Chodil po pánoch

Štefan Kmeť zdedil po otcovi štyri štvrte a k tomu vkladnú knižku na dvanásťsto zlatých; no našlo sa ešte i dakoľko obligátrikov v starej maľovanej truhlici. Keď ešte k tomu doložíme, že jeho žena Zuzka bola hodná gazdiná, bezpečne môžeme povedať, že Štefan bol prvý alebo druhý gazda v dedine. Darilo sa mu všetko a on sa veru tiež staral, aby mu kolesá nevŕzgaly a aby nebolo poznať, že jeho štyri voly majú aj rebrá. Slovom, bol on vzorný hospodár. Ale čert nespí, ten vždy číha za obeťou. Mal on v sade pri samom plote orech, ktorého konáre siahaly do Káčerovie sadu. Kým orech nerodil, bolo všetko dobre, ale akonáhle urodilo sa na ňom dakoľko orechov, začala sa vojna, ktorá Kmeťa mnoho peňazí stála a bola začiatkom jeho zkazy.

Orechy dozrely a Kmeťov paholok išiel na strom triasť. Ako to videl nie veľmi chýrny sused Kučera, vzal kôš a tie orechy, čo do jeho sadu padaly — posbieral. Paholok zavolal gazdu a počala sa vada.

„Strom je môj, a tak sú i orechy moje,“ hovorí Štefan.

„Figu; keď je strom aj tvoj, ale jeho konáre robia mi tôňu, a čo je v mojom sade, to je moje.“

Začala udierať sekera na kameň. Kmeť v zlosti nadal susedovi, čo mu len slina na jazyk doniesla, ale zato Kučera orechy sobral.

„No počkaj, ty zbojník!“ kričal Štefan, „veď ťa ja naučím po kostole hvízdať; mám z čoho, donesiem ťa o poslednú halenu!“

Prihodilo sa to večer a na druhý deň stál Štefan pred advokátom. Rozpovedal vec, zaplatil desiatku na preddavok a keď podpísal plnomocenstvo, poberal sa pokojne domov. „Veď ho ja naučím!“ myslel celou cestou.

O krátky čas dostavili sa stránky pred súd. Kučera tiež mal advokáta. Nepokonalo sa nič, lebo volali na druhý termín i svedkov. Ani teraz sa nič nevykonalo, lebo súd nariadil termín na mieste pri strome, chcel videť orech i sady. Kmeť trel si ruky od radosti, že však on toho takého a takého naučí! Ale veru hvízdal prv než prekročil, lebo súd doniesol výrok, dľa ktorého Štefan Kmeť odstraňuje sa so žalobou a povinný je platiť: slávnej komissii 15 zlatých, svojmu advokátovi 45 zl, svedkom a znalcom 4 zl. 50 kr. a ešte aj advokátovi Kučerovmu 41 zl. 80 kr., všetko spolu 107 zl. 30 kr., a to za 8 dní pod následkami exekúcie. Keď to Štefan počul a videl škodoradostný úsmev na tvári Kučerovej, div, že ho neroztrhlo. „Appelujem!“ vyrazil zo seba, ťahal mešec a podal svojmu advokátovi 20 zl. ďalší preddavok. Hja, ale to nebolo ešte dosť. Medzi časom ho i Kučera žaloval pre ublíženie na cti a i túto pravotu prehral. Všetko appeloval, ale veru škoda bolo písania a platenia, lebo obe pravoty prehral, a keď si porátal — neberúc do toho zmárnený čas — stály ho tie dve historie vyše 200 zlatých. Čo po ňom! Nemal pri ruke, išiel do sporiteľne a tam mu na jeho knižku dali.

Ale ho to predsa len škrelo a myslel, že si tak poľahčí srdcu, keď si podpije. Doma ho paholok musel s voza sniesť. Ráno nakrájal zemiakov, obviazal nimi hlavu, podoprel sa na lakte o stôl a rozmýšľal. Zrázu sa schytí, hodí zemiaky o zem a káže priahať. Darmo žena bedákala a prosila, aby sedel doma a obzrel sa o gazdovstvo, nič nepomohlo. Otvoril truhlu, vzal päťdesiatku a poď do mesta ku — inžinierovi. „Veď ho ten“ — myslí cestou — „naučí, keď ho súd nenaučil!“

Pred inžinierom hovoril, že mu súsed Kučera odobral zo záhrady, lebo že viac užíva, ako má v pozemnej knihe zaznačeno. Rozumie sa, položil na stôl päťdesiatku a inžinier sľúbil, že vtedy a vtedy príde merať. „Domov prišiel neskoro večer — docenganý; žena plakala.

