ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A. Conan Doyle ^[1]

Keď prezerám svoje značky o sedemdesiatich prípadoch, dľa ktorých som za posledných osem rokov študoval spôsoby svojho priateľa Sherlocka Holmesa, vidím, že je mnoho prípadov smutných, mnoho smiešnych, mnoho len zvláštnych, ale ani jeden každodenný. Lebo Holmes, poneváč pracoval z lásky ku svojmu umeniu, a nie aby si nadobudnul majetok, sa nikdy nechcel pustiť do riešenia prípadu, ak videl, že z neho nevýjde dačo neobyčajného. Medzi týmito všetkými prípadmi ale nebolo ani jednoho, ktorý by sa bol udal za zvláštnejších okolností, ako prípad rodiny Roylott zo Stoke Moranu.

Táto udalosť sa stala v prvších rokoch môjho spojenia s Holmesom, keď sme ešte bývali v spoločnom mládeneckom byte v ulici Bakerskej. Možno, že som si udalosť túto zaznačil už dávnejšie, ale v tom čase som bol ešte viazaný sľubom: mlčať o veci. Môj záväzok prestal až minulý mesiac, keď zomrela predčasne pani, ktorej som tento sľub bol dal.

Bolo to v prvých dňoch mesiaca apríla r. 18**, keď som zobudiac sa ráno, uvidel Holmesa, ktorý stál už celkom oblečený pri mojej posteli.

Môj priateľ vstával obyčajne neskoro; teraz, keď som videl, že hodiny, na krbe stojace, ukazujú len štvrť na osem, podíval som sa na Holmesa trochu prekvapený, ale aj trochu neprívetive, lebo aj ja sám som mal rád, keď ma nik nevyrušoval z obvyklej koľaje.

„Watsone, ľutujem veľmi, že som vás musel zobudiť,“ povedal Holmes. „Ale nás čaká dnes ráno spoločná práca. Voľakto zobudil pani Hudsonovú.^[2] Ona zase zobudila mňa a ja vás.“

„Čo sa stalo? Horí dakde?“

„Nie, prišla dákasi klientka. Tak sa zdá, že tá mladá dáma prišla sem veľmi rozčulená, lebo sa veľmi chce so mnou shovárať. Čaká teraz v prijímacej izbe. Je jasné, že keď sa mladá dáma vydá na cestu takto zavčasu z rána, že nám má povedať čosi velmi súrneho. Ak by bol náhodou prípad zaujímavý, som presvedčený, že si ho budete žiadať počuť od samého začiatku. — Myslel som si teda, že mi budete povďačný, keď vás zobudím, aby ste dobrú príležitosť neprepásli.“

„Môj milý, príležitosť využijem na každý pád.“

A skutočne som nemal nikdy väčšej radosti, ako keď som mohol pozorovať Holmesa pri jeho odbornom pátraní, obdivovať jeho spôsoby, ktoré boly založené vždy na najčistejšej logike; touto logikou on lúštil prípady, ktoré sa druhému zdaly byť nerozluštiteľnými.

Skočil som tedy z postele a za pät minút som bol oblečený, aby som sa môhol zúčastniť rozhovoru v prijímacej izbe.

Dáma, oblečená v čiernych šatách, s tvárou zahalenou hustým závojom, sedela vo výklenku obloka. Keď sme vstúpili do izby, vstala zo stoličky.

„Dobré ráno, pani,“ privítal ju Sherlock veselo. „Moje meno je Sherlock Holmes a tento pán je môj dôverný priateľ a spoločník dr. Watson. Pred ním môžete hovoriť celkom tak smelo, ako predo mnou. — Pani Hudsonová urobila dobre, že založila v krbe^[3] oheň. Prosím vás, prisadnite si bližšie k ohňu, dám vám doniesť šálku teplej kávy, lebo vidím, že sa trasiete.“

„Netrasiem sa od zimy,“ povedala tichým hlasom dáma, sadajúc si na stoličku, ktorú jej Holmes ukázal.

„A od čoho teda?“

„Od strachu, pane Holmes. Som strašne poľakaná.“

Pri týchto slovách zodvihla závoj a videli sme hneď, že je jej tvár zmenená strachom. Bola strhaná a popoľavej barvy a oči jej chodily sem a tam, ako oči uštvaného zvieraťa.

Dáma sa zdala byť asi tridsaťročnou, ale vlasy mala už predčasne zošedivelé. Bola celá ustatá a vyľakaná.

Sherlock Holmes si ju obzrel od hlavy až k pätám svojím rýchlym, naraz všetko vidiacim zrakom.

Naklonil sa trochu a chytiac dámu za ruku, povedal jej, aby ju uspokojil:

„Nebojte sa, vec bude hneď v poriadku, som o tom presvedčený. Ako vidím, prišli ste sem z raňajším vlakom.“

„Vy ma tedy poznáte?“

„Nie. Ale vidím, že máte zpiatočnú železničnú karotku zastrčenú za rukavičkou. Akiste ste staly veľmi zavčasu, lebo ste šli hodný kus cesty vozmo v ľahkom otvorenom vozíku a po zlej ceste, kým ste neprišli na stanicu.

Dáma sa prudko pohla a dívala sa s úžasom na môjho priateľa.

„Ó, milá pani,“ hovoril ďalej Holmes, usmievajúc sa. „Nebojte sa, tu sa nedejú žiadne tajuplné veci. Na vašom ľavom rukáve ste postriekaná blatom na najmenej siedmych miestach. Blato je ešte celkom čerstvé. A len na ľahkom, otvorenom vozíku môže človeka blato takto postriekať, aj to len preto, že ste sedeli na ľavo od kočiša.“

„Akoukoľvek cestou ste prišli na to, vaše tvrdenie je správne. Pohla som sa z domu ešte pred šiestou, prišla som do Laterhadu o štvrť na siedmu a odtiaľ do Londýna prvým vlakom na Waterlooské nádražie. Pane, nemôžem ďalej niesť tú ťarchu a sošalela by som sa iste, keby to ešte ďalej malo trvať. Nemám nikoho, na koho by som sa mohla obrátiť, — okrem jednoho, ktorý ma miluje, ale bohužiaľ ten mi pomôcť nemôže. — Počula som o vás, pane Holmes; počula som o vás od panej Faurintoshovej, ktorej ste pomohli v strašnom položení. Ona mi dala aj vašu adressu. Ó, pane, povedzte, či mi môžete pomôcť alebo aspoň trochu posvietiť do tmy, ktorá ma obkľučuje? V tomto čase sa vám za vaše služby nemôžem odmeniť, ale o mesiac, dva sa vydám budem si sama spravovať svoj majetok, potom sa vám odvďačím.“

Holmes vybral so svojho stolíka malý soznam, a začal v ňom čosi hladať.

