Kedysi

Na lesnastom pahrbku stojí zámok starodávneho štýlu; veliké stromy ho obklopujú svojou ztemnilou zeleňou; a nekonečný park šíri svoje perspektivy z jednej strany až do hlbiny lesa, z druhej strany až do susedného poľa.

Niekoľko metrov od façady je hlboký kamenný basin, v ktorom sa kúpajú mramorové víly; druhé, stupňovano nad sebou rozložené basiny idú za sebou až ku päte návršia, a uväznený potôčik v kaskádach steká od horných ku spodným.

Od zámku, ktorý sa nakláňa jako ostarela koketa, až k jaskyňovitým výklenkom, ktorých steny sú mušliami vyložené, a v ktorých driemaju lásky prešlých století, všetko v tomto starom sídle zachovalo si fysiognomiu minulých vekov; ešte všetko sa zdá hovoriť o starých zvykoch, o bývalých mravoch, o dávnych galanteriach a pevnej elegancii, v ktorých naši dedovia nachodili úľubu.

V malom salóne slohu Ľudvika XV., ktorého steny sú pokryté strojno sa uklaňajúcimi pastiermi a pastierkami, krásnymi ženskými s košikami, a s galantnými, nakaderenými pánmi, polo ležiac odpočíva vo veľkom kresle celkom staručká žena, zdajúca sa už skôr mrtvolou, žena nehybná, s kostnatýma rukama, ktoré jej bezvládne visia, po oboch stranách.

Jej pošmúrny pohľad tratí sa do diaľky kraja, jako by chcel parkom a lesíkom sledovať vidiny svojej mladosti. Ľahunký vánok prichádza chvíľami otvoreným oknom, prinášajúc výdychy trávy a vôňu kvetov. Poihrajúc sa s jej bielymi vlasmi okolo zvráskovaného čela a so starými rozpomienkami v jej myšlienkach.

Na jej boku, sediac na vyšívanej taburete, vyšíva jakúsi oltárniu okrasu mladá deva s dlhými rusými vlasmi, ktoré sa jej sviezly na chrbát. Má snivé oči, a za tým, čo jej hbité prsty pracujú, videť, že jej duša sní.

Starena podvihla hlavu.

— Berto, — riekla — prečítaj mi niečo z časopisov, aby sa ešte niekedy dozvedela, čo sa deje vo svete.

Mladá deva sa chopila žurnáľa a prebehla ho očima.

— Je tu mnoho politiky, babičko, mám ju vynechať?

— Áno, áno, miláček. Či tam niet nejakých historiek lásky? Oh, galanteria už vo Francii umrela, už sa tu nehovorí o únosoch ani o dobrodružstvách, jako sa hovorilo kedysi.

Deva dlho hľadala.

— Tu je niečo! — zavolala konečne. — Napísané je: Dráma lásky.

Starena sa usmiala do vrások.

— Prečítaj mi to.

A Berta začala čítať.

Bola to historka s vitriolom. Jakási žena, aby sa pomstila na milenke svojho manžela, spálila jej tvár a vypálila oči. Vyšla od poroty oslobodená, vyhlásená za nevinnú, privítaná hlučným potleskom tlupy.

Starena sa pohniezdila v kresle a opakovala:

— To je strašné, ale to je strašné!…

Vyhľadaj mi niečo iného, miláček!

Berta hľadala; a trochu ďalej, opäť v súdobnej rubrike, našla článoček s nápisom: „Smutná dráma“. Jakási slečna z obchodu, už dospelá, upadla v náručie lásky jednoho mladíka; neskôr, aby sa pomstila na milencovi, ktorého srdce bolo pre každú, vypálila naňho ranu z revolvera. Nešťastník ostal mrzákom. Sudcovia, ľudia mravní, zastavší sa nezákonnej lásky dievčaťa, čestne ju oslobodili.

Tento raz sa už starena opravdu pobúrila a kričala trasúcim sa hlasom:

— Jakí sú to dnes hlúpi ľudia! Jakí blázni! Dobrý Boh vám dal lásku, jediné kúzlo, jediný pôvab života; človek k nej pridrúžil dvornou galanteriou, jedinú zábavu našich dní, a hľa, vy k tomu miešate vitriol a revolvery, tak jak sa pridáva hlina do skleníc španielskych vín.

Berta zdala sa nechápať stareniného rozhorčenia.

— Ale babičko, veď tá žena sa len pomstila. Povážte predsa, veď bola vydatá a jej manžel ju klamal!

Starena náhle pohnula sebou.

— Jaké myšlienky to napádajú dnes aj vám, mladým devám!

Berta odpovedala:

— Ale veď manželstvo je sviatosť, babičko!

V starene chvelo sa srdce ženy, narodenej ešte vo veľkom galantnom století.

