Ordonanc

Cintorín plný dôstojníkov podobal sa zakvitnutému poľu. Bolo videť červené čiapky, červené nohavice, zlaté gombíčky, šable, dôstojnikov generálneho štábu; husári, dúmajúc prechádzali sa medzi hrobámi, ktorých želežné, mramorové, alebo drevené kríže žalostne rozprestieraly svoje ramená nad mrtvým, pod nimi spočívajúcim množstvom ľudu.

Pochovávali ženu plukovníka Limousina. Pred dvoma dňami sa utopila.

Pohrab už bol skončený, plukovník ale opierajúc sa na ramená dvoch dôstojnikov stál ešte nad hrobom, v ktorom vidná bola rakev jeho mladej ženy.

Plukovník bol skoro už starec, vysoký chudý s bielymi fuzami.

Pred troma rokmi sa oženil a vzal si za ženu dcéru svojho zomrelého priateľa, plukovníka Sortis-a.

Kapitán a poručík, na ramená ktorých sa plukovník opieral, viac raz sa pokúsili odviesť plukovníka. On nechcel odísť a so slzami v očiach šeptal: — Ešte len chvíľku. Stál pri hrobe s podlamujúcimi sa kolenámi, ktorý sa mu zdal byť bezdnou priepasťou, ktorá pohltila radosť jeho života a všetko čo mal na tomto svete.

General Ormont priblížil sa k nemu, chytil ho za rameno a temer násilne ho tiahnul, rieknúc: — Poďme, poďme, starý môj priateľu! Plukovník posluchnul a šiel s ním domov.

Keď otvoril dvere svojej izby, zhliadnul na pisacom stolíku jedon list: Vzal ho do ruky, keď ale pozrel na písmo, div že z nôh nespadol od prekvapenia; bolo to písmo jeho ženy. Na liste bolo videť datum poštového razítka toho istého dňa. Otvoril obálku a čítal: — Otče! Dovolte mi, aby vás volala otcom, tak jako voľakedy. Keď dostanete tento list, ja budem už mrtvá a pod zemou, a preto dúfam, že mi odpustíte.

Nepokusim sa vás pohnuť, alebo moju vinu obľahčiť. Ja, jako žena, ktorá v najbližšej hodine spácha samovraždu, úprimne vám rozpoviem úplnú a čistú pravdu.

Keď ste si ma vzali za ženu, urobili ste to z velkodušnosti; ja som vám bola oddaná a milovala som vás z celého mladého môjho srdca. Tak som vás milovala jako otca, ano, skoro tak; a raz keď som sedela vo vašom lône a vy ste ma bozkavali, ja som vam riekla: — Otče! je to proti vôli. Bol to výkrik zo srdca inštinktivny, spontánny.

Opravdu, vy ste mi boli otcom, nič inšie ako otcom. Vy ste sa zasmiali a riekli: — Volaj ma vždy tak, moje dieťa, to ma blaženým činí.

Prišli sme do tohoto mesta a — odpustite mi otče — ja som sa zamilovala. Ach, vzdorovala som dlhý čas, skoro dva roky, rozumiete, skoro dva roky, ale ďalej som už nemohla, zhrešila som, bola som ztratená.

Koho som milovala? To neuhadnete. Som toho presvedčená, lebo dvanásť dôstojníkov bolo stále okolo mňa a so mnou, a vy ste ich volali sústavou hviezd.

Otče nepokuste sa dozvedeť, kto je on a jeho nenávideť. On urobil to, čo by bol na jeho mieste každý urobil a som si toho istá, že ma i on miloval z celého svojho srdca.

Dávajte pozor: Raz sme mali na ostrove Bécasses dostaveničko, veď vy viete kde je to, tam za mlýnom. Ja som ta mala plávačky príjsť a on ma mal čakať v krikach a mal tam zostať až do večera, aby ho nikto nevidel odtiaľ výjsť. Ja som prišla ta, keď zrazu z poza stromov objavil sa Filip, váš sluha a prekvapil nás. Ja som cítila, že sme ztratení a začala som kričať; môj milý mi riekol: — Choďte preč plavajúc moja milá a nechajte ma samého s týmto človekom.

Odišla som rozčúlená, skoro som sa utopila a prijdúc domov, bola som pripravená na to najhoršie.

O hodinu neskoršie riekol mi Filip: — Milosťpani, som k vašim službám, — a podal mi list. Hneď som pochopila že môj milenec ho podplatil.

Ja som mu dávala moje listy a on nosil na ne odpovede.

Trvalo to tak asi dva mesiace. Dôverovali sme v ňom, tak jako i vy.

Otče, stalo sa nasledovné. Raz prišla som na ten samý ostrov, ale len sama a stretla som sa tam s vašim sluhom. On ma tam čakal a povedal mi, že keď sa mu neoddám, všetko vyzradí vám a aj naše listy že vám oddá.

Ach otče, otče môj, ja som sa zľakla, bola som chabá, bála som sa o vás, o môjho milenca, že ho zabijete, a snáď i o samú seba som sa bála, chcela som podplatiť tohoto naničhodníka, ktorý — ach — haňba — mňa tiež miloval.

My, ženy, sme slabé stvorenia a prv ztratíme hlavu, ako vy mužskí, a keď človek raz klesne, potom už klesá vždy hlbšie a hlbšie. Ja ani neviem čo som urobila, ja som len myslela, že vy dvaja a ja musíme zomrieť — a oddala som sa tomuto surovcovi.

Vidíte otče, že sa neospravedlňujem.

Čo som mohla predvídať stalo sa, mal ma vtedy, kedy chcel, lebo sa mi vyhrážal. Stal sa mojim milencom jako ten druhý. Nie je to hnusná vec? A jaký trest, otče!

Ja som si umienila, že zomrem. Za živa by sa nebola opovážila soznať moju vinu. Inačej som nemohla urobiť, len zomreť; nič iné nemohlo zmyť moju škvrnu, iba smrť. Nemohla som milovať, ani byť milovaná. Zdalo sa mi, že poškvrním celý svet.

O chvíľu sa pôjdem kúpať a nevrátim sa nikdy.

Tento list dostal do ruky môj milenec už po mojej smrti, ktorý vám ho doručí bez toho, žeby znal jeho obsah, splniac týmto spôsobom moju poslednú vôľu. A vy ho budete čítať, keď sa vrátite z cintorína.

S Bohom, otče, už som vám soznala všetko. Urobte čo chcete a odpustite mi.

Plukovník si utrel pot s čela. Zrazu vrátila sa mu predošlá chladnokrevnosť, tak jako vo vojne.

Zazvonil.

Zjavil sa sluha.

— Pošlite mi Filipa! — riekol.

Filip, — vysoký vojak s červenými fuzami a potuteľnými očami — prišiel hneď.

Plukovnik priamo pozrel naňho:

— Povedz mi meno milenca mojej ženy!

— Ale, pán plukovnik…

Plukovnik vyňal revolver z polootvoreného priečinka.

— Povedz hneď, dobre vieš, že nežartujem!

— Kapitaň Saint Albert.

Sotva vyslovil toto meno, plameň výstrelu mu vypalil oči a s guľkou v čele padol na tvár.