„Faurintoshová,“ povedal. „Áno, áno, pamätám sa na ten prípad. Šlo o diadém s veľkým opálom. Bolo to, Watsone, ešte pred tým, ako sme sa sišli. Môžem vás ubezpečiť, drahá pani,“ hovoril ďalej, obrátiac sa k dáme, „že budem šťastným, keď sa vás budem môcť zaujať tak, ako som sa svojho času zaujal vašej priateľky. Čo sa týka honoráru, moje povolanie je mi samo v sebe odmenou. Môžete mi moje výdavky vrátiť vtedy, keď vám to najlepšie padne. A teraz vás prosím, aby ste nám rozpovedali všetko tak, ako sa stalo.“

„Žiaľbohu,“ začala naša návštevnica rozprávať, „najhroznejšie je, že sú moje obavy veľmi neurčité; všetko, čo vám môžem povedať, sú len maličkosti. I ten, u koho som v prvom rade hľadala pomoc, považuje to, čo som mu rozprávala, len za domnienky a fantazie nervóznej ženy. On to síce nehovorí, ale ja mu vidím na očiach, že tak myslí. Ale o vás som počula, pane Holmes, že vy viete vaším bystrozrakom vniknúť aj do tej najhlbšej zloby ľudskej duše. Môžete mi tedy poradiť, ako sa mám vyhnúť nebezpečiu, ktoré mi hrozí.“

„Moje meno je Helena Stonerová a bývam so svojim otčimom, ktorý je posledným potomkom jednej z najstarších saských rodín v Anglii, rodiny Roylottov zo Stoke Moranu.“

Holmes kývnul hlavou.

„To meno poznám.“

„Rodina táto bola kedysi najbohatšou medzi anglickými rodinami a ich majetky ležaly ďaleko v chotároch súsedných obcí. V poslednom století ale štyria dedičia premrhali väčšinu majetku; ostalo len niekoľko jutár zeme a dvestoročný kaštieľ, ktorý je ale hypotékami veľmi obťažený.

Posledný pán-šľachtic ťažko biedil. Ale jeho jediný syn, môj otčim, dostal podporu od svojho príbuzného, tak že sa môhol stať lekárom; odišiel do Kalkuty, kde sa mu dobre vodilo.

Pre jakúsi príčinu ale zbil svojho domorodca-sluhu a horko-ťažko ušiel trestu smrti. Vysedel si trest v žalári a potom prišiel, na duši zlomený, do Anglie.

Dr. Roylott si vzal ešte v Indii moju matku za ženu, pani Stonerovú, mladú vdovu generála Stonera. — Moja sestra a ja sme boly dvojčatmi a maly sme len dva roky, keď sa matka vydala za dra Roylotta. — Naša matka mala slušný majetok, ktorý donášal ročite najmenej tisíc funtov šterlingov,^[4] ktorý dala úplne do správy dra Roylotta, kým žijeme s ním v jednej domácnosti; ale keby sa daktorá z nás vydala, má nám vyplácať ročnú apanážu.

Moja matka krátko po príchode do Anglie zomrela pri železničnom nešťastí. Dr. Roylott zanechal lekárstvo a šiel bývať do svojho starého domu v Stoke Morane. Dôchodok z matkinho majetku nám zabezpečil slušné živobytie. — A nič nekalilo naše šťastie.

Ale od tej doby sa náš otčim veľmi zmenil. Miesto toho, aby sa bol usiloval si získať priateľstvo súsedov, sa zavieral doma a nechodil nikam a chodil von len málokedy. Aj vtedy sa obyčajne s dakým pobil. Zúrivú náturu zdedil po svojich predkoch. Pobyt v Indii mu túto náturu ešte zosilnil.

Iné takéto bitky sa skončily pred súdom, tak že sa dr. Roylott stal postrachom celej dediny; ľudia utekali, keď ho zočili, lebo bol veľmi silný a v rozhnevanom stave ztratil všetku vládu nad sebou.

Nemal druhých priateľov okrem tlupy kočovných cigáňov. Týmto dovolil sa rozložiť na svojom majetku. — Aj sám chodil medzi nich. Niekedy sa túlal s nimi celé týždne. Mal rád veľmi aj všeliaké indické zvieratá, ktoré mu jeho známy posielal z Indie. Teraz má čitu^[5] a paviána; behajú slobodne všade a naši súsedi sa ich boja ešte väčšmi, ako samého otčima. — So sestrou sme veľmi mnoho vytrpely. U nás nevydržala žiadna slúžka a tak sme my dve musely robiť všetku prácu okolo domu. Moja sestra, keď zomrela, mala len tridsať rokov, ale mala už niekoľko šedivých vlasov, tak ako aj ja mám.“

„Vaša sestra tedy už zomrela?“

„Zomrela práve pred dvoma rokmi a práve o jej smrti vám chcem rozprávať. Pri takom živote, aký sme maly, je prirodzené, že sme nemaly príležitosti stýkať sa s mladými ľudmi. Ale sme maly tetku, ktorá žila blízko Harrowa, a k tejto sme kedy-tedy chodievaly na pár dní. Sestra Julia bola takto u nej cez Vianoce pred dvoma rokmi: poznala sa tam s jedným námorníckym majorom a zasnúbila sa s ním.

Náš otčim sa to dozvedel, keď sa sestra od tetky vrátila. Nemal proti tomu nič. Ale dvoma týždňami pred tým, ako sa mala vydávať, sa stala tá strašná udalosť, ktorá má pripravila o sestru.

Sherlock Holmes sedel nazad nahnutý na svojej stolici. — Hlavu mal opretú o podušku, oči do poly zavreté. — Pri týchto slovách našej návštevy ale otvoril oči a podíval sa na ňu.

