Diamantová reťaz

Bola ona z tých krásnych a milých dievčat, ktoré jakoby len omylom osudu narodily sa v úradnických rodinách. Veno žiadne; každá príležitosť zavretá, aby ju poznal, porozumel a vzal za ženu jeden jej hodný a bohatý človek.

Matilda žila jednoducho, lebo k tomu ju potrestal osud; a bola neštastlivá, jako do vyhnanstva posúdená kráľovná. Lebo medzi ženami nieto ani aristokracie, ani žiadnych kastov: krása, vňady, toto sú ich rodinný erb. Vrodená im jemnosť, púd elegancie, pohyblivosť umu, je ich výlučná hierarchia, ktorá rovnou robí jednoduché občianske dievča s vysokého ranga dámou.

Toto stvorenie ustavične trpelo, lebo cítila, že sa zrodila ku skveniu a prepychu. Mučila ju chudoba bytu, mučily ju prázdne steny, rozhegané stolice, lacné látky. Všetky tieto veci, ktoré by jedna druhá jej postavenia žena ani nebola zbadala, ju mučily a znepokojovaly. V kuchyni pomáhajúce bretonske dievča len zúfalý žiaľ a smutné dumy vzbudzovala v nej. Predstavovala si s veľkými, perskými čalúňami krášlené tiché predizby, kde lokaji v krátkych nohaviciach driemajú v kreslách omámení teplotou kozuba; predstavovala si hodbávom obtiahnuté salóny, kde na náradí skvie sa tisíce maličkostí; predstavovala si frivolne voňavé izbietky, ktoré k tomu slúžia, aby domáca pani pri päťhodinovom čaji tu prijimala najdôvernejších priateľov, ktorí sú všetko chýrni ľudia, a predmety túžieb ženských sŕdc.

Keď si sadla k obedu pri trojdňovým obrusom zakrytom okruhlom stole, oproti mužovi, ktorý oddvihnúc pokrievku polievkovej misy s uveličením riekol: „Ah, však je len dobrá!“ — Matilda pomyslela na veľkopanské obedy, na skvejúce sa strieborné nádoby, na stenné čalúne, krášlené starými figurami a vtákmi; prišly jej na um výborné jedlá, ktoré podávajú v drahých misách; pomyslela si na tie šeptajúce poklony, ktoré panie s úsmevom jako sfynx počúvajú, obhrýzajúc pri tom ružové mäsko lososa alebo kridlo hlucháňa.

Ona nemala klenôt, šiat. A veru inšie ani nežiadala na svete; zrodila sa ku skvostu, k prepychu. Chcela sa ľúbiť; chcela byť okúzľujúcou, závidenou, spomínanou.

Mala jednu bohatú priateľku, s ktorou spolu chodila v kláštore. Rozhodla sa, že už viac nepôjde k nej; vždy ju tak opanuje smútok, keď sa od nej vráti. A celé dni preplakala v svojom zármutku, zúfalstve.

*

Jej muž celý uradovaný vrátil sa večer domov. V ruke držal list:

— Toto som tebe doniesol.

Matilda rýchle roztrhla obálku, a vyňala z nej natlačený, tvrdý papier: „Minister osvety a jeho pani povolávajú pána Loisela a jeho paniu na bál v ministerskom paláci na pondelok večer, 18. januára.“

Žena miesto toho, žeby sa bola radovala, jako to muž očakával, hodila pozvánku na stôl:

— Čo mám s tým robiť?

— Duša moja, ja som si myslel, že sa tomu zaraduješ. Nikdy neideš medzi svet, a toto je znamenitá príležitosť. Môžem ti povedať, že ma to mnoho námahy stalo, zadovážiť toto pozvanie. Ľudia sa žerú oň: a úradníci len ťažko prindu k tomu. Bude tam celý úradnicky svet.

Matild pozrela naňho s hnevom a netrpezlive.

— A čože by si obliekla?

Muž na toto ani nepomyslel.

— Tie šaty, v ktorých chodievaš do divadla, povedal nesmelým hlasom. Myslím, že sú ešte dosť pekné.

*

Otichnul, celý zarazený a zadivený, lebo pobadal, že jeho žena plače. Tvárou Matildy rinuly dve veľké slzy z očú po kútik úst.

— Čo ti je? čo ti je?

Žena sa konečne opanovala a utrúc si slzy spokojne odvetila:

— Nič. Nemám šiat, a tak nemôžem ísť na bál. Daj prepísať pozvánku na niektorého tvojho kollégu, ktorého žena si má skôr čo obliecť, jako ja.

