Z legend dávneho Egypta

Od Boleslava Prusa.

Pozrite, jak márne sú ľudské nádeje oproti poriadku sveta! pozrite, jak márne sú oproti ustanoveniu, ktoré ohnivými znakmi napísal na nebi Večný…

Storočný Ramses, mocný panovník Egypta, doháral. Na prsia mocnára, pred ktorého hlasom pol veku triasly sa milliony, sadla dusiaca mura a pila mu krv zo srdca, silu z ramien a chvíľami i povedomie z mozgu. Ležal, ako svalený cedrový strom, veľký faraon na koži indického tigra, a nohy mal prikryté triumfálnym plášťom etyopského kráľa. Surový i oproti sebe; zavolal najmúdrejšieho lekára zo svätyne v Karnaku a riekol:

— Viem, že poznáš tuhé lieky, ktoré alebo zabíjajú, alebo odrazu lieča. Prihotov mi jeden z nich, primeraný mojej chorobe, a nech sa to raz skončí… tak alebo inak.

Lekár váhal.

— Pomysli si, ó Ramses, — šepol — že od chvíle tvojho sostúpenia z vysokých nebies Nil vylial sa už sto ráz; môžem ti dať liek, nie tuhý ani pre najmladšieho z tvojich vojakov?

Ramses sadol si na loži.

— Snáď som veľmi chorý, — zvolal — keď ty, žrec, osmeľuješ sa dávať mi rady! Mlč a splň, čo som kázal. Žije predsa tridsaťročný vnuk môj a nástupca, Horus; a Egypt nemôže mať panovníka, ktorý by nevysadol na voz a neuvládal dvíhať oštepa.

Keď žrec trasúcou rukou podal mu strašný liek, Ramses vypil ho, ako smädný pije pohár vody; potom zavolal k sebe najpovestnejšieho astrologa z Téb a kázal mu povedať úprimne, čo tam ukazujú hviezdy.

— Saturn spojil sa s Mesiacom, — odpovedal mudrc — čo znamená smrť člena tvojej dynastie, Ramses. Zle si urobil, pijúc dnes liek, lebo márne sú ľudské plány proti ustanoveniam, ktoré na nebi zapisuje Večný.

— Prirodzene, hviezdy predpovedaly moju smrť, — odpovedal Ramses. — A kedyže to môže nastúpiť? — obrátil sa k lekárovi.

— Pred východom slnca, Ramses, alebo budeš zdravý, ako nosorožec, alebo tvoj posvätný prsteň dostane sa na ruku Horusa.

— Zaveďte — riekol Ramses tíchnucím už hlasom — Horusa do sály faraonov; nech tam čaká na moje posledné slová i na prsteň, aby vláda nad krajinou ani na chvíľu neprestala.

Zaplakal Horus (mal srdce veľmi ľútostivé) nad blízkou smrťou starého otca; ale aby vláda nad krajinou neprestala, posadil sa do sály faraonov, obkľúčený zástupom slúžobníctva.

Sadol si na balkone, ktorého mramorové schody viedly dolu až k samej rieke a smutný prizeral sa okoliu.

Mesiac, pri ktorom svietila zlovestná hviezda Saturn, striebril spiežové vlny Nilu, na lúkach i záhradách maľoval tiene obrovských pyramíd a na viac míl dovôkola osvetľoval celú dolinu. Bola pozdná noc, ale v domoch horely lampy, a ľudia povychodili z domov pod otvorené nebo. Po Nile premávaly sa loďky husto, ako v deň sviatočný; v palmových lesoch, nad brehami vody, na rynkoch, na uliciach a vedľa Ramsesovho paláca hemžil sa znepokojený národ. Ináče bola tichosť taká, že k Horusovi doletoval šuchot vodnej trstiny a žalobné vytie hyén, hľadajúcich korysť.

— Prečo sa tak schádzajú? — spýtal sa Horus jednoho z dvoranov, ukazujúc na množstvo ľudu.

— Chcú v tebe, pane, privítať nového faraona a z tvojich úst uslyšať o dobrodeniach, ktoré ustanovil si im vykonať.

V tej chvíli o srdce nástupcu po prvý raz uderila duma veľkosti, ako o skalný breh udiera nadbiehajúce more.

— A tamtie svetlá čo značia? — pýtal sa ďalej Horus.

— Žreci vstúpili do hrobu tvojej matky, Zefory, aby ju preniesli do faraonských katakomb.

V srdci Horusa poznove vzbudil sa žiaľ za matkou, ktorú — pre milosrdenstvo, preukazované nevoľníkom — prísny Ramses dal pochovať medzi nevoľníkmi.

— Počujem ržanie koní — riekol Horus, naslúchajúc: — kto odchodí v tento čas?

— Kancellár, pane, kázal prihotoviť kurierov pre tvojho učiteľa, Jetrona.

