ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žídek vstal ešte pred východom slnka. Zobudil sa v takom nemilom pocite, s akým ukladal sa včera na lôžko. Že by pre včerajšiu hádku musel dať pol lipy odťať, to sa mu nemohlo zmestiť do hlavy. Akoby aj; taký starý človek a neznať žartu! A čo má s tým lipa? Ako mu čo pohodil, nech mu vráti; ale do lipy nech nezabŕda. Čo mu urobila? A taký pekný strom! Kvetu má rok po rok až radosť a včielky len si tak v nej hrajú. Obliekol sa. Čakal iste, že keď pôjde do záhrady, nájde tam už Chľupka, že sa počnú vadiť, potom, keď si už povedia, čo komu na srdci, že sa zmieria a lipu nechajú na pokoji.

Paholka nechal doma. Prešiel cez humno, poobzeral sa. Musí najprv nakuknúť, či Chľupek čaká. Prikrčil sa a skoro štvornožky išiel k plotu. Chľupek nesmie ho zbadať, že číha, vysmial by ho a pokúšal bohviedokedy. „Ten huncút, keď si ja preňho musím lámať staré kosti!“ hrešil mu a prehýňal sa. Vedľa dvierok bol vypadnutý suk z dosky. V Chľupkovej záhrade bolo prázdno. „Aha, starý figliar, oj známe sa, bude niekde za jabloňou. Dočkaj, však vytrčíš rožky, neprejdeš ty Žídkovi cez rozum. Ach, ale ho musí duť, stavím sa, že celú noc nespal. Tak mu treba, aký pán! A ono by sa mu to ani nemalo tak páčiť, keby som mu tak tú jeho lipu (dnes už bola Chľupkova) obstrihal.“ I hodil okom po krásnom strome, lež vtom vrzgli dvercia od Chľupkov a Žídek rýchle skrčil chrbát a prihol sa až k zemi. „Aha… no len poď, poď, veru ma nezazrieš; privítam ťa až potom, keď prídeš k plotu. Ale som mu len nahnal strachu. Ja, poznáme sa, starý Chľupek, poznáme; dočkaj, prikrčím sa ešte lepšie, nemusíš ty o všetkom vedieť. Tak…“ Lež kroku nebolo počuť. S najväčšou opatrnosťou podvihol sa, pozrel, nevidno nikoho, záhrada prázdna.

„Čo je? Ten človek myslí to naozaj? Keď tak, i tak je dobre. Ale predsa dočkám, aby nepovedal. Hm, nezaslúžim, aby mi aspoň preriekol takto, onako?“ I chcel sa obrátiť do dvora po paholka. Tvár jeho nemala už toho dobráckeho, zmierlivého výzoru. Ani sa už nekrčil, vstal a chodil prudko. Na záhradných dvierkach u Chľupkov znovu vrzglo. Žídek sa obrátil, videl vbehnúť dievča. Zastalo, obzeralo sa. Nevedel, čo má robiť. Volal:

„Hej, Zuzka, poď sem!“

Dievča sa zľaklo, chcelo zutekať, ale vidiac, že to hlas susedov, postálo a išlo k nemu.

„Doma je gazda?“ pýtal sa Žídek hlasom tvrdým, prísnym.

Zuzka pozrela naňho čudne. Ešte nepočula Žídka tak nahnevane hovoriť. Povedala:

„Odišli ešte pred svitom na lúky.“

„Teda tak? No dobre,“ a Žídek utekal po paholka.

„Veru ho nechám, práve ho nechám, čo ho tam zduje,“ mudroval Chľupek včasráno, zahodil tanistru na plecia a zobral sa s Martinom na lúky.

Cestou neprehovorili ani slova. Starému vŕtal v hlave včerajší odkaz, syn mal obavy, aby to nemalo následkov pre jeho pomer k Aničke. Mlčal však. Možno, že prehánky ukončia sa smiechom. Ak by nie, prehovorí slovom i on.

Ráno bolo pekné. Na oblohe nebolo obláčika. Hora i rovina dýchali čerstvým chladom. Starý kráčal silne. Tá lipa nedala mu pokoja. Skoro by sa bol vrátil. „Ale veď len nemá o koliesko viac,“ dotvrdzoval a kráčal ďalej. Ale ani na lúkach nemohol sa striasť roztržitosti. Chytil kosu, zajal rad a kosil, že len tak švihala kosa. Zunovalo sa mu i to, išiel k studienke, ľahol si pod buk a utieral si z čela pot. Myšlienky vracali sa mu vždy na včerajšok a hnevali ho.

