Cesta ďaleká

1

Sedím si na lavičke pred domom. Odtiaľ pozorujem, čo sa robí na ulici. Dedina je rozrušená. Akoby nielen tušila čosi znepokojujúce, ale bola by sa o tom už aj dozvedela. A ja to vzrušenie cítim.

Dívam sa na cestu. Zjavujú sa na nej chlapi zblízka, druhý, tretí sused, alebo z horného, či až z dolného konca. Prejdú pred mojím domom, pozdravia. Potom sa zastavia, aby sa mohli porozprávať. Všetkých dedinčanov prekvapila novinka, ktorú poznajú už v každom dome. Prikúpil som päť jutár oráčiny.

A keď sa rozprávam s tými, ktorých privábila táto zvesť na rozhovor, cítim, že sa pritom usmievam. Nepočúvam pozorne, o čom hovoria. Som zamestnaný pocitom nesmierneho šťastia, ktoré sa rozlieva vo mne. Cítim ho v celom tele ako omamujúce vzrušenie. Akoby som bol iný človek, celkom iný ako ten, ktorý musí byť vďačný za záujem ľudí a musí ich aspoň naoko počúvať pozorne alebo prikyvovať im s primeranou vážnosťou. Viem, že neprišli prejaviť svoju radosť. Takú radosť nepoznajú na dedine, aby sa radovali, že jeden, z nich usilovnosťou a húževnatosťou dosiahol viac ako oni. Z tých, čo sa prihovorili, niektorí majú aj slová plné žlče, vypľúvali ich protivne, akoby to boli jedovaté sliny. Sú mocní títo chlapi, ich telo tvrdé ako zo železa. Keď ich ruky padnú na pluh, zaborí sa pod ich tlakom hlboko do zeme. Mocní sú, a predsa nevedia zatajiť to, na čo myslia. Mocnejšia ako všetko iné je ich závisť, ktorú im vidím na tvárach a cítim jasne z ich slov.

Pomaly budem najväčším gazdom v dedine. Naša dedina nemá mnoho boháčov. Ale zem je tu dobrá, mastná, mäkko a poddajne sa rozsýpa v rukách. Rodí dobre, odpláca štedro. Tých päť jutár bude novou zárukou, že môj syn nebude tak ťažko začínať, ako začínal jeho otec.

Ale nie toto mi závidia rovesníci a priatelia. Nie zeme mi závidia všetci obyvatelia obce. A z nich nielen otcovia mi budú závidieť a nielen to, že budem môcť dať viac ako oni svojmu synovi. Pre niečo iné je nepokojná celá dedina. Závidia mi moc, ktorá sa mi dostáva do rúk.

Lebo ten má aj moc, kto má zeme.

A na dedine v každom srdci býva neuhasiteľná túžba po moci.

*

Hľa — môj syn sa vracia zo školy!

Nevie, že ho pozorujem. Kráča sám, zamyslený ako vždy. Okolo neho sa naháňajú chlapci. Jeden z nich podložil práve nohu druhovi zo školy, ktorý prebehol pri ňom. Chlapec sa roztiahol na zemi. Udrel sa, ale vstáva so smiechom a veselo si zbiera knihy. Celá ulica sa ozýva smiechom chlapcov. Môj syn však ani teraz nestráca vážnosť. I on sa usmieva nad tým všetkým, ale len ticho. Tak, akoby sa ho to ani netýkalo. A tak, akoby bol starší ako ostatní chlapci. Oveľa, oveľa starší. A boli mu ďaleké takéto zábavy.

Často som mohol spozorovať, aký tichý je môj syn. Podozrivo tichý. Doma som už veru dávno nepočul od neho hlasné slovo. Možno len preto, lebo je jedináčik. Nemá s kým robiť krik. Nemôže narobiť doma toľko huku ako chlapčiská môjho krivého suseda. Je ich šesť a otec, keď im nemá čo dať jesť, vyháňa ich z domu. A predsa sú veselí. Keď vyjdú na ulicu, hneď je ich plný každý kút. Môj syn je tichý aj preto, lebo je ustavične sám. Ale zato bude mať krajší život ako ktorýkoľvek z jeho rovesníkov. Ja som sa o to postaral. A myslím, že dostatočne.

A predsa mi robí starosti. Čudné myšlienky ma znepokojujú, keď ho pozorujem. Nepamätám sa, že by sa bol môj Paľko s niekým pobil. Viem, je lepšie, že je pokojnej povahy. Sám by som nebol rád, keby bol bitkár. A predsa niet chlapca, ktorý by sa nebol pobil i so svojím najlepším kamarátom. Len o Paľkovi som to ešte nepočul. Či ani on nie je lepší, len my o tom doma nevieme? Nie. Museli by sme o tom vedieť.

Aj učiteľovi to bolo podozrivé. Nedávno ma zastavil a hneď obrátil reč na Paľka. Povedal mi o ňom, že je veľmi tichý a jemný chlapec, celkom iný ako jeho priatelia. Či nebadám aj ja, že je slabučký, krehký, niekedy sa mu vraj tak vidí, akoby bol priesvitný. Spytoval sa, ako jedáva chlapec, či s chuťou alebo len nasilu. Odpovedal som, že jedáva poriadne. A vskutku jedával s chuťou a nepamätám sa, že by sa bola žena žalovala na neho. Len som nevedel prečo, prečo sa na to učiteľ spytuje.

Všetko vysvetlila jeho otázka. Opatrne sa po chvíli spýtal, či som nemyslel na to, že chlapec by mohol byť chorý. Vyjavené som sa díval na neho. Musel vidieť moje prekvapenie, a predsa sa nevyhováral. Odporúča mi, vraj celkom vážne, aby som sa vybral s chlapcom k lekárovi do mesta. Nazlostil ma. Odkiaľ vzal takéto myšlienky? Odvrkol som mu, že syn nemôže byť chorý. Je zo zdravej fajty. Nepovedal viac ani slova. Chvíľočku azda ešte čakal, či nebudem v rozhovore pokračovať. Ale ja som sa nafúkol a takisto som mlčal. Trošku ma aj mrzelo, že som spravil chybu. Veď učiteľ chcel len dobre. Nemal som mu odpovedať tak surovo.

Len či by sa to bolo niekomu páčilo, keby boli chceli rozniesť po dedine taký chýr o jeho synovi! Že je chorý! Môj syn a chorý! Čo by povedal na to svet?

Teraz vošiel do dvora. Vážne ako vždy. Prešiel popri mne. A ja som ho poláskal očami.

Môj syn! Môj milovaný syn!

Od istého času spáva môj syn nepokojne. A ťažko dýcha.

Pozorujem ho už tretiu noc. Ani ja nespávam dobre. Zobudím sa na najmenší šelest, na každý pohyb svojho syna. A potom počúvam so zatajeným dychom, ako sa hádže na posteli. Ale neviem si vysvetliť, čo sa s ním robí.

Cítim už, že bude niečo pravdy na tom, čo povedal učiteľ. Príčinou toho všetkého musí byť choroba. Neznáma ešte, ale zákerná. Tá podrýva zdravie môjmu synovi.

Toto jasne cítim v noci, ktorej predchádzal podivný večer. Sedel som na lavici pred domom, v tele s únavou po dennej práci. A tu sa mi naraz prihovoril sused.

Bol to horný sused. Ten chudobný, ktorý je šustrom a má šiestich synov. Naklonil sa cez plot a spýtal sa ma, či by som mu nepovedal, pre koho kupujem zeme? Chcel som mu odseknúť, umlčať ho tvrdým slovom, povedať mu niečo surové o jeho šiestich otrhancoch, ktorí by zjedli aj klince. Ale pomyslel som pritom na učiteľa a nepovedal som nič. Musel som myslieť na to, že i sused sa mi mohol prihovárať s dobrým úmyslom. A preto som mu povedal len toľko:

Mám syna!

Pozrel na mňa. V jeho pohľade bola pýcha otca, ktorý má zdravé a krásne deti. Nemyslel som na to, aká surová môže byť táto pýcha. Len to som cítil, že jeho pohľad bol vyzývavý a že ho nevydržím.

Odvrátil som sa.

A tu som počul otázku, pred ktorou som nemohol ujsť.

Či bude tvoj syn dlhšie žiť ako ty?

Tak s a spýtal.

Bol by ho roztrhal vtedy za túto otázku. Ale iba som pozrel na neho. Nenávisť bola v mojom pohľade. Len tu som však pochopil, že sa ma nespýtal škodoradostne, Ani výčitku, ani výsmech som mu nevidel na tvári. Bol na nej iba taký obyčajný smútok ako na mojej.

Čo vidí sused, vidí celá dedina. Vošiel som do domu. Aspoň mi už nebudú závidieť. Lenže mne dobre robila ľudská závisť. Túžil som po nej. Bolí, že príde chvíľa, keď ju cítiť nebudem?

Prečo tak hovorím? Načo tá myšlienka? Veď nepochovávam syna. Ani to neviem o ňom, či je skutočne chorý. A aká vážna je jeho choroba. Veď keby aj bola vážna, ešte môže vyzdravieť. A môžu sa vrátiť chvíle, keď mi bude v dedine každý závidieť.

Žena zapálila lampu. V jej svetle uvidel som synovu bledú tvár. Pomaly sa blížil ku svetlu s knihou v ruke. Položil ju na stôl, aby ju otvoril. Ale toto všetko robil tak, akoby každý pohyb bol pre neho ťarchou a bolesťou. Seba som sa spýtal v tejto chvíli, prečo nebehá ešte i teraz vonku ako ostatní chlapci? Prečo nie je taký, ako jeho priatelia, ktorých vresk zalieha až sem? Prečo sú mu neznáme zábavy jeho rovesníkov, prečo sa ich stráni, akoby mu bol nejaký zákon zakázal priblížiť sa k ich radostiam. Mal som chuť ním zatriasť tak silne, aby sa zobudil zo zdanlivej ľahostajnosti, aby sa v ňom rozprúdila krv a vrátila sa zdravá červeň na jeho tvár mŕtvolnej bledosti.

Ale neurobil som tak. Iba som pristúpil k nemu a poláskal jeho sklonenú hlavu.

Syn môj, povedal som mu, prichystaj sa na cestu. Zajtra ráno pôjdeme do mesta.

A niečoho mi bolo pritom strašne ľúto.

*

Rozmýšľam o ceste do mesta. Už nie je ďaleko do svitu.

Žena pri mne sa pohla. Nespí. A ktovie ako dávno. Nemusím sa jej spýtať, na čo myslí.

Smutní sme. A nemali by sme strácať nádej. Možno ide o chorobu, ktorú lekári budú vedieť hravo vyliečiť. Možno nadarmo sa strachujeme a predčasné a prenáhlené je niečoho sa báť.

Svitá.

Táto cesta prišla v čase najťažších prác v roku. Žatva je blízko. A mám už aj paholka. Zanovitého, neznášanlivého chlapáka, starého skoro ako ja, ale dobrého robotníka. Budem sa môcť spoľahnúť na neho.

Vstávam. A pozorujem pritom syna.

Posadil sa na posteli a zavinšoval nám dobré ráno. Ale keď sa začína obliekať, zasa pripomínajú jeho pohyby iba ťarchu a bolesť.

Keď sme už boli pripravení na cestu, oblečení do sviatočných šiat, spýtal som sa ho.

Povedz, syn môj, bolí ťa niečo?

A tu som si priznal, že už dávno som sa ho mal na to spýtať, i keď sa nikdy nežaloval. Prečo som sa bál tejto otázky? Daromné bolo utekať pred ňou.

Pozrel na mňa. V jeho pohľade bola odpoveď. Lebo jeho pohľad sa spytoval: Nevidíš, aký som? Ako vyzerám? A nie je pritom celkom jedno, či ma niečo bolí?

Odpovedal však aj slovami. A jeho odpoveď bola tichá.

Nie. Nebolí.

Odvrátil som sa od neho a nepokračovali sme v rozhovore. Iba potom som sa mu prihovoril, keď sme mali ísť na vlak.

Ale ustavične som myslel na neho. Musel som myslieť na neho, že ani vo chvíli, keď sa dozvedel, že pôjdeme do mesta, o nič sa nezmenil. Neprejavil nijakú radosť. Ostatní chlapci by boli zvýskli od radosti. Jeho ani vzrušenie neovládlo. Cesta do mesta neznamenala pre neho nič.

Ako je to? Mohla to byť pravda?

Či aj pre neho neznamená táto cesta predovšetkým strach a bolesť? To, čo cítime my, jeho rodičia, keď na ňu myslíme?

Tak som sa spytoval seba. Nadarmo som však čakal odpoveď. Iba s hrôzou som cítil, aká príšerná a ozrutná je obluda strachu a bolesti, s ktorou zápasíme my traja. Ja, žena i syn.

*

Bolo ešte kedy do odchodu vlaku, keď sme vyšli z domu. Ale ja som chcel, aby sme sa skôr pohli.

Železničná zastávka bola hodný kus za dedinou. Dve cesty viedli k nej. Chcel som, aby sme išli dlhšou. Vedel som, že nestretneme na nej človeka. Práve dosť ľudskej zvedavosti nájdeme na zastávke. Cestujúci bez výnimky budú nás obdivovať. Iste sa aj na to spýtajú, čo budeme robiť v meste. Človek sa neskryje pred zrakom dediny a neujde pred jej otázkami.

Tá dlhšia cesta vedie popri našich nových zemiach. V tomto roku prvý raz budú na nich kosiť pre mňa. Chcem na nich zastať za svitu ranného slnka s mojím synom. Chcem, aby cítil, že nič sa nevyrovná pohľadu na vlniace sa polia. Nič sa nevyrovná pocitu: Toto je moje! Toto more zlatých klasov patrí mne!

Išli sme pešníkom. A kráčali sme pomaly. Paľko išiel predo mnou. A ja som ho mohol pozorovať s úzkosťou, ktorú nemohol vidieť. Učiteľ mal pravdu. Ale nevidel som to prvý raz. Slabučký bol, krehký a teraz mi bolo aj to ľúto, že som nedal zapriahnuť a zaviezť sa s ním do mesta. Zle som rozmýšľal, že lepšie bude, keď sa zavezieme vlakom. Len teraz som videl, ako ho to namáhalo kráčať zároveň so mnou.

A predsa sme išli dlhšou cestou. Zotrval som pri svojom úmysle. A v blízkosti mojich nových zemí vzrušovala ma už iba otázka, či pocíti môj syn to, čo jeho otec tak mocne cítil v ich blízkosti. Zastal som s ním, tak ako som myslel, presne na tom mieste, odkiaľ bolo vidieť celú zem, nádherný kúsok, rovnú tablu, z ktorej nevyčnieval ani hrbolček. A tu som sa prihovoril synovi, ktorý zastal váhavo, nevediac ešte, čo s ním chcem.

Pozri na túto zem, syn môj. Toto všetko bude tvoje!

Porozumel ma. Veď mu ide štrnásty rok. A možno sám na to často myslel. Ale teraz ho zarazili moje slová. Neprijal ich vďačne. Iba tak, akoby mali znamenať pre neho novú únavu, novú ťarchu a bolesť.

Áno, povedal.

A prezradil mi, že nevie, čo je za mojimi slovami. Ani štrnástimi rokmi života nemožno ešte všetko porozumieť. Môj syn nevedel, že to, čo som mu povedal, bolo priťažko povedať preto, lebo slovami sa vracala spomienka na každú kvapku môjho znoja, na trápenie mojej ženy, jej otca a našich predkov, ktovie ktorých a akých. Len my by sme vedeli a oni, aká ťažká bola cesta, ktorá viedla k týmto slovám, k tejto rannej chvíli, k pohľadu unášajúcemu na vlniace sa polia a k tichosti priam sviatočnej, v ktorej sme tu stáli.

Môj syn to nevedel.

On iba prikývol. A potom mlčal. Nemalo to zmyslu, aby sme tu stáli ďalej. Všedný deň sa nepremenil na sviatok. Chvíľa, na ktorú som myslel, neprišla.

A tak sme sa znovu pohli.

Môj syn kráčal zasa predo mnou. Takým drobučkým sa mi zdal, keď som sa díval na jeho postavu zaliatu ranným slnkom. Trápila ma myšlienka, že skorej som mu mal povedať to, čo som mu teraz povedal. Vtedy azda, keď moje slová mohli znamenať aj pre neho radosť.

Lebo táto chvíľa nebola pre neho radosťou. To som cítil jasne.

*

U lekára sme hodne dlho čakali.

Bol to najlepší lekár v meste. Aj u nás na dedine ho chválili. Jeho čakáreň bola plná. A ja som bol spokojný, že sme sem prišli.

Keď prišiel rad na nás, vošiel som k nemu so synom. Chlapec mu bol hneď podozrivý. Dlho ho vyšetroval a pri tom priam sypal otázky.

Keď prestal, Paľka poslal von. Sadol si k písaciemu stolu a pozeral pred seba. Hodnú chvíľu presedel takto. A ja som už začal tušiť, že mi povie čosi strašné.

Váš syn má cukrovku, povedal naraz. Ale nepozrel na mňa. Pokračoval, akoby bol vedel, že čakám na vysvetlenie. Je to veľmi zlá choroba. Veľmi zlá. A v jeho rokoch sa zriedka vyskytuje.

Neviete, spýtal sa po chvíli, či ju nemal niekto u vás v rodine?

Neviem, odpovedal som tupo.

Nevedel som presne, aké veľké je nebezpečenstvo, ktoré hrozí môjmu synovi. Len z reči lekára som cítil, že je vážne, ako sme to aj doma tušili.

Priblížil som sa k nemu.

Pán doktor, oslovil som ho a to, čo som mu povedal, myslel som veľmi úprimne, dal by som vďačne všetko, čo mám, keby ste mi chlapca vyliečili.

Ani keby ste mi dali milióny.

Myslel som, že žartuje.

Sú ťažké choroby, ktoré sa dajú vyliečiť.

Ale táto sa nedá, povedal. A vstal.

Stáli sme oproti sebe. On pevne, ja trasúc sa, akoby po chvíli, v ktorej ma ovalili strašným úderom. I keď som už nenachádzal v sebe toľko sily, aby som sa mu postavil, bol vo mne ešte vzdor. Neveril som mu. Neveril som mu, i keď som vedel, že je dobrý lekár, svedomitý človek a to, čo povedal, vyslovil s takou istotou, že sa nedalo pochybovať o jeho pravde.

Neverím, neverím, opakoval som si.

Ani sám neviem, čo som tým chcel, keď som sa mu horúčkovite prihováral.

Pán doktor, je to môj jediný syn! Jediné moje dieťa!

Mlčal. A ja som sa v duchu pripravoval na to, že pôjdem k inému lekárovi. Nemohol som mu veriť.

A tu sa opýtal.

Chcete, aby vám ešte žil?

Strašlivá otázka.

Pán doktor, to nemôže byť pravda, povedal som mu priam nenávistne.

Môžete skúsiť šťastie inde. Či vám iný lekár povie niečo inšie.

Povedal to celkom chladne. A tu som poznal, že to, čo hovorí, musí byť pravda. A že je všetko stratené.

*

Keď sme prišli domov, blížil sa už večer.

Žena nebola sama. Bola u nás teta Uľka, sesternica môjho otca. Prišla až z tretej dediny, kde žili pri mojej vydatej sestre aj moji rodičia. Priviedla ju zlá novina. Od ženy sa dozvedela, že reči sú pravdivé a že sme sa vybrali do mesta. Odhodlaná na všetko, sedela za stolom. Bolo isté, že sa nepohne, dokiaľ sa nedozvie všetko o Paľkovej chorobe.

A tak som musel vyrozprávať v jej prítomnosti, čo som sa dozvedel. I od susedov prišli počuť novinu, ktorú sme priniesli. Bolo nás, v prednej izbe, skoro plno, a všetci priam hltali moje slová. Dal som si však pozor na jazyk. Nechcel som prezradiť, čo nesmel vedieť môj syn. O tom som chcel hovoriť iba so ženou. A len vtedy, keď budeme sami.

Lekár mi radil chopiť sa jedinej možnosti, ako predĺžiť Paľkovi život. Predpísal mu prísnu diétnu stravu a injekcie. Ja som mu ich mal dávať. Lekár mi veľmi vážne prikazoval, aby som nevynechal ani deň a nezabudol si obstarať vždy nové zásoby injekčnej látky. Na otázku, o koľko možno takto predĺžiť chlapcovi život, odpovedal vyhýbavo.

Ó, aká strašná bola bolesť, s ktorou som sa vracal z tejto cesty. Prišiel som divý, rozzúrený ani ranené zviera, ktoré neočakáva od nikoho pomoci a zahryzlo by sa besne do toho, kto by sa mu priblížil v jeho mukách a samote. Chcel som po návrate zaliezť do svojho domu a trápiť sa sám so svojou bolesťou. Stratiť sa pred svetom, nikoho nevidieť a s nikým nerozprávať, len zvíjať sa v týchto mukách a hádať so strašlivou zlosťou, prečo sa tak stalo.

A doma som našiel starú Uľu a susedov, o ktorých som nevedel, čo ich priviedlo, súcit a či škodoradosť. Stáli tu a boli odporní, možno len pre svoju protivnú zvedavosť. Necítili, aká trpkosť hovorila zo mňa, aká mocná bolesť. I ja som bol biedny. Hodila ma do prachu choroba môjho syna. Ako ma ponížila. A ako ma učila nenávidieť všetkých, ktorí tu boli cudzí a zbytoční, zdraví a mocní. Moju nenávisť museli vidieť z výrazu mojej tváre. Bola by odpudzovala a hnala ľudí odo mňa preč, keby nebola musela ustúpiť bolesti.

Ako som mohol všetkým tu zízajúcim rozprávať o tom, že je všetko daromné. Že beznádejný je aj boj, ktorý som začal o život svojho syna? Len prečo som to vedel? Prečo som vedel, že som ho nemohol vyhrať ani ja, ani môj syn, iba smrť, s ktorou sme sa chceli chytiť zapasy. A že sa pokúšam predĺžiť život svojmu synovi o dni, ktoré mu už nemôžu dať nič. Iba utrpenie.

Bol som skúpy na slovo a rozprával som nerád. To som však musel spomenúť, akú chorobu našiel lekár u syna. A tu teta Uľka hneď vyskočila. Mysleli sme, že len preto skáče, lebo je šibnutá. Robievala vždy nezvyčajné veci. Ale keď si zakryla pritom aj tvár, tušil som, že azda len ona z prítomných vie, aká strašná je choroba môjho syna.