Muž nevedel čo robiť od zúfalstva.

— Ale Matilda… Povedz že, čo asi môžu stáť jedny poriadne šaty… také, čo by si ich aj inokedy mohla upotrebiť… také, celkom jednoduché.

Žena sa trochu zamyslela; rozhútala si cenu, ale pri tom myslela i na to, aby nepovedala taký obnos, ktorého by sa jej sporivý muž hneď na začiatku zľaknul. Konečne okúňavo odpovedala:

— Neviem celkom s istotou, ale myslím, že zo štyristo frankov by už len niečo vyšlo.

— Muž trochu zbledol. Práve tento obnos si horko-ťažko usporil, aby si kúpil flintu, aby môhol na nasledujúce leto chodiť po nedeliach so svojimi priateľmi na rovinu nanterskú škovránkov strielať. Ale sa odhodlal:

— Dobre. Dám ti tých štyristo frankov. Ale aby potom boly pekné tie šaty.

*

Deň zábavy sa blížil. Loiselovu znepokojovala jakási divosť, bárs šaty už boly hotové.

— Ale čo je s tebou? pýtal sa jej raz večer muž. Od troch dní ani čo by ťa boli zamenili.

— To mi je, že nemám žiadnych klenôt, ktoré by dala na seba. Strašne biednou budem takto vyzerať. Mala by som vôľu doma ostať.

— Zapleť si do vlasov živé kvety. To je veľmi chic v zime. Za desať frankov dostaneš dve-tri krásne ruže.

Žena sa nedala presvedčiť.

— Nie, nie, niet nič opovržlivejšieho, jako zjaviť sa biednou medzi bohatými dámami.

— No, keď len to treba! vykriknul muž. Choď k Forestierovej, tvojej priateľke, a tá ti požičia nejakej okrasy. Ste dosť dôverné, že to môžeš urobiť.

— Matilda od radosti vykríkla.

— Máš pravdu, na to som ani nepomyslela.

Na druhý deň zašla k priateľke, a rozpovedala jej. Pani Forestierova išla do kasne, vyňala z nej jednu schránku a predložila ju pred Loiselovu.

— Vyber si z nich, duša.

Matilda prezrela náramnice, prezkúmala jednu perlovú šnôru, a jeden s drahokámami vykladaný umelecký, cený benátsky kríž. Pred zrkadlom to všetko oprobovala, ale sa nevedela rozhodnuť, čo si má vybrať, a stále sa spytovala:

— Inšie nemáš?

— Jakoby nie. Len hľadaj. Ja nemôžem vedeť, čo sa ti ľúbi.

Loiselova konečne v jednom čiernom hodbávnom etui spatrila utešenú diamantovú reťaz na hrdlo. Srdce jej zabúchalo od žiadosti. Ruky sa jej zatriasly. Dala si ju na dmúce sa prsia a uchvátive pozrela sa do zrkadla. Potom váhave, bojazlive sa spýtala:

— Požičiaš mi jej? Nič iného, len toto.

— Prečo nie?

Matilda skočila priatelke okolo krku, vybozkávala ju na obe líca, a letela s pokladom domov.

*

Na bále pani Loiselova mala veliký úspech. Ona bola najkrajšou paňou: elegantná, milá, samý úsmev a dobrá vôľa. Každý muž ju obzeral; každý sa dopytoval o nej, a každý sa jej dal predstaviť. Všetci úradníci ministerstva len s ňou chceli tancovať. Ba napadla i samému pánu ministrovi.

Matilda tancovala omámeno s ohňom. Opila sa od vznešenosti. Súc presvedčená o víťazstve svojej krásy a sláve svojho úspechu všetko letelo pred ňou jako ružový oblak: poklony, obdiv, povzbudené túžby; sladké víťazstvo ženského srdca. Boly štyri hodiny ráno, keď prišli domov. Muž už od polnoci spal v jednom bočnom salone s druhými tromi, ktorých ženy sa tiež dobre zabávaly.

Loisel vyniesol zo šatne jej paleto, tento riadny, každodenný oblek, ktorého úboženosť tak veľmi sa odrážala od bálového obleku. Matilda zbadala tento rozdiel, a chcela utiecť, aby ju ostatnie ženy, ktoré boly do drahých kožuchov oblečené, nezbadaly.

Loisel ju zadržal.

