Báj noci májovej

Romanetto, od Ferka Urbánka

Je máj — ten čarokrásny máj, doba už triumfujúcej prírody!

Celá horí novým životom, tajným ruchom poesie. Jaro je rozkošná, dojímavá báseň, taká veľkolepá, že s ňou nemôže závodiť žiaden lyrik.

Ak je májový deň dobou sviežich radovánok, dobou rozkoše, tak je krásny večer májový pravou dobou lásky.

Láska! A čo je to tá láska? Sladká báj, o ktorej blúzni roztúžený slávik v súmraku noci májovej, o nej präluduje kvetistý háj i voňavý les tichým šumom svojím, o nej šepce hravý potôčik, po nej túži mladosť, o nej sníva staroba, ju cítime všetci, ale — vysloviť ju nie sme v stave.

Láska pohýňa svet, ona previeva celou prírodou, ona oživila i v duši mojej obraz tento: Báj noci májovej.

*

Posvätná tichosť zaviala celým okolím jelšovským v predvečer svätých Turíc.

Všetko spí, iba na verande kaštieľa jelšovského počuť vážny rozhovor, rušiaci tajomné ticho večierka májového.

Rozhovor vedú dve dámy.

Jedna z nich je úplná starena, s uvädlou tvárou, mdlým okom, strieborným vlasom — matka pána Jelšovského; druhá, jej vnučka, je mladá deva, krásna sťa svieži jara kvietok. Z jej žiarneho oka, z jej jahodových úst usmieva sa snivé jaro, to prvé jaro rozkošnej mladosti, ktoré ešte nezná žeravého palu slnka, nad ktorým ešte neprešla ani jedna hrmavica.

Stará pani Jelšovská sedí nenúteno na mäkkej hodvábnej pohovke, starostlivo pozerajúc na svojho jediného miláčka, svoju vnučku, ktorá sa usadila blízo nej na lavičke. Zamyslená otrháva rozmarne drobné lístočky voňavej ruže, odovzdávajúc ich voľnej hre vetierka.

Starenka pátrave skúma výraz tváre mladej krásavice, sťaby v ňom roj jej myšlienok razom vyčítať chcela.

Ktože môže pochopiť myšlienky mladistvej duše?

No pani Jelšovská žila vo vnučke svojej, cítila s ňou každú radosť a každý bôľ, a preto i teraz ľahko uhádne, že dumy jej sú nič iné, ako ohnivé blúznenie lásky.

„Slavuška!“

„Čo rozkážete, stará mama?“ ozve sa z dúm vyrušená deva.

„Slavuška moja, už som veru dávno čakala na vhodnú príležitosť, kde by som ti mohla povedať, čo vlastne trápi dušu moju, kedykoľvek sa zahľadím do hĺbky očú tvojich. Už-už som sa obávala, že príležitosť čakaná pozde bude, avšak, hľa, prišla bez tušenia. Samy sme doma, nik nás nebude vyrušovať. Počuj teda, anjel môj zlatý, čo tvojej starej matke na srdci leží a čo ti povedať musím, aby som zamedzila záhubu šťastia tvojho, aby som ochránila mladý život tvoj pred predčasným uvädnutím. Zachovaj si dobre slová moje. Sú ony srdečným napomenutím tvojej starej matky, ženy zkúsenej. Ty presvedčíš sa časom o svätej pravde slov týchto a žehnať budeš hodine, v ktorej si ich počula a si zachovala.“

Devuška už dávno čakala tento prológ, ona tušila, čo bude nasledovať, a predsa reč starej matky natoľko ju prekvapila, že srdce začalo silným, trhaným tempom biť, dych sa jej tajil a tvár zafarbila sa sviežim rumencom. No premohla sa a po malej chvíľke povie lichotive: „Hovorte len, hovorte, stará mama moja, veď slová vaše sú také milé, ani strieborné zvuky večerného zvona, zovúceho ku modlitbe. Ja milerada vyslyším zlaté slová vaše, a nemusíte sa obávať, že padnú na pôdu neúrodnú — nie; ale ako drahý poklad uzavrem si ich do tajnej komôrky srdca svojho.“ Sadla si na konec vyšívanej podnôžky k nohám dobrej starej matky a belostnými rukami objímuc jej kolená, krásne snivé oči tázave uprela na ňu.