„Povedzte mi prosím vás všetko o tejto udalosti čo najpodrobnejšie.“

„To môžem urobiť veľmi ľahko, lebo sa mi každá podrobnosť vryla hlboko do pamäti. Spomenula som už, že náš dom je veľmi starý a že bývame len v jednej jeho čiastke. Spálne sú v prízemí, druhé izby v prostrednom bloku budovy. Prvá spálňa je doktorova, druhá bola sestrina, tretia moja. Medzi sebou sú nie spojené, ale dvere všetkých sa otvárajú na tú samú chodbu. Obloky všetkých týchto izieb hľadia na trávnik. V osudný večer náš otčim šiel včaššie do svojej izby, ako obyčajne. Vedely sme, že si neľahnul spať, lebo sestra zavoňala vôňu silných indických cigár, ktoré fajčil.

Julia nemohúc vydržať silný tento dym, prišla do mojej izby na chvíľku; shováraly sme sa o jej svatbe. O jedenástej sa sestra sberala spať. U dverí sa ale obrátila a spýtala sa ma:

„Povedz, Helena, počula si dakedy v noci zapískať?“

„Nepočula som nikdy,“ odpovedala som.

„Myslím, že si nemohla zo spánku ty zapísknuť?“

„Isteže nie. Ale prečo sa to spytuješ?“

„Lebo som posledných niekoľko nocí, vždy asi okolo tretej ráno počula ľahké, ale celkom jasné zapísknutie. Nespala som tuho a zobudila som sa. Neviem ale, kde to zapísklo. Chcela som sa ťa už viac rázy spýtať, či si to aj ty počula?“

„Nie. Nepočula. Pískali to akiste tí protivní cigáni dakde v sade.“

„Možno. Ale ak to boli cigáni, je divné, že si to aj ty nepočula.“

„Ach, ja spím o mnoho tuhšie, ako ty. — Sotva to má veľký význam.“

Julia sa usmiala a odišla. O pár okamihov som počula, ako sa zamkla.

Sherlock Holmes sa opýtal:

„Čo ste sa do svojich izieb v noci zamykávaly?“

„Áno, vždy. Myslím, že som vám už spomenula, že mal náš otčim čitu a paviána. Pre tieto zvery sme sa zamykaly.“

„Ah, tak! Prosím pokračovať.“

„Nemohla som v ten večer zaspať. Mala som jakúsi predtuchu. A okrem toho bola strašná noc. Fučal silný vietor, dážď bil do oblokov. A naraz sa v tomto lomoze ozval úžasný výkrik prestrašenej ženy. Hneď som poznala sestrin hlas!

Vyskočila som z postele, zahodila si šál a vybehla som na chodbu. — Keď som otvorila dvere, sa mi zdalo, že som počula ľahunké zapísknutie, také, o akom mi sestra bola hovorila, a oniekoľko okamžikov som počula úder, ako by bola dákasi kovová doska na dačosi spadla.

Utekala som chodbou a tu som našla dvere do sestrinej izby otvorené, a naraz som zazrela i sestru. Tvár mala na smrť bľadú, rukami hýbala v povetrí, ako by bola bývala chcela volať o pomoc, a ona sa sama kývala, ako opitá!

Bežala som k nej a chytila ju okolo pásu. Ale v tom ona spadla na zem. Svíjala sa ako v hrozných bolestiach a údy sa jej strašne krivily. Myslela som, že ma ani nepozná, ale v tom zkríkla hlasom, ktorý nikdy nezabudnem:

„Ó, Bože milosrdný! Helena! Bol to pás! Strakatý pás!“

Chcela ešte čosi povedať a ukázala prstom ku izbe otčima, ale nový kŕčovitý záchvat ju napadnul. — Utekala som, volajúc otčima. On vyšiel zo svojej izby, oblečený do županu. Keď pribehnul ku sestre, už bola v bezvedomí; on jej nalial koňaku do úst a poslal hneď pre lekára, ale všetko darmo; sestra už bola mŕtva.“

„Len mi ešte povedzte, prosím vás,“ povedal Holmes. „Viete iste, že ste počuli zapískať a ten ťažký kovový úder? Mohly by ste na to odprisahať?“

„To isté sa ma spytoval aj vyšetrujúci sudca. Pamätám sa určite, že som to počula. — Ale predsa je možné, že sa mýlim, lebo bol vtedy ten strašný výchor a náš dom prašťal celý…“

„Bola vaša sestra oblečená?“

„Nie. Bola len v košeli. V pravej ruke držala spálenú zápalku a v ľavej škatuľku so zápalkami.“

„To dokazuje, že vaša sestra, keď nastal poplach, zažla zápalku. To je dôležité. A čo vyšetril súd?“

„Vyšetrovali veľmi bedlive lebo mali otčima pre jeho povahu veľmi v podozrení. Ale na príčinu smrti neprišli: ja som potvrdila, že sa sestra do izby zamkla a že okenice boly zdnuky zavreté. — Ani na stenách sa nenašlo nič podozrivého, ani na podlahe. Komín z krbu je síce široký, ale sú v ňom silné mreže. Zistilo sa tedy jasne, že sestra bola pred nešťastím úplne sama. A okrem toho nemala na tele žiadnej stopy po násilí.“

„A čo, — otrava?“

„Lekári sestru pitvali, ale nenašli žiadneho jedu.“

„A čo si vy myslíte? Čo mohlo byť asi príčinou smrti vašej sestry?“

„Mne sa zdá, že zomrela následkom strachu a nervového otrasu, ačkoľvek neviem, čoho sa mohla zľaknúť.“

„Boli vtedy cigáni zase na vašich roliach?“

„Áno, tí sú tam skoro vždy.“

„A čo si myslíte o tom, že vaša sestra spomenula strakatý pás?“

„Dakedy si myslím, že to bol len výkrik bez smyslu, ale dakedy si zase myslím, že sa to hádam vzťahuje na cigáňov, lebo cigánky často nosia šaty z takýchto strakatých látok.“

Holmes zavrtel hlavou, ako človek, ktorý je s dačím nie spokojný.

