Zo života fantastu

V starých, zožltlých listinách našiel som nasledujúce, dnes, pravda, už nemoderné myšlienky — v denníku neznámeho autora. Odpisujem ich.

24. decembra 18..

Raz ťažko prehrešil som sa proti svojmu národu. Zúfal som nad ním.

Sedím pri stole. Chladná, tmavá izba. Na stole sliepňa tenká sviečka, ako kahanec z orechovej škrupiny. Čítam v knihe. Sú to básne, ktoré mi požičal priateľ. Jaro, erotické city mladosti, krásy prírody, oblaky, chladná zem, láska, to všetko strieda sa v knihe tej ako obrazy v kaleidoskope. Moja bľadá tvár oživne, oko zažiari, veď vždy tak rád som lietal v oblakoch a chladná, kamenistá zem bola mi od jakživa protivná.

Už som na konci knihy. Báseňku za báseňkou takmer som hltal. Ten poet, ó, to zlaté srdce a umná hlava! ako by bol z môjho srdca vyťahoval tie skvostné myšlienky. Len škoda, že ja to neviem vysloviť, ako on, že druhý hádže sieť do hlbín mojej duše a on vynáša na svet to, čo je majetkom duše mojej a deckom vlastnej mojej bytnosti.

Ale, hľa, tu ešte jedna báseňka. Dobre; prečítam i tú. Aké protivy! Tam jaro, láska, spev: tu bôľ, rozhorčenie, žiaľ a zúfanie a volanie o pomoc. Poet spieva o svojom zotročenom národe, o jeho ponížení, a čo slovo, to hlas zvona, to ohnivá sopka nevýslovného bôľu. Ako by mi kladivami bili do prsú, ako by mi kradli všetko to, čím som žil, ako by mi moju dušu, tú snivú, bohatú moju dušu, za živa zakopať chceli do hrobu!

Ó, nevýslovné postavenie! Pocit poroby, otroctva, ťažkého odporu! Ovialy ma jedovaté vetry. Duša mi ostarela, zamrela, iba z tých očí blčí raz nevýslovný bôl a potom veľká, hlboká zášť. Zahľadel som sa na tmavé, tajné hory, a v úzadí videl som ten mŕtvy, nemý ľud, robotujúci tam na chladných skalách, volajúci o pomoc s tých chladných skál! Ó, rozumiem bôľu básnika, trpím, pohanený som i ja!

Búrlive ženie sa krv do hlavy, vždy silnejšie… Von z obvodu mizerných chladných stien! Ľadové vetry nech ochladia moje slychy, von do mrazu, von medzi ľudí! Veď konečne nie je vonku tak otupno. Ľudia usmiati chodia po uliciach. Slávnosť narodenia Vykupiteľa sveta svojimi mocnými dojmami tlačí sa silne do našich duší. Podlieha im krehký i zlý človek. Podliehajú starcovia, deti, mužovia. Skvostne je vonku. Hlahol zvonov ozýva sa ako posvätná hymna. Z okien skvelo osvetlených padá veselá žiar na zasňažené ulice a nad zimošným, skvostným obrazom vznáša sa tmavo-belasá čistá obloha, posiata množstvom iskrivých hviezd.

*

Velebne, tiahlo zneje hlas zvonov. Ľud spiecha na polnoc do chrámov. Každý doma necháva bôle a starosti. Chrámy plné žiare a lesku. „Sláva Bohu na výsosti a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ ozýva sa na ústach i v dušiach veriacich a srdcia ich plné sú radosti a jasu. Ó, aký to rozdiel medzi tou piesňou o zotročenom národe a medzi hymnou, ktorou anjeli vítali narodeného Spasiteľa!

*

Nevedel som sa modliť. Sklonil som kolená svoje v pokore pred Najvyšším, ale v srdci, v tom ubolenom srdci, nebolo pokoja. Priznám sa k svojej slabosti. Tá pieseň o zotročenom a poníženom národe premohla všetko. Vyšiel som po čase von a za mnou zástupy pobožných. Bože, akí sú šťastní. Spokojní, radosťou povznesení, v duši s tým pokojom, ktorého svet nemôže dať, vracali sa z chrámu. Ó, ako im závidím, a budem vždy prosiť i ja o pokoj ten, ktorý není z tohoto sveta a po ktorom tak všetci túžime.