Stará pani, ľavou rukou zachytiac okrúhlu briadku svojho miláčka a pravou hladkajúc zlatý, vlnitý vlas jeho, hovorí s nežnou láskavosťou:

„Počujže, dievka moja, ja už dávno badám, že v jasnom oku tvojom zrkadlí sa nový, predtým u teba nepozorovaný výraz citu, ktorý sa vlúdil vo svätyňu tvojho anjelského srdca, aby omámil nevinnú dušu tvoju, aby v obeť priviedol tvojho žitia kvet. Cit ten je láska, devulka moja,“ riekla dôrazne starenka.

Deva cíti sa byť dolapenou, nehovorí nič, ba ani sa nehne, iba čo krásne oči sklopila k zemi.

Stará pani pokračuje:

„Áno, je to láska, ale, bohužiaľ, láska márnivá. Ó, chráň sa jej, dieťa moje, chráň a utekaj pred ňou, sťa pred najväčším nepriateľom, lebo ona zradne číha na ctnosť nevinnej duše tvojej; prichádza lahodivo, ako opojná vôňa, taká sladká a predsa nebezpečná, omamujúca ani jed. Ona prenikne útroby duše tvojej, pozbaví ťa citu pre všetko to, čo ti predtým sväté bolo — nežiješ pre nič iné, len pre ňu. V nej blúzniť budeš po cieľoch nedostižiteľných, prečkáš roky, mladosť tvoja odkvitne a na staré dni neostane ti nič iné, iba trpká spomienka na nešťastnú lásku — žiaľ a bôľ.“

Slová tieto vzbudily roj myšlienok v hlave peknej devy. Zamyslí sa, zrazu úsmev nedôvery na belostnej tvári prezradí úsudok jej pobúreného srdca a ona nesmelo nadhodí: „A jestli milujem šťastne?“

„Ty hovoríš, že miluješ šťastne?!“ riekla stará mať. „Bohužiaľ, klameš sama seba. Znám ho, ale nemôžem byť spokojná s voľbou srdca tvojho, naskrze nie. On nie je muž, ktorému by som mohla bezstarostne sveriť miláčka svojho. Celá jeho povaha, jeho skutky a reči neprezradzujú vážnosť a pevnosť charakteru, bo je v tom všetkom mnoho pretvárky a málo otvorenosti. On mi prichodí ako vycibrený spoločník, ako výtečný komediant na prknách etiketty, ako naštudovaný obchodník romantiky, jedným slovom ako sveták, pokrytec a — bedár.“

„Stará mama!“ zvolala bôľne deva, ale stará pani, ako by nebola počula, pokračuje:

„Chráň sa ho, dieťa moje, aby si neupadla celkom do moci jeho. Pretri si oči, rozmýšľaj pokojne, zdravým rozumom o celej veci, a porovnávaj ho s pánom Lipom, ktorý tiež uchádza sa o ruku tvoju a ktorému ja i rodičia dávame prednosť. Je všestranne známy ako muž statočný, muž pevného, šľachetného rázu. Nevie sa on síce pretvárať, nevie lichotiť, nie je v poklonách svojich dotieravým, ale zato každé jeho slovo je pravdivé, jeho chovanie vznešené, jeho konanie vážne, poctivé. A čo týka sa tvojho materiálneho zaopatrenia, myslím, že by ti bolo sto ráz lepšie u pána Lipu, v tichých Lipanoch, ako u toho na jeho iste hodne zadlženom panstve. Že pán Lipa má majetok v cene 30-40 tisíc, je istá vec, ale či báječné panstvá toho druhého vôbec kde existujú, je nadmier pochybné. Veď mnoho ráz, keď ich opisoval, tak nemilosrdne sa potkol a zamotal, že len prešibalou rafineriou mohol zakryť rozpaky svoje. Či by snáď moja zlatovlasá Slavuška bola taká márnomyseľná, že by ju lákal titul?“ pýta sa nežno stará mať, hladkajúc hlavu švárnej devy.

