E-mail (povinné):

John Galsworthy:
Tmavý kvet

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Janka Šotiková, Andrea Jánošíková, Darina Kotlárová, Martina Pinková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 40 čitateľov


 

Jeseň

I

Keď sa Lennan v tú novembrovú noc priplúžil k otvoreným dverám svojej šatne a hľadel na svoju spiacu ženu, Osud ešte vždy čakal na odpoveď.

Plápolal nízky ohník — jeden z tých ohníkov, ktoré všade vrhajú slabé tiene a potom zasa vzbĺknu, takže sa na chvíľu niektorý predmet zajagá, a zreteľnejšie vystúpi niektorý tvar. Záclony neboly celkom stiahnuté, a haluz platana ešte s listím, ktorá bola ich spoločnicou celých pätnásť rokov, čo tam bývali, kolísala sa vo vetre, dotýkajúc sa zavše skla slabým tlkotom, ako by ho prosila, jeho, ktorý sa niekoľko hodín ponevieral vo vetre, aby ju pustil dnuká. Verní kamaráti — tie londýnske platanové stromy!

Neosmelil sa úfať, že Sylvia bude spať. Bolo to milosrdné, že spala, nech to skončí tak, alebo onak — s tým krutým bojom. Jej tvár bola obrátená k ohňu a jedna ruka odpočívala pod lícom. Takto spávala často. Hoci sa aj život zdal byť šírym morom, keď stratil svoje obvyklé ťahy, človek jednako len urobil to, čomu bol privyknutý. Chudinka s nežným srdcom — nespala od toho času, ako jej to povedal pred štyriciati ôsmi hodinami, ktoré sa zdaly byť dlhými rokmi. So zlatými vlasmi, s dojímavou úprimnosťou i vo sne robila dojem, ako by tam ležala deva, ktorá sa málo zmenila odtedy, keď bola na svadbe Cicely v Hayle. Za tých dvacať osem rokov jej tvár nezostarla. Do toho času ani nebolo príčiny zostarnúť. Myšlienky, silné city, utrpenie, tie menily tvári. Sylvia nikdy prihlboko nemyslela, nikdy mnoho netrpela, až teraz. A práve on, ktorý na ňu dával taký pozor, bol vcelku veľmi opatrný, napriek všetkej mužskej sebeckosti, lebo nikdy nemala pre neho hlbšieho porozumenia — zo všetkých ľudí práve on jej musel takto ublížiť, udreť pečať utrpenia na jej tvár, a, hádam, zničiť ju nadobro.

Prikradol sa trošku bližšie a sadol si do lenošky k ohňu. Aké rozpomienky nasbiera do seba oheň, s chomáčovitým popolom, s listnatými plamienkami a tichým žiarením a blčaním! Akú povesť o náruživostiach! Aké podobné je srdce mužského ohňu! Prvé mladistvé, popretrhávané vzplanutia, náhla, divá, víťazná žiara, dlhé, stále, triezve horenie, a potom to posledné vzplanutie, ako po zmiznutí naozajstnej mladosti, posledný dychtivý let plameňa, kým ho popol pohltí do mrazivej ničoty. Dolu, v tom ohni, videl vidiny a rozpomienky, ktoré videť len, keď je mužského srdce obnažené bolesťou dlhého boja a trasie sa pri každom dotknutí. Láska! Čudná, nevyspytateľná vec — spriadaná medzi vytržením a mukou! Úskočná, nezodpovedná, zúfalá vec! Plynúca sladkosť, pálčivejšia ako hocičo na zemi, tmavšia pôvodom a určením. Vec bez rozumu, alebo súvislosti. Mužského život lásky — akú moc mal nad jeho prílivom a odlivom? O nič väčšiu ako nad letom vtákov jesene, ktorí slietli, sadli si tu a tam a zasa leteli ďalej. Lásky, ktoré mal za sebou — i v jeho živote, ktorý neoplýval prechodnými láskami, ako životy iných mužských. Láska, ktorá myslela, že sa zrúti tyrolské nebo, ak nebude prvý pri istej dáme. Láska, ktorej hviezda sa zachytila vo vlasoch Sylvie, čo tam ležala a spala. A takzvaná láska — to polotrblietavé, a jednako necudné požívanie rozkoše, ktoré aj to najcitlivejšie junošstvo musí ochutnať, záblesk života, ktorý vopred sľuboval mnoho a naozaj poskytol málo, až na to, že ho nechal samým sebou sklamaného a ľútostivého nad partnerom. A potom láska, na ktorú ani po dvaciatich rokoch nemohol pomysleť; tá, všetko hltajúca letná náruživosť, ktorá za jednu noc dosiahla všetko a všetko stratila, nechávajúc na jeho duši ranu, ktorá sa nemohla nikdy celkom zahojiť, nechávajúc jeho dušu navždy trochu osamelou, prenasledujúc ho myšlienkou na to, čo mohlo byť. O jeho účasti v tej tragickej noci — v „úžasnej udalosti na rieke“ — nemal nik tušenia. A potom dlhé zúfalstvo, ktoré sa zdalo byť poslednou smrťou lásky, sa pomaly rozplynulo a narodila sa ešte jedna láska, či skôr znova zrodila, bledá, triezva, ale celkom opravdová; nové vyronenie dlho zabudnutého citu, tej ochrannej oddanosti jeho chlapčenstva. Posiaľ sa pamätal na výraz Sylviinej tvári, keď náhodou prešiel okolo nej v Oxfordskej ulici, skoro potom, keď sa vrátil po štyroch rokoch vyhnanstva na Východe a v Ríme — ten túžobný, ale aj káravý pohľad, a potom stoicko ironický, ako by vravel: Ach, nie, keď si na mňa zabudol viacej ako na štyri roky — nie je možné, aby si sa teraz na mňa pamätal! A keď prehovoril, ešte dojímavejšiu radosť videl v jej tvári! Potom mesiace neistoty s tušením, aký to bude mať koniec; a potom ich sobáš. Dosť šťastný — nežný, nebárs náruživý, duševne nie veľmi intímny — jeho práca jej bola tajne vždy tak ďaleká, ako keď jej kedysi prišlo na um, urobiť mu radosť ovenčením jeho zvierat. Tichý, úspešný sväzok, bez veľkého významu, myslel si, ako pre neho, tak aj pre ňu — až kým jej to pred štyriciati ôsmi hodinami povedal a ona sa schúlila a zvädla a ako by sa rozbila na kusy. Čo to bolo, čo jej povedal?

Bola to dlhá historia.

Sediac tam pri ohni, bez rozhodnutia, videl všetko od začiatku, s celou tou diabolsky delikátnou zamotanosťou, so subtilným, pomalým okúzlením, ktoré sa z neho vypriadalo, zo stavu jeho duše a tela, skôr ako z nejakého čaru, ktorý na neho pôsobil, ako by v ňom rástla akási osudná, dlho spiaca sila, aby vykvitla v tmavý kvet…

II

Áno, začalo sa to v ňom odohrávať viacej ako pred rokom akýmsi divným nešťastným nepokojom, akýmsi pocitom, že mu život uniká, jeho odliv plynie na dosah, a on nikdy nevystre ruky, zachytiť ho. Začalo to akousi dlhou túžbou, ktorá bola ticho len vtedy, keď sústredene pracoval — túžba, o ktorej nevedel, čo chce, bolesť, ktorá bola najpáľčivejšia, keď zavial nežný vietor.

Hovorí sa, že štyricať päť rokov je nebezpečný vek pre mužského — zvlášť pre umelca. Cez celú jeseň minulého roku cítil túto neurčitú zúfalosť dosť zle. Dala mu pokoj vo väčšej čiastke decembra a januára, keď napäte pracoval na skupine ľvov; ale hneď, keď dokončil prácu, zachvátilo ho to celou silou. Dobre sa pamätal, ako sa v tých posledných dňoch januára ponevieral deň čo deň po parkoch, hľadiac tomu ujsť. Vlažné počasie, s vôňou vo vetre! S akou dychtivosťou hľadel na baviace sa deti, na predčasné puky na kríkoch, na všetko, na čokoľvek mladé — a s bolesťou si upovedomoval, že vôkol žije veľa životov a prežíva sa veľa lások a on je von z ich kruhu, bez možnosti ich videť, chytiť ich, sbierať ich; a zatiaľ v jeho pieskových hodinách ustavične ubúdalo piesku! Bol to veľmi nesmyselný a nerozumný pocit u mužského, ktorý mal prácu, ktorú miloval, dostatok peňazí a dobrú ženu v Sylvii — pocit, ktorý nemal znepokojovať ktoréhokoľvek štyricať šesťročného Angličana v tom mysliteľne najlepšom zdravotnom stave. Veru, pocit, ku ktorému sa nikdy nijaký Angličan nepriznal — takže posiaľ ani nejestvoval spolok na jeho potláčanie. Lebo čím iným bol ten nepokojný pocit, ako priznaním, že už žil svoj život, že už viacej nepozná vzrušenia a hroznej radosti zaľúbenia, ale že teraz sa bude len sužovať a sužovať pre to, čo minulo. Či mohlo byť pri ženatom mužskom niečo hodnejšieho na odsúdenie?

Bolo to — áno — posledného januára, keď sa vracal z jednej z tých jeho čudne nepokojných prechádzok v Hyde Parku, a stretol sa s Dromorom. Bolo to neobyčajné, že poznal človeka, ktorého od svojich študentských čias temer nevidel. Ale bez všetkej pochybnosti bol to Janko Dromore, ktorý si vykračoval na Piccadilly po strane Green Parku, tým koľkosi kolísavým krokom tenkých, jazdeckých lýtok, so zvláštnymi, škádlivými, vypuklými očami a s výrazom, ako by práve staval na koňa pri dostihoch. Áno — bol to stále ten istý Janko Dromore, škádlivý, náladový, vždy nerozvažitý, ktorý mal dobré srdce pod zovňajškom, ktorý ako by sa za neho hanbil. To, že v škole mali spoločnú izbu — že spolu študovali na univerzite — to ich spájalo tajomným, nerozlučiteľným putom.

„Mark Lennan! Hrom! Nevidel som ťa už celé storočie. Naozaj, nie od toho času, čo si — ako sa to len menuje? Veľmi ma to teší, že ťa vidím, starký môj!“

Tu bola, veru, minulosť dlho zapadlá v myšlienke i cite a vôbec celkom; a Lennanovi sa zatočila hlava, keď sa snažil nájsť spoločný záujem s týmto svetákom, ktorý sa staral len o poľovku a dostihy.

Janko Dromore zas ožil — Janko, ktorého zbehlosť poznamenala chytráckou jednoduchosťou už vtedy, keď mal dvacať rokov, a navždy ho nechala nedotknutým v myslení a cítení — Janko Dromore, ktorý sa nikdy nedostane ďalej za filozofiu, že všetko je výstredné, čo nemá nič spoločného s koňmi, ženami, vínom, cigarami, vtipmi, s dobrosrdečnosťou a jeho stálymi dostihovými typmi; Janko Dromore, ktorý kedysi kdesi mal štipku hĺbky a nejakú hladnú túžbu, čo akosi nebolo čiastkou Janka Dromora.

Aký divný bol zvuk tej trhanej reči!

„Či si teraz videl starého Fookesa? Chodíš na dostihy? Bývaš v meste? Pamätáš sa na starého dobráka Blenkera?“ A potom ticho a zasa nový nábeh: „Či chodíš niekedy k ,Bamburym‘? Chodíš na dostihy?… Poď do mojej ,diery‘. Veď aj tak nemáš nijakej roboty.“

Jankovi Dromorovi nebolo možno vysvetliť, že taký „ako sa to menuje“ má tiež nejakú robotu. „Poď, starý druh! Som rozladený! To je od toho prekliateho východného vetra!“

Dobre sa pamätal ešte z čias, keď mali spoločnú chyžu u „Bamburych“, na rozladenosť Janka Dromora, keď prichodil domov po nejakej divej pijatyke, alebo po škádlivej pôtke.

A šli dolu bočnou uličkou z Piccadilly do jeho „diery“ v prvom poschodí, s tmavou predsieňou s kresbami od Van Beersa a s kartúnmi z „Vanity Fair“ a odtlačkami dostihových koni a starých Nightgown Steeplechase; s veľkými stolicami a celou zásobou dostihových sprievodcov a ďalekohľadov, liščích masiek, parohov a bičíkov. A pritom niečo, čo sa v jeho mysli od prvej chvíle odrážalo od ostatných predmetov, niečo, čo bolo cudzie tomu obrazu — hŕba kníh, váza s kvetmi a šedivé mača:

„Sadni si, starký. Čo chceš piť?“

Ponorený do podivného priestranného kresla s obrovskými operadlami z hnedej kože, počúval a ospalo odpovedal. U „Bamburych“, Oxford, Gordyho kluby — drahý starý Gordy, už je tam! — všetko už dávno minulé veci, ktoré sa ho zdaly teraz znova obkľučovať. A jednako stále ten neistý pocit — pretkávajúci túto vzkriesenú minulosť, v dyme cigár a v rozháranom hovore Janka Dromora — pocit niečoho, čo k tomu všetkému vlastne nepatrilo. Nebola to azda tá sepiová kresba — nad dubovým kredencom až na konci chyže? Lišila sa tajomne od všetkého, až na tie kvety a to mača, ktoré kládlo svoju chlpatú hlávku na jeho ruku. Bolo to podivné, ako jediná vec vládla nad chyžou, hoci jej aj bola veľmi ďaleká. Zdalo sa, ako by sa tieňom stlala cez Dromorovu vystretú postavu a zvetralú tvár s dlhým nosom; cez zvláštne, vážne, škádlivé oči, v hĺbkach ktorých niečo dumalo.

„Bývaš tiež niekedy rozladený? Prekliate, všakver? To je preto, že starneme! Sme úžasne starí, vieš, Lennanko.“ Ah! Nikto ho už dvacať rokov nenazval Lennankom. Bola to pravda! Boli úžasne starí!

„Keď sa chlap začne cítiť starým, vieš, bolo by na čase dať výpoveď — alebo niečo podobného; do tej veci neslobodno veľa štuchať! Poď so mnou do Monte!“

„Monte!“ Tá stará rana, ktorá sa nikdy celkom nezahojila, zabolela pri tom slove tak, že ťažko mohol vysloviť: „Nie!“

A hneď videl, ako pátraly Dromorove oči, keď sa pýtal:

„Si ženatý?“

„Áno.“

„Nikdy som nemyslel na teba, ako na ženatého!“

Tak Janko Dromore na neho naozaj myslieval! Divné! On si nikdy nepomyslel na Janka Dromore!

„Zima je odporná, keď človek nie je zrovna na poľovke. Veľmi si sa premenil; temer by som ťa nebol poznal. Keď som ťa videl posledný raz, práve si sa vrátil z Ríma a či z kýho čerta. A povedz mi, aké je to, byť — eh, sochárom? Raz som videl niečo od teba! Robíš niekedy aj kone?“

„Áno; práve lani som robil relief koníkov.“

„Azda robíš aj ženy?“

„Nie často!“

Vypúlil oči. Divný bol tento potmehúdsky záujem! Títo Jankovia Dromorovia boli zrovna ako chlapci — nikdy nebudú dospelí, život môže s nimi robiť, čo chce. Keby Dromore vravel od srdca, ako to robieval u „Bamburych“, povedal by: „To máš prednosť; myslím, že sa máš sakramentsky dobre.“ Tak sa na to dívali! Bol to len opačný prejav toho istého citu k Umeniu, aký mali nábožní Filištinskí s pozdvihnutými obrvami a nebezpečenstvom pre dušu.“ Všetci sú deťmi! Nemajú najmenšieho tušenia o tom, čo umenie naozaj znamená — so svojimi snahami a túžbami.

„Zarábaš pri tom?“

„Ah, áno!“

Zasa to hodnotiace vypúlenie očí, ako by riekol: „No, je v tom viacej, ako som myslel!“

Potom nasledovalo dlhé mlčanie v šere, do ktorého cez obloky vnikala fialková žiara, kým pred nimi blkotal ohník, šedivé mača mu priadlo až pri krku, dym ich cigár krúžil nahor, a jeho opanoval taký podivný, ospalý pocit odpočinku, aký už dávno nepocítil. A potom — niečo, niekto pri dverách, pri kredenci. A Dromore riekol zvláštnym hlasom:

„Poď ďalej, Nell! Poznáš moju dcéru?“

Lennanovu ruku chytila rúčka, ktorá sa zdala kolísať medzi istým vystúpením ženy zo spoločnosti a medzi impulzívnym teplom dieťaťa. A mladý, jasný, rozhodný hlas riekol:

„Vítajte u nás. Pravda, je rozkošná tá moja mačka?“

Potom Dromore zapálil lampu. Dosť vysoká postava v šedom jazdeckom úbore znamenitého strihu; tvár ani nie detinsky okrúhla, ani nie ešte žensky sformovaná, trošku červená, veľmi pokojná, kučeravé, bledohnedé vlasy pod úhľadným klobúkom sviazané čiernou stuhou; a oči — ako tie na tej kresbe, oči „Perdity“ od Gainsborougha — pomalé, šedé, mesmerické, s dlhými ohnutými obrvami, oči, ktoré priťahujú, hoci sú aj nevinné.

A keď chcel práve povedať: „Myslel som, že ste vystúpili z toho obrazu“ — videl Dromorovu tvár a miesto toho zahundral:

„Tak to je vaša mačička?“

„Áno; ona ide hneď ku každému. Páčia sa vám perské mačky? Ona má vlastne len samú srsť. Probujte.“

Omakávajúc prstami mača, riekol:

„Mačky sú zvláštne, keď sú bez srsti.“

„A už ste videli nejakú aj bez srsti?“

„Ach, áno. Vo svojom povolaní musím ísť pod srsť — som totiž sochárom.“

„To musí byť veľmi zaujímavé.“

Aká to bola už dáma zo spoločnosti. Ale pritom tiež ako dieťa. Teraz zbadal, že tvár na tej sepiovej kresbe je staršia — pery nie také plné, výraz nie taký nevinný, líca nie také okrúhle, a okrem toho mal niečo smutného a zúfalého — bola to tvár, ktorej sa život nemilosrdne dotkol. Ale mal také isté oči — a aký pôvab presvital cez výraz sklamania napriek nešťastnej historii. Potom si povšimol, že na tenkej tyčke je k rámu pripevnená a na jednu stranu shrnutá šedá záclonka. Sebou vládnuci mladý hlas riekol:

„Bavilo by vás to, keby som vám ukázala svoje kresby? Bolo by to od vás veľmi láskavé! Mohli by ste mi o nich niečo povedať!“ A s hrôzou videl ako otvára portefeuille. Kým sa díval na tie školské kresby, cítil, ako na neho hľadí, tak to robievajú zvieratá, keď sa rozhodujú, či majú niekoho mať rady. Potom prišla k nemu a stála tak blízko, že sa jej rameno dotýkalo jeho. Zdvojnásobil úsilie, najsť niečo prívetivého, čo by povedal o kresbách. Ale naozaj, nebolo možno o nich povedať nič dobrého. A ak mohol v iných veciach dobre luhať, keď išlo o šetrenie citov iných, nemohol to nikdy urobiť, keď bola reč o umení. Povedal tedy jednoducho:

„Nemali ste posiaľ učiteľa.“

„Učili by ste ma?“

Ale nemohol odpovedať, zahládzal už túto prostoduchú otázku tým najvyberanejším spôsobom.

„Pravda, nemala by som sa tak pýtať. Vás by to hrozne nudilo!“

Potom sa hmliste pamätal na Dromorovu otázku, či chodí jazdiť; a ako ho tie jej oči ustavične nasledovaly; a potom jej ruka ešte raz detinsky stisla jeho. Potom zasa bol na ceste dolu skúpo osvetlenými schodmi, pozdĺž dlhého radu kartúnov z „Vanity Fair“, a znova vyšiel do východného vetra.