— Počkaj. Ešte sa prestydneš. Zavolám povoz.

Ale žena ho nepočúvala; letela dolu schodami. Keď boli už na ulici, nebolo povozu; museli hľadať a vykrikovať na v diaľke kmitajúcich sa fiakkerov.

Šli smerom ku Seine, len tak na silu, trasúc sa na celom tele. Konečne na brehu natrafili na jednoho z tých starých fiakristov, ktorí sa v Paríži len nočnú dobu ukazujú, jako keď by sa cez deň hanbili za svoju biednosť. Na tomto korábe prišli domov na rue de Martyrs, a smutno vyšli hore schodami. Žena dúmala o tom, že je už konec tej utešenej bálovej noci. A muž si nad tým lámal hlavu, že už o desiatej musí byť v úrade.

Matilda shodila pred zrkadlom kabát, aby sa ešte raz videla v skvoste svojej slávy. Razom vykríkla. Diamantovej reťazi nemala na hrdle.

— Čo je? spýtal sa už na poly soblečený muž.

Žena so smrteľným úžasom pozrela na neho.

— Reťazi Forestierovej nieto.

Muž skočil:

— Čo?… čo?… To je nemožné.

Potom prekutali všetky záhyby šiat, vrecká, hľadali všade. Nenašli jej nikde.

— Si istá toho, že keď si odišla z bálu, mala si ju ešte na hrdle? pýtal sa Loisel.

— V predsieni som ju ešte ocítila.

— Keby si ju bola na ulici ztratila, boli by sme očuli, keď by bola padla. Na každý pád musí byť vo voze.

— Môže byť. Vieš jeho číslo.

— Neviem. Ale ty si vari len pozrela?

— Nie.

Zničene pozreli jeden na druhého. Loisel sa konečne obliekol.

— Idem, a prejdem celú cestu, ktorou sme išli. Možno že popadnem na ňu.

Odišiel. Žena tam ostala v bálových šatoch, sklonená na stolicu, bez myšlienky, ani necítiac, že je v izbe jako vo vlčiarni.

— Muž vrátil sa okolo siedmej. Reťazi nenašiel. Potom odišiel na policiu, do administrácie novín, odmenu sľuboval, kto ju nájde. Vyhľadal cech konfortabľov, chodil, behal, konal, proboval všetko, čo by len iskierku nádeje vzbudilo.

Matilda ho celý deň čakala, polomŕtva od tohto hrozného nešťastia. Loisel vrátil sa večer, s desnou tvárou, jeho namáhanie neprinieslo žiadneho výsledku.

— Musíš napísať tvojej priateľke, že na retiazke zlomil sa háčik a že si ho dala spraviť. Týmto vyhráme času: rozmyslíme si, čo máme robiť.

A hovoril žene do pera, že čo má písať.

Prešiel tyždeň; všetky nádeje boly márne. Loisel päť rokov ostarel za týchto niekoľko dní.

— Musíme kúpiť druhú, riekol konečne.

Na druhý deň išli s hodbavným čiernym etui k tomu klenotníkovi, ktorého meno nachodilo sa na etui. Klenotník prezrel svoje knihy:

— Reťaz je nie odo mňa; u mňa pravdepodobne bolo kupené len etui.

Manželia rad radom pochodili všetkých klenotníkov: chtiac po pamäti najsť podobnú reťaz. Aj muž aj žena ochoreli od zármutku a trápenia.

Konečne v jednom sklepe Palais Royalu našli jednu diamantovú reťaz, ktorá bola celkom taká, jako tá ztratená. Kupec pýtal za ňu štyridsaťtisíc frankov; ale dal by ju i za tridsaťšesťtisíc.

Loisel poprosil klenotníka, aby reťaz za tri dni nepredal. A jako podmienku si vyviazali, že ju za tridsaťštyritisíc frankov nazad prijme, až by sa ztratená reťaz do februára našla.

Loisel mal osemnásť tisíc frankov; ostaly mu to po otcovi. Ostatok si pripožičia.

A si aj požičal. Od jednoho tisíc frankov; od druhého päťsto; tu pýtal päť dukátov, tam zase tri. Podpisoval zmenky, utiekal sa k úžerníkom, a čo mal do činenia so všetkými druhmi pijavíc. Zaviazal celý svoj život; vedel že nabuduce čaká na neho bieda; a pri nedostatku i duševné trápenie. No ale konečne predsa len môhol odčítať klenotníkovi tridsaťšesťtisíc frankov, a odobrať diamantovú reťaz.

