Zlatý fond > Diela > Čarodejník a jeho hus


E-mail (povinné):

Alice Corkran:
Čarodejník a jeho hus

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

III. Čarodejníkov dom

Nasledujúce ráno Anička si zapisovala do deníka, ako sa v lese stretla s čarodejníkom. V ten večer to nemohla napísať. Pri takýchto príležitostiach z opatrnosti obyčajne zamkla dvere, ale dnes to zabudla. Natoľko bola zahĺbená do písania, že nepočula šťukot závory a vrzgot dverí, krútiacich sa na závesoch. Zrazu akúsi tôňu zbadala a v tom jej ktosi vychytil deník zpod ruky. Obrátila sa, zarazená a rozhorčená. Bol to Janko! Vyskakoval po izbe s jej deníkom v ruke.

— Ha, ha, ha! — volal. — Mám ho! Konečne ho mám!

— Hneď mi daj nazad môj deník, — povedala Anička chvejúcim sa hlasom a zmätená neočakávaným útokom. — Nepekne by bolo čítať ho bez môjho dovolenia. To je, akoby si čítal list, ktorý ti nepatrí.

— Ani najmenej! A potom, veď si povedala, že mi deník ukážeš, — odsekol Janko.

— Povedala som, že možno, — hovorila Anička, prevládajúc svoje rozhorčenie.

— To je kniha a knihy písané sú nato, aby ich každý čítal, — pokračoval Janko, a nahlas začal čítať: „Videla som hrozného čarodejníka dnes ráno neďaleko jaskyne v lese.“ — Ha, ha, ha! — smial sa Janko, pohodiac nazad hlavu a krútiac ňou od smiechu. — A ten pravopis!

— Ten pravopis! „Č-a-r-o-d-e-i-n-y-k-a,“ čarodejníka; „h-r-o-s-n-e-h-o,“ hrozného. Ha, ha, ha!

— Hneď mi daj nazad deník, — opakovala Anička rozkazujúcim hlasom.

Ale Janko prehodiac niekoľko strán, čítal ďalej: — „Cicka, čierno-biela mačka je, ako teta Beta hovorí, filozofom, lebo nedbá o nikoho. Puntík nie je filozofom. Mám Puntíka radšie.“ „F-y-l-o-s-o-f-o-m,“ — zvolal Janko, dusiac sa od smiechu.

Aničku na toto vysmievanie z jej deníka pochytila zlosť. Líca jej zbledly, oči sa naširoko roztvorily, keď Janko len ďalej poskakoval, čítajúc kde-tu kúsok z deníka a slabikujúc slová. Vrhla sa naň, zaháňajúc sa rukou.

— Tisíc hrmených, čo sa to tu robí? — skríkla teta Beta, ktorá práve vstúpila do izby. Bola v klobúku, lebo mala ísť s Jankom von.

— Teta, Anička píše knihu o sebe. Ej, keby si videla ten pravopis! — zvolal Janko, ktorý sa bol vyhnul Aničkinmu útoku a ešte vždy poskakoval a kýval deníkom nad hlavou.

— Počúvaj! „Mám rada starého lekárnika. Jeho tvár je síce trošku žltá, ale on ma oslovuje slečna Marchmontová, a klania sa mi práve tak, ako tete Bete.“

— Nebesá! No, ale ľaľa ti ju, túto malú potvoru! — zvolala slečna Greyová so smiechom.

— Slovo „lekárnik,“ — pokračoval Janko, — napísané je „l-e-k-k-a-r“…

Ale skôr akoby bol mohol dokončiť, Anička sa ešte raz vrhla naň; dychčiac a chvejúc sa, vytrhla mu knihu z ruky.

— Hanba! Posmech! — povedala slečna Greyová prísne; — takto sa rozčertiť! Hanbi sa, Anička! Iď hore do učebne a ostaň tam, až sa my vrátime. Poď Janko, už je neskoro.

Anička neodpovedala, ale ostala stáť, ako skamenelá! Nepohla sa, i keď teta a Janko opustili izbu. Neplakala, ale jej malá hruď dvíhala sa plačom. Ako mohol byť Janko taký bezohľadný, taký krutý a vyrvať jej deník, vysmievať sa jej dôverným slovám pre mamičku, čítať ich nahlas, keď ony boly tajnosťou? Teta Beta ju nespravodlive trestala. Každý bol k nej krutý. Prečo jej mamička odišla a nechala ju tu? Spytujúc sa sama seba, prebehla cez izbu a zamkla deník do skrine; potom, vybehnúc von, sbehla dolu schodami. Snímuc ľahký klobúčik, ktorý visel na vešiaku, bežala do záhrady, a potom von na cestu.