— Len láska je posvätná! — riekla. — Počúvaj len, dcéruško, starú ženu, ktorá videla vyrásť tri generácie, a ktorá toho veľmi mnoho vie o mužoch a ženách. Manželstvo a láska nemajú nič spoločného. Vydávame a ženíme sa len preto, aby sme založili rodinu, a rodiny sa uzákoňujú z púhych ohľadov spoločenskej úpravy. Spoločnosť nemôže byť bez manželstva. Jestli je spoločnosť reťazou, to je každá rodina ohnivom v nej. A jestli chceme také ohnivá spolu svariť, to vždy vyhľadáme príbuzné kovy.

Sdružujeme-li sa v manželstve, musíme slučovať sebe rovných, spojovať majetok, pridružovať podobne rasy, pracovať k dobru všeobecného záujmu, ktorým sú blahobyt a deti. Vydávame sa, dcérka, len preto, že to svet vyžaduje, ale milovať v živote môžeme i dvadsaťkráť, poneváč nás k tomu tak príroda prispôsobila. Vidíš teda, že manželstvo je zákonom, a láka púdom, ktorý nás ženie jednu na pravo a druhú na ľavo.

Ľudia si utvorili zákony, ktoré sa potýkajú s našími púdami, a to je i treba. Ale púd je vždy silnejší, a nesmieme mu veľmi odporovať, lebo pochádza od Boha, kdežto zákony pochádzajú len od ľudí.

Keby sme si život neparfumovali láskou, láskou čo možno najväčšou, roztomilou a nežnou, tak jako dávame cukor do lieku určeného deťom; nikto z nás by to nechcel prijať tak, jaký je v skutočnosti.

Berta otvorila zmätene svoje velké oči. Zašeptala:

— Ale babičko, veď mať rád možno v živote len jednu!

Starena pozdvihla k nebu svoje trasúce sa ruky, jakoby chcela ešte raz privolať k sebe zvečnelého bôžika dvornosti. Vzrušená potom zavolala:

— Stali ste sa rassou ošklivcov, a rassou sprostých ľudí! Od doby Veľkej revolucie nemožno už poznať svet. Do každého skutku ste vložili veliké slová a plno nudných povinností do každého záhybu svojho života; veríte o rovnosť a večnú vášeň lásky. Básnici vám napísali verše, aby sa mužovia naučili ľúbiť všetky ženy. A my!… Keď sa nám nejaký šľachtic ľúbil, o dcéruško, jaký list sme mu to písaly! A keď sa nám hneď na to vlúdila do srdca nová vrtocha, s jakou rýchlosťou sme svojmu poslednému milencovi dávaly svoje s Bohom!… ovšem, jestli sme nechceli si náhodou podržať oba!…

*

Starena sa usmiala špicatým, hrzavým úsmevom: a v jej sivom oku leskla sa zlomyselnosť, zlomyselnosť oduševnelá a plná nedôvery, zlomyselnosť tých ľudí, ktorí nepokladajú sa byť urobení z toho cesta, z ktorého druhí, a ktorí žijúc jakýmsi veľkopánskym chúťkam, pociťujúc jakúsi radosť z aristokratickej osamelosti.

Mladá deva, celá zbľadnutá, koktala:

— Ale, babičko, tie ženy teda neboly počestné!

Starena sa prestala usmievať. Zachovala-li si v duši niečo z ironie voltairovskej, no mala v nej ešte čosi aj z nadšenej filosofii Jean-Jacquesovej.^[1]

— Neboly počestné! Preto že ľúbily, preto že sa osmelily to otvorene soznávať, ba docela sa i chlúbily tým? Oh, dcéruško, keď by jediná z nás veľkých žien Francie bola vtedy zostala bez milenca, celý dvor by ju bol vysmial! Tým, ktoré chcely inak žiť, nič iného nezbývalo, jako ísť do kláštora. A vy… vy sa snáď domnievate, že vaši manželia výlučne len vás milujú. Jako by to mohlo byť vôbec. Hovorím ti, že manželstvo je veľmi potrebná vec preto, aby mohla žiť spoločnosť, ale to neni prirodzené našej rasse, rozumieš? V živote je len jedna vec… a to je láska!

A poneváč ju vy zle rozumiete, lebo ju kazíte, vytvorujete z nej na jednej strane čosi tak slávnostného, jako sviatosť, alebo niečo zase tak každodenného, čo sa dá zakupovať jako toiletta.

Deva schvátila do svojich chvejúcich sa dlaní zvráskovatelé ruky stareny.

— Prosím ťa, babičko, nehovor už.

A vrhnuvšia sa na kolená, a majúc plné oči sĺz prosila nebo o jednu veľkú lásku, o jej jedinú a večnú vášeň, tak jako ju vysnili moderní básnici, a kým starena ľúbajúc ju v čelo a stále súc preniknutá onými rozkošnými a zdravými zásadami, ktorými filosofy oslavovali osemnáste stoletie, šeptala:

— Maj sa na pozore, ubohý miláčku; uveríš-li podobným zvrácenostiam, budeš nešťastná…