*

Tma dovôkola. Belie sa iba veľká plachta sňahu, ktorou pokrytá je zem. Ale nie je to ani belota. Je to čosi šedastého, smutného, neurčitého, mŕtveho. Skutočne ako by duchovia vystúpili zpod zeme. Ticho je, ako v hrobe. Ohromné priestory blízkej katedrály černejú sa predo mnou a splývajú v neurčitú, bázeň budiacu massu. Svet sa už rozišiel, zvnútra nečuť slávneho chorálu, spevu, ani žiara svetiel nepreniká čez ohromné okná. Blúdim. Domov sa mi nechce. Stojím pod vežou ticho a dumám. Hľa, tu dvere a otvorené. Zvnútra zíva tma. Niečo nevysvetliteľného ťahá ma dnu. Neviem odolať. Vstúpim a po točitých schodoch beriem sa hore. Chlad vlhkastých múrov, pleseň zduseného povetria oveje ma. Kráčam hore napriek tme a držím sa zábradlia. Niekedy ako by začul v tme mávanie krýdel. Iste sovu alebo netopiera vyrušil som zo sna. Niekedy zas ako by tichý tiahly ston niesol sa prázdnotou.

Zastanem; ocítim sa na podlahe, schody prestaly. Shliadnem okná a nado mnou zvony. Uchýlil som sa do kúta, k dverám. Ľadový vietor vial oknami. Pojala ma hrôza. Tu v tejto výške, v tomto tajomnom bludišti sám a sám! Čo ma sem doviedlo?

Zahľadel som sa do tmy. Zdalo sa mi, že som v hrobe. Na široko ďaleko niet živého tvora. Chytá ma strach, vnútorný nepokoj, bázeň. Ako by každú chvíľu čakal, že niečo hrozného stane sa blízko mňa. Ale ani tá sova nezamávala krýdly, ani netopier nezašuštil nado mnou. Nuž čo sa to robí? Moje oči dobre rozoznávajú. Tma ustupuje, polokmit rozlieva sa po priestoroch. Čujem jemné, zvučné, tiahle kovové tóny. Nesú sa od sŕdc zvonov. Zdesenie triaslo mi telom. Veď je svätvečer a vtedy zvony dostávajú reč, shovárajú sa.

Hrubý tiahly hlas zavznel ticho v tme. Srdce zvona ako by sa hýbalo, triaslo. Skutočne hlas, srozumiteľný hlas. I počúvam:

„Už tristo rokov, čo pamätám. Na trojnásobné sborenie a znovuvystavenie tohto mesta díval som sa. Môj hromovitý hlas počuli i tí, ktorí dávno tlejú v hroboch. Slávnostným sprievodom kráľovským prisluhoval som pri ich pohraboch, konal som svoju povinnosť. Ba pôvod môj siaha ďaleko, ďaleko ešte pred trista rokov. Sú vo mne súčiastky zvonov, ktoré ešte v šedej dávnovekosti svolávaly veriacich na modlitby. Okolo terajšieho mesta tiahly sa vtedy ohromné lesy. O sláve národa, o jeho šťastných dobách a úpadku mohol by som rozprávať. Rok po roku pribýva mi na starobe. Len v zriedkavých okamihoch ozýva sa srdce moje; o slávnostiach alebo o veľkom smútku“…

Nastalo ticho. Tiahle, hlboké zvuky zvona odznely. Ozval sa tenší, jasnejší hlas:

„I ja som zažil mnoho. Nie službe vyššej bol som pôvodne určený. Kovovina, z ktorej som, slúžila cieľom hriešnym. Preliali ma z dela a vyvesili na vežu. Pamätám mnoho. Vo válečných ťaženiach, čez mrtvoly chodil som z krajiny do krajiny. Stony ranených, chrapot umierajúcich boly mi každodennou hudbou. Díval som sa na sborené mestá, na horiace dediny. Videl som zúfalý plač a nárek chudoby, bol som pri ponížení mocných. Čez polia bujné úrodou, čez role bohaté siatinami chodili sme za nepriateľom. Za nami nezostávala iba púšť a preklínanie ukrivdených alebo premožených sprevádzalo nás. I zastali sme raz. Stáli sme pred dňom srážky rozhodnej. Od východu slnka až do tmy trvala hrozná seč. Krv tiekla potokami, životy klesaly po stách. Nepriateľ konečne zvíťazil, nás na vŕšku obklopili, padli sme za válečnú korisť. Ako sa stalo, ako nie, premenil som podobu a teraz tu s vami trvám už storočie a spomínam tie hrozné časy.“