Ľudia boží, híkala, či mi veríte, či nie, túto chorobu už mal niekto v rodine.

Obrátila sa na mňa.

Či si nepočul rozprávať o tom, že bratanec tvojej matky veľmi mladý na to zomrel?

Nečakala na moju odpoveď. Hneď pristúpila k Paľkovi a začala ho láskať.

Chudáčik môj! Tak ty nám umrieš! Jajaj! A začala roniť slzy.

Zaliala ma zlosť. Najradšej by ju bol hneď vyhodil. A s ňou všetkých, všetkých, ktorí zízali. Ale nebolo to treba. Tí, ktorí boli z našej dediny, začali sa tratiť sami od seba. Dozvedeli sa už o veľkej novine, mohli ju rozniesť po dedine. A tak sme za chvíľočku zostali sami s tetou Uľkou. Ešte i teraz láskala Paľka a rozprávala. Chcel som ju zahriaknuť. Nech čuší so sladkými rečami, keď to najhoršie sa nebála povedať.

A tu som musel pozrieť na svojho syna.

Jasná mu bola tvár a pokojná. Akoby bol nad ním niekto povedal opak toho, čo povedala stará Uľa. Akoby mu bol niekto povedal: Ty budeš žiť!

Lebo som mu už nevidel strach na tvári. Akoby to, na čo sa strojil, bol býval skutočne život.

*

Je jeseň. Oriem sám. Paholka som prepustil.

Smutná je táto zem. Akoby bola vsala do seba smútok, ktorý je v nás. A brázdy, ktoré sa otvárajú pred mojím pluhom, akoby boli krvácajúce rany.

Kdesi za mojím chrbtom zdvihol sa vietor. A ženie ma za pluhom. Kde je radosť z práce a pýcha sedliaka, ktorú som cítil vždy, keď som orával svoju zem? Na čo som myslieval? Na syna. Aký to bol posilňujúci pocit. V takýchto chvíľach som si uvedomoval, že som nežil nadarmo. Môžem umrieť, a predsa zostane tu po mne svetlo, môj syn, ktorý sa bude na mňa ponášať, bude mať moje oči, možno aj moje myšlienky a tak bude rozmýšľať, alebo tak sa bude dívať na svet ako ja i potom, keď už mňa nebude. Teraz však tu straší otázka môjho krivého suseda: Či bude tvoj syn dlhšie žiť ako ty?

Nie.

A túto odpoveď pozná už každý v dedine.

Nie.

U nás to nebude tak, ako v iných rodinách, že synovia a dcéry prežijú svojich rodičov. Od nás, z môjho domu, nebude otca na cintorín vyprevádzať syn. Z našej rodiny, z vetvy nášho rodu, ktorá tu, v tejto dedine, chcela rozkvitnúť, ja budem poslednou ratolesťou. Ja, a nie môj syn.

Ale pozor! Ešte som sa nevzdal. Nevypadla mi zbraň z ruky. Ešte bojujem za svojho syna. Len vo chvíľach, keď vyťahujem injekčnú ihlu z jeho dopichaného tela, odvraciam sa rýchle od neho. Akoby som sa bál, že ma nájde jeho pohľad. Bojím sa výčitky. A koho iného by sa mohol na to spýtať, prečo bude jeho život taký krátky?

Že by to dedičstvo bol dostal z mojej krvi? Nie, nik by to nepokladal za moju vinu. Len tak sa mi vidí, že raz som čosi našiel v ženinom pohľade. Tak čudne pozrela na mňa. Možno mi raz aj syn povie, že zo mňa, z jeho otca pochádza jeho nešťastie. A ja, keby som chcel nájsť vinu u niekoho iného, musel by som sa vrátiť k sebe.

Ja by som bol vinný za utrpenie svojho syna?

Ak by som bol vinný, je vinná i žena.

Spolu sme rozmýšľali o našom živote a o našej budúcnosti. A tak sme si počínali pri tom ako staviteľ, ktorý chce postaviť dom. Nakreslili sme si plán. Podľa neho sme stavali budovu našej budúcnosti. Mala byť aspoň pre nás pekná, príjemná na pohľad. Len jedno bolo čudné. Tak sme ju stavali, že celá budova opierala sa iba o jediný stĺp. Ten mal držať celú stavbu.

Ako boh obrátil to všetko na posmech! Všetky naše výpočty a plány. A teraz tu stojíme bezmocne a vieme, že je blízko chvíľa, keď sa na nás zrúti celá stavba.

Aký tvrdý by som mohol byť i teraz, keby som mal ešte jedno dieťa! Zdravé!

Nevzdychám si takto len ja. Aj moja žena myslí na to. Prečo nemáme ešte jedno dieťa?

Prečo?

*

Raz navečer vošiel k nám farár. Akoby sa bol vyhováral, že prišiel k nám len teraz, povedal, že už dávno sa strojí navštíviť nás. Nerobil si z toho nič, že ho nevítam veľmi radostne. Spytoval sa na svojho žiaka. Obľúbil si Paľka v škole, a keď sa tu uvideli, akoby som bol zachytil slabé svetielko radosti na tvári svojho syna.

Sadol si a začal sa rozhovor. Ale zhováral sa so synom tak, akoby si nebol prial, aby sme sa aj my zamiešali. Obracal sa stále len k nemu. Paľko bol vždy bledší a navidomoči chradol. Už mesiac nechodil do školy. Teraz však trošku oživol. Farár sa ho na všeličo spytoval. Boli to otázky, ktoré chlapcovi lahodili. A odpovedal vďačne.

Nechal som ich rozprávať. Sám som sa nezamiešal ani slovom. Iba som ich chmúrne počúval a díval sa na nich zďaleka, akoby bola stále hustla hmla okolo mňa, tí dvaja však boli obklopení radostným a veselým svetlom.

Očakával som však, že farár nadviaže rozhovor aj so mnou. Ale nadarmo. Tak sa správal, akoby to vôbec nebol chcel. I žena sa priblížila k stolu, za ktorým sme sedeli. Prihovorila sa. Len ja som mlčal. Prečo?

A boli chvíle na tomto posedení, keď som túžobne čakal, aby som mohol povedať farárovi všetko, čo mám na srdci. Len či som to chcel úprimne? A keď som to chcel, prečo som mu nepovedal, ako mi dobre padlo, že nezabudol na mňa v mojom súžení?

Musel som si priznať, že som sa bál rozhovoru s ním. Farár videl naše plány. A keby sme boli začali rozprávať o príčine nášho nešťastia, mohol mi povedať aj nepríjemné veci. Videl jasne, ako sme žili a čo sme chceli.

Mysleli sme, že naše výpočty budúcnosti sú presné a správne. Vedeli sme, koľko musíme uložiť, aby sa rozrástli naše úspory a raz sme si mohli prikúpiť zeme, po ktorých sme túžili. A splnilo sa nám všetko presne tak, ako sme si to vypočítali. Boli sme presvedčení, že akiste sa splnia naše plány so synom. Že budeme môcť tak počítať s jeho životom, ako sme to robili s naším životom. Že nič sa nám nemôže postaviť do cesty. Nič nás tu nemôže sklamať. Všetko sa splní tak, ako sme si to vyrátali.

A keď som o týchto veciach premýšľal, tak sa mi zdalo, že hovorím o nich. Že nie sú to len myšlienky, ale živé slová. A že sa prihováram farárovi. Viem, že o všetkom vedel. Kto by nebol vedel o všetkom? Komu sú v dedine tieto veci tajomstvom? A predsa som si musel všetko znovu pripomenúť. Bolo to vyznanie, keď som takto rozmýšľal. Vyznanie, ktoré patrilo farárovi. Jemu som sa vyznával.

A tu som sa stretol s jeho pohľadom. Nedíval sa mi dlho do očí. Odvrátil sa. Počul som vtedy slová, ktoré povedal žene i synovi.

A nemysleli ste na pána boha?

Ich odpoveď som nepočul. Ja som však odpovedal farárovi v duchu za seba. Myslel som na boha, tak začínala moja odpoveď. Vedel som, že okrem človeka žijúceho na zemi je aj boh, ktorý je aj na nebesiach. Mnohí z nás sedliakov verili úprimne v neho. Modlili sa k nemu, keď orali alebo siali, keď prácu začínali alebo končili. Ja som však neočakával od neho pomoc. Len to som chcel od neho, aby mi neprekážal. Aby sa mi nemiešal do mojich vecí. Neopúšťal ma pocit pýchy, keď som myslel na svoje zeme. A nebál som sa. Nevidel som v živote, že by boh pozdvihol poníženého. A vedel som, že práve preto ani pyšného nepokorí.

Ťažko som doplatil na toto presvedčenie. Je to trpký pocit, keď sa ti ktosi zamieša do života a obráti všetky tvoje výpočty hore nohami. Tak sa zamiešal do nášho života boh. A povedal nám, že nič sa nedá vypočítať v živote človeka. Ani to si nemôže vypočítať, či bude dlho žiť. Môže umrieť mladý, iba dieťa ešte, na prahu života. Vtedy, keď začína iba túžiť po ňom.

A tu som znovu počul pri sebe ženu, ako sa spytovala farára.

Prečo je to? Zhrešili sme veľmi?

Vedel som, že myslela na naše utrpenie. A spytuje sa na jeho príčinu.

Musel som ju zahriaknuť.

Čuš, skríkol som na ňu. Za to, že sme robili ako dobytok od svitu do mrku, kým si iní leňošili, popíjali, ľahko žili a dobre sa mali, za to ani boh nemá právo nás potrestať.

A tu znovu pozrel farár na mňa. Ale neodpovedal mi on.

Žena odpovedala. A udrela ma svojimi slovami.

Možno mať aj iné hriechy.

Napodiv som sa jej nespytoval, aké. S údivom som ju počúval. Tak ma prekvapilo, že zmýšľa inakšie.

Viem, pokračovala, že nás netresce za to, že sme robili za dvoch a často sme si ani odpočinku nedožičili. Iní nedosiahli to, čo my.

A tu sa ozval farár.

Možno nedosiahli. Ale možno preto, lebo viacej milovali boha ako veci tohto sveta.

A vstal.

To bola odpoveď. Žene i mne. Silný je tento farár. Vidí jasne náš život. Naše počínanie a možno i naše myšlienky. Nebál sa nám povedať, že sme nemilovali boha. Zeme sme milovali. Áno.

Mlčky sme ho vyprevádzali. Keď sme už boli na dvore, vrátil naše myšlienky na syna. A povedal pri lúčení.

Prídem ho ešte pozrieť.

A odišiel.

A ja som mu bol vďačný, že nehovoril ďalej a že odišiel. Lebo mohol ešte zostať a mohol mi povedať, že sme svoje zeme milovali viac ako nášho syna. A čo by sme mu boli na to povedali?

Pri farárovej návšteve videl som posledný raz úsmev na tvári svojho syna. To, čo prišlo potom, bolo už len umieranie.

A predsa sme ešte mysleli na pomoc. Na zemi jej nebolo. Žena hľadala pomoc na nebi. Modlila sa. Často. Zastavovala sa i pri práci. A ja som jej v tom neprekážal. Ani raz som jej nepovedal, že je to daromné alebo zbytočné. Ale čakal som, že mi povie, že sa jej takto uľavuje. A keď sa vracala z kostola, že bola posilnená na duši. Bol by som chcel vedieť o nej, čo cítila pri modlitbe. Či sa uspokojila, alebo dostala novú nádej? Sám boh ju presvedčil, že pomoci niet a nemôže byť inakšie?

Nič neprezradila. A za bezsenných nocí nadarmo sme mysleli na druhé dieťa. Ani sme nerozprávali. Báli sme sa, že nás ktosi počuje. Náš syn, ktorý sa odoberá od nás.

Videli sme, že sa blíži koniec.

Strašné bolo vidieť, že niet inej cesty. Nedávno sa ešte porozprával so žiakmi-rovesníkmi, pravda, nie tak ako rovný s rovným. I chlapci, ktorí ho prišli pozrieť, museli cítiť, aký je vzdialený od nich. A že vzdialenosť medzi umierajúcim a živým sa stále zväčšuje. Blíži sa už chvíľa, v ktorej svojho druha a priateľa už neuvidia.

Už ho nič nezaujímalo. Ležal a mlčal. Akoby už nebol vládal hovoriť. A pripravoval sa na večné mlčanie.

Každý deň som mu dával injekciu. A po nich ožíval. I dýchalo sa mu lepšie. Bolo isté, že len ony ho udržujú pri živote. Bez nich by bola prišla smrť veľmi rýchlo.

A predsa sme sa báli chvíle, v ktorej sme ho mali stratiť. Nechceli sme sami zostať na svete. Zostať tu na posmech sveta, so žeravou bolesťou v srdci, ľudia, po ktorých nezostane ani stopa na zemi. Načo sme žili? Pre koho sme hrdlačili, robili do úmoru? A komu zostane všetko, čo sme v potu tvári zhromažďovali? Hovorili sme si: niet pomoci? Nemôže byť inakšie! A predsa sme sa báli chvíle, keď nebudeme mať pri sebe už ani to skoro bezvládne telíčko. Ó, ako sme ho milovali! Aká to bola láska!

Čakal som, že mi prinesie ktosi chýr o tom, čo sa hovorilo o nás v dedine. Že Paľkova choroba je trest boží. A že je to pre našu vinu, pre našu bláznivú lásku k zemi. Preto, lebo sme si zeme viac milovali ako syna.

Ale neprišiel nik. A žena nič nespomínala.

Možno boli chvíle v živote, keď som bol hotový dať všetko, čo som mal, za kúsok zeme a srdce bolo mojim poliam bližšie ako ľuďom, ktorých som v živote mal milovať. Bola to čudná vášeň, hriešna. Ale vyhasla práve tak, ako vzplanula. Už ma neovládala. Všetko, čo som dostal od života, všetko, na čo som bol pyšný, zeme, dom i statky, všetko by som dal, keby som si mohol nažive zachovať syna.

Tisíc ráz som si to už povedal. A pritom dobre viem, že opakujem tento sľub celkom nadarmo.

Keby som ho mohol vyslobodiť z utrpenia. Keby netrpel tak strašne, bez slov a bez výčitiek. Pre jeho utrpenie poznávame i strach, že ešte dlho bude medzi nami. A pre tento strach dostávam sa i ja na cestu, na ktorú som nechcel. Na cestu, po ktorej kráča moja žena.

I ja som sa musel obrátiť na boha. Ale s inou otázkou. Ako dlho má toto všetko trvať? Dokiaľ mám pozerať na synovo utrpenie? Či boh chce, aby žil ďalej, aby žil a trápil sa? A aby som mu v tom ja pomáhal?

So mnou sa život nemaznal. Bol tvrdý. I zo mňa vychoval človeka tvrdého. A predsa by som v tom nechcel nikomu pomáhať. Predlžovať synovo utrpenie.

Na čo by to bolo dobré? Počúvaš ma, bože? Koho si chcel potrestať? Mňa alebo jeho?

*

Málo sme spávali. Celé noci sme počúvali, ako ťažko dýcha náš syn. Mlčali sme ako vždycky, presvedčení, že každý z nás má svoje myšlienky a že sme si už všetko povedali.

Len raz sa ozvala žena tíško.

Veľký je náš hriech, povedala.

Keď to vypovedala, zalial ma hnev. Ale ovládol som sa. Cítil som to isté. A keby som to bol zapieral pred ženou, bolo by to také, akoby som zapieral pred sebou.

A predsa som jej povedal tak, akoby som nebol súhlasil s ňou.

Ba, veľké naše utrpenie.

Nečakal som dlho na odpoveď.

To je božia cesta, povedala žena.

Božia cesta, pomyslel som si. Cesta, po ktorej sa boh chce priblížiť k nám? Tak sa chce k nám priblížiť, že prináša utrpenie? A tak by chcel vstúpiť do nášho života a upovedomiť nás o svojej prítomnosti? Len prečo prináša utrpenie na nevinného? My sme zhrešili! Len nás by mal trestať, len my by sme mali trpieť. A nie syn. Náš syn!

A tu sa znovu ozvala žena. Akoby bola pokračovala tam, kde prestala.

Dušu svoju by som dala za to, keby nemusel trpieť. Keby nám vymeral boh ešte horší trest. Len aby jeho vyslobodil.

V mojich očiach sú slzy. I moja žena myslí na to, na čo myslím ja. A zeme by sme nadarmo núkali. Dávame teda dušu.

Chcel by som, aby vedela, ako som rád, že zmýšľa tak ako ja.

Ale mlčím.

Na teba myslím, syn môj! A sľubujem ti, že ťa vyslobodím!

*

Rozhodol som sa, že navštívim farára.

Dlho som sa rozhodoval. Fara a kostol boli až v tretej dedine. Ale ani vtedy som nevedel iste, či robím dobre, keď som zahol z hradskej na ceste k fare.

Keď som otvoril dvere jeho kancelárie, našiel som ho sedieť pri písacom stole. A bol som rád, že som ho našiel doma.

Nebol prekvapený mojou návštevou, Videl som mu na tvári, že ma očakával. Dal mi cítiť, keď sa rozprúdil rozhovor, že celkom iste vedel, že ho vyhľadám.

Ani to ho neprekvapilo, keď som sa ho spýtal, čo myslí o chorobe môjho syna. Či je to pravda, čo hovoria ľudia, že je trestom božím.

Čakal chvíľu.

Vaša žena sa ma tiež na to spýtala, povedal. Hovoria o tom i u vás, i v našej dedine. Božie cesty sú nevyspytateľné, doložil naraz rýchlo. A potom umĺkol.

Moja odpoveď bola hneď hotová.

Sám neviete, ako odpovedať, pán farár. Nemôžete mi povedať ani áno, ani nie.

Ba skôr áno ako nie.

Tak i vy myslíte, že je to trest boží? Taká veľká by bola moja vina? Len koho tu chce trestať boh? Nevedeli by ste mi to povedať? Lebo ak som ja vinný a mňa chcel potrestať, prečo trpí môj syn?

To sú jeho cesty, hovoril.

Alebo jeho nespravodlivosť. Keď si raz pre svoju vinu zaslúžim trest, patrí mne a nikomu inému.

Ten trest ste aj dostali. Padol na vás. Ba vy trpíte dokonca viac, ako keby bol ranil len vás. Lebo ranil toho, koho najväčšmi milujete.

Je to strašné, čo vravíte, povedal som mu.

Potvrdil to.

Je to strašné. Ale vy ste o tom vedeli.

Chcel som mu ostro odpovedať. Len som si spomenul, že som neprišiel za ním preto, aby sme sa povadili. Vyslobodiť som si chcel syna z bolesti. A nájsť spolu s farárom odpoveď na inú otázku.

Chlapec veľmi trpí. Díval sa na mňa a ja som cítil, že jeho pohľad preniká do mňa.

Chlapec veľmi trpí, opakoval som mu. A ja ho chcem oslobodiť od bolesti.

Ako, spýtal sa.

Môže boh chcieť, aby takto žil ďalej? Aby sa tak trápil?

Zamyslel sa.

Keby to nechcel, povedal po prestávke, váš syn by už nežil.

Teda chce to, povedal som a trpko som pokračoval. Chce, aby som ďalej pichal do tela môjho syna injekcie, ktoré ho udržujú pri živote. Lebo injekcie ho udržujú pri živote.

Mlčte, povedal farár a jeho tvár bola bledá.

Ja, jeho otec, ktorý som ho splodil, chcel som, aby mal pekný život. Nesplodil som ho preto, aby trpel. To utrpenie do jeho života dal mu len boh. A ja nemôžem hľadieť, ako sa trápi.

Dlho mi neodpovedal. A keď začal hovoriť, ako kameň studené a tvrdé boli jeho slová.

Tak hovoríte so mnou, akoby som ja rozhodoval o živote alebo o smrti vášho syna. Ako keby ste boli prišli vyžiadať si povolenie, že ho môžete zabiť. Len na to myslíte. Vidím to jasne! A tak ho chcete vyslobodiť, že mu nedáte injekcie!

Sklonil som hlavu.

Slova som mu nepovedal. Ticho som vyšiel z kancelárie.

Kráčal som cestou, ktorá spod fary viedla na hradskú. Neobrátil som sa, a predsa som vedel, že v obloku stojí farár a díva sa za mnou.

*

Zastal som nad synovou posteľou. Je ráno, slnečné, krásne ráno neskorej jesene.

Môj syn je ani zožltnutý list, ktorý sa ešte drží konára. Visí vysoko, blízko koruny, kde ho zasiahne ešte aj slnečný lúč. Ale možno i on vie, že onedlho sa oddelí od stromu nášho života, padne a nemusí zaviať ani silnejší vietor. Zakrúži, padajúc ako nejaký čudný vták, ktorý nemá v krídlach ani silu, ani vládu. A potom umrie, keď sa dotkne zeme.

Ale to už nie je strašné. Ten pád. Nie je strašný, lebo prináša vyslobodenie. Strašné je čakať naň a vedieť, že k nemu dôjde. Že niet inej cesty. A že pre neho niet viac života.

I teraz musím myslieť na chlapcov môjho krivého suseda. Počujem ich. Starajú sa o to, aby dedina neprestala cítiť, že žijú. Vrieskajú a vyvádzajú už zavčasu. Už teraz je ich plný dvor a počuť ich aj z ulice. Nie, môj syn nie je ako list na strome. Listy stromu žijú i umierajú spoločne. Môj syn žil sám. I umrie sám.

Dnes umrie. To som si povedal. Viem, že by sa ma hocikto mohol spýtať: Odkiaľ to vieš? Jeho život nie je v tvojich rukách. A ja by som musel ponížene a s úsmevom odpovedať: Máš pravdu, bratku! Máš pravdu. Teraz však každý iný pocit vo mne slabne pri jednom. Ja som vzal do rúk jeho život. A tak chcem, aby sa skončil.

Práve tak som stál včera nad jeho posteľou ako teraz. Nedal som mu injekciu. Ale povedal som mu ticho.

Syn môj, ja nechcem, aby si sa ďalej trápil. To nie je život.

Už dni nehovoril. Nevládal. Tak nám dával svoj súhlas najavo, že pohol rukou, ktorá ležala na prikrývke.

Chcem ťa vyslobodiť, povedal som mu. A keď ti nedám injekciu, priblíži sa tvoje vyslobodenie.

Umrieš, povedal som mu ďalej, ale dosiahneš pokoj.

Skončí sa tvoje trápenie. Chceš to aj ty, syn môj?

A teraz sa mu ruka pohla.

Keď som mu pozrel do tváre, videl som na nej podivný pokoj. Taký, aký som videl na nej vtedy, keď mu bláznivá teta Uľka prvý raz povedala, že umrie.

*

I teraz stojím nad jeho posteľou. Viem, že ešte nedýchal tak ťažko. Dusí sa. A spytujem sa ho.

Syn môj, chceš, aby som zavolal farára?

Díval som sa mu na ruku na prikrývke.

Pohla sa.

Vyšiel som na dvor a začal som priahať. Musel som sa ponáhľať. Smrť mohla byť už veľmi blízko.

Keď som vyviedol prvého koňa z maštale, pohla sa dedina. Susedia pocítili prví, že Paľko umiera. A zvesť letela ďalej z domu do domu. Keď som o chvíľu poháňal na hradskú, vedeli skoro všetci dedinčania, že idem po farára a že mi umiera syn.

Hnal som ako divý. Ľudia, ktorí išli popri hradskej, zastavovali sa a zdesene pozerali za mojím vozom. I cez susednú dedinu hnal som bez prestávky. A tu len-len že sa mi nedostalo pod voz dievčatko, ktoré práve prebehlo cez hradskú. Nechcel som sa vrátiť neskoro.

Farár nebol doma. Spovedať bol kdesi. S vozom som zastal pred farou a chodil som okolo neho tak, akoby som bol chcel niekoho roztrhať. Naraz sa začalo chmúriť. Slnce zakryli mraky, ale hneď sa zdvihol kdesi aj vietor a začal ich rozháňať. O chvíľu protivne zavýjal. Jeseň ukázala svoju druhú tvár.

Ustavične som pozeral na hradskú, kde sa mal zjaviť voz s farárom. Ale márne. Už som aj na to myslel, že sa vrátim domov. Ale vrátiť sa a nesplniť posledné želanie syna? Nie.

A predsa som necítil nijakú radosť ani uľahčenie, keď som uvidel, ako zahýba voz z hradskej k fare. Vedel som, že teraz sa začne zvada. Museli sme sa chytiť s farárom pri prvom stretnutí.

Hneď sa ma spýtal.

Syna spovedať?

Prisvedčil som.

Zoskočil z voza.

To preto, lebo ste mu nedali injekciu?

Ktovie prečo, povedal som a vzdorovito som sa mu pozrel do očí.

Podal ruku gazdovi, ktorý ho priviezol a rozlúčil sa s ním. Mne povedal len toľko.

Poďte so mnou do kancelárie.

Sám išiel napred. A keď som zatvoril za sebou dvere, znovu sa spýtal.

Chlapec nedostal dnes injekciu?

Nedostal. Ani dnes, ani včera.

Nevedel, čo mi má povedať.

Viete, ozval sa po hodnej chvíli, čo ste vykonali? A že by vás odsúdili nielen božie zákony, ale aj svetské?

Odpovedal som mu ticho.

Trest prijmem vďačne.

Aj od boha? spýtal sa ma.

Ak ma chce ešte trestať, odpovedal som.

Myslím, že sa vám zohne chrbát.

Chvíľu sme si pozerali do očí.

Že by ma chcel tak veľmi potrestať? spytujem sa ho.

Možno je to hnev, čo vidím v jeho očiach. Lebo z mojich slov cíti výsmech. Ale nepovedal nič.

Bolo načase sa spamätať.

Poďme, súril som ho. Aby nebolo neskoro.

Azda chvíľočku ešte stál. Potom vzal kufrík, v ktorom mal sväté nádoby a vyšiel.

Skočil do voza. A ja som vzal bič do ruky.

Leteli sme. Podnes sa čudujem, že sa nám nič nestalo.

Keď som zastavil u nás na dvore, vo dverách stála žena. A len toľko povedala.

Paľko umrel.

*

Vynášajú rakvu z môjho domu. A v nej telo môjho syna.

Vonku na dvore černie sa už smútočné zhromaždenie. Sú tu moji rodičia, sestra, príbuzní zblízka i zďaleka. I farár stojí už za stolom, na ktorom horia sviece. Modlí sa. A začína sa spev.

Stojíme so ženou nad rakvou. Príbuzní plačú, my už nemáme sĺz. Dívam sa na gaštan na našom dvore. Je celkom holý. Nenašiel som na ňom ani lístočka.

Prázdny bude môj dom, hovorím synovi. Ešte sa mu môžem prihovoriť. Ešte mi je blízko. Prázdny mi bude život, syn môj, keď teba nebude. Budeme sa ho báť. Budeme sa ho báť, až sa vrátime z cintorína a doma nám bude všetko hovoriť len o tom, že teba niet.

Stojíme na dvore a počúvame nárek tetky Uľky. Najviac narieka. Zrejme chce, aby sa o ňom rozprávalo po pohrebe. Len prečo plače? Mal by som chuť zatriasť ňou a spýtať sa: Tetka, prečo nariekate? Nemáme tu prečo?! Vtedy nám mohlo byť do plaču, keď sme videli synovo trápenie. Teraz by sme mali cítiť zovšadiaľ radosť. Trpkú, bolestnú radosť. Lúče slnka, ktoré zakryli mraky.

Ale takto sa dá iba hovoriť. Konať nie. Joj, nie. Syn mi umrel. Nik mi ho nenahradí. Niet väčšej bolesti, ako je naša.

My biedni ľudia stretávame sa pri takýchto príležitostiach s bohom. I na takomto pohrebe stretáva sa človek s bohom. Tu cíti jeho prítomnosť. Že boh mu zasiahol do života. A hovorí mu: Ja som boh a ty si človek!

To farár bol už vstal a takto začal kázať. A ja som cítil, že nebude chcieť kázňou rozplakať všetky baby na tomto pohrebe. Jeho kázeň bude pokračovaním boja, ktorý sme začali my dvaja. On a ja.

Boh dáva človekovi na vedomie už v prvom svojom prikázaní: Ja som boh! Nesmieš mať iných bohov. A nesmieš si urobiť modly z vecí tohto sveta. Aby si mal nadovšetko rád len svoje zeme a svoj majetok. Musíš poznať, čo má byť najcennejšie a najdrahšie pre teba z toho, čo odo mňa dostávaš. Že pre teba v živote najdrahším pokladom nie je dom, zeme, alebo čokoľvek z tvojho majetku. Najdrahším pokladom sú ti dietky.

Tak pokračoval a ja som mu v duchu prisvedčil. Máš pravdu! Miloval som svoje zeme. Možno som ich viacej miloval ako svojho syna. Ale prišiel som na to sám, bez tvojej pomoci, že môj syn je pre mňa najväčším pokladom. A nech sú moje zeme akékoľvek krásne, v synovi som stratil svoj najväčší poklad.

A znovu počúvam farára. Jeho hlas sa stáva tvrdším. Hovorí o tom, že boh je pánom života a smrti. On berie i dáva život.

Kresťan nemôže rozmýšľať takto: Život mojim deťom dal som ja, a preto mám právo ho aj vziať. Nie. Ani vtedy by som nebol mal na to právo, keby som si tým chcel syna vyslobodiť z utrpenia. Boh vymeral dĺžku utrpenia každému z nás. A my nesmieme zasahovať do jeho moci. On je boh a my sme len ľudia.

Chcel som mu na to povedať:

Ale môžeme! Injekciou môžeme zasiahnuť. Je to pomoc ľudská.

A dostal som odpoveď.

Prostriedky, ktorými si ľudia pomáhajú v chorobe, majú z milosti božej. Lieky, ktoré má človek v rukách, ak sú na osoh, musí použiť v každom prípade. Nimi pomáha boh sám.

A tu som zdvihol hlavu. Pozrel som na farára. Vietor si pohrával s plameňmi sviec, ktoré horeli pred ním na stole. Ale pohlo sa aj celé smútočné zhromaždenie.

Teraz už bolo zjavné každému, prečo sa postavil farár proti mne a aká je moja vina. Dívam sa okolostojacim na tváre, skúmavo, ukradomky. Čo vy na to, chlapi? A čo vy na to, ženy? A som znovu pyšný. Nepatrí sa mi plakať. Načo by aj plakal? Darmo káže farár proti mne. Dedina je so mnou. Oči sedliakov sú na mňa upreté. A hovoria: Tvrdý chlap si! Ale máš pravdu! Ani my by sme neboli konali inakšie.

Farár skončil kázeň. Pre smútiacich bolo v nej málo potechy. Jednému sme však z nej všetci porozumeli. Že sa otvorene postavil proti mne. V boji však nevyhráva. Dedina stojí pri mne. Bližší je jej otec hotový za akúkoľvek cenu vyslobodiť syna z utrpenia, ako otec, ktorý ho necháva trpieť.

Už berú mládenci rakvu. Farár prechádza predo mnou, aby sa postavil na čelo sprievodu. Oči sa nám tu stretli. Je v nich nenávisť?

V mojich, viem, zablyslo sa aj víťazstvo. Slávim víťazstvo svojej pravdy, i keď mi umrel syn. Mal som pravdu, že som mu nedal ďalej žiť. Že proti všetkým zákonom božím i ľudským vzal som mu život, ktorý som mu dal. Bola chvíľa v mojom živote, v ktorej som sa postavil tam, kde stojí boh sám, keď rozhoduje o živote a o smrti.

A rozhodol som ja, človek.

*

Na kare sa to začalo.

Rodičia mi nezostali. Odišli hneď po pohrebe. Ale pozval som mnohých. Nielen príbuzenstvo. Boli tu aj susedia i priatelia.

Stará Uľa už neplakala. Sedela v kuchyni pri peci. Hostia v prednej izbe. Na konci stola môj krivý sused.

Farár nezostal. Keď odchádzal, ani ruku mi nepodal. Ináč nechodieval na kary, darmo ho ľudia volali. A raz i v kázni sa postavil proti nim. Ale nikoho nemrzelo, že tu nebol. Ba bolo tak dobre. Hostia sa mohli voľne rozhovoriť. Nič nestálo v ceste tomu, aby si otvorili srdcia a rozviazali jazyky.

Núkal som ľudí vínom. Ale vnútri sa mi protivilo všetko. Vrátila sa do mňa bolesť, ktorú som cítil vtedy, keď som sa dozvedel o synovej chorobe. Trpel som ako zviera s nemou tvárou. Nikomu to neprekážalo. Od sedliaka na kare nik nečaká mnoho rečí a úsmev.

Švagor prevzal odo mňa sklenicu, aby mi pomohol. A núka. Ja som sa vytratil do kuchyne a tam som si nalieval. Nechcel som na nič myslieť. A víno mi veľmi chutilo.

A tu začal ktosi hovoriť o farárovi. Pristúpil som bližšie. A ukázalo sa hneď, že sa o takéto reči každý zaujímal. Keby bol dal týmto ľuďom ktosi rozkaz, že musia rozprávať o tom, na koho v tejto chvíli mysleli, boli by všetci rozprávali o farárovi. Na neho mysleli na pohrebe i teraz. Na neho a na jeho kázeň.

A keď sa začalo rozprávať o farárovi a o jeho kázni, každý by sa bol chcel prihovoriť. Boli všelijaké mienky. Našli sa i chlapi, ktorí s tvárou obrátenou ku mne hovorili ostatným, že farár to nemal urobiť. Hovorilo z nich príbuzenstvo, dobré priateľstvo a víno. Iní sa len zachmúrili, ale nepovedali slova. Napodiv našli sa však i takí, ktorí sa postavili na farárovu stranu.

Možno triezvi by sa neboli o to pokúsili. I keby boli súhlasili s farárom, boli by to povedali mierne. Takým spôsobom, že by sa to bolo dalo prijať. Boli však rozohnení. I na nich účinkovalo víno. A hovorilo z nich.

Tak ty si mu prestal dávať injekcie, nadhodil niekto. Znelo to ako otázka. Aj iní sa pripojili k nej. Akoby sa boli ňou dávno zapodievali a rozmýšľali o tom, aká by mohla byť na ňu odpoveď. Prečo si to? Prečo?

Ja som núkal znovu a nalieval v tejto chvíli. Ale keď som počul otázku, zastal som so sklenicou v ruke. A zmenila sa mi pritom tvár. Jedna zo žien, ktoré pozorovali, čo sa robí v spoločnosti chlapov, zhíkla.

A predsa som povedal pokojne.

Nechcel som, aby ďalej trpel.

Tak farár mal potom pravdu, povedal rýchlo Ondriš Adam. Akoby sa bol ponáhľal, aby to povedal prvý.

Ja som neodpovedal. Pred chvíľou som vypil na dúšok dva poháre vína. Ani dobre neviem, čí je ten hlas. To je to, že som už mnoho vypil. A pil by som ustavične. Nevýslovne túžim po víne. A bude to hanba! Gazda zo smútočného domu opiť sa na kare!

Sused je to. Obraciam sa k nemu, keď ho poznám. Pán majster. Nevstáva. Sedí si na konci stola. Hlavu si oprel o ruku, akoby sedel v krčme. A tak mi hovorí ešte raz.

Farár mal predsa pravdu.

Mal, povedal som. Ale aj ja som mal pravdu. Nesplodil som svojho syna na utrpenie.

Človek nikdy nevie, načo splodí deti, povedal Mišo Poliak. A čo ich čaká.

Rozsrdil som sa.

Aby ste vedeli, bol by som dal za neho všetko. Ale keď som mu nemohol pomôcť, aspoň som ho z trápenia vyslobodil.

A tu sa ozval starík, otec druhého môjho suseda.

Nemal si sa miešať do božích vecí. Každý z nás si má svoje odtrpieť.

Počúvam, že aj ostatní súhlasia.

Ty by si bol chcel, aby sa tvoj syn mal v živote len dobre, ozval sa zasa môj krivý sused. Ktorý z nás otcov by to nechcel, aby sa jeho dieťa malo dobre? Lenže, ktorý z nás by to mohol zaručiť svojmu synovi? Ja som tiež nesplodil svojich synov na biedu a utrpenie. A predsa, či by som im mohol zaručiť, že sa budú mať všetci bez rozdielu dobre?

Veru, ťažko by to išlo, povedal som mu. Ako by si mohol šiestim synom pripraviť dobrý život?

A tu som naraz tak cítil, akoby bolo okolo mňa všetko stíchlo. Chcel som sa práve spýtať, čo sa to vlastne stalo, ale z tichosti sa znovu ozval susedov hlas.

Ty si presvedčený, že len tak sa dá pripraviť dieťaťu dobrý život, ako si to ty chcel: zanechať mu majetok. A že to sa dá len vtedy, keď má človek len jedného syna. Preto si mal len jedného. Chcel si mať z neho veľkého gazdu, boháča, akého niet v našej dedine. Oženiť ho s najbohatšou dievkou, aby si tvoje jutrá vzali jej jutrá a bolo by dobre. I na to si možno myslel, že z tohto manželstva malo by sa narodiť len jedno dieťa, jediný syn, aby ten dostal všetko po otcovi a po materi. Len čo máš z toho teraz, že si svojmu synovi pripravoval taký dobrý život? Čo máš z toho, že si si pri tom všetko odoprel a za groš by si bol obehal celý chotár? Pre koho si zhromažďoval, robil ako hovädo, často aj v krvavom znoji? Teraz tu stojíš sám ako kôl v plote a keď boh požiada tvoju dušu od teba, nebudeš vedieť, čie bude to, čo si zhromaždil.

Ja mám šiestich synov, doložil ticho po chvíli. Možno niekedy nedostanú toľko jesť, koľko by chceli. Ani sa im nesníva o tom, aby na nich čakal taký život, aký si ty chystal svojmu synovi. Sú chudobní ako ich otec, ale zdraví a súci do života. A cítim, že by si bol aj rád, keby jeden z nich patril tebe. Možno práve ten najnepodarenejší.

Nebol čistý tento hlas. Bola v ňom aj zlosť a hlavne závisť. Ale ja som ho trpel. Bezmocne som ho počúval, ako keby som sa nemohol viac vzoprieť, postaviť sa proti útoku. Nič ma nezaujímalo. Naraz som zoslabol a bola vo mne len jediná túžba, mať pokoj. Už som sa nebúril. Zmocnila sa ma únava. Akoby som bol mal olovené údy. Nemohol som sa pohnúť. A všetko mi bolo jedno. Najradšej by som bol vyšiel odtiaľ bez slova a bez zlého pohľadu, vyšiel z tejto izby, z toho domu, z tejto dediny, z tohto sveta, vydal sa na ďalekú cestu, kráčal bez zastávky, ustavične, išiel lúkami i horou, cez údolia i vŕšky, bystriny, potoky a rieky, kdesi ďaleko na nejaké neznáme miesto. A tam, tam vari by som našiel svoj pokoj. Nie, tu ho nenájdem, týchto ľudí som nemal rád, ani nebolo medzi nimi človeka, ktorého by som si bol mimoriadne vážil. Všetci boli rovnakí. Závideli mi, možno ma i nenávideli za to, že som v živote dosiahol viac ako oni. Sily ma opustili. To víno, víno. Veľa som ho vypil. Ve-ľa!

Veru, čo máš z toho, že si mal len jediného syna, hovorí zasa ktosi múdro. Už sa ani neobraciam k nemu. Ale pokračuje. Teraz nemáš nikoho. Nemáš komu nechať to, čo si nazhromaždil. A v starobe budeš sám.

Hodil som hlavou.

Môžem mať ešte syna.

To sa ukáže, uškrnul sa krivý sused.

Veru sa ukáže, povedal som. A zlosť mi vohnala krv do hlavy.

Keby to od teba záviselo, zarehotali sa dvaja-traja.

A od koho?

No, veď si chlap! My nič nevravíme. I keď si sa neskoro ženil.

Tak pokračovali.

Tvár sa mi naraz zmenila. Tí, ktorí pozreli na mňa, prestali sa smiať.

Uvidíte, povedal som v tichosti.

A mlčalo okolo mňa všetko.

*

Je znovu jar.

Chýli sa na večer. Sedím si pred domom na lavičke. Sám. A spomínam.

Ľudia, ktorí prejdú pred mojím domom, sotva sa dotknú klobúka. Len zriedka sa stane, že mi hodia aj slovo, pravda, len ako vyschnutú kosť. Budem si musieť zvyknúť na to, že inakšie nebude. Nedá sa už nič meniť na tom, čo si dedina myslí o mne. Nedá sa meniť na tom, aký súd vyniesla nado mnou.

Po Paľkovom pohrebe sa hneď rozchýrilo, že preto som mu prestal dávať injekcie, lebo som bol presvedčený, že sa nám narodí druhý syn. Vraj nezáležalo mi na tom, aby Paľko ďalej žil. Iba by mi bol stál v ceste. Nepotreboval som chorého syna.

Bola to hanebná lož. Ten, kto ju šíril, chcel ma obviniť, že Paľko by bol žil, keby bol injekcie dostával ďalej. Ale čo chcel tým docieliť? Komu by to bolo dobre padlo, keby ma boli mohli vyhlásiť za vraha môjho jediného syna?

Chýry nám donášal náš krivý sused. A darmo som mu povedal. I tak by bola smrť prišla. I keby bol injekcie dostával ďalej.

Pochybovačne mykol plecom. Ale kedykoľvek sme sa stretli, či už pri plote alebo na ulici, po niekoľkých slovách obrátil reč na Paľka. A akosi často sme sa vídali i stretávali. Keď som vyšiel na dvor, mohol som očakávať, že onedlho sa ukáže na dvore aj sused a nájde si hneď príležitosť prihovoriť sa mi. Takisto sa ukázal i vtedy, keď som si po dennej robote sadol na túto lavičku. Priblížil sa a už sa začal rozhovor, ktorému nebolo konca-kraja. Nedal sa umlčať. A ani raz mi nezabudol zopakovať, prečo opustil Paľko tento svet.

A tak som natrafil skoro pri každom kroku na jedného zo šiestich jeho synov. Či som vychádzal na ulicu, alebo sa vracal z poľa, jeden z nich sa mi priplietol do cesty. I to sa stalo, že raz večer, keď som si ukonaný sadol za stôl, spozoroval som najmenšieho z nich, ako zastal pri dverách zo dvora. Nedíval sa na nás. Na chlieb sa díval, ktorý videl na stole, a v pološere ako keby boli svietili jeho hladné oči. Vrela vo mne zlosť a myslel som na to, že niečo šmarím do neho. Zastavil ma iba ženin pohľad. Vzala chlieb, odkrojila kus a dala ho chlapcovi.

Od toho večera chlapec prišiel k nám každý deň. Dostal svoj kúsok chleba i to, čo mu žena nechala. Vždy zostalo niečo z toho, čo sme my jedli. Nemal som z chlapca radosť. Nemal som ho rád. Ale nepovedal som žene ani slova. Videl som na nej, že chce, aby k nám chlapec chodieval. Či už vedela to, na čo som ja vtedy ani nemyslel? Že nebudeme mať viac detí?

Vlastne už bol čas, aby sa ukázalo moje pyšné slovo. Veril som v neho a túžobne som očakával druhé dieťa. Bol som si istý, že príde. Ak som dal život synovi, ktorý zomrel, dám život aj tomu, ktorého som si tak vrúcne žiadal. Neprešiel deň, aby som na to nemyslel. A nezabudla ani dedina to, čo som na kare povedal. Na takéto slovo sa nezabúda. Keď som v nedeľu popoludní namieril ku chlapom postávajúcim na ulici, mohol som si byť istý, že kým som došiel k nim, padla poznámka, iste plná posmechu, na môj účet. A vedel som, že to isté sa mohlo odohrávať vtedy, keď som od nich odchádzal. Ba keď som sa stratil z dohľadu, mohol odznieť aj smiech. Smiech, proti ktorému som bol bezmocný. Ako keby som bol počul slová, ktorými sa mi posmievali.

Chlapí sa vraj, ale už nie je chlapom.

Možno som si to všetko len namýšľal. Niekedy ma uchvátilo takéto podozrenie. Inokedy som bol zasa náchylný veriť, že dedina nemyslí na mňa. Že sa neposmieva a nespytuje sa s rehotom, kedy splní Caban to, čo tak namyslene vybrechol. Že zabudla.

Ale v tom som sa mýlil.

Raz večer stál som pri plote svojho druhého suseda a počúval, čo rozprávajú chlapi, ktorí sa zhromaždili u neho na dvore. Hovorili o mne. O tom, že nadarmo čakám na druhého syna. A vtedy povedal jeden z nich, ani podľa hlasu som ho nepoznal v tme.

No, teraz je mu vari už ľúto, že sa zbavil prvého.

Prečo to vravíš, že sa zbavil, ozval sa sused. Veď to nie je pravda.

Je to pravda, prihovorili sa iní. Nedať smrteľne chorému liek, ktorý by ho mohol zachrániť, alebo aspoň mu predĺžiť život, je vlastne vražda. Akoby ho bol zabil.

Tak je, prisvedčili na to mnohí, keď si toto všetko povedali.

Potom zmĺkli. Možno aj moje kroky počuli v tichosti, keď som vošiel do domu.

*

Pokladajú ma za vraha.

Ech, hlúposť! Vedia dobre, že som syna vyslobodil z utrpenia.

A predsa sa začala dedina obracať proti mne. Ako keby som sa bol vo chvíli, keď som sa rozhodol nedať synovi ďalšiu injekciu, len od neho chcel oslobodiť. Mnohí spomínali pritom aj farára, ktorý povedal na pohrebe, že dĺžku utrpenia každému z nás vymeral boh a že nesmieme zasahovať do božej moci. A takto vyzbrojení útočili na mňa nepriatelia starí i noví. Nik nechcel prijať vysvetlenie: Ľudia, stalo sa to preto, lebo otec sa nemohol viac dívať na synovo utrpenie.

Vedeli, že sa hnevám na farára pre jeho kázeň. Ale postavili sa na farárovu stranu. Od neho sa naučili i niektorí niktoši brechať na mňa. A zatínajú do mňa zuby, keď nemajú o čom rozprávať. Doteraz sa neodvážili posmievať sa mi v mojej prítomnosti. Ale nič ich nezdrží, keď bude isté, že nebudem mať syna.

Nie, nezabudli ani po šiestich mesiacoch. A toto vedomie sa ukazovalo predo mnou ako hrozivý tieň. Dvíhal sa predo mnou a staval sa mi do cesty, alebo sa plazil za mnou ako úlisný had. Vedel som, že farára musím volať na zodpovednosť. Postaviť sa pred neho, nie skrúšene, nie ponížene, ani s prosbou o odpustenie. Môj hriech nie je hriechom. Nikomu sa nepriznám, že som urobil to, čo som nesmel. Nik ma nepresvedčí, že som nesmel oslobodiť svojho syna od utrpenia.

Ale nebudem sa tak priznávať, aby to farárovi dobre padlo. Postavím sa mu. A keď bude treba, moje slová budú ostré i surové. Čo na tom? Môžem tak rozprávať. Nik mi to nezakáže.

Aj on by bol inakšie hovoril, keby bol cítil moju bolesť pri pohľade na umierajúceho syna. Vtedy, keď som stál pri jeho smrteľnej pasteli. Lebo nedalo sa povedať s úsmevom, že som sa rozhodol nepredlžovať jeho život. Mali by to precítiť psi, ktorí ceria zuby na mňa, lebo mi závidia. I teraz ešte, keď už nemám syna.

Nech vykrikujú a brešú, ako chcú. Predsa som vyslobodil svojho syna.

Len seba som neoslobodil. Prešli mesiace a utrpenie sa mi nezmenilo. Nezbavil som sa bolesti. Nevydýchol som si. Synovu bolesť nosím sám.

Áno! Cítim, že je to jeho bolesť. Neskončilo sa jeho utrpenie. Ja som ho prevzal na seba. A trpím za neho.

U farára som našiel človeka z našej dediny. Sťažoval sa, že mu vyrúbili vysokú cirkevnú daň. Bol by rád, keby som mu bol aj svedkom, že má menej zemí, ako sa mu vykázalo v zozname daňovníkov. Farár ho odkazoval na kurátora. Chlapovi sa to nepáčilo. Hundral si, keď odchádzal po krátkom rozhovore, a bolo vidieť, že nijako nebol uspokojený.

Keď vyšiel, farár sa hneď obrátil na mňa.

Prečo ste ma vyhľadali?

Mrazila táto otázka. Ja som sa začervenal. Spomenul som si, že mal dôvod takto sa pýtať. Po pohrebe rozišli sme sa ako nepriatelia. Ani ja, ani on nehľadali sme príležitosť zmieriť sa a zblížiť.

Iba teraz som sa zamyslel.

Prečo som ho vyhľadal? Či sa stratila zo mňa hrdosť? A či som mohol prísť, prečo som prišiel, a mám právo ho volať na zodpovednosť?

A tu, keď som sa díval na neho, na jazyk sa mi tisla odpoveď, hrubá, po ktorej by už nebol dal inú otázku. A bol by si zaslúžil takú odpoveď. A nie pre moju slabosť ju nedostal. Preto som prišiel, lebo som sa chcel s ním porozprávať.

Odpovedal som mu zdanlivo pokojne.

Chcel som sa vás niečo opýtať.

Neukazovala sa mu na tvári zvedavosť. A nespýtal sa, o čo mi ide.

Sadnite si, povedal chladno, a ukázal na lavicu.

Nesadnem si, povedal som. Odbavíme to aj postojačky.

Tak načo čakáte?

Pozreli sme na seba.

Pol roka už prešlo od pohrebu môjho syna. Ale pre vašu kázeň ani dnes nemám pokoja. Nahuckali ste dedinu proti mne.

Nehuckal som nikoho, povedal prísne. Vo vašom prípade som povedal len to, čo som zamlčať nesmel.

Čakal chvíľu.

Potom pokračoval.

Moje slová vám mali ukázať, čím ste sa previnili. Nie huckať. Predovšetkým vám mali vykonať službu. Lebo vám chýba vedomie viny. Vy sa necítite vinný.

Veru necítim. Ani nemôžem. Neprevinil som sa.

Postavili ste sa proti bohu.

Nie, odpovedal som hneď. Môj syn trpel preto, lebo boh to chcel. Chcel, aby sme trpeli.

Pozeral na mňa, akoby mi nerozumel, čo chcem.

Ja som si ho však vyslobodil z utrpenia. Umrel. Ale jeho utrpenie sa nemohlo stratiť. Musel som ho prevziať na seba. A trpím za neho ja.

Nik nemôže trpieť za iného, povedal farár. Nik nemôže prevziať vinu cudzieho človeka na seba. Jedine boží Syn trpel takto za nás, aby nás vyslobodil z moci hriechu. Dal za nás svoje telo a vylial svoju krv.

Mlčali sme, akoby si bolo treba vydýchnuť po týchto slovách a nabrať nových síl.

A boh nie je nenávisť, dodal ešte farár. Boh je láska.

Možno vás miluje. Preto azda, lebo mu tak pokorne slúžite!

Miluje každého. I najväčšieho hriešnika. Len sa musí vrátiť k nemu. Poznať jeho lásku.

Vzpriamil som sa vzdorovito.

Neskloním hlavu, povedal som.

Mlčal znovu, akoby nebol počul môj výkrik.

Mlčal i vtedy, keď som zatváral za sebou dvere. Možno myslel na to, že by sa nadarmo prihováral. Že vzdor vo mne premenil sa na skalu. A je taký tvrdý, že by ho nerozbilo ani jeho najmocnejšie slovo.

2

Vraciame sa so ženou z cintorína.

Nášmu Paľkovi sme dali postaviť náhrobný kameň. Dnes je to rok, čo zomrel. A tak sme sa stretli tu na cintoríne so všetkými priateľmi a známymi, ktorým sme dali o tom vedieť. Prišli však i nepozvaní. Bola to veľká udalosť. Málo náhrobných kameňov bolo doteraz na našom chudobnom cintoríne.

Chvíľa, ktorú sme chceli venovať spomienke na nášho syna, netrvala dlho. Ľudia stáli trpezlivo a čakali, čo príde. Chválili náhrobný kameň, obdivovali ho, ale potom sa začali obzerať. A spytovali sa jeden druhého, či toto má byť všetko, že sa tu stretli.

Mňa sa, pravda, nik nič nespýtal. A robil som sa, akoby som nič nevidel, i keď som sám cítil, že sa tu niečo žiada. Zástup ľudí nedal sa zvolať len preto, aby obdivovali kus kameňa.

A tu sa ktosi rovno spýtal.

Farár nepríde?

Zaliala ma zlosť. Dobre všetci vedeli, že nepríde. Načo sa spytovali?

Nie, povedal som tak ostro, aby nikomu neprišlo na myseľ spýtať sa ešte raz.

Medzi prítomnými bol aj filiálny kurátor. A ten povedal hneď otvorene.

Nepríde, keď ste ho nevolali.

Červený od jedu chcel som mu povedať, že aj bez farára odbavia sa takéto slávnostné chvíle. Cítil som však, že by mi nik neprisvedčil a nik by mi neporozumel.

A tu kurátor zakašlal. A potom slávnostne vyhlásil.

Tak sa aspoň pomodlíme!

Takýto obrat som nečakal. Keď som prišiel na myšlienku postaviť náhrobný kameň, navrhli mi priatelia a známi, aby som si ho dal posvätiť. Teda, aby som zavolal farára. Možno bola v návrhu zlomyseľnosť. Vedeli, že sa neznášame. Alebo mysleli, že sme už všetko zabudli a dávno sme sa zmierili? O tom by ale dedina bola vedela.

Niektorí z týchto priateľov sú tu. Vedia dobre, ako som sa postavil proti ich návrhu. A teraz sú zvedaví, ako prijmem kurátorov návrh. Či sa nepostavím proti tomu, aby sa pomodlil pri hrobe môjho syna?!

Bol vo mne vzdor a opanoval ma. Najradšej by som bol povedal kurátorovi a všetkým naprotiveň: Netreba sa pomodliť! Modlitba nikomu nepomôže! Nepomôže ani nám. Ani tomu mŕtvemu nepomohla, ktorého tu spomíname. Nezachovala ho pri živote.

Sto chutí som mal takto rozprávať. A len takto pokračovať v rozhovore. Nech otvárajú oči, ako chcú. Čo by však bola na to povedala dedina? To sa dá niekomu odpustiť, keď je proti farárovi. Ale to už ťažšie, keď je proti bohu.

A tu som pocítil, že žena sa díva na mňa.

Smutno sa dívala. A smutná bola aj prosba v jej pohľade.

Včera sme sa mrzko povadili. Myslím, že vedia o tom i naši susedia. Prvý raz sa v našom spoločnom živote stalo, že mi chcela nanútiť svoju vôľu. I ona chcela, aby farár prehovoril pri spomienke na nášho syna. Odkiaľ sa našla v nej toľká odvaha?

To aby ma mohol zasa len špiniť, kričal som žene rozzúrený. Prečo chceš, aby prišiel?

Na pohrebe povedal pravdu, odpovedala. Nielen o tebe. Aj o mne.

Hovorila so stisnutými perami. Keď som sa díval na ne, vedel som, že poznávam svoju ženu v tom, v čom mi bola neznáma. A že táto žena neodvolá to, čo povedala.

A tu som prvý raz po smrti nášho syna myslel na to, že trpí aj ona. Ona, jeho matka. Ako by však mohla byť jej bolesť väčšia ako moja? Bolesť otca, ktorý stratil jediného syna?

Povedal som jej to. Pozrela na mňa, akoby sa bola chcela spýtať: Čo ty vieš, človeče!

Ale mlčala.

Možno trpíš i ty, pokračoval som vo zvade s úškrnom. A predsa by si mala viac myslieť na syna, ktorého si žiadame, ako na toho, ktorý odišiel.

Nikdy sme sa nezhovárali tak surovo. Bolo to podlé, čo som od nej žiadal. A nezmýšľal som tak, ako som rozprával. Mnoho som myslel i ja na Paľka. Veľmi mnoho. Nemohol som zabudnúť. Viac som myslel na toho jediného mŕtveho ako na všetkých živých.

Žena to vedela. Vyrozumela z tej poznámky, čo som jej chcel vyhodiť na oči. Lebo hlavne o to mi tu išlo, aby vedela, čo sa dalo z môjho správania iba tušiť. Že ju obviňujem. Pre ňu nemáme druhé dieťa.

Sklonila hlavu.

Tak pre mňa nemáme dieťa, povedala. Len aby si sa nemýlil. Či si nespomínaš, že ja som chcela deti aj potom, keď sa narodil Paľko. A neraz som preto plakala, že ty si nechcel. Musíš sa pamätať na to. Raz v noci si sa dotkol mojej tváre. Bola vlhká od sĺz. Hneval si sa, lebo si nevedel, prečo plačem. A bolo to pre dieťa, po ktorom som túžila.

Veď sme sa dohodli, že druhé dieťa nebude.

Viem, povedala. A to je náš hriech.

Vtedy sme na to nemysleli.

Nie. Ale teraz to vieme. Zhrešili sme a nezaslúžime si odpustenie.

A predsa skús, začal som sa jej posmievať. Možno ho predsa dostaneš! A odpustí ti aspoň farár, ak ti to stačí od neho namiesto pána boha.

Nehreš, povedala ticho.

Ako rozprávať, keď moja žena chce sa priateliť s mojimi nepriateľmi? Hľadá spolky s ľuďmi, ktorí ma pošpinili pred celou dedinou?

Si blázon, povedala mi.

Sotil som ju. Vykríkla.

Čo kričíš, spýtal som sa jej. Veď sa ti nič nemohlo stať, i keby si bola padla. Nečakáš dieťa.

Tu sa jej zmenila tvár. Bola strašná. Musela porozumieť v tejto chvíli, aká je nenávisť, ktorá sa postavila medzi nás.

*

A teraz pozrela na mňa.

Viem, čo chcela. Úpenlivo ma prosila, aby som mlčal.

A ja som poslúchol.

Kurátor zasa len zakašlal a tak sa začal modliť.

Pane Ježišu Kriste, ktorý si nám zasľúbil, že budeš tam, kde sa zhromaždia v tvojom mene veriaci v teba, buď nám prítomný i teraz, keď spomíname mladého brata nášho. Vzal si ho, korunu a radosť jeho rodičov, a nedal si im doteraz náhradu za neho, tak, ako si dal voľakedy Adamovi Séta za Ábela, ktorého zabil jeho brat bezbožník…

Zdvihol som hlavu.

Prečo sa modlí takto? Prečo spomína náhradu za syna? A prečo spomína Kaina, ktorý si zabil brata?

Či si všetko vopred dobre rozmyslel? A bol by modlitbu nad hrobom môjho syna začal ktokoľvek z tejto dediny tak ako on? Každý by si bol vzdychol, že som ešte nedostal náhradu za syna?

Ale ja ju nežiadam od boha. Život a smrť môže mať v moci aj človek.

I ja som mal takú moc. Vtedy, keď som vyslobodil svojho syna.

*

Kurátorovou modlitbou sa skončilo všetko. Ešte padlo niekoľko slov. Mali máločo spoločné so spomienkou na nášho syna. A tak bolo zbytočné, aby sme ešte postávali na cintoríne. Začali sme sa rozchádzať.

Ktosi pri východe povedal kurátorovi celkom nahlas.

Pekne ste sa pomodlili, báťa! Ešte krajšie, ako by sa boli „naši hostia“.

Bola to narážka. Našimi hosťami volali u nás sektárov, ktorí sa ukazovali na pohreboch alebo službách božích každej cirkvi. Prišli, i keď ich nikto nevolal, nik si nežiadal a nik ich nemal rád. Nevystali nikde. Všade si ostrili uši, aby im neušlo ani slovo. Vraj skúmali, či sa robí všetko podľa Písma.

I tu boli dvaja z nich. A jeden z nich hneď odpovedal.

Veď aj lepšie by mu pristalo medzi nami ako medzi vami.

Hostia si všetko sami odbavovali. Nepotrebovali farára. Každý z nich vedel kázať a neprišiel do rozpakov, keď bolo treba prehovoriť. Vedelo sa to o nich. Len im nikto nechcel uznať, že to vedia lepšie ako farár. Nedosiahol to ani najlepší z nich. Darmo tvrdili, že sú vo všetkom lepší ako iní ľudia.

Počujete, povedal Mišo Poliak kurátorovi zo žartu. Mali by ste sa pridať k hosťom. Sú lepší ako my.

Veru, povedal druhý hosť, dlháň Jano Katreniak, sme lepší ako vy.

Ani sa nehanbíte povedať pravdu o sebe, zasmial sa Ondriš Adam.

Kurátor ich umlčal.

Viete vy čo, hostia naši, povedal. Ja vám poviem, prečo ste vy lepší ako my. Len preto, lebo niet pre vás inej cesty. Vaši otcovia sa nedohodli s farárom, nuž ako sa mu mohli za to pomstiť? Vystúpili zo zboru a pridali sa k sektárom. Neurobili to z presvedčenia. Len preto, aby farárovi ukázali. Vaša sekta zakazuje piť liehoviny. Zákaz zachovávate. Ale nie preto nepijete, lebo spíjať sa je hriech. Ale zasa len preto, aby ste farárovi ukázali, že sa lepšie držíte ako jeho farníci. Nuž neviem, neviem. Človek je len človekom. A ja vám vravím, keď sa jeden z vás odtrhne, málo vína bude pre vás v celej našej dedine.

Tak je, prisvedčili niekoľkí s úsmevom.

Ak myslíte, že v našom učení je len toľko dobrého, že naši bratia a naše sestry nepijú, odpovedal mu Katreniak celkom zachmúrený, tak sa veľmi mýlite.

Ja viem, že to nie je všetko, čo viete, povedal kurátor. Že viete aj viac. Veď už dvadsať rokov sa usilujete o to, aby ste nám vody otrávili. Len chvalabohu nijako sa vám to nedarí. Za dvadsať rokov nepridala sa k vám ani jedna rodina.

Ešte sa môže, povedal prvý.

Nevrav tak, bratku, povedal kurátor. Statočný človek v tej viere chce umrieť, v ktorej sa narodil.

Tichosť zostala po týchto slovách.

Stáli sme ešte na ulici, ale len chvíľu. Ľudia sa hneď začali rozchádzať. Najprv sa stratili hostia. Čudne zmizli, bez pozdravu, inakšie ako ostatní. Veď aj boli inakší. Iba po ich odchode začali podávať ruku i priatelia i známi. Ruku nám stisli, ale nič pritom nepovedali. Či si mysleli, že nepotrebujeme potešenie a posilňujúce slovo? A keby sme ho boli potrebovali, že by sme si boli zavolali predsa len farára?

Zostali sme sami.

*

V ten deň večer zaklopal u nás môj krivý sused.

Od karu nebol u nás. Ale často sme sa porozprávali, pravda, len na ulici alebo pri plote. Neboli to diškurzy ani žartovné, ani radostné. Začínal vždy on. A trápil vždy svojimi rozumami, dokiaľ som nestratil trpezlivosť.

Sadol si. Iste už doma myslel na to, ako začne. Pochválil Paľkov náhrobný kameň. Že sa mu veľmi páči a že je najkrajší na našom cintoríne. Nuž ako by nie, dodal na vysvetlenie. Dal ho postaviť najväčší boháč v dedine.

Nebola to pravda. Ale nepovedal som nič. Začal som však tušiť, že niečo sa skrýva za slovami môjho suseda. Nechcel som však ťahať z neho to, čo mal na srdci. Vedel som, že to povie i sám. A vskutku, keď som nepokračoval v rozhovore, nepozdalo sa mu moje mlčanie. Ani žena sa nemala do reči a to ho tiež mrzelo. Vzdychol si iba a začal sám. Len akoby sa mu bola zablysla zlosť v jeho čiernych, hlboko vsadených očiach.

Nespravodlivý je svet, povedal. Niekomu nedá nič, inému zasa nepomerne veľa. A často i vtedy, keď to ani nepotrebuje.

Prečo to hovoríš, opýtal som sa ho.

Či nie je tak, hniezdil sa na stoličke. No povedz, či nie je tak?

Ja som dobre vedel, na čo mieri. Len teraz si inakšie počínal ako na kare alebo pri rozhovoroch s dedinčanmi. Nemal toľko odvahy. Za mojím chrbtom nebál sa huckať proti mne, alebo ma postaviť do nepriaznivého svetla. Môj krivý sused nebol dobrým susedom a ku mne ani dobrým človekom. Ale tu bol sám. Neodvážil sa.

Lenže teraz už nemohol veľmi vykrúcať. Čo začal, to musel dopovedať. Sám. Načo mu pri tom ešte aj pomáhať?!

Možno sa pohneváš, povedal naraz, keď ti poviem, že myslím pri tom na teba.

Neboli to smelé slová. Ani isté, ako kroky človeka, ktorý sa blíži pevne k cieľu. A ja som to cítil.

Čo chceš, spýtal som sa ho.

Zakašlal. A teraz už pokračoval celkom neisto.

I ty to vidíš v živote, že jednému sa dáva viac, druhému menej. Ja mám šiestich synov a ty ani jedného. Moje biedne remeslo vynesie však málo pre moju rodinu. A zasa, čo máš ty, je pre vás veľa.

Prečo, spýtal som sa ho.

Nechápal túto otázku.

Pre vás dvoch? A doložil hneď. Veď nemáte deti.

Nasrdil ma.

Nemáme. Ale ako môžeš vedieť, že nebudeme mať?

Odpovedal pokojne.

Keď ste doteraz nemali. Štrnásť rokov.

Priskočil som k nemu priam bez seba a začal som ho hrdúsiť.

A uvidíš, kričal som na neho, uvidíš, ty oplan, že budeme mať.

Vytrhol sa mi. Ani som nemyslel, že je taký silný. A teraz sme stáli proti sebe.

Von, zreval som na neho. Von, lebo ťa vybijem z domu.

Nemusíš, povedal ticho. Pôjdem aj sám.

Ešte stále som sa mu díval do tváre. Hľadal som na nej posmešný výraz. Aby som ho mohol udrieť.

Vydržal môj pohľad.

Naraz sa odvrátil a vyšiel.

Nešiel som za ním. Sadol som si za stôl. Ani neviem, ako dlho som tu sedel. Len naraz som pocítil, že všetko trvá protivne dlho. Znovu ma schytila zlosť. Chcel som vykopnúť stoličku spod seba, vyskočiť a zarevať niečo aspoň štyrom stenám. Ale mlčal som ako človek, ktorému sa nik neprihovorí. Ako gaštan na mojom dvore: zašumí len, keď sa mu vietor dotkne listov.

Vedel som, že nie som sám. Žena bola ešte v izbe. Stála pri peci. Vedel som, že je tam, hoci som bol k nej chrbtom obrátený. Nemyslel som však na to, že sa prihovorí.

A predsa sa ozvala.

Sused nám chcel dať jedného syna. Poznáš ho. Má osem rokov. Je bystrý a šikovný.

A ja som musel v tejto chvíli myslieť na to, aký zvláštny je jej hlas. Voľačo chcel povedať okrem slov. Nevydržal som to, aby som sa jej nespýtal.

A ty? Ty by si ho chcela?

Áno, povedala dychtivo. Ja by som ho chcela.

*

Ani na druhý deň nedali mi pokoja tieto slová. Mal som pred sebou úsmev, s ktorým ich žena vyslovila. Bola to veľká, veľká túžba.

A žila. Usmievala sa ďalej na jej tvári. Celý deň. Lebo som jej nepovedal: nie. Mohla dúfať a veriť, že jej poviem: áno. A chodila s týmto úsmevom, akoby nikoho iného nevidela pri sebe, tešiac sa na chvíľu, od ktorej už zostane na jej tvári. Pozoroval som ju z diaľky a cítil som, čo sa v nej odohráva.

Začal som ju nenávidieť. Nenávidieť za to, že zabudla na všetko, na čo som ja nezabúdal. Že zabudla na naše mŕtve dieťa i na to, ktoré sme chceli mať. A že cudzie chce vniesť do nášho domu. Do postele, v ktorej umrel môj syn a v ktorej by mal ležať zasa len môj syn.

Táto nenávisť ma rozzúrila. Horela mi v očiach, keď som ju navečer zastavil.

Ty neveríš, že budeme mať dieťa?

Zastala.

Ja to nemôžem vedieť.

Ale ty to už vieš. Vieš, že nebudeme mať. Preto chceš cudzie dieťa do domu.

Priblížil som sa k nej. Chcel som jej povedať: veď preto sa usmievaš celý deň.

Ale ustúpila predo mnou. A zmizol jej úsmev z tváre. Usadil sa na nej strach. Strach!

Ustupovala k dverám a tu naraz i mňa schytil strach. Podivný strach, že mi ujde. Nie, nemyslel som vtedy ešte na nič zlé. Nechcel som ju biť. Len niečo mi hovorilo: Ujde ti, ujde.

Skočil som k dverám.

Čo chceš, skríkla.

Len to som ti chcel povedať, že je to tvoja vina. A ja nechcem takú ženu. Nechcem ťa, počuješ? Chcem ženu, ktorá mi dá dieťa!

Taká bola nenávisť, ktorá vyslovila tieto slová, že pred jej mocou malo všetko padnúť do prachu. Bol som si istý, že moja žena sa pokorí pred ňou a skloní hlavu. Pozrela na mňa. Ale neustúpila. Teraz už nie! Nepohla sa odtiaľ, kde stála. Nestávalo sa to v živote často, žeby sa bola postavila proti mne. Ak sa to i stalo, bol to vždy slabý odpor. Teraz bol i jej hlas ostrý. Lepil sa priam na človeka, vrezával sa mu do tela ako bič na koňa.

Vo všetkom som ťa poslúchala, povedala mi moja žena smelo, akoby nevedela, aká veľká je moja nenávisť, vo všetkom som ťa poslúchala a oddane som ti slúžila od toho dňa, keď boh spojil naše cesty. V dobrom i v zlom som pri tebe vydržala. Tak sme žili doteraz, akoby si ty bol mal právo na môj život, na všetko, i na moju dušu. Vždy bolo v živote tak, ako si to ty chcel. A keď si chcel, aby som zhrešila, zhrešila som tak ako ty. Len pre teba som i ja viacej milovala naše zeme ako naše dieťa.

Či budeme mať ešte dieťa, to my nemôžeme vedieť. Sme skôr starí ako mladí. Nech bude, ako boh chce. Ja však od teba neodídem. Prisahala som ti vernosť a to aj dodržím.

Si v tom taká istá, že nepôjdeš, posmieval som sa jej.

Áno, povedala a pozrela na mňa. Ale myslím, že práve vtedy pocítila žiaru mojej nenávisti. Je to znovu len strach, čo jej vidím na tvári?

Udrel som ju. Padla.

Niečo mi hovorilo pritom, že som to nemal robiť. Hrôzu som videl v jej pohľade, keď vstávala. Nikdy som ju nevidel takú. Nie. Aj ja som musel byť inakší v tejto chvíli. Či som to bol ja, ten istý človek, ktorý som ju neudrel v našom spoločnom živote ani raz?

A udrel som ju znovu. Teraz už skríkla ona. Ničím iným sa nevie brániť. A padá znovu na zem. Znovu sa len pokúša vstať. A znovu len padá.

Je to strašné. Ale musí tak byť.

Vravím, jej, keď znovu vstáva.

A ty si myslíš, že vydržíš žiť pri mne?

A znovu som zdvihol ruku.

Znovu len skríkla.

Vidím, že dvere izby sú otvorené. A vo dverách susedia.

Dobre je, hovorím si pyšne. Nech vás príde len čím viac. Veď ja to chcem. Aby ste všetko videli.

Tej noci som sa zhováral s bohom.

Ale nepokoril som sa.

Potrestal si nás. Poznáš naše utrpenie. Upokoj sa! A daj nám syna!

Bola tichosť okolo. Nepohlo sa nič. A ja som pokračoval.

Trpel som za seba i za syna. Aká si ty láska, spýtal som sa ho, dívajúc sa do tmy, aká si láska, keď to nevidíš? Prečo nemáš zmilovania? Len to chceš, aby sa človek hodil pred tebou do prachu?

Počúvam ženin dych. Spí?

Naše telá sa dotýkali. Bola studená ani ľad.

Nedá mi syna. Nedá mi syna.

*

V dedine sa už hovorí o tom, že bíjavam ženu. Niet už možno nikoho, kto by o tom nevedel a kto by ma neodsudzoval. Ale ja si z toho nič nerobím.

Chcem ženu, ktorá by mi mohla dať dieťa. A moja žena mi ho nedá.

Koľko ráz som ju udrel, vždy som sa jej spýtal: Chceš odísť?

Ona mi však odpovedala vždy rovnako: Nie!

Už nemala ani slzy v očiach, keď som ju bil. Len keď ich otvorila, strašne horeli, ani oheň v diaľke, na nejakej pustatine. A predsa pálil ten pohľad. A ja som vedel prečo. I jej nenávisť bola mocná, nielen moja.

Aké to bolo strašné biť niekoho, kto ani neskríkne, ani nezaplače. Biť niekoho, kto je tvrdší ako ten, kto bije.

Lebo ona je tvrdšia ako ja. Cítil som to vždy, keď som ju udrel. A že daromné je všetko. Darmo budeš biť do kameňa palicou.

A ona je kameň. Nielen jej srdce. Ona celá. I skutky, i slová. Tvrdé a studené.

Neviem, neviem, či sa mi podarí, čo chcem.

A predsa ju bíjavam.

Zastavili ma už aj starší a potriasajúc hlavami radili mi, aby som prestal. Neposlúchol som.

Len na to som zvedavý, kedy mi pošlú na krk farára. Lebo mohol by prisahať, že príde.

Keď príde, bude tu. Ja si s ním poradím. Tak pôjde odtiaľto, ako prišiel. A keď nebude s tým spokojný a bude chcieť viac, môže sa mu stať, že odíde s hanbou.

*

Vidím farára.

Vidím ho oblokom. Stojí pri potôčiku a zhovára sa s deťmi, ktoré sa tam hrali.

Z domov sa približujú k nemu ľudia. Je ich dosť a všetci by sa chceli s ním porozprávať. Dlho ho zabávajú. Iba po hodnej chvíli vidím, že zo skupiny, ktorá stojí okolo neho, niektorí sa lúčia a odchádzajú. Z tých, ktorí zostali, jeden sa obracia k nemu. Medzi nami je zatvorený oblok a diaľka. A predsa ako keby som bol jasne počul otázku tohto človeka.

Idete do Cabanov?

A videl som, že farár prikývol.

*

Keď zastal vo dverách, boli sme náhodou v izbe obaja, ja i žena.

Bola v tom istota, ako si zastal. Ako keby svojím postojom bol chcel povedať, že dobre robí to, čo robí. A že súhlasí s ním celá dedina.

Vari nie preto prišiel, lebo sám to pokladal za potrebné. Ani preto nie, že by to bolo pre neho príjemné. Prosto dedina si to žiadala. Aby trhol uzdou, ktorá pripúšťa priveľa voľnosti. Dovoľuje človekovi, aby sa búril aj proti bohu.

Lenže ja neskloním hlavu.

Tak som sa díval na neho. Stál tu pred nami a ja som očakával, čo povie.

Prišiel som vám návštevu oplatiť, povedal.

Čo chcete, spytujem sa ho chladno. Staviam sa mu takto do cesty. Aby si nemyslel, že sa dá zabudnúť, čo sa stalo medzi nami, i keby mal priateľské úmysly.

Nespravil krok odo dverí bližšie k nám. Odtiaľ hovorí.

Dozvedel som sa, že bíjate svoju ženu. Že ju chcete vyhnať z domu a rozsobášiť sa s ňou.

Vedel som, že farár je otvorený človek a povie vždy pravdu. Povie ju z mosta doprosta a nezamlčí nikdy nič, čo má na jazyku. Vedel som, že ani to nezatají, čo sa dozvedel v dedine. A predsa, keď vyšiel s pravdou von, zľakol som sa. Ľakal som sa jeho opovážlivosti. Ale trvalo to len chvíľu. Potom ako keby diabol vstúpil do mňa. Niežeby som sa bol stiahol. Ale ako keby ma boli pošteklili jeho slová, naraz som sa rozosmial. Smial som sa škaredo a hneď som aj zaútočil s výsmechom.

Žena je tu! Nech ona povie, či je to pravda, čo sa hovorí o mne. Či ju bíjavam?

Pozrel som na ňu vyzývavo. Ale neočakával som zázrak. Chcel som len to, aby povedala pravdu. Aby sa vyžalovala, že ju bíjavam a aby vyhlásila, že ma preto nenávidí. A chcel som to počuť od nej, aby sama posilnila moju nenávisť.

Sklonila hlavu, aby sa nemusela nikomu pozrieť do očí. Tak odpovedala.

Nebíjava.

Tak zázraky sa predsa len ešte dejú, usmieval som sa a bol som z toho náramne veselý. A povedal som si zaťato, hlúpo, odhodlane a toto rozhodnutie ma ovládlo v tej chvíli: Žena moja, ty ma nevrátiš z mojej cesty.

Farár zbadal môj úsmev. Ale predsa sa obracia k žene.

Tak ste pristúpili na rozsobáš? spýtal sa jej.

Skríkla s hrôzou.

Ja nie! Nikdy na to nepristúpim.

Tak, povedal som si. Teraz vidím do teba. Nebudeš inakšia. A zalial ma jed.

Krv mi vstúpila do hlavy. Tak som sa k nej blížil, ako keby som bol zabudol, že nie sme sami a bol by som ju chcel znovu len udrieť.

Ale tu farár uvidel jasne môj úmysel. Pochopil, čo by sa bolo stalo, keby nebol tu. Ja som zastal zahanbený. Myslel som na to, ako sa potešil, že mi mohol nazrieť do duše.

Vidím už, povedal a jeho hlas znel ako zvon, vidím už, čo sa robí v tomto dome. A nepotrebujem už nijaké iné svedectvo. Diabol má tu svoje kráľovstvo!

Lebo boh miluje len vás, povedal som mu celkom nerozmyslene.

Odpovedal tak, ako sa to mohlo od neho očakávať.

Mýlite sa! Nielen mňa miluje. Miluje každého človeka. Ale koho miluje, toho i tresce.

To mi chcete povedať, že ma tresce?

Musíte porozumieť, že nemôže byť požehnanie vo vašom dome, keď sa takto správate. Neľutujete svoj hriech a iným si priťažujete!

Moja vina nie je vina. Aj boh mi ju musel odpustiť, keď je spravodlivý. Lenže vy všetko vidíte inakšie! Ani tam nechcete odpustiť, kde on odpúšťa!

Neklamte sa! Nič sa vám nesplní z vašich túžob, dokiaľ v tomto dome a v srdciach tých, ktorí v ňom bývajú, nebude pokoja.

To ste preto prišli, aby ste nám toto povedali?

Prišiel som prosiť vás, aby ste sa modlili za svoj pokoj. A povedať vám, že i ja sa chcem modliť za vás!

Vyjavení sme sa dívali na neho.

A tu vyšiel.

Na to som nemyslel, že teraz odíde. Tak ma to prekvapilo, že som nevedel, čo robiť. Stál som v izbe s očami upretými na dvere, ktorými vyšiel. Chcel som poslať za ním nadávku. Chcel som zakričať: Načo by mi boli vaše modlitby? A predsa som mlčal. Mlčal som a vedel, že sa nemôžem postaviť proti nemu. Strašná sila bola v jeho slovách. Ale stál som ďalej ako pribitý na tom istom mieste, zlostný a bezmocný a cítil len to, že ho nenávidím.

*

V nedeľu zavítala k nám teta Uľka. Prišla bez oznámenia. Ale bolo nám hneď jasné, že ju poslali rodičia a priviedli reči, ktoré sa dostali už za chotár našej dediny.

Povedala, že prišla na služby božie. V túto nedeľu totiž odbavoval farár u nás. Ako vravela tetka, kázeň mala byť o novom kostole, ktorý sa tu mal postaviť. A tetka, ktorá nesmela chýbať nikde, kde sa niečo začínalo alebo končilo, horela zvedavosťou a nedočkavosťou.

Tak sa tvárila, ako keby ani nebola zbadala, že so ženou spolu nehovoríme. Na nič sa nespytovala, len ona rozprávala. A tak sme sa dozvedeli o každej novine v rodine i v dedine, v ktorej Uľa bývala, a pri tom aj o všetkých pletkách, ktoré sa jej dostali na jazyk. Zabávala nás až do chvíle, keď chlapci zatiahli v obecnej zvonici zvon. Vtedy vstala, vzala si spevník a pozrela na ženu.

I žena išla. Čakal som, že aspoň tetka sa ma spýta, či nejdem aj ja. Mal som hotovú odpoveď. Ale ani ona sa nespýtala. Asi dobre odhadla, čo sa u nás robí. Teraz stáli, ale len chvíľu, bezradne pred dverami, akoby nevedeli, čo robiť. Ale potom predsa len vyšli bez slova. Iba zvonku zakričala Uľa.

Zbohom!

Tichosť tu zostala po nich.

Iba neskoršie som vyšiel na dvor. Vedel som však, že onedlho sa vrátim do izby. Že ma zaženie nábožný spev, ktorý sem bolo počuť z diaľky. Lebo služby božie mali byť dnes na tom priestranstve, kde sa mal postaviť kostol. A keby som si bol poriadne ostril uši, bol by som sem počul aj kázeň. Ale netúžim po tom. Nechcem počuť kázeň z úst človeka, ktorého nenávidím.

Keď sa ženy vrátili zo služieb božích, mlčali. Tetka ináč rada rozprávala o kázni. Rada pospomínala a opakovala to, čo od iných počula. Ale teraz mlčala i ona a ani v izbe sa neukazovala. Ženy jedli v kuchyni. Pri stole, ako zvyčajne, som sedel sám.

Žena mlčky nosila na stôl. Bolo mi smutno. Mal som chuť zavolať tetku, aby si sadla ku mne. Ale ona dobre vedela, kde je jej miesto.

Iba po obede vošla do izby. To len vtedy, keď sa zberala. Hovorila, že už pomaly pôjde, aby za vidna bola ešte doma. Čudné mi bolo, že som vlastne ani slovo nestratil s ňou. Nuž spýtal som sa jej, či bola pekná kázeň?! Vedel som, že takáto otázka jej bude lahodiť.

Pozrela na mňa a naraz sa mi zdalo, ako keby sa bola zľakla mojich slov. Prečo?

Potom však rýchlo prikývla.

Bola pekná, synu! Ej, pekná!

Chcel som jej odpovedať posmešne, ale slová mi uviazli v hrdle. Iba po chvíli som sa jej spýtal.

A o čom, tetka, o čom?

Jaj, synu, to ti druhý raz poviem. Teraz sa musím ponáhľať.

Čudné bolo jej správanie. Tetka sa totiž nikdy nenáhlila, keď si mohla sadnúť a mala príležitosť pekne zoširoka o niečom rozprávať. V obrúsku mala niekoľko kusov pečiva, čo jej dala žena na cestu. Azda sa bála, že to uvidím a budem sa preto hnevať? Vari ma len nepokladá za takého skupáňa? Či bola chyba, že som sa jej ani na to nespýtal, či sa u nás najedla?

Ako vám chutilo u nás, tetka, spýtal som sa jej ešte.

Ďakovala a už aj išla. Zlostil som sa na ňu, lebo som neprišiel na to, prečo sa tak čudne správala. Ako si bude počínať ďalej, to som vedel dobre. Najedla sa u nás, ale za to o nás nikde dobrého slova nepovie. Všetko, čo tu videla a počula, roznesie po domoch našich príbuzných a pochodí s klebetami o nás až siedmy chotár. Postará sa, aby každý, kto ma pokladal ešte doteraz za poriadneho človeka, mohol si povedať: Ej, to je naničhodný človek! Ej, to je podliak! Všelijakí ľudia sú na svete. Teta Uľka bola z tých, ktorí zo zanášania mali radosť. Iste už u nás sa tešila na chvíľu, keď si bude môcť sadnúť u priateľov a príbuzných v prednej izbe na truhlu a za napätej pozornosti poslucháčov nás nerušene ohovárať.

Po jej odchode zostala u nás tichosť. Žena nehovorila ani teraz, ako ani pri obede. Nevedel som, kde sa to skončí. Kam povedie nás všetkých moje zúfalstvo a moja nenávisť. Nevedel som, či sa mi podarí dostať ženu z domu. A nevedel som, či by sa takto skončilo moje trápenie.

Sedel som pri stole v izbe. Čo robiť? Rozmýšľal som. Mal by som ju biť i teraz. Ale nemôžem. Cítim, že by som to už nemohol. Čo by som dosiahol, keby sa mi podarilo vyhnať ju z domu? Či by som sa dostal o krok dopredu na svojej ceste? Akú ženu by som si vzal potom a ktorá by išla za mňa? A keby išlo všetko tak, ako si to teraz myslím, či by sa narodilo dieťa z toho manželstva?

Poznám, aký som slabý. Aký slabý je človek, keď má roztrhnúť putá, ktorými je zviazaný. Lebo nestačí len chcieť. Nemôžem ísť slobodne za svojou vôľou. Musím zastať a uvážiť si, ako ľahko sa môže stať, že sa nesplní to, čo chcem. Aké sú to sily, čia je to moc, ktorá sa mi stavia do cesty? Ľudská, či božia?

A keby som sa stiahol pokorený a hodený do prachu a keby som sa musel uspokojiť s tým, že nebudem mať syna, či dosiahnem raz to, že bude vo mne jasno a v duši pokoj?

Neviem. Pokoj je svetlo. A vo mne je tma. Nenávisť, ktorá možno naveky zostane vo mne.

Krátko po odchode tetky vošiel k nám kňaz hostí.

Bol to vzácny hosť. Nepamätám, kedy bol u nás. Naši hostia u nás ani sa nechceli stýkať s nami, obyčajnými hriešnikmi. Pokladali sa za lepších ľudí ako ostatný národ, pripravený na zatratenie. Kde-tu ešte stratili slovo s človekom. Ale najčastejšie unikali pred rozhovorom, povýšene sa stiahli alebo neodpovedali. Bolo zrejmé, že len preto tak robili, lebo sa báli. Báli sa, že neobstoja v ohni otázok, ktorými zaútočili na nich žartovne alebo aj vážne rozumnejší ľudia z našej dediny. Zriedka sa to prihodilo, že poslali zo svojich niekoho k ľuďom, ktorí k nim nepatrili. Robili to vždy vtedy, keď dúfali, že sa im podarí niekoho získať. Dobre sme to o nich vedeli. Žili sme s nimi i blízko nich, poznali sme, ako pracujú. A predsa napochytre som nevedel uhádnuť, aký dôvod mohol mať kňaz na návštevu u nás. Toľko som však šípil, že stretnutie s ním prinesie pre mňa neočakávané prekvapenie.

Kňaz hostí bol sedliak ako ja. Naši hostia zdôrazňovali pri každej príležitosti, kde mohli hovoriť o sebe, že nepotrebujú učeného farára. Stačí im sedliak, ktorý pozná Písmo. Ako si ho vykladal, to bolo vedľajšie. Hostia ani vtedy neprišli do rozpakov, keď ich niekto prichytil, že nesprávne citujú Písmo a dávajú slovám iný zmysel. Odvolali sa hneď na to, že podľa nich je to tak, že oni si to inakšie vysvetľujú.

Kňaz bol prefíkaný lišiak. Hovorilo sa o ňom, že má viac rozumu ako všetci jeho veriaci. Obzeral sa chvíľu, keď vošiel. Usadil som ho. Ale bolo mi naraz čudné, že žena ostáva v izbe. Pozrel som na ňu. Bola celkom zmenená. Zmocnil sa jej nepokoj.

A tu som začal šípiť, že niečo sa muselo stať. Niečo, o čom vie i žena. A bol som už náramne zvedavý na kňazove slová, lebo som očakával od nich vysvetlenie.

Kňaz začal zďaleka. Spomenul hneď na začiatku môjho otca, ktorého poznal. Že raz sa bol vraj veľmi pekne vyjadril o našich hosťoch. Nevedel som o tom a nedotklo sa ma to príjemne. Mal som sto chutí spýtať sa ho, kedy to mal otec povedať a kto to počul od neho. Ale kňaz rozprával rýchlo, ako keby bol chcel naznačiť, že nestojí za to zastaviť sa alebo zamyslieť pri tom, čo hovorí. Spomenul to len preto, aby vysvetlil, prečo si myslí, že on a jeho zbor je nám bližší ako iným rodinám v dedine.