Táto neodpovedala, meravo sa zahľadela do neurčita, tak že vyzerala ani socha; len búrlivé vlnenie mladých ňadier dávalo znak žitia.

„Nezazlievam ti, dieťa moje. Veď mladosť je túžba živá po sláve; ale ver, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Oveľa lepšie pre teba, ak budeš šťastnou ženou, nežli nešťastnou veľkou dámou. Najlepší príklad predstavím ti z mladého veku svojho, jestli ťa ešte sen nepremáha a chceš ma počuť.“

„Rozprávaj, rozprávaj, babenka moja, veď slová tvoje sú zlaté zrná.“

„I ja som bola mladá — začala stará pani — i mňa lichotivý svet kráskou nazýval, a mladí gavalieri dvorili kráse i bohatému venu jedinej dcéry. Ja vyslyšala som pána Weeringa, bohatého fabrikanta, a napriek tomu, že rodičia nechceli dovoliť, rodina, známi bránili, rozhodla som sa ísť za neho. Hlavou mojou mihaly krásne, utešené sny, všemožná elegancia v dome, na ulici, prepych v toalette, zábava nad zábavu, ekipáža s lokajom, v opere prvá lóža, cestovanie do krajín citrónov a paliem a tak ďalej. Všetko, čo svet slávou nazýva, predstavovala som si u boku jeho, nepochopiac mojich drahých rodičov a príbuzných, ktorí dávali prednosť Jelšovskému. Ja myslela som to ináč: u Weeringa otvorený svet, u Jelšovského štyri múry osamelého kaštieľa; tam prepych a zábava, tu utiahnutosť a nuda. Preto som neústupne stála na svojom, vyvolajúc neústupnosťou svojou v dome nejednu trápnu scénu. I zvíťazila som, rodičia konečne povolili, zasnúbenie sa odbavilo, deň svadby určený. Pripravené bolo všetko, keď razom doletí od otcovho priateľa list, v ktorom upozorňuje otca na bezcharakternosť Weeringovu a napomína k veľkej obozretnosti ohľadom jeho materiálnych pomerov. List vyvolal v dome našom búrlivý výstup a veľkú zmenu. Otec pátral dôkladnejšie vec a dopátral sa vskutku hroznej pravdy. Zakázal Weeringovi prístup do domu a každý ďalší styk so mnou. Zasnúbenie sa odvolalo, a mňa odoslali k tetke, kam Jelšovský, ako dávny priateľ domu, denne dochádzal. Tu som ho bližšie poznala, naučila sa ho ctiť a blúznivá ľúbosť k Weeringovi ustúpila čistej, opravdovej láske k Jelšovskému.

Určený deň svadby mojej zostal ten samý, len mladoženích bol zmenený, a keď som sa stala šťastnou ženou Jelšovského, bol Weering už na mieste bezpečnom; lebo pre falšovanie obchodných kníh a zmeniek dostal sa do vyšetrujúcej väzby a konečne do kriminálu. Príbeh tento nech ti je príkladom. V ňom mnoho príbuznosti s tvojím románom. Teraz už vieš všetko. Dobrú noc, anjel môj zlatý! Spi sladko. Dobrú noc!“

Pri týchto slovách vstala neočakávane rezko, pritúlila miláčka svojho k srdcu, urobila jej, dľa každodennej obyčaje, krížik na belostnom čele, bozkala svieže pery a odišla do svojej spalne.

Mladá deva stála celá zmeravená prostred verandy. Ústa jej onemely, tak že ani len „dobrú noc!“ nebola v stave opätovať predrahej babke svojej, oči sa zahľadely v neurčitý bod, vyzerala v magickom svetle mesiačka ako socha.

Čo sa dialo v nej, nedá sa opísať, krutý závrat ju pochytil tak silno, že by bola iste bezvládna padla na mramor dlažby, keďby ju od chrbta nebola zachytila, ako anjel strážca, jej dobrá priateľka tetka Luiza.

