Úsmev bolesti

Môj pobočník Ramadrian mi vraví, že ľud môjho otca rozoznáva mňa a mojich kráľovských bratov podľa očí. Najstaršieho brata volá Princ rybie oko. Má naozaj studené a nehybné oči ako ryba a darmo býva obklopený suitou lichotníkov, je primúdry, aby nevedel, že málokto ho má rád a že líškavé slová patria skôr budúcemu kráľovi ako jemu. Prostredný brat má oči hlboko vsadené, prísne. Ľud cíti chlad vznešenosti, ktorý veje z neho pri verejných vystúpeniach, a nezahŕňa ho prejavmi priazne. Myslí asi na celkom obyčajný bodliak pri ceste a volá ho Princom pichľavých očí. V mojom prípade pomenovanie nie je len priliehavé, ale aj lichotivé, hovorí Ramadrian. Tvrdí, že ľud ma volá Princom hrejivých očí. A má vraj pravdu. V mojich očiach svieti čosi hrejivé, ľudské. Svieti, hovorí Ramadrian. A ľud sa nemýli. Je to svetlo.

Deň je čudný a ťažký. I chvíľa zvláštna, keď mi toto vraví. Počúvam ho s podozrením, že toto všetko mi povedal len preto, aby mi pomohol nájsť seba. Lebo strácam seba ako vždy, keď stojím nad dohotoveným dielom, a Princ hrejivých očí v mukách a v extáze dokončil práve nové dielo. Chválim boha za to, hoci viem, že pri práci bol som aj diablovým služobníkom. Ale vždy len preto, a k tomu sa pokorne priznávam, lebo bláznovstvo, ktoré mi dalo dláto do rúk, pramenilo z večnej nespokojnosti a z večného hľadania. Keď si zastal na juhu, zatúžil si po chlade severu, v najtmavších hlbinách noci znepokojovala ťa túžba po slnečnom lúči a vo chvíli, v ktorej si sklonil hlavu a padol na kolená pred bohom, diabol stál v tvojej blízkosti, lebo ti prichystal pekelnú myšlienku. Na pobavenie i potrápenie.

Ramadrian vraví ďalej. Hovorí zasa o tom, že keby sa kritikom, zvedavým na moje umelecké dielo, dostala možnosť uvidieť ho, padli by na bruchá a híkali by unesení a omráčení bez prestania. Ani deň, ani noc nemohla by ich vyslobodiť z krážov prekvapujúceho zážitku. V nesmiernom vzrušení chveli by sa vo dne i v noci, možno s obkladom na srdci, hlupáci, ktorí ochoreli na úžas z krásy. A sochárom kráľovstva zavŕtal by sa do pečene črviak najstrašnejší, črviak závisti a žral by ich bez ľútosti. Princ bez pokoja, večne hľadajúci, vytvoril krajšie dielo ako oni.

Ramadrian všeličo povraví. Ale v tejto chvíli bolo to potrebné. I zbytočné slová, len aby ma mohli zastaviť. Ako keby bol volal ku mne: Zastav sa! Zastav! Buď spokojný s tým, čo si vytvoril. Lebo po dokončení diela už ma zas chytalo bláznovstvo nezastať, hľadať a ísť ďalej. Nevypadlo mi z ruky dláto. Neodhodil som kladivo. Díval som sa na najkrajšiu sochu, ktorú som vytvoril. Na sochu, ktorú som pomenoval Úsmevom radosti už vtedy, keď bola ešte neforemný balvan. Díval som sa na ňu a už ma unášala túžba hľadať ten druhý pól, už som zasa spravil krok, ja večne hľadajúci, a zmietal som sa na ceste medzi juhom a severom, dňom i nocou, nenávisťou a láskou, radosťou a bolesťou. Lebo odvrátil som sa od krásy, ktorú som vytesal z mramoru. Úsmev radosti! Aká banalita! Radosť sa vždy usmieva. Usmieva sa, a protivný je ten ustavičný úsmev.

Rozkázal som, aby priniesli prikrývadlo z čierneho zamatu. Nechcem vidieť svoju sochu. Nechcem vidieť Úsmev radosti. Nech stojí tu zahalená, aby nik neuzrel nič z jej oslnivej bieloby. Nech stojí tu na ceste, po ktorej kráčal Princ hrejivých očí, ako strašné znamenie. Znamenie, pri ktorom nezastal. Ale obracajúc tvár ku krásam nepoznaným, bežal v ústrety diaľavám.

