ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Nemám rada chudobných ľudí, — povedala Anička namrzene, sadnúc si a začínajúc pliesť.

Vychovávateľka vyvolala ju zo záhrady, kde sa Anička vesele hrala so svojím malým jazevčíkom Puntíkom, aby ukončila pletenie vlneného nákrčníka, určeného za dar pre malého chlapca s bledou tvárou a nôžkami, tenkými ako triesočky.

— Nemám rada chudobných ľudí, — opakovala Anička, zlostne potrhujúc ihlicami, zatiahnuc raz vlnu tak silne, že bola celá zauzlená, potom zas tak voľne, že očká visely, ako diery.

— Ó, ty nemilosrdná! — povedala vychovávateľka, dvíhajúc prst. — Dobrí ľudia majú chudobných radi.

— Čo ma do toho, čo majú dobrí ľudia radi, — odpovedala Anička. — Ja nemám rada chudobných.

Aničkina izba bola veľmi pekná. Bola ružová. Jej steny boly ružové, záclony ružové, postieľka ružovo-biela, a nad ňou visela gypsová postava anjela s rozpiatymi krídlami; polorozvinutý svitok s pestro-maľovaným nápisom: „Nechajte maľučkých ku Mne prísť“, a na oboch stranách podobizne Aničkinho otca a matky v strieborných rámoch.

Po celej izbe boly navešané obrazy: — boly tam obrazy vtákov, zvierat a rýb, — malých chlapcov a dievčat, i pekných krajiniek. Aničkin najobľúbenejší obraz predstavoval rytiera vo výzbroji, sediaceho na vojenskom koni. Vo svojej obrnenej ruke držal bielu zástavu, na ktorej sa skvel červený kríž; na prekrásnom hrdom koni popri jeho boku sedela žena, bledá a omdlievajúca, akoby šla umreť. Rytierova ochraňujúca ruka vinula sa okolo nej; Anička vedela, že ju vedie domov. Mamička jej často hovorievala poviedky o tomto rytierovi a nazvala ho rytierom Červeného kríža. Bol to rytier útrpnosti, pomáhajúci a zachraňujúci tých, ktorí boli v núdzi a nebezpečí. Malé dievčatko často si vymýšľalo rozprávky o ňom, ale dnes nechcelo sa jej pozreť na rytiera Červeného kríža.

Namiesto toho pozrela na Gašparka. Možno preto, že bola jediným dieťaťom, bez bratov a sestier, s ktorými by sa mohla shovárať, Anička zvláštne rozmýšľala o svojich hračkách. Najpodivnejšie predstavy mala o Gašparkovi. Od cesty na Severnú točnu bola ešte väčšmi presvedčená, ako kedykoľvek predtým, že Gašparko je začarovaným trpaslíkom. Bola istá, že keby mohol hovoriť, vykladal by jej tie najobdivuhodnejšie poviedky.

— Ach Gašparko, keby si hovoril! — povedala, pozerajúc dolu naň a potrasúc ním trošku. Gašparko sa len ďalej usmieval svojím pochmúrnym úsmevom, ale neprehovoril ani slova.

Anička oprela sa v stoličke nazad a hľadela do ohňa. Mala záľubu pozerať do ohňa, keď sa cítila byť osamelá. Zistila, že na tisíce utešených vecí sa odohráva v červených uhlíčkoch.

Vždy bolo možno videť tam húf drobnučkých postáv, ktoré prichádzaly a odchádzaly, ponáhľaly sa, okúňaly, menšily, vzrastaly, ustavične sa meniac a miznúc. A tam pod horiacimi uhlíkmi vždy vyspevoval akýsi hlas, — čistý, jasný, drobnučký hlas. Spieval si to sám sebe duch krbu, — tvoriac si poviedky o ohňových obrazoch v horiacich uhlíkoch?

Aj dnes bol oheň Aničke takým zaujímavým, ako vždy. Tu bolo dievčatko s poletujúcimi vláskami; malo košík v ruke; išlo do školy? A tu utekal chlapčok, taký chudý, s nožičkami ako triesočky. Veľký chlap bežal za ním a zaháňal sa palicou; mal krutú tvár a chcel vybiť chlapca. Chlapcove tenké nôžky bežaly rýchle, ale krutý chlap bežal rýchlejšie. Ach, práve ho chytil, keď vtom, hľa, spadla iskra a prekrásny anjel s vystretými krídlami postavil sa medzi dieťa a chlapa, ktorý mu chcel ublížiť. A za celý ten čas čisťunký hlas si vyspevoval. Bol to hlas víly žeravých uhlíkov?

Čosi sa pohlo. Drobnučká postava v rúchu dymovej farby, s milou, svietiacou tvárou stála pred Aničkou. V ruke držala horiaci čarovný prút.

— Som duch krbu, — hovorila postava a jej hlas bol taký, ako čo Anička počula vyspevovať pod popolom. — Splním ti jedno želanie, — len jedno. Čo to má byť?

— Chcem, aby Gašparko hovoril, — zvolala Anička bez váhania.

— Nuž, ty si veru sprostučká! — povedal krákorivý hlas. Anička vyskočila, oči sa jej od údivu naširoko otvorily, ruky sovrely.

Bol to Gašparko, ktorý hovoril.

Gašparko, ktorý už neležal na jej lone, ale Gašparko, veľký, ako dospelý muž, sediaci v stoličke naproti nej, a ohrievajúci si nohy pri ohni.

— Ó, Gašparko! Aká som len rada! — povedala Anička, hľadiac na neho s úprimným úsmevom. Bol jej múdrejší, milší, smiešnejší, ako kedykoľvek predtým. Jeho oči tak jasne svietily. Jeho tvár bola samá vráska, ako pohužvaný papier. Šaty mal čistunké. Aničke bol na pohľad utešený.

— Jaj! Jaj! — stonal Gašparko. — Poď, poď, poď! — skríkol, vstávajúc a berúc Aničku za ruku.

Viedol ju k ohňu.

— Rob, čo ja budem robiť, — povedal.

— Dobre, — odpovedala Anička pokorne.

Gašparko sa sohol a strčil si hlavu do plameňov.

— Ó! — zvolala Anička, odťahujúc sa.

Ale, chcejúc-nechcejúc, musela to urobiť. Sklonila hlávku a strčila ju do plameňov. Okolo nej akoby bolo na každej strane tancovalo na miliony sviečok: modrých, zelených, žltých, červených; boly obrátené dolu hlavou; knísaly sa, vyskakovaly, prevaľovaly sa, plápolaly, ako vo vytržení. Potom počula bzučanie, pískanie, vzdychanie, jačanie. Čoskoro vzrástlo to na rev. Či to mohol byť ten nežný hlas ducha krbu, oplakávajúci a odsudzujúci toto votrenie sa do jeho územia? Anička však napriek tomu musela ísť dnu; najprv hlava, potom plecia, potom celé telo, až Anička celá bola v ohni.