ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nasledujúce ráno pri raňajkách slečna Greyová oznámila dietkam, že budú mať týždeň prázdnin, aby sa soznámily. Potom musia sa dať do práce dvojnásobne, aby to nahradily, — dodala.

Môžu sa hrať, hrať a hrať, za šesť dní len hrať! Anička tancovala pri tejto myšlienke. Úlohu Jankovej hostiteľky konala tak, že bola so sebou veľmi spokojná. Janko bol zpočiatku veľmi pokorný a sledoval ju všade, kde ho viedla. Na výskumnej ceste po dome sprevádzal ich Puntík, cupkajúc krátkymi, rýchlymi krokami, ňuchajúc tu, zvedavo strkajúc nos ta, náhle zabrešúc so vzpriamenými ušami a so zdvihnutým chvostom, akoby bol oslavoval niekoho, koho nikto nevidel, len on.

Bol to utešený, starý dom na vonkove, plný zaujímavostí. Akoby bol stavaný pre hru na schovávanku. Boly v ňom dlhé slepé chodby, ktoré nikde neviedly, a malinké schodky, ktoré sa končily v rade prekrásnych izieb. Boly tam zaprášené pôjdy so zásobami dreva, v ktorých sa dietky prehrabávaly a kde našly obdivuhodné veci: hodiny bez ručičiek, zahrdzavený meč, vyblednuté dôstojnické odznaky, flintu bez kohútika a iné poklady.

Nábytok v najlepšom salóne prikrytý bol surovým plátnom. Janko poznamenal, že tá izba je akoby v nočnej košeli. V tejto izbe bolo aj niekoľko rodinných podobizní, — paní v krásnych úboroch a pánov v rovnošatách alebo zamatových kabátoch. Anička rozprávala Jankovi o týchto podobizniach, ktoré akoby sledovaly dietky svojimi pokojnými, maľovanými očami.

Anička začínala mať veľmi rada svojho bratranca. Zobudiac sa ráno, bola radostne rozrušená, keď si uvedomila, že on je dolu.

Ale o niekoľko dní musela uznať, že stráca vplyv nad ním. Keď si Janko usporiadúval rybárske veci, alebo keď cvičil Puntíka stáť na zadných nohách alebo aby tri razy zaštekal, keď povedal „Nech žije kráľovná,“ a zavyť, keď počul, že, „Potkan je v skrini,“ a vôbec keď niečo robil, čo ho zaujímalo, ani len nepozrel hore, keď sa k nemu priblížila. Raz sa jej vysmial a veľmi často sotva jej odpovedal. Janko nestál o podobizne paní v krásnych šatoch ale veľmi sa zaujímal o podobizne mužských, najmä o toho starého, šedivého pána v tmavo-modrej rovnošate, sediaceho v leňoške. Na obraze záclona za pánom bola odtiahnutá a odhaľovala pohľad na časť búrlivej oblohy, na ktorej zúbkovite rysoval sa blesk. Starý pán držal list, ktorý zaiste práve bol čítal; na stole pri ňom stála malá loď. Anička vysvetlila Jankovi, že to je podobizňa ich deda, admirála Netlanda, a že tá loďka nebola hračkou, ale je obrazom tej lode, na ktorej on vo vojnách velil.

— A prečože drží ten list v ruke? — spýtal sa Janko s veľkým záujmom.

Anička ani pochopu nemala, čo obsahoval ten list, ale cítila, že Janko by si ju menej ctil, keby povedala, že nevie, a preto odpovedala: — Bol to vážny list, preto ho dal dedo odmaľovať.

Zaiste bol to list, ktorý mu kráľ poslal, keď ho urobil admirálom, — nadhodil Janko. — Akú ohromnú červenú pečať má! A myslím si, že ten blesk v tom rohu je preto, aby ukázal, že dedo bol v mnohých búrkach.

— Pravdaže, — povedala Anička úsečným hlasom, ktorým chcela Janka odstrašiť od ďaľších otázok. — Táto podobizeň bola maľovaná za búrky, kým bol dedo skrytý za záclonu.

Janko, počujúc toto vysvetlenie, vypuknul v posmešný smiech. — Ha! ha! ha! Námorník, skrývajúci sa pred búrkou za záclonu? Ha! ha! ha! To by len dievča urobilo!

Anička sa zapýrila a urazene odišla. Cítila, že porozprávala nesmysly, chcejúc sa ukázať múdrou pred Jankom. Preto celý deň mučila si hlávku premýšľaním, čo by mohla urobiť, aby Janko zabudol na tie hlúpe reči, že sa ich dedo skrýval za záclonu, a aby si znovu mohla získať jeho úctu.