Odumrel hlas, vytratil sa z tmavých stien a zmizol v šírke i diaľke. Tenší, žalostný, rýchlejší tón ozval sa potom. Bol to umieraček. Hovoril:

„Neviem nič o svojom pôvode, nemám za sebou takej minulosti, ako vy, a preto o tomto hovoriť nemôžem. Mne suďba menšie úkoly priznala. Hlavný úkol môj je sprevádzať mŕtvych. Ale ľudia nielen že mrú, ale i rodia sa. Je to vôbec veľmi všedné. Najviac, že môj hlas je plačlivý, žalostivý, prenikavý. Ale viete, to už ide zvykom. Nuž aby som i ja povedal aspoň niečo, poviem vám historku, ktorú viem. Môžete mi veriť. Stalo sa to, videl som na vlastné oči.

Žil vám národ v hraniciach svojej vlasti ticho, pokojne. Cudzieho nežiadal, svoje nemusel dať. Chlebom a soľou vítal príchodzieho a čo najlepšie bolo v dome, to mu núkal, keď prišiel ako hosť. I stalo sa, že vtrhli do jeho krásnej vlasti cudzinci. Hovorili, že hľadajú vlasť, i žiadali prítulok. „Ó, čo len to,“ tešili ich starší z ľudu; naša vlasť bohatá, šíro-šíra. Máme roviny, rieky, pastviny, hory, máme všetko, čo Boh požehnal. Ak v láske a pokoji chcete s nami nažívať, príďte a chlieb i soľ vám ponesieme v ústrety.“

I prišli. No nie s úprimným srdcom, ale s výbojom. Pohanili tých, ktorí išli im s chlebom a soľou v ústrety. Prepadli nič netušiace rodiny, obľahli mestá, a ten srdečný, zlatý ľud uvrhli do poroby. Nastaly časy zlé. Išlo o statky a hrdlá. Ľud utiahol sa do hôr a tam žil život poroby, pohanenia a otroctva. Prechádzaly storočia ponad nešťastnú vlasť. Zdalo sa, že čo chalúpka, to hrob, čo dedinka, to cmiter. Výbojci jasali. Zavznieval už pohrabný spev po rovinách a horách dobrému národu. Spievali ho výbojci, ale ešte privčas. Boh, ktorý neopúšťa, spomenul si na opustený ľud. Kde sa vzal, tu sa vzal, no zjavil sa v tých čiernych horách junák. Sval ako oceľ, oko ani oheň a srdce, no, čo povedať o ňom? Nech Boh štedrými rukami žehná takým srdciam! I niesol sa smelý, udatný hlas jeho od hory k hore a kde zavznel, volal k životu. Vkrádal sa k srdciam, prebúdzal ospalých, povzbudzoval bojazlivých. I hovoril zotročenému národu o svobode, o sláve otcov a hrdej nesmrteľnej duši a sladkých zvukoch materských. Zprvu iba hlúčok, neskôr celé zástupy prichádzaly k nemu. Každý chcel okúsiť z prameňa vôd živých…

I zaburácalo to strachom, bôľom a pomstou vo výbojcoch. Tiché chalúpky zbĺkly plameňom, šibene rástly na hoľach. Národ chytal sa palice vysťahovalcov. Čo mal robiť. Veď ho zbavili všetkého! Ale ten húfik nadšencov neopúšťal junoša, stál pri ňom a hnevlivým zrakom meral svojich nepriateľov, ktorí okovy kládli na ruky.

I strhol sa pohon po horách. Spupný výbojca víťazne vrhol sa do hôr, do dolín, dobrí padli, a junoša, toho zlatého junoša, chytili živého, sputnali do okovov a hnali ho na popravište.

