnci. Kvety sú tu báječné. Nechám si Gorbio a Roquebrune, až prídete.

Vaša priateľka

Olive Cramier.“

Tento list bol jeho jedinou jasnou rozpomienkou na čas, ktorý uplynul medzi jej odchodom a jeho príchodom. Dostal ho raz odpoludnia, keď sedel na nízkej záhradnej stene a slnce svietilo na neho cez konáre zakvitnutých jabloní a mal pocit, ako by celá túžba sveta ležala pred ním a on potreboval len vystreť ruky a vziať si ju.

Potom zmätený nepokoj, všetko zastrené; až na konci cesty vystúpil z vlaku v Beaulieu s búrne bijúcim srdcom. Iste nečakal, že mu z Monte Carla príde naproti.

Celý týždeň minul v tom, že sa všemožne snažil byť s ňou a tváriť sa pred druhými, že mu na tom veľmi nezáleží; dva koncerty, dve prechádzky s ňou v samote, pri ktorých všetko, čo on hovoril, zdalo sa byť ničím a všetky jej vety len ako tiene toho, čo by chcel počuť; týždeň zmätku vo dne v noci, až pred niekoľkými minútami jej vypadol ručníček na zaprášenú cestu a on ho zdvihol a pritisol k perám. Nič mu nemohlo vziať pohľad, ktorý mu venovala. Už ho nemohlo nič celkom odlúčiť od nej. Tým pohľadom sa priznala k tomu istému nepokoju, ktorý plnil aj jeho nútro. Nepovedala nič, ale videl, že jej pery sa roztvorily a jej hruď sa zvlnila. A on tiež mlčal. Či by tu osožily slová?

Vsunul ruku do kabátového vrecka. Medzi jeho prstami tam bol ten kus čipkovej jemnej látky, mäkký, ale sťa by živý; a kradmo ho vyňal z vrecka. Zdalo sa, že jej bytosť so všetkou svojou vôňou sa primkla k jeho tvári v dotknutí okraja tej látky, ktorý bol drsný výšivkou bielych hviezdičiek. Ešte s väčšou tajnosťou ho zasa vsunul do vrecka a prvý raz sa poobzeral. Tí ľudia! Patrili svetu, ktorý on opustil. Prenikali ho pocitom, ako jej strýc a teta pred chvíľkou, keď išli za ňou do hotela. Ten dobrý plukovník, tá dobrá pani Ercottová! Boli z anglického hľadiska konkrétom toho sveta, v ktorom vyrástol; symbolickými postavami zdravia, rozumu a rovnej cesty, ktorej v tej chvíľke, ako sa zdalo, obrátil chrbát. Plukovníkov profil, cez ktorý presvitala červeň opálu, so šedivými fúzami, ktoré nepoznaly vosku, jeho veselé, vysoko ladené: „Dobrú noc, mladý Lennan,“ strojený úsmev jeho ženy, jej plochý, prítulný, dôverčivý hlas — akými divnými a ďalekými sa zdaly odrazu! A všetci títo ľudia, ktorí tu pili a besedovali — akí boli divní a ďalekí! Alebo to bolo preto, že on im bol divný a vzdialený?

A vstanúc od stola, odišiel okolo huslistov tmavobielej pleti na námestie.

II

Išiel bočnými ulicami k zadnému múru jej hotela a stál pri plote záhrady — pri jednej z tých hotelových záhrad, ktoré nemajú iného cieľa, ako ukazovať sa v inzerátoch s niekoľkými suchými palmami, s oslňujúce bielymi chodníkmi a obrubou zaprášených orgovánov a mimóz.

A opanoval ho najdivnejší pocit, že už tam raz bol, že už pozeral cez kvety na tie žiarivé chodníky a na obloky s okenicami. Bolo cítiť dym z dreva a nejaká suchá rastlina šelestila jemne v slabo povievajúcom vetríku. Na čo sa to rozpomínal v tejto noci v tejto záhrade? Bolo to niečo tmavé a sladké, prítomnosť čoho vás privádza do vytrženia a vyvoláva smäd, ktorý nemožno zahasiť.

A išiel ďalej. Domy. Domy. Konečne bol od nich ďaleko, sám na hradskej, za hranicami Monaka. A idúc takto nocou, mal myšlienky, ktoré, ako sa mu zdalo, pred ním nik nemal nikdy. Povedomie, že ho ona miluje, všetkému dávalo posvätný a primeraný ráz. Čokoľvek urobí, nesmie jej ublížiť. Ženské sú také bezbranné!

A hoci bol šesť rokov na umeleckých štúdiách v Ríme a Paríži, ženské si jednako len zbožne ctil. Keby milovala svojho muža, bola by pred ním dosť chránená; ale byť priputnanou k niekomu proti vôli, to sa mu zdalo ošklivým už aj predtým, ako ju miloval. Ako to mohol niekto žiadať? Mať tak málo hrdosti — tak málo súcitu? Neodpustiteľná vec! Čo bolo úctyhodného v takomto manželstve? Nesmie jej ublížiť! Ale teraz, keď jej oči povedaly: milujem ťa — čo teraz? Bolo to proste báječné, vedeť to pod hviezdnou oblohou teplej južnej noci, ktorá pálila kadidlo stromov a kvetov.

Vydriapal sa na cestu a ľahol si. Keby tak ona bola tam vedľa neho! Vôňa ešte neochladnutej zeme vkradla sa mu do tvári. Zdalo sa mu na moment, že naozaj prišla. Keby ju tak navždy mohol držať v objatí, ktoré naozaj nejestvovalo — v tom príšernom vytržení, na tomto voňavom, divom loži, ktorého sa ešte nikdy nedotkli milenci, ale len plazivé rastliny a kvety; iba žiara mesiaca a slnca s ich tôňami; a vietor ľúbajúci zem…!

Potom zasa zmizla. Jeho ruky sa dotýkaly len prachu zpráchnivelého borového ihličia a spiacich kvetov materinej dúšky. Stál na kraji malého brala, nad cestou medzi tmavými horami a morom, ktoré sa černelo hĺbkou. Bolo pripozde, aby tadiaľ niekto šiel, jednako ďaleko od toho, čo ľudia mysleli a vraveli a robili, ako tá noc so šepkajúcim teplom. A vybájil si jej tvár, zisťujúc jej ťahy — jasné a hnedé oči, hodne vzdialené od seba; mocne sovrené, sladké pery, tmavé vlasy; celú tú sálajúcu nehu.

Potom sbehol na cestu a bežal — nedá vám to ísť krokom, keď cítite div, ktorý pred vami nikto nikdy necítil, div lásky.

III

Vo veľmi ctihodnom hoteli „Le Coeur d’Or“, ktorý už odtedy dávno prestavili a dali mu iné meno, ležala pani Ercottová v posteli s mosadzným okutím a pri jase hviezd hľadela na plukovníka, ležiaceho na podobne skvelom lôžku. Jej uši boly pozorne oslobodené od tlaku vankúša, lebo sa jej zdalo, že počuje bzučať komára. Prežijúc tricať rokov v spoločnosti muža, ktorého život bol horúčkovite pretkaný pozorovaním týchto drobných šeliem, nemala pre ne nijakej lásky. Bola to azda jediná vec, pri ktorej jej obrazotvornosť bola silnejšia ako jej rozum. Lebo, naozaj, tam nemohol byť komár, pretože prvá vec, ktorú plukovník urobil, keď prišli niekam na juh od 46° šírky, bola, otvoriť dokorán obloky a pribiť klinčekami kus organtínu proti moskytom cez priedušný otvor, kým ho ona mocne držala za kabát. Že si iní ľudia takto nezabezpečovali svoje okná proti komárom, plukovníka nemýlilo; bol pravým Angličanom, čo rád robil veci po svojom, a rád myslel podľa spôsobu iných ľudí. Potom vždy čakali na noc a zapálili zvláštnu lampičku, čo mala zvláštny zápach a v plnom plynovom osvetlení stáli na stoličkách, v papučkách, hľadiac uprene na naozajstné, alebo len domnelé malé šelmy. Potom padaly drobné údery, ktoré robily drobné škvrny; a zavznievaly radostné, alebo žalostné výkriky: „Už ho mám. Oh, Janko, uletel mi.“ A prostred ložnice plukovník v pyžame a s okuliarmi (ktoré len vo veľmi vážnych chvíľach mával na konci nosa) sa pomaly obrátil, hľadiac očami s výrazom smrťou pohŕdajúcim, ktorý si pred tak dávnym časom osvojil, na každý kúsok steny a povale, až napokon riekol: „No, Dolly, už máme všetkých.“ A ona povedala: „Daj mi božtek, milý môj,“ a on ju vždy bozkal a vliezol do postele.

Nebol tam teda nijaký komár, až na tú všeobecnú komársku mátohu, ktorá tkvela v mysli ženy tak oddanej svojmu mužovi. Kradmo hľadiac na jeho profil, lebo ležal na chrbte, pridusene riekla: „Janko, spíš?“ Sipavý zvuk vychádzal z nosa, ktorý bol pôvodne rovný, ale ktorý konanie vojenských povinností trošku zakrivilo, pol palca pod čiarou prešedivelých obŕv, ktoré boly kus nadvihnuté, sťa by od úžasu pred zvukmi, čo pod nimi vznikaly. Ťažko ho mohla rozoznať, ale myslela si: „Aký dobrácky vzhľad má.“ A naozaj, mal ho. Bola to tvár mužského, ktorý nebol schopný urobiť niečo zlého, ktorý bol v srdci dieťaťom, majúcim vo sne otvorenosť človeka, ktorý nevedia hľadať myšlienkové dobrodružstvá, ale vždy hľadajú dobrodružstvá telesné. Potom len jednako povedala:

„Janko, spíš?“

Plukovník, ktorý bol vo chvíli pri smysloch, ako by šlo o nejaký starodávny útok, vetil:

„Áno.“

„Chudák, ten mladý človek.“

„Ktorý?“

„Mark Lennan. Nevidel si?“

„Čo?“

„Môj drahý, veď sa ti to stalo pred nosom. Ale ty nikdy nevidíš takéto veci.“

Plukovník pomaly obrátil hlavu. Jeho žena mala obrazotvornosť. Vždy bola taká. Nejasne pochopil, že má na mysli nejakú romantiku. Ale odpovedal s tou temer profesionálnou jemnosťou mužského, ktorý svojho času srážal ľuďom hlavy a ruky:

„Aké veci?“

„Zdvihol jej ručníček.“

„Čí ručníček?“

„Olivin. Vsunul ho do vrecka. Videla som to jasne.“

Bolo ticho. Potom sa zas, sťa by z diaľky, ozval neosobný hlas pani Ercottovej.

„Čo ma pri chudákoch, týchto mladých ľuďoch, najväčšmi prekvapuje, že si myslia, že ich nik nepozoruje.“

Zasa bolo ticho.

„Janko, rozmýšľaš?“

Lebo dosť silný zvuk dychu, nielen odfukovania, sa teraz vydieral z plukovníka — čo bolo pre jeho ženu neklamným znakom, že sa jej muž dal do rozmýšľania.

A naozaj rozmýšľal. Dolly mala obrazotvornosť, ale niečo mu hovorilo, že teraz azda nepreháňa.

Pani Ercottová sa nadvihla. Mal dobráckejší vzhľad ako inokedy; po obrvách sa mu vydriapalo malé udivené zamračenie a zamotalo sa do vráskov jeho čela.

„Mám Olive veľmi rád,“ riekol.

Pani Ercottová padla do vankúšov. V jej srdci bola špetka bolesti, ako u ženy, ktorá mala vyše pädesiat rokov a ktorej muž mal neter.

„Niet pochybnosti,“ zahundrala.

V hĺbkach plukovníkovej duše pohlo sa čosi nejasného; vystrel ruku. V pruhu tmy medzi posteľami sa stretla s inou rukou, ktorú stisol dosť silne.

Riekol: „Hľaďže, duša moja!“ a potom bolo ticho.

Teraz rozmýšľala pani Ercottová. Jej myšlienky boly plaché a rýchle ako jej hlas, ale maly ten druh citu, ktorý sprevádza duševnú činnosť ženy s dobrým srdcom. Chudák, mladý človek. A chuderka Olive. Ale — treba vôbec ľutovať ženu, ktorá je taká pekná? Okrem toho, jednako len mala driečneho muža, ktorý bol členom parlamentu, mal budúcnosť a mal ju naozaj rád. A ich malý dom v Londýne, v blízkosti Westminsteru, bol naozaj pôvabný; a nič nemohlo byť úchvatnejšie, ako ich domček pri rieke. Či bolo treba ľutovať Olive? A jednako — nebola šťastná. Darmo by sa pretvárala, že je šťastná. Ľahko sa povie, že také veci sa zvŕtajú na vôli človeka, ale ak čítate romány, viete, že tomu nie je tak. Niektorí ľudia sa k sebe akosi nehodia. Ach, áno. A potom bol medzi nimi ten vekový rozdiel. Olive bola dvacať šesťročná, Robert Cramier štyricať dvaročný. A teraz ten mladý Mark Lennan je do nej zaľúbený. Čo keby ona bola do neho tiež zaľúbená. Janko by potom, vari, pochopil, že sa mladosť ťahá k mladosti. Lebo aj tí najlepší muži, ako je Janko, sú čudní. Nikdy by jej neprišlo na um mať také city k synovcovi, ako Janko zrejme mal k Olive.

Plukovníkov hlas vpadol do jej myšlienok.

„Znamenitý šuhaj, ten — Lennan. Škoda! Mal by odcestovať — keď to na neho…“

Dosť chytro odpovedala:

„A čo keď nemôže?“

„Nemôže?“

„Nepočul si nikdy o ,grande passion‘?“

Plukovník sa oprel o lakte. Bola tu zasa príležitosť, ktorá mu ukazovala, ako cez roky jeho služby v Madrase a Zadnej Barme, keď Dollyne zdravie nedovoľovalo, byť tam s ním, si osvojila zvláštne stanovisko k veciam — ako by neboly — tak správne, alebo nesprávne — ako on cítil, že sú. A opakoval tie dve francúzske slová svojím spôsobom, dodávajúc:

„Nie je to to isté, čo vravím ja? Čím skôr odíde, tým lepšie!“

Ale pani Ercottová si tiež sadla.

„Buď ľudský,“ riekla.

Plukovník mal taký pocit ako človek, ktorý odrazu zbadá, že mu niečo leží v žalúdku. Lebo mladý Lennan bol v nebezpečenstve, že sa dostane do nestatočnej omáčky, ona mu hovorí, aby bol ľudský! Naozaj, Dolly je…! Odrazu mu vnikla do povedomia biela škvrna jej nočného čepčeka. Azda sa nestávala — neanglickou! V jej veku!

„Myslím na Olive,“ riekol, „nechcem, aby mala také starosti.“

„Hádam sa Olive môže starať sama o seba! Dnes sa už človek nemá pliesť do vecí lásky.“

„Láska,“ zahundral plukovník. „Čo? Aby ho!“

Keď jeho vlastná žena menovala túto — onakú vec lás-

kou — prečo jej bol cez toľké roky verný vo veľmi horúcich podnebiach? Pocit márnosti a nespravedlivosti sa vzmáhal proti jeho druhej polovičke, ktorá pripisovala istý smysel istým slovám a nimi sa riadila. A táto revolta v ňom odrazu vzbudzovala zvláštny a nepríjemný pocit. Láska! To slovo sa nemalo tak ľahkomyseľne upotrebovať. Láska viedla k manželstvu, toto nemohlo viesť k manželstvu, iba ak — k rozvodu. A odrazu videl v duchu svojho nebohého brata Lindsaya, Olivinho otca, ktorý tam stál vo tme s vážnou, čisto modelovanou tvárou, sťa by zo slonoviny, pod čiernymi vlasmi, ktoré vraj zdedil po francúzskej prababke, ktorá sa zachránila pred Bartolomejskou nocou. Lindsay bol vždy otvoreným človekom, už aj prv ako sa stal biskupom. Bolo to nejaké divné, že Olive bola jeho dcérou. Nie, že by nebola otvorená, to nebolo to. Ale bola mäkká. Lindsay nebol. Keby on tak bol videl toho mladého človeka dávať jej ručníček do vrecka! Ale — urobil to naozaj mladý Lennan? Dolly má obrazotvornosť. Pravdepodobne si ho pomýlil so svojím; keby sa bol náhodou vysiakal, bol by to zbadal. Lebo okrem temer detskej povahovej otvorenosti plukovník mal naozaj administratívnu energiu, správny smysel pre praktické hodnoty; uncia znázornenia mala pre neho vždy cenu jedného funta teorie. Dolly mala obyčaj vznášať sa v teoriach. Chvála Bohu, podľa nich nikdy nič nerobila.

Riekol jemne:

„Moja drahá, mladý Lennan môže byť umelcom, alebo hocičím takým, ale je gentleman. Poznám starého Heartherleyho, jeho poručníka. Veď som ho sám predstavil Olive.“

„Čo to má s tým čo robiť? Je do nej zaľúbený.“

Patriac k nesčíselnému množstvu ľudí, ktorí všetkému veria v svojom kréde, ktorého korene a príčiny skúmať sa im nikdy nesnívalo, plukovník bol ohromený. Ako nejaký domorodec na ostrove, obklopenom búrlivým morom, na ktoré celý svoj život hľadel s istým pohŕdajúcim úžasom, ale na ktoré sa nikdy nepustil, bol tým rozrušený, že ho požiadali opustiť breh. A o to ho žiadala vlastná žena!

Veru, pani Ercottová nemala úmyslu ísť tak ďaleko. Ale bolo v nej niečo, ako vo všetkých ženách, ktoré viacej myslia ako ich mužovia — niečo, čo ju vždy hnalo k tomu, ísť ďalej, ako mala v úmysle.

Preto si robila vážne výčitky, keď plukovník riekol:

„Musím vstať a napiť sa vody.“

Vtom bola odrazu hore. „Nie neprevarenej!“

To bolo znakom, že ho vážne rozrušila! Teraz nebude môcť spať — vždy mu tak chytro vstúpi krv do hlavy. Bude len ležať a snažiť sa, nevyrušovať ju. Predchodila si takou sebeckou. Veď mohla vedeť, že celá ta otázka je prinebezpečná na to, rokovať o nej v noci.

Upovedomila si, že stojí práve za ňou. Jeho postava v tenkom obleku zdala sa byť veľmi chudou, jeho tvár divne ustarostenou.

„Ľutujem, že si mi vnukla tú myšlienku,“ riekol.

Pani Ercottová pocítila zasa bodnutie žiarlivosti, ale teraz, súc bezdetná, sa chytro stratila v materinskom cite k mužovi. Nesmie ho znepokojovať. Nebude znepokojovaný. A riekla:

„Voda už vre. Teraz pomaly vypi si pohár a choď do postele, lebo ti odmerám temperatúru.“

Plukovník vzal od nej poslušne pohár vody a kým ju pomaly pil, zdvihla ruku a hladkala mu hlavu.

IV

Predmet ich rozhovoru v izbe pod nimi ležal s otvorenými očami. Olive vedela, že sa prezradila a ukázala Markovi Lennanovi niečo, čo by si predtým nebola priznala ani samej sebe. Ale ten pohľad lásky, ktorý by nebola mohla utajiť ani za cenu života, mal v zapätí pocit, že sa zavrhla. Lebo až do toho dňa pre ňu svet žien bol pre ňu prísne rozdelený na tie, ktoré robily a ktoré nerobily také veci, a to, že si už nebola istá, ku ktorému patrí, budilo v nej strach. Ale čo to osoží mysleť a báť sa? To nemohlo viesť k ničomu. Včera ešte nevedela, že to príde; a teraz nemohla hádať, čo bude zajtra. Dnešnej noci mala už dosť! Dnešnej noci s jej plynúcou milotou. Len cítiť! Milovať a byť milovanou!

Bol to pre ňu nový pocit — tak rozdielny od pocitov, ktoré v nej skrsly, keď jej za dievčaťa dvorili rozliční ľudia — alebo ktoré v nej vyvolalo manželstvo — teraz ako by bolo vniklo svetlo do tmy. Lebo nebola nikdy zaľúbená, ani len do svojho muža nie. Vedela to až teraz. Slnce svietilo v svete, o ktorom posiaľ nevedela. Nemohlo z toho nič skrsnúť. Ale slnce svietilo a v jeho žiare sa musela trochu ohriať.

Celkom proste začala o tom uvažovať, čo budú robiť. Mali ešte šesť dní. Ešte nebola v Gorbio ani v Castellare — neurobili ani jednu z tých dlhých prechádzok a vychádzok, ktoré chceli urobiť, poznať krásy kraja. Či príde zajtra skoro? Čo môžu spolu robiť? Nebude to nik vedeť, čo bude pre ňu znamenať tých šesť dní — ani on nie. Byť s ním, pozorovať jeho tvár, počuť jeho hlas a zavše sa ho len dotknúť. Mohla si dôverovať, že sa pred nikým neprezradí. A potom — bude všetkému koniec. Hoci ho zas iste uvidí v Londýne.

