ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Malá Anička ležala v postieľke, premýšľajúc a premýšľajúc o prekrásnych veciach, ktoré videla a počula cez deň.

Strávila ho s veľkými cestovateľom, kapitánom Barclayom. Bol to drahý starčok; dietky ho milovaly, väčšmi, ako prázdniny po škole alebo slivkový nákyp na Vianoce.

Kapitán Barclay sa práve vrátil s jednej zo svojich dlhých ciest. Tento raz tak blízko zašiel k Severnej točne, ako len mohol a priniesol so sebou všelijaké podivné veci z tejto zeme ľadu a snehu. Anička videla vypchaté zvieratá, vtákov; ďalej zbrane, niektoré ako ohromné vidlice; divné obleky, halenu, čiapku, nohavice a punčochy, ktoré boly zhotovené zo sobej kože. Videla obrazy mrožov, ľadových medveďov, vlkov, tuleňov a vtákov. Starý kapitán utešené poviedky jej rozprával o týchto tvoroch; o hnedookých tuleňoch, stavajúcich si snehové domce s končitými strechami, ktoré sú také pohodlné, že Eskymáci ich napodobňujú, keď si na zimu budujú domy z veľkých štvorcov zamrznutého snehu. Obydlia tuleňov a ľudí podobajú sa úľom; ale tuleňove sú lepšie, lebo tie majú dlážky z ľadu, na ktorých sa malé tuleňčatá narodia a hrajú. Anička videla vypchatého soba, stojaceho v predsieni s parohatou hlavou, svetlou, jarabou kožou a s veľkými kopytami. Jej hostiteľ jej rozpovedal, že tie kopytá sa sotva dotýkajú zeme, keď sob beží, rýchle ako vietor. Nijaké štvornohé zviera nemôže tak rýchle a tak dlho bežať, ako sob, výjmuc krutého, ľadového vlka s ostrým čuchom, jedného z najhorších jeho nepriateľov. Starý pán povedal Aničke, ako dávajú tuleň a sob Eskymákovi všetko, čo potrebuje: tukový olej do lampy, potraviny a odev. Hovoril jej o hroznom ľadovom medveďovi, obávanom nepriateľovi Eskymákov, na ktorého poľujú po poliach ľadu so smelými, múdrymi psami so žiarivými očami a kudrnatými chvostami. — „Počúvať kapitána Barclayho je také príjemné, ako čítať rozprávkovú knižku, — pomyslela si Anička, — a pozerať na náčrtky, ním vyhotovené, je lepšie, ako hľadeť na obrázkovú knihu.“

Boly tam Eskymáčky, ktoré si niesly detičky v kapucniach; všetky maly milé, huncútske, veselé, čľapaté a ufúľané tváre. V kožených oblekoch zdaly sa byť perinami, zakrútenými do kožušín. Hej, boly to veru podivuhodné poviedky, ktoré starý pán pohovoril Aničke o ľuďoch, nemajúcich kráľa, vojakov, policajtov, kníh, ani miest, nijakých rolí, žatvy, dreva ani uhlia, ktorí sa tak bozkávajú, že si trú nos o nos, ktorí hovoria, akoby striedavo kvákali, kašľali, kýchali, a ktorí majú čudné hostiny, lebo pijú olej z veľrybieho tuku a jedia surové tulenie a medvedie mäso, pri čom lahôdkami sú im kúsky bieleho sadla. A akí smelí sú! Kapitán Barclay spomenul, ako divo cválajú na saniach, pospomínal ich hrdinské skutky v ľoďkách, plochým dnom opatrených a potískaných žrďami! A akí vytrvalí sú! Cez celú tmavú zimu žijú v snehových domkoch, kde sa len pri lampe zohrievajú! Ach, tá lampa Eskymákov! Naplnená tulením tukom a dávajúca v dome svetlo i teplo, je taká vzácna, ako Aladinova lampa.^[1]

Starý kapitán aj to povedal Aničke, že Eskymáci vrúcne milujú svoju zem, — tak vrúcne, ako Angličan Anglicko. Sužujú sa a umierajú so zlomeným srdcom, keď sú odlúčení od jej polí snehu a ľadu, ponad ktoré dujú vetry a víchry a ktoré slnko opúšťa, ponechávajúc ich cez celé týždne v úplnej tme a ešte za viacej týždňov v šedom súmraku. Povedal jej však, že keď v zime slnko necháva snehovú zem v tme, nahradzuje to tým, že nikdy ju neopúšťa, ba ani nezapadá nad ňou cez krátke leto. Slnko vtedy, ako nejaký čarodejník, prevádza svoje čary vo dne v noci. Rozpúšťa ľad, v tok uvádza potôčky, zem pokrýva bledým kvietím, že celá zem sa podobá záhrade. S rachotom, ako hrmenie, uvoľňuje ľadovce, ktoré pomaly plávajú k juhu. Trblietajúci sa ľadovec podobá sa hradu s múrami, cimburím opatrenými; iný je ako veža, roztrieskaná útokami; iný zas ako kostol s lesknúcimi sa stĺpami a oblúkmi, unášaný na more. Ujo Barclay rozprával Aničke o trblietavých hviezdach, ktoré obveseľujú strašnú zimu; o vernej polárnej hviezde, ktorá vždy bdie nad obzorom. Hovoril jej o polárnej žiare, o tom ľúbeznom svetle, ktoré sa niekedy rozjasní a pomaly mizne; ktoré niekedy blčí a žiari, akoby na tisíce horiacich ihál vzplanulo na oblohe; ktoré sa niekedy vytvorí v stĺpy svetla alebo v ozrutných zlatých hadov, krútiacich sa a vinúcich, že sa zdá, akoby anjeličkovia usporiadúvali na nebi veľkolepú ohňostrojovú slávnosť. — Hej, — povedal kapitán Barclay, púšťajúc kotúč dymu do vzduchu, — najpodivnejšie zo všetkého je to svetlo, ktoré nevychádza ani zo slnka ani z mesiaca.