III

Keď, idúc domov, prechádzal cez park, bol viacej alebo menej nepokojný? Ťažko povedať. Trochu mu to lichotilo, trochu ho to zahrialo; ale bol podráždený ako vždy, keď prišiel medzi ľudí, ktorým svet umenia bol takou zábavnou neskutočnosťou. Aká to myšlienka, naučiť to dieťa kresliť! — toho jaša s jeho jazdením a mačaťom; s očami ako „Perdita“. Bolo zvláštne, ako sa s ním hneď spriatelila. Môžbyť preto, že bol trochu inakší ako ľudia, na ktorých bola privyknutá. A ako pekne hovorila! Zvláštne, príťažlivé, temer roztomilé dieťa! Iste nie je staršia ako sedemnásťročná — a — je dcérou Janka Dromora!

Vietor bol ostrý a lampy medzi holými stromami jasné. Londýn bol v noci vždy krásny — aj v januári, hoci vial východný vietor, a tejto krásy sa nemohol nikdy nasýtiť. Bol krásny so svojimi veľkými, tmavými, cizelovanými formami, s blýskavými svetlami, ktoré sa podobaly lietajúcim, na zem padlým hviezdam. Všetko to prehriate teplom a šumom nesčíselných životov, ktoré si želal poznať a stať sa ich čiastkou.

Rozprával Sylvii o svojom stretnutí. Dromore! Všimla si toho mena. Spievavala starú škótsku pieseň „Hrad Dromore“ s divným refrénom, ktorý utkvel v pamäti.

Celý týždeň bol tuhý mráz a Lennan začal pracovať na skupine dvoch vlčiakov v životnej veľkosti. Potom prišiel odmäk s prvým juhozápadným vetrom, ktorý v každom februári rok po roku prináša taký pocit jari, aký sa už neskôr nevracia a ktorý spôsobuje, že smysly mužských sa zatúlajú ako ospalé včely v slnci. Vzbudilo to v ňom mohutnejšie ako prv, túžbu po živote, poznaní, láske, po niečom novom. Pravda, nie toto ho zaviedlo zasa do Dromorovho domu; oh, nie, bolo to len priateľstvo, lebo ani starému spolužiakovi nepovedal, kde býva, alebo, že by ho jeho žena rada poznala, keby chcel k nim prísť. Lebo Janko Dromore nezdal sa mu veľmi šťastným, hoci mal aj tvrdý zovňajšok! Áno, išiel k nemu znova len z priateľstva!

Dromore sedel v svojej dlhej lenoške, držal medzi zubami cigaru a v ruke tužku, a mal na kolene odbornú knihu o koňoch; vedľa neho bola ohromná zelená kniha. Bol akosi sviatočne naladený, bez tekavého smútku, ktorý na ňom ležal minule, zahundral, nevstávajúc:

„Halló, starký! teší ma, že ťa vidím! Sadkaj si! Hľaďže! Agapemone — čo myslíš, ku ktorému by som ju mal dať? — San Diavolo alebo Ponte Canet? — len štyri razy skrížený so Saint Paulom. Teraz od nej dostanem niečo dobrého!“

Lennan, ktorý nikdy nepočul tieto mená, odpovedal:

„Oh, bezpochyby Ponte Canet; ak máš robotu, prídem druhý raz.“

„Ah, Bože, voskrz nie! Zafajč si! Len tu ešte vyšetrím tú ich krv — a potom budem bafať s tebou.“

A tak si Lennan sadol a hľadel na tie výskumy, zahalené cigarovým dymom a popretkávané tlmenými výkrikmi. Boly iste tak posvätné a zaujímavé, ako jeho usilovania tvoriť z hliny; lebo pred Dromorovým vnútorným vidom stál dokonalý dostihový kôň — on tiež tvoril! Toto nebolo len robenie peňazí, ale celý ten proces posvätený bol zvláštnym pocitom, ktorý má človek, ktorý si tre dlane, pocit, ktorý je pri každej tvoriacej práci. Len jediný raz zastal Dromore a otočiac hlavu, riekol:

„Je to sakramentsky ťažká vec, pre potomstvo kobyly zadovážiť dobrý rodokmeň.“

Naozajstné umenie! Ako dobre poznal Lennan to zúfalé hľadanie bodu rovnováhy, centrálnej šrauby, ktorú treba nájsť, kým forma vstúpi do života… A zbadal, že tu dnes nebolo mačaťa, ani kvetov, ani pocitu inej prítomnosti — aj obraz bol zastrený záclonkou. Či bola deva len snom — preludom, ktorý vyčarovala jeho túžba po mladosti?

A potom videl, že Dromore položil veľkú zelenú knihu a zastal pred ohňom.

„Nell si ťa minule veľmi obľúbila. Ale ty si sa vždy zaoberal ženami. Pamätáš sa na to dievča z Coastera?“

Coasterov čajový závod, kam chodieval každé odpoludnie, keď mal peniaze, pre pôžitok, pozreť sa nesmelo na istú tvár. Hľadeť na krásu — viacej nič! Janko Dromore by tomu nerozumel lepšie ani teraz, ako vtedy, keď boli u „Bamburych“. Nemalo to najmenšieho smyslu chceť mu to vysvetliť! Pozrel nahor na vytreštené oči; počul škádlivý hlas:

„Počuj — ty šedivieš! Sme sakramentsky starí, Lennanko! Človek ostarie, keď sa ožení.“

Vetil:

„Ostatne, nevedel som, že si ženatý.“

S Dromorovej tvári zmizol škádlivý výraz, ako keď zhasne svieca, a zapýril sa. Mlčal niekoľko sekúnd, a potom, ukážuc smerom k obrazu, zahundral drsne:

„Nemal som nikdy príležitosti vziať si ju za ženu; Nell je nemanželské dieťa!“

V Lennanovi vzplanul akýsi hnev; prečo to vyslovoval Dromore tak, ako by sa hanbil za svoju vlastnú dcéru? Bol práve taký, ako ľudia jeho druhu — nik iný nebol taký upätý, ako títo mestskí opičiaci! Plávali ako drevo po prúde cudzích mienok; boli to biedni bludári, ktorí so svojimi naozajstnými citmi nemohli nikde zakotviť. V neistote, či sa to bude páčiť Dromorovi, alebo či si nebude mysleť, že sa len okrašľuje, či nebude pochybovať o jeho mravnosti, riekol:

„Myslím, že každého slušného človeka to bude ponúkať, byť k nej láskavým. Kedy sa začne u mňa učiť kresleniu?“

Dromore prešiel chyžou, odhalil záclonku obrazu a tlmeným hlasom riekol:

„Bože môj, Lennanko, život je nespravedlivý. Príchod Nellin ju zabil. Naozaj, bol by som radšej umrel sám! Ženy nemajú šťastia.“

Lennan vstal z pohodlného kresla, lebo sa v ňom vzbudila rozpomienka minulosti, rozpomienka na letnú noc, keď druhá žena tiež nemala šťastia, a tá rozpomienka zahalila jeho srdce čiernym, nemiznúcim žiaľom. Riekol ticho:

„Minulosť je minulosťou, starký môj!“

Dromore zasa zastrel obraz záclonkou a vrátil sa k ohňu. A celú minútu doň uprene hľadel.

„Čo mám robiť s Nell? Dorastá!“

„Čo si s ňou robil posiaľ?“

„Bola v škole! V lete chodieva do Irska — mám tam nejaký majetok. V júni bude mať osemnásť. Budem ju museť predstaviť všelijakým paniam a také haraburdy! Čert sa v tom vyzná! Ako? Komu?“

Lennan len zahundral: „Na príklad, mojej žene!“

Skoro zatým odišiel. Janko Dromore! To dieťa má, veru, bizarného poručníka! Jej život musí byť čudný v tom staromládeneckom byte, plnom Ruffových odborných kníh! Čo bude z nej? Padne do rúk nejakého mladého šviháka; vydá sa za neho, asi — o to sa dôkladne postará jej otec; úroveň jeho úctyhodnosti zdá sa byť veľmi vysoká. A potom — pôjde tou istou cestou, ako jej matka — tá chuderka na obraze s pôvabne zúfalou tvárou! Dobre! To nebolo jeho vecou.

IV

Nebolo to jeho vecou. Tak čisté priateľstvo ho zaviedlo raz zasa do Dromorovho domu po tom dôvernom rozhovore; chcel dokázať, že mienka „vonkajšieho sveta“ má platnosť len v obrazotvornosti jeho priateľov; ubezpečiť ho, že Sylvia vždy rada uvidí u seba to dieťa, hocikedy sa mu zapáči prísť.

Keď rozprával Sylvii o okolnostiach Nellinho narodenia, mlčala chvíľku, hľadiac na jeho tvár a potom povedala: „Chuderka! Zvedavá som, či o tom vie! Ľudia sú takí nemilosrdní aj za dnešných časov!“ Neprišiel mu nik na um, kto by sa nad takým niečím pozastavil, a nebol preto k deve láskavejší; ale v takých veciach mala Sylvia lepší úsudok ako on, bola v užšom styku s pospolitým smýšľaním. Stýkala sa s normálnejšími ľuďmi ako boli jeho známi.

Bolo už dosť neskoro, keď sa pri tretej návšteve dostal do Dromorovej „diery“.

„Pán Dromore, prosím,“ riekol sluha, čo mal veľmi dôvernú tvár, akú Prozreteľnosť dáva služebníctvu v susedstve Piccadilly — „Pán Dromore, prosím, nie je doma! Ale iste čochvíľa príde obliecť sa. Slečna Nell je doma, pane.“

Sedela pri stole a lepila do alba fotografické obrázky — osamelé mladé stvorenie v byte mužského v strednom veku. Lennan stál, nezbadaný a hľadel na zadnú časť jej hlavy s hustými, vlne podobnými, gaštanovými vlasmi, sviazanými nazad na tmavočervených šatách. A keď sluha ohlásil:

„Pán Lennan, slečna,“ dodal ešte tichšie: „Smiem ďalej?“

Podala mu ruku nesmierne pokojná.

„Oh, prosím, len ďalej, ak vám nebude prekážať tuná ten neporiadok, ktorý som narobila,“ a s jemným tlakom na koncoch jeho prstov dodala: „Nudilo by vás to obzreť si moje fotografické obrázky?“

Sadli si spolu k fotografiam — pred chvíľkové obrázky ľudí s puškami a s udicami, skupinky spolužiačok, mačiek, Dromora a jej na koni a niekoľko obrázkov mladého človeka so širokou, odvážnou, skôr peknou tvárou. „To je Oliver — Oliver Dromore — oteckov bratanec! Dosť driečny, všakver? Páči sa vám jeho výraz?“

Lennan nevedel. Nie jej bratanec z druhého pokolenia; bratanec jej otca! A zasa v ňom vzbĺkol ten nerozvážny plameň rozhorčenej ľútosti.

„A čo bude s kreslením? Ešte ste sa neprišli učiť.“

Začervenela sa, že bola temer ako jej šaty.

„Myslela som, že ste boli len jemný. Nemala som to od vás chceť! Pravda, chcela by som — veľmi — ale viem, bude vás to nudiť!“

„Vôbec nie!“

Potom sa pozrela hore. Aké zvláštne sivé oči mala.

„Mám tedy zajtra prísť?“

„Hociktorý deň medzi pol jednou a jednou.“

„Kam?“

Podal jej svoju navštívenku.

„Mark Lennan — áno — páči sa mi vaše meno! Hneď sa mi páčilo, keď som ho počula. Je veľmi pekné!“

Čo bolo v jeho mene, že ho preň mala rada? Jeho sochárska sláva — taká, ako bola — nemohla mať s tým nič spoločného, lebo ona o nej iste nič nevedela. Ah, ale meno býva pre deti také dôležité. Aké kúzlo nachodil v svojom detinstve v slovách macarron, Španiel, Carniola, Aldebaran a Mr. Mc. Crae — Gordyho celkom obyčajný priateľ.

Pod vlivom akéhosi kúzla hovorila teraz už dosť slobodne — o svojej škole, o jazdení, o motorovaní — zdalo sa, že má rada rýchlosť; o Newmarkete — ktorý jej bol „dokonalý“ a o divadle — o takých kusoch, o ktorých mohol čakať, že ich Janko Dromore vopred prezrel. Tieto a „Hamlet“ a „Kráľ Lear“ bolo všetko, čo videla. Nebolo devy, ktorá by bola menej dotknutá myslením, umením — ale pritom nie hlúpej, lebo sa zdalo, že má istý prirodzený dobrý vkus; lenže zrejme posiaľ jej nič neprišlo do cesty. Ako by sa to pod vedením Janka Dromora bolo mohlo stať! Pravda, bola v Národnej galerii so školou! A Lennan videl pred sebou v duchu skupinu ôsmi alebo desiati dievčat, vlečúcich sa za sukňou starej panny, obdivujúcich Landrérových psov, slabučko pokašľávajúcich pri pohľade na Botticelliho anjelikov, otvárajúcich ústa, šustiacich a štebotajúcich ako mladí vtáčici v kroví.

Ale toto dieťa Janka Dromore bolo nevinnejšie ako dievčatá v jej veku, majúce väčšiu kultúru. Keď za ním sliedily jej šedé, mesmerické oči, robila to otvorene, nepokryte! Posiaľ nebola koketou.

Hodina minula a Dromore sa nevracal. A osamotenosť toho mladého stvorenia, v takom neprimeranom prostredí, začala rušiť Lennanov duševný mier.

„Čo robíte večer?“

„Niekedy idem s oteckom do divadla, obyčajne bývam doma.“

„A potom?“

„Oh. Niečo tak čítam, alebo hovorím po francúzsky.“

„Čo? Sama so sebou?“

„Áno, alebo niekedy s Oliverom, keď príde.“

Oliver tedy prichádza!

„Ako dávno poznáte Olivera?“

„Oh, už od detinstva!“

Chcel povedať: „A ako dávno je to?“ Ale podarilo sa mu zdržať sa a miesto toho vstal k odchodu. Chytila ho za rukáv a riekla:

„Nesmiete odísť.“ Pritom pozrela tak, ako pes, keď chce z hravosti pohrýzť. Jej horná pera zostala skrátená nad bielymi zúbkami, silne zahryznutými do dolnej pery a brada vystrčená trochu napredok. Záblesk sebevoľnej duše — ale hneď, ako sa usmial a zahundral: „Ah! Ale ja musím, viete?“ si pripomenula slušné držanie sa a riekla trochu smutne: „Nevoláte ma menom. Či sa vám nepáči?“

„Nell?“

„Áno. Je to Eleanor, pravda! Nepáči sa vám?“

Keby to meno bol hneď nenávidel, nemohol povedať iné, ako: „Veľmi!“

„To ma teší! S Bohom!“

Keď vyšiel na ulicu, cítil sa ako človek, ktorého miesto za rukáv, zatiahli za srdce. A ten teplý, zmätený pocit trval na celej zpiatočnej ceste.

Keď sa obliekol k večeri, poprezeral sa s obvyklou pozornosťou. Áno, jeho čierne vlasy boly ešte vždy husté, ale celkom viditeľne šedively. Okolo očí mal veľa vráskov, a oči, posiaľ dychtivé, keď sa usmieval, ležaly neobyčajne hlboko, ako by ich bol život zatlačil do nútra. Jeho lícne kosti teraz temer vyčnievaly a mal veľmi chudé a tmavé líca, a jeho spodná čeľusť pod temer čiernymi fúzami bola veľmi silná a kostnatá. Vcelku — bola to tvár, ktorú život dosť ošľahal, tvár nemajúca nič, čo by sa takému dieťaťu mohlo zapáčiť a čím by sa mohlo také dieťa spriateliť, aspoň tak mu vravel jeho úsudok.

Kým sa takto obzeral, vstúpila Sylvia, nesúc mu práve otvorenú fľaštičku kolínskej vody. Vždy mu niečo donášala — v takých veciach nemohol byť nikto pozornejší ako ona. V šedých vystrihnutých šatách jej biela, tichá peknota a bledozlaté vlasy, tak slabo dotknuté časom, nedosahovaly naozajstnej krásy len preto, že im chybela hĺbka a prenikavosť, práve tak, ako jej duša nemala dostatok ostrosti. Za nič na svete by jej nebol dal cítiť, že vie o tomto jej nedostatku. Ak nemohol človek zakryť jarčeky v tmele pred niekým tak dobrým, skromným a láskavým, nezaslúžil si daru života.

V ten večer zasa spievala „Hrad Dromore“ s tým čudným, v pamäti utkvievajúcim refrénom. A keď išla nahor a on fajčil pri ohni, zdalo sa mu, že prišla deva v tmavočervených šatách a sadla si proti nemu, hľadiac mu uprene do očí, tak ako sedela, keď spolu hovorili. Tmavočervená farba jej pristala. Slušala k výrazu jej tvári, keď riekla: „Nesmiete odísť!“ Bolo by to naozaj divné, keby nemala v sebe nejakého diabla, majúc už raz takých rodičov.

V

Na druhý deň ho zavolali z atelieru podívať na zvláštny zjav — na Janka Dromore, veľmi pečlivo ustrojeného, rozprávajúceho so Sylviou s neprirodzenou hladkosťou a opatrne zakrývajúceho zvedavosť svojich očí! Jazdí pani Lennanová? Ah! Je veľmi zaujatá! Pomáha Markovi pri jeho — er…? Nie? Naozaj? Pravdepodobne veľa číta? On sám nemá dosť času na čítanie — je to zle, že nemá dosť času na čítanie! A Sylvia počúvala a usmievala sa veľmi ticho a mäkko.

Prečo prišiel Dromore? Vyňúrať, ako veci stoja, odhaliť, prečo sa Lennan a jeho žena nepozastavujú nad slovom „nemanželská“, — slovom dozvedeť sa, či je ich domácnosť úctyhodná… Človek si musí vždy dva razy obzreť takého „ako sa menuje“, hoci za študentských čias býval s ním v spoločnej izbe… Pravda, bolo to úctyhodné, že tak bdel nad svojou dcérou, hoci si musí urvať čas od tvorby dokonalého dostihového koňa. Zdalo sa, že vcelku prichodil na konklúziu, že v blízkej budúcnosti by mohli byť pre Nell užitoční; zdalo by sa, že sa poddáva kúzlu Sylviinej priehľadnej dobroty, že necháva svoju obvyklú ostražitosť pred stratou v nekonečnej hre života; že odkladá pancier svojej škádlivosti. Keď už nebol v spoločnosti Sylviinej, bolo naozaj úľavou videť, ako sa povedomá svetská zvedavosť zasa vkráda do jeho očí, ktoré ako by sa úfali, že napriek otcovskému záujmu, jednako najdú niečo — er — zábavné v tej tajomnej Mekke rozličných veselostí — v pracovni takého „ako sa menuje“. Bolo rozkošné pozorovať boj medzi uľahčením a rozčarovaním. Žiaľ, nijaký model, ani neoblečená socha, nič, len portréty hláv, odliatky zvierat a podobné solídne veci; — zhola nič, čo by polialo pýrom tvár mladého človeka, alebo vlúdilo plameň do očí takého Janka Dromore.

