Búrka

— Mara, pozriže, akie strapčiská, — hovorí Ďuro Bahra svojej žene, ktorá za ním hrabličkovala, aby vinica bola čistá a úhľadná ani panenka.

— Ako by ich len nacápal, — pokračuje, — toľko je ich na tomto koreni. Nech sa nehnem odtiaľto, ak nevytlačím z nich dva litre. A hľa, začínajú aj bronieť. Budeže to za úroda, ak ju Pán Boh zachráni od škody. Môže dať prinajmenej tridsať okoví.

— Veru sa neúrečne kiaže, — odvetí Mara. Vystrie sa a oprie sa na porisko motyky. — Veď aj načim, lebo budeme mať starosť, ak si syna oženíme na jeseň.

— Ešte nám aj zbudne, budeme mať čím ponúkať na takto rok aj pri svážačke, aj pri mlatbe, ak len dačo nepríde na ňu, — odvetí Ďuro a pokračuje v kropení viniča. Na chrbte má striekačku, v ruke drží rúrku. Z nej drobulinko, ako hmla, sype sa na hroznové listy roztok svetlého liadku. Rady, za ním už osušené, dostaly zelenkavo-belasú farbu. On sám nelíši sa veľmi od viniča, veď mu šaty i klobúk tak vyzerajú, ako by boly starobylou patinou pokryté.

Mara si ešte oddychovala. Tvár jej od horúčosti zrudla. Oplecko jej bolo od potu premoklé.

— Uf, ale je len zápara. To je už do nevydržania, — a sukňu si odliepa od spoteného tela. — Už je to nie ani s dobrým, veď sa človek má zažať, a ustavične ma morí smäd. — Slamený klobúk so širokou particou potisla si do tyla, aby si mohla utrieť pot s čela.

— Vezmi krčah a naplň ho z najbližšej studne, podaj potom aj mne, veď, hľa, aj ja som samá voda. A keď pôjdeš popri Curke, hoď jej do šaragieľ trochu trávy.

Mara sa pohla, idúcky vytiahla zpod kríka krčah a vyliala z neho už oteplenú vodu. Na kraji vinice stála o voz priviazaná kobyla: Curka. Nad ňou vznášal sa celý roj múch a ovadov. Chuderka, ustavične kopala nohami, hlavou oháňala sa s boka na bok a šľahala sa chvostom. Dolu šijou a chrbtom tiekly jej tenké pramienky krvi, ako ju ovady dohrýzly.

Mara prešla jej rukou po chrbte, odohnala dotieravé mušiská, vzala otiepok trávy a hodila jej do šaragieľ, no, Curka ani neprivoňala, ale ustavične sa bránila hmyzu.

— Hádam sa už ide svet zapáliť, — šomrala si pod nos a ponáhľala sa k studni. — Takáto zápara, veď je už do zadusenia. — A zasa odliepa sukňu, ba aj opliecko si rozopäla na hrdle, tak, že sa jej zabelelo poprsie, čo robilo zvláštnu protivu s ohorenou, na červeno rozpálenou tvárou. Príduc k studni, vytiahla vodu, napila sa hneď z vedra plným dúškom. Vydýchla si zhlboka, odľahčilo sa jej. Naliala do krčahu a ponáhľala sa k mužovi. Čakal ju už netrpezlive.

— Daj sem krčah, nech sa ovlažím, veď mi už jazyk ide prischnúť k podnebiu.

Priložil ho k ústam a už lial vodu do seba.

— Ejha, či je len dobrá, — vzdychol si zhlboka. — A teraz do roboty!

Ale práca išla len s mukou, lebo o chvíľu už ich zase trápil smäd.

— No, to som ešte nezažil, — a pozrel starostlive hore.

Nebo bolo čisté ani sklo. A jednak bolo také čudné, bezfarebné. Slnko, pozbavené oslepujúceho jasu, sypalo na zem množstvo žhavých lúčov, ako by ich bolo najprv cez mliečne sklo precedilo. Neďaleké pohorie Fruškej Gory zahalené bolo do hustého závoja vodných pár, ktoré sa zdaly vystupovať z Dunaja pozdĺž nej tečúceho. Ponurú náladu zväčšovala teskná tíšina. Nezavial vetrík, vtáčí spev sa neozval, ba ani len vrabček-jarabáček nepreletel. Ovocné stromy boly pozbavené sviežej zelene. V ustavičnom mihotaní vzduchu čudne sa zrkadlily ďaleké predmety.