Nezastavil ma Ramadrian. Bez odpočinku kráčam ďalej, večne nespokojný, večne hľadajúci.

*

V mojom ateliéri stojí už nový balvan. Je to tiež biely mramor.

Tvár, ktorú chcem do neho zachytiť s iným úsmevom i telo padajúce pod ťarchou tohto úsmevu, si nepredstavujem z čierneho mramoru. Je to prosto tak ako s ľuďmi. I keď stoja proti sebe, i keď ich srdcia sú rozličné póly, môžu mať rovnaké rúcho. A predsa by to boli dva póly, sever a juh, klad a zápor, nenávisť a láska.

Ako sa bude volať moja nová socha? Aký bude ten druhý úsmev, za ktorým ma ženie moje bláznovstvo? Myslím na úsmev smútku. Ale smútok nepozná úsmev. A ten úsmev nikdy by nemohol mať takú uchvacujúcu moc ako úsmev bolesti.

Úsmev bolesti! Našiel by som ho tiež na ceste k druhému pólu. Odvážna myšlienka! Čo by ho mohlo vyvolať. Či by to nebola iba spomienka? Spomienka na tvár trpiaceho, slnečná, jasná, a prišla by znenazdajky, aby vyčarila úsmev? Či by to bol úsmev na tvári chorého alebo smrteľne raneného, víťazný pokus premôcť ním bolesť?

Nie, hovorí Ramadrian. Úsmev bolesti musí dať bolesť sama. Neverím, že by ho bol už niekedy zachytil umelec. Ba ktovie, či sa už zjavil na tvári človeka?

Mlčíme.

Potom zasa hovorí Ramadrian.

Vedel by som si ho predstaviť ako nápoj. Nápoj podobný úsmevu bolesti. Čaša blenu s kvapkou nektáru. Ale tú kvapku by bolo cítiť v celej čaši!

Zaráža ma Ramadrian v tejto chvíli. Len pred chvíľou vošiel do ateliéru, a jeho tvár je mimoriadne vážna.

Možno je to bláznovstvo, čo chcem. Ale dokiaľ neuvidím úsmev bolesti, nebudem môcť pracovať.

Ramadrian sa zamyslí.

Ak možno uvidieť takýto úsmev, hovorí, my ho uvidíme.

Odkiaľ tá istota?

Otvoril oblok dokorán. A o chvíľu sa ozvali všetky zvony hlavného mesta. Hučali majestátne. Onedlho sa však ich zvuk stával podivne ťažkým, vešal sa priam na ľudí a ťahal ich k zemi. Tak sme cítili, že chce umlčať každého a naplniť všetko, všetky domy, ulice, celé mesto ba i celú zem.

Je vojna, kričí Ramadrian. Vypovedali sme ju susednému kráľovstvu.

Vojna? Tak nie nadarmo sa hovorilo o nej mesiace.

Ramadrian má pravdu! Nájdeme ten úsmev!

*

Môj kráľovský otec ponechal si najvyššie veliteľstvo vojsk kráľovstva Berengárie. Môjmu najstaršiemu bratovi odovzdal velenie na západnom fronte. Princ Rybie oko prevzal veliteľstvo a zatiaľ sa vyznamenáva. I Princ pichľavých očí je na fronte v hodnosti generála. Len na mňa zabudli. Prečo? Odpoveď by bola asi krátka. Ani vo vojne nepotrebujú blázna.

Občas mi milostivo povoľujú prehliadku nemocníc. Sú plné. Naplnili ich prvé dni, strašlivé útoky, ktoré sme vydržali. A tu darmo ma vítajú všade s predpísanými formalitami, hneď od prvej návštevy pozorujem, že ranení a umierajúci nenávidia všetkých, ktorí rušia ich pokoj. Alebo nenávidia len mňa? Videl som nenávisť v ich očiach. A predsa hľadám. Hľadám úsmev!

Ramadrian ma sprevádzal so suitou. Ale len on vie, čo chcem a čo hľadám. Vzrušenie, ktoré nás ovládlo v dňoch, keď sme začali, zmizlo. Ramadrian väčšinou mlčí. Tak sa mi zdá, že nenávidí svoju úlohu a inakšie si predstavuje hľadanie úsmevu. Čo všetko sme museli v sebe zaprieť, kým sme sa naučili kráčať bezcitne medzi posteľami ranených, a umierajúcich, opakovať všade tie isté slová a cítiť, aká je to odvaha hľadať s protivnou dôslednosťou, vyzbrojení len a len zvedavosťou tam, kde je slabou výzbrojou i najjemnejší súcit a kde by mala vstúpiť s človekom iba jeho láska. A báli sme sa vari len toho, že falošný súcit, s ktorým sme sa skláňali k týmto úbožiakom, raz im prezradí, že je nám cudzia ich bolesť. Mne je aspoň cudzia. Súcit ma nesmie zastaviť na ceste hľadania.

Onedlho sme začali navštevovať poľné nemocnice. Ale tak sa videlo, že márne. Bolesť sa neusmievala. Videli sme slzy bolesti, počuli jej kliatby, utrpenie človeka ukázalo sa nám v tisícich variáciách, ale nenašli sme raneného vojaka, ktorý by bol mal na tvári hľadaný úsmev. V týchto dňoch sme prišli aj na to, že hľadanie je vlastne bláznovstvom. Socha, umelcov výtvor, nemôže byť kópiou živého človeka. Ale tieto dni nám povedali aj to, že hľadáme len preto, aby sme sa dozvedeli, či je takýto úsmev. Suity sa vystriedali niekoľkokrát, iba Ramadrian zostáva neúnavne pri mne. Ale aj my dvaja boli sme už rozdráždení a trhali sme sa, ako keby sme boli priviazaní k sebe. To myšlienka nás držala a bola protivná ako puto, ktoré sa nedalo roztrhnúť. Otupeli sme a začalo sa vzďaľovať od nás aj to, čo bolo ľudské. Dni som nepozrel na Ramadriana. A predsa som vedel, že jeho tvár je stále obrátená ku mne, že i on cíti práve tak ako ja, aké je kruté zviazať niekoho a pokladáme to obaja za prirodzené, že i v našom konaní sa zjavuje bezohľadnosť, ba naša krutosť rastie a má už tvrdosť ocele.

Na istom úseku západného frontu prišli sme raz podvečer k nemocnici, ktorú som chcel prezrieť ešte pred návratom do zázemia. Nemocnica bola umiestená v školskej budove a privítanie sa odbavilo na dvore. Zdalo sa mi, že tváre tu boli väčšmi zachmúrené ako inde a tí, ktorí nás privítali, akoby ani neboli chceli skrývať, že moju návštevu neočakávali s nadšením. I my sme boli ukonaní a po prehliadke, ktorá bola bezvýsledná ako všetky pred ňou, túžili sme iba po odpočinku. Postávali sme chvíľu na dvore a rozhovor, ktorý sa týkal nepriateľa a jeho pohybov, zamestnával rovnako každého z našej spoločnosti. Tu vošli na dvor dvaja vojaci. Na nosidlách niesli raneného. Ležal čudne, na tvári, ruky podivne vystreté, akoby ho boli položili na nosidlá vo chvíli, keď chcel objať zem. Pod ľavou lopatkou vyčnieval mu bodák, vbodnutý až po rúčku. Takto ho vraj našli v lesíku, kde stál na stráži. Prebodol ho nepriateľ, pravdepodobne po zápase, keď sa mu dostal v noci nebadane za chrbát. I keď naši boli prekvapení, útok odrazili a začali protiútok. Bol úspešný a upevnil naše pozície. Po ňom našli zberači mŕtvol aj vojaka medzi ranenými a mŕtvymi. Nevedia, či žije. Báli sa vytiahnuť bodák z rany.

S raneným vošli do nemocnice. Dráždila ma myšlienka, aká môže byť jeho tvár. Pošepol som Ramadrianovi, aby zdržal každého, kto by ma chcel nasledovať, a vošiel som do budovy. Vojaci už tam neboli a nebol nablízku ani lekár. Ranený ležal na nosidlách tak, ako ho boli priniesli. Oslovil som ošetrovateľa a požiadal som ho, aby vojaka obrátil.

S údivom pozrel na mňa.

Museli by sme vytiahnuť bodák, keby sme ho chceli položiť na chrbát.

Bol ochotný pohľadať lekára a vyžiadať jeho súhlas. Ale ja som nechcel čakať. I ten by si bol žiadal vysvetlenie. Vytrhol som bodák z chrbta neznámeho vojaka. A obrátil som bezvládne telo.

Uvidel som úsmev.

Bol to úsmev bolesti?

To posledné, čo cítil, bola bolesť. Musí to byť ten hľadaný úsmev.