Tetka Luiza, najmladšia sestra nebohej matky Slavuškinej, je stará panna, ako sa ona sama nazýva. Príjemná brunetka okrúhlej, vždy usmiatej tváre, nízkej zavalitej postavy. Má veselú povahu, dobrácke srdce, zvlášte je vzdelaná. Pre Jelšovských je ona pravým pokladom. Jej rady, jej pomoci každý sa dovoláva, a pri čom nie je teta Luiza, to iste zle dopadá. Slavuške je ona jedinou priateľkou, dobrou sestrou, radcom a náhradnou matkou. Ony si najlepšie rozumejú, hoc počet rokov Slavuškiných tetka Luiza už dva razy prežila.

„Slavenka, anjel môj, spamätaj sa!“ hovorila teta Luiza, berúc ju do náručia.

„To si ty, teta?!“ zvolala Slavuša slabým, ale radostným hlasom.

„Ja, anjel môj, ja, len sa upokoj!“

„Ach, kebys’ vedela, čo mi stará mama —“

„Viem všetko,“ povie teta. „Ukrytá v hustej zeleni viniča vypočula som celý rozhovor.“

„No, čo ty povieš na to?“

„Nespytuj sa ma, anjel môj, prosím ťa, nespytuj, bo musela by som ti odpovedi zostať dlžná.“

„Prečo? Tieto tvoje slová práve urobily ma zvedavou, a preto ťa prosím, povedz mi, čo ty o tom súdiš?“

„Čo záleží ti práve na mojom úsudku?“

„Veľmi veľa — najviac. Len hovor.“

„Nemôžem —“

„Musíš, teta Luiza, musíš! Ty si to povinná mojej úprimnej dôvere, môjmu priateľstvu, mojej láske —“

„Slavuška moja drahá, nehnevaj sa teda, keď ti poviem zcela úprimne, že stará mamička má pravdu. O ňom počuť veľmi zlé chýry.“

„Aké?“ vyrazí zo seba zadivená deva. „Aké? Hovor!“

„Teraz nie, duša, teraz nie. Už si veľmi pobúrená. Neskôr dozvieš sa všetko. Teraz ti treba pokoj. Poď, odprevadím ťa do spalne; ja ešte musím kuknúť do čeľadníka. Tebe treba pokoj.“

„Pokoj v spalni?“ opakovala akoby ironicky snivá deva. „Hoj, niet pokoja v pokoji! Čo tam? Spať nemožno. Môj ty Bože, moje krásne sny, moje nádeje!“ zvolala bôľne a ruky sopnúc sťa ku modlitbe, jasné oči, zvlhlé perlou sĺz, obrátila k nebu a hlboký vzdych vykradol sa z raneného srdca. Vyzerala v tomto okamžení ako modliaci sa cherub.

Nastala trápna prestávka.

„Možno, že je to len klam, márne upodozrievanie, vrodená antipatia oproti nemu, oživená u starej mamy spomienkou na podlého Weeringa!“ tíši sa úbohá deva, a myšlienkami týmito budí sa nanovo nádej.

„Upokoj sa, anjel môj drahý,“ prihovára sa láskave teta.

„Už som dosť pokojná, už môžem vypočuť tie ,chýry‘. Pozri, teta drahá, ako krásne, ticho je v húštine parku — poďme sa prejsť, a ty vyrozprávaš mi všetko úprimne, čo vieš o ňom. Ja ťa ubezpečujem, že s úplnou resignáciou som v stave vypočuť i to najhoršie, čo sa jeho týka.“

Teta Luiza prekvapeno pozrela na mladú devu, a vidiac zdanlive uspokojenú jej tvár, riekla: „Dobre, teda urobím ti po vôli, ale za chvíľu dočkaj, sbehnem ešte do čeľadníka vydať potrebné rozkazy na ráno a donesiem ti teplejší plášť, bo chlad noci mohol by ti uškodiť.“ Posledné slová hovorila teta Luiza už v odchode.