Inžinier rozmeral záhradu Kučerovu a skutočne dokázal, že viac užíva, ako je naznačeno v knihách. To bola Kmeťovi voda na mlyn: od radosti ešte tri desiatky vstrčil inžinierovi do ruky a pekne sa poďakoval. Sotva bol inžinier za dedinou, už Kmeť s paholkami váľal plot, deliaci jeho sad od sadu Kučerovho. O dve siahy si chcel pripustiť do svojho. Kučera ho vystríhal, ale keď to nič neosožilo, letel ku advokátovi, a milý Kmeť dostal na krk odrazu dve pravoty: jednu pre kazenie cudzieho majetku a druhú nazpät uvedenie do úžitku, reposíciu. Vyšla komissia — prehral Kmeť, prišli pred súd — prehral Kmeť a skoro ho i prichlopili. On len platil a platil. Potešili ho tým, že keď aj prehral na tejto ceste reposíciu, môže Kučeru žalovať na veľký súd, pred súdnu stolicu. Zase len pijatikou rozveselil svoje srdce a ešte na dôvažok, rozľútený, vyhnal z domu všetku čeľaď, vyprel sa a zaspal — na dlážke.

Plot bol ešte zvalený, mal ho postaviť na staré miesto, ale zdráhal i hanbil sa. Ani nezbadal, len keď o niekoľko dní prišiel bachratý exekútor s Kučerovým fiškálom a títo dali postaviť plot na staré miesto. Všetky trovy zase len Kmeť platil.

Asi do týždňa chodil ako omráčený, nič nehovoril, všetko mu zavadzalo. Márne ho žena prehovárala, na ústach mal iba kliatbu.

„A čo by tento súd vedel, nevie nič, pôjdem inde pravdu hľadať,“ pomyslel si, predal pár juncov a sobral sa do mesta v druhej stolici kde bola súdna stolica. Tu najprv vyzpytoval sa po krčmách o advokátoch a keď počul, ktorý je najdrahší, šiel ta, lebo myslel, keď je drahý, musí byť aj „tuhý fiškál“. Rozpovedal svoju vec, podpísal plnomocenstvo, složil preddavok pätdesiatku a šiel spokojný — do krčmy. Upíjal si a myšlienky sladké rojily sa mu v hlave, už videl, ako predávajú Kučerovo gazdovstvo a on ho kupuje, ale hop! zamračil sa a nevdojak pozrel na ľavý bok haleny, kde mal mešec. Akiste mu prišla na um vkladná knižočka, ktorá už veru dobre ztenkla…

Pravota pred súdnou stolicou sa započala a trvala roky. — Každý rok prišla komissia a nový výrok. Kmeť vždy prehrával, appeloval a — platil. Vkladnú knižku a dlžobné úpisy pobral parom, ba už tu i tu i dáky kus statku musel sa odpredať na trovy. Že v dome Kmeťovom nešlo tak, ako by malo ísť, vidno z toho, že každý od Boha večer vidíme nášho Štefana v krčme. Žena jeho nesmie ani plakať, lebo hneď všetko hádže o zem.

Prešly roky. Kmeť prehral pravotu a musel platiť, na čo mu krčmár Áron musel 100 zl. požičať. No Kmeť bol už naučený „po pánoch chodiť“, nemal ešte pokoja, ale pravotu obnovil; avšak nedožil jej skončenia, ktoré by iste bolo bývalo také, ako prvé. Pálenka položila ho do postele a on kajúcne zomrel v náručí trpelivej ženy, ktorá musela predať posledný pár volov, aby ho mohla čestne pochovať a — pravotu proti Kučerovi zastaviť. Keď neskôr i ona odberala sa do lepších krajov, kládla na srdce svojim deťom, aby sa chránily „chodiť po pánoch“, t. j. pravotiť sa, lebo že je to hotový úpadok.