Keď pani Loiselová nazad zaniesla Forestierovej reťaz, dobrá priateľka trocha uštipačne poznamenala:

— Veru si mi ju mohla už aj prv vrátiť, lebo prípadne mohla mi byť i potrebná.

Neotvorila etui; nestalo sa, čoho sa Matilda tak veľmi obávala. Ozaj, keby bola zbadala zmenu, čo by bola myslela, čo by bola povedala? Či by nebola považovala za zlodeja niekdajšiu svoju spolužiačku?

*

Pre Loiselovu nastaly dni utrpenia a biedy. Ale trpela oddane. Treba bolo vyplatiť ten strašný dlh. Slúžku prepustili; premenili byt; vzali do prenájmu manzard izbu. Domáca pani sama vybavovala všetkú ťažkú prácu vedenia domu, začnúc kuchyňou. Umývala riad a drala si ružové nechty na dne mastných hrncov a rajníc. Prala šaty, košele, handry a vešala ich na žinku sušiť; každé ráno sama sniesla smeti na ulicu; nosila vodu, zastanúc na každom poschodí, aby si vydychla. V takých šatoch, jako nejaká robotníčka, s košíkom v ruke šla na rýnok, do sklepu, do jatky, k pekárovi; jednala sa, trpela, aby sa s ňou vadili, všetko pretrpela za tých mizerných pár groší. Každý mesiac bolo treba platiť zmenky. Muž večerom pracoval u jednoho obchodníka, cez noc mnohoráz odpisoval, každú stranu za päť sou.

A tento život trval desať rokov.

Po uplynutí desiatich rokov všetko vyplatili, spolu i s úžerou, i s úrokami od úrokov.

Loiselova bola už stará. Silná, kostnatá ženská ostala z nej od ťažkej práce. Chovanie jej bolo tvrdé, nevľúdne. Chodila rozcochlená, neogabaná, ruky mala červené, hlasno hovorila a rajbala dlážku. Lež niekedy, keď muž bol v úrade, sadla si k obloku a zamyslela sa o tom bále, keď ona bola taká pekná, a keď ju tak oslavovali.

Ba jako by sa bol riadil jej osud, keby sa nebola ztratila reťaz? Kto zná? Kto zná? Jaký podivný a premenlivý je život! Jak málo treba k tomu, aby človek zahynul, alebo aby bol blažený.

*

Jednu nedeľu, jako obyčajne, prechádzala sa na Champs-Elysees-i, aby si po týždňovej práci oddychla. Razom zbadá jednu dámu, ktorá viedla dieťa; bola to Forestierová; ešte vždy mladá, pekná a okuzľujúca.

Loiselovu opanovala dojatosť. Či ju má osloviť? Jakoby nie! Teraz, keď už všetko vyplatila, môže jej rozpovedať vec. Prečo nie? Pristupila ku Forestierovej:

— Dobrý deň, Jeanne.

— Táto ju nepoznala, a veľmi sa zarazila, že jedna sedliačka tak dôverne sa jej prihovára.

— Odpusťte… riekla v rozpakoch. Neviem… Ale akiste sa mýlite…

— Nie. Ja som Loiselová.

Priateľka vykrikla:

— Oh, moja úbohá Matilda, jako si sa mi premenila!

— Veru áno, lebo sam prežila ťažké dni, čo som ťa nevidela… Cez mnoho biedy som prešla… a to pre teba!

— Pre mňa? A jako?

— Pravda sa ešte pamätáš na tú diamantovú reťaz, čo si mi bola požičala, aby mohla ísť na ministerský ples?

— Pamätám. Nuž?

— No, tú reťaz som ja bola ztratila.

— Jako? Veď si mi ju vrátila.

— Druhú. A potom sme za desať rokov platili jej cenu. Môžeš si predstaviť, že to pre nás nebola ľahká vec, lebo sme chudobní. Ale teraz je už konec, čomu sa ja nesmierne teším.

Forestierova zastala.

— Ty si diamantovú reťaz kúpila na miesto mojej.

— Tú. Pravda si ani nezbadala? Celkom bola taká ako tá tvoja.

A toto hovoriac, usmievala sa pyšným detským úsmevom.

Forestierova s hlbokým pohnutím chytila ju za ruku:

— O, chúďa, Matilda! Veď tá moja reťaz to bola falošná! Najviac ak bola hodna päťsto frankov!…