A hľa, nebadane, tam od Babieho Kúta, zjavil sa biely obláčik, za ním druhý, tretí. Neobyčajnou rýchlosťou rástly a spájaly sa dovedna. Ich spodná časť dostáva popolavu farbu, kým vrchná časť šíri sa vejárovite a skveje sa ako zmrzlý sneh na holiach.

— Bude niečo, — hovorí Mara a ukazuje rukou na oblačnú stranu.

— Aj mne sa tak zdá, — odvetí Ďuro. — Musíme sa poponáhľať, aby sme boli čím skôr hotoví.

Chytili sa znovu do práce. Na konci radu zastali. Západná časť neba bola zatiahnutá hustou, tmavopopolavou chmárou. Bez oddychu pustili sa do nového radu. Pot tiekol im s tváre a stály smäd ich moril.

— Už nevydržím, — vzdychla a bežala ku krčahu.

— Daj aj mne.

Doniesla mu. Preglgol. — Aká je teplá, — a odpľul.

Slabý, temer nebadaný vánok ich ovial.

Blyslo sa. O hodnú chvíľu, ako by zpod zeme, zadunelo.

— Ďuro, čo by sme, hádam, išli, môže nás zastihnúť.

Muž zastal, obzrel sa. Videl, ako sa mrákava šíri pozdĺž Dunaja. Ustavične sa v nej blýskalo a kedy-tedy tupo zadunelo.

— Obíde nás, tiahne na Sriem. Dovŕšime, máme už len kúsok.

Pokračovali ďalej.

Stmelo sa. Tmavý oblak zastrel slnko. Mrákava čím ďalej, tým je tmavšia. Pred ňou ženú sa neobyčajnou rýchlosťou špinavobiele zdrapy hmlí. Mračno je tak nízko, že sa zdá dotýkať zeme. V ňom ustavične vrie, hučí.

— Jaj, Hospodine. Čo to len bude, veď to hučí ľadovec. Ďuro, nechajme všetko tak, utekajme, lebo nás tu zastihne. — Nečaká na odpoveď, ale beží k vrchným šatám, čo si ich bola shodila, keď začala prácu. Len čo si obliekala kabátec, vidí, ako sa zdvihol mohutný stĺp prachu. Dvíha sa, šíri sa. Zrazu zahučí víchor, a to takou silou, že sa ledva držia na nohách. Prach derie sa im do úst, do očí.

— Jaj, beda, prebeda. Kdeže mi je klobúk? — vykríkla zúfale a pozrela hore. I vidí, ako ho vetrisko nesie, ako vše vyššie a vyššie krúži medzi steblami slamy, zdrapmi papieru, lístia a iných smetí, ktoré víchor vzal so sebou. Zastala na chvíľu od prekvapenia, ale potom dala sa do behu. Zrazu draps. Zachrapčalo, i videla, ako sa oddrapil hrubý konár s marhuľky. Padol jej temer pred nohy. Odskočila ako postrelená a utekala, čo jej para stačila. Muž uháňal za ňou. Striekačka hompáľala sa mu na chrbte s boka na bok a pozostatok roztoku vše sa mu vyčľapol na šiju.

Blyslo sa, až ich oslepilo a v tom okamihu strašne zarachotilo. Padla hrubá kvapka pred nimi a rozpraskla sa na zemi, za ňou druhá, tretia… A, ľaľa, niečo odskočilo od zeme. Bielo je, ľad je.

— Jaj, Bože môj, — zaúpela.

Dobehli k vozu. Curka sa od ľaku spína, trhá. Chytro vzali pokrovec a plachtu s voza, prehodili na seba a vtiahli sa pod voz. Spustil sa veľký ľadovec. Padal na dno voza a taký lomoz narobil, že sa nazdali, že prelomí dosky nad nimi. Ustavičný blesk a treskot oslepoval ich a ohlušoval. Jeden k druhému stúlený, do poslednej nitky premoklí, kväčali. Cez škáry dosák cedila sa im voda na chrbty a aj odspodku ich podmývala. Mara triasla sa od strachu, ale aj od zimy ani osika. Za každým udretím hromu strhla sa a ešte tesnejšie pritúlila k mužovi, ako by bola u neho hľadala ochranu.

— Ach, veď sa to už, hádam, začína súdny deň, — zašeptala.

— Ach, Pane Bože, zmiluj sa. Ach, Pane Bože, zachráňže, — modlil sa muž a stále opakoval: — Ach, Pane Bože, zmiluj sa, Ach, Pane Bože, zachráňže.