— Keď nevychádza ani zo slnka ani z mesiaca, nuž čože je to za svetlo? — spýtala sa Anička.

— Neviem, — povedal starý kapitán.

— Je to zvláštna zem, — poznamenala tíško Anička; — niekedy je tam stále noc, inokedy zas stále deň a niekedy je celá v plameni, akoby horela a preca nehorí.

— Keď je zem okolo Severnej točny taká zaujímavá, o koľko podivnejšia musí byť Severná točna sama? — povedal kapitán, napchávajúc tabak do fajky. Jeho ruky boly žilovaté a zarastené. Veslom a puškou tak ľahko mohly narábať, ako dietky s hračkami.

— Severná točna, — ach, áno, povedzte mi, aká je Severná točna? — prosila Anička.

Starec potriasol hlavou.

— To nikto nevie. Šedé hmly ju kryjú, krystalové ľadovce ju obkľučujú; ešte nikto neprerazil tie nepreniknuteľné ohrady a nezistil tajomstvo Severnej točny.

— A jako si predstavujete vy to tajomstvo, ujko drahý, — spýtala sa Anička tíško.

Starý kapitán čo raz záhadnejšie potriasal hlavou.

— Ja o tom nič neviem. O tom by vtáci vedeli vyprávať, lebo tí vždy letia tým smerom; aj Polárka^[2] to vie, lebo ona nad ním zamyslene sedí; aj kompas hodne vie, lebo jeho ihla vždy k nemu ukazuje.

Starý pán otvoril futrál, v ktorom bol kompas, veľký, ako ciferník hodín.

— Pozri, obráť ho, ako len chceš, ihla sa znovu vráti a bude ukazovať na sever, na Severnú točnu.

— Ozaj som zvedavá, čo je na Severnej točne, — zavzdychla si Anička snive, pozorujúc čarovnú ihlu kompasu, chvejúcu a vracajúcu sa nazad, ako bola obrátená, a vždy ustáliac sa tak, aby smerovala k severu.

— Keby dietky mohly zhotoviť balón, vykúriť a opatriť ho dostatočne potravinami, — pokračoval kapitán, — vtedy by azda mohly preplávať cez oceľovo-šedú hmlu a ponad smaragdové ľadovce, a pristáť na tom mieste tajomstva, kde ešte ľudská noha nevkročila, ľudské oko nehľadelo. Možno, že rastú tam podivuhodné kvety; možno, že robia si tam hniezdečká krásni vtáci; možno, že je to otvorené more, ktoré sa tam rozprestiera. Azda býva tam aj nejaký veľký medveď, otec všetkých medveďov; a možno bude tam aj nejaký strašný čarodejník, ktorý tam býva v začarovanom zámku.

*

Anička nemohla ani spať. Stále len premýšľala o všetkom, čo počula. Aj pred spaním nikoho a ničoho si nevšímajúc, premýšľala o Severnej točne. Zabudla potlapkať aj svojho malého jazevčíka Puntíka, keď pribehol privítať ju s kyvkajúcim chvostom, chvejúc sa od rozčulenia a radosti. V duchu uvažovala, čo je na Severnej točne. Čo tam môže byť?

A teraz, ako tak v postieľke ležala, ešte vždy premýšľala a premýšľala.

Pri jej postieľke, podopretá knihami, sedela otrhaná, hrbatá hračka, s čiernymi očami, ohnutým nosom a rtami, vyšpúlenými v stály úsmev; na hlave mala špicatú čiapku, posunutú trošku nabok. Bol to Gašparko, Aničkina najobľúbenejšia hračka, ku ktorej prejavovala akúsi bázeň. Otec jej totižto bol raz povedal, že je to trpaslík, začarovaný do terajšej jeho podoby zlým kúzolníkom, a Anička tomuto tvrdeniu čiastočne verila. Zdalo sa jej, že Gašparko má výraz nadprirodzenej múdrosti a samopašnosti.

Za svetla nočnej lampy Anička mohla pozorovať Gašparkovu bystrú, figliarsku tvár, so stálym úškľabkom na jeho širokých rtoch. Snive pozrela naň, ustavične premýšľajúc o Severnej točne. Zavše sa jej zdalo, že vidí plápolajúcu polárnu žiaru, blčiacu nad velebnými poľami snehu; inokedy zas videla ľudí v podivných kožených oblokoch, bežiacich krížom-krážom; niekedy bol to vlk, ktorý hľadel na ňu mosadzno-zelenými očami; potom bola to rodina tuleňov, ležiacich vo svojich krystalových, detských izbičkách; potom cingi-ling, a už bola na saniach, ťahaných sobom. Ako len odhadzovaly jeho kopytá zem! Ako sa leskla na slnku jeho jarabá koža!… Bol deň?… Bola noc?… Bolo to?…