S akým zvláštnym mlčaním chodil okolo skupiny ovčiarskych psov, ako by vyšetroval ich tým svojím zvláštnym, dlhým nosom. S akou podivnou náhlosťou riekol: „Čertovsky dobré! Nemohol by si mi urobiť Nell v sedle?“ S akou skeptickou pozornosťou počúval odpoveď:

„Môžbyť, že by som mohol urobiť Nellinu malú sošku; keby som s tým bol hotový, dostal by si odliatok.“

Myslel, že ho nejako klamú? Niekoľko sekúnd ostal tkveť v nejakej pochybnosti, kým odpovedal, ako by staval pri dostihoch:

„Tak, vec je hotová! A keby si s ňou chcel jazdiť, aby si sa do toho vpravil, môžem ti vždy požičať koňa!“

Keď odišiel, Lennan v rastúcom šere hľadel na nedokončených ovčiarskych psov. Zasa mal ten pocit podráždenosti pri styku s niečím cudzím, nepriateľským, nechápavým. Prečo má takto vpúšťať týchto Dromorov do svojho života? Zavrel pracovňu a vrátil sa do salóna. Sylvia sedela pred krbom zahľadená do ohňa a posunula sa k nemu, podopreť sa o jeho kolená. Svetlo sviečky na jej písacom stole padalo na jej vlasy, líca, bradu, ktoré roky tak slabo zmenily. Bol to pekný pohľad s tým plamienkom sviečky, ktorý blikal a pomaly iste horel vždy nižšie a nižšie nad bledým voskom — plameň sviečky, taká mäkká a matná vec, ako by to nebol ani oheň, ktorá zo všetkých mŕtvych vecí tá najživšia, najväčšmi sa podobala duchu. Van vetra pohyboval plameňom…

Vstal a zavrel okno, a keď sa vracal, Sylvia riekla:

„Pán Dromore sa mi páči. Myslím, že je lepší ako sa tvári.“

„Požiadal ma, aby som urobil jeho dcéru v sedle.“

„A urobíš to?“

„Neviem!“

„Ak je naozaj driečna, mal by si to urobiť.“

„Driečna — sotva možno tvrdiť — ale nie je všedná.“

Obrátila sa a pozrela na neho a on inštinktívne cítil, že teraz príde niečo, na čo bude ťažko odpovedať.

„Mark!“

„Áno!“

„Chcela som sa ťa spýtať: Si naozaj šťastný?“

„Iste, prečo by som nebol?“

Či mohol niečo iné povedať? Keby hovoril o svojich pocitoch, ktoré mal v posledných pár mesiacoch — o pocitoch tak smiešnych pre niekoho, kto ich nemal, — tým by ju len hrozne znepokojil.

Keď dostala túto odpoveď, Sylvia sa zas obrátila k ohňu, bez slova sa opierajúc o jeho kolená…

O tri dni neskoršie ovčiacki psi, vyrušiac sa z postoja, do ktorého ich horko ťažko dostal, bežali ku dverám pracovne. Na ulici bola Nell Dromorová, sediac na štíhlom čiernom koni s bielou hviezdou, bielymi kopytami a čertovskými kozími úškami, ktorými strihal a ktoré držal pri koncoch veľmi blízko seba.

„Otecko mi povedal, že by som mala k vám zajsť a ukázať vám Magpie. Nevie pokojne stáť. To sú vaši psi? Akí sú rozkošní!“

Vyslobodila si koleno a sostúpila; ovčiacki psi sa hneď postavili na zadné nohy a opreli sa labami o jej pás. Lennan držal čierneho koňa — zvláštne zviera, samý oheň a sval, s kožou sťa by z atlasu a mäkkými očami, s veľmi rovnými nohami a riedkym chvostom. Koníček nemal takého obyčajného vzhľadu, ktorý vie umelca odpudiť.

Zabudol na jazdkyňu, kým sa ona odvrátila od psov, pozrela na neho a riekla: „Páči sa vám? Je to od vás veľmi pekné, že nás zmodelujete!“

Keď odišla, obzerajúc sa, kým nezabočila za roh, pokúsil sa psov dostať do ich postoja. Ale tí už nechceli sedeť, ustavične chodili k dverám, načúvali a čuchali a všetko bolo, sťa by vzrušené a vyšinuté z rovnováhy. Odpoludnia na Sylviin návrh išli navštíviť Dromorovcov.

Keď ich uvádzali, začul vysoký mužský hlas hovoriť nejakou cudzou rečou; a potom:

„Nie, nie, Oliver, dans l’amour il y a toujours qui baise, et un qui tend la joue.“

Sedela v otcovom kresle a na okne bol ulepený mladý človek, ktorý vstal a ostal nehybný, s temer urputným výrazom v širokej, peknej tvári. Lennan si ho obzrel so záujmom. Mohol byť asi dvacať štyriročný, bol trochu švihácky, hladko vyholený, s tmavými, kučeravými vlasmi a bledohnedými, ďaleko od seba ležiacimi očami, a so zvláštnym výrazom odvahy, práve takým, ako na fotografii. Jeho hlas, keď sa mu konečne pozdalo ich zdraviť, bol dosť vysoký a nie nepríjemný, s nádychom ťarbavého preťahovania.

Ostali len niekoľko minút a keď išli dolu skúpo osvetlenými schodmi, riekla Sylvia:

„Ako pekne povedala s Bohom, ako by ponúkala tvár k pobozkaniu. Mne sa zdá byť veľmi rozkošnou. Tomu mladému človekovi tiež. Tí dvaja sa k sebe dobre hodia.“

Lennan vetil trochu úsečne:

„Áno, azda sa k sebe hodia!“

VI

Potom k nim chodievala často, niekedy sama, dva razy s Jankom Dromorom a zavše s mladým Oliverom, ktorý pod vlivom Sylvie skoro stratil svoj pyšný vzhľad. A potom začal sošku! Potom naozaj prišla jar a s ňou opravdová životná zaujatosť — konské dostihy na závodišti, pričom geniálnosť Janka Dromore nebola sputnaná nelegitimným rizikom prekážkových dostihov. Prvý deň, keď bol slobodný, prišiel k nim na obed. Pre Sylviu mal v srdci mäkké miestečko, vraviac vždy Lennanovi, keď odchádzal: „Tvoja pani je rozkošné stvorenie!“ Ona tiež mala pre neho mäkké miestečko, lebo prezrela bezradnosť múdrosti tohoto svetáka, o ktorom si myslela, že je patetický.

Keď v ten večer odišiel, riekla:

„Či by sme k nám nemali pozvať Nell, keď dokončievaš jej sošku? Teraz jej musí byť clivo, keď je jej otec vždy preč!“

Pamätať na také niečo — to bola Sylvia; ale bol by to pôžitok alebo mrzutosť, mať v dome také zábavne dospelé dieťa, s dôvernými spôsobmi a s očami „Perdity“? To, veru, nevedel.

Prišla k nim s dojímavou radosťou trošku tak ako psík, ktorý ostal doma, keď rodina odchádza na prázdniny a priatelí sa s tým, kto sa s ním láska.

Nebolo s ňou nijakých starostí, lebo bola priveľmi zvyknutá zabávať sa sama; a bolo vždy zábavné hľadeť na ňu, na jej ustavičné premeny od dieťaťa k žene veľkého sveta. Bol to nový pocit — mať v dome mladé stvorenie. On a Sylvia chceli mať deti, ale nemali šťastia. Dva razy to prekazila choroba. Bol to azda práve ten jej malý nedostatok — ten nedostatok istej ráznosti, ktorý jej zabránil stať sa matkou? Súc jedináčkom, nemala neterí a bratancov; chlapci jeho sestry Cicely boli najprv ustavične v škole a teraz boli vo svete. Áno, nový pocit, v ktorom Lennanov nepokoj ako by sa stravoval a mizol.

Okrem hodín, keď mu Nell sedela, náročky s ňou nebol, nechávajúc ju, pritúliť sa pod Sylviine krídla, čo robila tak, ako by ztade nechcela nikdy vyliezť. Takto si zachovával možnosť zabaviť sa s jej divnou vrúcnosťou a ešte podivnejším pokojom; estetický pôžitok pri pohľade na ňu, ktorej zvláštny polohypnotizovaný pohľad mal akúsi snivú a patetickú láskavosť, ako by bola preplnená citmi bez východiska.

Každé ráno po „sedení“ hodinu sa hrbila nad kreslením, v ktorom nepokročila temer zhola nič; a často ju prichytil, že sleduje jeho pohyby svojimi veľkými očami, kým ovčiarski psi ležali celkom pokojne pri jej nohách, strašne žmurkajúc — taká bola jej príťažlivosť. I jeho vtáci, straka a sova, ktorí sa v pracovni cítili celkom doma, strpeli ju ako nijakú druhú ženskú, okrem gazdiny. Straka si jej vždy niekam sadla a zobala jej do šiat, ale sova sa omedzovala na to, že s ňou závodila v mesmerickom hľadení, v ktorom nezvíťazil ani jeden ani druhý.

Preto, lebo bola u nich, začal k nim chodiť Oliver Dromore v každom možnom čase a pod veľmi priehľadnými zámienkami. Držala sa k nemu s krajnou náladovosťou, niekedy bola zamĺkla, inokedy sa k nemu chovala, ako ku bratovi; a napriek všetkej svojej nenútenosti, chudák Oliver sedával a dával na javo svoje zbožňovanie podľa jej rozmaru alebo tým, že sa kabonil, alebo snivými pohľadmi.

Na jeden z týchto júlových večerov sa Lennan zvlášť dobre pamätal. Po celodennej ťažkej práci vyšiel si z atelieru do záhrady vyfajčiť cigaretu a ohriať si tvár na slnci prv ako zapadne za múr. Verklík v diaľke omáľal valčík; sedel pod oknom salóna na kvetníku s hortenziou. Nebolo ztadiaľ videť nič, ako štvorhranný kus celkom belasého neba a mäkký stĺpec dymu z kuchynského komína ich domu; a nebolo nič iné počuť ako melodiu a nikdy netíchnucí šum ulice. Dva razy preletel kŕdeľ špačkov! Panoval nesmierny pokoj a jeho myšlienky sa vznášaly ako dym cigarety, aby sa stretly bohvie s akými inými myšlienkami — lebo myšlienky majú bezpochyby tiež svoj rýchly, malý život; keď nietily túžbu, našly si druhov a ľahko sa spojac, splodily potomkov. Prečo nie? V tomto svete divov bolo všetko možné, aj tá valčíková melodia odletí, najde inú melodiu, s ktorou splynie a pospletá a splodí nový súzvuk, ktorý sa zasa vznesie zachytiť bzukot komára alebo muchy a znova sa rozmnoží. Divná vec — ako všetko má snahu spojiť sa s niečím iným. Na jednom do ružová zafarbenom kvete hortenzie zbadal včelu — najzvláštnejšiu vec v tejto záhrade s tehlami, pieskom a rastlinami v črepoch. Chlpatá, opustená včielka sedela tam ospalo, ako by bola zabudla, prečo ta prišla, prilákaná, ako on sám, od práce týmito poslednými lúčami slnca. Tesne somknuté krídelká sa trblietaly a zdalo sa, že má oči zatvorené. A verklík pokračoval vo svojej melodii túžby, očakávania, túžby…

Potom počul Olivera Dromore v okne nad svojou hlavou, — vysoký, slová trochu pretrhávajúci hlas Olivera Dromore najprv prosiaceho veľmi ticho a potom dotieravo, panovačne; a odrazu Nellin odpovedajúci hlas:

„Nie, nechcem, Oliver! Nechcem! Nechcem!“

Vstal a odišiel, aby nič nepočul. Potom buchly dvere a Nell bola v okne nad ním, jej pás zarovno s jeho hlavou; bola červená, jej šedé oči jagaly sa zlovestne a plné pery mala rozškerené. Riekol:

„Čo je, Nell?“

Zohnul sa a vzal jej ruku, ktorá bola horúca:

„Bozkal ma! Nechcem to dovoliť — nechcem ho bozkať!“

Preletela mu hlavou hŕba vecí, ktoré sa hovoria deťom, keď sa udrely; ale cítil neistotu, nebol celkom svoj. A odrazu kľakla a svoje horúce čelo pritisla k jeho perám.

Robilo to dojem, ako by bola naozaj malým dieťaťom, ktoré chce, aby ho bozkali na boľavé miesto, aby sa zahojilo.

VII

Po tomto divnom výbuchu Lennan dlho premýšľal, či má hovoriť s Oliverom; ale čo mal povedať a s akého stanoviska by to mal povedať, a — s tým pocitom? Alebo má azda hovoriť s Dromorom? Nebolo by ľahko vraveť o takej veci s človekom, ktorý sa dôsledne stráni všetkých duševných vecí. Tiež sa nemohol odhodlať povedať to Sylvii; bolo by to akési zneužitie dôvery, hovoriť o výbuchu dieťaťa a o chvíľke toho rozochvenia, keď uľahčiť si, dala svoje horúce čelo k jeho perám. Nech to urobí Nell, ak bude chceť.

A potom mladý Oliver sám odstránil ťažkosti tým, že na druhý deň prišiel sám do atelieru. Vstúpil s „dromorovským“ pokojom, veľmi dobre oblečený, s cylindrom a v čiernom žakete s rozkošnými citronovými rukavicami; čo robil tento mladý človek okrem toho, že patril Jazdeckému klubu a celú zimu chodil na poľovku, to vedel len on sám. Neospravedlnil sa pre to, že Lennana vyrušuje, a sedel, nejaký čas fajčiac cigaretu a ťahajúc psov za uši. A Lennan, čakajúc, pracoval ďalej. Lennana vždy pútalo niečo v širokej, peknej tvári mládenca s kučeravými tmavými vlasmi a trochu urputným výrazom veselosti, ktorý bol teraz taký zakabonený.

Konečne Oliver vstal a prešiel k nedokončenej „Deve na koni“. Obracajúc sa k soške, aby mu nebolo videť tvári, riekol:

„Vy a pani Lennanová ste ku mne veľmi láskaví; včera som sa nedržal pekne. Myslel som si, že by som o tom mal s vami hovoriť. Viete, chcem si vziať Nell!“

Lennan bol tomu rád, že Oliverova tvár bola tak zbožne odvrátená. Zastal v práci a potom odpovedal:

„Je to ešte dieťa, Oliver,“ a potom sa samému sebe divil, zbadajúc, že sa jeho ruky nesmyselne hrajú s hlinou.

„V tomto mesiaci bude mať osemnásť,“ počul riecť Olivera. „Keď sa raz dostane von — medzi ľudí — neviem, čo budem robiť. Starý Janko by na ňu nestačil dávať pozor!“

Mládenec mal červenú tvár; zabudol to teraz utajiť. Potom zbledol a riekol so zaťatými zubami: „Ona ma ženie do šialenosti. Neviem, ak nemám… Ak ju nedostanem, zastrelím sa! Urobím to, viete, som už raz taký! To sú tie jej oči! Vyvábia človeka zo samého seba — a potom ho nechajú — —“. A z ruky, na ktorej mal rukavicu, vypadla mu dofajčená cigareta na dlážku. „Jej matka bola vraj tiež taká, a chudák starý Janko! Myslíte, že mám úfnosť, Mr. Lennan? Nemyslím hneď teraz; viem, že je primladá!“

Lennan sa prinútil k odpovedi:

„Azda, drahý priateľu, azda! Hovorili ste s mojou ženou?“

Oliver zakrútil hlavou.

„Ona je taká dobrá! Myslím, že by takému citu neporozumela.“

Na Lennanových perách vystúpil zvláštny, ľahký úsmev.

„Ah, nuž,“ riekol, „musíte žičiť tomu dieťaťu času! Môžbyť, keď sa koncom leta vráti z Irska!“

„Áno. Pustím sa do behu, viete. Lebo nebudem môcť vydržať, nejsť ta za ňou.“ Vzal klobúk. „Hádam som vás sem nemal prísť nudiť tým, ale u Nell tak zaváži vaša mienka; a vy, súc iný ako väčšina ľudí — myslel som si, nebudete mi to mať za zle!“ Zasa sa obrátil ku dverám. „To som nehovoril len tak — o tom, keby som ju nedostal! Také veci sa vravia, ale ja to myslím naozaj!“

Postavil si blýskavý klobúk na hlavu a odišiel.

A Lennan stál, hľadiac uprene na sošku. Tak! Náruživosť borila aj Dromorovské pevnosti! Náruživosť! Prekvitala v podivných srdciach!

„Vy, súc iný ako väčšina ľudí — myslel som si, nebudete mi to mať za zle!“ — ako to vedel tento mládenec, že Sylvia neporozumie takú bezuzdnú náruživosť, ako je táto? A čo ho presvedčilo o tom, že on, Lennan, tomu poruzumie? Bolo azda niečo videť na jeho tvári? Iste! Aj Janko Dromore, ten najmlčanlivejší tvor, sa mu zdôveril s tou hodinou svojho vypočítavého života, keď ho vietor zahnal na šíre more!

Áno! A tá soška sa nikdy nepodarí, môže robiť, čo chce. Oliver mal pravdu — boly to jej oči! Ako tlely v detskom hneve — ak možno vôbec o očiach povedať, že tlejú, a ako ho priťahovaly a prosily, keď sa pritúlila svojou tvárou k jeho — v ešte detinskejšej prosbe! Keď sú také už teraz, čo potom, keď sa v nej prebudí žena? Lepšie je nepremýšľať o nej priveľa. Radšej pracovať a pripomenúť si, že skoro bude mať štyricať sedem! Hádam je dobre, že na budúci týždeň odchádza do Irska!

Posledný večer pred odchodom vzali ju do Opery videť „Carmen“. Pamätal sa, že mala nebárs vystrihnuté biele šaty a tmavý karafiát za stuhou, ktorou mala sviazané vlnisté vlasy, ktoré ešte nosila spustené. Ako divne, zasnene sedela, opojená operou, ktorú on už videl asi šesť ráz; raz sa dotkla jeho, raz zasa Sylviinej ruky, šepkajúc otázky: „Kto je to? Čo príde teraz?“ Carmen vzbudzovala jej obdiv, ale don José bol „pritučný v tej smiešnej kazajke“, až v šialenstve žiarlenia posledného výstupu u nej získal. Potom unesená vzrušením chytila Lennana za ruku; a keď napokon Carmen padla mŕtva, vzdychla si tak, že všetci jej súsedia poskákali. Jej pohnutie bolo oveľa dojímavejšie, ako to na javišti. Bol by ju rád pohladil a potešil a riekol: „Ale, drahá moja, veď je to len divadlo.“ A keď bolo po všetkom a excelentná zavraždená pani a chudák jej tučný milenec sa ukázali pred oponou, zabudla, že je dámou zo sveta, nahla sa v sedadle a tlieskala a tlieskala. Na šťastie nebol tam Janko Dromore a nevidel to! Ale všetko má raz koniec, museli vstať a odísť. Na ceste do vestibulu pocítil Lennan, ako jej horúci prštek zakvačil sa do jeho, ako by musela niečo stískať. Nevedel naozaj, čo má s ňou robiť. Zdalo sa, že vycítila jeho ľahostajnosť a skoro ho pustila. Na zpiatočnej ceste celý čas mlčala v drožke. S takou istou zdržanlivosťou pojedla sandwiche a vypila limonádu; nechala sa bozkať Sylvii a zasa sa stanúc dámou sveta, prosila ju, aby nevstávali odobrať sa od nej, lebo mala odísť o siedmej ráno, aby stihla irský vlak. Potom povedala veľmi vážne, podávajúc Lennanovi ruku:

„Veľmi pekne vám ďakujem, že ste ma dnes večer vzali so sebou! S Bohom!“

Fajčiac, ostal celú pol hodinu pri okne. Nesvietila ani jedna uličná lampa a noc nad platanmi bola baršúnovo čierna. Napokon zavrel a vzdychnúc si, šiel nahor na prstoch potme. V predsieni, ako by biela stena bola sa pohla k nemu. Teplo, vôňa, sťa by slabý vzdych a niečo mäkké mu vtisli do ruky. Potom stena zas ustúpila a on stál a počúval — nijaký zvuk! vôbec nič! Ale v svojej izbe sa pozrel na tú mäkkú vec v dlani. Bol to karafiát z jej vlasov! Čo pohlo to dieťa k tomu, dať mu ho? Carmen! Ach! Carmen! A hľadiac na kvet, držal ho vo vzdialenosti s akýmsi zdesením; rozvoniaval. A odrazu ho, ako bol čerstvý, strčil do plameňa sviece a držal ho tam, kým svíjajúc sa, očernel ako baršún. Potom ho zabolelo srdce pre taký ukrutný skutok. Bol ešte pekný, ale jeho vôňa bola preč. A obracajúc sa k oknu, zahodil ho ďaleko do tmy.