A hľa — oči vojaka sa otvorili. Dívali sa na mňa. Potom sa zatvorili. Telo sa vystrelo. Pocítil som z tichosti, ktorá sa stala desivou, že vojak žil a umrel.

Z nemocnice, ktorá bola veľmi vysunutá do blízkosti predných línií, vracali sme sa na noc do najbližšieho mesta v zázemí.

A tu mi povedal Ramadrian.

Víťazstvá sú skutočné a zdanlivé.

Mlčal som.

Je isté, povedal, že o niekoľko dní v celom kráľovstve budú vedieť o tom, čo sa dnes stalo. A je celkom možné, že Princ hrejivých očí dostane onedlho nové meno.

Myslíš, že ho budú volať Princom ukrutníkom?

Neodpovedal.

Prečo? A zadíval som sa mu ostro do tváre. Prečo? U vojaka je to priam cnosť, keď je bezohľadný. Prečo by nemohol byť bezohľadný aj umelec, keď hľadá niečo vášnivo a s bolesťou?

Vojaka môže bezohľadnosť priblížiť k cieľu. K cieľu, ktorý je spoločný a znamená víťazstvo všetkých. Vojak prináša obete pre celok. Padá, umiera, víťazí pre celok.

O chvíľu pokračoval so zachmúrenou tvárou.

Tak myslím, že umelca rozhodne musel zastaviť majestát človeka. A že práve on musel poznať, vari prv ako iní, že nesmie slúžiť len svojej myšlienke, len sebe. Že je brutalita myslieť v tejto vojne len na seba. A pokúšať sa žiť tak, ako keby sa nás netýkala bolesť miliónov, ani kliatby miliónov.

Potom sme mlčali a ja som si pomyslel.

Necítiť ostrie zbrane! Je to celkom obyčajný tupý úder!

Nie, povedal som. Myšlienka na úsmev bolesti zrodila sa prv ako vojna. Teraz už viem, že sa zrodila z desivého tušenia. Že musela byť predzvesťou bolesti vojny, výkrikom, že je blízko chvíľa, keď zaleje nás i celú zem úžasná záplava utrpenia. A myslel som na to, že v tomto strašnom, dusivom, diabolskom čase bude to okamih čistý a požehnaný, keď sa zrodí takýto úsmev.

Okamih čistý a požehnaný, opakoval po mne Ramadrian. Alebo prekliaty, princ môj.

A zadíval sa na mňa.

Neodpovedal som.

A mlčanie, ktoré sa postavilo medzi nás, skončilo náš rozhovor.

*

Ráno ma zasa chytilo bláznovstvo. Ešte pred úsvitom vydal som rozkaz vrátiť sa do predných línií. Len Ramadrian vedel, že chcem vidieť nový úsmev a vojak s bodákom v chrbte ukazuje cestu na bojisko.

Naše vojsko stálo na brehu obrovskej rieky. I keď sme zastali po prvom úspešnom útoku v boji o rieku, postavenie nepriateľa na druhom brehu rieky bolo ustavične ostreľované. Rieka bola pred nami širočizná. Na severe, kde sa otvárala cesta do tejto nížiny, bolo koryto užšie, akoby to bol pás nejakej ozrutnej ženštiny, iba tu sa rozlievala pred nami do šírky, prinášajúc so sebou utopencov, kal a krv, strhujúc kone a vozy, všetko, čo muselo ustúpiť, aby cesta cez rieku bola otvorená pre víťaza. Díval som sa na tento sivastý prúd a tak sa mi zdalo, akoby to nebola voda. Mohla to byť aj sama bolesť, ktorú priniesla vojna pre človeka. A v tomto obrovskom prúde bolesti topili sa všetci, ktorých unášala so sebou rieka, i mŕtvi, hrozivo mlčiaci, i živí, ktorých volanie a výkriky zahlušila kanonáda. Stáli sme na brehu a dívali sme sa na nečistý, krvavý prúd ľudskej bolesti. Stáli sme tak, ako keby každý z nás bol vyčnievajúcou skalou z prúdu, o ktorom sme vedeli, že nás nestrhne so sebou. Cudzia nám bola táto bolesť. Znovu som to cítil. Nebola našou bolesťou.