Ide preč! Nikdy sa viac nevráti, — nikdy! Janko ju už nikdy neuvidí, ani teta Beta. Azda im potom bude ľúto, že boli k nej takí krutí, — rozmýšľala Anička, s uduseným plačom. Nevedela, kde pôjde. Ide preč, — to je všetko, čo vedela. Sijdúc s hradskej, odbočila na vedľajší chodníček. Viedol cez les. Utekajúc, nehľadela ani vpravo ani vľavo. Bol prekrásny deň. Ale ona nevidela, ako príjemne svieti slnko, ako poľné kvety vyčnievajú nad trávičkou. Nepočula vtáčkov, švitoriacich vysoko na stromoch, keď si stavali hniezda hore v rozvetvených konároch.

Zrazu zastala. Chodníček zaviedol ju priamo k osamelému domku, ohradenému vysokým múrom, a tu rovno do cesty postavil sa jej starec. Vidiac ho, zabudla na hnev; zmeravela od strachu.

Čarodejník stál celkom nehybne, opierajúc sa o palicu so železným koncom. Jeho tôňa ležala mu pri nohách; bola veľmi tmavá a dlhá; rozprestierala sa po zemi, medzi ním a Aničkou. Keď zhíkla, čarodejník pozrel hore. Uprel na ňu svoje oči a začal mumlať. Potom udrúc palicou o zem skričal:

— Načo si prišla? Trhať mi kvety? Plašiť mi vtáčkov?

Anička chcela ujsť, ale cítila, že je prikovaná k miestu, tak bola naľakaná. — Nepozerajte na mňa! Nepočarujte mi! — volala. — Mamička! Mamička!

Starec si len ďalej hundral a tĺkol palicou o zem. — Ako sa odvažuješ tadiaľto chodiť? Kto ťa sem volal?

— Ľutujem, že som prišla, — povedala Anička žalostne. — Nedotknem sa vašich kvetov ani vašim vtáčkom neublížim. Nevedela som, že chodník vedie k vám.

— Neviem, či uveriť, čo hovoríš? — bručal starec, sťahajúc svoje husté obrvy a ešte vždy si mumlajúc.

— Zazlievala som, keď tí chlapci včera ublížili tej husi, — pokračovala Anička. — Ó, nepribližujte sa, — nepribližujte sa ku mne! — prosila, prerušujúc vetu, lebo čarodejník pristúpil o krok alebo dva bližšie.

— Prečo sa tak bojíš? — spýtal sa hlasom, ktorý, i keď ešte vždy drsný, už neznel tak nevľúdne. — Neublížil by som ani vlásku na detskej hlave, keby mi deti netrhaly kvety a neubližovaly vtáčkom.

— Pusťte ma domov! — zvolala Anička.

— Nuž, či som ti dieťa ublížil včera, keď si sa túlila vo vchode jaskyne? — spýtal sa čarodejník.

— Nie, — odpovedala Anička tíško.

Osmelila sa a pozrela naň. Nezdal sa byť takým strašným. Oči mu žiarily a boly prívetivé.

— Naľakali ste chlapcov, — povedala.

— Naľakal som ich! Zaslúžili si to, huncúti malí! — odpovedal, znovu sa mračiac. — Mal som ich prísnejšie potrestať. Sú to zlé deti a vyrastú v darebákov. Previedli surový a hanobný skutok, keď zrmzačili úbohého vtáka, aby tak nazlostili starca, ktorý im nikdy nič zlého neurobil.

— Ste vy čarodejník? — spýtala sa Anička šepkom.

— Čarodejník?! — opakoval starec. Potom sa dlho a tíško usmial. Smial sa zvláštne. Sklonil si hlavu a smial sa dolu do nákrčníka.

— Viete robiť z chorých ľudí zdravých a zo zdravých chorých, ako sa vám zachce? — pokračovala Anička ešte vždy trasľavým hlasom.

— Zo zdravých ľudí nerobím chorých, — odpovedal nevrle. — Uzdravujem ľudí pôsobením požehnaných bylín a korienkov, ktoré rastú v lesoch.