Horus vzdychol pri spomenutí milovaného priateľa, ktorého Ramses vyhnal z krajiny preto, že do duše vnuka a nástupcu vštepoval odpor k vojne a ľútosť pre potlačený ľud.

— A to svetielko za Nilom?…

— Tým svetlom, o Horus! — odpovedal dvoranín — pozdravuje ťa z kláštorného väzenia verná Berenika. Už hlavný žrec poslal pre ňu loď faraonskú; a keď posvätný prsteň blysne na tvojej ruke, otvoria sa ťažké dvere kláštorné, i vráti sa k tebe, vždy ťa milujúca.

Počujúc tie slová, Horus viac nepýtal sa na nič; umĺkol a zakryl si oči rukou.

Razom zasyčal od bôľu.

— Čo ti je, o Horus?

— Včela ma uštipla v nohu — odpovedal zbľadnutý nástupca.

Dvoranín pri zelenavom blesku mesiaca pozrel mu nohu.

Ďakuj Osirisovi — riekol — že to nie pavúk, ktorého jed v tento čas býva smrteľný.

Ó! aké márne sú ľudské nádeje oproti nezvratným výrokom…

V tej chvíli vošiel vodca armády a, pokloniac sa Horusovi, hovoril:

— Veľký Ramses, cítiac, že mu už stydne telo, poslal ma k tebe s rozkazom: „Choď k Horusovi, lebo nedlho budem na svete, a plň jeho vôľu, ako plnil si moju. Hoc by ti kázal ustúpiť Horný Egypt Etyopom a uzavreť s takým nepriateľom spolok bratský, vykonaj to, keď môj prsteň uzreš na jeho ruke; lebo ústami panovníkov hovorí nesmrteľný Osiris.“

— Neoddám Egypta Etyopom, — riekol nástupca — ale uzavrem pokoj, lebo mi žiaľ krve môjho ľudu; napíš hneď edikt a maj pohotove kurierov na koňoch, aby, keď blysnú prvé ohne na česť moju, poleteli v stranu južného slnca a zaniesli lásku Etyopom. I napíš ešte druhý edikt, že od tej hodiny až do konca časov ani jednému zajatému nemá byť vytrhnutý jazyk z úst jeho na poli bitky. Tak som povedal.

Vodca padol na tvár, potom ustúpil, aby napísal rozkazy; knieža zas naložil dvoranínovi poznove obzreť svoju ranu, keď ho veľmi bolela.

— Trochu napuchla ti noha, o Horus — riekol dvoranín. — Čo by sa stalo, keby ťa miesto včely bol uštipol pavúk!…

Teraz vošiel do sály kancellár krajiny a, pokloniac sa kniežaťu, hovoril:

— Mocný Ramses, vidiac, že už zatmieva sa mu zrak, poslal ma k tebe s rozkazom: „Choď k Horusovi a slepo plň jeho vôľu. Hoc by ti kázal pustiť z reťaze nevoľníkov a ľud obdarovať všetkou zemou, urob to, keď zbadáš na jeho ruke môj posvätný prsteň, lebo ústami panovníkov hovorí nesmrteľný Osiris.“

— Tak ďaleko nesiaha srdce moje — riekol Horus. — Ale zaraz napíš mi edikt, že snižuje sa ľudu daň štátna o polovicu, a nevoľníci budú mať tri dni v týždni svobodné od práce a bez výroku súdneho nebudú bití palicou po chrbtoch. I ešte napíš edikt, odvolávajúci z vyhnanstva môjho učiteľa Jetrona, ktorý je najmúdrejší a najšľachetnejší z Egypťanov. Povedal som.

Kancellár padol na tvár, no ešte neodstúpil napísať edikt, keď vošiel hlavný žrec.

— O Horus, — riekol — čo chvíľa veľký Ramses odíde do ríše tieňov, a srdce jeho na neomylnej vážke zváži Osiris. Keď posvätný prsteň faraonov zablysne sa na tvojej ruke, rozkazuj, a slúchať ťa budem, hoc by si rozváľať mal podivnú svätyňu Amona, lebo ústami panovníkov hovorí nesmrteľný Osiris.

— Nie boriť, — odpovedal Horus — lež stavať budem nové svätyne a zväčšovať poklad žrecov. Žiadam len, aby si napísal edikt o slávnostnom prevezení prachu matky mojej Zefory do katakomb, i druhý edikt… o osvobodení milovanej Bereniky z kláštorného väzenia. Povedal som.

— Múdre počínaš — odpovedal hlavný žrec. — K splneniu tých rozkazov je všetko už prihotoveno, a edikt zaraz napíšem; keď dotkneš sa ich prsteňom faraonov, zažnem svetlo, aby zvestovalo ľudu lásku, a tvojej Berenike svobodu i milosť.

