Obrázky z hôr

Keď zanesie ťa, milý čitateľu, niekedy sudba na Kysuce, tak nezabudni upriamiť svoj pozor na tichú viesku Krásno, a keď rušeň poletí a zahvízda tam na úpätí čiernej hory vedľa samej rieky Kysuce, už tam, ako zjaví sa oku predstráž Oščadnice, panský majer, spusti oblok a pred očima máš dolinu starobystrickú, zavrenú tam vo veľkej diali vysokým brdom čiernych hôr. Čo uzre tvoje oko, to chudoba, a ten ľud by musel hladom zajsť, keby nie bohatých hôr a žírnej paše pre dobytok. Ak však máš trpezlivosť a po boku paličku, chce sa ti kamenistou, hrbolatou cestou asi osem hodín tvrdej chôdze nahor, prejdúc Zborov, Klubinu, Staré Bystrice, Nové Bystrice, okolo Havrelky a Vychylovky na Riečnicu, až octneš sa na konci Trenčianskej stolice, si v kotle Beskýd a Babej Gory, v skalnatej Erdúdke.

Valnú časť junošských liet (škoda ich!) trávieval som potulkami po vŕškoch tej doliny; je mi milá skoro ako rodné hniezdo. Rýdzim typom a urputným pridŕžaním sa k starootcovským spôsobom a názorom žitia máloktorý kút našej domoviny je roveň tomuto kraju. Partikulárne chútky predkov ešte tu majú svoje dvory,^[1] ktorý zjav síce u ľudu, pestujúceho vo väčšej miere chov dobytka, nie je ničím iným, ako prirodzeným následkom potreby. Čo viac, dvory tieto neležia vždy na úpätí hôr, pri ceste, veľká časť ich je i na viac tisíc stôp nad hladinou mora. A tu pod modrinou čistého neba v šume hôr žije si ten náš horal voľne, ticho; a jaký tichý je život jeho, tichý i kraj ten, že málokto ho pozná. Je ako sám pre seba. Pásmo vrchov, na ňom černavé hory, nižšie pašienky, potom role, choľvarky a na úpätí dolinka s čerstvým, bubľavým potôčikom; potom zasa vrch, dolinka, ktorou zasa vinie sa potôčik ako strieborná stužka a v každom údolí vieska s bielym kostolíkom, s malými domkami — a predstav si, môj čitateľu, týchto vrchov, doliniek, údolí a vodných stúh medzi Beskydami, Javorníkom, Magurou a trenčianskou Javorinou na stá, nuž vieš aspoň, kde kraj ten leží. Jeho západným centrom je obec Staré Bytrice, na východe pod samou Magurou Terchová s divou, romantickou dolinou Vratnou.

A v tomto, s chudobnou Oravienkou, s Poľskom a Sliezskom susediacom kraji žije ten ľud vo svojom bytí čistý ako to povetrie, ktoré dýcha, a tá voda, ktorú pije. Od kolísky až po hrob obkľúčený je poéziou vzniklou v jeho duši a srdci. Odoberte mu ju, vezmete rybe vodu, hádžte kameňom do nej, a on alebo utečie pred vami do hory, alebo schytí topor a postaví sa proti vám s úmyslom čiernym. Povesti, skazky, povery, čary, obyčaje svadobné, úmrtné, krstebné návyky nikde nie sú tak zachovalé ako v tomto, sebe samému žijúcom svete, a kult národných piesní nikde v Trenčianskej stolici neni v takom kvete ako tu.

Keď z diale hľadíš, tak trudne ťažko ti, ako by čierňavy spočívaly na jeho brdách, a zblízka zdá sa ti tu ako v tíšine, prázdnej zlosti a úkladov zlej duše. Tie čierňavy, to veľké požehnanie božie: celé priestory jedlín, svŕčia a bukových lesov. Sekera sem i tu nevniesla ešte i podnes skazu do tých mohutných obôr, po ktorých Jánošík bol domovom a ktoré šumely ukoliebavkou deťom v siahových chlapov vyrastlým a po ktorých chodievali chlapci ešte len pred dvadsiatkou rokov zpoza bučky, zpoza peň.

Medveď a vlk, títo hynúci dravci našich výšin, sú tam domovom ešte i dnes a stroja úklad ovečke a kravičke, horalom tak veľmi váženej.

A ten, v čiernej hunke, v bielych nohaviciach, v širokom klobúku a vo vysokom opasku si vedúci ľud, taký vám je ako tá ovečka, ktorú si tak draho cení.

Tak často myslím, prečo to? Veď samí orli a kane hviždia mu už nad kolískou a sokoli kladú hniezda po skalných bedrách kraja jeho.

Len jednu chybu má ten zdravý horal: že je tak veľmi, veľmi dobrým. Orie i cudzím…

Hovorím: v tom kraji vychovali i mňa. Dávaly mi jesť ruky tvrdé prácou, nežné hladkaním, a mne tak sladko padlo to hladkanie tých tvrdých rúk. Roky už minuly. Postavy mnohých zlatých duší zmizly, tie hladkajúce ruky zmeravely, ja už len spomínam. Jeden hrob tu, druhý tam, a oba tak blízke srdcu môjmu. Tam, kde pred rokmi bol som doma, dnes som cudzejší od cudzieho. Všetko zaniklo. Nikto ma nepozná, len občas, keď z diale vidím tú drahú kolísku môjho detstva, junošstva, zdá sa mi, že tie hory šumom zasielajú mi pozdrav, a keď slnko spustí na ne záplavu zlata, ako by sa mi usmievaly.

Tak mi je vtedy ľahko; cítim, že ten ich úsmev je vždy ešte priateľský, teplý…

I ožívam radosťou; ako by aj nie. Veď musí človek objať tú sladkú zem, kde spievajú: