Človek a pes

Bol sparný letný deň. Slnce pražilo a vzduch bol ťažký a prachom presiakly. Ulice našej dediny boly mŕtve. Všetko, čo nebolo na poli, utiahlo sa do chládku. Človek je v takýto čas mdlý, nenájde si miesta. Znoj šibe telo. Čo máš robiť v takýto psí deň? Vezmeš si plavky, uterák a mydlo a ideš sa kúpať do neďalekého Dunaja. Idúcky, aby ti veselšie bolo, pozveš si suseda; cestou stretneš sa ešte s dvoma-troma známymi, — a hľa, už nás je hŕbka.

Všetci sťažujeme si na horúčosť, rozpíname si košele a takmer ustavične utierame si pot s čela. Rozhovor viazne. Vôkol nás panuje tichosť, len kedy-tedy ozve sa z diaľky hrkot voza. Zrazu počuť bôľne skučanie. Opakuje sa. Čo je to? — A hľa, v bočnej ulici leží pri vrátach stúlený pes. Okolo neho stojí troje 6 — 8-ročných chlapčísk. Jeden z nich švihá psa hrubým pastierskym bičom, až mu kožu presekáva. Pes za každým švihom spískne a chlapčiská sa škodoradostne rehocú.

„Hrozná surovosť," zvolal jeden z nás.

„Dáte mu pokoj!“ skríkol druhý, keď videl, ako chlapčisko rozkrútilo bič, aby švihnutie bolo čím bolestnejšie. Bič zasvišťal a pes tak bolestne zaskučal a zavyl, až človeku mráz prebehol po tele. Bežali sme k nim, aby sme ich poriadne vymlátili a tak znemožnili ďalšie trýznenie psa. Ale fagani rýchlejší boli ako my, pobrali nohy na plecia a rozutekali sa každý v inú stranu. Pribehnúc na miesto mali sme čo vidieť. Úbohý pes bol zakrvavený, skučal od bolesti a triasol sa na celom tele. Hodil som mu kúsok chleba, veď som si vzal so sebou trochu na olovrant. Ani nepozrel naň.

„Hrozne je doriadený!“ zvolal penzista, učiteľ Kôstka. „To je hotový škandál, aké sú to skazené chlapčiská. Čo len bude z nich, keď dorastú!?“ vydýchol si ustarostene. „Také niečo sa za našej doby nestalo,“ dodal ešte povedome.

„Ale dajže pokoj. Načo to citlivuškárstvo?“ skočil mu Konôpka do reči. „V terajšej dobe takáto maličkosť ťa má rozčuľovať?“

„Ale čo nás tu budete otravovať vaším už otrepaným mudrovaním, veď o ňom už aj vrabce čvirikajú na streche,“ zahriakol Kôstku Jano Košnický. „V tejto zápare. No kto to len videl,“ šomral ďalej. „Radšej sa shovárajme o psoch, veď teraz sú tie pravé psie dni.“ A nečakajúc na súhlas prítomných, začal hneď rozprávať.

„Môj starý otec bol farárom vo V. S. Dávno to bolo. Mal jedného psa, volali ho Milordom. Všetci domáci ho mali radi, lebo bol verný a priateľský. Starého otca každý deň, keď išiel odbaviť raňajšie služby božie, odprevadil až ku kostolu a z tadiaľ sa potom vrátil domov.

V jedno ráno ho tiež odprevádzal. Zrazu zjaví sa cudzí pes a beží oproti nim. Hlavu mal k zemi sklonenú, sekal zubami a z pysku tiekla mu pena. Milord, ako ho zbadal, zastal, zaskučal a v druhom okamihu hodil sa na zbesnetého psa. Starý otec zdúpnel, no hneď sa spamätal, bežal na faru, vzal pušku a ponáhľal sa Milordovi na pomoc. Za ním bežal sluha s vidlami. Starý otec, keď Milord odskočil, zastrelil besného psa. Medzitým Milord skučal od bolesti a lízal si rany.

„Hľa, zachránil mi život a teraz ho musím zastreliť,“ vzdychol si starý otec a priložil hlaveň pušky k lícu.

Milord pozrel naňho.

„Pohľad jeho takú výčitku vyrážal,“ ako potom často hovorieval, „že som nebol schopný doňho streliť, ale som dal flintu sluhovi. Odvrátil som sa, aby som nevidel jeho skon, — a hanba sem, hanba tam, slzy ma zalialy. Ešte aj teraz, keď si naň spomeniem, vždy sa mi zjaví pred očami ten jeho zvláštny, smutný pohľad.“

Na chvíľku zavládla tichosť.

„Mal som aj ja jeden zvláštny prípad so psom,“ začal Malík. „Neďaleko mňa býval domkár Varecha. Mal psa Bodríka. Každodenne chodieval som popri Varechovom dome, i nejeden raz videl som Bodríka zohrievať sa na slniečku pri uličných dverciach. Bodrík bol strednej veľkosti, hybký, svalnatý, čiernej srsti, len kde-tu s bielymi škvrnami na nej. Zprvu nevšímal som si ho mnoho, ale raz vzbudil vo mne zvláštny záujem. Stál som v izbe pri otvorenom obloku a hľadel som len tak bezmyšlienkovite na ulicu. Vidím, ako nesie Varechová vodu z blízkej studne, pri nej drobčí jej päťročný chlapec a Bodrík okolo nich obskakuje a stále mrdká chvôstikom. Oproti prichádzala jej kmotra. Obe zastaly. „Kde si bola? Čo robíš? Ako sa máš, kmotrička?“ — I začal sa medzi nimi rozhovor.

Varechovej oťažela krhla v ruke, i spustila ju na zem. Malý Miško zastal si ku krhle, Bodrík sa túlil k nemu. Miško ľavou rukou objal mu šiju, druhou začieral do krhly a počal umývať Bodríkovu hlavu. Varechová s kmotrou stály zľava a zprava, takže krhla, chlapec a pes boli v prostriedku. Ženy, nuž ako ženy, hneď sa pohrúžily do látky rozhovoru a nezbadaly, čo sa deje medzi nimi. Medzitým chlapec stále zmáčal dlaň do krhly a vážne umýval Bodríkov ňucháč. Pes sa nehol, trpezlive znášal Miškovo riadenie.

Obraz bol taký komický, že som sa musel hlasite zasmiať. Ženy prekvapene pozrely na mňa. V ich pohľade vyčítal som otázku, prečo sa smejem?

„Pozrite sa, čo sa medzi vami robí,“ povedal som a smial som sa ďalej. Miško práve vtedy začrel do krhly a pokračoval v umývaní Bodríka. Myslel som, že obe ženy vypuknú v smiech, tak ako ja, ale stalo sa niečo iné. Varechová pri videní Miškovho výčinu ostala ako obarená. Zahanbila sa a v druhom okamihu celou silou kopla Bodríka do boku, až bôľne zaskučal a potom ukrivkujúc a stále skučiac bežal domov. Miškovi sa tiež dostaly za údel so dve neúrečné buchnáty. Zjačal, potom stále revúc utekal za Bodríkom.

„Prečo ich bijete, veď nič zlého neurobili? Mali ste sa aj vy zasmiať.“

Ale zahanbená Varechová bez slova vyliala vodu z krhly a vrátila sa k studni. V náhlosti zabudla sa aj od kmotry odobrať.

„Hľa,“ pomyslel som si: „ja som príčinou výprasku dvoch verných priateľov. Čudné, jednému je do rozpuku to, čo druhí považujú za potupu, — a vyvŕšia sa potom na treťom, úplne nevinnom.“

Od toho dňa počal som sa zaujímať o Bodríka, — a mal som aj prečo. Veľmi rád mal deti. Keď sa na ulici s Miškom hrali, vždy bol pri nich a bdel nad nimi. Ak šiel statok s poľa, nuž každú kravu, ktorá sa blížila k deťom, zúrivým brechotom odohnal, potom sa vrátil k nim, skákal, obšmietal sa okolo nich, krútil chvostom od radosti, veselo zaštekal, ako by sa chcel pochváliť a tiež posmeliť deti, aby sa nebály, veď ich on chráni.

