ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Ruská rozprávka zo života veveríc.)

I

Hučala metelica a bol ľúty mráz. Živou stenou vznášal sa sneh po vôli vetra, zakrývajúc okolie, zametajúc všetky chodníčky a cesty.

Stará veverica „Starká Belša“ ležala v dutine skrútená, prikryvšia svoj nos chvostom a čujne driemala.

V dutine bola tma, dosť teplo, ale starká Belša krčila sa od zimy a triasla. Čo robiť: — nemladá bola!

— Aká zima!… Br…! — vrčala starká Belša cez sen, — zmrzneš celkom! — A ako je teraz tomu, kto je v hore alebo v poli, na mraze a na vetre!

Starká Belša rada sedávala v dutine a myslela na tých, ktorí nemajú dutiny, a ľutovala ich… Toto bola jej slabosť! Hľa, i teraz počúvala cez driemotu, ako vietor smutne zavýjal — „hu, hu, hu“ — a zaraz dolietol s hlukom na jej buk, a zmrzlý sneh šušťal po omrznutej kôre stromu…

— Zle je bez teplého kúta! — vrčala babka Belša, — no, ja ho mám… A ešte aký!… Len trošku chladno, — ale predsa lepšie, ako na vetre sedieť…

Skrútila sa tuhšie, schovala nos medzi labky, a len práve začala zaspávať, keď počula klopanie: „ťuk, ťuk, ťuk!“

Babka Belša zdvihla jedno ucho a počkala trošku a zas bolo počuť: „ťuk, ťuk, ťuk!“

— Kto tam? — zavolala stará veverica.

— Babka Belša! Dovoľte prenocovať! — počula žalostný hlas kohosi.

Odrazu sa starká Belša nahnevala — zježila srsť dupkom. Kto sa opováži ju znepokojovať?… Hlas veveričí, no s vevericami sa ona dávno nepoznala. Rezko zakričala:

— Choď preč… Tu je nie hostínec!

— Babka Belša! — zasa ozval sa veveričí hlások: — na dvore je metelica, zima… Náš strom dnes zrúbali, len-len že ma nezabili…

— Len ešte toto chybelo! Čože, — či ona musí každého prijať do domu? — Starká Belša skrútila sa do kotúča a skríkla:

— Ale, daj mi pokoj, prosím ťa!

A robila sa, že spí.

Ale dotieravý hosť nechcel vedieť, čo sa patrí. Počkal, počkal trošku a zasa: „ťuk, ťuk, ťuk…!“

No tu už babka Belša vyšla z trpezlivosti. Vytiahla veľký prút zpod ložiska, otvorila dvere, vytrčila sa na mráz, zahnala sa prútom a zrazu sa zpätila. Pred ňou na konári sedela, celkom zacukrovená od snehu, taká úbohá veverička, že starkej Belši aj labky odvisly.

— No, vlez sem… — skríkla na ňu, — ale chytro, lebo celá dutina vychladne!

II

Babka Belša ľahla si v kútiku na mäkký moch, vrčiac a stenajúc. Mladá veverička začala oblizovať so seba zmrzlý sneh a dýchať na zmrznuté labky.

— Odkiaľže si ty? — spýtala sa jej starká Belša.

— Neďaleko odtiaľto! — ustrojila som sa dosť dobre… dutiny som nenašla, ale som si urobila z prúťa búdočku — teplú, trvácu. Myslela som, že do jari prežijem v pokoji a v dostatku… Zrazu také nešťastie! Ty vieš, že celý les rúbu, koľko stromov vyrúbali! Aj moje hniezdo rozrušili — ani neviem, ako som na žive zostala!… Ale všetky moje zásoby zhynuly. Áno, keby nie ty, babka Belša, musela by som zamrznúť na mraze! Veď váš strom budú tiež rúbať!

Babka Belša sa nahnevala a zafučala. — To je otázka! To ešte uvidíme! Ja, drahá moja, nie som prvý rok tu, a to tiež niečo znamená.

— Naši sa na tú stranu potoka začali sťahovať — štebotala veverička.

— No, dobre! Dosť nateraz. Ľahni si so mnou. Ale ako sa voláš, bezdomica?

— Čoksia, starká, — odpovedala veverička a ľahla si k starkej Belši, pritisla sa k nej a babke Belši bolo teplejšie, tak že sa prestala triasť, zavrela oči a sladko zaspala.

III

Metelica nestíchla celý deň a noc a obe veverice spaly — len obedovať vstávaly.

Babka Belša poslala Čoksiu do komory, ktorá bola pod koreňmi, a ona obratne vyplniac rozkaz, doniesla sušené hríby, orechy a jedľovú šušku. Čoksia rozhrýzla orechy a babka Belša bola veľmi spokojná — lebo mala zuby už tupé a slabušké od staroby.

Čoksia sa jej veľmi páčila pre svoju šikovnosť, lásku a dôverčivosť. Ale babka Belša držala sa s ňou a chovala ako so slúžkou.