Od druhého brehu, z miesta, ktoré bolo ďaleko od nepriateľských pozícií, v páse rieky, kde bola užšia a dravšia, odpútala sa bodka. Uvidel som ju vo chvíli, keď sa už dvíhala ranná hmla, závoj zahaľujúci diaľky. Ale nik ju nespozoroval okrem mňa. Pozornosť bola obrátená na most, ktorý za ustavičnej streľby stavali naši pionieri.

Bodka sa zväčšovala. Vyžiadal som si ďalekohľad. Bol to čln, ktorý sa chcel dostať na náš breh a zápasil s prúdom. Netrvalo však dlho a ozvali sa aj za mnou výkriky. I naši okolo mňa spozorovali čln a pravdepodobne aj postavenie na severe, v páse rieky, kde sa začal práve zápas o život.

Lebo išlo o život ľudí, ktorí boli v člne, to bolo zrejmé. Cítili to všetci, ktorí z nášho brehu pozorovali cestu člna. A tak sa videlo, že skoro všetci ho pozorovali so vzrušením, i tí, ktorí tu stáli už mesiace v prvých líniách v ustavičnej paľbe a videli smrť v tisícich podobách. Ľudia, ktorých sama smrť prestala zaujímať, možno aj boj o víťazstvo nad nepriateľom, alebo o čokoľvek iné, mali v pohľade podivnú úzkosť. A s touto úzkosťou dívali sa na zápas člna s vlnami a vedeli, že rozhodujúci bude okamih, keď ho spozorujú tí na druhom brehu.

O chvíľu bolo jasne vidieť aj bez ďalekohľadu, že v člne veslujú muž i žena. Ale hneď sa ozvala aj paľba z druhého brehu. A od tej chvíle brechala neprestajne, akoby tamtí veľmi dobre vedeli, že čím väčšia je vzdialenosť medzi nimi a utekajúcimi, tým menšia je možnosť zasiahnuť ich alebo zastaviť na úteku. Naše delostrelectvo sa pokúsilo kanónmi malého kalibru umlčať hniezdo, odkiaľ bol čln ostreľovaný. Zatiaľ sa neukazovala nádej na úspech. Čln však i pri urputnom zápase s dravými vlnami blížil sa, blížil k nášmu brehu.

Kto sú tí ľudia? Sú naši, alebo cudzí v našich službách? Ktovie? Možno nesú rozlúštenie veľkého tajomstva, vracajú sa so splnenou úlohou, so záchranou pre tisíce, milióny! Odkiaľ v tých dvoch toľko nadľudskej sily a odvahy? Alebo je to útek pred smrťou, pred nebezpečnejšou smrťou a strašnejšou, akou hrozí táto cesta? Nejaké tajomstvo to musí byť, tajomstvo, ktoré ich ženie, lebo inakšie si nemožno predstaviť pokus o takýto útek, nemožno si predstaviť takéto zahrávanie sa so smrťou. Či to nie je nijaké zahrávanie? Je to zápas, prostý, jednoduchý zápas dvoch ľudí o život?

*

Z tamtoho brehu spustili silnejšiu paľbu. Tí dvaja však veslujú bez prestania i v daždi guliek. Lenže zásahy nepriateľa sú zo sekundy na sekundu presnejšie. Vidíme to nielen my. Cítia to i oni v člne.

Počujem dôstojníka kričať za mnou.

To hniezdo sa musí nájsť! Musí sa umlčať tá bagáž!

Hneď sa rozbrechali i naše guľomety i malé delá. I nepriateľ pridáva. Lenže naše zásahy sú nepresné. A po prvých sekundách toho pekelného rozhovoru muž v člne prestal veslovať.

Musel byť ranený. Padol nazad v člne a na chvíľu bol čln bezvládny. I ona prestala veslovať. A čln unášaný prúdom, závratnou rýchlosťou sa blížil k dolnému toku rieky. Nepribližoval sa k nám. Prúd ho niesol v blízkosti druhého brehu.

Mysleli sme všetci na ženu. Čo bude robiť? Či je mŕtvy ten, ktorý je s ňou, a kto to môže byť? Jej muž, brat, milenec, alebo len druh, s ktorým sa podobrali na splnenie veľkej úlohy? Aká môže byť bolesť, ktorú cíti? Či myslí len na seba v tejto chvíli? A obraciam sa na dôstojníka s otázkou:

Nik nevie, kto sú tí dvaja?

Nik, odpovedá nazlostený. Ani to nevieme, čo chcú.

Dívame sa zas na ženu. I ona pozrela na náš breh. To odhadovala vzdialenosť. Potom začala veslovať. A naraz sa zjavil na jej tvári podivný úsmev.