— Tá hus — to je — to je úbohé dieťaťko, ktorému ste počarili a ktoré sa stratilo pred dvoma rokmi? — zašepkala Anička.

Počujúc túto otázku, starec sa zamračil, stisol rty a potom zúrive začal mumlať.

— Ach nehnevajte sa! — zhíkla Anička.

— Blázni! Blázni! Tak teda to hovoria? — kričal. — Sprostejší, nevďačnejší sú, ako nemé zvieratá. — Potom prestal a nežnejšie dodal: — Tá hus bola úbohým malým húsatkom, ktoré ešte v žltom páperí vypadlo z hniezda, a ktoré som ja našiel. Vzal som ho domov a staral som sa oň. Miluje ma a ja milujem jeho. Tak! — povedal vesele, — uvidíš či aj vtáčky ma považujú za takého krutého.

Zapískal a zahrkútal akýsi nápev a s listnatých vetiev ako na odpoveď zaznelo: — „Číp, číp, číp-číp-či-ríp.“ Potom zatrepotaly krídielká a zo stromov vyletely kŕdle vtáčkov. Slnko im svietilo na pekné chrbtíky, keď krúžily nad starcovou hlavou a obletovaly ju. Ďobaly mu do nosa, krídelkami dotýkali sa jeho líc, slietly mu na plece; ešte vždy im pískal a hrkútal. Vtáčky usporiadúvaly akýsi krídlový tanec, hore a dolu, dookola a dookola, krížom-krážom, chytajúc omrvinky a zrnká, ktoré starec vytiahol z vrecka a hádzal medzi ne. Bol to prekrásny obraz. Anička, hľadiac naň, sa smiala.

— Toto sú moji návštevníci, — povedal starec, tíško sa usmievajúc. — Som presvedčený, že prišli sa spytovať na invalida.

— Na akého invalida? — spytovala sa Anička.

— Na húsku, to sa rozumie, — odpovedal s veselým úsmevom. — Dnes jej je už lepšie. Krídlo má napravené. Poď sa na ňu podívať.

Vystrel ruku. Aničkino srdce začalo znovu skákať a tĺcť jej o bok. Má vstúpiť do osamelého domu, — do domu, o ktorom sa také strašné poviedky povrávaly. Pozvanie však nemohla odmietnuť a preto svoju chvejúcu sa rúčku vložila do starcovej ruky.

Vtáčky ešte aj vtedy poletúvaly starcovi okolo hlavy, keď otvoril dvere na múre. Anička vykríkla. Bola v utešenej záhrade. Množstvo hyacintov, — modrých, ružových, bielych, — more smotanových narcisov, kašky sťa mesačné svetlo, zlaté narcisy kaderavé, zamatové, žlté fialky rozveseľovaly každý roh a kútik. Nerástly v upravených hriadkach; ťahaly sa pod ovocnými stromami, na ktorých hnedých a hrčavých konároch tiež ľahúnko spočívaly nežné plamienky ružových a bielych kvetov. Rástly celkom blízko domu a tlačily sa až k samým múrom. V koši, na slnku, stranou odpočívala si húska.

„Gága, gága!“ — slabo zagágala, dvíhajúc hlavu, krútiac krkom a žmurkajúc okom, keď jej pán hladkal hlavu.

— A zlí chlapci chceli ju ukameňovať; hrali sa s ňou o hádzanú a zlomili jej krídielko? Ach, ach, ach! — hovoril starec detským hlasom, maznajúc sa s ňou.

— Gága, gága! — smutne odpovedala hus, akoby rozumela a povedala: „Tak urobili! Tak urobili!“

— Nemám rada chlapcov, — povedala Anička so záchvevom súcitu v hlase, spomínajúc si na Jankovu nevľúdnosť.

— Poď sa podívať na moju záhradu, — povedal starec, znovu vystierajúc ruku.

Anička, ktorá sa už natoľko nebála, chytila sa starcovej ruky a spolu odišli malými krôčkami.

— Každý kvet denne navštevujem, — povedal jej hostiteľ. — Som ako šľachtic; — tu sklonil hlavu a príjemne sa usmial dolu do nákrčníka. — Žijem v kruhu návštev a spoločnosti. Niektorí moji návštevníci sú nemí, ako títo, ale hľadia na mňa.

— Nie oni vás, ale vy ich navštevujete, — povedala Anička vážne.

