O strigách na Slovensku

Roku 1590. postavený mestský dom slob. kráľ. mesta Krupiny^[1] obsahuje v sebe dosť bohatý a dobre zachovaný archiv.

V archive tomto našiel som smutné rozpomienky na poveru XVII. a XVIII. storočia, jej súdobné stíhanie a krvavé káranie. Je tam totižto slovenský starý rukopis, obsahujúci v sebe súdy, nad domnelými strygami vedené. Prvý zo zachovaných súdov je od 13 júla 1675., poslední ale od 20 júna 1744. Sú tam spolu i nástroje, ktorými pri výslechu trýznené a ku výpoveďam nútené bývaly ubohé obete ľudského bludu.

Predovzal som si teda prítomne obznámiť ctené čitateľstvo s týmže rukopisom a s tými trýzňostrojmi, aby ono nadobudlo si pojem o duchu tých časov, v ktorých blud ešte natoľko panoval nad rozumom ľudí, ináč i učenosťou i hodnosťou vynikajúcich. Ovšem i učenosťou i hodnosťou vynikajúcich, lebo spomenutý rukopis obsahuje v sebe súdobné pokračovanie magistrátu Krupinského, ku ktorému s veľkým lichotením obraciavaly sa mesta hornieho Uhorska v najzáhadnejších záležitosťach, ako k prvému areopagu hornieho Uhorska.^[2]

Prv nežli bych však prikročil k samej veci, za potrebné držím pripraviť Vás k tomu úvodom.

Plodnicou bludnej mienky o strygách je povera.

Pravdu si nadobúdza človek lebo vedou alebo vierou. Vedou, keď vlohami svojho vlastnieho zdravého rozumu nahliada a nachodí ju. Vierou, keď istý o pravdomluvnosti auktority príjma ju de forma od nej, bar jej podstatu quoad materiam nenahliada. Opak i vedy i viery je povera. Poverou zaslepený človek omylne svojím umom lebo prijíma bytnosti, ktorých v skutočnosti niet, ako ku pr. je viera na mátohy atď.; lebo privlastňuje bezsmyselným slovám a skutočným bytnosťam silu, ktorú nemajú, ako ku pr. sú výpovede pri začítovaní a prikladaní mrtvej kosti na bôle atď.; alebo pripisujú výsledky takým príčinám, ktorými oni niesú uskutočnené, ako ku pr. prichodenia z očí, výhra na čísla snivané atď.

Poveru nachodíme u všetkých pohanských, a to i vzdelaných národov. Už Virgil (Eclog. VIII, 95) ospevuje byliny a tajné prostriedky, ktoré — vraj — premeňujú človeka na vlka, z hrobu vyvádzajú mrtvých a prenášajú siaťa na pole cudzie. No panovanie povery nad rozumom ľudským toľké bolo, že i samé kresťanstvo až dosial nebolo v stave vymaniť človečenstvo z jarma povery. Ona — hľadiac na slovanský národ — panovala i nad vrstvami slovanského národa, a jej žezlo nad ľudom nedalo sa ešte zlomiť ani dosial.

Základom povery nenie vždycky prehnanosť v náboženstve, lebo sú časté úkazy, ktoré niesú v žiadnej spojitosti s náboženstvom, ako sú ku pr. hospodárske a lekárske povery. Tým menej čistá idea náboženstva je matkou povery, lebo ono povery náboženských streštencov odsudzuje a zakazuje, ako ku pr. veštenie budúcich len prihoditeľných vecí kroz Bohom neposlaných prorokov(?).

Základom povery je všetečnosť, ľahkomyslnosť a ohraničenosť rozumu ľudského. Čím vätšie sú tieto, tým viac je povery. Rozum ľudský žene sa všetečne za poznaním príčiny udalosti, a neznajúc udať skutočnú príčinu, ľahkomyselne príjme za ňu takú, ktorá sa prvoprve objaví jeho obrazotvornosti, alebo naopak pripíše to tak rečenej náhode, t. j. výsledku bez predchádzajúcej činnej príčiny. O tomto hovorí Aristoteles: „Ubi parum ingenii, ibi plus fortunae“, t. j. čím kto menej má zdravého rozsudku v poznaní dejstvujúcich príčin, tým viac pripisuje náhode.