A ležiac vo tme, rozpomínala sa na prvé ich stretnutie, ako sa prvý raz videli v nedeľu odpoludnia v Hyde Parku. Plukovník sa zbožne vybral na nedeľnú prechádzku do Hyde Parku a prichodil až do Westminsteru, zo svojho bytu v Knight-bridge, pojať so sebou svoju neter. Rozpomínala sa, ako pri ich potulovaní odrazu zastal pred starým pánom s odutou žltou tvárou a polootvorenými očami.

„Ach, Heartherley. — Prišli ste z Devonshiru. Ako sa má váš synovec — ten — no — sochár?“

A starý pán, hľadiac, ako sa zdalo, trochu ostro zpod víčiek a zpod strechy šedého cylindra, vetil: „Tuším, plukovník Ercott? Tu je ten mladík sám — Mark.“ A mladý človek sňal klobúk. Najprv si všimla, že jeho tmavé vlasy nie sú dlhé, ale veľmi husté, a že jeho oči veľmi hlboko ležia. Potom videla, ako sa usmial; to oživilo jeho tvár, ktorá však ostala nesmelá. A utvorila si mienku, že je to príjemný človek. Skoro potom išla sa s Ercottovci pozreť na jeho „veci“, lebo v tom čase to bolo niečo celkom zvláštne, poznať sochára — bolo to niečo také, ako keby človek vo svojom parku mal zebru. Plukovníkovi sa veľmi páčily a akosi mu tak trošku odľahlo, že temer všetky tie „veci“ boly zvieratá a vtáci. Bolo to „veľmi zaujímavé“ pre človeka, ktorý toho toľko vedel o takých tvoroch, pretože ich svojho času hodne zabil a napokon cítil divnú nechuť zabíjať ďalšie — ktorý pocit nikdy neprejavil v slovách.

Po prvej návšteve jeho ateliéru známosť rýchlo dozrievala, a teraz ona pocítila uľahčenie, že sa Mark venoval temer výlučne zvieratám a vtákom, miesto takzvaného božského ľudského tela. Ah! áno, bola by trpela, teraz, keď ho milovala, teraz to vedela. Bude môcť v každom prípade pozorovať jeho prácu a pomáhať mu svojím porozumením. V tom preca nemôže byť nič zlého.

Keď konečne zaspala, zdalo sa jej, že je v člnku sama na rieke neďaleko svojho domčeka, že pláva medzi rastlinami s klasovitými kvetmi, sťa asfodelami, kým vtáci spievajú a lietajú okolo nej. Nemohla pohnúť ani tvárou, ani údami, ale ten pocit bezbrannosti nebol nepríjemný; napokon si upovedomila, že sa blíži k niečomu, čo nie je ani voda, ani zem, ani svetlo, ani tma, len nejaký nevysloviteľný pocit. A potom vzhliadla medzi šachorom na brehu veľkú byčiu hlavu, ktorá na ňu hľadela. Pohybovala sa zarovno s ňou — bola na obidvoch stranách, ale stále to bola len jedna hlava. Chcela zdvihnúť ruky a zakryť si oči, ale nemohla — a zobudila sa, lkajúc. Bolo svetlo.

Už temer šesť hodín. Sen jej odňal úfnosť v ďalší odpočinok. Sen odpočinku bol teraz zlodejom — v každom momente tých niekoľko dní. Vstala a pozrela von oblokom. Ráno bolo utešené, povetrie bolo už teplé a sladlo rosou a vanilkovou vôňou heliotropu, pribitého klincom na stenu. Stačilo otvoriť žaluziové okenice a vystúpiť do slnca. Obliekla sa, vzala slnečník, ticho zavrela žaluzie a odplúžila sa. Vyhnúc hotelovej záhrade, kde neobyčajnosť jej skorej prechádzky mohla prezradiť jej duševný stav, prešla na cestu, vedúcu do Casina. Môžbyť, nevdojak išla ta, kde s ním sedela predošlé odpoludnie, keď počúvali hudbu. Bez klobúka, ale chránená slnečníkom, budila obdiv niekoľkých znalcov, ktorí už boli vonku, idúc do práce v belasých hazuchách; a tento prostý obdiv jej robil radosť. Bola si raz naozaj povedomá gracióznosti svojho tela a naozaj cítila nežnú živosť svojej tvári, svojich temer čiernych očí a smotánkovej pleti — mala zvláštny, veľmi chlácholiaci pocit.

V záhradách Casina šla pomalšie, vdychujúc vôňu stromov a kloniac sa temer ku každému kvetu; potom si odpočinula na lavičke, kde s ním sedela včera. Vo vzdialenosti niekoľkých krokov boly schody, vedúce ku stanici, po ktorých každý deň a každú noc kráčalo toľko ľudí, vystupujúc a zostupujúc ľahko, alebo žalostne. Nad ňou splývala tôňa dvoch borovíc, peprovníka a palmy, — bolo naozaj fantastické to spletivo stromov a duší na tomto zvláštnom mieste. Zavrela slnečník a oprela sa oň. Jej slobodný a priateľský pohľad pohyboval sa s konára na konár. Neboriac sa s horúčosťou, odrážaly sa ostro a plocho v povetrí na jasnom nebi a maly zduchovnelý vzhľad. Odtrhla si halúzku drobných ružovočervených plodov s peprovníka, a trela ich rukami, aby rozvoniavaly. Všetky tieto krásne a sladké veci sa zdaly byť čiastkou jej radosti nad tým, že ju milujú, čiastkou toho náhleho leta v jej srdci. Nebo, kvety, drahokam zelenobelasého mora, jasné akácie neboly ničím iným ako láskou.

Niekoľko ľudí, ktorí šli okolo a videli, ako tam sedí pod peprovníkom, asi sa čudovali, prečo je taká tichá táto „dame bien mise“, ktorá tak skoro vstala.

V

Keď bolo ešte málo hodín a veľa ľudí si želalo, aby ich bolo ešte menej, plukovník sa zobudil s tou zrejme nabubrenou aférou v mysli. Nemal nejako veľmi rád muža svojej netere — bol to nesdielny človek, ktorý, môžbyť, mal tak v sebe kus brutálnosti, a mal sklon utláčať druhých ľudí; ale keď už raz Dolly a on mali Olive na starosti, pre jeho punktičkársku povahu, myšlienka, že sa mladý Lennan do nej zaľúbil pred ich nosmi, bola mu postrachom. Ale keď zasa zaspal a zobudil sa až v plnom rannom svetle, prišla mu na um možnosť nápravy. Musia ju rozptýliť, aby zabudla na seba. Dolly a on boli priveľmi laxní; toto zvláštne miesto ich priveľmi zaujalo touto divnou smesou ľudí. Zanedbali ju, nechali ju len tak… Chlapci a dievčatá! — Človek má na to vždy pamätať. Ale ešte nie je neskoro. Je dcérou starého Lindsaya; nezabudne sa! Chudák starý Lindsay — znamenitý človek; ale azda mal v sebe až priveľa — hugenotstva. Divné sú tieto atavizmy. Pozoroval ich pri koňoch veľa ráz — biela srsť okolo chvosta, držanie hlavy — mohlo to preskočiť rad pokolení a potom sa zasa vynoriť. — A Olive sa tak na neho ponášala! Tá istá olivová pleť, tá istá farba očí a vlasov. Ale nebola taká prísna ako jej otec, nie celkom tak prísna. A plukovníkovou mysľou znova preletelo nejasné tušenie, že zanedbal svoju povinnosť. Ale zmizlo to, keď sa kúpal.

Bol vonku pred ôsmou hodinou, — chudá, rovná postava v tvrdom slamenom klobúku a šedom flanelovom obleku — pohybujúca sa s neopísateľnou ležérnosťou vojaka Angličana, ktorý sa tak liší od francúzskeho, nemeckého, alebo hociktorého iného, lebo jeho vycvičené plecia hlásaly právo na civilný oblek a dokazovaly celkom ticho a skromne, že si je povedomý toho, že šaty sa majú nosiť a nohy pohybovať len na jeden spôsob. Pri prechádzke si hladil svoje ovisnuté fúzy, rozmýšľajúc o tom, ako by bolo najlepšie pohnúť bratovu dcéru k tomu, aby zabudla na seba. Išiel okolo terasy a na chvíľku zastal a hľadel ponad holubičiu strelnicu na more. Potom išiel ďalej cez Casino nazad k záhradám. Utešený kútik. Akú pozornosť tu venovali rastlinám. Trošku mu to pripomínalo Tushawore, kde jeho starý priateľ radža — ten starý darebák — pri svojej palote mal podobné záhrady. A zasa šiel ďalej. Bolo príjemne a ticho tak skoro ráno, s morom tam dolu, v čase, keď sa ešte nik nesnažil oberať druhého. Sú ľudia, ktorí nikdy nie sú šťastní, ak niekomu neublížia. Poznal mužských, ktorí sa nebáli ani diabla, ale ktorí si to pokladali za česť, keď mohli priateľa obrať o niekoľko funtov. Zvláštne miesto, to Monte Carlo! — akýsi zvlčilý Eden! A všetka tá skutočná, ale nie celkom vyslovovaná láska ku prírode, ktorá posilňovala plukovníka v púšti a v chrastiach, pri transportoch na mori a v hôrnych táboroch, zobudila sa v nežnom pôvabe týchto záhrad. Jeho drahá matka! Nikdy nezabudne na slová, ktorými mu ukázala západ slnca za krovičím v starom Withes Nortone, keď mal deväť rokov. „Toto je krása, Janíčko. Cítiš to, môj drahý!“

Vtedy ju necítil, bol tupý, rozpustilý chlapec. A keď išiel prvý raz do Indie, nemal smyslu pre západy slnca. Nové pokolenie bolo inakšie. Na príklad, ten párik, ktorý tam sedel pod peprovníkmi a bez slova hľadel na stromy. Ako dlho môžu tam tak sedeť? A odrazu to ním trhlo; jeho oči, ktoré maly oceľovú farbu, dostaly výraz, pohŕdajúci smrťou. Dusiac zakašľanie, obrátil sa a vrátil ta, kde stál predtým nad holubičou strelnicou… Olive a ten mladý človek! Dostaveníčko! V tejto rannej hodine! Svet sa s ním zatočil. Dcéra jeho brata — jeho najmilšia netera! Žena, ktorú najväčšmi obdivoval! — Žena, za ktorú jeho srdce bilo najmäkšie! Kloniac sa cez kamenný múrik a nevidiac už ani zelenej plochy strelnice, ani belasého zrkadla mora za ňou, bol dojatý, rozrušený, nevýslovne zmätený. Pred raňajkami! A to bolo pri tom to najhoršie! Ako by priznanie sa k všetkému. Okrem toho videl, ako sa dotýkajú na lavičke ich ruky. Krv mu vprúdila do hlavy. Zbadal niečo, vyšpehoval niečo, čo nepatrilo pred jeho oči. To je pekné postavenie! — Dolly včera večer tiež videla niečo. Ale to bolo niečo celkom iné, ženy môžu videť — to sa od nich čaká. Ale mužský — gentleman. Pomaly sa v plnej miere javilo jeho chúlostivé postavenie. Mal sviazané ruky. Či sa mohol aspoň obrátiť na Dolly? Mal pocit osihotenosti. Nikto — nikto na svete by nepochopil jeho utajený, intenzívny, tiesnivý pocit. Zaujímať stanovisko — čo bolo potrebné, keď bol Olivin najbližší príbuzný a ochranca — ako sa to vraví — jej chaperon — na základe tohoto postrehu, ku ktorému prišiel takým spôsobom, keď aj nie schválne. Cez celý svoj vojenský život — a zavadil o veľa chúlostivých vecí, ktoré sa týkaly cti — nemal ešte pred sebou takej otázky. Ale nemal práva takto o nej smýšľať. Nie, veru, nie! Ona sa iste nesprávala — ako —. A v tom sa čudne zarazil, nie súc schopný odsudzovať ju. Keby tak vstali a šli jeho smerom!

Odtrhol ruky od kamennej stienky a šiel k hotelu. Dlane mal biele, tak mocne sa držal. Vravel si cestou: „Musím sa na tú celú vec dívať pokojne, musím o nej premýšľať.“ Tým mu odľahlo. Ale môže sa hnevať aspoň na mladého Lennana. Ale ani pri tejto otázke nemohol, súc zúfalý, prísť k nejakému konečnému úsudku. A tento, pri ňom tak neobyčajný nedostatok určitosti, robil ho úzkostlivým. Bolo niečo v tom spôsobe, akým tam ten mladý človek pri nej sedel — taký tichý a temer nesmelý — to ho dojímalo. To bolo zlé, kliate zlé. Tí dvaja robili akosi pekný párik. Hrom do toho! Takto to nejde! Práve sa s ním stretol kaplán malého anglického kostolíka a volal: „Krásne ráno, pán plukovník!“ Plukovník salutoval a neodpovedal. Vtom sa mu zdal byť ten pozdrav malicherným. Vstúpil do hotela, išiel do jedálne a sadol si. Nebolo tam nikoho. Všetci raňajkovali hore, aj Dolly. Len Olive mala obyčaj byť s ním, keď jedol svoje anglické raňajky. Upovedomil si, že už tej hroznej situácii hľadí do tvári. Naraňajkovať sa, nečakajúc na ňu, ako obyčajne, zdalo sa mu byť divným. Mohla prísť v každom momente. Čakať na ňu a jesť, bez toho, že by niečo prezradil, ako by to mohol urobiť?

Niečo za ním zašelestilo. Už je tu a on sa nerozhodol. V tejto chvíľke beznádejného zmätku plukovník držal sa celkom inštinktívne: vstal, potľapkal ju nežne po líci a pristavil pre ňu stolicu.

„Tak, moja drahá, si hladná?“

Mala veľmi nežný, veľmi mäkký vzhľad. Pri jej krémových šatách vynikaly jej tmavé vlasy a oči, ktoré — ako sa zdalo — sťa by boly niekam zalietaly; áno, bolo to divné, ale ináč sa to nedalo vysloviť. Z toho, že ju videl, nemal nijakej úľavy, ani potechy. Pomaly olúpal banán, ktorým vždy začínal raňajky. Práve tak dobre bolo možné žiadať od neho, aby zastrelil krotkú hrdličku, alebo roztrhal pekný kvietok, ako aby jej dohováral, hoci by to aj bol mohol srovnať so svojou cťou.

Hľadal útočište v slovách:

„Bola si vonku?“ Potom by si bol radšej zahryzol do jazyka. Čo keby tak vetila: „Nie.“

Ale neodpovedala tak. Začervenela sa, ale prikývla: „Je tak pekne.“

Aká bola krásna, keď to povedala. Teraz sa diskvalifikoval — teraz jej už nemôže povedať, čo videl, zdalo by sa, že jej prichystal pascu. O chvíľu sa spýtal:

„Máš na dnešok nejaké plány?“

Odpovedala, bez toho, že by pohla obočím:

„Mark Lennan a ja mali sme chuť ísť na muliciach z Montone nahor ku Gorbiu.“

Bol prekvapený jej pevnosťou, — preto, lebo nikdy, nakoľko sa pamätal, nestretol sa so ženou, ktorá bola obrnená na všetkých bodoch, zachrániť lásku, proti ktorej bol svet. Ako mohol poznať, čo bolo pod jej úsmevom? A v citovom zmätku, ktorý bol temer bolestný, počul, ako vraví:

„Pôjdete tiež, ty a teta Dolly?“

Medzi pocitom zodpovednosti a nechuťou k tomu, pokaziť šport, medzi povedomím nebezpečenstva, v ktorom bola a poloľútostivom obdive jej vzhľadu, medzi naozajstným zavrhnutím nedovoleného skrytého činu (napokon čím iným to bolo?) a nejakým hmlistým tušením, že je tu niečo, do čoho nemôže hlbšie nazreť — niečo, čo, môžbyť, len tí dvaja vedia rozhodnúť — medzi týmito krajnosťami bol, veru, stratený. A vykoktal:

„Musím sa opýtať tety; ona na mulici nie je celkom istá.“

Potom z popudu čistej lásky riekol veľmi chytro: „Moja drahá, často som sa ťa chcel opýtať, či si doma šťastná?“

„Doma?“

Bolo niečo hrozného v tom opakovaní. Prekliata vec, prečo jej len dal takú hlúpu otázku?

Vypila kávu a vstala. A plukovník sa jej bál, ako tam stála — bál sa toho, čo povie. Veľmi sa začervenel. Ale najhorším zo všetkého bolo, že nepovedala nič. Kývla len plecami s matným úsmevom, čo sa dotkol jeho srdca.

VI

Po zákuske sedeli na materinej dúške pod olivami na bralách pod dedinkou Garbio, počúvajúc kukučky, kým sa v blízkosti pásly ich mulice. Od toho času, ako sa náhodou stretli v záhradách, kde sedeli s rukami ledva sa dotýkajúcimi, a uchvátení svojím šťastím, nebolo im treba hovoriť o tom, čo cítili, vyrušovať sa slovami z toho blúznivého, plachého, divého, sťa by neskutočného povedomia, že patria sebe. Boli ako epikurejci, ktorí mali v čiašach staré víno a nenakochali sa ešte jeho vôňou a rozkošou očakávania…

A tak sa nerozprávali o láske, ale, podľa patetického spôsobu, nepriazňou suďby stihnutých milencov, o veciach, ktoré milovali; a seba z toho vynechávali.

Vraveli o jej sne, ktorý z neho napokon vylúdil tie slová; ale ona sa schúlila a vetila:

„To nemôže — to nemusí byť!“

Potom len držal jej ruku; a za chvíľku, vidiac, že má zarosené oči, osmelil sa bozkať ju na líce.

Toto prvé hnutie ich lásky bolo rozochvené a naozaj letmé. V ňom nebolo veľa z víťazného mužského a v nej zasa nie z obyčajnej svodnice.

A potom dosť triezvo šli k muliciam a odjachali po kamenitých svahoch dolu, zas nazad k Mentonu.

Ale v šedivom, zaprášenom železničnom vozni, vezúc sa zpäť do Beaulieu, cítil sa ako človek, ktorý užil nejaké drogy; uprene hľadel na miesto, kde sedela oproti nemu.

Čo má pred sebou, to si upovedomil až o dve hodiny neskôr, keď sedel medzi ňou a pani Ercottovou s plukovníkom oproti. Dávať si pozor na každú myšlienku, a neprezradiť sa ani najmenšou vecou; upravovať a zastierať každý pohľad a každé slovíčko, ktoré jej povie; nikdy ani len na chvíľku nezabudnúť, že ostatní ľudia sú naozajstnými a nebezpečnými, a nielen nejakými bezvýznamnými a grotesknými tôňami, akými sa zdali byť. Môžbyť, tá pretvárka, že ju nemiluje, bude vždy čiastkou jeho lásky k nej. Neopovážil sa snívať o jej splnení. Bude jej priateľom, bude sa vynasnažovať robiť ju šťastnou — planúť a túžiť po nej a nemysleť na odplatu. Toto bola jeho prvá uchvacujúca náruživosť — tak rozdielna od lások jari — a doniesol jej všetku naivnosť a všetku tu dojímavú kvalitu mladých Angličanov, ich utajeným pudom je vzďaľovať sa od pravej podstaty lásky a ani nepripúšťať, že tú podstatu má. Majú milovať a nemilovať! Čo to prvé znamená, to chápal trochu. Niekedy niekoľko chvíľočiek zbožňovania a v ostatnom čase prítomnosť sveta, ktorú bolo treba preľstiť. Temer už nenávidel toho poriadneho plukovníka s opálenými lícami, so zdanlivo pevnými očami, ktoré nič nevidely; a tú plachú, milú dámu, ktorá pri obede tak milo rozprávala a vravela veci, na ktoré musel odpovedať, hoci im aj nerozumel. Upovedomil si s hrôzou, že stratil všetky záujmy o život, okrem jedného; ani jeho práca neznamenala pre neho nič bez súvisu s ňou. Nenahnevalo ho ani to, keď počul, ako pani Ercottová chváli isté ošklivé obrazy v Kráľovskej akademii, ktorú zbožne navštívila deň pred odchodom z domova. A pri nekonečnom stolovaní začal cítiť i bolesť i prekvapenie nad tým, že Olive sa môže tak usmievať a môže byť taká pokojná a veselá; taká ľahostajná, ako sa mu zdalo, k neznesiteľnej nemožnosti vymeniť hoci jeden láskavý pohľad. Či ho naozaj miluje, môže ho milovať a jednako nedať to na javo? A odrazu cítil, ako sa jej noha dotkla jeho nohy. Bol to ten najjemnejší postranný tlak, ktorý hneď prestal, ale riekol: „Viem, čo trpíš, ja tiež. Neobviňuj ma preto.“ Charakteristické je, že cítil, čo ju to stálo, upotrebiť tento primitívny pokyn obyčajných lások; dotknutie vzbudilo v ňom len rytierskosť. Radšej by bol navždy horel, ako by jej zapríčinil bolesť myšlienkou, že nie je šťastný.