„To sú hlboké vody, hlboké záhady,“ povedal. — „Prosím pokračujte.“

„Od tých čias sa minuly dva roky a ja som žila ešte väčšmi osamotená, ako predtým. Ale pred mesiacom ma môj starý známy, ktorého poznám už viacej rokov, požiadal o ruku. Volá sa Peter Armitage. — Otčim nemal proti sňatku nič, a máme sa sobrať ešte behom jari. — Od dvoch dní sa začaly na našom dome robiť prípravy ku svatbe. Stena na mojej spálni sa má vybrať, takže som sa ja presťahovala do izby, kde zomrela moja sestra. Môžete si predstaviť môj strach, keď som minulej noci, práve mysliac na osud svojej sestry, počula to slabé zapísknutie, ktoré pred dvoma rokmi zvestovalo mojej sestre smrť. Vyskočila som, a zapálila lampu, ale nevidela som nič. Od rozčulenia som ale viacej nemohla zaspať; akonáhle vyšlo slnce, som sa vytratila z domu, najala koč v hostinci, ktorí stojí práve nám oproti a utekala som k vám prosiť vás o radu a pomoc.“

„Urobili ste dobre. Ale, — povedali ste mi všetko?“

„Áno, všetko.“

„Slečna Roylottová, vy ste mi nepovedali všetko, vy zakrývate svojho otčima.“

„Prečo? Ako to mám rozumeť?“

Miesto odpovede Holmes odhrnul čierne čipky na ruke našej návštevnice. Na bielom zápästku bolo vidieť päť modrých pruhov, stopy štyroch prstov a palca. „Akiste vás ukrutne trápil!“

Helena sa celá zapýrila a zakryla si chytro namodralú ruku.

„Môj otčim je veľmi surový človek a hádam ani sám nevie, akú má silu.“

V našej izbe nastalo ticho. Holmes sedel, bradu opretú na ruke, a díval sa do ohňa v krbe.

„Toto je veľmi záhadná záležitosť,“ ozval sa o chvíľu. — „Je tu tisíc podrobností, ktoré by som mal vedieť prv, ako sa rozhodnem, čo mám robiť. Ale nesmieme ztratiť ani okamžiku. Keby sme dnes prišli k vám, mohli by sme obzrieť vaše izby bez toho, že by nás váš otčim videl?“

„Áno, otčim mi povedal, že má dnes jakúsi prácu v meste. Akiste tedy ho nebude doma celý deň. Máme ešte starú gazdinú, ale tú pošlem preč, aby vám nezavadzala.“

„Výborne! Pôjdete so mou, Watsone?“

„Povedal som, že pôjdem.“

„Tak tedy, slečna, čakajte nás hneď po obede.“

Ona prisvedčila a, stiahnúc si hustý závoj na tvár, odišla.

Holmes sa pohodlne oprel o leňoch kresla, zadíval sa na mňa, a potom povedal:

„Aká je vaša mienka o tejto historii, Watsone?“

„Zdá sa mi, že je to najtemnejšia a najzáhadnejšia záležitosť, o akej som kedy počul. Ak dáma hovorí pravdu, že steny a podlaha boly neporušené a že sa dvermi, oblokom a komínom nikto nemohol dostať do izby, tak je jasné, že jej sestra bola sama, keď ju smrť zastihla. Ale čo znamená potom to pískanie a zvláštne slová, ktoré povedala umierajúca?“

„To nemôžem vedieť.“

„Je podozrivé, že cigáni boli vtedy na blízku. Doktorovi akiste záleží na tom, aby sa jeho dcéra nevydala, — musel by jej platiť apanážu. A, ďalej — zapísknutie, kovový zvuk, ktorý slečna počula, to všetko nám akiste pomôže tajomstvo rozriešiť.“

„Uvidíme. Ale najprv pôjdeme do Stoke Moranu a obzreme si sami miesto, kde sa táto tragédia stala. — Teraz sa naraňajkujeme a potom odídeme trochu do mesta po práci.“

*

Bola skoro už jedna po obede, keď sa Holmes z mesta vrátil. — V ruke držal kus modrého papieru, popísaný rôznymi číslicami a záznamy.

„Bol som si obzrieť testament nebohej pani Stonerovej; aby som ale správne môhol pochopiť jeho význam, musel som napred odhadnúť cenu majetku, ktorý poručila. Keď zomrela, donášal majetok tisíc funtov sterlingov^[6] ale dnes, poneváč zemedelské plodiny padly v cene, nedonáša len 750 funtov. Každá z dcér, ak by sa vydala, mala dostávať po 250 funtov. Je teda jasné, že keby sa obe dcéry vydaly, by bolo po bez starostnom živote pána doktora. Moja rannia práca nebola tedy marná: dokázala, že pánu dr. Roylottovi veľmi musí záležať na tom, aby sa jeho dcéry nevydaly. Teraz ale poďme na miesto nášho bádania, ale si strčte na každý pád revolver do vrecka. Možno, že ho budete potrebovať.“

Zastihli sme ešte na Waterlooskom nádraží vlak do Laterhardu; tu sme si najali bričku a viezli sme štyri alebo päť míľ pekným krajom sureyským.

Čas bol utešený. Veliký bol rozdiel medzi touto krásnou prírodou a medzi chmurnou záležitosťou, ktorú sme mali riešiť. Môj priateľ Holmes sedel s rukami na prsiach zkríženými, klobúk stiahnutý na oči, a hlavu sklonenú na prsia. Bol pohrúžený do hlbokého rozmýšľania.

Onedlho sa nám ukázala malá dedina Stoke Moran, a v nej kaštieľ dra Roylotta. Videli sme, ako sa neďaleko parku prechádza dáma; hneď sme poznali slečnu Stonerovu, ktorá nás už čakala. Sišli sme tedy z bričky, zaplatili vozkovi a tento sa vrátil nazad do Laterhardu.

Slečna Stonerova nám s radosťou šla v ústrety. — „Čakala som vás úzkostlive!“ zvolala, podávajúc nám ruky. „Všetko sa dobre darí. Dr. Roylott šiel do mesta, a je pravdepodobné, že sa do večera nevráti.“ Pritom všetkom nám ale sdelila, že by mala veľké obavy o nás, ak by nás tu pristihnul.