Na tento základ povery zdá sa poukazovať i samé slovenské slovo povera čili pavera. Znatelia slovenčiny zaiste vedia, že lebo neopravdivým, zpotvoreným a len napodobneným veciam prikladá sa náslovie s predložkou „pa“, ku pr. tvora a patvora, vlna a pavlna, delaný a padelaný atď.; alebo tým veciam, ktoré v sebe majú len ostatky a odpadky veci opravdivej, ku pr. hräb a pahräb, bierky a paberky. Dľa toho pavera lebo označuje veci neopravdivé alebo ostatky z bludov pohanských.

Medzi najhlavnejšie a spolu najrozšírenejšie oddiely povery náleží strigunstvo, strížstvo, čarodejníctvo, vrážodejníctvo a podobné bludy ľahkovernosti ľudskej.

Nebudem sa dlho baviť pri hladaní pôvodu tohoto slova. Striga lebo vzato je z latinského strix, strigis, alebo utvoreno je podobné z latinského stria. Tamto znamená jedon druh nočnej sovy (asi upiera), ktorá dľa domnenia starých Rimanov v noci ssiala krv spiacemu, a tak prenesené je na nočnie mátohy a strigy (striganae, striges), — vôbec na tajné škodné sily.^[3]Stria ale znamená lebo toľko čo priam podotknuté strix a strigana, alebo toľko čo čiary a vráže, a tak totožné je s čiarami a vrážami, z ktorých povstaly slovenské slova čiarodejníkov a čiarodejníc, vrážedejníkov a vrážedejníc. Toto poslednie dalo pôvod i u Maďarov užívanému vrázsoló čili varázsoló.

K porozumeniu toho dosť buď rozpamätať sa na to, že dávne písmo bolo striami, črtami a vrážami vyrývano na kamenných, kovových a drevených, často i voskom natieraných, daskách, jako sú nám ku pr. ešte podnes známe tak rečené rováše, rubáše, vrúbaše. Jako prvotné písanie, t. j. dlabanie a vyrývanie strií, čiar a vrážok bolo zriedkavým, tak ešte zriedkavejší boli tí, ktorí z ních znali vyčítat smysel ními naznačený. Ľud teda obdivoval ich i pre vyrývanie i pre vyčítanie smyslu z nakopených strií, čiar a vrážok, a následkom toho pripisoval im i dáku tajnú nadprirodzenú silu. Ľahko sa dá uveriť, že takí znalci písma hľadeli i vykoristiť túto mienku sprostého ľudu, a to tým viac, že, chcejúc omámiť, použili k obdivuhodným účinkom sebe známe, sprostému ale neznáme sily prírody. S figliarstvom takým najviac zaoberaly sa potom ženské, ako i jazykom a obratnosťou, i poznaním vypátraných domácich okolností a polních bylín k tomu schopnejšie; tak že mena stríg, čarodejníc a vrážodejníc všeobocnejšími sa staly, nežli strigúňov, čarodejníkov a vrážodejníkov.

Čarodejníctvu podobné je i bozorstvo, čili vozorstvo, t. j. nadprirodzená moc, mať vozor, vzor čili vhľad do tajných alebo budúcich vecí. Tí, ktorí sa s tým u Rimanov zaoberali, nazývali sa augures, aruspices atď., u Slovanov bozoráci (Bocopa??), vozoráci, vozierači; ktoré meno preišlo i do maďarskej mluvy (boszorkány).

Tá povera ľudu o strigách, čarodejniciach, vrážodejniciach a vozorkách, t. j. ta bludná mienka ľudu, že sú takí nadprirodzenou, od diabla pochádzajúcou, mocou nadaní ľudia, hlboko zaryla sa do nevzdelaného ľahkoverného ducha ľudského. Poverčivý ľud ale svojou primitívnou a z národňo-pohanských povestí čerpanou poetičnosťou odial ešte poveru v rúcho báječné, a tak povstaly z toho babské rozmanité rozprávky o strigách, ku pr. na metle cez komin lietajúcich atď. Následkom tohoto bludenia, jestli sa dačo prihodilo, čoho príčinu neznali si udať, ihneď uzavierali na „porobenie“ a na strigy, v podobe mačky, kuvíka atď. sa objavivšie.