Po obede sedeli na balkóne. Hviezdy jagaly sa nad palmami, žaba krkala. Podarilo sa mu postaviť kreslo tak, aby sa nebadateľne mohol na ňu dívať. Aké boly hlboké a mäkko tmavé jej oči, keď sa na chvíľku zahľadely do jeho. Moľa si sadla na jej koleno — pekná stvora s očepčenou, rohatou, sovou tvárou, jej oči boly ako drobné čierne škáry. Či by bola k niekomu inému priletela s toľkou dôverou, ako k nej? Plukovník vedel jej meno — mal ju niekde v sbierke. „Veľmi obyčajná,“ riekol. Nezaujímali sa viacej o ňu. Ale Lennan ostal nahnutý, hľadiac na jej hodvábom zakryté koleno.

Hlas pani Ercottovej, ostrejší ako inokedy, riekol:

„Kedy chce Róbert, aby si prišla domov, moja drahá?“

S námahou sa prinútil ďalej hľadeť na motýľa a vziať ho nežne s jej kolena, kým počúval jej pokojnú odpoveď:

„Myslím, že v utorok.“

Potom vstal, a nechal moľu odleteť do tmy. Chvely sa mu ruky a pery a bál sa, že to zbadajú. Nikdy ho nepoznal a nikdy sa mu nesnívalo o takom prudkom, chorom pocite. Ten človek mohol si ju objednať domov, kedy chcel. Bolo to groteskné, fantastické, desné, ale — bola to pravda! Na budúci utorok zas odíde domov, preč od neho, vydaná na ľubovôľu svojmu osudu. Touto myšlienkou vznietená bolesť ho prinútila chytiť sa zábradlia, a zaťať zuby, aby nevykríkol. A prišla mu na um iná myšlienka: budem museť chodiť s týmto pocitom vo dne, v noci a zatajovať ho.

Povedali si dobrú noc; a on sa musel usmievať a pretvarovať — pred ňou najviacej — že je šťastný, ale videl, že ona vie, že je to len pretvárka.

Potom ostal sám s pocitom, že ju akosi opustil pri prvej šarvátke; sužovaný hrôzou, vejúcou z toho, čo videl pred sebou a túžbou byť s ňou zasa za každú cenu… A to všetko v ten deň, keď, ako sa mu zdalo, prvým bozkom ju k sebe celkom pripútal.

Sadol si na lavicu proti Casinu. Ale jeho myšlienky ani len na chvíľočku nerozptýlili ani svetlá, ani dnuká a von chodiaci ľudia, ani cigánska hudba. Či sú tomu len dvacať štyri hodiny, čo zdvihol jej ručníček tricať metrov od tohoto miesta? Zdalo sa mu, že za tie dvacať štyri hodiny poznal všetky pocity, ktoré človek prežiť môže. A v celom svete nebolo jediného človeka, ktorému by mohol povedať svoje skutočné myšlienky — ani jej nie, lebo práve pred ňou, viacej ako pred iným, musí ukrývať všetky znaky svojho nešťastia. Tak toto je tá takzvaná nedovolená láska! Opustenosť a trápenie! Nie žiarlivosť — veď jej srdce patrilo jemu, ale zdesenie, rozhorčenosť, úzkosť. Nekonečné utrpenie v samote. A nik, aj keby vedel, by ho ani za mak neľutoval a nestaral by sa o neho.

Či naozaj jestvoval, ako sa verilo v stredoveku, démon, ktorý si zahrával s ľuďmi, ako si ľudia radi zahrávajú s ucholazom, obracajú ho a napokon ho zašliapu?

Vstal a šiel k železničnej stanici. Tam bola lavička, na ktorej sedela, keď ju ráno našiel. Zdalo sa mu, ako by hviezdy za nich bojovaly v svojom behu; ale či je to k radosti, to už naozaj nevedel. A tam na sedadle boly ešte bobuľky z peprovníka, ktoré roztrela a rozhádzala. Odlomil si halúzku a rozdrtil ju. Jej vôňa bola duchom tých chvíľ, keď jej ruka spočívala vedľa jeho. Hviezdy v svojom behu — k radosti, či k žiaľu?

VII

Plukovník a pani Ercottová už nemali pokoja. Cítili sa ako sprisahanci, hoci nikdy nerobili sprisahania. Ale ako mohli konať otvorene, keď mali starosť, zapríčinenú niečím, čo náhodou tajne videli? To, čo nebolo venované vašim očiam a ušiam, nejestvuje; ani jedno pravidlo chovania nie je také sväté, ako práve toto. Práve tak dobre by sa bolo možno stavať na ochranu otvárania cudzích listov, ako pripúšťať možnosť upotrebiť takto náhodou získané vedomosti. Tradícia a charakter ich natoľko spájaly v citoch, že mohli slobodne konšpirovať. Ale rozchádzali sa na hlbšej hladine. Pani Ercottová povedala, že je tu niečo, čo nemožno kontrolovať; plukovník to cítil — a v tom je veľký rozdiel. Súc teoreticky tolerantný, bol srdečne dojatý: pani Ercottová, ktorá to teoreticky temer schvaľovala — čítala tú nebezpečnú spisovateľku George Eliot — v srdci bola bezcitná k neteri svojho muža. Pre tieto príčiny, ich sprisahanie mohlo viesť len k tomu, že si napokon povedali: „Veru, toto hovorenie je celkom zbytočné,“ a temer hneď zasa začali o tom rozprávať.

Keď jej plukovník navrhol ísť na vychádzku na muliciach, nemal dosť času a či skôr dosť istoty, čo robiť, aby jej chytro vedel poukázať na novú príčinu, prečo by si mala na to zviera sadnúť. Až potom, keď odoprela ísť na vychádzku, a on si nejako zvláštne oddýchol a Olive šla bez nich, len potom jej povedal o stretnutí v záhradách, ktorého bol svedkom. Hneď povedala, že keby to bola vedela, že by bola šla na každý prípad; nie preto, že by súhlasila s tým, zasahovať do veci, ale preto, že musí mysleť na Roberta. A plukovník riekol: „Prekliaty chlapisko!“ A týmto vec na chvíľu zaviazla, lebo si neboli istí, ktorého chlapiska to preklial. Vec bola práve v tom zauzlená. Keby plukovník nebol mal natoľko rád svoju neter a keby bol mal rád a nie nerád Roberta; keby pani Ercottová nebola mala ten náhľad, že Lennan je „milý šuhaj“ a keby nebola tajne cítila, že neter jej muža je nebezpečná jej duševnému mieru; slovom, keby títo traja boli bývali drevenými lútkami, riadení pravidlami, bolo by to bývalo oveľa jednoduchšie pre všetkých účastníkov. A objavenie, že v takých veciach je tiež osobná a nielen jednoduchá rovnica, plukovníka dezorganizovalo a temer ho rozhnevalo; a pani Ercottovú deprimovalo a urobilo skoro zamĺklou… Tieto dve dobré duše narazily na problém, ktorý rozdeľuje svet od jeho vzniku. Azda majú byť jednotlivé prípady riešené na vlastnom podklade a či podľa určitého zákoníka?

Pod zorným uhlom plukovníka, a podľa jeho slovníka, ktorý bol ortodoxnejší ako inokedy, jeho vernosť k autorite a ku zákonom formy bola naozaj otrasená. Jednoducho nemohol si z hlavy vyraziť zjav dvoch mladých ľudí, ktorí sedeli vedľa seba, ani tón Olivinho hlasu, keď opakovala jeho slová, ktoré obanoval, o šťastí doma.

Keby len tá vec nebola taká ľudská! Keby len bola neterou niekoho iného. Potom by to bolo jej zrejmou povinnosťou ostať nešťastnou. Bolo to také, že čím viacej myslel, tým menej vedel, čo si má mysleť. Ako človek, ktorý nikdy nemal veľa peňazí a keďže žil kočovným životom, nemal priveľkej túžby po usadlom spoločenskom stave — považujúc spoločnosť skôr za nudu — nepreháňal svetské nebezpečenstvo tejto veci; tiež úprimne neveril, že by preto mala horeť vo večných mukách, keby sa jej nepodarilo ostať vernou tomu „veľkému čiernemu chlapiskovi“, ako tajne menoval Cramiera. Len toľko cítil, že je to úžasná škoda, akési nešťastné presvedčenie, že ženské z jeho rodu obyčajne neblúdievajú po takých cestách, že by sa jeho nebohý brat obrátil v hrobe; slovom, že „sa to nerobí“. Ale jednako nepatril k tým, čo vo všeobecnosti priznávajúc ženským slobodu, oboria sa s metlou na ženskú z vlastnej rodiny, keď tú slobodu požíva. Naopak veril, že v očiach sveta ženy majú byť bez škvrny, ale bol náchylný byť shovievavým ku každej ženskej, ktorú poznal a miloval. Podozrenie, že Cramier nemá nijaký zvlášť dobrý pôvod, malo na neho, hádam, trochu vliv. Veď počul, že Cramier nemal ani práva na svoje meno, že ho adoptoval bezdetný človek, ktorý mu zanechal veľa peňazí. V tom bolo niečo, čo sa bezdetnému plukovníkovi nepáčilo. Sám nikdy nijaké dieťa neadoptoval. U mužského, ktorého adoptovali ako dieťa, bol istý nedostatok záruky — bol ako víno bez známky alebo kôň bez rodokmeňa. Nemohol sa celkom spoľahnúť na to, čo kedy urobí, keďže v krvi nemá nijakej tradície. Jeho zjav a jeho spôsoby akosi tiež podopieraly túto nedôveru. Akosi zaváňal nestatočnosťou; bol to tvrdohlavý, tichý človek, čo sa vedel prebíjať. Prečo len išla za neho Olive? Ale tak to už býva, že si ženy potrpia, chuderky, na vrtochy! A starý Lindsay so svojím ornátom a s náhľadmi o poslušnosti, ako otec musel byť ozajstným Tatárom, úbožiak. Okrem toho Cramier väčšine ženských sa zdal byť veľmi driečnym; skôr si povšimly jeho krásy, ako takého tichého človeka ako bol mladý Lennan, ktorého ťahy boly akési všelijaké, hoci aj dosť príjemné — mal pekný úsmev — taký mladý mužský, ktorého človek musí mať rád a ktorý by iste ani muche neublížil. A odrazu mu prišla na um myšlienka: prečo by nemohol ísť k mladému Lennanovi a povedať mu to do očí? Že je zaľúbený do Olive? No nie tak — ale veď mu pravý spôsob ešte príde na um. Dlho hútal nad touto myšlienkou a hovoril o nej s pani Ercottovou pri holení na druhý deň ráno. Odpovedala: „Drahý Janko, aký to nesmysel,“ a tým odpudila jeho posledné pochybnosti.

Nepovediac, kam ide, zmizol hneď po raňajkách — a šiel vlakom do Beaulieu. V hostinci mladého človeka poslal dnuká svoju navštívenku, ale mu povedali, že pán, ktorého hľadá, odišiel už preč na celý deň. Toto zlomilo jeho náladu, v ktorej by bol ochotný postupovať hoci proti delám, takže sa zmiatol a zamyslel. Keďže nepoznal Beaulieu (vtedy sa o ňom vravelo ako o mieste budúcnosti), išiel sa prejsť hore svahom. Celá stráň bola plná ružových stromkov. Tisíce kvetov sa jagalo v povetrí, ako hviezdy a rozosiate lupienky odkvitnutých ruží pokrývaly jasnú pôdu. Plukovník tu i tam ovoňal kvety, ale slabo rozvoniavaly, ako by vedely, že ich čas už prešiel. Niekoľko vidiečanov v belasých blúzach ešte pracovalo medzi nimi. A odrazu natrafil na mladého Lennana, ktorý sedel na kameni a babral sa prstami v hrude akejsi hmoty. Plukovník sa zarazil. Okrem zrejmých príčin svojich rozpakov mal ešte ten pocit oproti umeniu, ktorý je veľmi bežný pri ľuďoch jeho vrstvy. Nie je to robota, ale je to jednako veľmi duchaplné — bolo mu to záhadné, ako to môže vôbec niekto vedeť. Mladý Lennan vstal, keď ho zbadal a hodil vreckovku na to, čo modeloval — ale nie dosť rýchlo, takže plukovník zachytil nejasný dojem niečoho podareného. Mladý človek bol veľmi červený — plukovník si odrazu upovedomil, že mu je teplo. Podal mu ruku.

„Je to tu veľmi pekné, tiché miesto,“ zajakal sa, „nikdy som tu ešte nebol. Hľadal som vás v hoteli.“

Teraz, keď mal príležitosť, bol celkom stratený. Pohľad na tvár, ktorá sa vynorovala z tej „hrudy akejsi hmoty“, ho celkom odzbrojil. Myšlienka, že tento mladý človek na tom pracuje celkom sám, len preto, že je na hodinu alebo dve vzdialený od originálu, ho dojala. Ako má povedať, čo mu prišiel povedať? Bolo to celkom iné, ako si to bol predstavoval. A odrazu mu blyslo hlavou — Dolly mala pravdu. Vždy má pravdu.

„Ste zaujatý,“ riekol, „nemal by som vás vyrušovať.“

„Nie, vôbec nie, pán plukovník, ste veľmi láskavý, že ste sa prišli na mňa podívať.“

Plukovník sa na neho zahľadel. Zbadal niečo pri mladom človeku, čoho si predtým nevšimol; akýsi pohľad, ktorý hovoril: „neopovažujte sa začínať si so mnou,“ a robil vec ťažkou. Ale jednako váhal, hľadiac uprene a túžobne na mladého človeka, ktorý stál a zdvorile čakal. Potom mu prišla na um bezpečná otázka:

„Ah! A kedy pôjdete nazpäť do Anglicka? My ideme v utorok.“

Kým vravel, vánok vetra zdvihol vreckovku s modelovanej tvári. Či ho mladý človek položí nazad? Neurobil to. A plukovník si myslel:

„To by bola neslušnosť. Vedel, že nezneužijem tej náhody. Áno. Je gentleman!“

Zdvihol ruku k salutovaniu a riekol: „Musím sa už vrátiť. Azda sa vidíme pri obede?“ A otočiac sa na opätku, odmaširoval.

Rozpomienka na tvár z „nejakej hmoty“ tamhore pri ceste ho odprevádzala domov. Bolo to zlé — bolo to vážne. A pocit, že on v celej veci nezaváži nič, v ňom rástol a rástol. Nepovedal nikomu, kde bol.

Keď sa plukovník ceremoniálne obrátil a nechal ho samotného, Lennan si zasa sadol na plochý kameň, vzal do ruky tú „hmotu“ a po chvíľke srovnal podobu tvári. Dlho sedel v tichu, zdanlive hľadiac na malých belasých motýlikov, ktorí obletovali okolo červených a žltavých ruží. Potom jeho prsty začaly horúčkovite pracovať, modelujúc hlavu, ani nie mužskú, ani nie zvieraciu, ale akúsi rohatú, ťažkú smesu z obidvoch. Niečo frenetického bolo v pohybe tých skôr krátkych, tupých prstov, ako by hrdúsily to, čo práve tvorily.

VIII

V tom čase tí, ktorí slúžili svojej vlasti, cestovali, ako sa na Sparťanov patrí, v prvej triede obyčajných vozňov, a zobudili sa ráno v La Roche alebo na nejako tak cudzo znejúcom mieste, napiť sa bledšej kávy s bledým „briochom“. Tak to bolo s plukovníkom, pani Ercottovou a ich neterou, ktorí mali so sebou knihy, čo nečítali, jedlom, ktoré nejedli, a Irčanom, ktorý sa vracal z Východu. Mali ťažkosti, ako obyčajne, s umiestením nôh; nik ich nechcel stiahnuť hore na sedadlo a napokon, okrem Olive, urobili to všetci. Cez noc plukovník, ležiaci na sedadle oproti, viac ráz sa zobudil a videl, ako sedí schúlená vo svojom rohu s otvorenými očami. Hľadiac uprene na tú hlávku, ktorú natoľko obdivoval, vzpriamenú a nehybnú v tmavom slamenom klobúčiku proti tapetovému sedadlu, s času na čas prudko sa prebral. Dal nohy dolu, pričom vždy trošku kopol Irčana. Naklonil sa k nej vo tme a zašepkal tlmene, pociťujúc sťa by vôňu fialôk: „Môžem ti niečím poslúžiť, drahá?“ Keď sa usmiala a pokrútila hlavou, na chvíľu zatajil dych, presvedčiť sa, či Dolly spí, potom zasa vytiahol nohy nahor a pri tom trošku kopol Irčana. Raz po takejto výprave nezaspal úplných desať minút, čudujúc sa jej vytrvalej nehybnosti. Lebo naozaj, ona prežívala túto noc v snivom pocite, že Lennan je pri nej a drží jej ruku v svojej dlani. Zdalo sa jej, že naozaj cíti dotknutie jeho prstu na malom kúsku holej dlane tam, kde sa otvárala rukavička. Toto tajomné spoločenstvo v chvate tmavej noci bolo naozaj podivné — nebola by spala za nič na svete. Nikdy necítila, že je mu tak blízko ako teraz, ani vtedy, keď jej dal ten jediný bozk pod olivami; ani keď jeho hlas šepkal slová, ktoré tak dychtivo vnímala. A znova prežila v duchu tých štrnásť zlatých dní v nekonečnom rade rozpomienok. Ich rozpomienky boly ako kvety, bolo v nich toľko vône, tepla a farby; a zo všetkých azda najpáľčivejšia bola rozpomienka na chvíľku pri dvierkach ich koča, keď riekol tak ticho, že to mohla len ona počuť: „S Bohom, moja drahá.“ Predtým ju tak nikdy nepomenoval. Ani to dotknutie sa jej líca sa nevyrovnalo jednoduchému skvostu tohoto slova. A po mnohých a mnohých tmavých hodinách nad hlukom a rachotom vlaku a chrápaním Irčana jej stále znelo v ušiach. Nebolo na tom nič zvláštneho, že sa cez celú tú noc ani raz nepodívala do tvári budúcnosti — nerobila nijakých plánov, neupovedomila si svojho postavenia; oddávala sa len rozpomienkam a polosnivému pocitu, že on sedí vedľa nej. Nech príde, čo chce, tejto noci patrí jemu. Také bolo to snívanie, ktoré jej skytalo mäkkú neúnavnú nehybnosť, čo tak dojala jej strýca vždy, keď sa zobudil.

V Paríži sa viezli zo stanice na stanicu kočom, ktorý sa nijako nehodil k tomu, aby si v ňom traja vystreli nohy — ako povedal plukovník. Keďže nevidel na neteri znaky ustatosti ani ľútosti, jeho myseľ sa vyjasnila a zdôveril sa pani Ercottovej v buffete na Gare du Nord, keď sa Olive šla umyť, so svojím náhľadom, že v tom asi veľa nebude, keď sa takto spravuje pri cestovaní.

Ale pani Ercottová odpovedala:

„Nezbadal si to nikdy, že Olive nikdy neprezradí to, čo nechce? Nie nadarmo má také oči.“

„Aké oči?“

„Oči, ktoré vidia všetko a zdajú sa nevideť nič.“

Vycítiac, že ju niečo bolí, plukovník skúsil vziať jej ruku do svojej.

Ale pani Ercottová chytro vstala a odišla, kam on nemohol za ňou ísť.

Plukovník, súc tak náhle opustený, hútal a bubnoval prstami na stole. Čo teraz? Dolly bola nespravedlivá. Chuderka Dolly. Mal ju práve tak rád, ako inokedy. Iste. Ale, či on môže za to, že je Olive taká mladá — a pekná; ako sa mohol o ňu nestarať a nechceť ju zachrániť z toho víru? Takto dumal, zúfajúc nad nerozumnosťou žien. Vôbec mu neprišlo na myseľ, že pani Ercottová spala práve tak málo, ako jeho neter, pozorujúc zavretými očami jeho každú malú výpravu a vraviac si: „Ako sa mne cestuje, o to sa nestará.“

Vrátila sa dosť upokojená, skrývajúc svoju bolesť a čoskoro sa rútili zas smerom k Anglicku.