Ale nadovšetko chcel Miška. Koľko ráz som sa divil jeho trpezlivosti, keď ho Miško ťahal za uši a to tak krute, až zaskučal. Ale zato neodišiel od neho, ale si sadol k nemu a prizeral sa ako chlapec hurádzga s blatom. Keď však zbadal iného psa na ulici, skočil k nemu, aby ho odohnal, aby dákosi neublížil Miškovi.

Ešte jednu zvláštnu obyčaj mal Bodrík. Každý deň, keď bolo pekne, vyšiel si na prechádzku, a to za rána a popoludní. Často som ho vídal, ako drobčí prostriedkom ulice. Neobzerá sa ani napravo, ani naľavo, len keď príde k niektorému morušovému stromu, pozorne ho obíde, ovonia, zadnú labku zodvihne a beží ďalej. Prebehne takto každý deň niekoľko ulíc, už vopred do svojho programu vzatých a potom sa pekne-krásne vráti domov. Ale smer svojich prechádzok často mení, bezpochyby preto, aby mu nezovšednely.

Na prechádzke stretol sa so známymi už súdruhmi. Pri každom takomto stretnutí nastalo medzi nimi oboznamovanie, obskakovanie, radostné štekanie, zápolenie v behu a to trvalo, kým nezunoval a nevrátil sa domov.

Ale beda bolo cudziemu psovi, ak sa zatáral do Bodríkovho revíru. Len čo ho náš Bodrík zbadal, hodil sa naňho bezohladne a to i vtedy, keď bol patričný silnejší. Zavrčali jeden na druhého a už boli v klbku. Bodrík vždy ostal víťazom, lebo keď zbadali susední psi ruvačku na ulici, hneď sa sbehli, udreli na votrelca, ktorý sa potom len s ťažkou mukou oslobodil od nich a utiekol náležite dokmásaný z Bodríkovho okresu. Bodrík, ako pravý víťaz, chladnokrvne drobčil domov.

Čím ďalej som ho pozoroval, tým sa mi viacej pozdával. Chcel som sa s ním lepšie oboznámiť. Ale to nešlo ľahko. Keď som išiel popri dome jeho gazdu a on sedel na preddomí, prihovoril som sa mu, ale on ani uchom nemrdol. Sedel nehybne a len na okamih zagánil na mňa okáľami, takže mi hneď chuť odpadla od ďalšieho pokusu. A keď bežal popri nás, vracajúc sa domov s prechádzky, volal som ho: „Bodrík, tuto na, poďže už raz, potvora mizerná,“ a plieskal som si pritom aj na kolenách, len aby bolo čím vábnejšie. Ale on? Kdeže by. Nedržalo za hodné ani len pozrieť na mňa, čudo jedno, ale bezstarostne išlo svojou cestou. Hodil som mu kúsok chleba, ba aj koštialik, ale ani na to sa nechytil.

„No, nech ťa mútna voda nesie,“ zašomral som nahnevaný a vrátil som sa do izby. Zdalo sa mi, že je príliš hrdý a verný, ako by sa mal s hocikým kamarátiť. Raz, keď ležal na preddomí, chcel som ho pohladkať. Postavil sa bojovne proti mne, zavrčal a vyceril biele, ostré zubiská. Odišiel som ako obarený a bol som rád, keď mi nohavice ostaly celé.

Od toho času, keď Miško umýval v krhle Bodríkov ňucháč, minuly dva roky a ja, napriek všetkému úsiliu, nevedel som vzbudiť v Bodríkovi sympatiu.

Ale raz, keď som išiel na obed domov, stretol som sa s Varechovou. Niesla zase krhlu vody, to sa rozumie, Bodrík išiel s ňou.