— Vtáci mňa navštevujú, — odpovedal vesele.

Anička vykríkla od radostného prekvapenia. Prišli do kúta záhrady, preplneného prvosienkami. Prvosienky! Také prvosienky! Anička ešte nikdy nevidela podobné. Boly všetkých farieb: biele, žlté a ružové; ružové zabiehaly do všemožnej rozličnej červenej farby, až sa menily v šarlátovú; žlté do každého odtienku žltej farby od smetanovobielej po zlatú, a zas dolu do hnedej; boly tam aj prvosienky skoro fialové.

— Hej, tieto krásavice! Tie ich pekné tváričky! — povedal starec, spokojne sa usmievajúc; a položiac si ruky na kolená, sklonil sa nad kvety. Teraz nezdal sa byť hrozný; jeho úsmev s chvíľky na chvíľku bol veselejší, keď hľadel dolu na tie smelé, jasné tváričky prvosienok, pozerajúcich hore naň.

Anička medzitým celkom zabudla, že sa ho kedysi bála. — Ako to robíte, aby maly rozličné farby? — spýtala sa.

— Ha, ha, ha! — Tie krásavice! Ako to robím? Nuž sadím ich pospolu a smiešam ich semená; stále ich pozorujem a myslím na ne. Dám trošku úrodnej zeme okolo nich a v zimnom počasí prikrývam ich skleneným prístreším. Ráno, keď vstanem, idem ich pozreť, drahunké, a vrúcne im žičím.

— Žičíte? Čo im žičíte? — spýtala sa Anička.

— Žičím im mnohé veci, každej z nich, tým pekným stvoreniam. Ale je jedna vec, ktorú im akokoľvek žičím, nikdy sa nestane, — nikdy. — Starec potriasol hlavou, akoby nikdy nemal prestať ňou potriasať.

— A čo je to? — spýtala sa Anička zvedavo.

— Nuž to je tajnosť; ale tebe to môžem povedať. Priamo túžbou môjho srdca je vypestovať čiernu prvosienku.

— Čiernu prvosienku! — opakovala Anička.

— Ale nestane sa tak. Nech robím čokoľvek, nestane sa tak. A to je preto, že moja manželka to nechce. A ona má hlavné slovo, veru ona!

— Vaša manželka? — povedala Anička prekvapene. Nebola by si myslela, že starec má ženu.

Starec prikývnul, zaboril si bradu do nákrčníka a chutne sa usmial.

— A kto je to? — spýtala sa Anička. — Je pekná?

— Pekná? Ľúbezná! — zvolal jej hostiteľ s výronom nadšenia, vystierajúc sa. — Je taká ľúbezná, akoby sa všetky kvety, ktoré kedy rástly, v ňu pretvorily, a je biela ako sneh.

— Ach! — povedala Anička, ktorá z toho opisu nemohla si zrobiť jasný obraz starcovej manželky. — Je veľká alebo malá?

— Veľká! opakoval so zvláštnym leskom v oku. — Je malinká, ako fialka, a veľká, ako svet.

— Ó! — zvolala Anička celkom ohromená. — Je mladá alebo stará? — pokračovala po chvíľke.

— Mladá, vždy mladá! — zvolal starec, jasajúc; — a preca je taká stará, ako svet.

— Nemôžem sa v tom vyznať, — zúfale povedala Anička. Potom zas pokračovala: — Je láskavá alebo neláskavá?

— Niekedy je v zlej nálade, — povedal starec, — v ne-oby-čaj-ne zlej nálade; vtedy zúri a buráca. Ale ona, srdiečko drahé, nahradzuje to potom mnohými slzami a úsmevami.

— Rada by som ju videť, — povedala Anička. — Kde je?

— Tu je, tam je, všade je, — odvetil jej hostiteľ, významne kývajúc rukou na všetky smery. — Je v mojej záhrade; je ďaleko na poliach.

Anička mlčala. Či si starec robil žarty z nej ? Pozrela naň. Pod hustým obočím oči žiarily mu veselosťou, ale výraz jeho tvári nasvedčoval, že vážne mieni, čo hovorí.

— A pracuje? — spýtala sa Anička.

— Či pracuje! Nikdy neodpočíva. Vo dne v noci, vždy je v práci; a preca, keď tak človek na ňu pozerá, by si myslel, že nič nerobí, len vyspevuje, šelestí, šumí, trblieta.