Ale budúcnosť už začala klásť na Olive svoju ruku; kúzlo minulosti už tratilo svoju moc; pocit, že to všetko bol len sen, vzrastal každú chvíľu. Čochvíľa zasa vkročí do malého domu v tôni starého chrámu, ktorý jej akosi pripomínal detinstvo a prísneho otca s cizelovanou tvárou. Stretnutie s mužom! Ako to urobí? A dnes večer! Ale radšej nemyslela na dnešný večer. A tiež na všetky tie zajtrajšky, kedy nemusí robiť nič, na čo by sa mohla oprávnene ponosovať, ale kedy tiež nemôže robiť nič bez pocitu, že všetko priateľstvo a chuť a farba sa stratily zo života a že je v zajatí. Cítila, že zo svojho sna znova vkĺzne do tých zajtrajškov; stratená, môžbyť, bez všetkých snáh. Odísť do domku pri rieke, kam jej muž dochodil len na konci týždňa, bývalo jej posiaľ obľahčením; lenže tam nebude videť Marka — ak len… Potom s myšlienkou, že ho bude videť, že ho musí ešte raz videť, všetko sa zasa vyjasnilo. Keď ho len uvidí, čo ju po ostatnom? Už nikdy tak, ako prv!

Plukovník jej podával ručnú tašku; jeho veselé: „Zdá sa, ako by malo byť more rozbúrené,“ ju prebralo. Tešiac sa, že bude sama a teraz už aj dosť ustatá, išla do dámskej kabíny a spala, kým sa plavili a až ju zobudil hlas starej stewardky: „Pekne ste sa vyhajali. Už sme na druhej strane, slečna!“ Ah! Keby ňou teraz naozaj bola! Snívalo sa jej, že sedí na kvetnatom poli a Lennan ju chytil za ruku a pomohol jej vstať so slovami: „Už sme tu, moja drahá.“

Batožinou ovešaný plukovník na palube sa obzeral za ňou a hľadel sa držať v istej diaľke od svojej ženy. Dal znamenie bradou. Hľadajúc cestu k nemu, náhodou pozdvihla oči. Pri zábradlí prístavišťa nad sebou zbadala svojho muža. Opieral sa, hľadiac uprene nadol; ľudia, ktorí pri ňom stáli pre jeho vysokú, širokú postavu sa celkom strácali. Vyholená, hranato vykrojená tvár s tými temer epileptickými pánovitými očami, bola taká nehybná a prenikavá, že všetky súsedné tvári zmizly. Videla ho veľmi jasne, zbadajúc aj striebristý nádych v jeho vlasoch na obidvoch stranách pod slameným klobúkom; zdalo sa jej ako by bol prihrmotný na svoj úhľadný belasý oblek. Jeho tvár trošku zmäkla; pohol koľkosi rukou. Odrazu jej prišlo na um: Čo keby tak bol s nimi cestoval Mark, ako to chcel urobiť? Tmavý, masívny tvor, ktorý sa na ňu usmieval, bol navždy jej nepriateľom, pred ktorým sa musí mať na pozore, a ktorému sa musí, nakoľko je to možné, vyhýbať; pred ktorým musí aspoň tajiť všetky svoje pravé myšlienky a nádeje. Bola by sa svíjala a kričala, namiesto toho silnejšie stisla držiatko svojej batožiny a usmievala sa. Hoci aj poznala jeho nálady, cítila v jeho pozdrave, v tom, ako urputne chytil jej ramená, že v ňom tleje nejaký cit, ktorého povahu nemohla celkom odhadnúť. Jeho hlas mal chmúrnu úprimnosť: „Rád som, že si už zpäť, — myslel som, že už nikdy neprídeš.“ Súc jeho korisťou, bola premožená pocitom telesnej mdloby, takže sa horko ťažko dostala do oddielu, ktorý jej rezervoval. Zdalo sa jej, že hoci aj mala nejasné predtuchy, ale do tej chvíle jednako len nemala ani najmenšie tušenie o tom, čo má teraz pred sebou; a keď zahundral: „Musíme vziať aj tie skameneliny?“ obzrela sa, či idú za nimi strýc a teta. Aby vyhla rozhovoru, tvárila sa, že je ustatá od cestovania a so zatvorenými očami oprela sa v svojom rohu. Keby ich len mohla otvoriť a videť nie túto tvár s hranatými čelusťmi a s prenikavým, pánovitým pohľadom, ale ten druhý s roztúženými očami, čo ju oddane zbožňovaly. Nekonečná cesta skončila až priskoro. Na stanici v Charing Crosse sa celkom zúfalo držala plukovníkovej ruky. Až zmizne jeho láskavá tvár, bude celkom stratená. Potom v zatvorenom fiakri počula muža povedať: „Nebozkáš ma?“ a nechala sa objať.

Hľadela mysleť: Čo ma po tom? To nie som ja, to nie je moja duša — len moje biedne pery.

Počula, ako vraví: „Nezdá sa, že by ťa to nejako zvlášť tešilo, že ma vidíš,“ a potom: „Počul som, že tam bol s vami mladý Lennan. Čo tam robil?“

Cítila zmätok náhleho strachu, bála sa, že to bude na nej badateľné a spamätala sa v neprirodzenej duchaprítomnosti, všetko v chvíľke, kým odpovedala: „Ah, bol len na prázdninách.“

Uplynulo niekoľko sekúnd, kým riekol:

„Nespomenula si ho v svojich listoch.“

Odpovedala s chladom: „Nie? Stýkali sme sa.“

Vedela, že na ňu hľadí zvedavým, polovýhražným pohľadom. Prečo, ah, prečo nemôže hneď tu zvolať: „Milujem ho, počuješ? — Milujem ho.“ Takým hrozným sa jej zdalo toto zapieranie lásky polovičatými lžami. Ale všetko to bolo ešte oveľa chmúrnejšie a beznádejnejšie, ako si myslela. Ako jej teraz bolo nepochopiteľné, že sa raz odovzdala tomuto mužskému na celý život. Keby sa len od neho mohla dostať do svojej izby, robiť tam plány a premýšľať. Jeho s patetickou chtivosťou a s výhražnou zvedavosťou tekajúce oči ju však nenechaly, kým riekol: „Nepoškodilo ti to. Vyzeráš veľmi dobre.“ Ale, hoci sa vedela opanovať, jeho dotknutie pre ňu bolo jednako len priveľa. Schúlila sa, ako by ju bol udrel.

„Čo ti je? Ublížil som ti?“

Zdalo sa jej, že sa vysmieva — potom si však práve tak páľčivo upovedomila, že to nerobí. A potom jej zasa na um prišlo celé to nebezpečenstvo, s úplnou silou zúfalstva, nebezpečenstvo, ktoré hrozilo jej a azda aj Markovi, ak sa bude uťahovať pred týmto mužským, a opanovala sa, vsunula svoju ruku pod jeho rameno a riekla: „Ustatá som. Nastrašil si ma.“

Ale on odstrčil jej ruku, odvrátil tvár a hľadel uprene cez oblok. A tak prišli domov.

Keď ju zanechal samotnú, ostala tam, kde práve stála pri skrini, bez hlasu a pohybu, rozmýšľajúc: Čo budem robiť? Ako budem žiť?

IX

Keď sa Mark Lennan po ceste z Beaulieu dostal do svojho bytu v Chelsea, išiel hneď k hŕbe listov, prezrel ich dva razy a potom stál ticho s ohromujúcim, chorým pocitom. Prečo nepísala, ako mu to sľúbila? Teraz si uvedomil, hoci aj nie celkom — čo je to, ľúbiť vydatú ženu. V tom napnutí musí čakať aspoň osemnásť hodín, kým ju bude môcť navštíviť a dozvedeť sa, čo jej v tom prekážalo a kým počuje s jej pier, že ho ešte miluje. Zo zákonných milovníkov aj ten najchladnejší mal prístup k svojej láske, ale on je prinútený mať dušu v plameňoch, v tejto smrtiacej trpezlivosti, zo strachu, neurobiť niečo, čo by ju mohlo ohrožovať. Telegrafovať? To sa neopovážil. Písať? Dostala by to prvou poštou, ale, či mohol povedať niečo, čo by nebolo nebezpečné, keby to náhodou dostal do rúk Cramier? Urobiť návštevu? Ešte nemožnejšie, aspoň do tretej hodiny budúceho dňa. Jeho pohľad blúdil po atelieri. Boli títo domáci bôžikovia a všetky jeho práce tie isté, ktoré tu nechal pred dvacať dňami? Zdalo sa mu teraz, že jestvujú len preto, aby mohla prísť podívať sa na ne — prísť a sedeť v tom kresle a piť z tej čaše a dovoliť, aby jej dal za chrbát tento vankúš a pod nohy tento stolček. Videl ju tak živo opierať sa chrbtom o kreslo a hľadeť na neho, že sotva mohol veriť, že tam posiaľ nikdy nesedela. Bolo to čudné, že hoci sa pre nič nerozhodli, hoci si nepriznali, že ich láska nemôže ostať platonickou, hoci sa v ich vzťahoch nič nezmenilo, okrem toho nepatrného bozku a niekoľko šeptom povedaných slov — jednako všetko bolo iné. Keby sa mu pred mesiacom bolo zapáčilo, bol by hneď pokojne šiel do jej domu. Bolo by sa to zdalo celkom neškodným a celkom prirodzeným. Teraz nebolo možné otvorene urobiť ani tú najmenšiu vec, ktorú by neschvaľovala prísna tvár. Prv alebo neskôr bude sa zdať, že odkladá všetky obyčaje a že je tým, čím nie je — naozajstným milencom! Naozajstným milencom! Kľakol pred prázdne kreslo a vystrel ruky. Nič podstatné — nijaké teplo — vôňa — nič! Túžba, ktorá preletela povetrím ako vietor cez trávu.

Išiel k okrúhlemu oblôčku, cez ktorý bolo videť rieku. Bol posledný májový večer, súmrak sa stlal nad vodou, šero oddychovalo v stromoch, povetrie bolo teplé. Lepšie bolo byť vonku a prechádzať sa nocou, vonku v odlive a prílive vecí, medzi ľuďmi, ich srdcia bily, ako na tomto mieste, ktoré bez nej bolo také studené a bezvýznamné.

Bledý nádych lámp, tých mučeníc mesta, menil sa na sýtu pomarančovú farbu a hviezdy vychádzaly. Pol desiatej! O desiatej hodine, a nie prv, pôjde okolo jej domu. Mať niečo pred sebou, hoci aj niečo prchavé a bezútešné, to mu pomohlo. Ale v sobotu večer nebude zasedať snemovňa. Cramier bude doma; alebo budú obidvaja preč; alebo azda budú vonku v svojom domku pri rieke. Cramier! Ktorý krutý démon zavinil v jej živote toto manželstvo! Prečo sa s ňou stretol, až keď už bola pripútaná k tomuto mužskému! Od negatívneho pohŕdania človekom, ktorý alebo nebol dosť citlivý poznať, že jeho manželstvo nie je šťastné, alebo nebol dosť ušľachtilý obľahčiť podľa možnosti nešťastie svojej ženy, — prešiel k žiarlivej nenávisti, sťa by k oblude. Jeho pocit bolo by uspokojilo len to, keby bol mohol v smrteľnom zápase stáť oproti Cramierovi… A jednako, tento mladý človek bol od prírody jemný!

Srdce mu bilo zúfale, keď sa blížil k ulici, ktorá patrila medzi staré, pekné, ale zmiznuvšie uličky Londýna. Bola veľmi úzka a nebolo možno sa v nej skryť. Pomyslel zmätene na to, čo by povedal, keby ho tak niekto stretol v tomto zapadlom kúte. Iste by povedal nejakú lož. Lže budú teraz jeho každodenným zamestnaním. Lže a nenávisť, tieto násilnosti života budú sa mu zdať celkom prirodzenými v násilnosti lásky!

Stál, váhajúc za chvíľku, pri zábradlí starého chrámu. Bol čierny s bielymi žilkami, s priezračnými vrcholcami v pološere podobal sa nejakej obrovskej vidine. Ako by tam bolo vymodelované mysterium. Obrátil sa a šiel rýchlo cez ulicu pozdĺž domov na druhej strane. Okná jej domu boly osvetlené! Teda nebola preč! Matné svetlo v jedálni, svetlo v hornej izbe — akiste jej ložnica! Nebolo možnosti privábiť ju k obloku, ako by mohla jeho duša ta vzlietnuť a zavolať si ju? Môžbyť, že nie je tam, môžbyť, že je to len sluha, ktorý nesie horúcu vodu. Už bol na konci ulice, ale nemohol odísť prv, kým tadiaľ neprešiel ešte aspoň raz. Kráčal pomaly, so schýlenou hlavou, zdanlive roztržitý, banujúc za každým kúskom dlažby a stále kradmo hľadiac na okno so svetlom a záclonami. Nič! Zasa bol pri chrámovej ohrade a zasa sa nemohol odtrhnúť. V zatvorenej, pustej uličke sa nepohla ani duša, ani mačka, ani pes; nič živého, len veľa diskrétnych osvetlených okien. Ako závojom zahalené tvári, ktoré neprezrádzaly nijaké city a zdaly sa pozorovať jeho nerozhodnosť. Myslel si: „Ach, iste je ešte veľa takých ľudí ako som ja. Mnohí sú tak blízko a jednako tak ďaleko! Mnohí musia trpeť.“ Ale čo by tak bol za to dal, keby sa tie záclony boly tak rozhrnuly. Potom sa odrazu naľakal blížiacej sa postavy, chytro sa obrátil a odišiel.

X

Na druhý deň o tretej hodine šiel na návštevu.

V strede jej bieleho salóna, ktorého mriežkované okno vyplňovalo celú stenu, stál malý stolík a na ňom strieborná váza so skorými stračími nôžkami, boly asi z ich záhrady pri rieke. A Lennan čakal, hľadiac uprene na tie kvety, ktoré sa tak podobaly belasým motýlikom a podobne zafarbeným svrčkom, pripevneným na bledozelené stopky. V tejto chyži trávi ona svoje dni, strážená ním. V najlepšom prípade bude sem môcť prísť raz v týždni na hodinu alebo dve z tých sto šesťdesiatich ôsmich, ktoré by s ňou chcel tráviť.

A odrazu si upovedomil jej prítomnosť. Vstúpila bez šumu a stála pri klavíre taká bledá v svojich baršúnovo-bielych šatách, takže jej oči zdaly sa byť čiernymi ako uhoľ. Sotva poznával jej tvár, ako pred chladom zatvorený kvet.

Čo urobil? Čo sa stalo za tých päť dní, že sa k nemu takto spravuje? Vzal jej ruky a chcel ich pocelovať, ale ona chytro riekla:

„On je tu.“

On mlčal, hľadiac na tvár, ktorú zmrazil hrozný pokoj, na porušení ktorého, tak sa mu videlo, že visí jeho život. Konečne riekol:

„Čo je to? Nie som vám preca len ničím?“

Ale hneď ako to povedal, vedel, že to nemal urobiť a objal ju. Zúfale sa ho chytila, potom sa mu vymkla a riekla:

„Nie, nie, sadnime si pokojne.“

Ticho poslúchol a nepriznávajúc si, čo všetko bolo za tým zvláštnym chladom a týmto zúfalým objatím; všetka útrpnosť so sebou, opovrhovanie samým sebou, všetok stud a zlosť a túžba vydatej ženy prvý raz so svojím milým v dome manžela.

Zdalo sa, že sa namáha prinútiť ho zabudnúť na jej divné správanie sa; byť takou, akou bola cez tých štrnásť dní v slnečnej žiare. Odrazu však, pohybujúc perami, riekla:

„Chytro. Kedy sa môžeme videť? Prídem k vám zajtra na čaj,“ a sledujúc smer ich očí, zbadal Cramiera, ktorý práve vstupoval. Bez úsmevu, v nízkej chyži ohromný, prišiel k nim a podal ruku Lennanovi; potom pritiahol nízku stoličku medzi ich stoličky a sadol si:

„Tak ste zpäť,“ riekol. „Dobre ste sa bavili?“

„Vďaka, veľmi dobre.“

„Bolo to pre Olive šťastie, že ste tam boli; také miesta bývajú veľmi nudné.“

„Bolo to pre mňa šťastie.“

„Niet pochybnosti.“ A s tým slovom obrátil sa k svojej žene. Lakte mal položené na operadle stoličky, takže jeho zaťaté pästi boly obrátené nahor; pôsobilo to tak, ako by vedel, že drží obidvoch, každého v jednej ruke.

„Čudujem sa,“ vravel pomaly, „že mužskí ako ste vy, ktorých na svete nič neviaže, usadia sa v meste ako je Londýn. Myslel by som, že Rím alebo Paríž by boly primeranejšie pre vaše pôsobenie.“

V jeho hlase, v tých jeho trošku krvou podbehnutých očiach, so silným pohľadom, v jeho celom vzhľade bola nejaká utlmená vyhrážka a opovrhovanie, ako by si myslel: Ak mi prídete do cesty, rozmliaždim vás.

A Lennan si myslel:

„Ako dlho tu musím sedeť?“ Na druhej strane jeho medzi nich tak pevne usadenej postavy, zachytil jej pohľad, rýchly, istý, časove obdivuhodne uhádnutý — zas a zas — ako by ju k tomu prítomné nebezpečenstvo povzbudzovalo. Jeden z týchto pohľadov iste — iste zbadá Cramier. Treba sa obávať, že sa lastovička zabije o múr, ponad ktorý len-len, že preletí? Vstal, nemohúc to dlhšie vydržať.

„Idete?“ To jediné, zľahka povedané slovo malo nenapodobniteľne drzý nádych.

Sotva videl svoju ruku, keď sa dotkla Cramierovej ťažkej pästi. Potom si upovedomil, že ona stojí tak, že ich tvári, keď sa budú lúčiť, nebude možno videť. Ich oči sa usmievaly, ale tiež aj prosily; ich pery vyformovaly slovo zajtra. Zúfalo jej stisol ruku a odišiel.

Nikdy sa mu nesnívalo, že bude tak hrozné videť ju v prítomnosti muža, ktorému patrila. Za chvíľu sa mu zdalo, že sa jej bude museť zriecť, zriecť sa lásky, ktorá ho hnala do šialenstva.

Vystúpil na omnibus, ktorý šiel na západ. Znova sa začalo dvacať štyri hodiny trvajúce hladovanie. Na tom mu nič nezáležalo, čo urobí s nimi. Znamenaly len toľko túženia, ktoré musí prečkať — toľko túženia, a napokon, aká úľava? Hodina, alebo dve pri nej, a pri nej sa bude museť zúfalo opanovať.

Ako väčšina umelcov a málo Angličanov žil skôr z citov ako hmotných vecí; a preto nenachodil nijakého útočišťa v rozhodnutí. Ale niekoľko ráz sa rozhodol, že sa jej zriekne, že bude verný ideálu služby bez odmeny; že ju zaprisahá, aby odišla od Cramiera a prišla k nemu — a každé to rozhodnutie opakoval niekoľko ráz.

Pri Hyde Park Corner sostúpil a išiel do parku, mysliac si, že mu pomôže prechádzka.

Sedelo tam veľa ľudí, užívajúcich proti bolesti divotvorný liek; chtiac im vyhnúť, držal sa blízko kraja a temer sa srazil s pani Ercottovou a plukovníkom, ktorí šli smerom od Knight-Bridgu, koľkosi rozpálení, lebo sa práve naobedovali a vraveli o „Monte“ v dome nejakého generála. Privítali ho prekvapení ako ľudia, ktorí si to už veľa ráz povedali: „Tento mladý človek tu bude ako na koni.“ Teší ich to, vraj, nesmierne, že sa s ním takto stretajú. Kedy prišiel? Mysleli, že pôjde ešte do Talianska — mal skôr vzhľad ustatého človeka. Neopýtali sa ho, či ju už videl — súc priláskaví a môžbyť, že sa aj báli, že odpovie „áno“, čo by ich bolo priviedlo do pomykova; alebo, že odpovie „nie“, čo by ich priviedlo ešte do väčšieho pomykova, keby sa tak dozvedeli, že mal povedať „áno“. Či by si trošku neposedel s nimi — za chvíľu sa pôjdu podívať na Olive, ako sa jej vodí. Lennan zbadal, že ho vystríhajú. A premáhajúc sa, aby na nich hľadel rovno, riekol: „Idem práve odtiaľ.“

Pani Ercottová v ten večer vyslovila svoje dojmy.

„Chudák, mladý človek, je celkom uštvaný. Bojím sa, že z toho budú desné zmätky. Zbadal si, ako rýchlo od nás ušiel? A je chudý. Keby nebol ohorený, mal by celkom chorú farbu. Oči toho šuhaja sú také patetické; a ináč mával v nich taký príjemný úsmev.“

Plukovník, ktorý jej zapínal šaty, zastal pri operácii, vyžadujúcej sústredenie mysle.

„Velká škoda,“ zahundral, „že nemá roboty. To pláckanie hliny a či čo to robí, je na nič. A zapnúc pomaly jeden háčik, rozopäl niekoľko druhých.