„A ak by židáčkovi (niekedy i takto ho volal) predsa udrelo do hlavy? Ale kde; nie je dnešný, aby takú hlúposť vyviedol. Konečne ktovie, má síce dobré srdce, ale je sršeň.“ Potom zapálil si na fajku, kývol hlavou a dokladal:

„Ale čo si ja s tým hlavu lámem? Čo ma do toho? Čo si urobí, to bude mať, čo si navarí, to zje.“ A znovu išiel kosiť; a kosil až kosa odskakovala od neho.

Martin pozoroval ťažkosti otcove a mlčal. Tu i tu šibol mu ústami smiech, vidiac otca chodiť sem a tam, frflať a hundrať pod nos. Nemá žiadnych starostí, a taký človek má vždy niečo za lubom. Nemala baba roboty, narobila si klopoty. Nepovedal nič ani vtedy, keď sa starý zberal domov; nepýtal sa ho, či už ide, iba prikyvoval hlavou, keď otec zďaleka volal naňho, že ide.

Prišiel večer, ten milý a krásny večer, ktorý vídame za leta u nás. Na holiach zažiarili ohne, hviezdy vyskakovali na modrú oblohu, ľahká hmla sadala na lúky, veniec hôr černel sa dovôkol a spev vtáctva i ľudí znel hlbokým i nádherným tichom. Martin, majúc na druhý deň vystrájať s výžinkármi kone, zbehol na noc domov. V zamyslení ani nezbadal, že je už pri mlyne. Voda príjemne špľachotala na úpuste, vlhký chlad niesol sa od jarku, v mlynici hučalo a malé ožiarené okienka púšťali široké pásy mdlého svetla na blízke jelše, topole a vŕby. Obrátil sa chodníkom k dedine. Doma boli ešte hore. Otec sedel za stolom, mal na nose staré, k hlave nitkou pripäté okuliare, a čítal zo starej čiernej knihy.

„No, ako je?“ pýtal sa Martina.

„Záseky sme už skosili.“

„A močariny od hory?“

„I tie, len sa musia odnosiť. A vy kedy ste prišli?“

„Tak k večeru.“

„A voz pristrojil paholok?“

„Neviem; som taký, ani na fúru by ma nezobral.“

„Nuž?“

„Ale pomysli si, ten bezbožník tú lipu obťal. Ale mu to nedarujem. Na truc mu dám tam spraviť lavičku a budem tam vysedávať. Veď mi on príde. Taký pekný strom, nie je to hanba?“

Na druhý deň Chľupek už nešiel do hory. Robil v záhrade lavičku. Zavolal tesára, vybral najpeknejšie dosky, dal ich ohobľovať a nepohol sa od neho, kým nebola hotová. Potom si na ňu sadol, potriasal sa na nej, či je dosť pevná, usmial sa, doniesol kožuch a prevalil sa na lavičku po celej dlžine. Keby nie pekného stromu, bol by sa Žídkovi smial. Veď neurobil mu vlastne nič. Popoludní má chlad ako predtým a ráno i tak je málokedy v záhrade. Ale predsa by mu to nerád daroval. Nič inšie, iba tú protiveň musí mu odplatiť. I pozeral pozdĺž plota. Aha, tam v kúte povedľa má jaseň, bráni mu priam od slnka nad studienkou. ,Ah, ale by sa ten sršeň hneval, keby mu ho tak ošmýkal a žíďa by muselo lúh strebať. Ale načo? Budem si preňho škodu robiť? Bol by ja blázon, podlezie mi on aj ináč.‘

A neminulo dňa, čo by bol viac záhradu obišiel. Ráno chodil okolo stromov, popoludní doniesol kožuch a vylihoval na lavičke pod lipou. Rád by sa bol so Žídkom zísť, no ešte nemal ako. Že sa povadili, to nič, stalo sa to už neraz. Oj, keby tak prišiel popoludní a videl, ako si on, Chľupek, v chládku odpočíva, ale že by ho pučilo!

Ale Žídek mal rozum. Ak i nakukol do záhrady, vytratil sa hneď z nej. Na lipu ani nepozrel; mrzela ho. Zdala sa mu ako otrhaná žobráčka a z odťatých haluzí keď padali tie vtáčiky z hniezd, pišťali, otvárali zobáčiky, to mu bolo — strach na to pomyslieť. A keby bol ešte čo vyhral. Ale ten… (tak menoval Chľupka) vysedúva si tam v chládku a smeje sa mu. Keď inšie nie, ale takého suseda mať je hotový kríž.

A tak to išlo deň po dni. Starým chybovala rozprávka, hašterenie; nuž keď inšie nemohli, obchádzali a hnevali sa. Chľupkovi bolo ešte ako-tak. S lavičkou, ktorú postavil Žídkovi zrovna pod nos, dostal sa navrch. Žídkovi nezostalo inšie, ako zostať obďaleč a dívať sa na roztrhanú lipu. Ale robil sa akoby nič, len kedy-tedy zaškúlil, keď mu spoza ohrady doletelo do uší „á… áu“ alebo tiahle „hm-hm“, čím si Chľupek odľahčoval na duši, prebudiac sa alebo hlasite prikyvkujúc si na nejakú myšlienku.

,Hej, leňoch, ako chrápe. Je to blázon ten Martin, keď zaňho hrdluje. Rozumie sa, že potom robí pokúšky, keď sa mu ťaží muchu zohnať z nosa. Hovorím, lenivosť nikomu nič dobrého nepriniesla,‘ súdil v hneve a mávol rukou v stranu, kde lipa ukazovala svetu odťaté hnáty.

Hnev trval ďalej, lavička zostala Chľupkovi vzácnou. Smial sa: „Ale som ho vykúril, blázna.“ I novinky tu čítaval, zvábil richtára, aby si tu s ním pohovoril, alebo zavolal známych a s tými sa uvelebil na lavičke. Rozumie sa, že Žídka hnevalo to tým viac; on nemohol odplatiť rovné rovným. Hundral, čakal, hneval sa.

Raz v sparné popoludnie Chľupek zasa bol na lavičke. Zrazu počuje cenganie, pozrie škárou, vidí Žídka zhrbeného so zvoncom sem-tam behať a pred včelínom chumáč lietajúcich včiel. „Aha, roj, a sadne kdesi pri lipe. Dočkaj, schovám sa, čo bude ten starigáň robiť.“ Povedané, urobené, Chľupek stiahol kožuch a fuk pod lavičku. Žídek priviedol včely na slivku, zavolal od susedov chlapca, vzal riad, pristrojil klát a počal zbierať včely. Nešlo mu to od ruky. Inokedy robili to s Chľupkom, to jest, on iba ak čo podal, zadržal. Konečne po dlhej motanine úľ bol osadený. Žídek odniesol si iba pár opuchlín, medziiným jednu priam na konci nosa. Okrem toho pokazil sito, podrúzgal rámik a rozbil kúr.

„Prekliata robota; ale mi dala,“ hrešil, hmatajúc si nos. „Chlapče, utekaj a dones sekeru, klince a pár šindlíkov, čo to spravím… Vedľa stajne, v komore; otvorená je, len bež.“

Chlapec utekal, Žídek sadol si vedľa plota. Chľupek čušal a s vysmiatou tvárou díval sa, čo sa bude robiť.

Poštípaniny počali páliť. Žídek nestačil rozštiepiť šindlík, už chodil rukou po nose. Protivník pod lavicou žmurkal očami.

„Žaba, ale ťa doriadila.“

„Žaba — to je reč; včelička — žaba, to je rozum,“ šepkal si Chľupek. „Tak ti treba, aspoň si budeš druhý raz vážiť dobrých ľudí.“ Potom pomaly vyvliekol sa spod lavice, prestrel ticho kožuch a ľahol si. Vyzeral spokojne, šťastne, akoby mu bohviečo dal.

Žídek za plotom štiepal, naprával, potil sa. Práca mu nešla. Sitko puklo sa mu ďalej, drievka na rámik boli krivé. Rozmýšľa, prikladá, klepe, hreší… Odrazu ním trhlo, rámik padne na zem, on zbledol. Za plotom počuje známy hlas „á… áu“. Chcel vyskočiť, hodiť všetko o zem, ale nie! Načo? Či je na cudzom? A práve nie, a čo by ten darmožráč zízal tam, až by sa ľudia zbehli. Nehovoril nič, pracoval ďalej, ale kypelo v ňom ani vo vriacom hrnci.

„Ach, ale je to dobre takto v tôni si hovieť!“ znie za plotom a nasleduje zívnutie.

„Leňošiť, leňošiť!“ dokladá Žídek a zošíva, klepká, reže, akoby ho najal.