— To je víla! — zvolala Anička, akoby jej naraz v hlave svitlo.

Starec celkom si zaboril tvár do nákrčníka a spokojne sa smial.

— Víla! Pravdaže, pravdaže! Vílou je ona! Lenže všetky víly, o ktorých sa kedy písalo, nemohly by sa jej v moci vyrovnať. Poď sa podívať, ako mi pomáha pri uzdravovaní chorých.

Anička chytila ho za ruku a spolu vnišli do prízemnej izby. Voňala, ako lesy v jeseni, keď slnko svieti na zvädlé lístie. Viazanice bylín visely dolu s povaly; koše a vrecia sušených kvetov a korienkov stály v každom kúte.

— Tak! Toto všetko mi moje žieňa dáva, — povedal starec. — Plné loná mi ich dáva, a učí ma, na čo je dobrý každý kvietok. Ona, poklad jediný, pozná pôsobivosť každej rastlinky, bylinky a korienka.

— Musí byť ozaj múdra, — podotkla Anička hlasom, plným bázne.

— Múdra! Je múdrejšia, ako všetky knihy sveta, — povedal hostiteľ vyhodiac rukami do vzduchu, akoby bol zvolal: „Hurrá!“ — Poď, poď, — pokračoval, meniac hlas v pohostinný, — musíš si niečo zajesť.

Šiel do skrine a vybral tanier plný chrumkavých hnedých koláčkov, niečo medu, hrniec černicového lekváru a to všetko rozložil na stôl neďaleko otvoreného okna. Potom šiel k tučnému súdočku, ktorý stál v rohu, a z jeho obsahu naplnil krbku.

— To je kaškové víno, — hovoril. — Pime na zdravie mojej manželky! — Nalial pohár pre seba a malý pohárik pre Aničku. — Na zdravie mojej peknej ženičky, — tej života najsúcejšej družky, najmúdrejšej učiteľky, najsladšej tešiteľky, — hovoril; — a nech je ona priateľkou i tohoto dievčatka!

Vstali, aby zapili tento prípitok; keď Anička chlipkala vínko na počesť obdivuhodnej ženy starcovej, zdalo sa jej, že chutí jej, akoby pila kvety.

Potom si zasadla k malej hostinke, pre ňu prestretej, a jej hostiteľ, aby ju zbavil rozpakov, prechádzal sa po bylinami voňajúcej izbe, tichučko si prespevujúc akýsi nápev.

Anička, jediac tie chutné koláčiky, ten černicový lekvár a med, pozorovala ho. Ešte sa ho trošku bála. I keď nebol čarodejníkom, bol manželom mocnej víly. Anička i chcela ju videť, aj obávala sa jej, a preto v celku tešila sa, že žena jej hostiteľa nie je doma.

Aj starca sa ešte vždy bála trošku. Jeho husté obočie, ktoré sa tak rýchle zamračilo, jeho dlhý, múdrosť prezrádzajúci nos, jeho nespokojné ústa, neboly jej celkom po vôli; ale preca i keď jeho oči boly ostré, mohly byť milé a vedely sa rozplývať veselosťou. Jeho rty, i keď zlovestne mrmlaly, vedely sa radostne zasmiať. Teraz, keď si sňal klobúk, jeho biele vlasy svietily mu okolo hlavy ako prekrásne, brúsené sklo.

— Vy ste veľmi múdri. Vy viete skoro všetko? — tázave povedala Anička, dojediac zákusok.

— Nuž, keď uvážime, že už tak dlho žijem so svojou ženou, môžem povedať, že viem mnohé veci, — odpovedal jej hostiteľ vľúdne.

— Mala by som otázku, ktorú by som vám rada dať, a ak by ste vy nevedeli na ňu odpovedať, mohli by ste sa spýtať svojej manželky, keď sa domov vráti, — povedala Anička.

— A čože to má byť? — spýtal sa starec.

— Kto býva v tej jaskyni v lese?

— Netopieri, — teraz nikto, len netopieri, — odvetil. — Pred sto rokmi, teda skôr, ako sme my boli na svete, býval v nej…

— A či ste vy ešte neboli na svete pred sto rokmi? — spýtala sa Anička.