Ešte mu neprezradila, že si vedie deník. Povie mu o svojom deníku.

Keď spolu sedeli pri čaji, Janko zdal sa byť v dosť dobrej nálade.

— Keď ti poviem tajnosť, Janko, — začala pomaly, — neprezradíš ju? Bojím sa, že chlapci nevedia zachovať tajnosti.

— Ba azda dievčatá nevedia udržať tajnosti, — odsekol Janko hlasom, uduseným do chleba s lekvárom.

— Či by si uhádol, čo robím? — spýtala sa Anička, nevšímajúc si tejto jeho odpovede.

— Hryzieš rohlík, a to už tretí, ty nenasýtna! — odvetil Janko.

— To je sprostá odpoveď, — poznamenala Anička. Ja sa ťa spytujem, či by si uhádol, čo robím, keď sa nikto nedíva, — keď som sama. To je tajnosť. Poviem ti. Píšem knihu.

— Knihu! To už hej! — zvolal Janko, a od zadivenia zabudol si odhryznúť chleba s lekvárom. — Akú knihu?

— Deník. Píšem ho pre mamičku. Každý večer napíšem niečo doň. Sú tam všelijaké veci; aj hrozné veci.

— Aké veci? — spýtal sa Janko, — o myške, ktorá ťa naľakala v detskej izbe?

— V detskej izbe! V akej detskej izbe? — spýtala sa Anička chladne. — Tu nemáme detskej izby.

— Teda čo? Azda to, ako si sa jedného dňa priveľa najedla nákypu a v noci potom dlávila ťa mura?

— Vôbec nie, — odpovedala Anička vznešene. Celkom iné veci. Veru, — o čarodejníkovi. — Zamĺkla.

— No, daj sa mi svete! — povedal Janko.

— Nepovedal by si, „daj sa mi svete“, keby ťa premenil na psíka, — povedala Anička, prikyvujúc pomaly hlavou. — Myslím to vážne. Vidíš tam ten les? — ukázala prstom. — Nuž, ďaleko, veľmi ďaleko je domčok.

— A v tom domčoku stolčok, — nadhodil Janko.

— Ty si veľmi pochabý. Je to dom strašne zlého starca, ktorý nosieva palicu s ostrým železným koncom. Videla som ho; hundre si a hľadí na človeka takto: — tu Anička roztvorila očká, že okolo nich bolo videť biele kruhy.

Janko oprel sa v stoličke a hádzal sa od smiechu.

— Ty si ten najpochabejší chlapec. Nebudem sa s tebou hrať, ani rozprávať, — povedala Anička, vstávajúc a odchádzajúc z izby.

Anička dodržala slovo. Druhé rána, keď Janko, ktorý zaiste už zabudol na túto jej vyhrážku, volal ju, aby sa šla hrať s loptou, hrdo povedala: — Nie, ďakujem, — a odišla. Povedala: „Nie, ďakujem,“ — tým istým hlasom, keď Janko, s lícami, lesknúcimi sa od lekváru, dobrosrdečne jej z vrecka podával kúsok lahôdky, ktorú bol práve kúpil u cukrára. Nevšímala si svojho bratranca. Robiac sa k nemu ľahostajnou, pozorovala ho, chcejúc zistiť, či mu je ľúto. Deň sa míňal, a Anička cítila sa akosi otupne. Začala rozmýšľať, či by nemohla odpustiť Jankovi, keby povedal, že mu je ľúto. Anička sa musela priznať, že ona Jankovi vôbec nechýbala. Bol veselý, ako obyčajne. Hral sa s Puntíkom, pískal si, a čule sa mal k svetu; vyšiel si na prechádzku a neskoro popoludní vrátil sa domov so súsedovie chlapcom, s ktorým sa bol spriatelil. Potom s dovolením tety Bety obaja popíjali čaj v Jankovej izbe. Toto bol veľký úder pre Aničku. Sedela na schodoch, počúvajúc, ako sa tí dvaja hrajú a štebocú. Raz alebo dva razy sotrela si slzičku, ale za svet by nebola niekomu prezradila, že si z Jankovej nevšímavosti niečo robí. A preca: jej srdiečko stávalo sa ťažším a ťažším; jej bratranec zabúdal na ňu pre svojho nového priateľa.

Druhého rána nemohla to už ďalej zniesť. Bol to predposledný deň ich prázdnin. Keby Janko nejakým spôsobom napravil svoju vinu, azda by mu ukázala svoj deník a povedala mu o veľkej čiernej jaskyni vo svrčinovom lese. Čakala, aby bola s ním osamote. Najprv teta Beta, potom starý kočiš hovoril s ním; potom prišiel chlapec ponúknuť zajačkov.