„Čo je to s tým vaším Bodríkom? Chcem sa s ním silou-mocou skamarátiť, ale on nič, len vrčí na mňa.“

„On je už, prosím pekne, taký. Nikoho nechce okrem nás. A viete, aký je strážny?“ chválila ho. „Beda tomu, kto by sa opovážil v noci k nám.“ Zbadal som, že jej lahodí môj záujem o Bodríka. „Ale keby ste vedeli, aký je prieberčivý. Na kôrku už ani nepozrie, chcel by len samé lahôdky a na ne veru nestačíme.“

Bodrík, ako by nič, stál pri svojej gazdinej a len kedy-tedy šibol okom na mňa, ako by chcel vybadať, o čom hovoríme.

„Ale sa ponáhľam,“ pokračuje Varechová, „už je poludnie a obed ešte naširoko. Mám sa čo napočúvať, keď mi príde muž domov,“ — a už brala krhlu a pohla sa.

„A ty, Bodrík, nič nepovieš?“ spýtal som sa.

A hľa, div-divúci. Bodrík pribehol ku mne, skočil na mňa a jeho predné labky oprely sa mi na prsiach.

Zľakol som sa, ale hneď nato zbadal som, že je to znak priateľstva. Objal som mu driek, privinul ho k sebe a pohladkal mu hlavu.

Varechová obzrela sa a prekvapená nad tým, čo sa stalo medzi nami, zvolala:

„No, či ho vidíš, kto by sa to nazdal, že vás Bodrík zachce. Vy ste ozaj veľký majster, keď ste si ho vedeli privábiť.“

„Sám neviem,“ odvetil som, „čo mu dnes napadlo, veď je tomu už dva roky, ako sa s ním trápim.“

Bodrík, keď počul gazdinej hlas, odskočil odo mňa a šiel s Varechovou pokojne, ako by sa nič nebolo stalo.

Od tohoto okamihu počalo sa naše kamarátstvo. Keď bežal ulicou a ma zazrel, priskočil ku mne, zaštekal veselo, — mal to byť asi pozdrav — a hneď nato len-len čo som ho stačil pohladkať, bežal ďalej, pokračujúc vo svojej zvyčajnej prechádzke. Ale keď ležal pri uličných dverciach a chcel som ho potľapkať, zavrčal a vyceril na mňa zuby. Lež to vrčanie už nebolo také zlostné, ako predtým. Časom odvykol aj od toho a ja som ho kedykoľvek bez bázne potľapkal. S času na čas donášal som mu v papieri zabalené koštialiky a iné odpadky od obeda. Za ameň ich pohltal.

Bodrík sblížil ma aj s Varechovcami. Keď stál z nich niekto na preddomí, zastal som, aby som sa s nimi trochu poshováral. Takmer za každým predmetom nášho rozhovoru bol aj Bodrík.

Kamarátstvo moje s Bodríkom trvalo dosť dlho. Ale ako to už býva na svete, že každá pieseň má svoj koniec, tak sa to stalo aj s mojím Bodríkom.

Bolo to v nedeľu večer, keď som išiel z biografu. Dávali tuctovú operetu, — i pohvizdoval som si cestou melódiu šlágra. Noc bola tmavá. Žiarovky hodne vzdialené jedna od druhej chatrne osvetľovaly ulicu. Kroky rozchádzajúcich sa z biografu pomaly umĺkly, počínala sa pravá nocná tíšina.

Zrazu doletel ku mne z diaľky zachríply chlapský spev. Nato zamiešal sa ženský hlas. Spev prestal, miesto jeho počuť bolo hrešenie, krik, plač.

„Pomoc, ach, veď ma zabije, ožraň jeden…“ kričí žena.

Celý prestrašený ponáhľam sa v tú stranu, zkadiaľ som počul krik.

Idúcky vidím ľudí shŕknutých na ulici. Stáli ticho, len kde-tu počuť bolo nejakú poznámku. Ani jeden sa nepohol, aby išiel pomôcť.