Ale keď búrka nepopúsťala a stále besnela, nedalo mu pokoja, zohol sa ešte väšmi a s námahou vystrčil hlavu zpod voza. Klobúk sa mu pritom zošuchol. Mal čo vidieť. Ľadovec sa sypal neustále, a kde padal, tam všetko zmlátil. Pri svetle blesku videl, ako listy a strapky odfúkajú, alebo rozstrapkané a zlomené visia nadol. Medzi radmi belel sa nahromadený ľad.

Už je po nádeji. Všetka práca, námaha do knôta zmarená. Od žiaľu temer zaplakal. Zrazu prišlo mu na um: — Ako to len bude, keď jemu zbije ľadovec a druhí budú mať? Ako sa len bude dívať na oberačku iných? A ešte keď povezú plné sudy domov, a to v sprievode veselého spevu a hulákania. A on už zavŕšil, a to do poslednej kvapky. To je predsa niečo hrozného, ukrutného. — Vo veľkej úzkosti vzdychol si z hlbín srdca: — Ach, Pane Bože, po všetkých. Ach, Pane Bože, po všetkých.

Znenazdajky padol mu na hlavu kus ľadovca, a to takou silou, že sa mu až v očiach zaiskrilo. Chmatol si rukou na udreté miesto. Pocítil tam niečo teplého, vlažného. Pozrie si na prsty, i vidí krv na nich.

— Mara, nie je dobre, ľad mi prebil hlavu… Ach, čo sa len stalo s Curkou, — skríkol zúfale. Len teraz mu prišla na um. — Bezpochyby ľad ju poprebíjal, ba možno aj dotĺkol. — A zas nová starosť začala ho moriť: — Ozaj, či je na žive? — Načúval, či nepočuje šibnutie chvosta, pohnutie nohou alebo fŕkanie. Nič nezbadal.

— Nešťastie neprichádza samo, ale vlečie za sebou celý rad, — vzdychá Mara. — Ach, prečo to le-en prišlo-ó na na-ás? Či sme-e my u-už tí naj-horší-í, že sme takto-ó trestaní-í? — horekuje žena.

Ale, hľa, víchor slabne, ľad redšie a redšie padá, blýskanie a hrmenie sa vzďaľuje, aj svetla pribúda.

Ako znenazdajky priletela, tak chytro sa aj vzdialila tá Sodoma a Gomora.

Napolo skrehnutí a dolámaní od nepohodlného čupenia pod vozom, vyliezli horko-ťažko zpod neho. Ďurova prvá starosť bola pozrieť na Curku. Stála ešte. Hlavu mala k zemi sklonenú, chvost stúlený k nohám, hrivu prilepenú k šiji. Kde-tu zpod preseknutej kože vyvierala jej krv. Triasla sa na celom tele. Šiel k nej a pohladil ju. Utrel jej zásterou chrbát. Neprehol sa jej. Začal ju zubadliť. Ledva stála na nohách.

— Ej, Curka, Curka, už sme my len doriadení, — prihovoril sa jej a oči nabehly slzami. Inokedy bola by obrátila hlavu ku gazdovi, ale teraz stála nepohnute, ani len uchom nestrihla.

Žalostné to bolo priahanie, a ešte žalostnejší pohľad na vinohrad. Temer lístku nebolo vidieť na viniči. Holá loza trčala hore, aj tá bola hodne doráňaná. Orašmané stromy podobaly sa ozrutným kostrám.

Nemo si sadli do voza. Curka len-lenže vládala pohnúť.

— Len hajde, len hajde, napred, — bodrí ju gazda, — aby si čím skôr prišla do suchej, teplej stajne. Neboj sa, posteliem ti slamy po kolená. Zohreješ sa, aj kukurice dostaneš za vrecko.

A Curka ako by bola rozumela, vystrela sa, napäla sily a drobným krokom blížila sa k dedine. Pod jej kopytami zavŕžďal ľad a špinavá, blatistá voda rozpraskla sa na všetky strany.

Mara, zmorená žiaľom, sedela pri mužovi. Ďuro zasa obzeral sa na všetky strany i videl: všade stopy pustošenia. Aj vyšný, aj nižný sused práve tak postrádali, ako on. Áno i druhý… tretí, štvrtý… všetci boli rovnako navštívení, lebo búrka zachytila značný kus chotára.

A hľa, utrápená tvár sa mu vyrovnáva, uspokojuje. Ako by aj nie, veď prosba jeho bola vyslyšaná: — Pane Bože, po všetkých! — Navštívenie prišlo na všetkých a preto nebude ani škodoradostí nad jeho strádaním, ani on nebude závidieť iným božie požehnanie. Všetci rovnako postrádali a preto ľahšie mu bude znášať zmar svojej práce, námahy a znoja.

(1931)