VIII

Bolo podivné, ako málo hovorili o nej teraz, keď bola preč, hoci bola u nich tak dlho. A dostali od nej len jeden list, ktorý skoro po odchode napísala Sylvii, končil takto: „Otecko posiela, prosím, prejavy svojej najhlbšej úcty; a ja pozdravujem vás, pána Lennana a všetky zvieratká! — Nell.“

„Oliver príde sem na budúci týždeň. Pôjdeme na nejaké dostihy.“

Pravda, bolo o nej ťažko hovoriť po tom príbehu, ktorý bol pribizarný, aby bolo možné o ňom hovoriť, bola to vec, čo by Sylvia videla mimo všetkých rozmerov, ako ináč každá žena. Ale, čo to bolo iné, ako nekontrolovaný popud vznetlivého dieťaťa, ktoré si želalo vyjadriť pocity vzbudené rozčúlením tej opery? Čo iné, ako detinské teplo, ľahké ako páperie, jeden z tých prchavých pohľadov do mystéria náruživosti, ktoré mávajú mladé stvorenia? Nemohol prezradiť to milé šialenstvo! A keď ho nechcel prezradiť, bol ku Sylvii oveľa láskavejší ako obyčajne.

Pre prázdniny nemali hotového plánu, a on veľmi rád prijal jej návrh, ísť do Hayle. Ak tento jeho čudný nepokoj vôbec zmizne, tak sa to stane tam. Starý domov nenavštívili už niekoľko rokov, lebo od Gordyho smrti dom bol väčšinou prenajatý.

Z Londýna odišli koncom augusta. Keď sa blížili, deň sa chýlil ku koncu. Zimozeleň už dávno zmizol s prestavenej železničnej ohrady, na ktorú sa opieral pred dvacať päť rokmi, keď hľadel za vlakom, odvážajúcim Annu Stormerovú. V drožke sa Sylvia k nemu pritúlila a držala ho za ruku pod starým prikryvadlom, ktoré ich chránilo pred prachom. Keď vzhliadli staré hniezdo, obidvaja pocítili jednaké vzrušenie. Zo starých čias tam už nebude jedinej duše — len dom a stromy, sovy a hviezdy; rieka, park a balvan pri potoku. Keď dorazili, bola už tma. Boly prichystané len ich ložnice a dve chyže s planúcim ohňom v krboch, hoci bolo ešte leto. Tí starí nemilí Heatherleyovci hľadeli s čierneho dubového vykladania, zaváňaly jablká a páchlo myšami tu a tam v starých chodbách a neočakávaných schodištiach. Všetko bolo čudne v nezmenenom stave, ako býva v starých domoch, ktoré dávajú do prenájmu so zariadením.

Raz v noci sa zobudil. V dokorán otvorených, nezastretých oknách noc bola oživená hviezdami, celými kŕdľami kolíšucich a trblietajúcich sa hviezd; z diaľky sa nieslo melancholické, baršúnovo mäkké húkanie sovy.

Sylviin hlas riekol celkom zblízka:

„Mark, pamätáš sa na tú noc, keď sa tvoja hviezda zachytila v mojich vlasoch?“

Áno, pamätá sa! A do jeho ospalej, zo sna prebudenej mysle vracal sa znova a znova nesmyselne divný refrén: „Ja nikdy — nikdy — nenechám pána Micawbera…“

Bol to príjemný mesiac — čítali, prechádzali sa s psami vôkol po kraji, ležiavali dlhé hodiny medzi balvanmi alebo na brehoch rieky, pozorujúc zvieratá a vtáctvo. Starý skleník, svätyňa jeho junošských, majstrovských diel, ešte vždy stál a upotrebovali ho ako skrýšu pre krhle na polievanie. Ale nezískal tam ani najmenšieho popudu ku práci. Ponevieral sa, nebol nepokojný, nenudil sa, len vyčkával — ale na čo, o tom nemal tušenia. Aspoň Sylvia bola šťastná, prekvitala na týchto známych miestach a na slnci tratila svoju belosť; začala znova nosiť čepiec proti slncu, ktorý ju robil mimoriadne mladou. Pstruhy, ktoré starý Gordy tak preháňal, maly teraz pokoj. Z pušky neodznel ani jeden výstrel; zajaci, holubi a niekoľko jarabíc sa mohlo v pokoji tešiť z tých prvých jesenných dní. Čertove rebrá a listie veľmi skoro ožltalo, takže park v hmlistom septembrovom slnci mal temer zlatý nádych. Ušľachtilá jemnosť vládla celými prázdninami. A z Irska neprichádzaly ďalšie zvesti okrem jednej pohľadnice so slovami: „Toto je náš dom — Nell.“

Posledný týždeň septembra sa vrátili do Londýna, a v ňom sa zasa vynoril nepokojný, nesmyselný bôľ — pocit, že ho niečo láka von zo seba; začal znova blúdiť celé hodiny v parku po tráve, ktorú už pokrývalo listie, stále hľadajúc niečo, a túžiac — za čím?

U Dromorovcov sluha nevedel povedať, kedy sa vráti pán; išiel do Škotska so slečnou po dostihoch v St. Leger. Bol Lennan sklamaný? Nie — skôr mu odľahlo. Ale ustavične cítil bolesť, živiacu sa zatajovaním a nesdielnosťou, lebo o takých pocitoch nedalo sa vôbec hovoriť. Prečo si to už dávno neupovedomil, že mladosť odlietla, že náruživosť prešla a zavítala jeseň? Ako to bolo, že nikdy neporozumel výpovedi: „Čas letí, nik ho nezastaví?“ A ako predtým — jedinú útechu našiel v práci. Ovčiarski psi a „Deva na koni“ boli hotoví. Začal fantastický relief — nymfu, hľadiacu zpoza brala, ku ktorej sa z trstiny plúžil mužský s divým pohľadom. Keby mohol vložiť do tvári nymfy niečo z toho vábenia Mladosti, Života a Lásky, čo ho tak priťahovaly, a do tvári mužského pocity svojho srdca, azda by sa upokojil. Čokoľvek, len aby sa zbavil toho pocitu. A pracoval s chvatom, námahou, celý október bez veľkého pokroku. Čo mohol čakať, keď Život ustavične klopal tlmene na jeho dvere?

Bolo to v utorok po zakončení posledných dostihov, a už celkom v šere. Živo otvoril dvere a vstúpil. Mala nové tmavé červené šaty a jej tvár a postava boly iste celkom iné, ako si ich pamätal, dozrely a stály sa výraznejšími. Nebola už dieťaťom — to bolo hneď jasné. Líca, ústa, šija, pás — všetko sa zdalo byť zjemnelým, vyformovaným; vlniste bledohnedé vlasy boly teraz stočené pod baršúnovou čiapkou; len veľké šedé oči zdaly sa byť celkom inými. A jeho srdce pri pohľade na ňu akosi poskočilo a vzlietlo, ako by všetky jeho nejasné a túžobné pocity našly svoj cieľ.

Potom si upovedomil v ráznom nepokoji, že jeho posledná chvíľa s tou devou — teraz už nebola dieťaťom, bola tajomnou chvíľou tepla a vzrušenia; chvíľa, ktorá mohla v nej znamenať a vznietiť pocity, o ktorých nemal tušenia. Hľadel nevšímať si toho poskočenia a vzletu svojho srdca, podal jej ruku a zahundral:

„Ach, Nell! Konečne tuná! Ale ste vyrástli!“

Potom celkom ochabnutý cítil jej ramená okolo svojho krku, a ju k sebe pritúlenú. Sotva si mohol pomysleť: To je hrozné! Trochu ju kŕčovite stisol — či mohol mužský urobiť menej? — potom sa mu podarilo odstrčiť ju nežne a s celou silou hľadel si mysleť: Je to len dieťa! Nie je to nič iné, ako následky Carmen! Nevie, čo ja cítim! Ale upovedomil si, že by ju šialene rád k sebe privinul. Jej dotknutie zahnalo všetku jeho nejasnosť, pridobre vec osvetlilo, rozohnilo ho.

Riekol neiste:

„Poďte k ohňu, dieťa, a rozprávajte mi o všetkom!“

Ak sa nebude držať myšlienky, že je len dieťaťom, stratí hlavu. Perdita — „Stratená“. To meno sa na ňu práve hodilo, ako tam stála s očami svietiacimi v žiare ohňa — mesmerickejšími ako pred tým. Aby unikol vábeniu týchto očí, zohol sa a hrebal v pahrebe:

„Boli ste už so Sylviou?“ ale vedel, že nebola, prv ako netrpezlivo stisla plecami. Potom sa znova opanoval a riekol:

„Čo sa s vami stalo, dieťa?“

„Nie som už dieťa!“

„Nie, obidvaja sme starší. Mal som štyricať sedem pred niekoľko dňami!“

Chytila ho za ruku, Bože, aká bola hebká, a šepla:

„Nie ste ani trošku starý; ste celkom mladý!“

Súc na konci so svojím vtipom, riekol s tlčúcim srdcom, ale s očami vždy odvrátenými:

„Kde je Oliver?“

„Oliver? Nenávidím ho!“

Neodvážiac sa samému sebe dôverovať v jej blízkosti, začal sa prechádzať sem a ta. A ona stála, sledujúc ho pohľadom, kým plam ohňa pohrával si na jej červených šatách. Aké to zvláštne ticho! Akú moc vyvinula za tých niekoľko mesiacov! Prezradil jej, že cíti tú moc? A všetko to skrslo z jedného momentu v tmavej chodbe, z jediného kvetu, ktorý mu vtisla do ruky? Prečo vtedy nevystúpil rázne? Prečo jej neriekol, že je romantický blázonko? Boh sám vedel, aké myšlienky mala vtedy. Ale kto to mohol predvídať, tušiť? — A znova sa pripútal k myšlienke: „Je to dieťa — len dieťa!“

„Tak teda,“ riekol, „povedzte mi, ako sa vám vodilo v Irsku?“

„Oh, bola to len nuda — všetko to bola nuda bez vás!“

Povedala to bez váhania a bez studu; mohol len toľko riecť:

„Ah! Cnelo sa vám po kreslení!“

„Áno. Môžem zajtra prísť?“

To bol moment, keď mal povedať: Nie! Ste šialené dieťa a ja starý hlupák! Ale nemal k tomu ani dosť odvahy, ani dosť jasnej mysle; a ani chuti. A bez odpovedi šiel k dverám, zažať svetlo.

„Oh! Prosím, ešte nie! Takto je tak pekne!“

Izba plná tieňov, belasé šero, namaľované na všetkých oknách, kmitanie ohňa, bledé nejasné odtienky na sádre a tmavé na bronze a jej svietiaca postava pred ohniskom! A jej trochu patetický hlas pokračoval:

„Netešíte sa, že som zasa tu? Nevidím vás tam dobre!“

Vrátil sa do žiare a ona si vzdychla spokojne. Potom jej pokojný mladý hlas riekol celkom jasne:

„Oliver chce, aby som za neho šla, ale ja ho nechcem!“

Neodvážil sa povedať: Prečo nie? Neodvážil sa povedať nič. Bolo to priveľmi nebezpečné. A potom nasledovali prekvapujúce slová: „Vy viete prečo, všakver? Pravdaže viete!“

Bolo smiešne, temer zahanbujúce porozumeť, čo znamenajú. A stál bez slova, hľadiac pred seba uprene: poníženosť, zúfalstvo, pýcha a akési šialené unesenie, všetko v ňom bolo pomiešané v smesu najčudnejších citov. Povedal len toľko:

„Poďte, milé dieťa; ani jeden z nás nie je dnes večer akosi svoj! Poďme do salóna!“

IX

Vrátiac sa do tmy a samoty pracovne, keď už odišla, sadol si pred oheň s pobúrenými smyslami. Prečo nie je obyčajným mužským zvieraťom, ktoré sa s radosťou vrhne na to, čo mu bohovia pošlú? Bolo to, ako by niekto v novembrovom dni odhrnul cudné záclony neba a v tom okienku zjavil by sa apríl — hustý biely rozkvet, fialkový oblak, dúha, sýta zeleň trávy, svetlo vychádzajúce z neznáma a taká žeravá životná náruživosť vo všetkom, že to až zastavovalo bitie srdca. To bol tedy ten divný, očarujúci, do zbláznenia ženúci koniec nepokojného a roztúženého roku! Tento kúsok vesny, ktorý dostal darom prostred jesene. Jej pery, oči, vlasy; jej dojímavá dôvernosť; nad tým všetkým — celkom neuveriteľná vec — jej láska! Môžbyť, že ani nie naozajstná láska, len detinský vrtoch. Ale na krídlach vrtochu by toto dieťa vedelo zaleteť ďaleko — priďaleko — tak bolo roztúžené a plné tepla pod tenkým pancierom absurdného pokoja!

Znova žiť — znova sa pohrúžiť do mladosti a krásy — cítiť zasa raz jar — stratiť pocit, že so všetkým je koniec, okrem triezveho poriadku domáceho šťastia, poznať, naozaj zasa raz poznať extázu dievčenskej lásky; najsť zasa všetko, za čím túži mladosť, čo cíti a čomu sa úfa, čoho sa obáva a čo miluje. Bol to výhľad, ktorý by ošialil hlavu aj najpovznesenejšiemu mužskému…

Stačilo mu zavreť oči, už ju videl, ako stojí s pableskom plamu na červených šatách; cítil znova to čudné vzplanutie, keď sa k nemu pritúlila v polo nevinnej svodnej chvíľke, keď prvý raz prišla; cítiť, ako ho jej oči priťahujú — priťahujú. Je to strídža so šedými očami, hnedými vlasmi — i s tou svojou záľubou v červenej farbe. Mala čarodejnú moc rozplameniť horúčku krvi. A čudoval sa, že nekľakol pred ňou, keď tam stála v žiare ohňa, a neobjal ju ramenami a nepritisol tvár k jej pásu. Prečo to neurobil? Ale nechcel mysleť; vedel, že v tom momente, keď začne mysleť, bude sem a ta zmietaný, pohadzovaný medzi rozumom a túžbou, ľútosťou a náruživosťou. Všetky jeho smysly borily sa o to, aby ho udržaly v teplom mámore tohoto zjavu, že on, v plnej jeseni — vzbudil lásku Jari. Bolo to čudné, že sa mohla zaľúbiť — ale nebolo pochybnosti! Jej správanie sa k Sylvii bolo teraz temer nebezpečne zmenené; v jej pohľade bola zvláštna mraziaca netrpezlivosť, ktorá až desila pri niekom, kto pred tromi mesiacmi bol natoľko prítulný. A keď odchodila, zašepkala, hľadiac na neho ako za starých čias, ako by čakala na bozk: „A všakver, môžem prísť? A nehnevajte sa na mňa; nemôžem za to!“ Bolo to desné v jeho veku dovoliť, aby ho mladá deva milovala — kompromitovať jej budúcnosť. A jednako — akú budúcnosť? — s tou povahou — s tými očami — s tým pôvodom — s tým otcom a s tým domovom? Ale nechcel — jednoducho nesmel mysleť!

Jednako bolo na ňom poznať následky myslenia, a to veľmi jasne; lebo po obede Sylvia, kladúc ruku na jeho čelo, riekla:

„Priveľa pracuješ, Mark. Nechodíš dosť von.“

Zadržal pevne tie prsty. Sylvia! Naozaj, nesmie mysleť. Ale upotrebil jej slov a riekol, že pôjde von, nadýchať sa čerstvého povetria.

Išiel veľmi chytro — chcel zaplašiť myšlienky — až prišiel k rieke pri Westminsteri a hnaný náhlym impulzom, hľadajúc azda protijed, zabočil do uličky pod veľkým wrenským chrámom, kde nebol ani raz od tej letnej noci, keď stratil, čo mu bolo drahšie ako život. Tam bývala ona, tam bol dom, tie okná, okolo ktorých sa plúžil a na ktoré hľadel s takou zúfalosťou a túžbou. Kto tam teraz býva? Opäť sa mu raz zdalo, že vidí jej tvár z minulosti, tmavé vlasy, tmavé, mäkké oči a sladkú vážnosť; a tá tvár mu nerobila výčitky. Lebo tento nový pocit nebol láskou, akou bola tá prvá. Len raz mohol mužský cítiť takú lásku, vedľa ktorej celý svet bol len iskrou vo víchrici; lásku, ktorá, hoci podstúpi akékoľvek poníženie, bolesť alebo nepokoj, jednako je len cestou k pokoju, radosti a cti. Suďba mu vyrvala túto lásku, zlomil ju, ako prudký vietor láme dokonalý kvet. Tento nový pocit nebol iným, ako horúčkou, náruživým vrtochom, vystieraním rúk za mladosťou a teplom. Ale zato bol dosť opravdový! V jednej z chvíľ, keď človek ako by stál mimo seba, keď sa mu zdá, že je vynesený do výšky a vidí svoj zmietajúci sa život, Lennan mal vidinu tône, ktorá bola hnaná sem a ta, stebla slamy, ktoré sa točilo dokola, komára v pazúroch zhubnej víchrice. Kde bol domov tohoto mohutne tajomného pocitu, ktorý sa tak náhle vynoroval z tmy a chytil človeka pod hrdlo? Prečo ho prekvapoval vtedy a nie inokedy, pre túto jednu a nie pre druhú. Čo o tom vedel človek okrem toho, že ho to láka, točiť sa a krútiť — ako svetlom opojený motýľ, alebo nejakým tmavým kvetom omámená včela; čo o tom vedel, okrem toho, že to z neho urobilo roztržitú, poníženú bábiku vrtochu? Či ho to už raz povznesie nad priepasť smrti? Musí to znova na neho prísť s tým sladkým šialenstvom, s tou mámivou vôňou? Čo je to? Prečo je to? Prečo tieto náruživé posadlosti, ktoré nemožno upokojiť v medziach citu? Vari situácia natoľko predbehla človeka, že jeho povaha bola vtiesnená do priúzkej obuvi — ako nohy čínskych žien? Čo je to? Prečo je to?

A odišiel ešte rýchlejšie ako prv.

Pall Mall ho priviedlo zpäť k falošnej predtuche skutočného — ku skutočnosti. Tam v ulici St. Jamesa bol klub Janka Dromore; a zasa hnaný impulzom, sotil vzpruhové dvere. Nebolo sa treba dopytovať, lebo v predsieni bol Janko Dromore, idúci s obeda do herne. Jeho pleť bola ligotavá od telesnej námahy a sýteho života, a jeho tvár bola pokrytá sťa by kožou hustej smotánky. Jeho oči maly divný, sviežosťou sršiaci lesk; istý, temer slávnostný výraz v tvári a hlase a v pohyboch prezrádzal, že má úmysel prehýriť celú noc. A sardonická myšlienka preletela Lennanovou hlavou: Mám mu to povedať?

„Hallo, starký! Som veľmi rád, že ťa vidím! Čo si robil? Pracuješ veľa? Ako sa má tvoja žena? Boli ste preč? Robil si niečo veľké?“ A potom otázka, ktorá by mu bola poskytla príležitosť, keby bol chcel byť taký krutý:

„Videl si Nell?“

„Áno, bola u nás dnes popoludní!“

„Čo myslíš o nej? Pekná je, však?“ Touto starou, odpoly okúňavou a odpoly pyšnou otázkou ako by vravel: „Viem, že nemá uznaný rodokmeň, ale, hrom do toho, ja som jej otec!“ A potom ten starý smútok, ktorý vydržal len sekundu a zasa sa premenil na škádlivosť.

Lennan ostal len niekoľko minút. Starý spolužiak nikdy mu nebol ďalší ako teraz.

Nie! Nech sa stane, čo chce, Janko Dromore musí stáť stranou! Bolo to postavenie, ktoré si vydobyl svojimi čihajúcimi očami a svojou chytráckou filozofiou; nebude z toho vyrušený.

Išiel pozdĺž zábradlia Green Parku. V chladnom povetrí tejto poslednej októbrovej noci vznášala sa tenká hmla a páľčivá vôňa opadnutého páleného listia. Čo ho tak vždy dojímalo vo vôni páleného listia? Symbol rozlúčky — sladký dlhý sen, alebo nové dobrodružstvo. Ale opúšťať svojich milých, keď ich miloval, alebo byť opusteným. Ah! Nebola to len smrť, ktorá zaviňovala lúčenie.

Prišiel na začiatok ulice, v ktorej býval Dromore. Tam bude ona sedeť vo veľkom kresle pri ohni a bude sa hrať s mačiatkom, premýšľajúc, snívajúc — sama!

Išiel domov s takou rýchlosťou, že sa až za ním obzerali ľudia, až temer, otáčajúc sa okolo posledného rohu pred svojím domovom, vletel zrovna do ramien Olivera Dromora.

Mladý človek išiel s neobyčajnou nerozhodnosťou, s rozopätým kožuchom, s cylindrom v tyle na kučeravých vlasoch. Mal pod očami tmavé kruhy a chybel mu pravý Dromorovský lesk pre toto ročné obdobie.

„Mr. Lennan! práve som išiel k vám.“

A Lennan vetil omámene:

„Pôjdete k nám, alebo mám ísť kus s vami?“

„Radšej by som — tu vonku, ak vás to neruší.“

Vrátili sa zamĺkle na námestie. Oliver riekol:

„Poďme k zábradliu!“

Išli k zábradliu tmavej záhrady námestia, kde nechodil nik. S každým krokom rástlo Lennanovo poníženie. Bolo v tom kus falše a nedôstojnosti, chodiť takto s mladým človekom, ktorý sa k nemu správal ako k otcovi-spovedníkovi v svojej láske ku Nell. Upovedomil si, že bez slova obišli celú záhradu.

„Tak tedy?“ riekol.

Oliver odvrátil tvár.

„Pamätáte, čo som vám povedal v lete. Teraz je to ešte horšie! V poslednom čase robil som všetko možné, aby som vybŕdol. Ale to je všetko márne. Ona ma drží v moci.“ Lennan si myslel: Nie si v tom len ty sám! Ale mlčal. Nadovšetko sa obával, nepovedať nič také, čo by si neskôr pamätal ako Judášove slová.

Potom Oliver odrazu vybuchol:

„Prečo ma nemá rada? Môžbyť, že niet na mne nič zvláštneho, ale ona ma pozná celý svoj život a mávala ma rada. Niečo väzí vo veci! Nemôžem tomu prísť na koreň. Mohli by ste u nej pre mňa niečo urobiť?“

Lennan ukázal krížom cez ulicu:

„Tuná v každom druhom dome, Oliver,“ vetil, „je akiste nejaký tvor, ktorý nemôže pochopiť, prečo ho niektorý druhý tvor nemá rád. Náruživosť prejde, keď chce, a odíde, kedy chce, a my, chudáci, nemôžeme sa do toho miešať.“

„Tedy, čo mi radíte?“

Lennan mal temer nepremožiteľný impulz otočiť sa a nechať mladého človeka stáť. Ale prinútil sa pozreť mu do tvári, ktorá aj teraz mala svoj pôvab — hádam aj väčší ako inokedy, taká bola bledá a zúfalá. A riekol pomaly, v duchu uvažujúc nad každým slovom:

„Nemôžem vám nič radiť. Jediná vec, ktorú by som mohol povedať, je: Človek sa nemá vtierať tam, kde nie je vítaný; ale jednako — kto vie? Keď len ona cíti, že čakáte, môže sa k vám kedykoľvek obrátiť. Čím budete rytierskejší, Oliver, tým trpezlivejšie budete čakať, a tým skôr vyhráte.“

Oliver prijal tieto slabé slová útechy zmužilo. „Rozumiem,“ riekol, „vďaka! Ale, Bože môj, je to taká ťažká vec! Nikdy som nevedel čakať!“ A s týmto, na samého seba priliehajúcim epigramom, podal mu ruku, otočiac sa k odchodu.

Lennan išiel pomaly domov, snažiac sa uhádnuť, ako by ho posudzoval niekto, kto by o tom všetkom vedel. Bolo dosť ťažko pri tejto veci zachovať si aspoň zdrap dôstojnosti.

Sylvia ešte nešla nahor a videl, že ho starostlivo pozoruje. Jediná čudná útecha bola v tom, že jeho cit ku nej ostal nezmenený. Zdalo sa mu, že je aj hlbší, že je opravdovejší.

Ako mohol spať v tú noc? Ako mohol nemysleť? A dlho ležal, hľadiac uprene do tmy.

Ako by myslenie niečo pomohlo proti tej horúčke v krvi!

X

Náruživosť nikdy nehrá statočne. Ona jediná nemá sebavedomia a hrdosti, vznešenosti nervov, škrupúl, dogmát, morálky; pokrytectva, múdrosti a strachu o vrecko, a o postavenie v tomto i budúcom svete. Dobre ju znázorňovali starí maliari v podobe šípa alebo vetra! Keby nebola taká rýchla a priebojná, Zem by vo sférach už dávno plávala neobývaná — pustá…

Po tej horúčkovej noci Lennan sišiel do pracovne v obyčajnom čase a prirodzene nerobil zhola nič. Prinútený bol poslať preč aj model. Ten mužský predtým býval holičom, ale ochorel a upadnúc do biedy, prišiel sa raz do pracovne opýtať v zrejmých rozpakoch, či by sa jeho hlava hodila na niečo. Keď Lennan skúšal jeho schopnosť, či vie ticho stáť a dal mu niekoľko odporúčaní, zapísal si ho: „Päť stôp deväť palcov, dobré vlasy, chudá tvár, s výrazom zmučenosti a patosu! Ak možno, dať mu príležitosť!“ Príležitosť sa naskytla a chudák musel vydržať v nepohodlnom postoji, hovoriac pri tom, keď mu dovolili, o tom, ako ho stíhala suďba a o radosti strihať vlasy. V to ráno sa odporúčal s prostoduchou radosťou človeka, ktorému zaplatili mzdu za nevykonanú robotu.

Chodiac sem a ta, sochár čakal, kým Nell zaklope. Čo sa stane? Premýšľaním si nič neujasnil. Tu sa mu núkalo niečo, čo si želá každý mužský s horúcou krvou, ktorého jar už skončila — mladosť a krása, a v tej mladosti návrat jeho vlastnej mladosti; a okrem pokrytcov a Angličanov, priznali by sa všetci mužskí, že ich chcú! A núkalo sa to niekomu, kto nemal ani náboženských, ani mravných vrtochov v pospolitom smysle. Teoreticky to mohol prijať. Prakticky ešte nevedel, čo urobí. Pri nočných úvahách ujasnil si len tú vec, že tí, ktorí vysmievajú zásady slobody, nesmierne sa mýlia, keď si myslia, že sloboda je nebezpečná, lebo mužských robí spustlými. Pre každého slušného človeka sloboda je putom. Bolo dosť ľahké lámať reťazi, ktoré na ňu dali iní, nerobiť si z ničoho nič a aspoň na chvíľku skríknuť: Som nesputnaný, slobodný! Ale ťažko je povedať to isté samému sebe, keď je človek nesputnaný! Áno, on sám sedel na sudcovskej stolici; musel sa riadiť podľa vlastného rozhodnutia. A hoci ako túžil videť ju, a jeho vôľa zdala sa byť paralyzovanou — už si veľa ráz myslel: Nechcem, aby sa to stalo! Boh mi pomáhaj!

Potom bolo dvanásť hodín a jej nebolo. Tedy dnes z nej uvidí len tú „Devu na koni“, prácu, s ktorou nebol spokojný, lebo bola taká chladná, bez kúzla? Bolo by lepšie bývalo, pokúsiť sa namaľovať ju — s červeným kvetom vo vlasoch, so špúliacimi perami, a so snivými očami rusalky. Goya by ju bol vedel namaľovať!

A keď už nemyslel, že príde, prišla.

Keď pozrela na jeho tvár, vkĺzla veľmi ticho, ako veľmi dobré dieťa… Báječný je tento inštinkt pri mladých stvoreniach, keď sú ženskými!… Nemala ani trochu z tej včerajšej pútavej moci; ani stopy po tom, že vôbec bol nejaký včerajšok — bola len dôverná ako dcéra. Sedela, hovorila o Irsku, ukazovala mu kopu kresieb, ktoré urobila tam v diaľke. Doniesla ich len preto, lebo vedela, že ju bude ľutovať? Kto mohol byť menej nebezpečným, uchyľujúcim sa na jeho otcovskú stranu, ako ona v to ráno; ako by chcela len to, čo jej nemohol dať jej otec a jej domov — ako by mu chcela byť len dcérou.

Odišla skromne ako prišla, neprijmúc pozvania k poludnému stolu, zrejme vyhýbajúc Sylvii. Len potom si upovedomil, len potom videl, že sa asi naľakala napätého výrazu jeho tvári a bála sa, že ju pošle preč; až potom videl, že takto stavajúc sa pod jeho ochranu, tým mocnejšie ho upútala, tým ťažším urobila jeho odtrhnutie, ktorým by ju ranil. A zasa začala horúčková bolesť, horšia ako predtým — v chvíli, keď ju stratil zpred očí. A väčšmi ako inokedy cítil sa v pazúroch niečoho, proti čomu nemal sily bojovať; niečo, čo ho zasa celého sputná, hoci tomu vyhýba a vymaňuje sa ako chce.

Popoludní mu doniesol Dromorov sluha list. Tento človek so sklopenými očami a dobre učesaným pútcom ako by hovoril Lennanovi: „Áno, prosím, je to celkom prirodzené, že ten list prijímate, v neprítomnosti svedkov — ale ja viem, pane, o čo ide! Na šťastie netreba sa báť — ja som celkom spoľahlivý!“

Obsah listu bol tento:

„Raz ste mi sľúbili, že budete so mnou jazdiť — sľúbili ste to, ale nesplnili. Prosím, poďte so mnou zajtra; potom získate to, čo vám na soške chybí a nebudete už taký nespokojný. Môžete si vziať oteckovho koňa; zas išiel do Newmarketu a mne je tak clivo! Prosím, zajtra o pol tretej — ztadiaľto! — Nell.“

Pred tými dôvernými očami sluhu bolo nemožno váhať. Alebo to musí byť „áno“ alebo „nie“ a „nie“ by znamenalo, že by prišla ráno. Povedal tedy:

„Povedzte len toľko, že ,dobre‘!“

„Prosím, pane!“ vetil sluha a od dverí sa ozval: „Pán Dromore bude preč až do soboty!“

Prečo to povedal ten chlap? Bolo zvláštne, ako jeho zúfalý tajomný pocit mu zlovestne predstavoval tohoto sluhu, Oliverovou návštevou predošlého večera — a všetko. Toto podozrievanie bolo podlé! Mohol cítiť, temer mohol videť ako klesá, s týmto zlodejským pocitom v duši. Skoro to bude mať napísané na čele. Ale čo osoží trápiť sa s tým? Čo má prísť, príde — tak či onak.

A odrazu si pripomenul so zachvením, že je prvého novembra — Sylviine narodeniny. Nikdy na ne nezabudol! Vo vzrušení tohoto objavu bol veľmi blízky tomu, ísť k nej a odhaliť celú historiu svojich citov. Ozaj rozkošný dar k narodeninám! Miesto toho vzal klobúk a rútil sa k najbližšiemu kvetinovému obchodu. Jeho majiteľkou bola Francúzka.

Čo má?

„Čo si želáte, monsieur? Des oeilletts rouges? J’en ai bien beaux soire!“ (Červené klince? Dnes večer mám veľmi pekné.)

„Nie — nie tie! Biele kvety!“

„Une belle azalée?“

Áno, to bude dobré — má sa to poslať hneď — áno, hneď!

Hneď vedľa bol zlatník. Naozaj nikdy nevedel, či má Sylvia rada šperky, lebo raz náhodou povedala, že sa jej zdajú vulgárnymi. Vstúpil do obchodu s pocitom, že naozaj hodne nízko klesol, keď sa takto snažil ničomnou pletkou odčiniť to, že na ňu celý deň nepomyslel, lebo myslel na inú — a kúpil jedinú ozdobu, ktorá sa mu neprotivila — dve čierne perličky hruškovej podoby, z ktorých každá visela na platinovej retiazke. Keď vychádzal, všimnul si cez ulicu v čistom nebi, ktoré rýchlo dostávalo tmavoindigovú farbu, tenučký kosáčik nového mesiaca, ktorý sa podobal jasnej, ku zemi letiacej lastovičke s nazad ohnutými krídlami. To znamenalo krásnu pohodu. Keby bola taká pohoda v jeho srdci! A aby ho azalea predišla, prechádzal sa po námestí, po ktorom chodil predošlý večer s Oliverom.

Keď vstúpil, Sylvia dávala práve bielu azaleu do salónového okna. Plúžiac sa za ňou, pripevnil náhrdelník okolo jej hrdla. Obrátila sa a privinula sa k nemu. Cítil, že je veľmi dojatá. A drvila a drvila ho ľútosť, že ju zrádza svojím bozkom.

Ale kým ju bozkával, tvrdlo jeho srdce.

XI

Na druhý deň, sledujúc jej poznámku o čerstvom povetrí a o ustatom výraze svojej tvári, povedal jej, že pôjde jazdiť, a nepovedal, s kým. Keď súhlasila s jeho úmyslom, chvíľku bola ticho a potom sa opýtala:

„Prečo nejazdíš s Nell?“

Už toľko stratil zo svojej dôstojnosti, že necítil nijakého studu, keď odpovedal:

„Mohlo by ju to nudiť.“

„Oh, nie, nenudilo by ju to!“

Cítiac, že sa borí s vlastnou dušou, riekol:

„Tak dobre, budem s ňou jazdiť.“

Odrazu zbadal, že nepozná svoju ženu, hoci posiaľ bol presvedčený, že ona nepozná jeho.

Keby nebola bývala vonku pri lunchy, bol by niekde vonku jedol sám, bojac sa svojej vlastnej tvári. Lebo pri chorých ľuďoch horúčosť v istej hodine vždy stúpa. A jeho tvár, keby ju tak bol niekto videl, keď išiel ku Piccadilly, bola by skôr vnukla predstavu chorého človeka v horúčke, ako sochára v strednom veku v drožke.

Kone boly predo dvermi — strakatý koník a čistokrvná hnedá kobyla, vymustrovaná z Dromorových závodných koní. Nell bola už tiež schystaná, majúc veľmi ružové líca a veľmi jasné oči. Nečakala na jeho pomoc, pomohol jej sluha. Čo to bolo, čo jej na koníku dávalo takého dokonalého vzhľadu — tvar jej údov, alebo niečo mäkké a ohnivé v jej duchu, o čom ten koník vedel?

Vyšli mlčiac, ale keď bledohnedá pôda v Rotten Row stlmila zvuk kopýt, obrátila sa k nemu.

„Je to od vás milé, že ste prišli. Myslela som, že sa budete báť — vy sa ma bojíte.“

Lennan si myslel: „Bože! Má pravdu!“

„Prosím vás, nehľaďte ako včera! Dnes je prirozkošne. Rada mám krásne dni, a rada jazdím a…“ Prerušila rozhovor a pozrela na neho. „Prečo neviete byť ku mne milý?“ Zdalo sa mu, že vraví: „a mať ma rád, ako by ste mali!“ To bola jej moc; presvedčenie, že ju miluje a že by ju mal milovať; a že by ho ona mala milovať a že ho miluje. Vec veľmi jednoduchá!

Ale jazdenie je tiež jednoduchá náruživosť; a jednoduché náruživosti sa vzájomne rozptyľujú. Bola radosť sedeť na tej hnedej kobyle. Kto by si vedel lepšie vybrať ako Janko Dromore?

Na konci Rotten Row zvolal: „Teraz poďme k Richmondu,“ a vyšla na cestu ako by vedela, že s ním môže robiť, čo chce. A poslušne idúc za ňou, pýtal sa samého seba: Prečo? Čo bolo v nej, čo mu nahrádzalo všetko, čo stratil — schopnosť pracovať, dôstojnosť, úctu ku samému sebe? Čo to bolo? Len tie oči a pery a vlasy?

A ako by vedela, čo si myslí, obrátila a usmiala sa.

Tak klusali ďalej cez most a cez Barnes Common do Richmond Parku.

Ale v chvíli, keď sa ocitli na mäkkej pôde, vrhnúc nazad jediný pohľad, bola vo vetre. Mala od začiatku úmysel takto ho popreháňať, alebo ju omámila krása jesenného dňa — belasé nebo a medené plamene čertových rebier v slnci, bukové a dubové listie; takéto farby bývajú len v Škotsku a zriedka na juhu.

Keď po prvom rozbehu vyskúsila dych koňa, cválanie bolo čistou radosťou. Rúbaňami cez povalené kmene, v papradí po kolená koní, slobodným terénom vedľa čriedy prekvapených vážnych jeleňov, škaredým trávnikom, na ktorom bolo plno králičích dier, a keď si myslel, že ju už dohoní, ušla mu ráznym obratom okolo stromov. Stelesnená rozpustilosť, ale aj niečo hlbšie, ako rozpustilosť. Konečne ju dohonil a zohol sa, chytiť jej koňa za uzdu. Švihla bičíkom tesne vedľa jeho ruky, vytrhla sa, preto on chybil, otočila sa na mieste a zas odletela ako šíp nazpäť medzi stromy — ležiac na krku koníka, aby vyhla konárom. Potom vyletela zpomedzi stromov a zaberala dolu vŕškom. Letela plným cvalom zrovna dolu, za ňou Lennan, kloniac sa nazad a čakajúc pri každom skoku pád kobyly. Tak si tedy ona predstavovala žart! Otočila sa prudko a hnala sa vedľa kopca ďalej; myslel si: teraz ju už mám! Nazad ku vŕšku sa nemohla dostať a na pol míle nebolo iného úkrytu.

Potom zbadal ani nie tricať yardov pred ňou starú pieskovú jamu. Bože! Rútila sa zrovna do nej! A zúfalo volajúc na ňu, otočil koňa. Ale ona len zdvihla bičík, švihla strakoša po boku a letela rovno ďalej. Videl, ako ten malý démon posbieral nohy a skočil — dolu. Videl ako padá, vzpiera sa a klesá — a ako hodená napred, prevalila sa a ostala ležať na chrbte. V tom momente necítil nič, len videl kus žltého piesku, belasého neba, letiace kavky a jej nahor obrátenú tvár. Ale keď prišiel ku nej, stála na nohách a držala omámeného koňa za uzdu. Ale, keď sa jej dotkol, klesla zasa. Oči mala zatvorené, ale cítil, že nezamdlela; držal ju len a tisol pery k jej očiam a čelu. Odrazu jej hlava klesla nazad a jej pery sa slialy s jeho. Potom otvorila oči a riekla: „Neporanila som sa, len mi je tak trochu — čudne. Nerozrazil si Magpie kolená?“

Nevediac celkom, čo robí, vstala a dívala sa. Koník sa pásol v tráve neporanený — piesok a čertove rebrá mu zachránily kolená. A mdlý hlas riekol za ním: „Vec je v poriadku — o kone sa nemusíte starať. Prídu samy, keď ich zavolám.“

Teraz, keď vedel, že jej nič nechybí, bol nahnevaný. Prečo sa správala tak šialene — prečo ho tak naľakala! Ale ešte vždy mdlým hlasom pokračovala: „Nehnevajte sa na mňa! Najprv som myslela, že koňa zadržím, ale potom mi prišlo na um, ak skočím, bude museť byť ku mne láskavý — tak som to urobila. Nemajte ma preto menej radi, prosím, že som si nič neurobila!“

Veľmi dojatý sadol si vedľa nej, vzal jej ruky do svojich a riekol:

„Nell, Nell, to je nesprávne — je to šialenosť!“

„Prečo? Nemyslite na to! Nechcem, aby ste mysleli — chcem len, aby ste ma milovali!“

„Dieťa, neviete, čo je láska.“

Miesto odpovedi, ovila mu ramená okolo krku a potom, keď sa zdráhal objať ju, zas ich nechala klesnúť a vyskočila.