„To nás nezmýli,“ odpovedal Holmes, „musí si dať pozor, lebo sa presvedčí, že mu je na stope ktosi chytrejší, ako je on. Dnes v noci sa musíte zamknúť. Ak by sa proti vám dopustil dákeho násilia, tak vás odvezieme ku tete do Harrowa. — Teraz nám ale ukážte všetko, aby sme si to mali dosť času prezrieť.“

Kaštieľ bol stavaný so šedého kameňa; vyzeral dosť obšúchaný. Slečna nám ukázala, ktoré sú okná spálni doktorovej a jej. Skutočne, blízko okna tejto poslednej spálne stálo lešenie, a bolo vidno na stene vylámaných niekoľko kameňov; ale robotníka nebolo nikde, ani žiadnych príprav ku práci.

Sherlock Holmes sa prechádzal pomaly sem a tam po biednom trávniku a obzrel si zovňajšok oblokov.

„Tento oblok vedie do izby, ktorá bola predtým vaša, tento prostredný do izby vašej sestry a tento tu do izby doktorovej, avšak, slečna?“

„Áno, ale teraz spávam v prostrednej izbe.“

„Ale, ako viem, len za ten čas, kým sa bude stavať? — Úprimne ale rečeno nevidím žiadnej príčiny ku opravám.“

„Skutočne, potreby neni žiadnej. — Mne sa ale zdá, že sa opráva len preto, aby som sa musela zo svojej izby vysťahovať.“

„To je v skutku nápadné! A teraz buďte tak dobrá a choďte zavrieť vo vašej izbe okenice na závoru.“

Slečna Stonerova vnišla do izby a zavrela okenicu. Holmes si oblok dôkladne poprezeral a potom chcel okenicu z vonká otvoriť. Ale to nešlo. Okenica sa zavierala tak dôkladne, že nebolo na nej ani škárky, kde by sa bol dal prepchať nôž.

Potom Holmes poobzeral cez zväčšovacie sklo pánty a skoby okeníc; ale železo bolo silné a pevne zapustené do steny.

„Hm! povedal Holmes, škrabúc sa v rozpakoch po brade, „ak sú tieto okenice z dnuky raz zavreté, tak ich zvonku nikto neotvorí. Tu voľačo nesúhlasí. Musíme ísť do izby, aby nám tam dačo záhadu objasnilo.“

Malý postraný vchod viedol do úzkej chodby, odkiaľ sa vchodilo do troch izieb: doktorovej a dvoch sestár.

Holmesa prvá — Helenina — izba nezaujímala a preto sme rovno vnišli do izby, kde teraz táto spávala, a kde stihla jej sestru strašná smrť. Bola to malá útulná izbička, s nízkou povalou a širokým, otvoreným krbom tak, ako to býva v starých domoch v kraji. Náradie úhľadné, ale jednoduché. V izbe stála skriňa so zásuvkami v jednom kúte, v druhom postel s bielou, vyšívanou pokrývkou, a na ľavo od obloka stál malý toaletný stolík. Ešte dve rákosové stoličky, a máme celé zariadenie izby pred sebou. Dosky, ktorými boly steny vykladané, boly dubové, ale črvotočinou voskrz prevŕtané.

Holmes postavil jednu stolicu do kúta a sadol si na ňu. Jeho oči hľadely po izbe sem a tam, hore-dolu; prezeral každú maličkosť v izbe.

„Do akej izby sa cengá s týmto zvoncom?“ opýtal sa po chvíli, ukazujúc na silný povraz od zvonca, ktorý visel pri posteli; strapec, v ktorom sa povraz končil, ležal na hlavnici.

„Do izby našej gazdinej,“ odpovedala slečna.

„Tak sa zdá ale, že je toto zariadenie novšie, ako ostatné v izbe.“

„Otčim ho dal spraviť len pred pár rokami.“

„Vaša sestra si to žiadala mať?“

„Nie. Ani neviem, či ho čo i len raz upotrebila. Ak sme dačo potrebovaly, šly sme si to vykonať samy.“

„Skutočne, i mne sa zdá tento zvonec je tu zbytočným. Teraz mi ale dovolíte, aby som si obzrel aj podlahu.“

Holmes si ľahnul na brucho a plazil sa — v ruke so zväčšovacím sklom — po podlahe sem i tam a veľmi pozorne prezeral škáry na nej. — Potom celkom tak poprezeral aj dubové dosky, ktorými boly steny pokryté. Potom si stal ku posteli, sklonil sa nad ňou a zahľadel sa na stenu, pozerajúc na ňu od hora dolu. — Konečne chytil povrázok na zvonci a prudko ním trhnul. Zvonca nebolo počuť.

„Čože?“ zkríknul, „veď je to zvonec len tak na oko!“

„Čo nezvoní!?“ Spýtali sme sa obaja so slečnou.

„Nezvoní. Veď je povraz ani nie pripevnený ku dákemu drôtu. To je veľmi zajímavé. Pozrite len! Povraz je zavesený na jakýsi háčik, práve tam, kde je malý otvor pre ventilátor.“

„Aké je to zariadenie bez smyslu. — Nikdy som to nepozorovala.“

„Áno, to je velmi podivné,“ mrmlal Holmes pre seba a ťahal povraz ďalej. „Niekoľko vecí je v tejto izbe veľmi nápadných. Na príklad: čo to bol za staviteľa, čo zaviedol ventilátor len do súsednej izby, namiesto, aby ho bol otvoril na zdravý vzduch do zahrady?“

„Tento ventilátor sa urobil tiež len nedávno,“ povedala slečna Stonerova.

„Hádam vtedy, keď sa robil aj zvonec?“

„Áno, vtedy. V tom čase sa robily vôbec všeliaké podobné malé zmeny.“

„Čudné zmeny!“ zvolal Holmes. „Čudné! Zvonce, čo nezvonia, ventilátory, ktoré nevetria. Dovolíte, slečna, teraz si obzreme spálňu pána doktora.“

Izba dra Roylotta bola väčšia, ako predošlé, ale bola tiež tak jednoducho zariadená. Jednouchá poľnia posteľ, malá polička, plná kníh — lekárskych a vedeckých, fotel pri posteli, jednoduchá drevená stolička pri stene, okrúhly stôl a väčšia železná škriňa; to bolo všetko náradie. Holmes chodil po izbe a prezeral všetko do najmenších podrobností.

„Toto tu je čo?“ spýtal sa naraz, poklepajúc na železnú škriňu.

„Listiny a papiere otčimove.“

„Videli ste túto škriňu dakedy otvorenú?“

„Len raz pred niekoľkými rokmi. Pamätám sa, že bolo v nej plno papierov.“

„Neni v nej na príkad mačka?“

„Mačka? Nie. Aká to zvláštna myšlienka!“

„Tak tedy toto čo znamená?“

Sherlock Holmes vzal do ruky malú misku na mlieko, ktorá bola položená na železnej škryni.

„U nás sme nikdy nechovali mačky. Ale otčim má paviána a čitu.“

„Pravda. Ale čita je o mnoho väčšia, ako mačka a pochybujem, že by jej bolo dosť mlieka z tejto misky. Túto vec by som chcel mať objasnenú. Záhady sa množia.“

Holmes pristúpil ku drevenej stoličke, kľaknul si ku nej a sedadlo skúmal s najväčšou pozornosťou.

„Ďakujem vám. Vec mi je už celkom jasná,“ vstávajúc, pri čom kládol do vrecka zväčšujúce sklo. — „Haló! Tu je ešte čosi zaujímavého!“

Predmet, ktorý Holmes zbadal, bol malý psí bičík; visel zavesený na rohu postele. Bičík bol ale skrútený a sviazaný, že tvoril jakési oko.

„Toto je zaujímavé,“ povedal Holmes, berúc bičík do ruky. Raz je pravda: keď sa vzdelaný človek oddá hriechu, býva najhorší zo všetkých zločincov. Ale myslím, že som už videl dosť. Slečna Stonerova nás zavedie teraz do sadu.“

Ešte som nikdy nevidel tvár svojho priateľa tak zamračenú a obrvy tak stiahnuté, ako keď sme vychodili z doktorovej izby.

Holmes sa hodnú chvíľu prechádzal po sade a my dvaja so slečnou Stonerovou sme sa medzi tým shovárali. Konečne Holmes pristúpil k nám.

„Slečna Stonerova, je pre vás veľmi vážne, aby ste sa mojej rady pridŕžali čo najprísnejšie. Vec je veľmi dôležitá. Nemáte ani chvílky na rozmýšľanie. Váš život visí len na nitke.“

„Urobím všetko, čo mi rozkážete.“

„Po prvé: ja a môj priateľ strávime túto noc vo vašej izbe. A síce to urobíme takto: tamto z toho hostinca je vidno oblok vašej izby. Vy sa večer zavrete do vašej izby, — dajme tomu, poviete otčimovi, že vás bolí hlava. Keď počujete že si ľahnul, musíte okenice otvoriť a položíte na oblok lampu. To bude znak pre nás, že môžeme prísť. Potom odídete tíško do izby, kde ste spávali predtým. — Hádam jednu noc môžete spať v tejto izbe, vzdor tomu, že sa prerába.“

„Áno, urobím tak. Ale čo budete robiť vy?“

„Strávime noc vo vašej izbe a budeme sa usilovať vypátrať príčinu toho, čo vás tejto noci zobudilo.“

Slečna Stonerova zbledla a položiac ruku na Holmesovo rameno, povedala:

„Tak sa mi zdá, pane Holmes, že vám je celý prípad už jasný. — Pre milosrdenstvo božie, povedzte mi, čo bola príčina smrti mojej sestry?“

„Ešte dočkám, kým sa mi vec celkom vyjasní a kým budem mať celkom určité dôvody.“

„Ale mi aspoň povedzte, či sa nemýlim, keď si myslím, že zomrela od náhleho strachu?“

„Nie, to nemyslím. Myslím, že bola tu príčina o mnoho citelnejšia, väčšia. — A teraz, vás musíme opustiť, lebo by bolo všetko pokazené, keby nás dr. Roylott tu prichytil. S Bohom! Držte sa hrdinsky a urobte všetko tak, ako som vám povedal. Ak sa tak stane, tak vás ubezpečujem, že vás zachránime pred nebezpečím, ktoré vám hrozí.“

Odišli sme do hostinca „u koruny“. Dostali sme hneď izbu, ktorú sme si žiadali. Odtiaľ bolo dobre vidieť vrátka, ktoré viedly do sadu, ako aj celý kaštieľ.

Pred večerom videli sme dra Roylotta ako sa vrátil domov. Jeho vysoká postava sa vypínala statne popri kočišovi, ktorý ináče tiež nebol malý človek. Mládenec nemohol naraz otvoriť dvierka a my sme celkom jasne počuli, ako sa doktor surove naň osopil a hrozil mu zaťatou päsťou.

Vozík zmiznul medzi stromami a o chvíľu sme videli svetlo preblesknúť cez listy stromov; v izbe zapálil doktor lampu.

Sedeli sme vo tme, ktorá bola čím diaľ, tým väčšia, keď sa tu naraz Holmes ozval:

„Viete Watsone, že rozmýšľam, či vás mám na tú nočnú výpravu sebou vziať? Lebo to bude veľmi nebezpečné podujatie.“

„A čo by bolo aké nebezpečie, ak som vám potrebný, pôjdem s vami. Máte už určitú mienku o celej veci?“

„Mám. Mal som už, keď nám slečna Stonerova rozprávala svoj príbeh. A vy ste dačo zbadali v tých izbách?“

„Videl som šnúru a ventilátor a zdá sa mi to byť trochu nápadným, lebo neviem pochopiť, na čo tieto veci môžu tam byť. Zvonec ktorý nezvoní a ventilátor taký úzky, že by potkan sotvy cezeň prešiel.“

„Vidíte, a ja som už doma vedel, že takéto čosi tam nájdeme. Rozpomeňte sa: slečna Stonerova bola spomenula, že jej sestra raz zavoňala dym doktorovej cigary. — Ak dym z izby doktorovej prešiel do súsednej izby, tak si je ľahko domysleť, že vedzme: diera — musela byť veľmi malá, lebo by ju vyšetrujúci sudca bol ináče zbadal.“

„Dobre, ale čo je na tom zvláštneho?“

„Nuž, ak inšie nie, tak sú to všetko veľmi zvláštne náhody: doktor dá urobiť ventilátor, zavesiť šnúru nad posteľ a o krátky čas dáma, ktorá v posteli spávala, zomrela. Neni to nápadné?“

„Ja v tom nevidím nič zvláštného.“

„A okrem toho: nezbadali ste na posteli nič?“

„Nezbadal.“

„Je pribitá ku podlahe. Videli ste dakedy postel, ktorá by bola železami pribitá ku dlážke?“

„Pravda, to som dosiaľ nikdy nevidel.“

„Dáma nesmela a nemohla, ak by bola chcela, posteľ preložiť na druhé miesto. Posteľ musela vždy stáť na tom jednom mieste, pod ventilátorom a povrazom.“

„Počujte, Holmes, začínam trochu chápať, kam smerujú vaše myšlienky. Prišli sme práve v najvyšší čas, aby sme prekazili nový, lotrovsky vymyslený zločin.“

„Aj dobre vymyslený, aj lotrovský. Ale doktor nemyslel na to, že môžu byť druhí ešte šikovnejší, ako on. My mu sekneme dneská hlbšie, ako sám chce. Ale máme strašnú noc pred sebou. A preto si vyfajčme pokojne po fajočke, aby sme sa na pár hodín dostali aspoň v myšlienkach do druhého sveta.“

Zapálili sme si fajky a mlčky sedeli.

*

Okolo 9. hodiny zhaslo svetlo v doktorovej izbe a celý jeho kaštieľ sa pohrúžil do tmy. — Pomaly sa míňal čas, až konečne, okolo 11. hodiny, sa zablesklo svetlo vo tme práve proti nám.

Vyskočili sme. To bol signál pre nás.

Keď sme vyšli von, Holmes povedal hostinskému, že ideme na návštevu ku známemu a že budeme u neho možno celú noc.

O chvíľku sme už boli na malej cestičke; dul studený vietor. Šli sme rovno, za svetlom, vychodiacim z izby. Prešli sme cez otvor v starom zváľanom plote a kráčali sme ticho medzi stromami. — Chystali sme sa práve prejsť cez trávnik pred domom, keď tu naraz z poza domu vyletel jakýsi tvor, ktorý sa podobal škaredému dieťaťu. Tvor skočil skrývenými údami na trávnik a bleskurýchle zmiznul vo tme.

Ostali sme ako prikovaní od úžasu. Holmes chytil kŕčovite moju ruku. Ale v tom sa už potichu zasmial a zašeptal mi do ucha: „To je doktorovo hospodárstvo. Zabudli ste na paviána?“

Ale bola tu ešte čita. Mohli sme očakávať, že nám naraz skočí na krk. Priznávam sa, že mi odľahlo, keď som sa, vyzujúc si, ako Holmes, topánky, videl v izbe, kam sme s Holmesom obaja oblokom vliezli. Holmes zavrel ticho okenice, preniesol lampu na stôl a poobzeral sa po izbe. Bolo všetko tak, ako sme ho po obede zanechali. — Potom pristúpil ku mne, a ticho mi zašeptal do ucha:

„Najmenší šuchot by nám mohol všetko pokaziť. Musíme sedieť po tme, lebo by doktor mohol zazreť svetlo cez ventilátor.“ Prikývnul som.

„A nezaspite, Watsone, lebo by vás to mohlo stáť život. — Nahotujte si revolver, ak ho bude treba; ja si sadnem sem ku posteli a vy tamto na tú stolicu.“

Vybral som svoj revolver a položil ho na stôl. Holmes doniesol sebou dlhú, tenkú trstenicu a položil ju na postel ku sebe. Ku trstenici položil škatuľku švíbaliek a ohorok sviečky. Potom zahasil lampu a my sme ostali sedieť vo tme.

Na toto mlčanie nikdy nezabudnem. Nebolo počuť ani hlásku, ba ani dych, vzdor tomu, že môj priateľ sedel odo mňa len na dva kroky v celkom takom napjatom očakávaní, ako ja.

Cez okenice nevnišiel do izby ani slabý papršlek svetla. — Len raz bolo počuť pod oblokom dlhý fňukavý zvuk, na dôkaz, že čita bola na slobode. Kdesi v dialke bily hodiny na kostolnej veži. Akými dlhými sa nám zdaly byť tieto štvrť hodiny!

Odbilo polnoc, jednu hodinu, odbilo aj tretiu a my sme ešte vždy sedeli ticho na svojich miestach.

Náhle, krátko po tretej, sa zablesklo svetlo od ventilátoru. Svetlo skoro zhaslo, ale miesto toho sa po izbe rozšíril zápach horiaceho oleja a rozpáleného kovu. V susednej izbe ktosi zažal zlodejský lampáš.

Počul som zvuk celkom lahučkého pohybu, ale potom zase všetko ztíchlo. Len zápach sa stal prenikavejším. Za pol hodiny som sedel, majúc sluch napnutý do krajnosti.

Potom náhle bolo počuť iný zvuk — celkom tichý, tlumený zvuk, akoby tenký obláček pary unikal stále z dákeho kotlíka. — Ale v tom okamžiku, keď sme začuli ten zvuk, Holmes vyskočil, zažal zápalku a začal zúrive šľahať trstenicou do zvonovej šňúry.

„Videli ste, Watsone, videli ste?“ zasupel Holmes.

Ale ja som nevidel nič!

V okamihu, keď Holmes zažal zápalku, som počul ľahké jasné zapísknutie, ale náhly záblesk svetla, ktorý oslepil moje ustaté a na tmu privyknuté oči, mi znemožnil videť, čo to môj priateľ tak zúrive odháňal. Zbadal som ale, že tvár jeho bola na smrť bledá a že bola pokrytá úžasom a výrazom hnusu.

Holmes prestal šľahať po šnúre, ale díval sa stále ešte na ventilátor. Tu sa zrazu ozval do tichej noci najstrašlivejší výkrik, aký som kedy v mojom živote počul. — Rozliehal sa vždy hlasitejšie a hlasitejšie, ako prenikavý jakot boľasti, strachu a zlosti. My sme ostali strachom primrazení.

Neskoršie nám ľudia rozprávali, že tento hrozný krik prebudil ľudí v dedine, ba počuli ho až vo fare, ktorá bola dosť vzdialená. Naše srdcia nám na okamžik prestaly biť a chvíľu sme sa dívali s Holmesom jeden na druhého, ako vyjavení. Konečne krik zatíchol v tichej noci.

„Čo to všetko znamená?“ vyrazil som konečne zo seba.

