ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ticho som sa utúlil v oddiele vlaku. Bolo chladno. Vozne neboly kúrené. Žiadostive som čakal na iných cestovateľov, aby tak náš spoločný dych trochu zohrial studený vzduch. Na najbližšej stanici sa vskutku vtislo niekoľko ľudí do môjho prázdneho oddielu. So záujmom skúmal som vchádzajúcich. Tu vstúpila istá pôvabná slečna so širokým velúrovým klobúkom na hlave a za ňou akýsi pán, ktorého tvár pre ten klobúk nebolo možno videť. Keď si sadla, odkryla tvár vstúpivšieho pána, ktorý sa mne veľmi známym zdal byť. Pamäť moja silno pracovala a konečne aj zvíťazila. Tie čierne civílne šaty ako by boly zmizly s toho pána a pamäť moja ho pomaly odela do vojenskej rovnošaty — a už aj stál predo mnou známy vojenský kňaz. Hneď zbadal môj ostrý pohľad. Obrátil sa ku mne s akýmsi tajným, ale predsa teplým pohľadom, z ktorého videť bolo, že jeho duša aj dnes blízka je tým, ktorí v nehodách svetovej vojny na neho boli sverení.

— Ja som vás niekedy videl — riekol. — Možno, že pri vojsku.

— To nielen možno — odpovedal som — ale aj istá je vec. Však sme sa častejšie videli v zákopách 72-ich, kde som ako sappeur pracoval.

Nato sa jeho tvár neobyčajne rozjasnila.

S radosťou potriasol mi ruku. Zaujal posledné sedadlo a pustil sa do reči.

— To ma nekonečne teší, že vás vidím a že počujem niečo o mojich 72-ich. Ale aj rád vyprávam o nich, však v milej rozpomienke ich mám vždycky. To boli najmä Slováci z bratislavskej župy, kde som počas pokoja aj účinkoval. Dobre sú mne známe ich krásne vlastnosti, pretkávajúce ich život. Na ich nábožnosť, poslušnosť a svedomitosť možno pevne spoliehať, veď moji vojaci aj v tomto ohľade prestáli výbornú zkúšku. Vyše roka som bol u nich a môžem to smele o nich tvrdiť. Raz však moja presvedčenosť o ich statočnosti skoro utrpela veľkú štrbinu, ktorá by sa mňa bola najtrpkejšie dotkla.

Ja, ako vnímavý posluchač, nič som neriekol, len som zvedave zodvihol k nemu oči.

— V prvých dňoch novembra 1917-ho, ako vám je to dobre známo — obrátil sa zas ku mne — dostali sme sa napred až k rieke Piave. V malej talianskej dedinke mali sme reservný prápor. V tej dedinke, menom Campobernardo, umiestilo sa aj plukovné veliteľstvo. Obyvatelia boli za čiaru poslaní a ich duchovný pastier s nimi, tam nechajúc chrám „Chiesa di s. Pietro“ na púhu opateru Božiu. Mali sme síce dosť inej práce, ale predsa, aby som tamojšieho farára uspokojil, zamkol som v kostole všetky skrine a kľúče som deponoval u veliteľstva. V kostole bývala vojenská stráž z rezervných práporov 72-ho a 71-ho pešieho pluku. Stráž sa denne premieňala. Šlo to riadne a príkladne. Naši ľudia držali vo veľkej úctivosti ten chrám Boží, pri ktorom neraz i pred nepriateľskou strelbou našli dobrý útulok. Kde-tu som v chytrosti aj sv. Omšu odslúžil. Boly tam všetky paramenty v hotovosti. Raz však asi za dva dni som do chrámu nešiel, lebo som bol inde zamestnaný. A teraz vám niečo ošklivého musím pripomenúť. Idem raz zas do kostola — bolo to už v decembri — a prekvapene konštatujem, že skrine sú pootvárané a strieborné kalichy z nich skapaly. Bol som pohoršený nad týmto zločinom. Čo to bola za nálada u mňa, môžete si predstaviť. Bol som celkom deprimovaný. Už som sa vopred hanbil, ako prednesiem vec plukovníkovi a čo počujem o mojich dobrých Slovákoch, ktorých som vždy do ochrany bral. Neminulo ma počet vydať o zločine. Rozhnevaný plukovník krátko ma odbavil. — Vidíte, za vašich ľudí boli by ste aj prst do ohňa strčili, a teraz tu máte! — A ja som len stál zmeravený a radšej by som bol videl, keby sa zem bola prepadla podo mnou. Bol som v rozpakoch. Toto zahanbenie bolo neznesiteľné. Hoci s pochybnosťou, ale predsa som zakročil v tejto veci; na vlastnú zodpovednosť začal som vyšetrovanie tak u našich, ako aj u pluku 71-ich. Vyšetril som, z ktorého pluku bola vyslaná stráž v tie dva dni. Tých som vypočúval. Žiaden výsledok! Však vojak vojaka neprezradí. — Nepozostávalo iného, ako prehliadku konať v „štellungu“. To už malo výsledok! Tam sme našli hľadané veci u istého četára, ktorý v otáznom čase bol veliteľom stráže. Vysvetlilo sa, že je mäsiarom v hlavnom meste stroskotanej monarchie. Plukovník sa uspokojil. Dal mi za pravdu, že Slovák také niečo neurobí. To už jeho náboženský cit nedovolí. A keď som odišiel od pluku, bol som aj ja vypočúvaný, a následkom môjho výsluchu bol ten četár zbavený šarže, dekorácií a dostal dvaročný žalár. Ten zločinom poškvrnený kostol bol pozdejšie v rumy rozstrieľaný, ale dobré meno našich Slovákov zostalo i na ďalej nepoškvrnené a aj v tomto chmúrnom čase tak svieti, ako jasné slnce na nebi so svojimi zlatými papršlekmi.

*

Ja som len počúval, čo ten kňaz hovorí. Cítil som, že mi je už nie zima. Ako keby ma voľačo vnútri zohrievalo. Zamĺkli sme obaja a vlak nás len viezol pomaly ďalej.

Trips.