Babka Belša bola veverica vážna, znatná a rada mala dobrú spoločnosť. Pod bukom bývala krtica — vážna pani v zamatových šatách; na vrcholci buka žil múdry havran, i sovička kedy-tedy priletúvala na návštevu. Len s týmito svojimi hosťmi bola babka Belša známa. A teraz ona už vopred hanbila sa pred nimi za Čoksiu.

— Dobrá je ona, dobrá, láskavá aj úslužná, — myslela si Belša, ale čože je z toho: veverička zostane len veveričkou. A nič viac!

Prešlo niekoľko dní. Čoksia sa celkom zotavila, cele sa rozperila a chvostik mala veľkolepý…

Stalo sa raz, že bol jasný deň a ani keby boly sviatky. Nebo bolo jasné a sneh oslepujúce sa blyšťal.

Ale Čoksia nemohla posedieť na mieste.

— Milá babuška, poďme sa prejsť.

No Belši bolo dobre aj doma, a preto zavrčala:

Ale netáraj… Seď doma, kde je ticho, teplo a sucho!

— Nie, babuška, ja už len pôjdem, trošku si pobehám.

Čoksia vyskočila z dutiny.

Babka Belša čakala ju celý deň, celý večer a celú noc; no Čoksia sa nevracala a babka Belša sa urazila:

— Hľa, všetky sú také!… Keď im je zle, prosia: pomáhajže, pomáhaj… A keď nebezpečenstvo prejde, hľadaj ich ako vietor v poli…

Belša sama sebe nechcela sa priznať, že jej bolo nudno bez veselej, láskavej Čoksie, a vrčala na ňu.

Včas ráno zobudily ju hlasy, krik, buchot, cvendžanie sekier, a babka Belša vykukla z dutiny.

Hrúza ju objala. — Teda pravdu vravela Čoksia — myslela si a srdce jej stislo od bôľu.

— No Čoksia je tiež dobrá, sobrala sa a nechala ma: rob tu, čo chceš!

Babka Belša tak sa rozladila, že ani jesť nič nemohla, skryla sa na dno dutiny, skrútila sa do klbka a zaspala od zármutku.

O polnoci niekto tak udrel Belšu, že neočakávane sa vystrela a vycerila zuby.

— Kto tu? — skríkla.

To bola Čoksia.

— No, babuška, zle je! Všetko som poobzerala — aj ľudia sú tu, aj psi… Teraz sa od nich neubrániš… Chystaj sa, babuška, na cestu. Bola som na druhom brehu rieky — tam stojí nedotknutá hora; naši sa všetci ta presťahovali. Dobre, že je ľad na rieke a nebude treba cez rieku plávať.

Babka Belša len že sa nerozplakala, ochkala, ochkala:

— Kdeže sa podiem? Bože môj! Na staré dni ma zničili. A zásoby moje, a čože si počnem bez komôrky?…

— Nič, babuška, prenesieme pomaličky… Ale moc rozmýšľať nemôžeme!

IV

Spustily sa veverice s buka, vybraly oriešky, popchaly ich do vrecák úst, po sušenom hríbe vzaly do zubov a išly skákať po zmrznutom snehu. Babka Belša s horkosťou zbadala, že neďaleko od jej buka ležaly srúbané stromy, a hlboko vzdychla.

— Chytro, chytro, — podúrala Čoksia.

— Ledva bežím, — vrčala starká, — len aby sme na líšku nenaskočily!

Noc bola mesačná, jasná a ďaleko-široko bolo vidno okolo, ako vo dne.

— Ja, babuška, — rozprávala po ceste Čoksia, — už som bola na druhom brehu a našla som pre teba dutinu, nie horšiu, ako tvoja stará. Nad dutinou sú pohodlné rozvetvené konáre, na nich ja z prúťa takú krásnu chalúpku spravím, až sa zadivíš. S tebou sa my tam osadíme! Ja som tú dutinu horko-ťažko odobrala druhým vevericiam.

Babky Belši sa to dotklo, ale nechcela to povedať.

Spustily sa s krutého brehu na riečku, prebehly cez rieku a pobehly k vysokému buku.

— No, babuška, už sme tu!

— Báječné miestočko! Aký krásny výhľad je odtiaľ — povedala starká Belša. Oh, len ako my to odrazu všetko zariadime!

— Ej, babuška, spoločnými silami všetko dáme do poriadku.

Ako hostia prenocovaly v pustej, sirej dutine až do súmraku druhého dňa a potom zas pobraly sa k starému hniezdu za zásobami Belšinými.

So tri razy behaly sem a tam v noci, a mnoho dobrého poprevláčaly do novej dutiny.

No babka Belša chcela ešte aspoň raz prenocovať v starej dutine, a Čoksia súhlasila.

Ľahly si spolu radom a Čoksia začala už zaspávať, keď zrazu babka Belša láskave začala oblizovať Čoksiu po pyšteku a povedala:

— Vďaka tebe, dcérka! Hľa, ako si ty mňa, starkú, opatrila! Ja už ani neviem, prečo sa ty len o mňa tak staráš?…

Dobrá Čoksia na široko otvorila oči a riekla:

— Aké čudo! Áno, keby si mi v tú planú noc nebola dala prístrešia — bola by som zahynula… A keby som nebola zamrzla, tak by ma boli ráno zastrelili! Veď vieš dobre, ako veľa ľudí okolo chodilo a aj psi behali.