Nastal smutný, žiaľny deň. Zástupy ľudu hrnuly sa k popravišťu a za zástupmi voz. Na ňom bľadý junoš a vedľa neho bľadý kňaz. Snáď je z tých kňazov, ktorí, keď krv ľudu tečie, cítia, že je to ich vlastná krv. A prídu na miesto potupy. Bubny hučia, znie povel, ale tam ten, ktorého chcú zbaviť života, stojí pevne a zmužile. V očiach jeho smelosť, v pohyboch udatnosť. Hovoriť mu nemožno, na to sú bubny, aby mu to prekazily. I stane si, ako stojí pred nepriateľom človek nevinný, s veľkou láskou pozre po svojich horách, rozlúči sa s krajom, a aby tie gule maly rovnejšiu cestu k srdcu, rozopne košeľu a stojí pevne, udatne, bez bázne a umiera tak, ako umierali všetci tí, ktorým vďačný národ i po stoletiach žehná hrob, lebo vie, že odpočívajú ticho, sladko.

Malý húfik — snáď tých zostrašených — utiahol sa a nechal miesto luze. Zo srdca junoša vyvrela krv a tratila sa v zemi. Snáď tá suchá zem chcela zas vypiť krv spravedlivého… Ja som svojím zrakom sprevádzal smutný ten sprievod. Som kov, ale veru tie moje hrany niesly sa teraz ináč tak smutno, bôľno, trasľavo, že to nemožno vypovedať. Ako by každý úder srdca bol sa slúčil s úderom srdca toho junoša. Trápne, plačlivo znel môj hlas. No, rozumejte, veď som sprevádzal na popravište.

Potom zástupy sa rozišly. Nastalo ticho. Ústa onemely, srdcia prestaly biť a zdalo sa, že všetkému je konec. O junošovi rozprávaly len staré babky drobným deťom a i to ako vo hmle, neurčite, nejasne. Ľud opustený zostal sám. Iba na vrchu, viditeľnom zďaleka, stála na postrach šibeň. A zodpovedajúco tej šibeni zdalo sa, že ten dobrý národ už v hrob kladú. Necudno, bezočive hádzali oň kocky, rátali, ako im bude dobre, akí budú bohatí, keď vstúpia do dedictva, a hýrili už na účet časov budúcich.

A zotročený ľud v horách trpel. Nebolo už junoša, ktorý volal ho k životu. Môj žiaľny, trasľavý hlas sprevádzal ukrivdených do hrobu, díval som sa na časy ich utrpenia a na život plný bied. A neviem, ako, ale koľko ráz zavznel môj žiaľny hlas, vždy zjavil sa mi ten junák na popravišti, s okom ako hviezda, s vystúpením smelým, s ideálnym nádychom vo tvári. A v časoch odpočinku pozoroval som, či tá sparná zem v čas popravy ozaj nadarmo pila krv spravedlivého, či ľudská zlosť celý ten údel Boží obráti v zmar. A viete, bratia moji, čo sa stalo? Z tých hôr ako by som čul zprvu iba sťa ozvenu slabých vzdušných prúdov, počúvam roky a tie prúdy mocnejú. Zrazu začujem určité tóny. Tóny tie isté, ktoré čul som z úst junošových, len že to už nebol hlas ojedinelý, to bol hlas zástupov, ktoré nemožno hnať na popravište. A týmto zvukom ozvala sa po rokoch zem celá a zdalo sa mi, že mladnem sám, že srastám s tými tisícmi, ktoré, ako ten junoš, volajú k životu. I prestal som nariekať; hlas môj, hoc odprevádzal k večnému odpočinku, nebol už trasľavý, plačlivý, ale jasným, zvučným ozonom rozliehal sa, akoby k povzbudeniu tým horám, v ktorých sa rodil život, a k pozdraveniu tým zástupom, ktoré hlásily sa k nemu.

Verím, že obeť junoša vykúpila národ. Hlas môj veselo zvučí do diale. Ó, vďaka vyliatej tej krvi!“ Umieraček utíchol, vietor zahvižďal vonku…

Ja som sa zdesený prebudil. Jasné, čisté prúdy zimného rána valily sa už do mojej izby. Pri mne ležala kniha, v ktorej čítal som báseň o zotročenom, poníženom národe.

Vtedy, a to posledný raz, zúfal som nad osudom jeho.

Anton Bielek