„To znamená, že je po všetkom,“ odpovedal Holmes. — „A možno, že sa dobre stalo tak. Vezmite revolver a poďme do izby dra Roylotta.“

S veľmi vážnou tvárou zažal Holmes lampu a kráčal predomnou na chodbu. Dvarazy zaklepal na dvere doktorovej izby; ale z izby sa nik neozval. Potom chytil kľučku; dvere sa otvorily a my sme vstúpili držiac v rukách revolvere.

Videli sme zvláštne divadlo.

Na stole stál zlodejský lampáš; jasný papršlek svetla vychádzal z neho a osvetloval železnú skriňku, ktorá bola otvorená. Pri stole na drevenej stoličke sedel dr. Roylott, v dlhom, šedivom župane, zpod ktorého vyčnievaly jeho nahé členky; na nohách mal obuté červené turecké papuče.

Na lone mu ležal krátky bičík, ktorý sme boli deň pred tým obdivovali. Brada Roylottova bola obrátená hore a oči jeho hľadely ztrnule do kúta pod povalou. Okolo čela mal ovinutý podivný, žltý pás s hnedými fľakmi; zdalo sa, že ho má tuho obviazaný na hlave.

Keď sme vnišli, doktor sa nepohnul; ani sa neozval žiaden zvuk.

„Pás! Strakatý pás!“ zašeptal Holmes.

Pristúpili sme k doktorovi.

V tom sa ale pás na jeho hlave pohnul a vo vlasoch doktorových sa zjavila sploštená hlava a nafúknutá šij ohyzdného hada.

„To je močiarová užovka,“ povedal Holmes, „najjedovatejší a najnebezpečnejší had Indie. Doktor skonal už desiatimi sekundami potom, čo ho uštipla. Násilia zabije obyčajne toho, kto ho páše a zločinec padá do jamy, ktorú prichystal druhým. Musíme napred hada zahnať do jeho skrýše; potom prevezieme slečnu Stonerovu do lepšieho domova, ako je tento prekliaty dom. Aj policiu musíme upovedomiť o tejto tragédii.“

Holmes pri týchto slovách bleskurýchle schytil bičík z nehybného lona doktorovho, hodil oko rýchlo na hlavu hadovu a ztiahol ho dolu z doktorovej hlavy; niesol ho v ruke, vystretej ďaleko od tela a hodiac ho do železnej škriňky, zavrel ho do nej.

*

Tak zišiel zo sveta dr. Grimesby Roylott. Nemusím rozprávať, ako sme sdelili výsledok našej výpravy ustrašenej slečny Helene, ako sme ju vypravili ku tetke do Harrowa, ako sme vec oznámili policii, a ako táto potom úradne vyšetrila, že doktora zabil jeho miláček-had, keď sa s ním neopatrne zabával. Čo mi v tejto veci nebolo ešte jasné, to mi cestou domov sdelil Sherlock Holmes sám.

„Musím sa vám priznať, milý priateľu,“ — začal mi vykladať cestou — „že som zo začiatku šiel nepravou cestou. — Ukázalo sa, aké nebezpečenstvo hrozí tomu, kto si utvorí mienku o veci prv, ako by ju sám bol vyšetril. Prítomnosť cigáňov a slovo „pás“, ktoré nešťastné dievča vyslovila v smrteľných úzkostiach, bolo dostatočné, že som šiel po falošnej stope. Zachránilo ma ale to, že som hneď zaujal správne stanovisko: taktiež videl som hneď, že nebezpečenstvo nemohlo prísť na slečnu ani cez dvere ani cez oblok. Moja pozornosť sa obrátila hneď, ako som už spomenul, k šnúre a ventilátoru, ktoré boly oba nad postelou. Keď som videl, že šnúra nevedie k žiadnemu zvoncu, a že je postel pribitá k dlážke, mal som hneď podozrenie, že je šnúra len na to, aby sa dačo mohlo po nej dostať z ventilátora do postele. Na hada som myslel hneď, akonáhle som zvedel, že doktor dostáva všeliaké zvery z Indie. Bol som na pravej stope.

Muž tak prebitý, ako doktor, a ktorý bol ešte k tomu dlho v Indii musel prísť na myšlienku zabiť svoju obeť jedom, ktorý by sa nedal žiadnou chemickou cestou vykázať z krve obete. — K tomu ešte jed účinkoval strašne rýchlo. Bolo by treba veľmi bystrého zraku, aby dakto mohol zbadať dve malé bodky na koži, ktoré zostaly po uštipnutí hadom. Potom som rozmýšľal o zapísknutí. Bolo jasné, že doktor musel po vykonanej vražde hada zavolať nazad; ešte pred ránom, lebo prítomnosť hada pri mŕtvej by ho bola prezradila. — Doktor vycvičil v tomto hada akiste pomocou mlieka, aby sa vtedy vrátil, keď on chce. Doktor vpustil hada ventilátorom do dcérinej izby v čase, ktorý pokladal za najvýhodnejší. Vedel, že sa had spustí po šnúre do postele. Možno, že had bol takto viac razy v posteli, bez toho, že by ju bol uštipnul, ale konečne k tomu raz muselo prísť.

Toto všetko mi bolo jasné ešte prv, ako som bol v doktorovej izbe. Preskúmajúc stolicu v jeho izbe som videl, že si stával častejšie na ňu, — prirodzene len preto, aby dočiahnul ventilátor. A keď som uvidel železnú škriňku, misku na mlieko a bičík, bol som si svojej veci istý. Kovový zvuk, ktorý slečna Helena počula, povstal vtedy, keď doktor zavrel do škriňky strašného hada.

Viete, videli ste sami, čo som potom robil. Počul som hada zasyčať — počuli ste akiste aj vy — zapálil som sirku a útočil som naňho.

„Hada ste tedy chceli zahnať nazad.“

„Zahnal som ho, a had sa potom vrhnul na svojho vlastného pána. Musel som ho pár razy udrieť, tak že sa prebudila v ňom jeho zlá príroda a hodiť sa na prvého, kto sa mu dostal do cesty. — Keď uvážime vec celkom nestranne, som zapríčinil smrť dra Roylotta ja. — Ale nemôžem povedať, že by ma za to svedomie veľmi hrýzlo.“

Prel. Z. ml.