Konečne našla ho v záhrade, kde učil Puntíka na nose v rovnováhe držať kúsok cukru, a držať ho tak do tých čias, kým nepovedal: „Nech žije kráľovná“; potom Puntík vyhodil cukor hore, i chvatol a rozchrumkal ho.

— Nemyslíš, Janko, — povedala Anička svojím najokúzlujúcejším hlasom, — že veľmi hlúpe je, keď sa takto vadíme?

— Vadíme? Kto sa vadí? — spýtal sa.

— Ja som sa s tebou vadila. Chcem to napraviť. Môžeš ma bozkať ak chceš, — povedala láskave.

— Nezáleží mi na tom, ale ani nič nemám proti tomu, — hovoril Janko, blahosklonne dovoľujúc Aničke, aby ho bozkala na líce.

— Včera som celý deň očakávala, — pokračovala Anička trasľavým hlasom, — že mi povieš, že ti je ľúto, ale ty si to nepovedal.

— Že mi je ľúto?! Prečo? Čo som vykonal? — spýtal sa Janko, ktorý veru ani len nezbadal jej nevoľu.

— No, nechajme to tak! — povedala Anička, prerušiac rozhovor o tomto predmete. — Čo by si povedal, keby som ti ukázala môj deník? — Jej hlas sa zmenil v šepot.

— Bola by to zábava, — povedal Janko.

— Nuž, možno v niektorý deň sa tak stane. Ale ešte som ti neukázala všetko, čo tu okolo domu možno videť, — pokračovala Anička hlasom, plným záhady.

— Viac námorníkov, ukrývajúcich sa za záclony, — nadhodil Janko v dobrej nálade.

— Anička nevšimla si tohoto výsmechu. — Keby si vedel, chlapče, čo by som ti ja mohla povedať! Je tu jaskyňa; niektorí ľudia hovoria, že je to vchod do tajnej chodby, vedúcej k tomuto domu.

— Ó, — zvolal Janko s veľkým záujmom. — Rád by som ju videť. Kde je?

— Je to hrozná jaskyňa, — pokračovala Anička, pomaly kývajúc hlavou. — Je v tom svrčinovom háji. Je čierna a hlboká. Ľudia hovoria, že sa v nej zbojníci ukrývali; možno sú v nej i teraz. Povráva sa, že vedie rovno dolu-dolu, tak strašne hlboko pod dno útesu, potom hore-hore na samý vrch; a potom že vedie na míle a míle, ďaleko k moru. — Anička zamávala rukami. — A sú v nej tvory s krídlami a tvory s pazúrami. — Ó! — vykríkla zdesene, chcejúc Janka postrašiť.

Janka toto veru zaujímalo. Počúval pozorne a úctive.

— Poď! — povedal. — Poďme hneď. Chcem ju videť.

— Zavolám Ruženu a poviem jej, aby si vzala klobúk, — hovorila Anička.

— Ruženu, ba ešte čo! Načo Ruženu? — povedal Janko. — Ja pôjdem s tebou. Teta Beta púšťa ma von samého.

Anička rýchle si dala na hlavu slamený klobúčik. Šťastne bežkala popri Jankovom boku. Stalo sa to po prvý raz, že bola von zo záhradnej brány bez sprievodu dospelého človeka a to povedomie veľmi ju blažilo. Bol pôvabný jarný deň. Malé biele obláčky, sťa stádo ovečiek, pomaly sa túlaly po modrom nebi, poháňané svojím pastierom, vetrom. Dľa zvukov jeho píšťalky, stromy, lesknúce sa bledozeleným listím, nežne sa kolembaly, kým tône tráv a poľných kvetov dolu na zemi tancovaly.

Príduc k svrčinovému lesu, — „Tam!“ — povedala Anička so zatajeným dychom, položiac ruku na Jankovo plece, druhou ukazujúc na biely pieskový útes, trošku vzdialený. — Vidíš tú čiernu tôňu? To nie je tôňa, to je otvor do tej veľkej jaskyne.

— Nuž, veru nie je veľmi veľká, — posúdil Janko.

— Čakaj, až k nej dôjdeš, — povedala Anička, prikyvujúc hlavou, ako obvykle. — Potom zaiste ujdeš.

— Hej, veru neujdem! — povedal Janko. — Ba dnu vnídem.

— Dvoma cestami sa možno dostať do tej jaskyne, — pokračovala Anička. — Ružena mi to povedala.

Jedna je strašne neschodná a vedie cez kríky; tie sú stále hustejšie a hustejšie. Tou cestou chodievali zbojníci, vieš, aby sa ukryli. Tá druhá vedie týmto malým chodníčkom.

— Pôjdem tou horšou cestou, — povedal Janko. — Ty iď chodníčkom. Uvidíme, kto dôjde k nej prvý.