„A ono by sa to hovelo i druhému, keby sa nebolo jašilo,“ počuť spoza plota hlasom výsmešným, že Žídek pustil nôž a načúval, čo bude ďalej. Páľa, bolesť popchli ho už beztoho dosť a tento ho ešte dojedá. Čo sa ho bude báť? Tak, to by bolo ešte treba. Obrátil sa k plotu a riekol jedovite:

„Hovelo by sa, keby sa chcelo kradnúť čas pánu bohu, ako komusi.“

„Ba nebolo treba lipu skaziť.“

„Blázniť sa na staré dni!“ hrkol Žídek a zas klepkal.

Na posledné slová Chľupek prikývol hlavou, pretiahol sa na lavičke a začal húsť ako z dobrej vôle: „Há, há háhá!“ a potom riekol: „A ono sa to svet rozumie i do osádzania rojov.“

Žídek za plotom sa zaškaredil, nehovoril nič, iba obracal rámik a zatínal zuby.

„Vezme sa sito, pokazí sa, vezme sa rámik, podrúzga sa, slivka sa obráňa, včeličky sa pomliaždia. Potom sa klepká, láta a slnko dopeká na šedivú hlavu; lebo sa zvidelo lipu ošarpať. Ó, rozumy, kde sa mi podeli!“

Žídka bralo. Kto tu bude z neho posmech robiť? Čo koho do jeho včiel, do jeho plešivej hlavy? Toto je už bezbožnosť. I riekol: „A ono sú plešiví, ktorým zas nedopeká na hlavu, lebo váľajú sa celý deň na kožuchu a deti vyháňajú do roboty. Len hlivieť ako stojatá voda. Tých darmo učili modlitbu za sedem darov Ducha svätého.“

Teraz myklo zasa Chľupka. Nevedel, čo rýchlo poslať za plot.

„Veru tá cibuľa na nose a hľuzy pod rebrami, to sú tiež dary Ducha svätého. Keby nie premúdrenosť, cibule by rástli tam, kde pán boh prikázal, ale nie na nose.“

Žídek myslel, že Chľupek začne o inšom. Ale on nie a nie. Zadrapil sa doňho z najslabšej strany a posmeškuje, akoby ihly pichal do tela. Chcel vstať a povedať, čo mu slina na jazyk donesie; ale vzrušenie jeho bolo prudšie. Zdvihol sa, zobral svoje veci a bez slova odišiel. Veľký hnev búril v ňom. Prečo mu nedá pokoj? Čo chce? Tomuto musí byť koniec. Veď naposledy ani do svojej záhrady ukázať sa nebude môcť. Ale on tomu urobí koniec, Chľupek sa poškriabe za uchom, dá mu on cibule i roja! Načo mu je tá lipa? Aby tam Chľupek sa vypekal a posmechy vystrájal? Dočkaj, povylihuješ si, len aby ráno prišlo, povylihuješ. Dám ti ja cibule, ty škaredá tvár!

A ako dozrelo v ňom rozhodnutie, vrátil sa ku Chľupkovi a povedal:

„Zajtra dám lipu sťať. Ak nejaká škoda sa stane, zaplatím. Aby potom zádrapky neboli, vrátil som sa to povedať sám.“

Chľupka akoby bol udrel. Vstal, no Žídek už odišiel, videl ho už iba vprostred záhrady, ako zachádza za stromy. Vzal kožuch a išiel i on domov.

Večer, keď sa dozvedel o tom Martin, zamiešal sa i on do veci.

„Tatko, čo robíte, zle robíte. Načo zabŕdate do Žídka, keď vám on dá pokoj. Čo budete mať z toho, keď Žídek vytne lipu a pohneváte sa na dlhé časy. Neviete, že sme v tom i my?“ Martin položil na to „my“ zvláštny dôraz.

„Ale čo by ju vyťal. To sú len také plané reči.“

„Uvidíte. Načo by mu bola, keď strežiete tam na neho, že sa nemôže do záhrady ani ukázať.“

„No veď nie je tak zle,“ bránil sa starý. „Žídek frní, kým sa nevyspí. Lipe sa nestane nič. Čo by sme obaja išli tam zajtra pozrieť.“

Chľupek hovoril tichšie. Mrzel ho synov nepokoj. Videl, že mu ide o inšie, nie o lipu. Nevídali! Pre trochu reči. Babské strachy. Ale tak treba zájedníkovi, načo okaličil taký strom? Potom, keď si ľahol, rozmýšľal, tvár sa mu zasvietila uspokojením. „Nikdy mi ten nepríde pod jazyk. Ale som ho len trafil tým rojom a tou cibuľou, len ho tak nadhadzovalo na mieste!“ hútal si a spal ako v oleji.