„Tak dobre! Ale ja vás milujem! Môžete nad tým rozmýšľať, ale mi to nemôžete zabrániť.“ A nečakajúc na pomoc, vyliezla z pieskovej jamy, do ktorej padla, a vyšvihla sa na koňa.

Aká triezva bola tá jazda domov! Kone, ako by sa hanbily za ten šialený shon, držaly sa blízko pospolu, takže sa jeho rameno zavše dotklo jej ramena. Opýtal sa jej, čo cítila pri tom skoku.

„Len som zistila, či mám slobodnú nohu. Keď sme padali, bolo to veľmi nepríjemné a ja som myslela na kolená svojho koníka,“ a dotýkajúc sa kozích uší Magpie, dodala ticho: „Chudák, zajtra bude celkom strnulý!“

Zas bola len dôverným, trochu ospalým dieťaťom. Alebo vari silné dojmy posledných minút zabily silu jej citu? Bola to temer snivá hodina — so zapadajúcim slncom, s postupne zažihanými lampami — a aké sladké zabúdanie ľpelo na všetkom!

Pri dverách, kde čakal sluha, bol by sa Lennan odobral, ale ona šepla: „Oh, nie, prosím! Naozaj, nie som ustatá — mohli by ste mi pomôcť nahor.“

A tak, odpoly ju nesúc, vyšiel vedľa kartúnov z „Vanity Fair“ a potom chodbou s čiernymi stenami a kresbami od Van Beersa a vstúpil do izby, kde ju prvý raz videl.

Keď ju usadil v Dromorovom veľkom kresle s pradúcim mačaťom pri krku, riekla ticho:

„Nie je to pekné? Postarajte sa o čaj a vezmeme si horúce hrianky s maslom.“

A tak Lennan zostal, kým sluha doniesol čaj a hrianky; ani sa na nich nepodíval, ale zdalo sa, že všetko vie, čo sa stalo, a všetko, čo sa ešte mohlo stať.

Potom zas ostali samotní, a Lennan si myslel, keď sa tak na ňu podíval, ako bola uvelebená vo veľkej lenoške:

„Chvála Bohu, že som taký ustatý — telesne i duševne!“

Ale odrazu sa pozrela na neho a riekla, ukazujúc na obraz, ktorý dnes nebol zahalený:

„Zdá sa vám, že som jej podobná? Prinútila som v lete Olivera, aby mi povedal, ako je to vlastne so mnou. Preto sa nemusíte o nič starať. Nezáleží na tom, čo bude so mnou, rozumiete? A mne je to jedno — lebo vy ma môžete milovať, a nemusíte si preto robiť výčitky! Budete ma mať radi, všakver?“

Potom, upierajúc stále oči na jeho tvár, chytro pokračovala:

„Len nebudeme o tom teraz hovoriť, pravda? Je to tuná priútulné! Som tak príjemne ustatá! Zafajčte si!“

Ale Lennanovi sa triasly prsty, takže si sotva mohol zapáliť cigaretu. A hľadiac na ne, riekla: „Prosím, ponúknite ma jednou. Otecko nemá rád, keď fajčím.“

Tie ctnosti Janka Dromore! Áno. Vždy bude ctnostný len v zastúpení.

„Čo by si tak pomysleli o dnešnom odpoludní, Nell?“

„Mne je to jedno!“ A hľadiac cez srsť mačičky, riekla ticho: „Oliver chce, aby som s ním išla v sobotu tancovať — je to na dobročinný cieľ. Mám ísť?“

„Pravda: prečo nie?“

„Pôjdete tiež?“

„Ja?“

„Oh, poďte, prosím vás! Musíte! Viete, je to môj prvý ples! Mám jeden voľný lístok.“

Proti svojej vôli, proti rozumu, proti všetkému, Lennan odpovedal: „Áno!“

Zatlieskala a mačiatko jej sliezlo na kolená.

Keď vstal k odchodu, nevstala, ale len pozrela na neho; ani sám nevedel, ako sa dostal von.

Kus pred domom zastavil drožku a trochu sa prebehol, lebo bol skrehnutý, a odomknúc dvere, išiel rovno do salóna. Dvere boly otvorené a Sylvia stála pri okne. Počul, ako si vzdychla, a srdce ho zabolelo. Zdalo sa, že je veľmi tichá, štíhla a opustená so svetlom v bledých vlasoch, ktoré sa preto zdaly temer celkom bielymi. Obrátila sa a vzhliadla ho. Zbadal, že pregĺga od namáhania, nedať na sebe nič znať a riekol:

„Úfam sa, že si sa o mňa nebála! Nell stihla malá nehoda — skočila do pieskovej jamy. Zavše vyčíňa ako šialená. Ostal som s ňou na čaj — presvedčiť sa len, či si neublížila.“

A kým hovoril, ošklivil sa samému sebe; hlas mu znel tak falošne!

Povedala len toľko: „To nerobí nič, milý môj,“ ale zbadal, že mala oči — tie belasé, až priveľmi pravdivé oči odvrátené, i keď ho bozkala.

A tak prišiel nový večer, nová noc a nové ráno horúčky, podvodov, opatrnosti a bôľu. Kolobeh poloextatickej muky, v ktorom sa mu zdalo, že človek skôr prerazí stenu cely, ako by z neho vyviazol…

Tmavý kvet náruživosti musí mať svoju hodinu, i keď je na slnci len jeden jediný deň, aj keď sa utopí v tmavej noci…

XII

Ku klamaniu bezpochyby je potrebný cvik, a Lennan, nie súc zbehlý v tomto umení, cítil nevyhnutnú potrebu robiť plány, pozorovať samého seba a klamať niekoho, kto vzhliadal k nemu od detinských čias. Ale jednako mal stály pocit, že len on má právo sa odsudzovať, alebo sa ospravedlňovať, lebo len on zná všetky okolnosti tohoto príbehu. Povrchný súd, ktorý by nad ním vyslovili mravokárcovia, mohol by byť len nesmyslom namyslených farizejských bláznov — tých, ktorí neboli v moci toho márnivého kúzla — takých, ktorí azda nemali dosť krvi, pocítiť ho.

Deň po jazde Nell neprišla, nevedel o nej nič. Jednako si len ublížila? Ležala v tom kresle veľmi nehybne! A Sylvia sa vôbec neopýtala, ako sa má deva a neponúkla sa, že pošle k nej opýtať sa. Neželala si hovoriť o nej, alebo jednoducho — neverila? Keď toho, o čom nemohol hovoriť, bolo toľko, zdalo sa mu tvrdým, že práve v to nechcela veriť, čo bolo pravdou. Neprezradila ani jediným slovom, že cíti, že ju klame, ale v srdci vedel, že ju neoklame… Tie tykadlá milujúcej ženy — či môže niečo otupiť ich jemné vnímanie?

K večeru sa stala túžba videť devu — pocit, ako by ho volala k sebe — temer neznesiteľnou; a jednako cítil, že Sylvia bude vedeť, hoci na čo sa vyhovorí, kam ide. Sedel na jednej strane krbu, ona na druhej a obidvaja čítali; ale bolo to podivné čítanie, lebo ani jeden z nich neobracal listov. Čítal „Don Quijota“ na strane, kde boly tieto slová:

„Nech si Altisidora plače alebo spieva, patrím Dulcinee a len jej, mŕtvy alebo živý, dbajúc povinností a nezmenený, napriek všetkým čarovným mociam sveta!“ a tak minul večer. Keď odišla spať, temer by sa bol odplúžil a išiel k Dromorovcom, opýtať sa sluhu; ale myšlienka na protivné oči toho chlapa ho zdržala, takže odolal. Vzal Sylviinu knihu „Fort comme la mort“ od Maupassanta, otvorenú na strane, kde chudera žena zistí, že sa milý od nej odvrátil pre jej vlastnú dcéru. A ako čítal, slzy mu stekaly po lícach. Sylvia! Sylvia! Neboly tie jeho obľúbené slová z jeho najmilšej starej knihy už pravdivé? „Dulcinea del Toboso je najkrajšia žena na svete a ja som najnešťastnejší rytier na svete! Bolo by nespravedlivé, keby taká dokonalosť mala trpeť pre moju slabosť! Nie! Prebodnite moje telo oštepom, rytieri, nech zahynie súčasne s mojou cťou…“ Prečo nemôže vypudiť tento pocit zo srdca, zahnať tú devu zpred očí, prečo nemôže byť celkom verný tej, ktorá mu vždy bola dokonale verná? Bolo to hrozné — pocit, v ktorom nemal ani vôle, ani nervov, táto bezmocnosť, ako by bol bábikou, ktorou pohybuje ukrutná ruka. A ako sa mu už raz predtým zdalo, že deva tam sedí v Sylviinom kresle v tmavočervených šatách a uprene hladí na neho. Nadprirodzene jasný dojem!… Človek to nemohol dlho vydržať s hlavou v takom klepci, a nezošaleť.

V sobotu popoludní už mrkalo, keď sa vzdal toho neznesiteľného čakania a otvoril dvere pracovne s úmyslom, ísť k Nell. Teraz tomu boly práve dva dni, čo ju nevidel a nepočul o nej. Pripomenul si tanec, a že dnes večer by ta mal ísť. Musí byť chorá!

Ale neurobil ani šesť krokov, keď ju videl ísť. Mala šedivú kožušinu, ktorá jej zakrývala ústa a robila ju oveľa staršou. Keď zatvoril dvere, shodila ju a šla ku krbu, vzala si stoličku a vystierajúc ruky k ohňu, riekla:

„Mysleli ste na mňa? Už ste sa teraz dosť napremýšľali?“

A on odpovedal: „Áno, premýšľal, ale som tam, kde som bol!“

„Prečo? Nikto nemusí o tom nikdy vedeť, že ma milujete! A keby o tom aj vedeli, mne by to bolo jedno!“

Jednoduché! Veľmi jednoduché! Báječná, sebecká mladosť!

Nemohol tomu dieťaťu hovoriť o Sylvii — o svojom posiaľ tak dôstojnom, ba až posvätnom, manželskom živote. Bolo to nemožné. Počul ju hovoriť:

„Milovať vás, na tom nemôže byť nič zlého. A ak je to zlé, mne je to jedno!“ A videl, ako sa jej triasly pery a oči sa odrazu stávaly ľútostnými a plachými, ako by prvý raz pochybovala o výsledku. Tu bola zas nová trýzeň, hľadeť na nešťastné dieťa. Čo by to osožilo, pokúsiť sa vysvetliť jej — na samom začiatku jej života, aké beznádejné je to bludište, v ktorom putuje. Ako by to bolo možné vysvetliť jej, akým močiarom bahna a buriny by sa musel prebrodiť, keby sa chcel k nej dostať. „Nemusí o tom nik vedeť!“ Také jednoduché! Čo o jeho srdci a o srdci jeho ženy! A ukazujúc na svoju novú prácu — prvý mužský očarený prvou rusalkou — riekol:

„Pozrite sa na toto, Nell! Tá rusalka ste vy a tento mužský som ja.“ Vstala a šla sa podívať. A kým na skupinu hľadela, on sa ňou dychtivo napájal. Aká to čudná smesa nevinnosti a čarodejníctva! Aké to zázračné mladé stvorenie, ktoré by v svojich ramenách mohlo poskytnúť pravé poznanie lásky! A riekol: „Mali by ste pochopiť, čo všetko pre mňa znamenáte — všetko, čo už nikdy nepoznám, to je tam v tvári tej rusalky. Oh, nie, nie je to vaša tvár! A tu ja brodím bahnom, chtiac sa ku vám dostať — pravda, nie je to moja tvár!“

Riekla: „Úbohá tvár,“ a potom zakryla svoju. Bude plakať a ešte väčšmi ho trápiť? Ale miesto toho len šepla: „Ale vy ste sa už ku mne dostali.“ Nahla sa k nemu a primkla svoje pery k jeho ústam.

Potom sa zabudol. Po jeho priveľmi búrlivom bozku, odklonila sa od neho na sekundu, a potom, ako by sa bola naľakala svojho zdráhania, priľnula k nemu znova. Ale to inštinktívne zdráhanie nevinnosti stačilo Lennanovi — spustil ramená a riekol:

„Musíte ísť, dieťa!“

Bez slova vzala kožušinu, prehodila si ju a stála, čakajúc, či niečo povie. Potom, keď mlčal, podala mu niečo biele. Bola to vstupenka na ples.

„Povedali ste, že prídete?“

A on prikývnul. Usmiala sa na neho očami a perami. Otvorila dvere a práve s tak šťastným tichým úsmevom vyšla…

A on príde všade, kde a kedy ho bude chceť mať!

S rozplamenenou krvou, nedbajúc na nič, len na chvat za šťastím, prežil Lennan tých niekoľko hodín pred plesom. Sylvii povedal, že bude obedovať v klube, ktorý mal niekoľko miestností, patriacich malej skupine umelcov v Chelsea. Takto sa zabezpečil, lebo cítil, že by nemohol oproti nej sedeť pri obede a potom ísť na ples a — k Nell! Spomenul, že budú mať v klube hosťa, čím ospravedlnil svoj večerný úbor — ešte jedna lož, ale, čo na tom záležalo! Luhal ustavične, ak nie slovom, tak skutkom — musí luhať, aby sa nemučila.

Stavil sa v kvetinovom obchode Francúzky.

„Que désirez-vous, monsieur? Des oeilletts rouges — j’en ai de bien beaux, ce soir.“ (Čo si želáte, pane? Červené klince — dnes večer mám veľmi pekné.)

Des oeilletts rouges? Áno, dnes áno! Na túto adresu. Bez zelene a bez navštívenky!

Aký to divný pocit, keď sa už raz rozhodol pre lásku — takto rušať, takto pozorovať, ako necháva za sebou svoju bytosť.

V Brompton Road, pred malou reštauráciou hral vyziably hudobník na husliach. Poznal túto miestnosť. Sem pôjde a nie do klubu, a huslista dostane toľko, koľko mu môže dať, za to, že hrá tieto ľúbostné nápevy. Vstúpil. Posledný raz tu bol pred dvacať rokmi, pred tou nocou na rieke. A od toho času nikdy; a jednako sa tam nič nezmenilo. Tá istá zajdená pozlátka, ten istý kuchynský zápach; tie isté makarony v takej istej paradajkovej omáčke; tie isté fľaše Chianti; tie isté, ružovými kvietkami venčené, bledobelasé steny. Len čiašnik bol druhý, černooký, trpezlivý, s vpadnutými lícami. On tiež dostane slušné prepitné! A chuderka, tá dáma s priveľmi luxurióznym klobúkom, ktorá pojedala svoj skromný obed — tej na každý prípad venuje láskavý pohľad! Musí mať súcit so všetkými zúfalými tvormi v tejto zúfalej noci! A nevdojak mu prišiel na um Oliver. Ešte jeden zúfalec! Čo povie Oliverovi na tom plese? On, štyricať sedemročný muž, ktorý ta prišiel bez ženy. Nejaký nesmysel, ako: že „pozoruje v pohybe božské ľudské telo“, alebo, že „loví dojmy pre Nellinu sošku“ — takú nejakú povedačku; na tom nezáleží! Víno je načapované a on musí piť!

Bolo ešte dosť času, keď odišiel z reštaurácie — noc bola suchá, veľmi tichá, nie chladná. Kedy tancoval posledný raz? S Olivou Cramierovou, kým vedel, že ju miluje. Hľa, tá rozpomienka ostane nedotknutá, lebo dnes večer nebude tancovať. Bude sa len dívať, sedeť niekoľko minút s devou, cítiť, ako jej ruka drží jeho, ako hľadia na neho jej oči a potom odíde. A potom — budúcnosť! Lebo víno bolo načapované. Na zem padajúci list platana zachytil sa mu na rukáve. Jeseň sa skoro minie a po jeseni — je už zima! Ona bude s ním dávno pred tým hotová, kým sa dostane do zimy. Príroda sa o to postará, aby ju mladosť zavolala a uniesla. Príroda v svojom kolobehu! Keby sa len príroda dala trošku oklamať. Oklamať prírodu — aké to veľké šťastie!

Tu bolo to miesto, s červeno pruhovanou plátenou strieškou, kde sa zastavovali koče a okúňali sa povaľači. Vstúpil s tlčúcim srdcom. Bol tam prv ako ona? Ako príde ona na ten prvý ples? Len s Oliverom? Alebo našli pre ňu gardedámu? Že by bol prišiel preto, aby tomuto „nemanželskému“ tak rozkošnému dieťaťu mohol byť ochrancom, to by bolo bývalo útechou pre jeho tak strhanú, úbohú dôstojnosť. Ale, žiaľ, vedel, že je tam preto, lebo nevydržal, nejsť ta.

Hore, v dvorane, už tancovali, ale ona ešte nie; oprel sa o stenu na takom mieste, kadiaľ musela prejsť. Cítil sa opusteným a nie na svojom mieste; ako by každý vedel, prečo tam stojí. Ľudia sa za ním dívali a počul, ako sa jedno dievča pýtalo: „kto je to tam pri stene, ten s čiernymi vlasmi a fúzami?“ a ako odpovedal polohlasne jej druh, a potom sa ozval zasa jej hlas: „Áno, ako by hľadel na piesok a ľvov.“ S kým si ho tedy pomýlili? Chvála Bohu! Boli tu len ľudia obyčajného typu. Asi tam nebude nikto z jeho známych. Čo keby tak Janko Dromore sám prišiel s Nell? Mal sa vrátiť v sobotu! Čo by mu tak mohol povedať? Ako by sa mohol stretnúť s tými skeptickými a chytrými očami, ktoré čihaly s tým pevným presvedčením, že mužský sa zaujíma o ženskú len pre jednu príčinu? Bože — a mal by pravdu! Už aj chcel ísť o chvíľu po kabát a klobúk a odplúžiť sa. To by znamenalo, že by ju pred pondelkom nevidel; a zostal. Ale po dnešnom večeri nesmie toľko riskovať — ich stretnutia musia byť dobre premyslené, musia byť utajené. A potom ju videl na úpätí schodov v mušľovo ružových šatách, vo vlasoch mala jeden z jeho kvetov a ostatné mala pripevnené na rúčke malého vejára. Bola pokojná, ako by to bolo jej pravým živlom — s obnaženou šijou a holými ramenami, s tmavo a mäkko ružovými lícami a sem a ta tekajúcimi očami. Vystupovala hore schodmi a zbadala ho. Nemohlo byť rozkošnejšej veci, ako ona v tomto momente! Za ňou zbadal Olivera a vysoké dievča s červenými vlasmi a ešte jedného mladého človeka. Išiel náročky po schodoch vedľa steny, aby od chrbta nevideli jej tvári, až ho bude zdraviť. Vejár s kvetmi zdvihla k perám; a podávajúc mu ruku, riekla chytro a ticho:

„Štvrtý bod; je to poľka; vysedíme ju, však?“

Potom sa trochu nahla, takže sa jej vlasy a kvet v nich temer dotkly jeho tvári a šla ďalej. Na jej mieste stál teraz Oliver.

Lennan očakával jeden z jeho starých vyzývavých pohľadov, ale tvár mladého človeka bola dychtivá a celkom priateľská.

„Je to veľká láskavosť od vás, že ste prišli, pán Lennan. Pani Lennanová je…“

Lennan zahundral:

„Nemohla, necíti sa celkom“ — a temer by sa bol prepadol pod vyleštený parket. Mladosť s dojímavou dôverou, dychtivou vierou. Takto plnil svoju povinnosť k Mladosti.

Keď išli do dvorany, vrátil sa na miesto ku stene. Tancovali tretie číslo; jeho čakanie sa tedy končilo. S miesta, kde stál, nemohol videť tanečníkov — prečo by na to hľadel, ako sa točí v náručí druhého.