— Nuž, i keby som bol, nepamätám sa na to, — odpovedal so smiechom. — Ale nech je akokoľvek, býval tam zbojník, veľký a čierny. Bol to hrozný chlap. Ozbíjal a zavraždil každého, koho len chytil; oberal ľudí o celý ich majetok. Hovorí sa, že v tej jaskyni zakopával všetky tie zlaté peniaze, tobolky, hodinky a prekrásne šperky, ktoré nazbíjal.

— Och, — zvolala Anička s iskriacimi očami. — Pôjdem ta zajtra s Jankom a budeme hľadať tie zlaté peniaze, diamanty a rubíny.

— Zakopával tam, — pokračoval starec, aj telá všetkých tých úbožiakov, ktorých zabil: starých a mladých, mužov a ženy, chlapcov a dievčatá.

— Ó! — skríkla Anička, zachvejúc sa a skočiac so stoličky, — nešla by som blízko tej jaskyne za nič na svete.

Vybehla, aby nepočula viac o tom zlom zbojníkovi, a stála, hľadiac na záhradu. Rozmýšľala, že v celom svojom živote ešte nikdy nevidela takú peknú záhradu, ako túto oslňujúcu plochu kvetov, tancujúcich a skvejúcich sa na slnku.

— Môžem si jeden odtrhnúť? — spýtala sa svojho hostiteľa.

Počujúc to, starec sa zamračil a nahneval. — Prečo chceš trhať moje kvety? — spýtal sa nevrle. — Tak je to vždy s deťmi. Prídu a trhajú mi kvety, — kradnú ich.

— Prosím, odpusťte mi, — povedala Anička, zapýriac sa. Potom živo dodala: — Nevzala by som ani jeden bez vášho dovolenia.

— Prečo chceš trhať moje kvety? — pokračoval starec, ešte vždy veľmi nahnevaný. — Ja ich nikdy netrhám; nechám ich žiť a umreť na ich malých stopkách.

— Prosím vás, odpusťte mi, — opakovala Anička pokorne. Potom, aby zmenila rozhovor, dodala: — Ako sa menuje vaša manželka?

Už predtým bola totižto zbadala, že kedykoľvek hovorila o jeho manželke, starec prišiel do dobrej vôle. A opravdu: pri tejto otázke čelo sa mu vyjasnilo.

— Nemôžeš uhádnuť? — spýtal sa. — Ha, ha, ha!

— Nemôžem, — povedala Anička, krútiac hlavou.

— Anička! Anička! — volal ďaleký hlas zvonku, a potom zaznelo pískanie.

— Hľadajú ma. To je Ruženin hlas a to zas Jankov, — zvolala Anička, dvíhajúc ruku. Prosím vás, — dodala ľúbezným hlasom — prosím vás, povedzte mi jej meno.

— Jej meno! — opakoval starec, spokojne a tíško sa usmievajúc. — Pani Príroda! To je jej meno! — zvolal napokon vo výrone radosti. — Ona, zlato moje, je vo hviezdach, stromoch, dáždi, rose! Skveje sa, spieva a voňavkuje si ručníčok, ktorým jej je zelená tráva. Je tu, je tam, je všade! — a zas celkom si zaboril tvár do nákrčníka, smejúc sa tým svojím milým spôsobom.

— Pani Príroda! — opakovala Anička. Natoľko bola prekvapená, že nemohla viacej prehovoriť ani slova.

— Pani Príroda, — žieňa moje drahé! — hovoril starec, ešte vždy sa spokojne a radostne usmievajúc.

— Anička! Anička! — volala Ružena zvonku. Hlas znel bližšie, Jankovo pískanie prenikavejšie.

— Musím ísť, ale smiem prísť zase? — spýtala sa Anička.

— Ale nesmieš so sebou priviesť nijakého chlapca, — odpovedal starec nadurdene. — Nestrpím chlapcov vo svojej záhrade ani blízo husi.

— Nie, neprivediem Janka; ale sama smiem prísť? — opakovala Anička. — Prinesiem vám z nášho hrozna.

— Nikdy neprijímam dary, — odpovedal starec úsečne; ale môžeš prísť znovu; lenže nesmieme urobiť hus žiarlivou. Pozri na jej zobák a oko. Akoby už boly trošku žiarlivé.

— Gága! Gága! — zagágala hus, vystierajúc a krútiac krk, kloniac si hlavu veľmi nabok a milo žmurkajúc.