Nezastavil som ho. Ba ani vtedy som sa neozval, keď si urobil prestávku a pozrel na mňa, hľadajúc súhlas. Tváril som sa, že počúvam pozorne jeho slová, ale neprezradil som, ako som ich prijal. A tu videl, že musí pokračovať. Prestal obchádzať horúcu kašu a spýtal sa ma, či som bol predpoludním na službách božích.

Čudoval som sa tejto otázke. Kňaz bol celkom iste tiež na službách podľa zvyku našich hostí. Aj to musel teda vedieť, kto bol na nich. A že ja som musel zostať doma.

Odpovedal som mu však pokojne. Nebol.

A či vieš, že ťa farár spomínal dnes v kázni?

Vyskočil som zo stoličky.

Veru tak, hovoril kňaz. A spomínal aj váš dom. Že robíš z neho diablovo kráľovstvo.

Triasol som sa od zlosti. Teda nebál sa obviniť ma znovu pred celou dedinou. Ba pokladal to za potrebné vydať ma ako obeť jazykom klebetných báb. Nezľakol sa mojej nenávisti. Naopak, chcel, aby sme sa chytili zapasy. On to chcel a on začal! Mohol čušať od začiatku a všetko by bolo dobre. Všetko!

Že z domu robím diablovo kráľovstvo!? Doparoma! Toľkoto stačí, aby celá dedina povstala proti mne. I ľudia aby prestali hovoriť so mnou. Zdesení sa museli dívať na neho! Teraz už viem, prečo utekala od nás teta Uľka a prečo bola žena vzrušená, keď kňaz k nám vošiel. Báli sa chvíle, v ktorej sa dozviem, že kázeň hovorila o mne.

Trvalo to, kým som sa ovládol. Ale môj hlas bol celkom tichý a chladný, keď som sa znovu posadil a spýtal sa kňaza.

Len toľko povedal?

Viac. Bolo to vlastne takto. Hovoril o kostole, ktorý sa tu má postaviť a uisťoval svojich veriacich, že nový chrám iste by priniesol oživenie do tunajšieho náboženského života. Vyhlásil, že v novom chráme chce začať boj proti hriechu a kráľovstvu diabla. A z neho nech preniká slovo božie do domov cirkevníkov, aby ich povzbudzovalo lepšie a krajšie žiť.

Odkašlal si. A ja som dychtivo očakával pokračovanie. Kňaz odvrátil hlavu trošku nabok, akoby mu bolo nepríjemné, že sa tak uprene dívam na neho. A hovoril ďalej.

Iba potom upozornil farár cirkevníkov, že nemôžu prejsť bez povšimnutia pri jednej z domácností, v ktorej starý hriech vedie k novým hriechom. Kde chýba pokoj duší. A to všetko pre človeka, ktorý sa mal pokoriť pre svoju vinu. Ale namiesto toho robí zo svojho domu diablovo kráľovstvo.

Tak, povedal som. Teda tak to bolo.

Tak, prikývol kňaz.

Viac nič nepovedal? spýtal som sa zdanlivo chladne.

Iba v modlitbe ťa ešte spomenul. Modlili sa za teba, aby si sa zmenil. A aby sa do vášho domu vrátil pokoj.

Pozeral na mňa, ako keby to, čo vravel, malo mi byť práve také ľahostajné ako jemu. Nevedel, že ma zasiahli na najcitlivejšom mieste.

Parom ich vzal, kričal som. Nechcem ich modlitby. Nechcem!

Vidíš, povedal mi kňaz hostí, ja som to vedel, že ti to bude protivné. Ale učení farári si zväčša takto počínajú. Naši ľudia ich nechcú už aj preto, lebo často hovoria a kážu nepravdu a verejne sa miešajú do vecí svojich ľudí. I my žiadame od svojich prívržencov, aby sa statočne správali. Ale toto nerobíme. I kňaz nám stačí ako ja, Duchom osvietený. A neberieme ani peniaze. My nechceme stavať kostoly. Nám ich netreba.

Tieto slová už mlel, ako keby jemu samému boli na ťarchu a chcel sa ich rýchlo zbaviť. Bolo cítiť, že ich v tomto poradí povedal možno i tisíc ráz v živote. A tu mi preblesklo mozgom, prečo vlastne prišiel kňaz ku mne. Iste nie pre túto sladkú novinu. Ale nechce, aby tu stál kostol. Bojí sa, že by sa celkom stratili nádeje našich hostí získať v dedine nových členov pre svoj zbor. Lebo kostol by len posilnil cirkevníkov! Na to myslel kňaz! Aký je to lišiak! Aký prefíkaný!

Čo keby som mu to povedal? A že mu vidím do vnútorností? Vidím i jeho úmysel a môžem mu ho prekaziť? Lebo on prišiel sem s úmyslom získať si ma pre seba. A dobre si to vypočítal. Po tejto kázni muselo vzniknúť medzi farárom a mnou otvorené nepriateľstvo. Ale prečo by práve preto nebolo mohlo vzniknúť úprimné priateľstvo medzi mnou a ním? A potom aj on viedol boj proti farárovi. Prečo by ma nebol mohol použiť v tomto boji ako svojho spojenca? Áno, prečo nie?

Usmial som sa na neho. Ale musel som pritom aj na to myslieť, že by som kňaza nemohol odmietnuť, ani keby sa mi protivil jeho úmysel. Je tu moja nenávisť. Farár nebol spokojný s tichou nenávisťou. Chcel, aby sa otvorene obrátila proti nemu. Nuž tak bude!

Ale tváril som sa tak, akoby som nevidel kňazovi do karát. Robil som hlúpeho, ako keby som o tom nevedel, či farár chce, aby sa tu postavil kostol?!

A kňaz neprezradil, či mi verí, že o tom neviem.

Ide už len o peniaze, povedal. Aby ľudia prijali rozvrh a poplatili, čo na nich padne.

Prvý, ktorý nezaplatí, budem ja, hovorím.

To slovo je ťažké ani obrovské skalisko. Neodvalím ho a inému sa to tiež nepodarí.

A vidím, že kňazovi lahodí to, čo som povedal. Dobre hovorím i pre neho. Plní sa všetko tak, ako si to vyrátal. Díva sa na mňa vďačne a usmieva sa.

*

Vyšiel som z domu po dlhom čase a zastavil som sa pri skupinke chlapov, ktorí postávali pred mojím druhým susedom.

Prijali ma ticho. Len-len že sa dotkli klobúka. A hneď zamĺkli. Už keď ma uvideli, boli v rozpakoch. A potom, keď som k nim pristúpil, bolo zjavné, že nechceli pokračoval v rozhovore. Ktovie prečo? Azda hovorili o mne?

Tak sme teda mlčali, mlčali pekne, svorne a ja som mal kedy rozmýšľať, ako odcudzia ľudské reči človeka aj od jeho najbližších. Tu, hľa, s Jankom Poliakom, ktorý tiež pristal sem ako ja, sme v škole v jednej lavici sedávali a boli sme najlepší kamaráti i potom, keď sme sa oženili. I Ondriš Adam, s ktorým som zasa spolu vojenčil, bol dobrý kamarát. Pri vojsku sme sa so všetkým podelili. Nebol tam nik iný z nášho kraja, a tak sme sa už z toho tešili, keď sme jeden druhého videli. Ostatní boli tiež dobrí známi, a tak mohla sa nám zablysnúť v očiach radosť a v našich slovách úprimnosť z dávnych čias.

Ale my sme mlčali a striehli jeden na druhého. Kto sa ozve prvý a čo povie. Tak som to vybadal. Čakali sme, kto začne. Neviem to naisto, ale je to možné, že jedným okom ma všetci pozorujú. Vidia aj to, že sa mi nepozdáva takéto prijatie. A zisťujú iste, aký som inakší, ako som sa zmenil, ako som vyschol a zbiednel, odkedy vediem tento boj a odkedy som stúpil na túto prekliatu cestu.

Mlčíme ďalej a ja sa už bojím tejto tichosti. Čo keď z okolostojacich chlapov ani jeden nenájde slovo pre mňa? Budem musieť začať ja! Doparoma, som už skutočne z tých posledných, že ma ani neoslovia?

Čakal som ešte chvíľu, ale darmo. Nuž začal som ja.

O čom rozmýšľate, chlapi, uprel som oči na nich. Vari o tom, kde bude stáť kostol?

Trvalo to, kým prišla odpoveď.

Miesto by sme už mali.

Bola to odpoveď povýšená a odmietavá. Akoby bola chcela aj to povedať: Čo sa staráš? Ty už nemôžeš patriť do spolku poctivých a statočných ľudí, ktorí sa starajú o kostol!

Lenže ja som sa tak tváril, ako keby som nebol porozumel, čo bolo v tejto odpovedi okrem slov. S predstieraným údivom som položil otázku.

Miesto už máte? Pozrime sa! Tak možno máte už aj plány?

Farár má plány. Nie na náš kostol. Len nám ukazoval plán, aký by mohol byť aj náš, hovorí Ondriš a tvári sa pritom kyslo. Je veľmi podobný regrútovi Ondrejovi Adamovi, ktorý sa vždy takto tváril, keď mu prichodilo ráno zahryznúť sa do kyslého komisárka.

Veď farár sa iste postará o plány. O všetko, čo bude treba. Možno i o peniaze! Či peniaze budete musieť dať vy?

Nemal som sa pritom usmievať. Vycítili hneď, že je to posmech.

A Janko Poliak hneď spustil naostro. Pre seba ho chceme postaviť. A preto sa my budeme musieť postarať aj o peniaze.

My? spýtal som sa ešte vždy s úsmevom. A to ako, že my všetci? Ale potom nielen vy by ste mali hútať o tom, odkiaľ vziať na kostol peniaze, ale aj ja? Či nie je tak?

Priznali, že hej. Ale nie radostne. Nie tak, akoby ma boli chceli privítať vo svojom kruhu a boli by naraz prišli na to, že patrím k nim. Že je tu niečo, čo nás spája. Priznali to skôr s ľútosťou, ako keby sa chceli vyhovárať, že sami za to nemôžu, že veci takto stoja.

A to ma nasrdilo.

A ako chce farár, aby sa platilo? Podľa jutár a či podľa duší.

Neočakávali túto otázku. Uznať však museli, že i moje slovo zaváži pri rozhodovaní o rozvrhu, nech sa už hovorilo o mne čokoľvek. A preto sa patrí, aby mi na ňu odpovedali.

Myslím, že podľa jutár, odpovedal opatrne Ďuro Velický. Vyhlásil to vážne, ako už len vystalo od neho, najmenšieho chlapa v dedine.

Tak podľa jutár, usmieval som sa. A hneď som si utiahol z Ďura. Pre teba, pravda, by bolo najvýhodnejšie, keby každý gazda platil podľa svojej výšky.

Ďuro sa začervenal od zlosti, ale nepovedal slova. Zvláštne bolo, že ani chlapi sa nezasmiali. A tak sme tu stáli bez slova, mlčali pekne, svorne, až som zasa len ja musel prísť na to, že keď sa neozvem, nik sa neozve.

Tak podľa jutár, opakoval som. Ja že podľa duší. A či jutrá budú chodiť do kostola?

Na to som hneď dostal odpoveď. Dvaja mi odpovedali hneď a naraz, ako keby si ju boli nacvičili.

Komu sa dalo viac, od toho sa bude aj viac žiadať.

Pekne, povedal som tým dvom. Vám pôjde asi ľahko, keď sa bude stavať kostol. Lenže, čo povedia na to tí, ktorí toho majú viac?

Mlčali. A ja som tu už jasne cítil, že i teraz hovorí zo mňa iba nenávisť. Cítil som to tak, ako keby bol niekto vo mne, vstúpil do mňa a prevzal vládu nado mnou. Ešte som sa nikdy nepostavil proti nijakému rozvrhu, i keď som groše ťažko odkladal. Nie skúposť to bola, ale nenávisť. Nenávisť som cítil v sebe. Tá robila zo mňa iného človeka. Ako zlý duch, ktorý sa dlho len pokúšal dostať do mňa, teraz vošiel a ovládol ma.

Videl som však s úprimnou radosťou, že ani Jankovi Poliakovi sa nepozdávala reč o jutrách. Uprel pohľad do zeme, ako keby bol uvidel na zemi dukát. Slova však nepovedal. A keď som pozrel na Ondriša Adama, ten si počínal takisto.

A mne už nebolo ľúto, že som sa zastavil s chlapmi na túto besedu. Mohol som odchádzať s dobrou vôľou a povedať im veselo: Dobrú noc! Zostali ešte. Možno takto, v pokazenej nálade, hodili si ešte niekoľko slov. Ale tvárili sa pritom kyslo. Pocítili, že sa mi podarilo postaviť niečo medzi nich. A bol by som hoci prisahal, že boli ďaleko od jednomyseľnosti, keď sa rozchádzali.

*

V nasledujúci deň večer navštívil som Janka Poliaka a Ondriša Adama.

Tak ma prijali, ako keby ma boli celý deň čakali. Iste mnoho mysleli na mňa. Aj iní boli o poznanie, ako minulý večer. Zvlášť Ondriš Adam, skúpy ináč na peniaze i na slovo, privítal ma s radosťou. Hneď sme boli znovu priatelia. Ináč obaja hneď súhlasili s tým, čo som od nich chcel. Bolo to veľmi málo. Neskrývať pred ľuďmi, že kostol nechceme. My lepší gazdovia nebudeme ho stavať pre tých, ktorí nemajú nič. Našim otcom dobre chodiť až do tretej dediny, keď chceli byť na službách božích. I nám bude tak dobre. A toto sa im veľmi páčilo.

A keď sa mi pošťastilo týchto dvoch chytiť, zastavil som sa na druhý deň len tak náhodou u ďalších troch lepších gazdov. I z reči dalo sa vycítiť, že rozmýšľali, ako by sa mohli vytiahnuť z plnenia povinností voči cirkvi. Božechráň, žeby to boli povedali otvorene. Muselo sa to len uhádnuť. A hádalo sa ľahko. Neradi vydávali peniaze. Ba tak sa mi videlo, že boli ochotní odpustiť mi aj moje hriechy, len aby si zachránili svoje peniaze.

V duchu som sa i usmieval nad nimi, ako sa im páčilo, že sa našiel človek, ktorý sa odvážil postaviť sa farárovi do cesty. Možno aj mysleli na to, že by som to mohol byť práve ja. Boli veľmi spokojní s mojím návrhom a šťastní priam, že som ich nevynechal a navštívil. Pôjdu so mnou, vraveli, vďačne a ochotne. Kostol netreba. Načo len vymýšľa farár a trápi ľudí s takýmito výdavkami. Dobre nám bolo tak, ako bolo a ako je.

Či som na správnej ceste, spytoval som sa hviezd, keď som kráčal domov. A či pôjdu so mnou verejne všetci tí, ktorí sa hlásili ku mne tak vďačne a ochotne?

Aj to mi musí byť jedno. Už som sa pustil do boja. A nezastaví ma v ňom nik, i keby som zostal sám.

*

Ľudia sa už schádzajú na konvent.

Bude v školskej miestnosti a bude sa na ňom rozhodovať o rozvrhu nákladu na stavbu kostola.

Na tento konvent sme nemuseli dlho čakať. Farár ako keby šípil, že má kdesi nepriateľa, ktorý mu môže plány prekaziť, poponáhľal sa so svojou prácou. Je nedeľa popoludní, bude tam do nohy každý z dediny.

Beriem si klobúk. Ale zachytil som pritom ženin pohľad.

Po dlhom čase povedali sme si včera znovu niekoľko slov. Iba nevyhnutných. Ale povedali sme ich a k tomu ešte pokojne. Nie tak, ako keby bolo zmizlo nepriateľstvo, ktoré hodilo tieň na naše nedávne dni. Nepriateľstvo trvá a potrvá ešte. Len moja nenávisť speje k inému cieľu. K tomu sa obracia, kto mi pokazil život.

Ale porozumel som, čo chcela týmto pohľadom. Prosila. Aby som sa nepostavil proti kostolu. Ľudia si šuškali o mojich návštevách: Iste sa dozvedela o nich aj ona. A bála sa teraz, že vyvediem niečo, za čo ma budú v dedine všetci nenávidieť.

Naozaj myslí na to? Či len ja mám takéto divé myšlienky. Straším seba a budem sa teraz báť postaviť sa proti dedine?

Nie, hovorím si. A odvraciam sa pred jej pohľadom. Už som sa pustil do boja.

Vychádzam na dvor.

Vidím odtiaľ suseda. Je tiež na dvore. Krivká si pomaly k vrátkam.

Dávno sme sa nezhovárali. Od tých čias, čo som ho vyhnal z nášho domu, nepadlo medzi nami slovo. I teraz pozrie na mňa, ale slova nepovie. Ani ja sa nedotknem klobúka.

Pred vchodom, do školy stojí Ondriš Adam a Janko Poliak. Vedel som, že ma budú čakať. Tak sme sa dohodli, že spolu pôjdeme na konvent. Ostatní, ktorí držali s nami, mali sa ozvať len vtedy, keď to bude treba. Psi, hanbili sa za to, čo som mal za nich vykonať ja. Za čo sa však oni hanbili, na to som mal byť ja dobrý. Kde som sa to dostal?

Ale už niet času na rozmýšľanie alebo na besedu. Vchádzame do školy. Je tu už skoro plno. Iba v poslednej lavici je ešte miesta. Tam si sadáme s Ondrišom a Jankom. Bokom sa dívam na nich. Majú sklopené oči. Nepozerajú na nikoho. Hanbia sa.

A tu vchádza farár. Všetko vstáva. Chvíľu rozmýšľam, či mám vstať i ja. Ale potom vstávam. Vzdávam úctu nenávidenému. Len preto, aby nebolo hneď zjavné moje nepriateľstvo a moja nenávisť. Aby väčšie bolo prekvapenie, silnejší úder, ktorý chcem zasadiť.

Farár sa modlí. Potom si sadáme. Počúvame, čo hovorí, pokiaľ možno tak, aby sme neprezradili, na čo myslíme. On opakuje to, čo iste povedal už niekoľko ráz. Že kostol chcú postaviť na božiu slávu. Mal som chuť zakričať mu: Ty ho potrebuješ! Tebe na slávu sa má postaviť. Z našich chudákov iste ho nik nechce. Ani z tých, ktorí sa majú o byľku lepšie.

Chytáme sa do veľkého diela, hovorí. Nie je to maličkosť vziať na seba takú úlohu. Kostol postaviť. Ale keď si pomyslíme, že ho nestaviame pre seba, ale budeme ho môcť zanechať i synom, i dcéram svojim, povzbudzuje nás táto myšlienka, aby sme priložili ruku k dielu.

Niektorí starší sa hniezdia pred nami. Ale mlčky. Nepočuť poznámku. Že by s ním každý súhlasil?

Farár pokračuje.

Znovu však upozorňujem na ťarchu, ktorú by v tomto prípade musel vziať na seba každý z vás. Na porade, ktorú sme mali pred konventom s bratmi presbytermi, sme sa rozhodli, že predložíme vám návrh, aby náklad spojený s postavením nášho filiálneho kostola bol rozvrhnutý na našich cirkevníkov podľa jutár.

Cítim tu vzrušenie ľudí pred nami i okolo nás. To sa pohli tí, ktorí predsa len verili v iné riešenie.

Farárov hlas stáva sa slávnostným.

Spytujem sa, či by ste boli ochotní uhradiť čiastku nákladu, ktorá by pri takomto rozvrhu pripadla na vás?

Predo mnou vstáva brat Miša Jenčíka, Jano. Trasie sa mu hlas.

Ochotní sme! A nech nám boh pomáha pri tomto diele!

Tak sa vidí, že väčšina stojí za Janom. Hohó, chlapi moji milí! Tak to ale nejde! Veľmi sa ponáhľate. Napokon boli by ste hotoví odhlasovať návrh bez toho, aby som sa bol k nemu i ja vyslovil. Lenže ja si to neodpustím.

A vstal som.

Ja a moji priatelia, hovorím a cítim pritom, že mi moja nenávisť dáva aj dostatok smelosti, ja a moji priatelia, ktorí patríme k väčším gazdom v dedine, nie sme ochotní platiť ani podľa jutár, ani inakšie. My tu v mieste kostol nepotrebujeme. Tam je matkocirkevný. Ak by sa nám chcelo do kostola, pôjdeme ta. Dobrý bol našim otcom, bude dobrý aj nám.

Má pravdu, ozval sa tu hlas. Dosť ticho a dosť ďaleko a mne sa zdalo, že nepatril nikomu z mojich priateľov. A hneď za ním sa ozvali hlasy dvoch-troch. Má pravdu, povedali. Má pravdu!

A tu vstal Janko Poliak a povedal.

Ktovie, či by sme zvládli takú ťarchu. Kto chce do kostola, pôjde aj do tretej dediny.

Vzrušenie ľudí opanúva aj mňa. Je krik a naraz má každý slovo. Každý by chcel vravieť, aby podoprel svoju pravdu a povedal niečo veľmi múdre, na čo ešte neprišiel nikto. Najsilnejší je však farárov hlas. Chvíľu to trvá, kým dosiahne pokoj. Ale odpovedá na naše poznámky už v tichosti, ktorá sa vrátila.

Návrh na stavbu kostola vyšiel z tejto dcérocirkvi. Možno sa utvorila najnovšie iná strana v zbore, ktorá je proti stavbe. Bolo by nám toho iste ľúto, lebo tak by bolo pekné, aby sa o stavbe a o náklade rozhodol filiálny zbor jednomyseľne.

Verím, že rozvrh podľa jutár je najspravodlivejší. Je to spravodlivé, aby ten, kto má viac, dal viac. Dávam teda hlasovať o tom, či tento konvent prijíma rozvrh úhrady nakladu na stavbu kostola tak, ako som vám ho predostrel. Hlasujte zdvihnutím ruky. Kto je proti?

Je to strašné. Tí ľudia sa zbláznili. Len dvaja-traja dvíhajú ruky. Dívam sa na Ondriša a na Janka a hľadám potom ostatných našich priateľov. Nevidím ich ruky.

A už som vstal a kričím.

Žiadam, aby bol konvent odložený.