Pani Ercottová pokračovala:

„A videla som Olive, keď si myslela, že na ňu nehľadím; bolo to práve tak, ako by bola sňala masku. Ale Robert Cramier to nebude trpeť. Ešte vždy ju miluje; zbadala som to. To je tragické, Janko môj.“

Plukovníkovi spadly ruky s háčikov.

„Keby som si to bol myslel,“ riekol, „bol by som v tej veci niečo urobil.“

„Keby si mohol niečo urobiť, nebolo by to tragické.“

Plukovník ustrnul. Veď by sa ešte vždy dalo niečo urobiť.

„Čítaš priveľa románov,“ riekol, „— ale bez ducha.“

Mrs. Ercottová sa usmiala, a neodpovedala na výčitku, ktorú už často počula aj predtým.

XI

Keď Lennan po tomto stretnutí sa s Ercottovci prišiel do svojho bytu, našiel v listovej skrinke navštívenku: „Mrs. Doone,“ „Miss Sylvia Doonová,“ a na nej tužkou napísané slová: „Príď nás pozreť, kým odídeme do Hayle — Sylvia.“ Zahľadel sa bez myšlienky na okrúhle písmo, ktoré tak dobre poznal.

Sylvia! Azda by mu nebolo vedelo nič prezradiť, nakoľko bol zaplavený svet týmto tornádom jeho náruživosti. Sylvia! Temer by bol zabudol, že jestvuje; a jednako, bolo to len lani, po jeho definitívnom presídlení sa do Londýna, čo sa s ňou často vídaval; a mal o nej zasa sladké myšlienky — s tými jej zlatými vlasmi, jej verným pohľadom, s jej sladkou nehou. Potom odcestovali k vôli zdraviu jej mamičky na zimu do Alžíra.

Keď sa vrátili, už sa vyhýbal stretnutiu sa s ňou, hoci to bolo predným, ako Olive odišla do Monte Carla, prv, ako si upovedomil svoje city. A od toho času! Nepomyslel na ňu ani raz. Ani raz! Svet sa naozaj prepadol. „Príď nás pozreť — Sylvia.“ Táto myšlienka ho podráždila. Takto neukojí svoju túžbu a netrpelivosť.

Potom mu prišlo na um: Prečo nezahlušiť tieto hodiny čakania do zajtrajšieho stretnutia tým, že sa bude plaviť po rieke vedľa jej domku? Ešte mohol zachytiť jeden vlak.

Do dedinky prišiel už potme a prenocoval v hostinci; na druhý deň ráno vstal zavčasu, vzal člnok a vesloval po prúde. Bralá na druhom brehu boly vysadené vysokými stromami. Slnce ožiarovalo nežne ich listy a jasavý prúd bol rozčuchraný vánkom, ktorý pohyboval šachorom a jemne kolísal vodné kvety. Tenká biela čiara vetra na belasej oblohe robila pruh. Položil veslá do lodky, plával s prúdom, počúvajúc divé hrdličky, a pozorujúc lety lastovičiek. Keby tu len ona bola! Takto strávil celý deň plavením sa po prúde. Keby si len trochu mohol odpočinúť od roztúženia! Vedel, že jej domček stojí na tej istej strane ako dedinka a zrovna za ostrovčekom. Vravela mu raz o tisinovej stromovej ohrade a o bielom holubníku temer pri vode. Doplavil sa k ostrovčeku a nechal čln vbehnúť na tichú vodu. Ostrovček bol zarastený vrbinou a jelšami, v žiare ranného svetla tmavý a báječne tichý. Nebolo tu miesta pre veslovanie; vzal lodný hák a proboval odraziť sa od dna; ale zelená voda bola prihlboká a poprerastaná silnými koreňmi, takže sa s hákom musel zachytávať do haluzia. Vtáci, tuším, vyhýbali tomuto šeru, len straka prekrižovala belasý pruh neba a zaletela nízko za vrbinu. Povetrie malo sladnúcu, zemitú vôňu pribujného lístia; ako by tu bol býval pochovaný všetok jas. Bol rád, keď vyplával pod obrovským topoľom do rozochveného zlatého a strieborného svitu rána. A temer hneď zbadal tisinovú ohradu na kraji bledozeleného trávnika a smetanovobielo natretý holubník na vysokom stĺpe. Okolo neho sedelo a lietalo niekoľko hrdličiek a snehobielych holubov; a za trávnikom bolo videť tmavú verandu nízkeho domu, pokrytého práve odkvitajúcou vistáriou. Dych vône pozdného orgována a sviežo nakosenej trávy ho ovial so zvukom žacieho stroja a bzučaním množstva včiel. Bolo tu pekne a zdalo sa, že hoci tu bolo veľmi ticho, jednako sa tu vznášalo niečo z toho vzletu, ktorý tak miloval na jej tvári, na jej zvlnených vlasoch a v rýchlom mäkkom pohybe jej očí — a či to bola len temnota tej tisiny, belosť toho holubníka a tie hrdličky, ktoré tu lietaly.

Dlho ležal ticho pod brehom, dávajúc pozor, aby na seba neupozornil záhradníka, ktorý s opatrným cvikom posunoval stroj krížom krážom po trávniku. Ako si želal, aby tu s ním bola! Bolo to podivné, že mohla byť v živote taká krása a divá mäkkosť, že až srdce bolelo od rozkoše, a v tom živote boly šedé pravidlá a prísne prekážky — sťa by rakvy šťastia! Že pre lásku a radosť boly zatvorené dvere! A tej lásky a radosti v svete bolo tak málo! Ona, ktorá bola duchom toho odlietajúceho, rusalke podobného leta, bola tak predčasne zavretá do zimy tmavého smútku. Bola v tej myšlienke nenávistná múdrosť; zdalo sa to tak prísnym a násilným, podobným mŕtvole, príšerným a tak úzkym a výstredným! Aký smysel to má, že je ona nešťastná! Aj keby ju nemiloval, práve tak by nenávidel jej osud — lebo všetky také prípady uväznených životov už od detinstva vznecovaly v ňom hnev.

Mäkké biele oblaky — tí jasní, nikdy nie nadlho vzdialení, anjeli rieky — začaly teraz rozprestierať peruti nad lesmi; a vietor utíchol natoľko, že ospalé teplo a šumenie leta hustlo nad vodou. Starý záhradník dokončil žatie trávy a prišiel s košíčkom zrna nakŕmiť holubov. Lennan sa čudoval, ako k nemu idú tie jemné a vrtkavé hrdličky, ktoré sa v kŕdli držaly stranou. Na mieste starého mužského videl tam ju, ako kŕmi z dlaní týchto vtákov Cypru. Akú skupinu by mohol vytvoriť, ako sadajú a lietajú vôkol nej! Keby patrila jemu, čo všetko by nedokázal, urobiť ju nesmrteľnou, — ako antickí Gréci a Rimania, ktorí zachránili svoje milovnice pred zhubou Času…

Vrátil sa do svojho londýnskeho bytu dvoma hodinami predtým, ako ju mohol čakať. Žijúc tam sám, a keď len každé ráno prišiel sluha na hodinu dve upratať a potom zasa odišiel, nemusel byť opatrný. Zaopatril kvety, ovocie a cukroviny, z ktorých, vedel vopred, že jesť nebudú — a keď prichystal čajový stolíček a najmenej dvacať ráz dôkladne prezrel izbu, sadol si s knihou k malému okrúhlemu oknu, vyzerať ju. Sedel veľmi ticho, nečítal ani slova, ustavične ovlažujúc suché pery, vzdychal, chtiac uľaviť napätiu svojho srdca. Konečne ju videl prichádzať. Išla tesne pri zábradliach domov, nehľadiac ani napravo, ani naľavo. Mala ľahké, letné šaty a slamený klobúk najbledšej kávovej farby, s úzkou čiernou baršúnovou stuhou. Prešla bočnou ulicou a zastala na vterinu, vrhla vôkol sladký pohľad, a šla odhodlane ďalej. Prečo ju tak miluje? Čo bolo tajomstvom jej príťažlivosti? Iste nie povedomé vábenie. Nikdy nikto sa menej nevynasnažoval fascinovať ako ona. Nemohol sa rozpomenúť ani na tú najmenšiu vec, ktorou by ho bola chcela k sebe pripútať. Azda to bola jej pasívnosť, jej vrodená hrdosť, ktorá nič neponúkala a nič nežiadala, akýsi mäkký stoicizmus jej povahy; to a nejaké mysteriózne kúzlo, tak skryté a intímne, ako vôňa v kvete?

Čakal s otváraním, až počul jej kroky celkom zblízka. Vstúpila bez slova, nepozrúc na neho. On tiež nepovedal ani slova, kým nezavrel dvere a nenadobudol istoty, že je dnuká. Potom sa obrátili k sebe. Jej hruď dmela sa trošku pod ľahučkým šatom, ale bola pokojnejšia ako on, vediac sa báječne opanovať pokojom pekných žien vo všetkých príbehoch lásky, ktorý sťa by hovoril: to je moje rodné ovzdušie!

Stáli a hľadeli na seba, ako by z toho pohľadu nemali nikdy dosť, kým napokon neriekol:

„Myslel som, že umrem prv, ako príde táto chvíľka. Niet minúty, aby som za vami netúžil tak úžasne, až mi je ťažko žiť.“

„A myslíte si, že ja za vami netúžim?“

„Tak príďte ku mne.“

Pozrela na neho smutne a pokrútila hlavou.

Vedel, že to neurobí. Nezaslúži si jej. Aké mal na to právo — žiadať ju, aby sa postavila proti svetu, odvážila sa na všetko a dôverovala mu natoľko — už teraz? Nemal na to srdca — naliehať slovom, lebo začal chápať paralyzujúcu pravdu, že už nič neosoží, rozhodovať sa na to, alebo ono; s láskou, akou bola tá jeho, prestal jestvovať ako osoba so svojou vlastnou vôľou. Bol ňou opletený a mohol len tak konať, keď jej a jeho vôľa tvorily jednotný celok. Nebol by nikdy schopný povedať jej: „Musíš!“ Priveľmi ju miluje. A ona to vedela. Nedalo sa tedy nič iné robiť, ako zabudnúť na bolesť a urobiť ju na hodinu šťastnou. Ale, čo tá druhá pravda — že v láske niet prestávky, niet odpočinku?… Aj bez polievania jednako len rastie tá kvetina, kým príde čas, keď ju možno odtrhnúť… ako oáza v púšti — týchto niekoľko minút s ňou osamote, bolo previate horúcim vetrom. Byť bližšie! ako sa nemal o to pokúšať? Ako nemal túžiť za jej perami, keď mohol bozkať len jej ruku? A ako nemal byť otrávený myšlienkou, že o niekoľko minút odíde od neho, a vráti sa do spoločnosti toho druhého, ktorý, hoci ho aj nemilovala, mohol ju videť a dotknúť sa jej, kedy chcel? Opierala sa práve o tú stolicu, kde ju v obrazotvornosti videl, a on sa odvážil len sedeť pri jej nohách a hľadeť nahor. A to, čo by bolo bývalo ešte pred týždňom šťastím, teraz bolo temer mukou, tak to bolo ešte ďaleko od jeho túžby. Bolo mukou udržovať hlas v súzvuku s triezvou sladkosťou jej hlasu. A s trpkosťou si myslel: Ako môže tam sedeť a nechceť ma, ako ju chcem ja? Ale, keď sa dotkla prstami jeho vlasov, nevedel sa opanovať, a bozkal ju na pery. Jej poddajnosť trvala len sekundu.

„Nie, nie, nesmiete!“

Jej smutným prekvapením hneď sa spamätal.

Vstal, odstúpil od nej a prosil o odpustenie.

A keď odišla, sadol si do kresla, v ktorom sedela. Stisnutie jej ruky, bozk, pre ktorý ju prosil, aby naň zabudla — zabudla. Toto mu už nemohlo nič vziať. Prehrešil sa, poľakal ju, držal sa negavaliersky. A jednako — úsmev čistého šťastia nechcel zmiznúť s jeho pier. Jeho chúlostivosť, jeho imaginácia mu temer navravely, že nechce nič viacej. Keby tak teraz mohol zatvoriť oči a zaniknúť, kým stratí tú chvíľočku polovičného splnu.

A s úmevom na perách oprel sa nazad a hľadel ako muchy krúžia a kolujú vôkol visiacej lampy. Bolo ich tam šestnásť, čo krúžily a kolovaly — neprestajne!

XII

Keď sa Olive vrátila z Lennanovej dielne a vstúpila zasa do tmavej, malej predsiene, išla zaraz k alkovni a najprv sa pozrela na vešiak. Boly tam všetky klobúky — cylinder, tvrdý klobúk i slamenák! Bol tedy doma! A v každom klobúku, sťa by videla hlavu svojho muža — s tvárou od nej odvrátenou — tak jasne, že mohla zbadať kožnatosť jeho tvári a krku. Myslela si: „Modlím sa za jeho smrť. Je to hriešne, ale modlím sa za jeho smrť.“ Potom ticho, aby nepočul, išla hore do svojej ložnice. Dvere jeho chyže boly otvorené, išla ich zavreť. Stál tam pri okne.

„Ach, ty si tu. Bola si niekde?“

„V národnej galerii.“

Bola to prvá úplná lož, ktorú mu kedy povedala, a prekvapilo ju, že nemá ani pocitu hanby, ani strachu, ale skôr radosti nad tým, že ho podviedla. Bol nepriateľom, a to tým väčším nepriateľom, lebo ešte vždy sa borila so sebou, dosť podivná vec, k jeho prospechu.

„Sama?“

„Áno.“

„Bolo tam nudno, však? Myslím, že si mala požiadať mladého Lennana, aby ťa ta vzal.“

„Prečo?“

Inštinktívne siahla k najsmelšej odpovedi; a jej tvár nič neprezrádzala. Ak mal prevahu v sile, bol v nevýhode pre jej rýchlosť.

Sklopil oči a riekol:

„Je to jeho odbor, nie?“

Stisla plecia a zavrela dvere. Sadla si na peľasť postele, veľmi ticho. V tej malej šarvátke vyhrala vtipom, môže veľa ráz vyhrať takto; ale videla úplnú ošklivosť tých vecí. Lož! Tá sa mala stať jej životom! To; alebo povedať s Bohom všetkému, čo jej teraz bolo milé, vrhnúť nielen seba, ale aj svojho milenca do zúfalosti — a prečo? Preto, aby jej telo bolo korisťou mužského v súsednej chyži, keď sa jej duša od neho navždy odtrhla! Také boly alternatívy, odhliadnuc od prípadu, keby slová „príďte ku mne“ boly viacej, ako slová. Či znamenaly viacej? Či by mohly znamenať viacej? To by znamenalo také šťastie, — keby jeho láska k nemu bola viacej, ako letná láska? A jej pre neho? Či boli oni viacej ako letní milenci? Ako to vedeť? A bez toho, že by o tom vedeli, ako by mohli spôsobiť ľuďom toľkú bolesť? Ako mohla zmariť sľub, o ktorom myslela, že ho rušiť nevie? Ako sa mohla tak zúfalo odtrhnúť od všetkých tradícií a náhľadov, v ktorých vyrástla? Ale už v prírode náruživosti je nechuť k pevnému rozhodnutiu… A odrazu jej prišlo na um: „Ak naša láska nemôže ostať tým, čím je a ak k nemu nemôžem navždy odísť, či niet už pre mňa inej cesty?“

Vstala a začala sa obliekať k obedu. Stojac pred zrkadlom, bola prekvapená, že jej tvár neprezrádza nič z tých strachov a pochybností, ktoré boly teraz jej stálymi sprievodcami. Bolo to preto, že, nech sa stane hocičo, ona milovala a bola milovaná! Rozmýšľala nad tým, aký by mala vzhľad, keby ju tak náruživo bozkal; prejavila by radosť prv, ako by ho zarazila?

V záhrade pri rieke mala kvety, ktoré, hoci ich aj opatrovala — hnaly divo a nemaly pravej farby, lebo maly mať inú pôdu. Bola podobná tým kvetom? Ah, keby len mala svojskú pôdu, rástla by rovno a správne!

Potom zbadala vo dverách svojho muža. Do toho času nenávidela ho len čiastočne; ale teraz ho nenávidela so slepým a naozaj slepým, hrozným citom. Čo chcel, stojac tam s očami na ňu uprenými? S tými silnými, trochu krvou podbehnutými očami, ktoré sa zdaly odrazu hroziť, túžiť a prosiť! Pritiahla si župan tesnejšie okolo pliec. Pristúpil k nej a riekol:

„Pozri sa na mňa, Olive.“

Proti svojej vôli a pudu poslúchla a on pokračoval:

„Daj si pozor! Vravím ti, daj si pozor!“

Potom ju chytil za plecia a pritiahol ju k sebe. A celkom denervovaná stála bez odporu.

„Chcem ťa,“ riekol; „mienim si ťa podržať.“

Potom ju odrazu pustil a zakryl si tvár rukami. Toho sa najväčšmi naľakala — to nebolo jeho zvykom. Len teraz pochopila, medzi akými hroznými silami kolísala. Ani nehlesla, ale jej tvár zbledla. Zpod tých rúk vydal nie celkom ľudský zvuk, zvrtol sa ostro a vyšiel. Klesla na stolicu pred zrkadlom, prevládaná najzvláštnejším citom, ktorý kedy poznala; ako by bola všetko stratila, i lásku k Lennanovi, i túžbu po jeho láske. Akú to má všetko cenu, akú cenu v takom svete? Všetko je ošklivé, aj ona je ošklivá. Všetko je len prázdnota! Ohavnosť, ohavnosť, ohavnosť! Bolo jej ako by vôbec nemala srdca! A v ten istý večer, keď jej muž odišiel do parlamentu, napísala Lennanovi:

„Naša láska nesmie sa nikdy stať zemskou, ako sa to mohlo stať dnes popoludní. Všetko je čierne a beznádejné. On má podozrenie! Vám sem chodiť je nemožné, a tiež prihrozné pre obidvoch. Nemám práva žiadať vás chodiť potajomky, neznesiem myšlienky na váš takýto čin a sama to tiež neznesiem. Neviem, čo robiť, alebo čo vraveť. Nateraz sa nepokúšajte ma videť. Musím mať čas, musím rozmýšľať.“

XIII

Plukovník Ercott nemal záľuby v dostihoch, ale, ako každý jeho rodák, mal zbožnú úctu k Derby. Jeho rozpomienky na tieto dostihy siahaly až do raného detstva, lebo sa narodil a rástol temer v ruchu cesty, vedúcej do Epsomu. Každý deň dostihov Derby a Oaks vyjachal na ponym videť, ako idú okolo cylindre a perá a tvrdé klobúky a perá malých; potom doma na poli závodil so starým Lindsayom medzi kravou, ako sudcom a šachorom, ktorý reprezentoval vyberané obecenstvo.

Ale pre nejakú vždy sa vyskytnuvšiu príčinu nikdy nevidel tieto veľkolepé dostihy a teraz mu prišlo na um, že je to jeho povinnosťou videť ich. Navrhol to Mrs. Ercottovej s koľkousi neistotou. Čítala priveľa kníh — nebol si istý, či bude súhlasiť. Keď vysvitlo, že áno, poznamenal mimochodom:

„A mohli by sme so sebou vziať Olive.“

Pani Ercottová odpovedala sucho:

„Vieš preca, že parlament má prázdniny?“

Plukovník zahundral:

„Toho chlapa si neželám mať so sebou.“

„Azda,“ riekla pani Ercottová, „chcel by si mať so sebou Marka Lennana?“

Plukovník pozrel na ňu s veľkými pochybnosťami. Dolly o tom hovorila, ako o tragédii — a „grande passion“, a ešte robí také návrhy! Jeho vrásky pomaly oživovaly a stisol ju okolo pásu.

Pani Ercottová neodolala tomuto činu.

„Choď sám s Olive,“ riekla. „Mne sa ta nechce ísť.“

Keď sa plukovník stavil pre svoju bratanicu, našiel ju už pripravenú a veľmi chladno sa pýtal na Cramiera. Zdalo sa, že mu nepovedala nič.

Odľahlo mu, ale ho to koľkosi vyšinulo z rovnováhy, zahundral:

„Azda ho to nebude mrzeť, že nepôjde?“

„Keby šiel, nešla by som ja.“

Táto pokojná odpoveď vrhla plukovníka zasa do obáv. Postavil si na hlavu biely cylinder a vzal ju za ruku.

„Moja drahá,“ riekol, „nechcem sa vtierať do tvojich citov; ale — ale, či by som pre teba nemohol niečo urobiť? Je to hrozné, videť, že si nebárs šťastná.“ Cítil, že zdvihla jeho ruku a pritisla na ňu tvár; a so súcitom utrpenia hladkal jej rameno rukou, na ktorej mal jasnú, novú rukavicu. „Miláček môj, bude to dobrý, radostný deň,“ riekol, „a zabudni na všetko.“

Bozkala mu ruku a odvrátila sa. A plukovník si sľúbil svätosväte, že nesmie byť nešťastná — také rozkošné stvorenie, taká nežná a priama a jemná v jej perleťovom obleku. Vzrušil sa a rukávom sviežo hladil svoj biely cylinder, zabúdajúc, že nemá plsti.