Nutno nám však dopustiť, že často i sami ľudia zapríčinili a udržali paveru. Boli, ktorí sa s takou nadprirodzenou mocou chvastali a svoju službu — ovšem za špinavý groš — ľahkoverným ponúkali, ako ku pr. cigánky k vykladaniu karát atď. Boli, ktorí znajúc tajnú silu daktorých bylín, tieto upotrebúvali k výsledkom, kroz neznalcov bylín obdivovaným, ku pr. k zastaveniu alebo očerveneniu mlieka atď.

Nenie preto divu, že cirkevnie a svetské zákonodarstvo stíhalo strížstvo,^[4] nie preto, ako keby zákonodarci boli sa domnievali, že je dáke nadprirodzenou mocou nadané strigúnstvo, lež či preto, aby vykorenili blud, či preto, aby pokárali diabolský úmysel ľudí, spolublížnym uškodiť chcejúcich, či preto, aby potrestali tých, ktorí chvastajúc sa s nadprirodzenou mocou Bohu sa rúhali, či preto, aby stíhali tých, ktorí hlúposť nevzdelaných k svojmu zisku vykorisťovali.

Medzitým ani zákonodarci svojou prísnosťou ani múdrejší vzdelanci svojím poučovaním neboli v stave vyhnať poveru o strigúnstve z tvrdohlavých,^[5] a to najviac preto, že niekdy i učení fanatikovia ju tvrdošíjne zastávali, ba i samé vrchnosti, proti smyslu zákonov súdobným proti strigám pokračovaním nevzdelaný ľahkoverný ľud v povere udŕžaly. No nik by si ani nemyslel, že povera o strížstve v 16. a 17. storočí temer na najvyšší stupeň svojho panovania si zasadla, a to i v tých tak rečených najosvietenejších krajinách.

Neidem sa o tom rozpisovať, jako povera táto zúrila v prespolí, ale obmedzím sa len na krvavý súd proti domnelým strygám v Uhorsku,^[6] menovite v Krupine; poneváč sa týče našej slovenskej domoviny a svojou slovenskou osnovou je smutným prídavkom k našej literatúre 17. storočia.

Dňa 18. júla r. 1675 stály pred súdom zo strižstva obžalované ubohé osoby Sofia Krištofička, Barbora Tulgo, Babela Veitat, Marina Igalj a Katerina Krivá. —

Predkladané boly jednej po druhej otázky nasledujúce:

1. Striga si?

2. Chodila si strídžiť s tovaryškami?

3. Ktoré sú tie tovaryšky?

4. Mali ste pána (t. j. diabla) medzi sebou?

5. V jakých šatách?

6. Jako mu bolo meno? Zachariáš?

7. Dával vám peniaze?

8. Hostil vás?

9. Koľko tomu rokov, čo si strigou?

10. Koľkokrát do roku ste sa schádzali?

11. Kedy ste sa schádzali? Na Božie Narodenie? Na S. Filipa a Jakuba? Na deň s. Márie semennej?

12. Mazala si sa s masťou? Potom ste lietaly i s telom? a kde ste zpadly, tam ste zostaly?

13. Vykonaly ste diablov rozkaz?

14. Keď ste nevykonaly, čo vám činil? Po pätách vás bil?

15. Púšťaly ste vetor z čierneho vreca?

16. Jako sa vám ukazoval pán (t. j. diabol)? v jakom rúchu a v jakej osobe?

17. Dával-li na víno tenže pán?

Na otázky tieto ovšem tie ubohé osoby najprv daly zápornú odpoveď; ale sudcovia, predsudkom povery predpojatí, použili trýznenia, aby z nich vynútili hladanú odpoveď.