Cítim, že sa nesmiem dať. Tí truľovia nevedia, že nejde tu len o kostol. Že ide predovšetkým o farára a o mňa. A tak to vyzerá, že zostanem v boji sám.

Môj zrak sa stretol so zrakom farára. V mojom je oheň a vzdor. On je pokojný.

Neodložíme ho, hovorí. Hlasujeme ďalej!

Nie je tu potrebná väčšina, kričím, ale hneď ľutujem, že som sa pokúsil tvrdiť niečo, o čom každý vie, že to nie je pravda.

Sú tu všetci členovia našej dcérocirkvi, hovorí farár. Konvent je uznášaniaschopný.

I teraz sa díva na mňa pokojne. Myslí si, že nemám v ruke ďalší tromf. Ale ja sa ani teraz nedám.

Ak budete hlasovať ďalej, ja a moji priatelia opustíme konvent.

Myslel som, že uvidím prekvapenie v jeho očiach. Ale nie. Ani jeho hlas sa nemení, ani jeho oči, keď odpovedá.

Bolo by nám veľmi ľúto, keby naše rozhodnutie nebolo jednomyseľné. Ale i keby ste odišli, bolo by nám jasné, prečo ste opustili naše zhromaždenie. Ak by sa odložil konvent, mohli by ste si veci tak zariadiť, aby pre vás platili uznesenia budúceho konventu. Mohli by ste vystúpiť z cirkvi. Pre takú príčinu nesmie sa však zvrtnúť budovanie takého veľkého diela, ako je stavba chrámu. Nesmú nás zastaviť ľudia, ktorí sú schopní na všetko, len aby svoje peniaze zachránili.

Mlčím.

Je tichosť. Nik sa nepohne. Tak to vyzerá, že je koniec všetkému.

Farár volá znovu.

Hlasujeme ďalej!

Cítim naraz, že všetko sa díva na mňa. Chcú vedieť ľudkovia, či sa zachovám podľa svojho slova. Oj, milí moji, to slovo je ozrutné skalisko. Nepohnete ním, mládenci šľachovití! Je nezmeniteľné slovo chlapa!

Nezmeniteľné je moje slovo ako moja nenávisť. To cítim, keď s námahou si kliesnim cestu z poslednej lavice k východu. Nie je tu veľa miesta. Chlapi stoja pri sebe tak, že ihla by nepadla medzi nimi na zem. A zvlášť pri východe budem sa musieť priam predrať. Ale nech to trvá dlho. A nech sa díva na mňa celá dedina. Čo ja môžem za to, že som ešte tu?! Je to protivné i mne samému. Ako keby ma všetci durili svojimi pohľadmi: Choď, tu nieto pre teba miesta! Chceme mať pokoj od takých tvorov a čisté povetrie! Ponáhľaj sa!

Kričím na ľudí, ktorí mi stoja v ceste.

Pusťte ma!

Vystupujú sa mi z cesty. Dostávam sa ďalej. Iba teraz sa zavesí na mňa celého ako úžasná ťarcha myšlienka, že idem len sám. Janko a Ondriš, obnovení kamaráti, zohrievaná polievka, zostali. Nech! Ja odchádzam. Ale nejdem so sklopenými očami. Vyzývavo sa dívam na každého, kto je obrátený tvárou ku mne. A beda by bolo tomu, kto by sa z nich usmieval. S rozbitým nosom by spomínal tento konvent.

Už som na dvore medzi ženami, ktoré sa neodvážili do miestnosti. Chlapi na konvente môžu pokračovať. A veru nečakajú dlho. Počúvam farárov hlas.

Kto je za to, aby stavebný náklad bol rozvrhnutý podľa jutár?

Je tichosť. Iste dvíhajú všetci ruky. I Janko Poliak. Po múdrej poznámke hlavu sklonil, ruku zdvihol. Áno.

Som už pri vrátach, keď počujem výkrik. Výkrik víťazný!

Budeme mať kostol!

*

Už sa zvečerievalo. A ja len sedím, sedím, ani sa nepohnem.

Kde zostali kamaráti a tí, ktorí ma tak chválili za všetko? Opustili, zradili. Nemám už nikoho.

Je to strašný pocit. Byť sám. A sám v boji. Sám proti celej dedine. Žena je proti mne, chlapi sú proti mne. Ostala mi hanba, a ani jeden kamarát.

Doteraz sa mi tu plantala žena v izbe. Mal som ju stále na očiach. Chcela azda, aby som jej rozpovedal, čo sa stalo v škole? Že prehrávam vo svojom boji? A vyviedol som takú vec, pre ktorú si budú pokladať za povinnosť všetci v dedine nenávidieť ma?

A vtedy zaklopal niekto na dvere. Nevedel som, na koho mám myslieť. A vošiel kňaz hostí.

Veľmi som sa mu zaradoval. Ruku som mu stískal a posadil ho ako najvzácnejšieho hosťa. Bol vítaný a ja som to pred ním ani neskrýval.

Sadol si a počínal si veľmi dôverne, ako keby bol u nás každodenným hosťom. Vedel dobre, prečo som sa mu tak potešil. Ale mne to bolo jedno. Len to mi bolo čudné, že žena nechcela vyjsť von. Musel som jej to povedať. A tu pozrela na kňaza. A bol to pohľad zlý.

Keď vyšla, povedal mi kňaz.

Počúvaj, ty už teraz vo svojej cirkvi neobstojíš!

Viem, hovorím mu tvrdo. Ale som mu povďačný, že hovorí o tom, o čom som chcel i ja. Zajtra pôjdem do mesta a vystúpim z cirkvi.

Mlčí.

A ja pokračujem.

A potom sa pridám k vám.

Dívam sa na neho. Ani jedna črta tváre sa mu nezmenila. A mňa akosi mýli, že nevidím na nej ani odmietnutie, ani radosť.

*

Idem do mesta a hútam si cestou na zastávku.

Počul som už o ľuďoch, ktorí vystúpili. Ako si počínali. Často bol to ten istý prípad. Vinu pripisovali tiež len farárovi. Ale vošli k nemu ešte raz, plní zlosti a jedu, ktorý ich premenil na iných ľudí a povedali mu: Vystupujem. A mlčali, keď sa ich spytoval, prečo to robia, a uisťoval ich, že nie cirkvi robia škodu svojím krokom, ale predovšetkým sebe. Že prídu na to, keď ich prejde zlosť, že nepotrestali farára, ale seba. Mlčali, ja som už teraz rozumel, ako mlčali. Tak, ako by som mlčal i ja, keby som si ešte raz zastal pred ním. Ako človek, ktorý povedal slovo a postavil ho ako ozrutný balvan. Vie, že nik ním nepohne a že ani on sám ho už neodvalí.

Pamätám sa najmä na jeden z takýchto prípadov. Tak ma zaujímal, že žien, ktoré o ňom rozprávali, povypytoval som sa na všetky podrobnosti. Na všeličo som sa vtedy vypytoval a nemyslel som na to, že raz to budem sám potrebovať. Len to som sa ich zabudol opýtať, či tí, ktorí vystúpili, boli potom šťastní a spokojní? A či našli svoj pokoj?

Hlúpa myšlienka! Ale musím sa k nej vracať. Niet inej cesty! Viem, že tento zápas nevráti mi syna, ktorý umrel a nedá mi nového. Ide tu vo všetkom len o moju nenávisť. Tá mi nedovoľuje, aby som sa obzrel a vrátil, iba ma ženie po tejto ceste vpred. Čudné je, že pri jej hlase ozvala sa tíško i táto myšlienka. O mojom šťastí.

Lenže ja nikdy nebudem šťastný.

Ktosi ma pozdravil. Ide tiež na zastávku.

Ďakujem, mu za pozdrav. Tvárim sa však odmietavo. Nechcem, aby sa pripojil ku mne. Ani ja nejdem za ním. Zúrivo kopem do kameňov, ktoré sú na ceste predo mnou, ako keby som si vylieval zlosť. A chcel sa oslobodiť od niekoho, kto je mojím pánom a rozkazuje mi ísť touto cestou a nenávidieť.

Vracal som sa záhumním.

Tak sa stalo, že žena nespozorovala môj príchod. Ale aj keby som bol vošiel predkom do dvora, ktovie, či by bola mala kedy ukryť predo mnou susedovho syna.

Ten bol u nás, keď som vošiel. Žena sedela pri stole naklonená k nemu. Prezerali spolu Paľkove knižky. Áno, poznal som dobre knihy svojho syna.

Ešte i vtedy bola si žena istá, keď som otváral dvere, že nie ja som vošiel do dvora. Že sú to nie moje kroky, ktoré počúva. Lebo sa usmievala. A bol to ten istý úsmev, ktorý som jej videl na tvári vtedy, keď mi odpovedala na otázku, či by chcela susedovho chlapca.

Chcela. Teraz som to nielen počul, ale aj videl, ako ho chcela. Ale keď som vstúpil do izby a uvidela ma, hneď jej zmizol úsmev z tváre. Zjavil sa na nej strach. O chlapca sa bála. A keď vstala, postavila sa k nemu tak, ako keby ho chcela brániť.

Vidím, že sa chlapec trasie. Ona mu natárala, že sa ma musí báť, alebo doma mu to povedali? Dívam sa na neho a tu skočí naraz ako vyplašená zver a už je vonku.

Nespytujem sa, čo tu robil. Ako sa to mohlo stať, že človek len nohu vytiahne z domu a už sa mu sem nanosia cudzí pangharti. Žena dobre vie, že nenávidím susedových synov. Ona sa ale nezrieka svojich túžob. Nie.

Či ju trápi ešte jej bolesť? Či je už zmierená s ňou? Ktovie! Ale musela byť strašná. Nemohla dať mužovi syna. Tomu, koho mala rada. Lebo ma mala rada. Áno. Voľakedy!

A teraz by chcela susedovho syna. Tak by chcela prekonať všetko, čo stojí medzi nami. Aby sa zahojila jej rana i moja. Ale ja to tak nechcem!

Jesť mi daj, hovorím jej.

Prikrýva a prináša jedlo. Všetko bez slova. Neprihovorí sa.

Ustatý som, a predsa ma niečo pokúša. Čert či diabol, jedno! Ale vraví mi celkom zreteľne, aby som sa jej pochválil. Že som sa neoslobodil od svojej nenávisti. Že idem ďalej po svojej ceste.

Spýtal som sa jej.

Nie si zvedavá, odkiaľ idem?

Nebola zvedavá. Ale nepovedala to, a spýtala sa poslušne.

Kde si bol?

V meste, odpovedám. Vystúpil som z cirkvi.

Zbledla. Bol to strašný úder. Teraz to vidím.

Ale slova nepovedala. Len odišla od stola. A už vidím v jej ruke spevník. Sadá si na lavicu a otvára ho. Zbláznila sa?

Modlí sa. Modlí sa nahlas. Tak sa modlí, ako keby chcela niekoho prekričať. A ten niekto stojí medzi nami. Mlč, hovorím jej zlostne.

Nepočuje ma? Znovu kričím na ňu, aby prestala. Nepozerá na mňa. Nedá si povedať. A už som rozzúrený. Veď to mne robí naprotiveň. Mne chce povedať, že odteraz sa ešte väčšmi rozchádzajú naše cesty. Ba že nieto už miesta na zemi, na ktorom by sme sa stretli. Že sme natoľko inakší, že sa budeme nenávidieť vždycky.

Skočil som k nej, aby som jej spevník vyrazil ruky. Ona si ho však pritisla k srdcu a hovorí mi.

Ty si odhodil tento spevník. Ale mne ho z ruky nevyrazíš.

*

Je nedeľa popoludní. A ja idem s hosťami na lov. Iste si to myslia všetci ľudia, ktorí sa z dvorov dívajú za nami. Hostia idú na lov. A ide s nimi aj nová ovca. Či nový rybár?

Prvý raz idem s nimi. A nemôžem povedať, že by som bol na to pyšný. Nieto vo mne oduševnenia pre prácu, ktorú očakávajú odo mňa. Ešte som jej neprišiel na chuť. Nie pre ňu som sa pridal k nim. Mňa k nim priviedla moja nenávisť.

A hostia dlho aj hútali, kým sa rozhodli, či ma prijmú. Myslím, že pristúpili na to len z vypočítavosti. Chcú ma použiť ako vnadidlo a nachytať na mňa svojmu zboru nových členov. Predbežne ma chcú len ukazovať a vodia si ma ako medveďa na reťazi. Pozrite, ľudia! Jeden z najbohatších v dedine a je medzi nami!

Pohoršovali sa, keď som im to povedal. A hneď mi pripomenuli, aby som nezabudol, že ma prijali do zboru len z milosti. Ináč, myslím, sú spokojní s divadlom, ktoré ukázali dnes dedine. Z dolného konca, kde bývam, viedli si ma na obdiv sveta až na horný koniec. A v tejto horúčave. Dusím v sebe zlosť a najradšej by som im povedal, čo si myslím o nich.

Celkom na kraji dediny je krčma. Blížime sa k nej, lebo naším cieľom je susedná dedina. Ako tieň kráča za mnou Jano Katreniak. Má nepríjemné a nemúdre oči. Nerád ho počúvam. Pokladá si za povinnosť upozorňovať ma vždy na pravidlá zboru a pripomínať mi, čo smiem a čo nie.

I teraz mi hovorí, keď sa blížime ku krčme.

To vieš, že členovia zboru nesmú piť?

Či som to nepočul denne desať ráz? A pritom aj to, ako chválili hostia seba? Či ma nezlostili dosť, keď mi pripomínali, akí sú oni dobrí, bohabojní a bohumilí ľudia a akí mizerní sú všetci ostatní ľudia na svete? A teraz ma ide ešte tento dlháň otráviť? A od takéhoto by som si mal dať rozkazovať?

Ako to, hovorím mu zlostne, ty mi budeš rozprávať o tom, čo smiem a čo nesmiem? Nikdy som nebol pijanom vína. Nikdy ma nevideli ľudia opitého. Vedel som si rozkázať sám. A ty mi tu budeš rozprávať, ako si mám počínať?

A tu som pocítil, že kňaz sa díva na mňa. Jeho zrak sa vpíjal do mňa. Vedel som, že sa zamieša a on mi odpovie.

A veru treba tento zákaz pripomínať, hovoril s pokryteckou vážnosťou. Lebo toho, kto by sa náhodou proti nemu previnil, toho bez rozmýšľania vylúčime z nášho zboru.

A tak sa díval na mňa, ako keby jeho vyhlásenie malo sa týkať predovšetkým mňa. Pýcha mu sedela na tvári a bolo vidieť, má z toho radosť, že mi môže držať školu a poučovať ma. Od tých čias, čo som sa pridal k hosťom, kňaz sa správa ku mne veľmi povýšene. Dáva mi cítiť, že on je kňaz a ja som len obyčajný veriaci. Ako keby nebol taký sedliak ako ja. Alebo len to chápe, že som odkázaný na nich? Chce to využiť a myslí si, že znesiem všetko?

Tak sme prišli ku krčme. Tu som zastal a povedal som tým, ktorí ma tak horlivo poučovali.

Som veľmi smädný. Piť sa mi chce.

A odbočil som ku krčme.

Kde ideš, spýtal sa Jano nechápavo.

Idem sa napiť, odpovedám.

Zakazujem ti to, skríkol kňaz.

Veľa by ste chceli zakazovať i prikazovať, hovorím mu. Som smädný a mne nerozkážete!

Nechápu, čo hovorím. A ja idem pokojne svojou cestou. Viem dobre, že teraz ma už nič nezastaví.

Títo sa dívajú na mňa tak, ako keby sa mi malo prihodiť v nasledujúcej chvíli nejaké veľké nešťastie. Všetci sú na kope a rozhorčene kričia na mňa. I nadávky lietajú. Dlhá ruka Jana Katreniaka dvíha sa k nebesiam, aby odtiaľ zvolala na mňa hromy i blesky. Dívam sa na nich, ako sa plašia, a smiať sa mi chce. Tak mi pripadá všetko, čo vidím, ako keby tá mávajúca a vykrikujúca skupina ľudí nestála predo mnou, ale na kúsku odtrhnutej zeme, ktorú unáša voda a mávali, kričali, volali o pomoc. A skutočne pociťujem, ako keby boli odo mňa už nesmierne ďaleko a stále sa pritom vzďaľovali.

Daj si pozor, kričí mi ešte Jano Katreniak.

Pokojne odpovedám.

Počkajte na mňa! Prídem hneď!

A vchádzam do krčmy.

Krčmár sa usmieva na mňa. Rozmýšľa iste, čo tu chce tento zriedkavý hosť. Stojí vo dverách medzi výčapom a svojím bytom a utiera si ruky do zástery.

Dajte mi pohár sódovej vody, hovorím. A usmievam sa pritom. Tamtým som nepovedal, čoho sa idem napiť. Počítam s tým, že moji rozhorčení druhovia dívajú sa oblokom do krčmy a uspokoja sa, keď uvidia v mojom pohári iba vodu.

V miestnosti niet nikoho. Je tu iba na vracanie protivný zápach kyslého piva a vína, čo sa vpilo do dlážky a do nábytku.

Krásny deň, hovorí krčmár.

Súhlasím, ale ponáhľam sa. Lebo ak hostia nerozumejú žartu, nepočkajú na mňa.

A načo by aj boli čakali? Boli by blázni. Rehlila by sa im celá dedina. Či som na to nemyslel?

Som už znepokojený, keď platím. Krčmár sa i teraz stále usmieva. Akoby mal na jazyku otázku, ale nemal na to dosť odvahy, aby sa ma spýtal, ako som sa dostal do jeho krčmy na pohár sódovej vody?

Už stojím vo dverách a vidím, že na hradskej pred krčmou niet nikoho.

Kam išli, spytujem sa krčmárovho suseda, ktorý gáni na mňa spoza plota.

Na hostí sa spytuješ, pozerá na mňa, ako keby chcel povedať: to by si mal ty lepšie vedieť! — Vrátili sa. Nájdeš ich ľahko. Všetci vošli ku kňazovi.

Naraz je mi všetko jasné. Vrátili sa, aby ma vylúčili. U kňaza sme sa schádzavali na služby. Aj o veciach zboru sa tam rozhodovalo.

Teraz už rozhodujú o mne.

Vylúčia ma! Mysleli si, že som im spravil hanbu.

Nech! Nepôjdem za nimi! Ani pred nimi neskloním hlavu!

Vraciam sa do krčmy.

*

Sedím tu sám.

Vypil som už druhé pivo. Ale nechutí mi.

Cítim, že som sám. Je to prekliata vec. Teraz už skutočne nemám nikoho v celej dedine. Vstupujem na cestu, o ktorej neviem, kam ma povedie. Či nebude to cesta každým prekliata? Lebo doteraz ma mohli prekliať len tí, medzi ktorými som sa narodil, rástol a žil. Odteraz ma môžu preklínať aj hostia, ku ktorým som sa pridal zo vzdoru a zlosti.

Čo ma po tom, chcel som ho zahriaknuť. Ale povzal takéto myšlienky!

Veselých ľudí by som potreboval.

Koho sa spýtať, či je tu vždy tak smutno a prázdno?

Cítim, že za chrbtom mi stojí krčmár. A hovorí.

Mám dobré víno.

Čo ma po tom, chcel som ho zahriaknuť. Ale podráždili ma tieto slová.

Mám dobré víno.

Tak čudne to povedal. Zmeneným hlasom. Ako pokušiteľ, diabol:

Mám dobré víno.

Dávno som nepil víno. Naposledy na kare môjho syna. Ale nebudem spomínať. Nechcem, aby sa mi vracali myšlienky. Nechcem myslieť na to, ako bolo.

Sem s ním, kričím.

A teraz čakám. Čakám, že ho prinesie.

Prečo by som ho neochutnal? A ak bude skutočne dobré, prečo by som si ešte raz nedal? Mám z čoho! To predsa vie každý. I keby som haliera nemal pri sebe, musel by mi dať krčmár na veru!

Ale peňazí mám. Len keby som tu sám nemusel sedieť. Otupno je tak. Smutno.

Víno vari rozveselí. Už je na stole. Má farbu zlata. Krčmár mi nalial. Ale nebol som tomu rád. Chcel som si naliať sám. Trošku sa pohrať s ním. Skoro dva roky sme sa nestretli. Nechcel by som mať tak skoro za sebou chvíľočku, ktorú budem musieť počkať ešte, kým mi potečie toto tekuté zlato dolu hrdlom.

Núkam krčmára, aby si sadol ku mne. Vyhovára sa. Chlapi že zanedlho budú tu. Aby som len pil. Víno je také, že škoda čakať. A škoda každej kvapky.

Dvíham pohár. A pijem.

Ó, skvelý nápoj. Že sme sa my len teraz stretli. Teba som si žiadal, po tebe som túžil. Už to viem. Takéto posilnenie som potreboval! Ako som mohol vydržať v ťažkých chvíľach bez teba? Život bol prázdny. Okradli ma! Vzali mi z neho všetko, čo bolo krásne!

Ale ty mi to vrátiš! Teraz to viem!

Nalievam si. Krčmára nevidím, ale iste sa díva odkiaľsi na mňa. A usmieva sa. Môže. Ani nevie, že vykonal dobrodenie. A že si za to získal vo mne priateľa, ktorý mu bude vernejší ako frajerke, vernejší ako žene. Chutí mi to víno, doparoma! A pohár je znovu plný. Ale v sklenici o chvíľočku nebude už ani kvapka. Preľaknutý kričím, až sa celá miestnosť ozýva.

Víno mi dajte! Piť chcem!

A tu sa otvárajú dvere z ulice. Na prahu si zastane Paľo Lizoň. Slabší gazda, ale víno má rád. Veď už vari zaplatil za pijatiku nejedným jutrom. Vypleští oči na mňa. Nepovie však slova. Pomaly sa blíži ku mne, ako keby sa bál, že ma vyplaší a ja mu ujdem. Len vtedy sa mu roztvoria ústa v širokom úsmeve, keď zastane pred mojím stolom.

Tak ty chceš piť, hovorí. No, neboj sa. Si na dobrom mieste. Len ako to budeš robiť? To by som chcel vedieť.

Sadni si. Krčmár už nesie sklenicu a Paľovi pohár. Trhám mu sklenicu z ruky. Chcem nalievať sám.

Štrngnime si, Paľo! Na zdravie, kričím. A vypil som na dúšok.

Paľo sa díva na mňa a krúti hlavou.