Chvíľu bol čln hračkou prúdu. Iba tancoval na vlnách. Unášala si ho rieka podľa svojej vôle. Za mojím chrbtom pokúša sa dôstojník nájsť novú možnosť záchrany. Kto by dokázal dostať sa k nej člnom proti prúdu? V tej streľbe, odpovedá ktosi. Jeho hlas nebol posmešný. Skôr bolesť bola v ňom a rezignácia.

Žena veslovala ďalej. Ja som vtedy začal veriť v jej silu. Hľa — i čln prestal tancovať, akoby sa podroboval čejsi vôli. Neochotne, cítiac mocnejšieho, vzal si znovu pevný smer a blížil sa k nám.

Odkiaľ jej úsmev, s ktorým sa blíži? Úsmev tejto podivnej ženy, ktorá sa blíži so svojím tajomstvom? Usmieva sa na toho, ktorý leží pri jej nohách ranený, bezvládny? A povzbudzuje ho, aby vydržal? Alebo sa tu usmieva bolesť sama?

Iba teraz sa dostal čln do stredu rieky. Ešte stále bol z druhej strany na dostrel. A tu naraz i žena prestala veslovať. Z nášho brehu hodili záchranný čln do rieky. Vedeli sme, že ju ranili. Ona však pustila veslá. A vstala v člne.

Prečo nevesluje? Vzdáva sa nádeje na záchranu? Aký je to úsmev? Veď sa obracia k nám! K člnku, ktorý sa k nej blíži!

Vtom sa znovu zatriasla. Zasa ju zasiahli. A vzápätí sypala sa na ňu posledná dávka guliek. Padla do rieky. Videli sme ešte, ako ju unášajú vlny. Potom zmizla.

Paľba nepriateľa prestala. Lebo i čln sa prevrátil. Chvíľu ho niesli vlny. Potom sa potopil v prúde bolesti.

*

Na ceste naspäť doručili mi depešu z hlavného mesta. Musel som sa vrátiť bez odkladu. Volal ma môj otec a dalo sa konštatovať, že naša vnútorná špionážna služba funguje dokonale. Môj otec, ktorý si ma volá zrejme na vysvetlenie, bol informovaný ešte v noci o tom, čo sa stalo v jednej z nemocníc na západnom fronte. Presvedčil som sa však, že sa mýlim a že nejde o raport. Bližšie k hlavnému mestu v dedinách i v mestách viali už smútočné zástavy. Zomrel môj brat, Princ pichľavých očí.

Keď sme došli, hlavné mesto bolo už zahalené v smútku. Už zďaleka sme videli černieť sa zástup obyvateľstva pred kráľovským palácom. Keď sa otvárala veľká brána a vchádzali sme do paláca, počuli sme tiché volanie. Nech žije Princ hrejivých očí! Iné volanie sme nepočuli.

Kráľ ma hneď prijal. Bol unavený. Vyslovil presvedčenie, že splním to, čo očakáva odo mňa kráľovstvo v najvážnejších chvíľach svojich dejín. Musím nahradiť brata, ktorý padol na poli cti a slávy. Moja úloha však nebude ľahká. Brat padol ako hrdina, a na to nesmiem zabudnúť. Princovia majú možnosť chrániť si život i na fronte. Ale ak princ je aj veliteľom, má tých možností práve tak málo ako ktorýkoľvek iný veliteľ.

Keď sa skončila audiencia, vedel som, že sa nesmiem šetriť a že nastúpim službu na južnom fronte. Kráľ mi podal ruku. Bol nervózny. Princ Rybie oko ešte neprišiel. A pohyby nepriateľských vojsk prezrádzali na západnom fronte prípravy nebezpečnej, ba nevídanej ofenzívy.

*

Svoju matku som našiel v kaplnke kráľovského paláca. Predbežne tam bola uložená na katafalk mŕtvola môjho brata.

Matka mala v očiach slzy. Zmenila ju noc smútku. Bola od počiatku proti tejto vojne, a keď sa rozhodovalo o nej, opakovala niekoľko ráz, že musí byť proti nej ako každá matka nášho kráľovstva. Teraz však badám pokoru v spôsobe, ako prijíma svoj údel. Nemôže zmeniť nezmeniteľné. Neprotestuje, i keď stratila syna.