Nebol to pravý valčík — nejaká francúzska alebo španielska uličná pieseň, ktorú hrali vo valčíkovom tempe; bizarná, patetická, točiaca sa po vlastnom šťastí! Životné možnosti a hodnoty neskytali nič, čo by celkom uspokojovalo — až na letiace momenty náruživosti! Nič iné nebolo dosť prenikavým, aby sa to mohlo nazvať čistou radosťou! Alebo sa mu to len tak zdá?

Dohrávali valčík. Videl ju sedeť pri stene s druhým mladým človekom, ustavične za ním pozerala, ako by zisťovala, či tam ešte stojí. Ako subtilne prikladala na oheň tým pochlebovaním jej nevysvetliteľného zbožňovania — tých očí, ktoré ho k nej priťahovaly, ale tiež ho pokorne sledovaly. Medzitým, čo tam sedela, videl, ako červenovláska alebo Oliver priviedli mladých ľudí. Videl, ako túžobne pozerajú za ňou mužskí; videl, ako dievčatá na ňu hľadia s chladným hodnotením, alebo dojímavou, otvorenou radosťou. Od chvíľky, ako vstúpila, bola stredom pozornosti. A ona jednako len nedbala na to všetko a mohla ešte chceť jeho! Bolo to neuveriteľné!

Keď zavznely prvé zvuky poľky, išiel k nej. Ona sama našla útulok — malú alkovňu medzi dvoma palmami. Ale, keď tam sedel, upovedomil si, ako nikdy predtým, že medzi ním a tým dieťaťom nebolo duševného súladu. Mohla mu hovoriť o svojich radostiach a utrpeniach; on ju mohol tešiť, alebo súcitiť s ňou; ale nikdy nebude môcť byť preklenutá priepasť medzi ich povahami a vekom. Jeho šťastie bolo len v tom, že ju videl a dotýkal sa jej. Ale, Boh sám vie, že to bolo dostatočným šťastím — horúčkovitou, dychtivou radosťou, ako smäd nesmierne ustatého človeka, čo rastie pri pití nápoja, ktorým ho chce zahasiť. Sediac tam vo vôni kvetov a v niečom sladkom, čo vialo z jej vlasov, s jej prstami na svojich, s jej očami v svojich očiach, proboval lojálne nemysleť na seba, pochopiť jej city na tomto jej prvom plese, a pomôcť jej to požívať. Ale nemohol, bol ochromený, omámený tou bezmyšlienkovou túžbou, vziať ju do náručia a privinúť ju k sebe, ako to urobil pred niekoľkými hodinami. Videl ju otvárať sa ako kvietok v tom svetle a pohybe a márnivom obdive vôkol seba. Čo mal on hľadať v jej živote, so svojím tmavým hladom po tajomných hodinách; on — už ošúchaný tenký peniaz — ničiteľ sviežosti a jasu jej mladosti a krásy.

Potom dvíhajúc kvety, riekla:

„Dali ste mi tieto preto, že som vám dala ten jeden?“

„Áno!“

„Čo ste s ním urobili?“

„Spálil som ho!“

„Oh, prečo?“

„Lebo ste čarodejnica — a čarodejnice musia byť upálené i so svojmi kvetmi!“

„Chcete ma upáliť?“

Položil ruku na jej chladné rameno.

„Skúste, vatra už planie!“

„Môžete, mne je to jedno!“

Vzala jeho ruku a položila na ňu svoju tvár; ale k hudbe, ktorá znova začala, končekom črievice tĺkla takt. Riekol:

„Mali by ste tancovať, dieťa!“

„Oh nie, ale škoda, že vy nechcete!“

„Áno! To musí všetko ostať v tajnosti, rozumiete?“

Zakryla mu pery vejárom a riekla: „Nesmiete mysleť; nesmiete mysleť — nikdy! Kedy môžem prísť?“

„Musím nájsť najlepšiu cestu. Zajtra nie! Nikto nesmie vedeť, Nell, — ohľadom na vás — ohľadom na ňu — nikto!“

Prikývla a opakovala s mäkkou, tajomnou múdrosťou. „Nikto!“ a potom nahlas: „Tu je Oliver! Bolo to láskavé od vás, že ste prišli. Dobrú noc!“

A keď na Oliverovom rameni opúšťala ich útulok, obrátila sa.

Váhal, — videť ju pri tomto jednom tanci. Ako zatieňovali všetky ostatné páry niečím, čo bolo lepšie ako púha peknota — nič prepiate alebo excentrické, ale niečo prenikavé, rozpustilé. Dobre sa k sebe hodili, tí dvaja Dromorovci — jeho tmavá hlava a jej bledá; jeho jasné, hnedé, odvážne oči a jej šedé, snivé mesmerické. Ah, mladý pán Oliver bol teraz šťastný, keď mohol byť v jej blízkosti! Nebola to žiarlivosť, čo pociťoval Lennan. Nie celkom — veď nemohol byť žiarlivý na mladých; niečo veľmi hlboké — hrdosť, smysel pre proporciu, a kto vie, čo všetko — mu v tom bránilo. Ona sa tiež zdala byť šťastná, ako by tancovala jej duša, chvela sa k hudbe a vo vôni kvetov. Počkal, kým ešte raz tancovala kolom, zachytiť ešte naposledy jej letmý pohľad; potom si vzal kabát a klobúk a odišiel.

XIII

Vonku išiel niekoľko krokov, potom sa zastavil a hľadel nazad do dvorany cez skupinu stromov, ktorých kmene v svetle uličnej lampy vrhaly na zem tiene, ako rozkrídlený vejár. Kostolné hodiny bily jedenástu. Bude sa tam ešte niekoľko hodín otáčať v objatí Mladosti! Mohol sa namáhať ako chcel, nemohol mať v tvári výrazu, aký mal Oliver — výraz, ktorý bol symbolom všetkého, čo jej nemohol nikdy dať. Prečo vstúpila do jeho života k jeho a svojej skaze? A prišla mu na um bizarná myšlienka: Či by mi chybela, keby tak umrela? Či by som tomu nebol temer rád? Keby bola mŕtva, bola by mŕtva aj jej čarovná moc a ja by som sa zasa mohol vzpružiť a pozreť ľuďom do očí. Aká to bola moc, ktorá si zahrávala s ľuďmi, podmaňovala si ich a ničila ich srdcia; tá moc, ktorá jej hľadela z očí, keď dávala k perám vejár s kvetmi, čo dostala od neho.

Hudba stíchla; odišiel.

Bolo už dvanásť hodín, keď prišiel domov. Teraz sa začne zasa to hrozné klamanie — mrzačenie duše a zatvrdzovanie tvári. Bude lepšie, keď sa tá zlodejská vec nezmeniteľne začne a vpraví sa do tajomného behu!

V salóne, okrem žiare ohňa v krbe, svetla nebolo. Keby len Sylvia už spala. Potom ju vzhliadol sedeť nehybne tam vonku pri nezastrenom okne.

Išiel k nej a začal svoju nenávidenú formulu:

„Bojím sa, že ti bolo clivo. Musel som dlhšie ostať. Bol to nudný večer.“ A keď sa nepohla a neodpovedala, ale sedela ďalej veľmi tichá a biela, prinútil sa ísť k nej, sklonil sa k nej a dotkol sa jej tvári; a kľakol si k nej. Potom sa na neho pozrela; jej tvár bola pokojná, ale jej oči boly čudne dychtivé. So slabučko mdlým úsmevom vypukla:

„Oh, Mark! Čo je — čo je? Všetko je lepšie ako toto!“

Môžbyť, že to bol jej úsmev, azda jej hlas alebo oči — alebo niečo sa v Lennanovi zlomilo. Opustila ho tajomnosť a opatrnosť. Skláňajúc hlavu na jej hruď, povedal jej všetko, kým sa držali jeden druhého ako naľakané deti. Len keď dokončil, upovedomil si, že keby ho bola odsotila, keby mu nebola dovolila, aby sa jej dotýkal, nebolo by to bývalo ani zďaleka také nemilosrdné, bolo oveľa znesiteľnejšie, ako takto s jej bledou tvárou a rukami, ktorými sa ho zúfalo držala a s jej slovami: „Nikdy som nemyslela — ty a ja — oh, Mark, ty a ja — ty a ja — —" S dôverou v ich spoločný život, v neho, ktorú tie slová odkrývaly! Jednako však nebola väčšia, akú mal posiaľ. Ona nemôže porozumeť, — vedel, že to nikdy nemôže; práve preto sa tak vynasnažoval všetko, vôbec všetko pred ňou zatajiť. Ponímala to tak, ako by bola všetko stratila; a v jeho mysli nestratila celkom nič. Táto náruživosť, táto túžba po Mladosti a Živote bola niečím celkom odchylným, čo sa vôbec nedotýkalo jeho lásky k nej a toho, že ju potreboval. Keby tomu len chcela veriť. Znova a znova to opakoval; znova a znova zbadal, že to nemôže pochopiť. Jediné, čo videla, bolo, že jeho láska prešla od nej ku inej — hoci to nebola pravda. Odrazu sa mu vyrvala z rúk a odstrkujúc ho, zvolala: „To dievča — zlé, hrozné, falošné!“ Nikdy ju takto nevidel s planúcimi škvrnami na bielych tvárach, s mäkkými perami a bradou, s belasými iskriacimi očami, s rozbúrenou hruďou, ako by každé vydýchnutie vychodilo z pľúc, ktoré tak nemaly dosť povetria. Ale potom práve tak rýchlo zhasil ten oheň; klesla na pohovku, prikrývajúc si ramenami tvár a kolíšuc sa tam. Neplakala, len zavše zastonala. A každý z týchto vzdychov predchodil Lennanovi tak, ako nariekanie niečoho, čo vraždil. Konečne šiel a sadnúc si na pohovku, riekol:

„Sylvia! Sylvia! Nerob to, prosím ťa, nerob to!“ A ona utíchla a prestala sa kolísať; nechala sa ním tíšiť a hladkať. Ale tvár mala skrytú a prehovorila len raz, tak ticho, že to ťažko počul: „Nechcem — nebudem stáť medzi tebou a ňou!“ Nemohol robiť nič iné, ako hladkať ju ďalej a bozkávať jej ruky s hrozným pocitom, že nijaké slová nemôžu sa dotknúť toho nežného srdca, ani uchlácholiť bolesť jeho rany.

To, čo urobil, bolo desné, hrozné! Boh vedel, že to nehľadal, prišlo to samo od seba. Toľko videl ešte aj vo svojej bolesti. Hlboko pod svojou zúfalosťou a hnevom, ktorý obracal proti sebe, vedel, čo nemohla vedeť ani ona, ani nikto iný — že tomuto citu, ktorý vznikol prv, ako vzhliadol tú devu, nebol by sa ubránil ani jeden mužský. Táto túžba a nepokoj boly práve tak súčiastkami jeho bytosti, ako jeho oči a ruky, boly práve tak všetko zahrňujúcimi a prirodzenými, ako hlad po práci, alebo potreba odpočinku, ktorý mu poskytovala Sylvia a ktorý len ona mohla dávať. To je tá tragédia — to všetko korení hlboko v povahe mužského. Od toho času, ako do ich životov vstúpila tá deva, nebol v myšlienkach svojej žene ani mak menej verný ako predtým. Keby len mohla nazreť do jeho nútra a videť ho tak, ako bol, tak, ako bol stvorený bez vlastného prispenia — môžbyť, že by potom pochopila a že by ani netrpela; ale nemohla, a on jej to nemohol vysvetliť. A vážne, zúfalo, s pocitom únavy a márnosti slov pokračoval v snahe: Nenahliada to? Všetko to bola vec mimo neho — túžba, shon za krásou a životom, za svojou mladosťou. Pri tom slove sa na neho podívala:

„A myslíš, že ja by som nechcela nazpäť svoju mladosť?“

Zastavil sa.

Či môže byť niečo trpkejšie, ako keď žena cíti, že jej krása — žiara jej očí a vlasov, pôvab a stepilosť jej tela — vzďaľuje sa od nej a od milovaného muža? Alebo, či je posvätnejšia povinnosť, ako predvídať tie trpkosti, nepribližovať jej utrpením starnutie, ale pomáhať jej, aby si vieru v hviezdu svojho kúzla zachovala nedotknutú!

Muž a žena — obidvaja chceli nazpäť svoju mladosť; ona, venovať mu ju znova, a on, pomôcť si s ňou k niečomu novému! Len ten nesmierny rozdiel!

Vstal a riekol:

„Poď, drahá moja, oprobujme spať!“

Ani slovom nepovedal, že by sa toho mohol zrieknuť. Tie slová mu nechcely opustiť pery, hoci vedel, že si to ona musí upovedomovať, musí za nimi túžiť. Všetko, čo mohol povedať, bolo:

„Nestratíš ma, kým ma budeš chceť…“ a „už nikdy viac nebudem pred tebou nič utajovať!“

Hore v chyži ležala v jeho náručí celé hodiny, bez hnevu, ale tiež bez života, a jej oči boly vždy zaslzené, keď sa ich dotkol perami.

Srdce mužského — aké to bludište, v ktorom sa každú chvíľu musí strácať. Aké složité a spletité zákruty a okľuky; ako sa tu chytro zamieňa jeden pocit s druhým! Aká to bola medzi ľútosťou a náruživosťou; aké túženie za pokojom!…

Lennan v svojom horúčkovom vyčerpaní, ktoré sa podobalo snu, ani nevedel, či počuje hučanie hudby a či Sylviine stony; či drží v náručí jej alebo Nellino telo…

Ale život sa musí žiť, svetu treba ukázať pokojnú tvár, plniť záväzky. A utrpenie obidvoch trvalo ďalej pod pokojnou hladinou obyčajnej nedele. Boli ako ľudia, chodiaci na kraji vysokého brala, ktorí nie sú si istí, či sa pri jednom kroku nezrútia; alebo ako plavci, snažiaci sa vydostať z tmavej krútňavy.

Popoludní šli spolu na koncert. Bolo to niečo, čo mohli urobiť, čo ich chránilo pred možnosťou rozhovoru o jedinom predmete, ktorý mali. Loď utonula a oni sa chytali všetkého, čo by ich na chvíľu udržalo nad hladinou.

Večer k nim prišlo na večeru niekoľko hosťov; spisovateľ, dvaja maliari a ich ženy. Nemilosrdný večer najmä vtedy, keď rozhovor prešiel na večné téma — o nevyhnutnosti fyzickej a duševnej slobody umelcov. Pretriasaly všetky ošuchané dôvody a oni dvaja museli súhlasiť s nezmenenými tvárami. A napriek všetkým ich rečiam Lennan si dobre vedel predstaviť, ako by sa zmenily tvári jeho priateľov, keby tak vedeli! Nie je dovolené svádzať mladé devy — ako by sloboda bola v tom, robiť len to, čo ľudia pripúšťajú! Hneď by prestaly hovoriť o tom, že slobodný duch umelca musí všetko prežiť, keďby sa stretly s predpismi „dobrej formy“ — takže naozaj neboli o nič slobodnejšími ako duch strednej triedy s jeho konvenciami; alebo ako kňazský duch s jeho výkrikom: „Hriech!“ Nie! Nie! — Premôcť túto príťažlivú moc, — ak je to možné — nebudú nič platiť všetky pravidlá dobrej formy, ani všetky mravné a náboženské dogmy, nepomôže to nič — len istý pocit, ktorý je ešte silnejší ako náruživosť! Sylviina tvár, s vynúteným úsmevom! — to bola príčina, prečo ho mohli odsudzovať! Nijaké ich doktríny o slobode to nemohly odstrániť — to zlo, tú smrť, ktorá sa vkrádala do duše mužského, ktorý spôsobil utrpenie vernému, láskavému stvoreniu.

Ale konečne odišli — so svojím „Ďakujeme pekne!“ a s ich „Roztomilým večerom!“

A tí dvaja stáli zoči voči druhej noci.

Vedel, že to všetko musí sa začať znova — bolo to nevyhnutné po podráždení ošklivými dôvodmi, ktoré boly omáľané celý večer.

„Nechcem a nesmiem ti prekážať a ničiť tvoju prácu! Nemysli na mňa, Mark! Neznesiem to!“

A potom prišla kríza ešte horšia ako predošlej noci. Ako geniálne vedela príroda trápiť svojich tvorov! Keby mu bol niekto pred týždňom povedal, že by mohol spôsobiť Sylvii takéto muky — Sylvii, ktorú ako dieťa s veľkými belasými očami a belasou stužkou v ľanových vlasoch chránil na poli pred imaginárnymi býkmi; Sylvii, vo vlasoch ktorej sa zachytila jeho hviezda; Sylvii, ktorá cez pätnásť rokov vo dne v noci mu bola oddanou ženou; ktorú ešte vždy obdivoval a miloval — bol by mu povedal, že luže. Bolo by sa mu to zdalo neuveriteľným, hrozným, šialeným. Museli všetci ženatí mužskí a všetky vydaté ženy prejsť cez niečo také — bolo to len celkom obyčajné putovanie púšťou? Alebo to bolo stroskotaním raz navždy? Smrť — zúfalá, násilná smrť — v pieskovej víchrici?

Ešte jedna mučivá noc, a ešte vždy nijaká odpoveď.

Povedal, že sa neuvidí s Nell prv, kým ju o tom upovedomí. Keď prišlo ráno, napísal jednoducho: „Dnes nepríďte!“ — ukázal to Sylvii a poslal Dromorovcom.

Ťažko by bolo opísať horkosť, s akou v to ráno vstúpil do svojho atelieru. Čo bude s jeho prácou v tom zmätku? Bude mať dosť duševného mieru pracovať znova? Tí ľudia minulý večer vraveli o „inšpirácii náruživosti, skúsenosti“. Sám riekol tie slová, keď ju prosil. Ona, úbohá duša, ich len opakovala, hľadiac ich zniesť a veriť im. Boly to opravdové slová? A zasa nijaká odpoveď, aspoň on ju nemohol dať. Tak nepokojné vody, tak pobúrené city; zúfalé city miesto rezignácie — raz by bol za to ešte vďačný, kto vie? Za touto púšťou azda príde raz báječný kraj, kde bude môcť ešte lepšie pracovať, ako predtým. Ale práve teraz čakať tvorbu od odsúdeného človeka? Zdalo sa mu, že bude rovnako zničený, či sa už zriekne Nell a s ňou toho bludného pudu hľadania, ktorý mal byť uchlácholený a nebol; alebo, či si ponechá Nell, vediac, že tým mučí svoju, jemu tak drahú ženu. Dnes videl len toľkoto. Čo uvidí pozdejšie, to vie len sám Boh! Ale: „Sloboda Ducha.“ To bola naozaj horká, ironická fráza. A tam, prostred svojho diela, ako človek, ktorý má sputnané nohy a ruky, bol plný tak podráždeným hnevom, ako ešte nikdy. Ženy! Tie ženy! Len keby mohol striasť obidve, všetky ženy a všetky náruživosti a ľútosti, ktoré vznecovaly, aby mohly zasa žiť jeho ruky a mozog. Nedopustí, aby ho udusily, zničily!

Ale, žiaľ, vedel aj vo svojom hneve, že by mu to nepomohlo, keby hneď ušiel od obidvoch. Či už tak, alebo onak, musel sa cez tú vec prebojovať. Keby to bol aspoň otvorený boj! Jasný boj bez náruživostí a ľútosti. Ale on miloval obidve a ľutoval obidve. Nebolo v tom nič jasného a určitého, všetko to bolo prihlboko zakorenené v ľudskej povahe. A drtiaci pocit, že ustavične chváta od prekážky k prekážke, naozaj začal napadať jeho mozog.

S času na čas, pravda, mal na niekoľko minút aj jasnú chvíľu, keď sa mu to, ako je mučený, zdalo byť nesmierne zaujímavým a čudným! Ale to nebolo zrovna úľavou, lebo to znamenalo, ako pri dlhej bolesti zubov, že jeho schopnosť cítiť bola na chvíľu otupená. Naozaj, pekné peklo!