Ešte dosial nachodia sa sem i tam po archivoch stroje, ktorými predtým surový duch času nútil ubohých obžalovaných k výpovediam. Nespomenúc lieskovice a pruty, žily a korbáče, kladu a trlice, škrypce a husle, pripomenem len zo zvolenského archívu „železný svor“ ktorým až do krve svierali nechty; z krupinského archívu železnú „španielsku mušku“, ktorou rozžeravenou pálili holé telo —, a „druzgal (Brustbrecher)“ z tvrdého dreva, ktorým lámali kosti ubohým inquirendom. Nenie divu, že i zo strížstva obžalované osoby od strachu pred alebo pod bolestným trýznením priznaly sa i k takým veciam, ktorých sa nikdy nedopustily.

Tak dňa 18. júla uvedeného roku z pod trýznenie postavenej Krištofičky vynútili katovia nasledujúcu výpoveď: „Ešte tomu nenie dva roky, čo krivá Katruša naučila ma strídžiť, a dávala mi zelenej masti, abych sa ňou mazala a tak ľudí dávila. Anku pak Schreiber, Palkovú manželku, jedonkrat som postrašila a potom ráno som jej dva prsty vykrútila. Tá masť je u Katruše, ktorou keď som sa namazala, tak sa mi zdalo, že ma vietor k nej zaniesol. I Babela a Marina Igalička sú strigy. Pred Turicami išla som s ními až výše prosrednieho mlyna, odkial som sa vrátila, oni ale, neviem, kam sa podely; ako by sa boly prepadly. S tou pak masťou Babela a Marina sa mazaly, lebo ju maly doma, a viac z nej maly, nežli ja, ponevač mi len málo, jako za palec, z tej masti dávaly. A ta krivá Katruša, keď u Hanzíka Slosiara bývala, mala v tej hospode pod prahom zakopané dva prsty zo šibenca, ano mala i zeliny v pálennej sklenici do uzlíku zaviazané.“

Dňa 19. júla Babela pod hrôzou tryznenia hovorila: „I ja som striga s ostatními, jakožto Krištofičkou, Krivou Katrušou a Marinou Igaličkou; a diabol nám to sľuboval, že budeme bohaté, a videla som ho mnohokrát v čiernom košutovom (baranovom) spôsobe. Katruša ma naučila strídžiť, a dala mi masti, abych sa s ňou mazala. Sľúbila som tiež diablovi, že mu budem slúžiť, čokoľvek rozkáže. A jednoho času stala sa veľká povíchrica, keď som sa i s Igaličkou Marinou a Krivou Katrušou pomazala pri prosredňom mlyne. Tehdy donieslo nás až do domu Pavla Baraního. Potom prišla medzi nás Krištofička, a pili sme tam spolu, i diabol bol medzi nami. Krištofička nám nosila víno a dávali sme piť diablovi, ktorý potom zmizol.“

Prišiel rad na Marinu Igaličku. Táto, chcejúc bezpochyby vyhnúť trýzneniu, pravila: „I ja som striga, dobrovoľne vravim, ako Katruša, Babela a Krištofička. Babela ma strídžiť naučila, a diabol nám sľuboval, že budeme bohaté. A keď sme u Pavla Baraního na Katrušinej hospode pili, prišiel diabol medzi nás, v spôsobe jednoho cifrovaného mládenca, a pil s nami. Od tej doby, čo som strigou, už rok minul pred Turicami. Toho pak času s Babelou, Katrušou a Krištofičkou brali sme žír zo žita Ďúrkího za zahradami, a Babela tú rosu sberala do krčiačka a s ňou piekla chlieb.“

Aby sa jej jazyk ešte viac rozviazal, postavili ju pod trýznenie, i hovorila ďalej: „Pred Turicami, keď bola velká povetrica, mazaly sme sa u Katruše a boli sme jako vo vetre s prevráteným rozumom vytržené, a tú masť nám dávala Katruša. Babela bola medzi nami zástavničkou a hajtmankou, a horšou bola ešte od mečiarky; ano ona i Krištofičku posielala dáviť ludí, jako Šraiberovú nevestu, a Palkovú ženu dávila Krištofička, a čert ju tak obrátil, jako sama chcela, a toho čerta sme Pánom nazývali.“