— Bolo by oveľa lepšie, keby sme išli spolu, — povedala Anička nespokojne.

— No, ty si veru hlupáčik, keď sa bojíš sama ísť na takom malom kúsku! — zvolal Janko.

— Nie som hlupáčkom, — povedala Anička, zapýriac sa. — Pôjdem cez kríky.

— A potrháš si sukničky. Ani mysleť! — zvolal Janko rozkazovacím hlasom. — Ty iď pohodlnou cestou; ja pôjdem horšou, — a pustil sa cez húštinu.

Anička rýchle kráčala. Nepozdávalo sa jej o samote byť v tichom lese. Nepoznala dobre cestu, ale povedala si, že ak stále bude mať pred očami biely útes, tak iste príde k jaskyni. Premýšľala o tom natoľko, že čoskoro zabudla na všetko okolo seba. Ako sa blížila k jaskyni, za sebou počula lomoz a smiech, do čoho sa miešalo hlasné gáganie poľakanej husi.

Anička, obrátiac sa, videla niekoľko chlapcov, utekajúcich a udierajúcich sa husou, ktorá mala nohy sviazané. Jedno krídlo úbohého tvora bolo už zaiste zlomené, lebo bezmocne viselo, kým druhým krídlom hus zúfale trepotala, vydávajúc v mukách bolestné hlasy. Jej trýznitelia hrali sa s ňou o loptu. Anička už chcela bežať a zachrániť hus, keď zrazu, akoby s neba bol spadol, zo zeme, a či z čiernej jaskyne sa vynoril čarodejník. Bol strašný na pohľad. Jeho biele vlasy poletúvaly mu okolo hlavy; ústa sa mu penily, oči mu žiarily, ako hadovi zpod hustých obŕv. Palicou so železným končekom šmátral, tlčúc zem a pne stromov. A za celý ten čas hovoril hlasne a rýchle v akejsi reči, ktorá sa Aničke zdala byť podivná a hrozná.

Keď sa objavil, chlapci na chvíľku ostali nehybne stáť, ako klady; potom však vypustiac hus, o prekot bežali pred čarodejníkom. Ale starec bežal za nimi, kričiac a kývajúc palicou, a bijúc vo svojej zúrivosti pne a kamene, ktoré mu boly na blízku.

Chlapci bežali smerom k Aničkinmu domu. Keby sa bola chcela vrátiť, bola by vbehla práve do cesty čarodejníkovi. Hus bezmocne ležala na svojom zlomenom krídle. Anička vedela, že sa čarodejník vráti po svojho vtáka-miláčka, o ktorom ľudia vraveli, že je začarovaným, strateným dieťaťom.

Čo má robiť? Kde sa ukryť? Tichúčko, štvornôžky vnišla do jaskyne a tam sa stúlila.

Čoskoro počula kroky starca, vracajúceho sa po šuchoriacich suchých listoch. Kráčajúc, zlostne si hundral.

Anička silne zavrela oči, aby ho nevidela; stúlila sa ešte tesnejšie. Potom nastalo ticho, ktoré neprerušovalo ani gáganie husi ani mrmlanie starca. Čarodejník už musí byť preč. Anička pozrela hore. Ale beda! Nad ňou, s hroznou bielou tvárou na ňu vypúlenou, stál starec. Anička hlasne vykríkla a znovu zavrela oči.

Potom zas nastalo ticho. Anička po chvíli bojazlivo znovu pozrela hore. Čarodejník bol preč; hus už neležala na zemi. Anička vyskočila a bežala domov.

Ktosi ju nasledoval; kríky sa kolísaly; suché, minuloročné lístie šuchorilo za ňou; akási ruka dotkla sa jej pleca. Anička padla na zem; myslela, že je to čarodejník.

— Počuj, čože sa to robí? Kde bežíš? — zvolal Janko. — Aká si bledá! — dodal, keď Anička neodpovedala.

— Nespytuj sa ma! — udychčane vyhŕklo z Aničky. — Nevidel si?

— Videl som niekoľko chlapcov utekať, ako šialených, — povedal Janko.

— Utekali pred čarodejníkom. Bežal za nimi, — povedala Anička, ešte vždy sa chvejúc.

— Hlúposť! — povedal Janko, ale aj on bol trošku bledý.

— Nepôjdem viac do jaskyne, — povedala Anička. — Tam čarodejník vyvádza svoje kúsky.

— Bláznovstvo! Nebuď hlúpou, — povedal Janko, ale smelosti v jeho hlase veľa nebolo. A keď Anička začala bežať, aj on sa pustil v nohy; a neobzreli sa, kým nedobehli domov.