Ráno išli s Martinom do záhrady. Chľupek bol ako ryba, veselý, svieži kráčal popredku. Tvár, pohyb i všetko prezradzovalo, že je presvedčený, ako Martinovi ukáže, že lipa stojí. A skutočne stála.

„No vidíš, reči sa hovoria a chlieb sa je. Čo by tam pre takú pletku…“ Ale nestačil dohovoriť. Martin prudkým pohybom ukazoval na plot, kde od humna zaznel hlas Žídkov.

„Z tejto strany si staňte, aby lipa nepadala do susedov.“

„To bude ťažko, keď sa musí odtiaľto podrezať.“

„Len dobre podpíľte, podoprieme ju alebo zachytíme povrazmi.“

Chľupkovci stáli onemení. Starý nevedel čo počať. Hľadel sem-tam. Na syna sa bál pozrieť. I rozhodol sa a povedal Žídkovi:

„Ale, človeče, čo stváraš?“

„Bránim sa, ako viem. Neváľam sa celé dni na kožuchu, chcem sa i do záhrady pozrieť, a nemusím trpieť, aby kto zo mňa posmechy strojil.“

A píla zaškripela, zuby sa zadrali do bieleho tela pekného stromu, zárez každým pretiahnutím bol hlbší.

„Ty bezbožník!“ vybuchlo z Chľupka, trasúceho sa hnevom. Potom sa obrátil k synovi, ktorý chcel domov.

„Nechoď, Martin,“ zdŕžal otec. „Zostaneme tu, aspoň vidíme, akí sú ľudia smiešni, keď im z rozumu ide.“

Zostali. Spoza plota ozýval sa šramot píly, poznámky robotníkov a nad nimi stál Žídek zachmúrený, nahnevaný.

„No, teraz si tu vylihuj,“ šomral, keď sa lipa na vrcholci potriasla a piliari sa obzerali, kam asi padne.

Rez píly dochádzal ku koncu, cvendžal tenšie a tenšie. Piliari a Žídek každý chvíľu boli nastrojení odskočiť. Peň začal práskať, konáre triasť sa, bolo počuť „pozor!“, tupý rachot ozval sa, lipa rútila sa do Chľupkov, ťažký pád a hneď vtom výkrik: „Ježišmária!“

Žídkovci, akoby ich hrom ošľahol, skočili a utekali ta; ale strach im podlamoval nohy, krv zastala, hlava šla kolom.

I Martin i starý Chľupek ležali na zemi povalení bočným konárom. Martinovi krv tiekla z hlavy, starý mal priseknutú nohu. Na urobený krik zbehli sa i ostatní, Hanica, matka, slúžka. Zmätok, plač, krik, zalamovanie rúk. Iba Žídek stál nad ranenými bez slova, bledý, s ľútosťou v srdci, so žiaľom na tvári.

Nebolo času na výčitky, na rady, na vypytovanie, ako sa nešťastie pridalo. Domáci obstali ranených, Žídek zapriahal po lekára. Doniesli ich pod strechu a Martina prebrali studenou vodou. Po čase sa prebral; každý vydýchol ľahšie, to najhoršie bolo prestáte, strach ustupoval nádeji. Prišiel i lekár, obviazal nohu otcovi, zošil Martinovi ranu na hlave, utvrdil domácich, že niet nebezpečenstva, dal úpravu, ako treba ošetrovať nemocných, a odišiel. Žídková ostala ešte dlho u susedov, vedela, že vinu nešťastia nesie najviac jej muž. Trápilo ju to a tu dobrým slovom, tu starostlivosťou o nemocných hľadela napraviť chybu. Hanica sa ani nepohla od nemocných. Jej uniklo všetko, iba Martin bol jej pred očami. Nestačila hladiť tú horúcu hlavu, tú bledú tvár. Žídek dozvediac sa, že nebezpečenstva niet, vzdialil sa od Chľupkov. Nechcel im na oči, hrýzlo ho, že trpia pre jeho záchvat. Bál sa hnevu a nepriateľstva, ktoré sa najskôr zostrí a predĺži bohvie na ako dlho. Zostal doma, vyčkal, kým prvá búrka prejde. Chytal sa do práce, začal to i to, ale ani práca nešla mu od ruky, ani uspokojiť sa nevedel. Myšlienky jeho boli u susedov. Striaslo ním, keď si pomyslel, čo všetko mohlo povstať z tých pletiek, ako ľahko mohlo to stáť jedného z nich i život.

Trápne sa dočkal večera. Hviezdičky vyskakovali na oblohu, mrak otáčal tichú dedinku. Nemohol sa zdržať, musel do Chľupkov. V dome bolo pusto. Žena i dcéra boli tam, nevedel nič, ako sú, nikto mu neprišiel povedať. V pitvore stretol Chľupkovú.

„Ako sú?“

„Chvalabohu lepšie. Noha otrnula, i Martinovi prechádza horúčosť.“

V komôrke vedľa ležali nemocní. Keď vkročil Žídek, starý Chľupek sa pohol, no zazrúc ho, odvrátil hlavu a hľadel do prázdna.

Žídek to zbadal; prikročil k Martinovi a pýtal sa hlasom mäkkým:

„Martinko, je ti už ľahšie?“

Nemocný pokývol hlavou. Pri hlave sedela Hanica a dívala sa starostlivo, čo to bude. Žídek potom išiel ku Chľupkovi, nahol sa nad posteľ a pýtal sa:

„Ondrejko, bolí ťa veľmi tá noha?“

Starý neodpovedal, prižmúril oči; ale Žídek chytil ho za ruku a držal ho. I Hanica prišla a prihovárala sa. Chľupek pozrel na nich. Žídkova tvár bola strápená, ľútostivá. V pohľade jeho bolo všetko, uznanie, bolesť, dobrota i túžba po napravení zlého. Nebolo možné hľadieť na nich chladno, nepriateľsky.

„Nehnevaj sa, kmotre Ondrej, stalo sa, ľúto mi je, sme starí priatelia, škoda by nás bolo.“

A držal jeho ruku ešte vždy. Jeho pohľad bol taký srdečný. Zmierili sa, Žídek si sadol vedľa starého priateľa a zostal tam dlho do noci.

A stalo sa. Len čo Martin ozdravel, bola svadba. Nečakali ani jeseň. Plot, ktorý delil záhrady, zmizol, na mieste vyťatej lipy zasadili novú, včely dali do jedného včelína, postavili tam lavičky, sedávali na nich, obzerali štepy, a keď im vôľa prišla, starí pustili sa zase do seba, rozumie sa, že už krotším spôsobom. Žídek zostal so ženou sám v dome, bolo mu smutno, role obrábal Martin, nuž, nemajúc čo robiť, aj dvadsať ráz prišiel do Chľupkov a zízal po kútoch.

Starý Chľupek obyčajne ho vítal:

„Ale, človeče, čo sa popletáš?“

„Ja, že sa popletám? Hádam som taký leňoch ako ty?“

Inokedy zas prišiel Žídek a volal:

„Anica, poď trochu k nám, mať ti chce niečo povedať.“

Chľupek hneď zamiešal sa do toho.

„A čo máte s Hanicou?“

„A čože, či nie je moja dcéra?“

„Pravdaže nie; ona je naša. A samu ju veru nepustíme. Poď, Hanica, pôjdeme spolu.“ A Chľupek vzal potom ešte i vnúča, išli, až mnoho ráz musel sám Martin po nich.

A keď už prešli roky a tých vnúčat bolo viac, starí zas doháňali sa o deti. Chodili s nimi po záhrade, deti vešali sa im na chrbty, ťahali ich za ruky a rozkazovali, aby im nachytali vtáčikov. A keď potom ustatí sadali na lavičku, takýto rozhovor rozpriadol sa medzi nimi:

„Pozri len, veď mladý Martin je celý na Hanču,“ hovoril Žídek.

„Ešteže čo! Nevidíš, že je akoby Martinovi z oka vypadol?“

„Ale ten? I ruky, i vlasy, krk — celá mater.“

„To som tiež ešte nepočul. Pozri tvár, líca.“

„A oči?“ smial sa Žídek. „Však Martin má svetlé.“

„Oči, čo po očiach; keď vyrastie, bude mať i oči po Martinovi.“

„Hneď; myslíš, že sa oči lienia ako líščia srsť.“

A škriepku rozsudzovali obyčajne deti. Priskočili k starým rodičom a otázka, na koho sú podaté, prestala. Videli len, že ich radi majú.