Slavuška ostala sama, a samota táto pôsobila na ňu hrozne trápno. Ešte nikdy necítila tak ztraty svojej matky ako práve teraz, v tomto rozhodnom okamihu. Keby jej nebránila príšernosť noci, bežala by na jej hrob a tam, tam by sa vyplakala, vyžalovala.

Tetka Luiza sa skoro vrátila, zahalená v teplý šál, nesúc svojej dôvernici plášť.

Netrvalo dlho, obe dámy kráčaly ľahkým krokom hadovitými cestami lipového parku v dôvernom rozhovore. Pritúlené majúc hlavy k sebe, hovorily šepmo, ako by ani tomu nôtiacemu slávikovi nedôverovaly v svojom tajomstve.

Išly vždy diaľ a diaľ a rozhovor ich stával sa s kroka na krok živším — čím viac sa domnievaly, že sú od príbytku a tak od ucha ľudského vzdialenejšie.

Prišly až na kraj parku, pod vysoké bralo, na ktorom stál veľký drevený kríž, ako spasná výstraha hlbokého srázu kolo idúcim cestou, vedúcou úvrším brala do blízkeho mesta. Pod bralom bol malý rybník s dvoma loďkami — miestečko športu.

Kútik tento bol taký krásny, taký milý, že i dámy naše zastavily kroky a sadly si na malú lavičku, pod konáre rozkvitnutého bazu.

Oddaly sa tichým dumám. Teta Luiza starostlive pozerala na mladú devu, ktorej zrak blúdil lesklou hladinou jazera, v ktorom sa kúpala obrovská tôňa dreveného kríža.

Z tichých myšlienok vyrušil ich hlasný rozhovor, prichodiaci z úvršia brala.

V nočnom tichu bolo dobre rozumeť každé slovo. Dámy hneď zvedely, že to prudká svada ženy s mužom, ktorá tým viac upútala ich pozornosť, poneváč hlas mužský bol im nápadne známy.

„To tie sľuby, ktorými si ma lákal, to tvoja prísaha, ktorou si ma nešťastnou urobil. Podliak naničhodný! Nuž či to už svet slýchal, má ženu, má dieťa a zalieča sa iným ako z remesla, aby i tie úbohé duše otrávil, zahubil,“ bedákala žena.

„Hahaha, to sa mýlite, moja vzácna pani. Ja vás neznám, ja nemám ženy, som svobodný.“

„Čože? A ja čo som, a komu patrí toto dieťa? Klamár falošný. Nuž či nestáli sme spolu pred oltárom, nesprisahal nás páter Silvius pred dvoma svedkami?“

„Hahaha! rozchichotal sa muž diabolským smiechom. A ty veríš tomu? Nepoznala si, že to bola len komédia — číra komédia na obveselenie. Kaplna bola spravená naoko, svedkovia boli falošné figuríny, a ten, čo nás sprisahal, pater Silvius, bol za patra prestrojený môj priateľ, dobrý priateľ z veselej kompánie. Hahaha!“

„A ja vaša obeť? Obeť lotrovskej hávede?! Môj Bože, či môžeš hľadeť na takúto podlosť a nechať diabla bez trestu chodiť svetom?“ — volala zúfale žena. — „Ale nazdávaš sa, že minieš trestu? Zajtrajším dňom ťa oddám súdu. Nepomôže ti ani náličnica mena tvojho. Odhalím verejne svetu, že pán barón Pataky nie je nik iný, ako podvodný Potocký — ,luftinspektor‘, klamár.“

„To ti nepomôže. Zlá špekulácia. Jaknáhle vystúpiš verejne proti mne, dám ťa zavreť ako blázna a poviem, že máš fixnú ideu mňa za svojho muža držať. Hahaha!“ Slová tieto predniesol v svojom rozhorlení tak hlasno, že bolo celkom dobre poznať jeho hlas.