Cestou ta bol stelesnenou nehou, vyplňujúc jej želania prv, ako jej mohly prísť na um, rozprávajúc jej o živote v Indii a pozorne sa s ňou radiac, na ktorého koňa má klásť. Pravda, môže na vojvodovho koňa, ale je ešte iný kôň, ktorý sa mu veľmi páči. Poradil mu to jeho priateľ Tabor-Tabor, ktorý mal najlepšie arabské kone v Indii — a za slušnú cenu. Hoci plukovník nikdy nehral o peniaze, mal príjemný pocit, že jeho voľba, keby vyhral, mohla by mu vyniesť peknú sumu; myšlienka na priehru ho neznepokojovala. Ale uvidí koňa vlastnými očami v ohrade a bude ho môcť posúdiť. Ohrada bola ďalej od hluku a prachu — Olive sa bude páčiť. Kým prišli na miesto, zameškali už prvé dostihy, lebo plukovník bol toho náhľadu, že dôležitejšie je najesť sa. Chcel videť v jej lícach viacej farby, chcel počuť jej smiech. Jeho starý pluk ho pozval na nejaké občerstvenie, kde bude iste dobré šampanské. A bol na ňu pyšný, a za nič na svete by sa nebol dal pozbaviť toho, videť, ako ju tam tí mladí ľudia budú obdivovať; hoci bolo proti všetkým pravidlám brať so sebou dámu. A tak až pred druhými dostihmi sa dostali do ohrady. Tam vodili obradne dostihové kone. Každého z nich sprevádzala skupina ľudí, ktorí mu prezerali nohy a rebrá, chtiac poznať, či majú na neho klásť, a tiež ľudia, ktorí radi hľadia na celého koňa odrazu. Za chvíľu našli koňa, ktorého odporúčali plukovníkovi. Bol gaštanový s hviezdou na čele a parádne vykračujúci v odľahlom kúte. Plukovník, ktorý naozaj mal rád kone, bol oduševnený obdivom. Páčila sa mu hlava a páčil sa mu zadok; ale zvlášť sa mu páčily oči. Obdivuhodný tvor, samý rozum a oheň — azda je trošku rovný v pleciach na beh dolu vŕškom. A pri prehliadke sa plukovník prichytil, že uprene hľadí na svoju bratanicu. Koľká ušľachtilosť bola v tom dieťati! S delikátne klenutým obočím, malými úškami, jemnými, úzkymi nozdrami; a ako sa pohybovala — tak isto a pružne! Bola pripekná pre utrpenie! Aká škoda! Keby nebola taká pekná, ten mladý človek nebol by sa do nej zaľúbil. Keby nebola taká pekná, ten jej muž…! A plukovník sklopil zrak, lebo sa naľakal svojho objavu. Keby nebola taká pekná! Čo to všetko znamená? Cynizmus jeho úvahy ho ranil do živého. A jednako niečo v ňom samom zdalo sa s ňou súhlasiť. Čo teraz? Mal im dovoliť, aby ju medzi sebou roztrhali, a zničili preto, že je taká pekná? A nejako ho ten objav, že náruživosť skrsá z obdivu krásy a tepla, tvaru a farby, vyšinul z rovnováhy, lebo nebol zvyknutý filozofovať. Tá myšlienka sa mu zdala byť podivne hrubou, až nemravnou. Že by takto mala byť medzi dvoma žíznivými túžbami — vtáča medzi dvoma jastrabmi, ovocie medzi dvoma ústami! Bol to spôsob hľadeť na veci, ktorým to posiaľ ešte nerobil. Myšlienka, že by muž držal takto svoju ženu, že ten naoko tak nežný mladý človek by sa o ňu uchádzal; a myšlienka, že keby uvädla, stratila krásu, ich pažravosť, naozaj, pažravosť každého mužského, by ochabla — všetky tieto desné myšlienky zraňovaly ho tým väčšmi, lebo sa na neho dohrnuly s pozoruhodnou rýchlosťou. Tragická vec! Dolly to tak povedala. Divné a rýchle — sú ženy! Ale jeho rozhodnutie, že deň má byť radostný, zasa sa mu skoro vrátilo a znova sa rýchlo zabral do prehliadky obľúbeného koňa. Azda by mali naň položiť desať funtov a vrátiť sa na Stand? A na ceste videl plukovník neďaleko stáť pod stromom mladého človeka, a bol by prisahal, že je to Lennan. Ale bolo to nepravdepodobné, že by sem prišiel umelec. Ale celkom iste bol to mladý Lennan, vyparádený v cylindri. Ale, na šťastie, náhodou nebol k nim tvárou obrátený. Nepovedal nič Olive, nechtiac — zvlášť po týchto nemilých myšlienkach — brať na seba takú zodpovednosť, ustavične sa s ňou pohyboval smerom ku bráne, blahoželajúc si, že mal tak bystré oči. V tlačenici bol od nej na chvíľku odtrhnutý, ale skoro bola zasa pri ňom. A viac ráz si blahoželal, že sa nestalo nič, čo by bolo narušilo jej rovnováhu a pokazilo jej deň. Jej líca boly už teraz dosť teplé, jej tmavé oči planuly. Bezpochyby bola rozčulená myšlienkami na závody a na tých desať funtov, ktoré položil k vôli nej.

Neskôr to všetko rozprával pani Ercottovej. „Ten gaštanový kôň, ktorého mi odporúčal Tabor, nedobehol k cieľu — nemohol sa dostať dolu s vŕšku — vedel som to hneď, ako som ho videl. Ale to dieťa sa dobre zabávalo. Škoda, že si tam tiež nebola, moja drahá.“ O svojich hlbších myšlienkach a o tom, že zbadal mladého Lennana, nepovedal nič, lebo na zpiatočnej ceste útočilo na neho škaredé podozrenie. Či ju jednako nezočil ten mladý človek a či sa k nej nedostal v tej tlačenici pri bráne ohrady?

XIV

Jej list vznietil v Lennanovi oheň, aký v ňom ešte neplanul. Svetáckosť! Bola to svetáckosť, milovať tak, ako on miloval? Ak tomu bolo tak, za nič by nechcel byť iným, ako svetáckym. V rozochvení, ktoré mu spôsobil, prekročil Rubicon a spálil za sebou všetky člny. Bledá príšera gavalierskej oddanosti ho už nestrašila. Vedel, že sa nemôže zastaviť. Keď je to jej želanie, nesmie vyhľadávať s ňou stretnutia, ale keď sa s ňou stretne, bude sa boriť, ako by o život. Myšlienka, že by sa mu snažila uniknúť, zdala sa mu neznesiteľnou. To preca nemohla chceť! Ah! ona príde — musí prísť k nemu napokon. Pre jej lásku nebol by dbal stratiť svet, ba hoci i život.

Po tomto rozhodnutí mohol znova pracovať. Celý utorok modeloval veľkú verziu fantastickej býčej postavy, ktorú vytvoril, keď od neho odišiel plukovník na úvrší v Beaulieu. Pracoval s akousi zlomyseľnou radosťou. Do toho tvora vloží ducha vlastnenia, ktorý ju vzďaloval od neho. A kým jeho prsty hnietly hlinu, mal pocit, že má v hrsti Cramierov krk. Teraz, keď sa rozhodol, že si ju vezme, keď to bude možné, už nepociťoval toľko nenávisti. Jednako len, tento muž ju tiež miluje a nemôže za to, že ho ona nebárs rada vidí; nemôže za to, že mu ona stojí k dispozícii telom i dušou.

Zavítal jún s takou belasou oblohou, že ju nemohol zastreť ani londýnsky prach. Povetrie na každom námestí, v každom parku, v každom kúsku zelene, vírilo životom a spevom vtákov, kolíšucich sa na halúzkach. Verklíky po uliciach už viacej netúžily za juhom; milenci už sedeli v tôni stromov.

Ostať doma, keď nepracoval, bolo pre neho mukou; nemohol čítať a nemal smyslu pre drobné vzrušenia, zábavy a zamestnania, ktoré dovedna tvoria normálny život človeka. Každá zovňajšia vec ako by bola odpadla, scvrkla sa, nechajúc mu len rozpoloženie ducha, duševný stav.

Ležiac bdelo, myslel na veci minulé, ktoré pre neho nemaly ceny — súc roztopené plamom jeho citov. Naozaj, pocit jeho osihotenosti bol tak silný, že nemohol veriť ani prežitým veciam, čo utkvely v jeho pamäti. Stal sa planúcou náladou — len tým, a ničím iným.

Byť vonku medzi stromami, bolo jeho jedinou útechou.

V ten večer sedel dlho pod košatou lipou nad Serpentinou. Povieval tichý vetrík, práve len, že bolo cítiť jeho slabý šum. Čo keby sa tak mužskí a ženské, po prežití búrnych životov, premenili na stromy? Čo keby niekto, kto kedysi planul a túžil, rozprestieral nad ním tento listnatý mier — tento belasotmavý tieň proti hviezdam? Alebo boly azda hviezdy dušami mužských a ženských, ktorí sa navždy oslobodili od lásky a túžby? Odlomil halúzku lipy a pretiahol ju krížom cez tvár. Nekvitla ešte, ale voňala sviežo ako citron aj tu, v Londýne. Keby len na chvíľku mohol opustiť svoje srdce a odpočinúť si so stromami a hviezdami.

Na druhý deň nedostal od nej listu a on skoro stratil chuť ku práci. Bol deň dostihov Derby. Rozhodol sa, že ta pôjde, azda — tam bude aj ona. A keď aj nebude, najde tam rozptýlenie v zástupe a medzi koňmi. Videl ju v ohrade dávno predtým, ako ho zbadaly bystré oči plukovníka; a keď išiel za ňou v množstve ľudí, pri preplnenej bráne podarilo sa mu dotknúť jej ruky a šepnúť: „Zajtra, Národná galeria, o štvrtej pri Bacchovi a Ariadne. Pre Boha!“ Jej ruka v rukavičke stisla mocne jeho ruku; a zmizla. Ostal v ohrade, súc tak šťastný, že sotva dýchal…

Keď na druhý deň čakal pri označenom obraze, zahľadel sa naň s údivom. Zdalo sa mu, že sa odzrkadľuje jeho náruživosť v tom tmavom, hviezdnatom nebi a v očiach vznášajúceho sa boha. Či v duchu vždy nechvátal takto k nej? Minúty sa míňaly a ona neprichádzala. Čo urobí, keď nepríde? Iste by umrel sklamaním a zúfalstvom… Dosiaľ mal málo skúsenosti s húževnatosťou ľudského srdca; a s tým, ako ho život raní a deptá, a jednako len nechá byť ďalej… Potom ju zbadal ísť zo strany, odkiaľ ju nečakal.

Išli ticho dolu do pokojných miestností, kde visely Turnerove aquarely. Okrem dvoch Francúzov a starého úradníka nepovšimol si ich nik, keď pomaly kráčali pred malými obrázkami, a keď ho mohla videť a počuť len ona, začal.

Ale na dôvody, ktoré tak opatrne vybral, hneď zabudol; ostalo mu len nesúvislé modlikanie. Život bez nej nie je životom, a majú len jeden život pre lásku — jedno leto. Kde nie je ona, tam je tma — tmavé je aj slnce. Lepšie by bolo umreť, ako žiť takým falošným zlomeným životom, vzdialení jeden od druhého. Radšej hneď umreť, ako žiť s takou túžbou, vždy len túžiť a pozorovať zármutok druhého. A vlastne prečo? Myšlienka, že sa jej manžel dotýka, hoci aj vie, že ho nenávidí, ženie ho do šialenstva, zabíja ho. Bolo to potupenie mužnosti! Nie je dobre podporovať také veci. Sľub, z ktorého odlietol duch, je len poverou; je hriech ničiť si život len preto! Spoločnosť — veď to ona vie, musí vedeť — stará sa len o formy, zovňajšok vecí! Čo po tom, čo si myslí spoločnosť? Spoločnosť nemá duše, citu, ničoho! A ak bolo povedané, že by sa mali obetovať pre druhých, aby bolo na svete viacej šťastia, preca vie, že je to pravda, len keď je láska ľahkomyseľná a sebecká. Ale nie, keď sa ľudia milujú, ako oni, celým srdcom a celou dušou, takže by ochotne umreli jeden za druhého hocikedy, takže pre jedného bez druhého nemá vôbec nič nijakého smyslu. Nepomôžu tým nikomu, keď svoju lásku zavraždia a s ňou šťastie svojich životov, pokračovať v akejsi žijúcej smrti. A keby to bolo zlé, radšej by to zlo urobil a znášal následky! Ale nie je a nemohlo to byť zlé, keď takto cítili.

Kým ju takto prosil, jeho oči skúmaly ustavične jej tvár. Hovorila stále len: „Neviem — nemôžem vedeť — keby som len vedela.“ A potom mlčal s poraneným srdcom. Až pri jej pohľade, alebo dotknutí vybuchol zasa: „Vy ma jednako len milujete — áno; tak čo na všetkom záleží?“

Tak to išlo ustavične v to letné odpoludnie v opustenej miestnosti, určenej pre iné veci, do ktorej nevstúpili Francúzi, lebo boli priveľmi citní a úradník preto, lebo bol ustatý a ospalý. Napokon to vyvrcholilo v ohnivej, naliehavej otázke:

„Čo je to — čoho sa bojíte?“

Ale aj na to dostal tiež tú istú, v svojej monotónnosti ochromujúcu, smutnú odpoveď:

„Neviem, nemôžem povedať!“

Bolo to hrozné, museť takto útočiť na tento príšerný, tmavý, tajomný odpor; na tie neskutočné pochybnosti a obavy, ktoré svojou mlčanlivosťou stávaly sa aj jemu skutočnými. Keby mu len chcela povedať, čoho sa bojí! Nemohla to byť chudoba, — to u nej nebolo pravdepodobné — a okrem toho mal sám dosť pre obidvoch. Nemohla to byť strata spoločenského postavenia, ktoré ju len nudilo. Iste to nebol strach, že by ju on mohol prestať milovať. Čo to bolo? Pre Boha, čo?

Zajtra — riekla mu — pôjde sama do domku pri rieke; či by nemohla ísť miesto toho hneď k nemu? A ešte hneď večer išli by na juh, kde rozkvitla ich láska. Ale bolo to tu zasa: „Nemôžem, — neviem, musím mať čas!“ A jej oči maly dumavý svit lásky. Ako sa mohla zdráhať, váhať? Ale už bol celkom vyčerpaný, už neprosil viacej. Ani sa neprotivil, keď riekla: „Teraz musíme ísť a nechajte ma ísť domov samotnú. Budem písať. Azda — skoro — budem vedeť.“ Vyprosil si a vzal jeden bozk; potom okolo starého úradníka chytro vyšiel.

XV

Dostal sa domov premožený ustatosťou, ktorá však nebola celkom zúfalosťou. Urobil pokus, ktorý zlyhal — ale v ňom bola stále nepremožiteľná nádej náruživého milovníka… Práve tak sa mohol niekto pokúsiť v splne júna zastaviť letu tlkot srdca; odopierať kvetom ich tmavšiu farbu, alebo chrobákom ospalé bzučanie, ako udusiť v takom milovníkovi presvedčenie, že sa jeho nádej splní…

Ľahol si na pohovku a ostal tak dlhý čas celkom ticho, s čelom pritisnutým ku stene. Jeho vôľa sa už začala zotavovať k novému pokusu. Bolo to milosrdné, že odíde od Cramiera, že pôjde ta, kde ju v obrazotvornosti videl kŕmiť hrdličky. To mu nemohly zabrániť nijaké zákony, ani obavy, ani jej rozkazy, aby si ju jeho obrazotvornosť nepredstavovala vo dne v noci. Stačilo zavreť oči a už sa mu zjavila.

Niekoľko ráz opakované zvonenie ho vyrušilo a prinútilo ísť otvoriť dvere. Navštívil ho Robert Cramier. Keď ho vzhliadol, Lennanova letargia ustúpila zaoceľovanému pocitu. Čo ho sem vedie? Sliedil azda za svojou ženou? Opanovala ho túžba po telesnom boji. Cramier bol vari o pätnásť rokov starší, ale vyšší, ťažší, silnejší. Rovnaké možnosti na obidvoch stranách.

„Nebude sa páčiť ďalej?“ riekol.

„Ďakujem.“

Jeho hlas znel tým istým výsmechom ako v nedeľu. Prišlo mu na um, že sa, hádam, Cramier domnieva, najsť tu svoju ženu. Ak to bola pravda, neprezradil to nijakým nemotorným obzeraním. Vstúpil do izby obozretným, ľahkým, a na tak veľkého mužského dobre vyváženým krokom.

„Tak tuná tvoríte svoje majstrovské diela?“ riekol. „Vytvorili ste niečo veľkého po svojom návrate?“

Lennan sňal obaly s polovymodelovanej postavy býčieho človeka. Mal z toho zlomyseľnú radosť. Pozná Cramier samého seba v tomto tvorovi s ušami podobnými rohom a s obrovským, vypuklým čelom? Ak prišiel tento človek, ktorý jej šťastie má pod opätkom, vysmievať sa, ujde sa mu aspoň to, s čím prichádza. A čakal.

„Vidím. Biednemu zvieraťu nasádzate rohy.“

Ak zbadal Cramier podobnosť a odvážil sa pridať ešte trošku cynického humoru, na čo by sochár nikdy nebol pomyslel? To vzbudilo v mladom človekovi až akúsi obdivujúcu lútosť.

„To nie sú rohy,“ riekol jemne, „len uši.“

Cramier zdvihol ruku a dotkol sa kraja svojho ucha.

„Ale ľudské uši nie sú celkom také, však? Ale vy to azda myslíte symbolicky. Smiem sa opýtať, čo to má znamenať?“

Všetka Lennanova mäkkosť zmizla.

„Ak to nevybadáte pohľadom, tak je to pochybené.“

„To nie. Ak sa nemýlim, potrebujete tam niečo, po čom by šliapal, aby to pôsobilo plným dojmom.“

Lennan sa dotkol spodku hliny.

„Táto zlomená krivka tuná,“ — ale potom ho ovládala nechuť proti tomuto spôsobu narážania a zamĺkol. Čo chce ten človek? Musí niečo chceť. A ako by odpovedal, Cramier riekol:

„Aby sme prešli k inému predmetu — často sa vídavate s mojou ženou. Chcem vám povedať, že si to zvlášť neželám. Lepšie je byť celkom úprimným.“

Lennan sa poklonil.

„Nie je to azda vec, o ktorej by skôr ona mala rozhodovať?“

Tá ťažká postava — tie hroziace oči! Celá vec bola ako naozajstný sen!

„Nemyslím! Nepatrím k tým, ktorí nechajú veci plynúť. Prosím vás, rozumejte ma. Ak sa postavíte medzi nás, bude to pre vás nebezpečné.“

Lennan mlčal za moment, potom riekol pokojne:

„Či sa môže niekto postaviť medzi dvoch ľudí, ktorí prestali mať čokoľvek spoločného?“

Cramier mal na čele nabehnuté žily, jeho tvár a krk zrudly. Lennan si myslel s podivnou povznesenosťou: Teraz ma udre. Ťažko mohol udržať ruky, aby sa nevrhly na ten obrovský silný krk. Keby ho tak mohol zahrdúsiť.

Ale odrazu sa Cramier otočil na opätku. „Upozornil som vás,“ riekol a odišiel.

Lennan si vydýchol zhlboka. Tak! Bolo po tom a teraz vie, ako sa veci majú. Keby ho bol Cramier udrel, bol by ho celkom iste chytil pod hrdlo a držal ho, kým by z neho bol unikol život. Nebolo by ho mohlo nič odtrhnúť. V obrazotvornosti videl ako sa kolíše, točí, tacká, tlčený ťažkými päsťami, ale stále s rukami na silnom krku, vyhášajúcimi jeho život. Cítil celkom jasne posledné zapotácanie a kolísanie tej veľkej masy, ktorá padala a ťahala ho so sebou, kým ležal na chrbte, nepohnute. Chvála Bohu! To chlapisko ho neudrelo!

Šiel k dverám, otvoril ich a oprel sa o ich veraje. V tej nemej a odľahlej ulici všetko bolo tiché a ospalé. Vonku nebolo videť ani živej duše! Aké ticho na Londýn! Len vtáci! V súsednom atelieri niekto hral Chopina. Zvláštne! Temer zabudol, že je niečo také, ako Chopin. Mazurka! Krútilo sa to, ako nejaký vlk, dokola a dokola — čarovný nápev!… Tak a čo teraz? Len jedna vec bola istá. Skôr by sa zriekol vlastného života ako jej! Iste skôr! Milovať ju, dostať ju — alebo sa všetkého zriecť a utopiť sa pri tom nápeve, ktorý sa tak krútil dokola, ten tancujúci kar leta.