Celý deň mal predtuchu, ktorá bola temer istotou, že Nell sa naľakala tých dvoch slov, čo jej napísal a jednako len príde, napriek jeho zákazu. A preca, čo jej mohol iné napísať? Nič, len také niečo, čoho by sa bola ešte väčšmi naľakala, alebo čo by ho bolo ešte väčšmi zaplietlo. Mal pocit, že ona môže pozorovať jeho nálady, že ho jej oči všade vidia, ako mačka vidí vo tme. Od toho posledného októbrového večera, keď sa vrátila po lete — vyrastená, mal ten pocit stále silnejší alebo slabší. Ako dávno to bolo? Šesť dní? Šesť storočí? Ach, áno! Ona vedela, kedy ochabovalo jej kúzlo, kedy potreboval prúd, takrečeno, posilnenie. A okolo šiestej hodiny — už mrkalo — bez najmenšieho prekvapenia, len s nejakým bezobsažným chvením, počul ju klopať. A hneď pri zatvorených dverách, najbližšie ako k nej mohol, stál so zatajeným dychom. Sľúbil Sylvii — sám od seba jej sľúbil! Cez tenké drevo starých dverí počul ľahký šuchot jej nôh po dlážke, pohybujúcich sa sem a ta niekoľko centimetrov, ako by prosily to nemilosrdné ticho. Zrakom duše videl jej napred naklonenú hlavu, ako načúva. Zaklopala tri razy a Lennan vždy zaváhal. Bolo to tak kruté! Musela videť svojím zvláštnym zrakom, že je tu; vravelo to aj jeho mlčanie — lebo jeho mlčanie malo svoj hlas, svoj biedny hlas bez dychu. Potom počul celkom jasne jej vzdych a potom hlas vzďaľujúcich sa krokov; a zakrývajúc si rukami tvár, behal po pracovni sem a ta ako šialený.

Už ju nebolo počuť. Bola preč. Bolo to neznesiteľné; vzal klobúk a vybehol. Kam? Len tak maninou bežal po námestí. Stála pri ohrade; zasnená, nerozhodne šla domov.

XIV

Ale teraz, keď bola tak blízko, váhal; dal slovo — zruší ho? Vtom sa obrátila a zbadala ho, takže už nemohol odísť. V ostrom východnom vetre jej tvár zdala sa byť malou, skrehnutou a chladnou; ale jej oči boly tým väčšie, tým čarovnejšie, ako by prosily, aby sa nehneval a neposielal ju preč.

„Musela som prísť; naľakala som sa. Prečo ste mi napísali taký krátky lístok?“ ,

Proboval, aby jeho hlas znel ticho a obyčajne.

„Musíte byť zmužilá, Nell! Musel som jej to povedať!“

Chytila ho za ruku; potom sa vystrela a riekla jasným určitým hlasom:

„Oh. To ma tedy asi nenávidí.“

„Je hrozne nešťastná!“

Šli chvíľu, ktorá mohla trvať hodinu, bez slova. Nie okolo námestia, ako chodil s Oliverom, ale ďalej od domu. Napokon riekla tlmene: „Chcem z vás mať len veľmi malú čiastku!"

Odpovedal tupo: „V láske niet veľmi malých čiastok — nemožno sa zastaviť!“

Potom odrazu pocítil jej ruku v svojej, jej prsty sa nepokojne prepletaly jeho prstami; a zas jej riekol zdusený hlas:

„Ale dovolíte, aby som vás zavše videla? Musíte!“

Bolo najťažšou vecou protirečiť tomuto naľakanému, patetickému dieťaťu, ktoré sa ho držalo. A nevediac jasne, čo hovorí, zahundral:

„Áno, áno; všetko bude dobré! Buďte zmužilá — musíte byť zmužilá, Nell! Skončí sa to dobre.“

Ale ona odpovedala len toľko:

„Nie, nie, nie som zmužilá. Niečo vyparatím!“

Mala ten istý výraz tvári, ako keď sa rútila k pieskovej jame. Plná citu, divá, neskrotná, bez najmenšej opory — čoho nebola schopná? Prečo sa nemohol pohnúť, aby tým nepriviedol do záhuby jednu alebo druhú? A medzi dvoma ženskými, trpiacimi pre neho, zdalo sa mu, ako by bol stratil svoj život. Až sem zašiel pri hľadaní šťastia!

Odrazu riekla:

„Oliver ma v sobotu pri tanci zasa požiadal o ruku. Riekol, že ste mu povedali, aby bol trpezlivý. Povedali ste to?“

„Áno!“

„Prečo?“

„Bolo mi ho ľúto.“

Pustila jeho ruku.

„Azda by ste chceli, aby som sa za neho vydala?“

Veľmi jasne videl tých dvoch, ako tancovali kolom na ligotavých parketoch.

„Bolo by tak lepšie, Nell!“

Ozvala sa slabým hlasom — nahnevane alebo zúfalo.

„Tak ma tedy naozaj nechcete?“

Núkala sa príležitosť. Ale, keď sa jej rameno dotýkalo jeho a jej tvár bola taká bledá a zúfalá a jej očarujúce oči obrátené k nemu, nemohol vysloviť tú lož a povedal:

„Áno, chcem vás — Boh to vie!“

Potom si spokojne oddýchla, ako by si povedala: „Keď ma chce, nepustí ma!“ To bol dôkaz jej viery v lásku a mladosť.

Nejako prišli ku Pall Mall. A nastrašený tým, že sa tak hlboko dostal do územia Dromorovcov, Lennan sa rázne obrátil ku St. James Parku, aby ním mohli prejsť potme a ísť ku Piccadilly. Skrýval sa takto pred zrakom sveta s dcérou svojho starého spolužiaka, čo bol vari posledný zo všetkých ľudí na svete, ktorému to mohol urobiť! Pekná zrada! Ale, čo je to, čo ľudia menujú cťou, keď jej oči hľadia na neho, a jej rameno sa ho dotýka?

Od toho času, čo riekol slová: „Áno, chcem vás!“ mlčala, bojac sa, aby azda iné slová nezmarily jej útechu. Ale blízko brány Hyde Park Corneru zasa vložila svoju ruku do jeho dlane a jej jasný hlas zasa riekol:

„Nechcem nikomu ublížiť, ale dovolíte, aby som niekedy prišla — videť vás — nenecháte ma celkom samotnú s myšlienkou, že vás už nikdy neuvidím?“

A ešte raz, nevediac, čo odpovedá, Lennan zahundral:

„Nie, nie! Bude dobre, dušička, — napokon všetko sa dobre skončí! Musí — bude dobre!“

A jej prsty zas ovinuly jeho, ako prsty dieťaťa. Čudná vec, ako dobre vedela, čo má hovoriť a robiť, aby ho udržala v bezvládnosti. A pokračovala:

„Nehľadala som vašej lásky — nie je to zlá vec milovať — neublížilo by jej to! Chcem len štipku vašej lásky!“

Štipku — vždy štipku! Ale teraz myslel len na to, ako ju potešiť. Myšlienka, že pôjde domov a bude tam sedeť opustená, nastrašená a nešťastná celý večer, bola hrozná. A držiac mocne jej prsty, hundral slová, ktorými chcel tešiť.

Potom videl, že sú na Piccadilly. Ako ďaleko môže ísť s ňou podľa zábradlia, kým jej povie s Bohom? Práve tam, kde sa pred deviatimi mesiacmi stretol v to prvé osudné odpoludnie s Dromorom, išiel proti nim mužský; mal trochu trhaný krok a vysoký ligotavý klobúk, nahnutý trochu stranou. Chvála Bohu — nebol to Dromore, bol mu len podobný a keď išiel vedľa nich, zahľadel sa ako sfinx uprene na Nell. A Lennan riekol:

„Teraz musíte ísť domov, dieťa, nesmie nás spolu nik videť!“

Chvíľku myslel, že sa zabudne a nebude ho chceť pustiť. Potom zdvihla hlavu a chvíľku tak stála, hľadiac mu do tvári. Odrazu stiahla rukavicu a vložila svoju prítulnú teplú ruku do jeho dlane. Jej pery sa zľahka usmialy, oči mala plné sĺz; potom odtiahla ruku a vtopila sa medzi chodcov. Videl ju zajsť za roh a zmiznúť. A s teplom tej náruživej ruky v páliacej dlani temer utekal z Hyde Parku.

Nedbajúc na smer, vrhol sa do jeho tmavého priestoru, opusteného v studenom, tuláckom vetre bez vône, so slabým zvukom, ktorý putoval nemilosrdnou cestou pod šedočiernym nebom.

Tmavé nebo a ostré studené povetrie zodpovedaly niekomu, kto nepotreboval rozdráždenia citov — niekomu, kto naozaj mal len jedno želanie, sprostiť sa, keby to bolo možné, toho hrozného pocitu v hlave, toho bolestného, ubitého, uväzneného pocitu človeka, ktorý chodí po cele sem a ta a nikdy, nikdy sa nedostane z nej von. Išiel bez myšlienky a bez vôle, neutekal, vediac, že by potom tým skôr musel prestať. Či mohol byť smiešnejší obraz pre statočného občana, ako pohľad na tohoto ženatého mužského stredných rokov, ktorý celé hodiny chodil po týchto suchých, tmavých, prázdnych trávnikoch, štvaný náruživosťou a ľútosťou, takže ani nevedel, či obedoval alebo nie. V tej jesennej noci a v ostrom východnom vetre nebol vonku ani jeden statočný občan. Stromy boly jedinými svedkami tohoto nebárs radostného telocviku, stromy, ktoré dávaly v obeť studenému vetru svoje sošúverené listy, padajúce všade vôkol neho, len trochu bledšie ako tma. Tu a tam kopol do kopy listia, ktoré len čakalo na to, stať sa pokrmom ohňa, jeho vôňa bola ešte v povetrí. Zúfalá prechádzka v srdci Londýna — kolom dokola, hodinu za hodinou, vždy v tme! Ani jedna hviezdička na nebi, ani jedna ľudská bytosť, ktorú by mohol osloviť alebo aspoň jasne videť, ani jeden vtáčik alebo zviera; len jaganie svetiel v diaľke a chríply hukot ulice. Prechádzka tak osamotená, ako cesta ľudskej duše od kolísky po hrob, nemajúcej nič, čo by ju viedlo, okrem nestálej žiare vo svojom slabom nútri, o ktorej nevie, kedy bola zažatá…

A tak ustatý, že sotva vliekol za sebou nohy, ale konečne bez toho hrozného pocitu v hlave — vyšiel Lennan z parku bránou a šiel smerom k domovu, presvedčený, že sa to v túto noc rozhodne, či už tak alebo onak…

XV

Toto tedy — ten dlhý nepokoj tela a ducha — bolo, na čo sa pamätal, keď sedel v tej lenoške pri krbe v ložnici, hľadiac do žiare ohňa. Sylvia spala vyčerpaná, kým haluzie platana v jesennom vetre klopalo na oblok; čakal s nadprirodzenou istotou, že táto noc neminie bez jeho rozhodnutia, ktoré bude nezmeniteľné. Lebo aj konflikt sa vyčerpá; aj nerozhodnosť má obmedzenú moc zúfalo sužovať, takže nakoniec akýkoľvek výsledok je lepší, ako to peklo nerozhodnosti. V tých posledných dňoch raz a či dva razy zdala sa mu aj smrť celkom znesiteľnou; ale teraz, keď jeho hlava bola jasná a proti tomu zoči voči, smrť sa vytratila z jeho myšlienok ako tieň, ktorým naozaj je. Teraz mu nemohlo byť po chuti nič také márnotratné, jednoduché a daromné. V iných rozhodnutiach bola skutočnosť, v smrti nebola nijaká. Nechať Sylviu a odísť s touto mladou láskou — v tom bola skutočnosť; ale tá skutočnosť sa vždy rozplynula. Takto verejne a ukrutne ponížiť milujúcu ženu, ktorú sám miloval, v očiach sveta ju takrečeno celkom zničiť — a potom zostareť, navždy sa kajať, kým by tá deva bola ešte mladá? Nemohol! Keby ho Sylvia nemilovala, tak áno; alebo, keby ju sám nemiloval; alebo, keby ho aj milovala, ale dovolávala sa svojich práv — v každom takom prípade by to urobil. Ale opustiť tú, ktorú miloval a ktorá mu tak veľkodušne povedala: „Nebudem ti brániť — choď k nej“ — bolo by najčernejšou ukrutnosťou. Každá rozpomienka až po časy, keď sa milovali ako chlapec a dievčina, až do tých dvoch posledných nocí, keď sa ho jej ruky držaly tak zúfalo — rozpomienky s nesčíselnými tykadlami, nezdolnou silou nesmiernych vláken viazali ho k nej primocne! Čo tedy? Jednako sa len bude museť zrieknuť tejto devy? A sediac tam pri hrejúcom ohníku, zachvel sa zimou. Odhadzovať lásku: aké je to zúfalé, bezbožné, márnotratné počínanie: odvracať sa od najcennejšieho daru; púšťať a rozbíjať tú vzácnu vázu. Na svete nebolo priveľa lásky, ani priveľa tepla a krásy — aspoň nie pre tých, v ich pieskových hodinách piesok spŕcha, ich krv bude skoro chladná.

Nemôže mu Sylvia dovoliť, ponechať si jej lásku i lásku tej devy? Nemôže to zniesť? Povedala, že áno; ale jej tvár, jej oči a jej hlas svedčily o tom, že luhá, takže keby ju to počul hovoriť, zabolelo by ho od ľútosti srdce. Toto tedy bola tá pravá otázka. Či mohol od nej prijať takú obeť, žiadať každodenné zúfalstvo a videť ako pod ťarchou toho vädne a bledne? Mohol zniesť svoje šťastie za takú cenu? Bolo by to vôbec šťastie? Vstal z lenošky a pristúpil k nej. Bola veľmi útla, ako tam spala. Tmavý tieň pod jej zatvorenými víčkami vynímal sa ukrutne na jej priveľmi bledej pleti; a v jej ľanovoplavých vlasoch zbadal, čoho si posiaľ nevšimnul — niekoľko bielych kadier. Jej mäkko roztvorené pery boly temer bez farby a triasly sa jej trhaným dychom a zavše ňou prebehlo horúčkové zachvenie, ako by od srdca. Bola celkom útla a mäkká, nemala veľa života a sily; mladosť a krása mizly. A vedeť, že on, ktorý by ju mal brániť pred vekom a časom, každý deň by vrýval jednu vrásku do jej tvári, a bolesť do jej srdca! On že by to urobil — keď spolu vstupovali do rokov!

Ako tam stál s utajeným dychom a naklonený nad ňou, ten tlmený zvuk platanovej haluzi, ktorou vietor vždy znova udieral do obloka, zdal sa plniť celý svet. — Jej pery sa pohly rýchlym, mäkkým šepotom, ako to býva pri nešťastných snívajúcich ľuďoch, slová, ktoré celkom splývaly dovedna túžobnou rýchlosťou.

A myslel si: Ja, ktorý verím v statočnosť a láskavosť; ja, ktorý nenávidím ukrutnosť — ak urobím túto krutú vec, načo budem potom žiť, ako budem pracovať, ako sa budem držať? Ak to urobím, som stratený — som vytvorený z vlastnej viery — som odrodilcom všetkého toho, v čo verím.

A kľačiac pri tak smutnej a opustenej tvári, pri srdci, ktoré je ešte aj vo sne také pošliapané, upovedomil si, že to nemôže urobiť — upovedomil si to s ráznou a určitou jasnosťou a s pocitom pokoja. Koniec! Koniec — dlhá borba sa napokon dokončila! Mladosť k mladosti, leto k letu, padajúci list ku padajúcemu listu! A za ním kmital oheň a šumelo listie platana.

Vstal a kradmo sa odplúžil dolu do salóna a na zadnom konci oknom von na dvorec, kde raz sedel pri hortenzii a počúval verklík. Vonku bolo chladno a tmavo a príšerne, preto ponáhľal do pracovne. Ale aj tam bolo chladno, tmavo, príšerne, s tými mátožnými sadrovými bytosťami, zapáchajúcou vôňou cigariet a jedinou dohárajúcou hlavňou v krbe, ktorý opustil, keď sa pred siedmi hodinami vyrútil za Nell.

Najprv išiel k písaciemu stolíku, zažal lampu a prichystajúc niekoľko listov papieru, napísal niekoľko úprav, ktoré sa týkaly jeho rozličných prác; nariadil, aby Nellinu sošku s jeho pozdravom odovzdali pánu Dromorovi. Napísal list banke, aby mu poslala peniaze do Ríma, a svojmu advokátovi, aby dal do prenájmu dom. Písal chytro. Lebo, čo by si myslela Sylvia, keby sa zobudila a nevidela ho? Vzal posledný list. Či na tom záleží, čo napíše, akú vážnu lož, len keď to pomôže Nell prekonať prvý otras?

„Drahá Nell,

píšem to s chvatom v ranných hodinách, dávajúc Vám na vedomie, že nás moja jediná, ťažko chorá sestra odvolala do Talianska. Odchádzame prvou rannou loďou, a môžbyť, že tam ostaneme dlhší čas. Budem Vám zasa písať. Netrápte sa, a Boh Vám žehnaj.

M. L.“

Nevidel dobre, čo písal. Biedne, milujúce, zúfalé dieťa! Ale veď, mala mladosť, silu a skoro bude mať Olivera. A vzal ešte jeden list.

„Drahý Oliver,

moja žena a ja musíme naponáhle odcestovať do Talianska. V ten večer pozoroval som vás obidvoch pri tanci. Buďte veľmi nežný k Nell; a — nech Vám žičí šťastie! Ale nepovedzte jej zasa, že som Vám vravel, aby ste boli trpezlivý; tým sotva docielite jej lásky.

M. Lennan.“

Tak, to bolo tedy všetko! Zahasil lampu a namakal cestu ku krbu. Zbývala mu už len jedna vec. Povedať s Bohom! Jej, Mladosti a Náruživosti! — tomu jedinému balzamu na smútok, ktorý donášajú Jar a Krása — tú bolestnú túžbu po niečom divom, náruživom, novom, ktorá nikdy celkom nevymre v mužskom srdci. Tak prv, alebo neskôr musia tomu všetci mužskí povedať: s Bohom! Všetci! Všetci!

Schúlil sa pred krbom. V tej dohárajúcej hlavni nebolo tepla, hoci ešte vždy žiarila, ako tmavočervený kvet. A kým ešte žila tá hlaveň, ostal pri nej schúlený, ako by vravel: s Bohom! A na dverách počul príšerné klopanie devy. A vedľa neho — duch medzi príšernými bytosťami — stála ona. Hlaveň pomaly černela, kým vyhasla aj posledná iskra.

Potom v šere noci našiel zpiatočnú cestu, ticho, ako prišiel do ložnice.

Sylvia ešte spala; a vyčkať jej prebudenia, sadol si k ohňu, v tichu, rušenom len šumom tých jesenných listov a chvíľkovým zadržiavaním jej dychu. Jej dýchanie bolo už menej nepokojné, ako keď sa pred tým nad ňou skláňal, ako by o všetkom vedela i vo sne. Nesmie premeškať chvíle jej prebudenia, musí byť pri nej, kým získa plného povedomia, povedať jej: „Tak, už je všetko dokončené; odídeme hneď, hneď!“ Že ju bude môcť potešiť prv, ako sa znova ponorí do bolesti, to mu bolo ostrovom v tom čiernom mori noci, jediným malým bodom záchrany pre jeho olúpenú a nahú bytosť. Niečo, čo možno robiť — niečo určité, naozajstné, isté. A ešte jednu dlhú hodinu sedel pred jej prebudením vopred naklonený v lenoške, s tou túžobnou dychtivosťou, s očami uprenými na jej tvár a hľadiacimi, ako na nejakú vidinu, na nejaké blikajúce svetlo tam vonku v diaľke — ako cestovateľ hľadí na hviezdu…

Koniec.

« predcházajúca kapitola    |    



John Galsworthy

— anglický prozaik a dramatik. V roku 1932 získal Nobelovu cenu za literatúru. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.