Dámami v bazovom útulku to trhlo. „To on — on — pre Boha — Pataky!“ šepce trhano slečna tete Luize. Táto privinula tesnejšie k sebe trasúcu sa devu, šepmo hovoriac: „Boh sám nás sem priviedol. Aspoň si sa osobne presvedčila o tých zlých chýroch. Čuj len, čo bude ďalej?“

„Nie, nie, teta, prosím ťa, poďme preč! Počula som dosť.“

Dámy sa vzdialily, rýchlym krokom spiechajúc do kaštieľa. V spálni ešte dlho rokovaly o tom, čo počuly.

Čo dialo sa ďalej na brale u kríža, ponecháme tajomstvu noci májovej.

*

Sviatočný deň Svätého ducha svitol v celej kráse a velebe. Pestré máje v Jelšovom čnely párom pred dvermi každého domu, v ktorom maly dospelé dievča. I pred čeľadníkom kaštieľa jagaly sa dva páry májov a veselé služobné s radosťou pozeraly na okrášlené stromy, dobre vediac, kto to ktorej postavil.

I sama slečna Kvetoslava bola nadmier radostne prekvapená, nie síce májom, ale utešenou kytkou sviežich konvalinôk, nezábudok a ruží. Pri kytke ležala ružová karta s pekným nápisom: „Veľactenej slečne Kvetoslave Jelšovskej na znak hlbokej úcty venuje úprimný zbožnovateľ Jaroslav Lipa.“ Na druhej strane stálo: „Ráčte, prosím, láskave preminúť moju smelosť, že posielam Vám túto jednoduchú kytku. Posmelila ma k tomu naša prostonárodná obyčaj: stavanie májov. Je ona znakom, že v srdci mojom postavený pre Vás, ctená slečna, máj nad všetky máje — máj lásky. Prijatím láskavým tejto maličkosti zkvitne máj ten nádejou. Vám s hlbokou úctou a vrelou láskou oddaný ctiteľ J. L.“

Slečna Kvetoslava s úľubou pozerala raz na kartu a zase na kytku, mysliac pritom: „Babička má pravdu. On nevie tak lichotiť, ale je priamy, srdečný, otvorený.“

Sotva že bola hotová s toalettou, ktorej dnes zvláštnu pozornosť venovala, sadla k písaciemu stolíku, a to, čo písala, ostane iste večným tajomstvom pána Lipu.

Potom vzala kytku i kartu a išla do jedálne k raňajkám, kde ju babička s tetou Luizou už netrpelive očakávaly. Obávaly sa, že bude celá sronená, zúfalá po nočnom rozčulení.

Čím väčšia ich obava, tým milšie prekvapenie, keď zazrely svojho miláčka vo dverách s usmiatou, veselou tvárou. Sotva že zavrela za sebou dvere, hodila sa babičke okolo krku, jasajúc: „Babička moja dobrá, slová vaše boly rýdze zlato. Ja som uznala ich pravdivosť, poslúchla som radu vašu a som ako znovuzrodená.“

Stará pani vrelo objímala devu, teta Luiza prisviedčala jej rečiam a keď prišiel i otec, pán Jelšovský, celá rodina rokovala vážne o priebehu veci a šťastnej zmene.

Zahovorili sa a ani nezbadali, ako čas pokročil. Na dvere zľahka niekto zaklope a na dovolenie vkročil Lipa.

Je v úplnom salónnom obleku, uhádneme cieľ jeho návštevy — —

A nezmýlili sme sa, ani Lipa sa nezmýlil, bo dostal ruku zbožňovanej devy s jej úplným svolením, k radosti dobrej babičky.

Nasledovalo nové prekvapenie. Pán Jelšovský predviedol tetu Luizu ako svoju snúbenicu, s tým poznamenaním, že nebude snáď od veci vybaviť obe svadby naraz.

Slavuška objímala raz otca, raz tetu Luizu, hovoriac jej: „Pravda, že mi budeš dobrou macochou?“

Šťastiu dvoch zasnúbených párov s tvárou blahú spokojnosť prezradzujúcou žehnala babička.

*

V rybníku pod bralom našli mrtvolu čierno odenej ženy, ktorá kŕčovite svierala v náručí svoje osinalé dieťa. Lekári konštatovali, že nešťastná bola vražebnou rukou násilne s vrchu do rybníka shodená.