Potom, keď volanie „Anička! Anička!“ znelo bližšie a Jankovo pískanie bolo ešte prenikavejšie, Anička podávajúc ruku, povedala starcovi: — S Bohom!

— S Bohom! — povedal starec, berúc jej ruku. — Áno, áno, áno, smieš prísť zas. — Potom, ako jej otváral dvere, dodal: — Iď, porozprávaj si dobre s mojou žienkou, a miluj ju!

Keď Anička vykročila, cítila sa ako po krásnom sne. Ešte nikdy nestretla sa s nikým takým, ako bol tento starec.

Keď ju Ružena a Janko videli vychádzať z osamelého domku, vyjavene, a s otvorenými ústami na ňu hľadeli.

— Anička! — Anička! — zhíkla Ružena, — nepočaril ti starec?

— Nie, — odpovedala Anička.

— Ublížil ti? — spýtal sa Janko.

— Nie, — odpovedala zas Anička.

Všetci traja kráčali vedľa seba smerom k domu.

— Si istá, Anička, že si nie chorá? — spýtala sa Ružena.

— Ani trošku, — povedala Anička.

— Prečože teda nehovoríš? — opýtal sa Janko.

— Premýšľam, — odpovedala Anička.

Keď sa blížili k domu, videli tetu Betu, ako úzkostlive vyzerá von. Vybehla im v ústrety.

— Ty nezbedné dieťa, tak si nás naľakala! — zvolala.

— Ach, milostivá slečna, — hovorila Ružena, dvíhajúc ruky, — Anička bola v dome starého čarodejníka. Čosi sa jej prihodí, pamätajte na moje slová.

— Anička je veľmi zle dieťa a bude potrestaná, — to sa jej prihodí, — opakovala teta Beta.

— Nie, teta, netrestaj Aničku, — zvolal Janko, predstúpiac. Ja si zaslúžim trest. Vysmieval som sa z nej; mučil som ju. Nemal som práva čítať jej deník. Prosím ťa, Anička, odpusť mi, že som to urobil.

Anička nemohla veriť svojim ušiam, keď Janko tak smele prehovoril. A keď vystrel ruku, vzala ju, potriasla ňou, akoby to bol povraz na zvone; a potom sošpúliac ústočká, bozkala ho na znak odpustenia.

— No, teda dobre, — povedala teta Beta mäkším hlasom. — Tento raz jej to ešte prehliadnem. Je posledný deň prázdnin a už dlho nebudete môcť stvárať nezbedy, a to je pre mňa veru potechou.

Toho večera Janko pri čaji chcel sa od Aničky dozvedeť, čo videla v čarodejníkovom dome. Anička však bola veľmi záhadná vo svojich odpovediach. Robila narážky na podivné veci. Janko bol strašne zvedavý.

— Pôjdem ho zas navštíviť, lebo on ma má veľmi rád, — hovorila Anička. — Ale on nemá rád chlapcov, a tak ty ho nemôžeš ísť navštíviť.

— Nedbám, či ma má rád alebo nie, — povedal Janko s ľahostajnosťou, zahryznúc do chleba, natretého maslom. — To je blázon.

— A veru nie je, — zvolala Anička. — Je obdivuhodnejší, ako si myslíš. — Hlavou dôrazne kývla. — Mal by si videť vtákov okolo neho. Pestuje neobyčajné kvety. A jeho manželka je ešte obdivuhodnejšia, ako on.

— Jeho manželka! — skríkol Janko, otvárajúc oči, že sa zdaly byť také okrúhle, akoby boly nakreslené kružítkom.

— Áno,jeho manželka, — odpovedala Anička, kývnuc hlávkou ešte dôraznejšie, ako predtým. Cítila, že si ju Janko konečne váži. — Ale nemôžem ti teraz povedať jej meno; až vtedy, keď mi to starec dovolí.

V ten večer Anička písala do deníka, ale akosi jej to nešlo. Mala toho veľa. Konečne napísala:

„Ten starec nieje čarodeinyk. Zosobašeni je s pani Prírodou. Onaho učí všetko. Vtáci rozpravaju sa so starcom; on rozprava sa snimi. Oni ho rozumeju. Mámho rada. Hus nieje djetatkom, ale skutočnou husou. Smjem ho isť znovu navštiviť; Janko nesmje isť, lebo je chlapcom.“

« predcházajúca kapitola    |    



Alice Corkran

— írska autorka detskej literatúry a redaktorka detských časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.