XVI

V svojom vidieckom sídle Olive často stávala pri rieke.

Čo ležalo pod tou žiarivou vodou ako neznámy, hlboký, sem a ta sa pohybujúci život, hlboko pod čuchraním vetra a pod tôňami vŕb? Bola tam láska medzi cítiacimi vecami, tam, kde bola temer tma? Lebo vyliezla všetka náruživosť nahor, šuchotať šachorom a plávať s vodnými kvetmi v slnečnom jase? Bola tam farba? Alebo sa tam všetka farba utopila? Nijaká vôňa, nijaká hudba; ale pohyb tam bol a všetky tie matne kolotajúce veci klonily sa jedným smerom po prúde — pohyb tam bol práve tak, ako v listí osýk, ktoré neboly nikdy celkom tiché a ako v okrídlenom stáde oblakov. Ak bola tam dolu tma, bola tiež tma hore nad vodou; lebo srdce bolelo a oči práve tak túžily po tom, čo neprichodilo.

Keby tak vždy mohla hľadeť na rieku, ako plynie k moru; nikdy sa netočiac, nikdy sa nemotajúc sem a ta; ustavične plynúcu, tichú ako Osud — tmavú, alebo jagajúcu sa zlatom a mesačným svetlom tých krásnych dní a nocí, keď každý kvet v jej záhrade, v poliach a na brehu rieky bol plný sladkého života; keď po chodníkoch boly rozosiate šípkové ruže a v lesoch papradie bolo temer na stopu vysoké.

Nebola sama, hoci by ňou bola bývala oveľa radšej. O dva dni neskôr, ako odišla z Londýna, prišli k nej strýc a teta. Pozval ich Cramier. Sám ešte neprišiel.

Každú noc, keď sa rozlúčila s pani Ercottovou a išla po širokých, plytkých schodoch do svojej chyže, sadla si k oknu písať Lennanovi, pri jedinej sviečke, majúc za priateľa jediný bledý plameň, ako by bol jeho duchom. Každý večer mu napísala svoje myšlienky a vždy končila: „Buď trpezlivý.“ Ešte vždy čakala na smelosť, prejsť ohradou pochybností a strachu, škrupulí a desu, ktorý nevedela vyjadriť slovami ani samej sebe. Keď dokončila, nahla sa von oknom do noci. Plukovník, zahalený do plášťa proti rose, prechádzal sa vždy sem a ta po tráve s poslednou cigarou pred spaním, ktorej žeravú iskru ledva rozoznala; a za tým jej mátožný holubník; a za ním tečúca rieka. Potom sa vždy zachytila rukami — bála sa vystreť ramená, aby ju nevideli.

Každé ráno skoro vstala, obliekla sa a odišla do dediny hodiť list na poštu. Z lesov na druhej strane volali diví holubi, ako by ich každý deň prosila sama Láska. Vrátila sa dávno pred raňajkami, išla do svojej chyže a zasa vyšla, ako by prvý raz. Plukovník, stretnúc sa s ňou na schodoch, riekol vždy: „Ah, drahá moja, ledva som ťa predišiel. Spala si dobre?“ a keď sa jej pery dotkly jeho tvári, naklonené v primeranom uhle pre strýčkov, ani na chvíľku nepomyslel, že už išla tri míle rosou.

Teraz, keď bola v boji s nerozhodnosťou, ktorého také alebo onaké zakončenie bude mať tak ohromný význam, teraz, keď bola v najtvrdšom zápase, nedala na sebe nič znať. Plukovník a jeho žena boli presvedčení, že sa jednako len nestala veľká škoda. Odľahlo im, lebo za to poručníctvo v Monte Carle nemohli priveľmi dobre zodpovedať. Teplé, ospalé dni s troškou hry na croquet a člnkovaním na rieke a mnohým sedením vonku, keď plukovník čítaval nahlas Tennysona, boly veľmi príjemné. Jemu — keď aj nie pani Ercottovej — bol najmä príjemný vidiek, „v tomto prekliatom, preplnenom ročnom období“. A tak sa minuly dni skorého júna, jeden bol krajší ako druhý.

Raz, v piatočný večer, prišiel bez oznámenia Cramier. V Londýne bola horúčava… rokovanie v snemovni bolo nudné… Jubileum obracalo všetko hore nohami. Šťastní, že neboli v meste!

Bola to tichá večera.

Pani Ercottová si všimla, že víno pil tak ako vodu a že hľadel uprene celé minúty očami, ktoré boly ťažké, ako by nebol spal, nie na tvár, ale na hrdlo svojej ženy. Ak ho nemala Olive rada a ak sa ho bála — ako vravel Ján — pretvárala sa veľmi dobre. Na tak bledú ženu v ten večer mala briliantný vzhľad. Môžbyť, že jej líca boly trochu opálené slncom. Čierne, vystrihnuté šaty so starými milánskymi čipkami, ktoré sa farbou podobaly jej pleti a s jediným klinčekom najtmavšej červene na hrudi, jej veľmi pristaly. Jej oči boly naozaj ako čierny baršún. Bledým ženským pristanú oči, ktoré sú v noci také čierne! Hovorila a smiala sa viacej ako obyčajne. Človek by bol povedal: Žena, ktorá s radosťou víta svojho muža… A jednako bolo niečo — niečo v povetrí, v nálade — v zlovestnom pohľade toho mužského, alebo — blížiaca sa búrka po všetkom tom sparne. Je pravda, noc bola neprirodzene tichá a tmavá a zavládlo temer úplné bezvetrie a vonku bolo také množstvo moľov, ktorí lietali pruhom svetla, sťa by bledé duše prechádzaly cez rieku. Pani Ercottová sa usmiala, páčil sa jej ten obraz. Moli! Mužskí boli ako moli; nemohli sa odtrhnúť od niektorých žien. Áno, v Olive bolo niečo, čo priťahovalo mužských. Nijaké povedomé vábenie — pravdu hovoriac, to vôbec nie; ale niečo mäkké a — osudné; ako plameň sviece tým biednym moľom. Ján nemal nikdy takých očí, aké videla, keď hľadel na Olive; a oči Roberta Cramiera — maly taký zvláštny, omámený pohľad! No a chudák ten druhý mužský, nikdy nezabudla na jeho pohľad, aký mal, keď sa s ním stretli v parku.

A keď si po jedení sadli na verandu, všetci boli ešte tichší, hľadiac len na dym cigariet, ktorý stúpal celkom kolmo, ako by už na svete nebolo ani vetra. Plukovník chcel dva razy povedať niečo o mesiaci: Už by mal byť hore. Bude v splne.

Potom riekol Cramier: „Vezmi si šál, Olive, a poď sa prejsť po záhrade.“

Pani Ercottová teraz pripustila, že to, čo hovoril plukovník, je pravda. Len jeden tekavý pohľad, ako keď vták chce ulietnuť; a potom vstala a šla s ním ticho chodníkom, až sa ich zamĺknuté postavy stratily očiam.

V hĺbkach srdca znepokojená pani Ercottová vstala a išla ku stoličke svojho muža. Mračil sa a hľadel uprene na večernú črievicu, ktorú postavil na koniec druhej. Pozrel na ňu a vystrel ruku. Pani Ercottová ju stisla; potrebovala útechu.

Plukovník riekol:

„Dnes večer je tak ťažko, Dolly, nemám rád tento pocit.“

XVII

Bez slova prešli vedľa vavrínov a kalín dolu ku brehu rieky; a potom sa obrátil napravo a šiel pod holubník k tisine. Tam zastal v hustej tme vetvíc. Zdalo sa jej, že je hrozne ticho; keby bol aspoň trošku zašuchotal šachor na vode a zahvízdal vták. Ale nebolo počuť nič, nič, len jeho dýchanie, hlboké, nepravideľné, akési rozochvené. Prečo ju sem vedie? Aby ju presvedčil, že mu celkom patrí? Neprehovorí, nepovie, čo má na ume? Len, keby sa jej nedotýkal!

Potom sa pohol a odrútený kameň spadol, žblnknúc, do vody. Nemohla utajiť malý vzdych. Aká čierna bola rieka?

Za tmavou podobou obrovského topoľa sa pomaly vykradol pruh svetla cez čierňavu druhého brehu — mesiac, ktorého okraj z tlstého zlata videla dvíhať sa nad lesmi. Jej srdce išlo v ústrety tomuto teplému svetlu. V tejto tme bol takto aspoň jeden priateľský obyvateľ.

Odrazu pocítila jeho ruky na páse. Nepohla sa, jej srdce bilo pridivo; k jej perám stúpala z neho nejaká modlitba. Vo svieraní jeho ťažkých rúk bola taká rozochvená moc!

Jeho hlas zavznel veľmi chrapľavo a cudzo: „Olive, tak to ďalej nejde. Trpím. Bože môj, trpím.“

Prenikla ju bolesť, akési prekvapenie. Trpí! Mohla si želať jeho smrť, ale neželala si jeho utrpenia — Boh vie! A jednako, v objeme tých rúk nemohla povedať: Ľutujem!

Vydal zvuk, ktorý sa podobal temer stonu a padol na kolená. Cítiac, že ju drží pevne, pokúsila sa odstrčiť jeho čelo od svojho pásu. Bolo páľčivé teplo; a počula, ako hundre: „Smiluj sa nado mnou. Miluj ma trochu.“ Ale dotknutie jeho nepokojných rúk na tenkom hodvábe jej šiat účinkovalo na ňu tak, že jej bolo mdlo. Pokúsila sa vyrvať sa mu, ale nemohla. Stála zasa ticho a konečne našla svoj hlas.

„Smilovať sa. Môžem sa prinútiť k láske? Od začiatku sveta to ešte nik nedokázal. Vstaň, prosím. Pusť ma!“

Ale on ju ťahal dolu k sebe tak, že ju prinútil na koleno do trávy tvárou tesne k svojej tvári. Ticho zavzdychal. Bolo to hrozné — také hrozné! A pokračoval v modlikaní zmotanými slovami, nehľadiac jej do tvári. Zdalo sa jej, že to nikdy nebude mať konca, že sa nikdy nevymaní z tých rúk, že sa neoslobodí od toho zajakavého, šepkajúceho hlasu. Inštinktívne ostala celkom ticho, zavierajúc oči. Potom v ten večer prvý raz cítila, že hľadí na jej tvár a upovedomila si, že sa neodvážil na ňu pozreť, kým mala otvorené oči, zo strachu pred tým, čo z nich vyčíta. Povedala veľmi jemne:

„Prosím, pusť ma. Myslím, že zamdliem.“

Uvoľnil objem svojich ramien; klesla na trávu a ostala nehybná. Po chvíľke úplného ticha, že sotva vedela, či je tam, alebo nie je, pocítila jeho horúcu ruku na svojom holom ramene. Začne sa to znova? Schúlila sa ešte väčšmi a vydral sa z nej tichý ston. Odrazu ju pustil a keď napokon pozrela nahor, bol preč.

Vstala rozochvená a chytro odišla od tisiny. Pokúsila sa mysleť, pochopiť, čo to znamená pre ňu, pre neho, pre jej milovníka. Ale nemohla. Vôkol jej myšlienok bola tma bez dychu, ktorá ležala nad touto nocou. Ach! Ale noc mala aspoň ten bledý, zlatý lúč, ale ona nemala ničoho, ani najslabšieho záblesku. Práve tak by sa bola mohla pokúšať videť do tej tmavej vody.

Prešla si rukami po tvári, vlasoch a šatách. Ako dlho to trvalo? Ako dlho boli vonku? A pomaly išla nazad do domu. Chvála Bohu! Nepoddala sa ani strachu, ani ľútosti, nelhala, nepretvárala sa, že ho môže milovať a nezradila svoje srdce. To by bola jediná neznesiteľná vec v pamäti! Dlho hľadela nadol, ako by hľadala budúcnosť v šere kvetinových hriadok. Potom sa vzchopila a ponáhľala domov. Nikto nebol na verande, nikto v salóne. Pozrela na hodiny. Bolo temer jedenásť! Zazvonila na slúžku, aby zavrela okná a vkradla sa nahor do svojej chyže. Odišiel jej muž práve tak, ako prišiel? Alebo sa zas ocitne zoči voči obave, ktorá jej nervom teraz nikdy nedávala pokoja, obave pred nocou, keď on bol blízko. Rozhodla sa, že nepôjde spať a zahaliac sa do župana, pritiahla lenošku k oknu a ľahla si do nej.

Kvet, ktorý v tých chmúrnych chvíľach ostal na jej šatách na podiv nedotknutý, dala do vody na blízke okno — Markov obľúbený kvet, ako jej to raz povedal, nech sa celkom vyžije so svojou vôňou, farbou a rozpomienkou na neho.

Aké to bolo divné, že v svojom celom živote, v ktorom videla toľko tvárí a poznala toľko ľudí, nemilovala nikoho, kým poznala Lennana. Už bola presvedčená, že lásku nikdy nepozná; ani za ňou veľmi netúžila, myslela, že si bude žiť dosť príjemne a nakoniec že umre bez poznania a tiež bez túžby poznať plnosť leta. Láska sa jej teraz mstila za všetku núkanú lásku, ktorá dnes večer pred ňou kľačala. Hovorí sa, že to raz príde na každého mužského a na každú ženskú — to začarovanie, ten chmúrny sladký pocit, ktorý skrsol kto vie ako a prečo? Neverila tomu, ale teraz to už vedela. Ale nech sa stane hocičo, nechcela by, aby bolo ináč. Keď sa všetko mení, zmení sa aj ona a zostarne a nebude sa mu už páčiť, ale to sa v jej srdci zmeniť nemohlo. O tom bola uistená. Ako by jej niečo vravelo: To je navždy, to pretrvá život i smrť, je to navždy! On sa obráti na prach; aj ty sa obrátiš na prach, ale vaša láska bude žiť. Niekde — v lesoch, hlboko v tmavej vode medzi kvetmi bude strašiť. Len pre ňu ste žili!… Potom si všimla, že štíhly tvor so striebornými krídlami, nepodobajúci sa ani jednému moľu, akého kedy videla, sadol si na jej župan blízko šije. Zdalo sa, že spí; delikátny a ospalý priletel z nehybnej tmy, mysliac hádam, že jej belosť je svetlo. Zobudil nejasnú rozpomienku; niečo o ňom, niečo, čo on urobil — v tme, v noci, podobnej tejto. Ah, áno! v ten večer po Gorbio ten malý moľ ako sova na jej kolene! Dotkol sa jej, keď sňal tú prítulnú vec s baršúnovými očami.

Nahla sa z okna nadýchať sa povetria. Aká noc! — ktorej hviezdy sa skrývaly v čistom, ťažkom teple, v ktorej mesiac nebol priehľadný. Noc, sťa by čierna sirôtka s malým zlatým srdcom. A tichá! Dnes ani len osyky nemaly hlasu, hoci stromy v noci toľme šumievaly. Nehybné povetrie na jej lícach malo akúsi snivú hustotu, ale vo všetkej tej tichosti — koľká plnosť citu a náruživosti — ako v jej srdci! Keby ho tak mohla privolať z tých lesov, z tej tmavej, jasavej rieky, privolať ho s kvetov a stromov a náruživo naladeného neba — privolať ho sem hore k sebe, kde čakala, nebyť už viacej tým roztúženým tvorom, ale splynúť s ním a s nocou. A potom nechala klesnúť hlavu do dlaní.

Celú noc ostala pri okne. Chvíľami driemala v lenoške; raz sa náhle zobudila, predstavujúc si, že sa nad ňou skláňa jej muž. Bol pri nej — a zasa sa odplúžil? Začalo svitať; rosnato šedé, zahmlené a túžobné svitanie, ovíjajúce sa okolo každého čierneho stromu a okolo bieleho holubníka a klesajúce po rieke ako šál. Ozval sa švitor vtáctva medzi listami ešte neviditeľnými.

Potom zaspala.

XVIII

Keď sa zasa zobudila, usmievajúc sa v dennom svetle, Cramier stál pri jej lenoške. Jeho tvár bola celkom tmavá a zahorklá, pôsobila dojmom ustatosti.

„Tak!“ riekol: „Takýto spôsob spania neruší tvoje sny. Nechcem ti ich plašiť. Práve idem nazad do mesta.“

Bola ticho ako naplašený vták, hľadiac na jeho chrbát, ako sa opieral o okno, kým sa k nej zas obrátil a riekol: „Ale pamätaj si toto: čo nemôžem mať ja, nebude mať nikto. Rozumieš? Nikto!“

A sklonil sa celkom k nej, opakujúc: „Rozumieš — ty zlá žena.“

Štyri roky sa poddávala dotyku, ktorý sa jej ošklivil; bola to dlhá snaha nezachveť sa odporom! Zlá žena! Keby ju hneď zabil, neodpovedala by teraz.

„Počuješ?“ riekol znova: „Zapamätaj si, že to myslím vážne.“

Chytil ramená jej lenošky, takže cítila, ako sa pod ňou trasie. Uderí ju päsťou do tvári, na ktorej sa jej podarilo udržať ešte vždy úsmev? Len jeho očami preletel výraz, ktorý nechápala.

„Dobre,“ riekol, „teraz to vieš.“ A ťažko šiel ku dverám.

Keď odišiel, hneď vyskočila: Áno, bola zlou ženou! Ženou, ktorá sa dostala na koniec záchranného povrazu. Žena, ktorá miesto, aby milovala, nenávidela. Uväznenou ženou! Mučeníctvo pre vieru v nej, ktorú už stratila, bolo by len šialenosťou. Ak sa mu zdalo, že je zlá a falošná, teraz už nebolo príčiny, pretvárať sa, že je iná. Už nikdy viac nebude podľa starej piesne: „sedeť a vzdychať a trhať papradie.“ Už nebude žízniť po láske a hľadeť do nocí plných túžby a bolesti, ako bola predošlá noc, sálajúca túžbou, ktorú nesmela uspokojiť.

A kým sa obliekala, čudovala sa, že nie je ustatá. Len chytro sa dostať von! Hneď upovedomiť milého, aby prišiel, kým je to bezpečné — povedať mu, že ide k nemu z väzenia. Zatelegrafuje mu, aby prišiel večer s člnkom oproti vysokému topoľu. Mala ísť s tetou a strýcom k farárovcom na večeru, ale vyhovorí sa v poslednej chvíli na bolenie hlavy. A Ercottovci odídu, vykradne sa, budú veslovať k lesu a prežijú dve šťastné hodiny. A budú si tiež museť urobiť nejaký jasný plán, lebo zajtra začnú spoločný život. Ale nebolo by isté poslať tú zvesť z dediny; musí ísť dolu riekou a cez most na poštu na druhú stranu, kde ju nepoznajú. Teraz pred raňajkami bolo prineskoro. Radšej po raňajkách, až sa bude môcť dostať preč, až bude mať istotu, že jej muž odišiel. Pre jej telegram ešte vždy bude dosť času — Lennan nikdy neodchodí z bytu pred poludňajšou poštou, ktorá nosila jej listy.