Zrazu vidím ženskú postavu vybehnúť na ulicu. Niesla na rukách plačúce dieťa.

„Veď je to Varechová,“ poznal som ju a hľa, za ňou beží Miško a kričí, čo mu hrdlo stačí: „Mama moja, počkajte ma,“ a reve, ako by ho párali. Varecha stál vo dverách a hrešil a vyhrážal, že ma až mráz prechodil. Zrazu počujem nejaký hurt, za tým pád na ulici a hľa, za Varechovou a Miškom uháňa Bodrík. Preštvieral sa cez plot, aby sa mohol dostať k nim.

„Čo sa stalo?" spýtal som sa vonku stojacích.

„Varecha, viete, ako to už s ním býva, prišiel domov opitý, narobil krik a keď mu žena dohovárala, začal ju biť, len sa mu s mukou vytrhla a utiekla.“

Keď som išiel popri jeho dome, nemohol som sa zdržať, aby som mu nepovedal:

„Človeče, čo robíte taký krik v noci. Hľa, koľko ľudí sa shŕklo, veď vám to bude len na hanbu. Choďte si pekne ľahnúť, keď sa vyspíte, zase bude všetko dobre.“

„A čo vás do toho, čo robím? Čo sa miešate do cudzích vecí?“ kričal na mňa a od jedu rukami lomcoval.

„Veď ja som len dobre chcel,“ odvetil som trochu zahanbene, a išiel som domov.

Od tých čias sa Varecha hneval na mňa. Nemohol mi odpustiť, že som ho vraj zahanbil pred národom.

Od tej udalosti minuly tri dni, ako som nevidel Bodríka. Ako čo by sa bol prepadol. Ulica sa mi tiež zdala byť pustou, keď som ho nevidel drobčiť po nej. Pred domom tiež nevylihoval.

„Čo je to? Čo sa s ním stalo? Či ho nechcú pustiť von a či čo?“

Na štvrtý deň, keď som išiel popri nich, vidím Bodríka ležať na preddomí. Zadné laby mal skrčené pod seba, predné napred vystreté a hlavu si oprel na ne. Ležal nehybne. Inokedy, keď ma zazrel, hneď mrdkal chvostom. Teraz nič, ako by bol zmeravený. Zohol som sa k nemu a prešiel som mu dlaňou po chrbte.

„Bodrík, čo je to s tebou, veď sme sa už dávno nevideli.“

Ani na hladkanie, ani na môj hlas sa neozval.

Prizriem sa mu bližšie, — i vidím, oči má krvou nabehlé a uprené pred seba. Nepohly sa, aby pozrely na mňa. Čo je to? Hrdlo mu je hrubé, opuchlé. — Ešte raz som ho jemne pohladil po hlave a odišiel som.

Viac som ho nevidel.

O týždeň dozvedel som sa: Varecha roztĺkol sklo, vložil ho do chleba a dal Bodríkovi zjesť. Takto sa mi chcel pomstiť za tú potupu, ktorú som mu vraj urobil pred národom.

Tak, hľa, nevinný pes Bodrík životom zaplatil naše kamarátstvo. Zadlho sa vzpieral, kým mi nepodľahol, — a to mu donieslo smrť. Bez všetkej sentimentality vyznám: nezabudol som naňho a bohvie prečo, vtedy, keď mi príde na um, napadnú ma ťažké myšlienky.

*

Medzi hovorom ani sme nezbadali, že sme už vo vrbine, ktorá venčí brehy Dunaja. V chládku bujných vŕb a osík sme si vydýchli. Horúčava klesla a čistý vzduch i svieži vetrík, prichádzajúci od veľtoku, nás osviežil. Onedlho zpomedzi stromovia a krovia zaleskla sa hladina Dunaja a my osviežení zrýchlili sme chod a už sme stáli na jeho brehu. Pod nami udierala voda o breh a zašumela.

Zabudli sme na všetko, i na Bodríka. Shodili sme so seba znojom premoklé šaty a v druhom okamihu oddali sme sa pôžitku kúpania.

1935