Dívam sa na tvár Princa pichľavých očí. Taká je jeho tvár, akoby mal oči otvorené. Ešte i teraz prísna a tvrdá ako za živa. Akoby sa mali o chvíľu otvoriť jeho ústa, aby sa spýtali s tvárou, ktorá sa stiahla do ironického úsmevu: Čo tu chceš? Nevieš, kde je tvoje miesto?

Viem, odpovedám mu. Teba mám nasledovať. A pôjdem, pôjdem, i keď neprechovávam nijakú úctu k tvojmu hrdinstvu. K hrdinstvu mŕtvych. Lebo mŕtvy princ je vždy znamenitý alebo vynikajúci a jeho skutky veľké i slávne. Ja viem, že si padol ako obyčajný vojak a potom, kým si neopustil túto zem, bol si obyčajným, trpiacim človekom. Aj to viem, že my živí, pokým máme pred sebou ešte nejakú úlohu, pekelne sa natrápime, kým sa premeníme na mŕtvych hrdinov, podobných tebe. Lenže my chceme žiť, rozumieš? Lebo život, môj milý, je krajší ako tvoja sláva!

Keď som odchádzal, sklonil som sa hlboko pred svojou matkou. Ona vie, že sa vyberám na ťažkú cestu, a kladie mi ruku na hlavu. Chce ma vrátiť? Alebo zadržať? Má už len dvoch synov!

Mlčí.

Pôjdem! Ale táto noc je ešte moja!

*

Pracujem s gypsom. Chcem zachytiť tvár s úsmevom bolesti.

Bol to úsmev bolesti, čo som našiel? Či som sa vrátil do svojho ateliéru tak, ako som pred mesiacmi z neho odišiel? Ako hľadajúci? S bolesťou a prázdnotou v srdci?

Nedarí sa mi. A táto noc dáva poslednú možnosť. Deň, ktorý sa začne zajtra, patrí už k inému životu.

Vstupuje Ramadrian.

Blíži sa polnoc, hovorím mu. Čo tu chceš? A odkladám gypsovú hlavu s úsmevom fauna.

Prepusťte ma, môj princ! Ja nechcem hľadať ďalej. Nemožno takto žiť! Je vojna!

Viem! Nemožno žiť tak, akoby sa nás netýkala bolesť miliónov. Treba trpieť, Ramadrian!

Chcem na front, môj princ!

Doteraz ma zaujímala vojna len preto, lebo mi mohla dať možnosť uzrieť úsmev bolesti. Netrpel som, ani necítil bolesť iných. Bol som iba skalou, vyčnievajúcou z prúdu bolesti. To si mi prišiel povedať?

Áno.

Si pravý človek, Ramadrian. Nevieš byť nadmieru zlý, ani nadmieru dobrý. Len aký si bol, keď si mi dával nádej, že úsmev nájdem? A aký si teraz, keď mi ju berieš?

Ani ja nebudem viac hľadať úsmev bolesti. Prestal som byť umelcom, hľadajúcim na brehu prúdu bolesti, keď som videl padnúť neznámu ženu v zápase o život. Prestal som byť skalou, vyčnievajúcou z prúdu bolesti. Prúd ma strhol so sebou. Na ceste hľadania som spoznal bolesť človeka, zápasiaceho a trpiaceho. A poznal som, že ani najčarovnejšia túžba, ktorá ma ženie v ústrety diaľavám, neoslobodí ma od povinností človeka v tejto vojne.

I ja sa strojím do boja, Ramadrian. Je koniec hľadania!

Mlčíme!

*

Vchádzame do dobytého mesta. Kráľovská armáda na južnom fronte pod mojím velením slávi svoj prvý triumf.

Desivý pohľad. Domy, z ktorých zostal len múr alebo hromada trosiek. Krátery i v prostriedku ulíc. Strhnuté balkóny, vybité obloky. Bojovalo sa tu o každý dom. A išli sme bezohľadne napred. Ale víťazíme na všetkých frontoch.

Zastavujeme sa pred radnicou. Chcem vzdať česť desiatim radcom mesta, ktorých odstrelili pred ústupom nepriateľa pre sympatie s nami. Pred radnicou už šesť hodín stojí naša stráž. Vstupujeme.

Katafalky sú v obrovskej zasadacej sieni. Nepoznám z obetí nikoho. Skoro všetci sú starší, iba jedna neobyčajne mladá tvár. Všetci rovnako strelení — do tyla. A všetci iba v poslednej chvíľke, vtedy, keď už naše vojsko bojovalo v predmestí.