Konečne Krivá Katruša zo strachu pred tortúrou vyznala: „Keď Babela svádzala a zvala nás do hostiny, prišiel jedon čert k nej, a opytoval sa nás: či chceme biť medzi níma, a sľuboval nám peniaze, ano dával i na víno, i zaprisahal nás, že zapreme Pána Boha všemohúceho a len v neho dúfať budeme. Bábele pak dal zástavníctvo, a mňa posielal kravy dojiť, a to v spôsobe bielej mačky, Igaličku v spôsobe syvej mačky; Krištofičku ale v spôsobe mačky všakovej srsti posielal dáviť ľudí. Keď som ja sem i tam behala, nechala som jedno drevo vedľa môjho muža, a tento sa domnieval, že som to ja. Keď vinice poziably, my sme spravily zimu, v kupách sme nosily von ľad, a Babela sedela na kupe. To pak sme činili pri Pána Jaršekovom mlyne. Kravy sme dojili v každom dome u večer. S Krištofičkou pak diabol prebýval v spôsobe mládenca, a keď sme víno pili, ten čert vždycky sedel vedla Igaličky.“

To hľa, sú tie bôlom a strachom vynútené vyznania, ku ktorým súdobný zapisovateľ ešte dodal, žeby bola Katruša i viac pohovorila, keby podkapitáň, Ján Szántó, bol ju postavil pod tortúru.

A konečný výsledok tejto inkvisicie? Výrok nasledujúci: Poneváč — vraj — spomenuté ženské prehrešily sa i proti desateru Božích prikázaní i proti krajinským zákonom, pridŕžajúc sa ztrižstva a páchajúc zločiny diabolské: preto Marina Igalj odpravená bola mečom, ostatnie ale spálené na hranici.

Zdaly-li sa nám hrozné tie z bludného presvedčenia pošlé vyšetrovania, tým hroznejšou sa nám uvidí prísaha, ktorou jedon zo svedkov nezdráhal sa potvrdiť svoje svedoctvo. Znie ona dôslovne takto: „Ja Ondrej Devičianský prisaham Bohu Otcu i Synu i Duchu svätému, jednej a nerozdielnej Trojici svätej, že skrze tejto ženy Katruše Kohútky čarodejstvie mne moja krava vykapala, a tak zo žiadneho hnevu ani z vymyslenia svojho to nečiním, lež že na ňu ťažké srdce mám, poneváč nenie žiadna jiná osoba, než Katruša, príčinou zahynutia mojej kravy, a ona to dokázala, nie jiný. I na to prisahám, že som ju videl včas ráno na jej vinici, v ten deň, keď vinice poziably.“

Táto poverčivosť však panovala nielen u nás, lež i u bratov naších Čechov, jako o tom svedčí nasledujúci výťah z protokolu mesta Poděbrad: „Tu my purkmistr a rada města Poděbrad nad Labem pováživše bedlivě z zločiného vyznání Alžbety Pastušiny takto o tom vypovidáme: Ponevadž se to z zločiného vyznání Alžbety Pastušiny patrne nacházi, že strhši se pána Boha všemohoucího, proti jeho přikázáním svatým čarodejníctví kouzlů se dopustila, čertu se poroučejíc, na hřeble jezdívala a jiným radívala. Z těch příčin vedle práva městského N. 36. o. r. pro ta svá zlá přečinení za živa zahrabána a kolem probitá býti má. Vedle práva apelací se vyhražuje. Actum v radě v ponděli po slavné paměti božího tela, 26. Juni 1628.“

Majúc takto pred sebou rozostrený smutný obraz povery minulých vekov, ďakujme Bohu, že tie časy so svojou hrôzou pri pokročilejšej osvete pominuly. Znajúc však, že tá tma najmä medzi ľudom ešte do konca nevymizla: i v ohľade tomto rozširujme osvetu, aby konečne bolo nad národom naším všestranné svetlo.