— Naozaj? — zádumčivo riekla starká Belša, — pravdu hovoria: nevieš, čo nájdeš, kde ztratíš.

— To, babuška, vždy tak býva, — ubezpečene riekla Čoksia. — Ale teraz už spi spokojne, babuška…

V

Veveričky zaspaly spokojne a natešené, no prebudenie ich bolo úžasné. Prvá sa zobudila Čoksia a až podskočila na mieste. Hluchý úder ozval sa zvonku po strome a potom bolo počuť celkom na blízku hlasy… Čoksia hneď rozumela všetko. Rýchle zobudila Belšu.

— Babuška! Hor’ sa! Zle je… Prišli k nám… strom rúbu… Už ani neviem, ako sa my teraz odtiaľto dostaneme!

Babka Belša vyskočila ako oparená. Okolo buka bolo počuť vržďanie snehu pod nohami, cvendžaly sekery a celý strom sa triasol od úderov. Pozorne vyliezly veverice z dutiny, vyškriabaly sa po strome nahor, sadly si na konárik a pozeraly dolu… Niekoľko ľudí stálo okolo buka, okolo nich vrtil sa malý psík s hustosrstým chvostom. Zavše pozeral nahor a vrčal.

— No, Čoksia, nič nám nepozostáva, — riekla babka Belša, — len so stromu na strom preskakovať, kým ďalej neujdeme.

— Dobre, — odpovedala Čoksia.

Ona zohla chrbát, stisla sa do klbka, rozperila chvost a ako lopta odskočila od konára, a vystrúc sa v povetrí, preletela na konárik druhého stromu. Hneď za ňou skočila Belša.

— Ďalej, ďalej! — kričala Čoksia.

Zasa sa stisla v klbko a preletela na súsedný strom.

Belša skočila za ňou, no dobre si nevypočítala a môž’ byť i pre starobu, srútila sa a padla na kopu snehu.

Čoksia až vykríkla od úžasu. Pes prenikave zabrechal a hodil sa na to miesto, kde padla Belša. Rozmýšľať nemala kedy. Čoksia ako lopta sletela na zem, skoro pred samým nosom psa, zašvihla chvostom a hodila sa na stranu. Pes hnal sa za ňou.

— Veverica!… Hľaďte, chlapi, veverica! — zakričal jeden z chlapov a pobehol za psom.

V ten čas Belša hlboko zaryla sa do kopy snehu a ležala tam ako mŕtva. A ako dlho tam ležala, nemohla si ani sama predstaviť. Len keď už celkom začala trnúť, odhodlala sa vyliezť zo snehu.

Zasa nastala noc jasná, mesačná, nemá.

Nikoho nebolo naokolo.

Belša ledva preberajúc nohami, dotackala sa po známej ceste ku rieke, spustila sa na ľad, prešla na druhý breh a ledva-ledva vyškriabaJa sa na strom a vliezla do dutiny. Ľahla si, zavila sa do klbka a zaspávajúc pomyslela si s horkosťou:

— Ej, Čoksia, Čoksia, kdeže si ty teraz?

VI

Babka Belša spala niekoľko dní a nocí nezobudiac sa — a keď sa napokon zobudila, cítila sa sviežou a bodrou. Vstala, poobzerala sa dookola a vzdychla:

— Čo je s Čoksiou? Tak sa zdá, že dostala sa psovi do zubov, chudinka. Ej, ťažko biednemu, bezbrannému zvieratku na bielom svete žiť!… Všetko sa na teba valí!…

Dlho riadila si svoju dutinu, dávajúc všetko do poriadku, ukladala svoje zásoby orieškov a sušených hríbov do jaminy.

Potom odhodlala sa vyliezť na boží svet, aby sa nadýchala čerstvého vzduchu.

Vystrčila hlavičku z dutiny, obzrela sa po stranách, pozrela dolu a hore a zhíkla.

Nad ňou medzi dvoma hrubými konármi bola poskladaná báječná veveričia búdka z prúťa, zpomedzi ktorého vyzeral moch.

Z otvoru, kade sa vchodí do klietky, kukala veselá, láskavá papuľka Čoksičkina.

Ona pozerala na babku Belšu, hrozila jej labkou a zaraz vykríkla:

— No, ty si majster na spanie, babuška!… Ja som teba budila, budila a ty len mrkáš a labkou sa oháňaš!

Babka Belša zabudla i na svoju starobu, hodila sa k Čoksii a od radosti sa ani nepamätala, či žije.

— Čoksia, Čoksiuška, — hovorí — už som ani v nemyslela, že ťa medzi živými uvidím! Čo ty? Odkiaľ ty?

Tu Čoksia začala rozprávať babke Belši všetko po poriadku, čo sa s ňou stalo.

Potom Babka Belša zaviedla Čoksiu k sebe a spravila takú hostinu, ako nikto na svete.

Od toho dňa žily obe, starká Belša a jej vnučka-chovanica, tak dobre, že daj Bože, aby sa i nám tak žilo.