A znovu si hovorím. I my vieme nenávidieť. Ale nepoznáme také prostriedky. Preto a pre nič iné víťazíme. Preto, lebo sme nepošliapali ľudskosť a človek je pre nás človekom v plnom svojom majestáte.

Vyslovujem sústrasť pozostalým. Potom sa vraciam k rakvám, a musím porovnávať. Musím myslieť na to, aká strašná môže byť tvár živého človeka a aká majestátna tvár mŕtveho. Zastavujem sa pred rakvou toho najmladšieho. Na jeho tvári je ľahučký úsmev. Vyzerá ako človek, ktorý má radosť z toho, že prekonal v živote to najťažšie. Lenže úsmev, ktorý stuhol na jeho tvári, zjavil sa pred najťažším zápasom.

Je to úsmev bolesti.

Ako dávno som nemyslel na teba, úsmev! Nehľadal som ťa! A predsa ťa stretávam.

Pozrel som na Ramadriana. A on vie, na čo myslím.

Odchádzame.

Niečo ma pokúša, aby som sa opýtal aspoň na meno človeka, ktorý tu leží predo mnou ticho a pokojne a jeho úsmev ma vracia do minulosti.

Ale čo by mi povedalo meno človeka?

*

Na južnom fronte postúpila kráľovská armáda naraz o štyridsať kilometrov. Po gigantickom nápore, ktorý rozdrvil obrannú líniu nepriateľa, naše tanky a motorizované oddiely zastali iba ďaleko za mestom. Nepriateľ ustupoval neusporiadane, s nesmiernymi stratami, kruto vraždiac nevinných a bezbranných v každej obci, ktorú musel vydať do našich rúk. Krvavé boli jeho stopy na ústupe. A nás učil strašnej nenávisti.

Prvá dedina pri ceste za mestom bola v plameňoch. Zastavujú nás naši vojaci a odporúčajú nám, aby sme sa vrátili. V dedine nájdu sa ešte hniezda odporu. V uličke, kde sa pokúsili naši vojaci uhasiť zúriaci požiar, ozval sa z ktoréhosi domu cudzí guľomet. A predsa nepomýšľam na návrat. Vydávam rozkaz pokračovať v ceste.

Vo vnútri dediny z ktoréhosi domu ozval sa výstrel. Ani by sme ho neboli spozorovali v rachote pušiek, guľometov, tankov a pri praskaní horiacich striech. Len Ramadrian, ktorý sedel pri mne, sa zatriasol. Pocítil som, že bol ranený. Z domu sa hneď ozval aj nepriateľský guľomet. Onedlho ho umlčali. Na dom sa sypali zo všetkých strán granáty a v jeho troskách našli sa len mŕtvoly.

Ramadrianovo zranenie bolo ľahké. Kým dostal prvú pomoc, sledovali sme záchranné a očisťovacie práce vojska. Spozoroval som, že členovia mojej suity utvorili okolo mňa kruh a jeden z nich povedal:

Šetrite sa, môj princ!

Načo, odpovedal som. Princ hrejivých očí je najnepotrebnejší človek tohto kráľovstva.

Dívam sa na nich a vidím, že sa nestretávam so súhlasom.

Hlási sa dôstojník a odporúča to, čo navrhujú členovia suity. Cesta do prvých línií nemôže byť ešte dôkladne očistená. Kdekoľvek nás môže čakať nepríjemné prekvapenie.

Vraciam sa. Na ceste stretávame kuriéra. Kráľ ma volá do hlavného mesta. Padol Princ rybie oko.

*

Na svoju matku sa dívam. A ona na svojho posledného syna.

Je po pohrebe a ja sa lúčim s ňou.

Viem, že mi nepovie: Choď! hoci inej cesty niet. Vie, že ľudia niekedy odchádzajú do diaľok, z ktorých sa nemožno vrátiť.

A predsa, hľa — moja matka sa usmieva.

Unáša nás prúd bolesti, matka moja. Blízka je nám bolesť. Aj tá, ktorá úsmev dáva.

Keď toto všetko pominie, vrátim sa, matka moja. A stvorím sochu matky. Matky, ktorá svojho posledného syna posiela do boja. Posiela ho s úsmevom. A pomenujem tú sochu Úsmevom nádeje. Lebo teraz už chápem všetko. Nikde som nevidel úsmev bolesti. Niet úsmevu bolesti. Našiel som len úsmev nádeje.