Doobliekala sa a vediac, že nesmie dať znať na sebe ani najmenšieho rozčúlenia, niekoľko minút sedela ticho, nútiac sa byť pokojnou. Potom išla dolu. Jej muž bol už po raňajkách a odišiel. Pri všetkom, čo teraz robila a pri každom slove, ktoré povedala, usmiala sa s akýmsi počudovaním, ako by hľadela na svoju niekdajšiu bytosť, ktorú odložila, ako nejakú starú hábu a ktorá všetko robila len k jej obveseleniu. Neľutovala, že urobí niečo, čo bude starého plukovníka toľme boleť. Bol jej veľmi drahý, ale to jej neprekážalo. Prekonala už všetko. Nezáležalo jej už v svete na ničom. Bavila ju domnienka, že strýc a teta nerozumeli tej prechádzke včera večer v záhrade a zle chápali jej únavu a pokojnosť. Vybehla, keď sa naskytla príležitosť, a vykradla sa pod ochranou tisiny k rieke. Idúc okolo miesta, kde ju muž stiahol na kolená na trávnik, cítila sa akosi prekvapenou nad tým, že ju to tak mohlo nastrašiť. Čím bol on? Minulosťou — ničím! A tak chvátala ďalej. Všimla si pozorne brehu rieky naproti vysokému topoľu. Ztadiaľ bude dosť ľahko dostať sa do člna; ale neostanú v tej tmavej stojatej vode. Preplavia sa na druhý breh do tých lesov, z ktorých včera večer vyšiel mesiac a v ktorých sa každé ráno smiali holubi, do lesov, čo sú plné leta. Keď sa vráti, nik ju nebude videť pristávať, lebo v zálive bude úplná tma. A kým sa ponáhľala, obzerala sa cez plece, hľadiac na miesto, kde voda tam vtekajúca, sa prestávala blýskať. Rusalka sa dotkla jej tvári; videla, ako zmizla tam, kde prestávalo slnečné svetlo, ako odrazu jej krepký let vtopil sa do tmavej tône, ako keď zhasne plameň sviečky. Stromy boly tam prihusté — čudné parezy a korene maly divné podoby, sťa by to boly ohavné stvory, ich oči sa zdaly na nás hľadeť. Zachvela sa. Už kdesi videla tie obludy s ich zierajúcimi očami. Ach! vo sne v Monte Carle o tej byčej tvári, ktorá na ňu uprene hľadela s brehu, kým sa ona plavila okolo, nemohúc vykríknuť. Nie! Tá zátoka nebola šťastným miestom, tam neostanú ani len chvíľku, a ešte rýchlejšie chvátala po ceste. A už prešla cez most, poslala telegram a vrátila sa. Ale do ôsmej musela prežiť ešte desať hodín, preto sa už teraz neponáhľala. Chcela mať len pre seba tento letný deň, deň snívania až do jeho príchodu; tento deň, pre ktorý sa celý jej doterajší život utváral — deň lásky. Osud bol podivný! Keby bola už predtým milovala; keby bola znala vo svojom manželstve radosť — nemohla by cítiť to, čo cítila teraz a o čom vedela, že to už nikdy nepocíti! Prešla cez čerstvo pokosené lúky a potom si ľahla na medzu na chrbát do neskosenej trávy. Ďaleko na druhom konci kosili mužskí. Bolo to všetko veľmi pekné — mäkké letiace oblaky, ďatelinové kostrnky, vtláčajúce sa jej do dlaní, a pýrové stebla chladným dotknutím na jej líca, belasí motýlici, neviditeľný škovran, vôňa zrelého sena a zlaté šípy slnca na jej tvári a tele. Rásť a dosiahnuť hodinu leta; to je suďbou celku. To bol smysel Života! Už nemala pochybností, ani strachu. Už v nej nebolo úžasu ani horkosti, ani ľútosti nad tým, čo urobila. Robila to, lebo to urobiť musela… Práve tak by tráva mohla nechceť dozreť preto, že ju skosia. Naopak, mala pocit niečoho posvätného a povznášajúceho. Akákoľvek moc stvorila jej srdce, vložila do neho tiež túto lásku. Akokoľvek to bolo, hocikto to bol, nemohol sa pre to na ňu hnevať!

Divá včela si sadla na jej rameno, zdvihla ju k slncu, aby sa pokochala jej tmavým leskom. Nebodne ju — dnes nie! Sadali na ňu tiež ustavične belasí motýlici. A nezamĺkaly ani piesne lásky lesných holubov, ani slabé šušťanie kôs.

Napokon vstala, aby sa pobrala domov. Bol tam telegram, ktorý vravel jednoducho: „Áno.“ Prečítala ho s nehybnou tvárou, hľadajúc zasa záštitu v maske flegmatičnosti. Okolo piatej riekla, že ju bolí hlava, že si ľahne. V svojej chyži zvyšné tri hodiny písala — vypisovala, ako najlepšie mohla, všetko, čo prežila v myšlienkach a citoch, kým sa rozhodla. Zdalo sa jej, že koná povinnosť proti sebe, keď svojmu milému povedala, ako prišla k tomu, o čom myslela, že nepríde. Čo napísala, dala do obálky a zalepila ju. Dá mu to prečítať, aby ju porozumel, keď mu s úplnou oddanosťou ukáže, ako ho miluje. Tým mu prejde čas do zajtrajška, — dotedy, kým spolu začnú nový život. Lebo dnes večer si urobia plány, a zajtra ich začnú uskutočňovať.

O pol ôsmej odkázala dolu, že ju priveľmi bolí hlava, takže nemôže vyjsť. To zavinilo návštevu pani Ercottovej; plukovníkovi a jej je to veľmi ľúto, ale Olive je múdra, keď sa šetrí. A za chvíľu plukovník sám riekol smutne za dvermi: Necíti sa dosť dobre, ísť s nimi? Bez nej to nebude stáť za veľa. Ale nesmie si ublížiť za nijakú cenu. Nie, nie!

Pritom sa jej srdce sovrelo. Bol k nej vždy taký dobrý.

Konečne, sliediac v koridore, videla, ako idú dolu po ceste — plukovník trochu napred, nesúc večerné črievice svojej ženy. Aký bol pekný s osmahlou tvárou a šedivými fúzami; taký rovný, a tak pečlivo zaujatý tým, čo mal v rukách.

Teraz už nebolo v nej flegmatičnosti. Obliekla si biele šaty a vzala si dlhý belasý plášť s kapucňou; a v poslednej chvíľke vzala z vázy kvet, ktorý mala predošlého večera a pripäla si ho na hruď. Potom, keď sa presvedčila, že vôkol niet nijakého sluhu, vykradla sa dolu schodmi a von. Bolo práve osem hodín, a slnce sa ešte jagalo na holubníku. Vyhla mu, aby k nej nepriletali vtáci a neprezradili ju svojím hrkútaním. Keď bola temer na chodníku pri rieke, zastala, poľakane. Iste sa pohlo niečo ťažkého so zvukom lámaných haluzí. Bola to len rozpomienka na minulú noc, alebo tam niekto naozaj bol? Vrátila sa niekoľko krokov. Šialený strach! Na susednej lúke sa krava otierala o plot. A plúžila sa po tráve von na chodník pri rieke a po nej k topoľu.

XIX

V jej neprítomnosti Lennan bol sto ráz v pokušení neposlúchnuť jej rozkazu a ísť dolu po rieke, ale aby išiel okolo jej domu, len aby sa cítil v jej blízkosti, len aby ju tak zďaleka videl. Ak bolo jeho telo štvané v Londýne, jeho duch bol dolu na rieke, kde sa už raz plavil, vyzvedajúc. Sto ráz — vo dne v mysli, v noci v snoch — plúžil sa za haluzie do tmavej, tichej vody, až sa zjavila tmavá tisina a biely holubník.

Teraz už myslel len na uskutočnenie. Veď sa ona kruto trápi. Prečo by ju mal nechávať tam, kde je? Aby ponížila seba i celý ženský rod tým, že žije s mužom, ktorého nenávidí?

A v ten deň v polovici júna, keď dostal jej telegram, cítil, ako by bol do rúk dostal kľúče od rajskej brány.

Azda chce s ním odísť ešte v ten večer? Chce sa na to prichystať pre každý prípad. V duchu sa už často našiel zoči voči s touto krízou v svojich veciach, že to teraz znamenalo uskutočniť to, čo bol už opatrne premyslel. Zabalil, vzal si dostatok peňazí a napísal dlhý list svojmu poručníkovi. Bude to starého pána mrzeť — Gordy mal už teraz vyše sedemdesiat — ale nemôže si pomôcť.

Keď vysvetlil, ako sa všetko vyvinulo, pokračoval takto: „Viem, že mnohým ľuďom, a môžbyť aj tebe, Gordy, bude sa to zdať veľmi zlým, ale mne sa to nezdá. Tak je to. O týchto veciach má každý svoje náhľady; a nechcel by som, na moju česť, Gordy — či už v manželstve, alebo ináč — držať pri sebe ženu, ktorá ma nemiluje, a tak som presvedčený, že nepokračujem, ako by som nechcel, aby iní pokračovali proti mne, keď vyslobodím z takého nešťastia túto dámu, za ktorú by som ochotne položil život. Nechcem tvrdiť, že s tým má čo robiť súcit, — najprv som to myslel, ale teraz vidím, že je to všetko pohltené najsilnejším citom, aký som posiaľ nepoznal a aký viacej už nezažijem. Ani v najmenšom sa neľakám svojho svedomia. Ak je Boh nekonečná pravda, nemôže nám zakazovať byť vernými sebe. A čo sa týka ľudí, budeme chodiť s pozdvihnutou hlavou. Myslím, že nás ľudia obyčajne berú tak, ako sa sami ceníme. Ale na spoločnosti mnoho nezáleží. Ubezpečujem ťa, že nebudeme chceť tých, ktorí nás nebudú chceť. Úfam sa, že sa s ňou skoro rozvedie. — To nemôže nikomu ublížiť, ako tebe a Cis. Ale keby nechcel, nedá sa nič robiť. Nemyslím, že ona niečo má, ale s mojimi šiesti stovkami a s tým, čo vyrobím, budeme mať dosť, aj keď budeme prinútení žiť v cudzine. Vždy si bol ku mne veľmi dobrý, Gordy, a veľmi ľutujem, že ťa musím zarmútiť, a ešte väčšmi, ak sa ti budem zdať nevďačným. Ale, keď je niekto v niečom takom, ako som ja — s telom a dušou — niet nijakého rozhodovania a nebolo by ani vtedy, keby sama smrť stála v ceste. Ak toto dostaneš, bude to znamenať, že sme spolu odišli; budem ti ztadiaľ písať, kde sa osadíme a, pravda, budem písať aj Cicele. Ale, prosím ťa, odovzdaj pani Doonovej a Sylvii môj srdečný pozdrav, ak im je ešte vzácny! S Bohom, drahý Gordy! Myslím, že by si to isté robil ako ja, keby si bol na mojom mieste. Vždy tvoj milujúci Mark.“

Pri všetkých týchto prípravách nezabudol na nič, využívajúc každú chvíľu v tých niekoľkých hodinách v metodickom vytržení. Posledné, čo urobil prv ako odišiel, bolo, že sňal mokré handry s „byčieho mužského“. V poslednom čase do tvári tej obludy vstúpil hladový, túžobný výraz. Umelec v ňom nepovedome spravedlivo vykonal svoju prácu; proti svojej vôli znázornil pravdu. A prišlo mu na um, keď ho znova balil do čerstvo namočených handár, či kedy bude na ňom ešte pracovať.

Nešiel do dediny, ale do inej, ktorá ležala päť alebo šesť míl nižšie na rieke, bolo to istejšie, a veslovanie mu vráti pokoj. Prenajal si čln a počal veslovať proti prúdu. Plavil sa veľmi pomaly, aby cesta zaujala všetok čas, ktorý mu ostával a držal sa druhého brehu. A ako vesloval, cítil, ako by jeho srdce bolo vyprahnuté od nervózneho napätia. Išiel naozaj k nej, alebo to bola len nejaká fantastická hra osudu, sen, z ktorého sa zobudil, aby bol zasa sám? Konečne bol za holubníkom a šiel ďalej, až bolo možno zabočiť do stojatej vody pri ostrove a vplúžiť sa do úkrytu pod topoľom. Prišiel ta niekoľko minút pred ôsmou hodinou, otočil čln a čakal blízko pod brehom, držiac sa haluzi, súc vystretý, aby videl na chodník. Keby mužský mohol umreť od túžby a úzkosti, bol by vtedy Lennan iste umrel.

Vietor stíchol a deň prešiel do podivne tichého večera. Malí komári kolotali v úzkych pruhoch slnečného svetla, ktoré padaly šikmo cez vodu, lebo už slnce viselo nízko. S polí, s ktorých odišli ľudia, zaviala vôňa sena a ťažká, sladká vôňa trávnikov; pižmový zápach mŕtvej vody miešal sa s nimi v omamný parfym. Nik nešiel okolo. K roztúženému poslucháčovi dolietlo len niekoľko hlasov z diaľky, lebo vtáci práve tam nespievali. Aké tiché a teplé bolo povetrie, hoci sa zdalo vibrovať pri jeho lícach, ako by bolo chcelo vzbĺknuť v plameňoch. Ako tak stál, čakajúc, prekvapila ho veľmi živá predstava — videnie tepla, ktoré sa chveje v bledo červených plamienkoch. Na hustom šachore ešte hľadaly pokrm veľké, ťažkopádne muchy a s času na čas vodná kura, vzdialená na niekoľko metrov, slabo začliapkala a vydala ostrý, vysoký zvuk. Keď príde — ak príde — nezostanú tu, v tejto tmavej, zemitej, mŕtvej vode; vezme ju na druhý breh do lesov. Ale minúty letely a jeho srdce klesalo. Potom zasa poskočilo. Niekto sa blížil — v bielom obleku, holohlavý s niečím čiernym, alebo tmavobelasým, prehodeným cez rameno. Bola to ona. Nikto iný tak nešiel. Išla veľmi chytro. Spozoroval, že jej vlasy na obidvoch stranách čela podobajú sa krídelkám, ako by jej tvár bola nejakým vtákom s tmavými peruťami, letiacimi k láske. Teraz bola tak blízko, že videl jej otvorené pery a oči rozžiarené láskou — podobné, viacej ako čomukoľvek na svete, divej tme s rosou a trblietaním hviezd. Vystrel ruky a sniesol ju do člnu a vôňa nejakého kvetu, ktorý mu priľnul na tvár, vnikala mu až do srdca, budiac rozpomienku na niečo z minulosti, na čo už zabudol. Chytajúc sa konárov, a lámuc ich v chvátaní, ťahal čln po mŕtvej vode, kým drobní komári mu kolotali pred tvárou. Zdalo sa, že ona vie, kam ju vezie. A kým vesloval do prúdu a potom na druhý breh, ani jeden, ani druhý nepovedal jedinkého slova.

Medzi ním a lesom bolo len jedno pole — pole mladej pšenice, vrúbené hlohyňou a jelšami. Sadli si blízko tejto ohrady, ich ruky splynuly. Posial si nemali čo povedať — shromažďovali si to ako deti. Obliekla si plášť, prikryť ním šaty a jeho hodváb šušťal po strieborných steblách pšenice. Čo ju pohlo k tomu, obliecť si tento plášť? Síňava neba a kvetov, vtáčích krídel a planúca tmavá síňava noci — farba posvätných vecí. A aké ticho bolo v neskorom trblietaní slnca! Ani najmenšieho zvuku zvieraťa, vtáka, alebo stromu; nezabzučala ani jediná včielka! A neveľa farby — len biele hviezdnaté bolehlavy a záružlia, a nízko letiaci svit posledného svetla na pšenici.

XX

… Večer sa rýchlo shromažďoval nad lesom a riekou. Najprv utíchly lastovičky, ktoré sa zdaly byť neúnavnými v svojom shone, a svetlo, ktoré prv ako by bolo pripevnené nad svetom, hoci vysielalo ešte posledné záblesky, pomaly padalo tmavé a bez krídel.

Mesiac mal vyjsť až o desiatej! A všetky veci čakaly. Nočné zvieratá dlho čakaly, kým vyšly po tom dlhom, jasnom letnom dni, čihajúc, až tône stromov klesnú hlbšie do vody, ktorá bola teraz biela ako krieda, čakajúc až kriedovobiela tvár neba sa zastre smotanovou maskou. I čierno operené stromy, ako by napäte čakaly, kým ich ovinie hroznový pel noci. Všetky veci — bledé v hodine umierajúceho dňa — uprene hľadely, všetky veci malý túžobný a bezútešný zrak. V týchto chvíľach všetok jas bol mŕtvy, ako by bola zem stratila na význame. Ale nie nadlho. Na perutiach tmy vkradol sa zpäť: ale nie duša toho významu, ktorý zmizol, ale čarodejnícky dumajúca duša, skrývajúca sa v čiernych stromoch, vo vysokých tmavých oštepoch šachora, a na chmúrnych, zobákovitých kmeňoch, ktoré čihaly z vody pri brehu rieky. Potom sa zjavily sovy a iní noční letáci. A v lese sa začala krutá vtačia tragédia — akési tmavé prenasledovanie v šere nad papradím; prenikavé kvíľby tvora, do ktorého sa znova a znova zaťaly pazúry a s kvíľbou miešané chríple zlostné výkriky víťazstva. Veľa minút trvaly tieto nočné zvuky, zvukové zobrazenie všetkej ukrutnosti v srdci prírody; až napokon smrť smierila túto vzteklosť. A ak bola vonku duša, čo ľutovala prenasledovaných, mohla zasa načúvať a neplakať…

Potom začal slávik dlhé, plynné klokotanie; a v mladej pšenici zakričal vták. A zasa noc dumala v tichých korunách stromov, v hĺbkach vody, ktoré boly ešte tichšie. V dlhých prestávkach vzdychla alebo zašelestila, slabé šplachnutie, výkrik poľujúcej sovy. A jej dych bol posial horúci a preniknutý ťažkou vôňou, lebo nepadala rosa…

XXI

Bolo už po deviatej, keď vyšli z lesa. Chcela počkať na východ mesiaca; nebol to mesiac, ako predošlej noci, sťa zlatý peniaz, ale bol bledý ako slonovina, s trblietavým povlakom, čo sa vodorovne prestieral cez papradie, a sťa by pokrýval nižšie konáre závojmi bielych kvetov.

Zasa prešli cez bránku pri pšenici, ktorá mala farbu ako mesiac, čo sa im zdalo byť ako z iného sveta, ako pred pol druhou hodinou, keď tadiaľ kráčali.

Lennan mal v srdci pocit, aký môže mužský len raz poznať v celom živote — taká pokorná vďačnosť, zvelebovanie a zbožňovanie jej, ktorá mu dala všetko. Teraz nebude pre ňu nič iné, ako radosť — ako radosť uplynulej hodiny. Nikdy nesmie poznať menšieho šťastia! A kľaknúc pred ňou na okraji vody, bozkal jej šaty a ruky a nohy, ktoré od zajtrajšieho dňa budú jeho navždy.

Vstúpili do člna.

Úsmev mesiaca skĺznul nad každým žblnknutím vlny, šachorom a zatvárajúcou sa vodnou ľaliou; cez jej tvár, keď kapucňa spadla s jej uvoľnených vlasov; cez ruku, ktorú ponorila do vody a cez druhú, ktorá sa dotýkala kveta na hrudi; a sotva srozumiteľne riekla:

„Vesluj, môj milý, je už neskoro!“

Ponoriac veslá, mrštil čln do tmy mŕtvej vody.

Čo sa potom stalo, to nikdy jasne nevedel — vo všetkých nasledujúcich rokoch. Zjav jej bielej postavy, ktorá vstala a klonila sa vopred ako prenasledovaná zver, ktorá nevie, kam sa má vrhnúť; prudký náraz a potom jeho pád hlavou na niečo tvrdé! Ničota! A potom hrozný, hrozný boj s koreňami a rastlinami a bahnom, zúfalá muka hľadania v čiernej tme, medzi parezmi v mŕtvej vode, ktorá sa zdala byť bezdnou. On a ten druhý, ktorý sa na nich vo tme vrhol vo svojom člne ako vraždiaca šelma; úžasné hľadanie, úžasnejšie ako to možno vysloviť, kým ju na brehu nepoložili do škvrny mesačného svetla, ju, ktorá hoci ako sa aj namáhali, jednako sa len nepohla… Ležala tam biela a oni dvaja sa skláňali pri jej hlave a pri jej nohách — ako tmavé bytosti lesov a vôd nad korisťou svojho lovu.

Ako dlho tam boli, nepozrúc jeden na druhého ani len raz, neprehovoriac slova, ani na chvíľku nespúšťajúc ruky s tej mŕtvej veci, — to on nevedel nikdy. Ako dlho ostali v letnej noci, s mesačným svetlom, s tieňmi, chvejúcimi sa vôkol nich a s nočným vetrom, ševeliacim v šachore!

A potom sa v ňom pohlo najtrvanlivejšie zo všetkých vnímaní; zasa cítil… Nikdy viac nevideť tie oči, čo ho milovaly so svojím jasom! Nikdy viac nebozkať jej pery! Bola chladná — ako mesačné svetlo na zemi, s kvetom, ktorý jej posiaľ utkvel na hrudi. Vyhodená na breh, ako odtrhnutá vodná ľalia. Mŕtva? Nie, nie. Nemohla byť mŕtva! Živá tam v noci, niekde žijúca pre neho. Nie tu na tomto šerom brehu, v tejto ošklivej, mŕtvej vode s tým tmavým nemým tvorom, ktorý ju zavraždil. Tam vonku na rieke — v lesoch, čo videly jej šťastie — niekde žila… A potácajúc sa vedľa Cramiera, ktorý sa vôbec nehol, sadol do člna a ako šialený rušal do prúdu rieky.

Ale keď bol v ňom, spadol bez seba na veslá…

Mesačné svetlo zalialo jeho tmavú loďku, ktorú unášal prúd. Mesačné svetlo vyhladilo zčuchrané vlnky na vode, ktorá ukradla jej dušu. Jej duša teraz splynula s jeho bielou krásou a s tieňmi, navždy sa stávajúc čiastkou ticha a náruživosti letnej noci; vznášajúc sa, plynúc, počúvajúc šum v šachore a šepot lesa; duša, ktorej patril nekonečný sen — tá duša, ktorá odišla, čo by si mohly všetky želať — v hodine šťastia.

Koniec druhého dielu.