Vošiel najmúdrejší lekár z Karnaku.

— O Horus, — riekol — nečudujem sa tvojej bľadosti, keď Ramses, tvoj starý otec, už dokonáva. Nemohol zniesť tuhého lieku, ktorého nechcel som mu dať, ten mocnár nad mocnárov. Zostal už pri ňom iba zástupca hlavného žreca, aby, keď umre, stiahol posvätný prsteň s jeho ruky a tebe ho oddal na znak neobmedzenej vlády. Ale ty bľadneš čo raz väčšmi, Horus?…

— Pozri mi nohu — zajačal Horus a padol na zlaté kreslo, ktorého operadlo vyrezávané bolo vo forme hláv jastrabích.

Lekár kľakol si, pozrel nohu a ustúpil zarazený.

— O Horus, — šepol — teba uštipol pavúk veľmi jedovatý.

Že by som mal umreť?… v takú chvíľu?… spýtal sa ledva počutým hlasom Horus.

A pozdejšie dodal:

— Skoro sa to môže stať?… povedz pravdu…

— Prvej než mesiac zajde za tú tam palmu…

— Ach, tak!… A Ramses ešte dlho bude žiť?…

— Či ja viem?… Možno, už ti nesú jeho prsteň.

V tú chvíľu vošli ministri s hotovými edikty.

— Kancellár! — zvolal Horus, chytajúc ho za ruku — či by ste, keby som hneď umrel, splnili moje rozkazy?

— Doži, o Horus, veku svojho starého otca! — odpovedal kancellár. — Ale čo by si hneď za ním stal pred súd Osirisa, každý tvoj edikt bude vykonaný, ak si sa ho dotkol posvätným prsteňom faraonov.

— Prsteňom! — opakoval Horus — ale kde je?…

— Hovoril mi jeden z dvoranov, — šepol vodca armády — že veľký Ramses vydáva už ostatné dychy.

— Poslal som k svojmu zástupcovi, — dodal hlavný žrec — aby hneď, akonáhle Ramsesovi prestane srdce biť, stiahol mu prsteň.

— Ďakujem vám!… — riekol Horus. — Ľúto mi… ach, veľmi ľúto… Ale predsa nie všetok umrem… Zostanú po mne požehnávanie, pokoj, šťastie ľudu, a… moja Berenika dostane svobodu… Dlho ešte?… — pýtal sa lekára.

— Smrť je od teba na tisíc krokov vojenskej chôdze — odpovedal smutne lekár.

— Nepočuť?… nikto odtiaľ nejde?… hovoril Horus.

Mlčanie.

Mesiac priblížil sa k palme a už dotkol sa krajného jej listia; drobný piesok ticho šelestil v klepsydrách.

— Ďaleko?… — šepol Horus.

— Osemsto krokov — odpovedal lekár; — neviem, Horus, či stihneš dotknúť sa všetkých ediktov posvätným prsteňom, hoc by ti ho zaraz priniesli…

— Podajte mi edikty riekol knieža, naslúchajúc, či nebeží niekto z izieb Ramsesa. — A ty, žrec, — obrátil sa k lekárovi — vrav, koľko mi života ostáva, aby som mohol potvrdiť aspoň najdrahšie mi nariadenia?

— Šesťsto krokov — šepol lekár.

Edikt o snížení dane ľudu a práce nevoľníkov vypadol z rúk Horusa na zem.

— Päťsto…

Edikt o pokoji s Etyopmi sošmykol sa s kolien kniežaťa.

— Nejde niekto?…

— Štyristo… — odpovedal lekár.

Horus zamyslel sa, a… spadol rozkaz o prenesení svlekov Zefory.

— Tristo…

Ten samý osud potkal edikt o odvolaní Jetrona z vyhnanstva.

— Dvesto…

Horusovi osinely ústa. Skrčenou rukou spustil na zem edikt o nevytrhovaní jazykov u zajatých, a zostal len… rozkaz osvobodenia Bereniky.

— Sto…

Prostred hrobovej tichosti počuť klepnutie sandalov. Do sály vbehol zástupca hlavného žreca. Horus vystrel ruku.

— Div!… — zvolal pribehnuvší. — Veľký Ramses vyzdravel… Vstal bodrý s lože a s východom slnca chce ísť na poľovačku… Teba, Horus, na znak lásky, volá, aby si ho sprevádzal…

Horus pozrel hasnúcim okom na Nil, kde blyšťalo sa svetlo vo väzení Bereniky, a dve slzy, krvavé slzy, odpadly mu po tvári.

— Neodpovedáš, Horus?… spýtal sa zadivený posol Ramsesa.

— Či nevidíš, že umrel? — šepol najmúdrejší lekár z Karnaku.

Vidzte tedy, že márne sú ľudské nádeje oproti výrokom, ktoré Večný ohnivými znakmi vypisuje na nebi…