Daj si pozor! Do večera je ešte ďaleko!

Smejem sa, že sa všetko ozýva. A pijem. Znovu na dúšok.

Žiada sa mi! Ukrutne sa mi žiada!

Paľo pozerá na mňa tak, ako keby mi to zazlieval. Ale mlčí.

Iba potom, keď som mu znovu nalial, začne rozprávať. Slová sa priam valia z neho. Zábavný chlapík je tento Paľo. U mnohých ľudí pozorujem, že to, čo im chýba na majetku, majú vynahradené nejako inakšie. Napríklad Paľo vie zabávať. A nik si nepomyslí pritom, keď ho počúva, že tento Paľo by mohol mať viacej jutár, radšej by som ho počúval. Nie. Keď Paľo zabáva, i tak je prvý v spoločnosti. Aj to je majetok, vedieť niečo, čo iný nevie.

A znovu sa otvárajú dvere. Vchádzajú chlapi, ktorí sa tu stretávajú v nedeľu popoludní. S nedôverou pozerajú na môj stôl. Ale keď uvidia pri ňom Paľa, ktorý sedí chrbtom k vchodu obrátený, hneď sa osmelia. A už potriasam ruky ľuďom, s ktorými som nikdy nebol v kamarátstve. Víno zbližuje.

A je dobré. Ba vždy lepšie. Chutí tak, že si ho nemôžem dosť chváliť. A pomaly sa pritom uvoľňuje niečo vo mne. Tak cítim. Už nie som taký skúpy na slovo a nedržím tak v hrsti groše. Nedovolil som ešte iným, aby rozkázali. Dnes len ja rozkazujem. A myslím, že chlapom sa to páči, i keď sa tvária tak, akoby som to nemal robiť. Napokon len mlčky prikyvujú, keď prichádza nová sklenica na stôl.

Onedlho sme všetci v povznesenej nálade. Ešte je ďaleko do tmy a už spievame tak, že sa múry trasú. A keď prestaneme, vždy sa nájde niekto, kto povie žart. Všetci sú zábavní, a ja hútam o tom, či to už spolu chodí. A že všetci pijani sú aj zábavní ľudia? Smejem sa skoro bez prestania, zvlášť keď si jeden z druhého uťahujú. Ale kdesi v hĺbke vo mne ani čierny mrak tiahne sa obava: A keď sa pustia do mňa. Onedlho sa môžu dať do smiechu na môj účet!

Hlava sa mi krúti. Nedal som si pozor, toľko už viem. Víno ma oklamalo a nie som teraz len v nálade. Som opitý. Ja, ktorý som nikdy v živote nebol opitý.

Ale i na to sa len usmievam. Dnes inakšie nemôžem. Prečo by som nebol opitý? Čo som ja svätý? Musím byť taký ako farár? Čo farár! Veď aj ten si dopraje všetkého dobrého na svete! A ja by som nesmel? Doparoma, chcel by som vidieť toho, kto by mi takto zaspieval.

Postavy vidím pred sebou už akoby len cez závoj. Ale smejem sa znovu s radosťou, že sa môžem smiať žartu, ktorý zasa niekto povedal pri stole. Cítim, že som toto potreboval. Veselú spoločnosť, porozprávať si, napiť sa, zasmiať sa. To mi chýbalo. Aby sa vyjasnilo vo mne. Smejem sa dlho a hlasno. Naraz sa však ľakám vlastného hlasu. Smejem sa len sám. Ostatní mlčia.

Stíchli okolo stola. A ja som vycítil, že čosi sa pripravuje. Na niečo sa ma spýtajú. Šípil som, že budú chcieť vedieť, prečo sedím ja, jeden z hostí, v krčme a čo to znamená. Prestal som sa smiať. To, čo čakalo na mňa, naskrze nemuselo byť smiešne. Chcel som sa tváriť vážne a rozoznať aspoň hlavy, z ktorých oči sa dívali na mňa. Ale akosi všetko splývalo predo mnou. Neviem to, neviem.

A tu som počul otázku.

Tak čo? Nechal si hostí?

Neviem, kto sa ma spytuje. A sprvoti ani netuším, ako mám odpovedať. Ale som veselý, rozjarený vínom. Načo by som im teraz čosi vysvetľoval? Nechal si hostí, pýtaš sa! Nuž odpoviem ti veselo. Nechal som tú čvargu. Nechal, kamarát. Nebolo to pre mňa.

A smejem sa ďalej.

Už nikoho nepoznávam. A predsa ako keby sa bol niekto zo spoločnosti priblížil ku mne. Naklonil sa a priblížil. Vidím len jeho tvár. Jeho hlavu.

Jaj, hovoria ústa tej tváre a oči sa pritom dívajú na mňa, tak sa končia takéto kúsky.

Je tichosť.

Aké kúsky, spytujem sa seba. Aké kúsky? Ale nenachádzam odpoveď.

Hmla, hmla! Nič iné nevidím. Zo spary, horúčavy a dymu vidím len tú hlavu. Ako keby plávala v dyme, hustom ako sivá, špinavá voda a ústa sa jej stále otvárali. A pri otváraní ako keby si boli hovorili bez zastávky.

Takéto kúsky! Takéto kúsky!

Vôbec tomu nerozumiem.

Ničomu nerozumiem. Len sa usmievam.

A neviem, čo sa robí so mnou.

Iba naraz sa mi zatmelo pred očami a cítim, ako keby som padal do hlbín bez dna.

*

Ktosi mnou trasie.

Chcel by som mu povedať, aby ma nechal. Že je mi tak dobre. Tak nekonečne dobre, že si nežiadam, aby ma zobudili.

Ale tomuto by to bolo jedno. I keby som ho pekne prosil. Kričí a vždy silnejší je jeho hlas.

Vstaň, chlape! Spať budeš doma!

S nechuťou otváram oči. Prichádzam na to, že sme ešte v krčme. A stojí pri mne krčmár a dvaja chlapi, ktorých hneď nespoznávam.

Tak konečne, hovorí jeden z nich. Už sme si mysleli, že si zaspal na večné veky.

Je to Paľo. On je to. On kričí. Zatváram oči.

Nedá mi spať! Zasa len kričí.

Vstaň. Pôjdeme!

Áno, mal by som vstať. V hlave mi hučí, nohy olovené. Ale musím sa pokúsiť. A čudujem sa, že to ide.

Naraz som na nohách.

No tak vidíš, hovorí Paľo. Veď si ty chlap! Zaplať a pôjdeme!

Hodne som platil. Ale už sme vonku. Paľo ma podopiera a kráčame veselo ulicou. Vonku je chladnejšie. Urobili sme len niekoľko krokov a čerstvé povetrie ma celkom zobudilo. A iba teraz vidím, že ten druhý, ktorý ma vedie, je Mišo Jenčík.

Huncút krčmár, hovorí Paľo. Má dobré víno.

Neviem, či sa mi nechcú posmievať, že oni sú triezvi a ja som sa opil. Ale Mišo odpovedá celkom vážne.

Ten má vždy dobré víno. To vy neviete?

Ideme, ideme, ale tí dvaja chlapi, ktorí ma držia a vedú pozorne, nie sú mi už takí blízki ako pri stole. Darmo, patrím už do ich kompánie. Mnohí z dediny by mi boli rozhodne bližší. Lenže s tými by som ťažko hľadal stretnutie pri víne.

Ideme, ideme. V hlave sa mi čistí. Kdesi vstal vetrík v tejto neskorej noci a ženie sa za nami. Už nás našiel a láska nás. Chladí rozpálené čelá a vyháňa z omámených hláv to, čo v nich nechalo víno. Už by som mohol kráčať aj bez podopierania. Ale nech si ma len vedú. Zaplatil som im za to. Nech sa odslúžia za víno, čo vylogali. I za to mali by byť vďační, že budú môcť rozprávať zvedavcom v dedine: My sme ho viedli! Jajaj, museli sme. Bol by sa vyvalil ani snop. Ožratý bol ani čík. A ktovie čo ešte. A ja im želám z plného srdca, aby im ľudia verili a mali z ich slov úprimnú radosť.

Ale keď na to myslím, takú trpkú príchuť cítim v ústach ani blen. Odpľúvam, ale viem, že sa jej nezbavím. Že nikdy nevypľujem. Zostane to vo mne, prejde mi to do krvi. Tí dvaja, ktorí ma podopierajú, myslia si, že vedú opitého. A ja viem, že vedú človeka, v ktorom sa čosi mení.

Moji sprievodcovia spomaľujú. Aby ich čert vzal. Prišli sme k priestranstvu, na ktorom sa stavia kostol. Základy sú hotové. Niekde trčí aj múr. Stojíme a mlčky pozeráme na tiché stavenisko zaliate svetlom mesiaca. Ale zasa sa búri vo mne jed. Tí chlapi zastali len preto, aby ma nasrdili. Chceli, aby som videl kostol, kostol, na ktorý som nechcel platiť. A čakali, či dačo poviem.

Ja som mlčal. Ale tí dvaja ako keby si boli povedali: Veď my mu ukážeme, že sa nám bude musieť prihovoriť. A tak trkotali, až z nich jeden povedal:

Pekný bude tento kostol! Onedlho bude hotový!

Nezmyselná zlosť vrela vo mne. A s takou istotou mm odpovedal na túto poznámku, akoby som bol odpoveď dávno v sebe pripravil.

Tento kostol nebude stáť, dokiaľ ja budem žiť!

A pohrozil som komusi.

Ale komu? Farárovi?

Kostol nebude patriť farárovi. Kostol bude patriť bohu. A všetko sa tak stalo len preto, lebo boh to tak chcel. On poslal na smrť môjho syna. On chcel, aby farár povedal kázeň, pre ktorú sa neskoršie dedina postavila proti mne. A všetko nešťastie, ktoré padá na mňa a chce ma rozdrviť, je od neho.

Ja stojím v boji proti bohu.

Tomu som pohrozil.

A vtedy, keď som mu pohrozil, cítil som, že chlapi ma pustili. A Paľo povedal.

Už si triezvy? Tak môžeš ísť sám.

A kostolu daj pokoj, doložil Mišo.

Nepovedal som nič. Ani som im neďakoval. Išiel mu ďalej sám.

Mesiac mi svietil na cestu. Kráčal som ľahučko, istými krokmi, tak ako človek, ktorý sa vracia z večernej návštevy, presvedčený, že okolo neho sa nič nezmenilo. Že keby sa vracal tou istou cestou, tými istými krokmi, ktorými odišiel, mohol by sa potknúť zasa len o ten istý kameň vyčnievajúci zo zeme, o ktorý sa potkol, keď odchádzal. Všetko okolo neho bolo staré. Len nenávisť v ňom bola iná, nová.

*

Lúčim sa so svojimi zemami.

Dlhá bola cesta, ktorá ma priviedla k tejto rozlúčke.

Som v krčme každodenným hosťom. Mám priateľov, koľko chcem. Milí sú ku mne, prívetiví, dobrí. Veselí spoločníci. Každý deň sedávajú pri mojom stole. Ja by som už ani žiť nemohol bez nich. A bez vína.

Každý deň počuť u nás, ako si chlapi hovoria: Poďte do krčmy! Caban platí! Ten má z čoho! Raz som to počul na vlastné uši. A nemohol som povedať tomu, od koho som to počul, že nemá pravdu.

Mal som z čoho. Len raz sa mi stalo, že som sa obrátil na ženu. A chcel som peniaze od nej.

Nemám, povedala.

Ale mala si, namietol som.

Dala som ich na kostol. I za teba.

Čudoval som sa neskoršie, že som ju neudrel, keď sa k tomu priznala. A ja som myslel, že sa držím slova. Kostol sa začal stavať, ale som nezaplatil ani haliera. Prišla, pravda, akási upomienka. Mal som s ňou iba daromnú cestu do mesta k fiškálovi. Potom som už nič nedostal. Len teraz som sa dozvedel, prečo mlčal fiškál a prečo som mal pokoj od farára. Žena zaplatila i za mňa. Ako sa mi mohli rehliť ľudia za chrbtom! Zariekol sa, že nebude platiť! Vystúpil z cirkvi. A žena riadne zaplatila za neho. Kostol sa stavia i z jeho peňazí.

Mal som ju udrieť. Možno vtedy som už nemal silu. Zožralo mi ju víno. A tak som len vypočul, čo mi povedala.

Polovica zemí je na mojom mene. S ostatnými môžeš robiť, čo chceš!

Tak som sa dostal sem.

Táto zem, tento krásny kúsok, bol mi vždy najmilší. Zem na ceste do mesta. Ukazoval som ju aj Paľkovi, svojmu synovi a chcel som, aby sa tešil z toho, že raz bude jeho. Nedožil sa toho. Veď ani mne nezostala do smrti. I ja som ju stratil.

Už viem, všetko je trest za to, že som väčšmi miloval zeme ako syna. Vtedy som si myslel, že to je to večné. Puto, ktoré viaže človeka k zemi. A zeme som strácal ľahučko. Len keď som stratil syna, poznal som, že som stratil najväčší poklad. A to bola bolesť, ktorú nikdy nezabudnem. A bude ma bolieť, dokiaľ len budem žiť!

Život má len vtedy zmysel, keď máš dieťa. Dieťa, v ktorom žiješ aj ty. To je to večné. Že môžeš nájsť seba vo svojom synovi. Alebo v synovi jeho syna. Že nebudeš žiť len v spomienkach, ale ktosi bude žiť sto rokov po tebe a bude mať tvoje oči. Nikto vari na to nepríde, ale raz sa tak oprie o stôl, ako si to ty robieval, a keď skríkne na niekoho, dupne si tak, ako to bolo tvojím zvykom. Možno nik nebude na to myslieť, ale ty predsa len budeš žiť aj tu na zemi i potom, keď si ukončil svoj život. Zem? Bude patriť tomu, kto si ju kúpi. Ani stopa na nej neprezradí, že si ju voľakedy oral ty a že bola tvoja. Nech ju čert vezme. Je jeseň. Na budúce leto nech rodí inému. Je krásna.

Ťažko sa lúčim. Nebolí len Paľkova smrť. I toto bolí. Nie strata kúska zeme. Ale strata života, ktorý bol postavený na zlých základoch.

Za to platím. A prijímam trest za trestom.

Dívam sa na svoju zem. Na svoju krásnu. Zajtra, keď sa ozve „kto dá viacej“, nebudem sa môcť dívať na ňu tak ako teraz. Sedliaci sú huncúti. Uvideli by zablysnúť sa žiadostivosť v mojich očiach. Túžbu po tejto zemi.

A povedali by potom škodoradostne.

Tak mu treba. Načo ju prepil?!

Lebo tak sa bude hovoriť o mojich zemiach. I to je jedna z Cabanových zemí, ktoré prepil. Lenže to nebolo tak.

Ktosi chcel ukázať, že so zemou ma nespája večné puto. A že ani jedna z mojich zemí nemusí byť moja až do mojej smrti.

Ani jedna?

Veď už som na tej ceste.

I Mišo Jenčík povedal mi nedávno v krčme.

Onedlho bude po tvojom majetku, kamarát!

Ako to, vzoprel som sa. A čakal som, že niekto mi pomôže ohradiť sa a povie: Netárajte, chlapi! Keby som ja mal toľko peňazí ako Caban…

Voľakedy by boli Paľovi tak odpovedali. Ale teraz nikto nepovedal nič. Ticho zostalo pri stole.

Po chvíli sa však Paľo Lizoň zadíval na mňa.

Či sa pamätáš, čo si povedal o kostole? Že kým ty žiješ, stáť nebude? A veru stojí. Na jar bude vysviacka. Iba s tebou je to zo dňa na deň horšie.

Tak ani vám sa nepáči, čo sa robí so mnou? Vám, ktorí ste so mnou slopali každý deň za moje peniaze?

Toto som si len pomyslel. Ale keď som im pozrel do očí, odvracali hlavy.

Nech teda idú moje zeme, v ktoré som skladal nádej. Všetko môže ísť dolu vodou. Všetko mi môže vziať, čo mi dal. Aby som bol ešte slabší a biednejší.

A predsa sa neskloním. Do prachu nepadnem.

*

Jar prišla. Ba chýli sa ku koncu.

Celú jar robila žena s paholkom. Ja som sa o prácu neobzrel. Načo?

Všetky dni mi boli rovnaké. Nedeľa ako všedný deň. Vždy som sa dobre mal. Len tento dnešný deň je prekliaty. Je nedeľa. A vysviacka kostola.

Sedím v krčme a popíjam si. Pred krčmou sa mrvia ľudia, ktorí prišli zďaleka. Ani ja nebudem dlho sám.

Poďte, chlapi, vypiť si, kričím na nich. Ja vás volám. A platím.

Dívajú sa na mňa, ako keby hovoril k nim blázon. Čo ste takí zjašení?

Postavil som sa do dverí krčmy a volám ďalej.

Poďte! Tu je lepšie ako v kostole. Ja budem tu oslavovať!

Niektorí sa odvracajú odo mňa, ako sa patrí od pokušiteľa. Ale nájdu sa i takí, ktorí rozumejú mojim slovám. Vchádzajú do krčmy. Onedlho je tu početné zhromaždenie. A prečo nie? Len farár môže okolo seba ľudí zhromažďovať? Ja nič?

A chlapi, ktorým som rozkázal, celkom trpezlivo počúvajú moje slová. Len niektorý z nich sa zachmúri. Ale ani jeden z nich nezabúda piť. A to je dobre. S pohárom vína vypiješ aj svoj jed. I keby ťa trápilo nejaké ostré, ukrutné alebo strašné slovo. A hneď máš pokoj. Pokoj, pokoj!

Krčmár sa nakloní ku mne a šepká mi.

Ja ti už viac nedám na veru.

Galgan! Človek by ho najradšej uškrtil. Ale hlúposť, myslím si. Nakláňam sa k nemu a prosím.

Nie, hovorí. Aspoň dnes chcem krčmu zavrieť. I ja chcem do kostola.

Tak, vyprsklo zo mňa a nemôžem sa pritom zdržať rehotu, doteraz si diablovi slúžil a naraz by si chcel kúsok aj bohu. Aby si si to ani u jedného nepokazil.

Netáraj, hovorí mi a vidím už zlosť v jeho malých prasacích očkách.

Nuž choď včerty, vravím mu nahlas. Kto ťa zdržuje? Chlapi, krčmár odíde, ale my zostaneme! A budeme piť ďalej!

Chlapi sa však pohnú. Niektorí i vstávajú. To vskutku myslia na odchod. Ale ja to nestrpím.

Tak bude, ako vravím, hovorím vážne. Neopovážte sa odísť. Škoda vína. Je pridobré na to, aby ho liali do seba iní.

Ale ja ti viac na veru nedám, skríkol krčmár.

Čušíš, skočil som k nemu a stojím pred ním s takou zlosťou, ako keby som ho chcel udrieť. Doteraz ti boli dobré moje peniaze. A tisíce sa dostali odo mňa k tebe, za tvoje víno dostali cudzí ľudia moje najkrajšie zeme. Že som ti dnes nenastavil hrsť peňazí? Zato ešte nie som žobrák! Zajtra ich dostaneš, kamarát! Neboj sa, ešte mám z čoho vyplatiť to, čo pre svojich priateľov objednám.

Ostro som sa zadíval na neho. Ale pritom som sa seba spytoval, či skutočne mám ešte z čoho platiť? Či mám?

I krčmár váhal.

A vtedy sa otvorili dvere krčmy. A vošla moja žena.

Moja žena.

Aká iná bola teraz moja žena. Počul som ako dieťa rozprávku o zakliatej princeznej, ktorú čarodejnica premenila na kameň. A mne sa zdalo, že som vykonal niečo podobné. Že som svoju ženu premenil na kúsok bezcitného kameňa.

Nebola ku každému taká. Ale prešli dni, že sme si nepovedali slova. Nebránila mi predať moje zeme. Ako keby jej nebolo na tom záležalo, že všetko pôjde dolu vodou, čo bolo moje. Ba ako keby bola od toho čosi očakávala. Ale, pritom svojho sa držala kŕčovite. Nech! Ako mi to bolo už jedno!

Ale nebolo mi to jedno. Nebolo mi jedno, že moja žena pri mne bola iba kus kameňa. Studená, nehybná ležala v noci pri mne, ale studené boli aj jej slová, i jej srdce muselo byť z kameňa. Niečo mi hovorilo, že nikdy viac sa mi nepodarí premeniť ju znovu na živého človeka. Bola vo mne voľakedy tá moc. Bol by som to vedel. Dnes už nie. Už si netrúfam. Každý z nás má inú cestu. A tie naše sa nemajú viac stretnúť!

A teraz tu stojí vo dverách. Načo prišla? Čo tu chce? Nebola za mnou v krčme ani raz. Bolo jej jedno, čo sa robilo so mnou. Nechcela ma priviesť domov, ratovať a zachrániť pre seba. Čo tu chce? Mýli ju, že jej muž bezbožne si rozkazuje, sebe i iným v krčme a v taký slávnostný deň? Nech sa o to nestará. Nech ide do kostola. A nech sa tam modlí. Tu budeme piť.

A už kričím.

Víno na stôl, krčmár! Noste!

Krčmár nevie, čo má robiť. Díva sa spýtavo na mňa i na ženu. Ale vo mne je už diabol. A smejem sa na plné hrdlo, keď mu privolávam.

Mojej žene tiež pohár! Keď už prišla medzi nás, nech si s nami aj vypije!

Ale keď som pozrel na ňu, zvedavý, ako to prijme, cítil som, že je to kus kameňa. A nikdy som to necítil tak ako teraz. Že keby som sa jej bol dotkol, bol by ma prešiel mráz po celom tele. Neskrývala, že sú jej všetci ľudia odporní v tejto miestnosti. A bolo pochopiteľné, že práve preto nemohla k nim hovoriť inakšie.

Môj muž prepil svoj majetok. Možno niektorí z vás pomáhali mu v tom každý deň. A vy všetci nehanbili ste sa pokračovať s ním v pijatike ani v túto nedeľu. Dnes však je to naposledy, čo sa zabávate za jeho peniaze. Z majetku môjho muža zostala mu iba polovica domu. Zeme, čo zostali, sú moje. A ja vyhlasujem, že za svojho muža dlžoby platiť nebudem. Krčmár, môj muž je už žobrák! Nemá vám z čoho zaplatiť. Ale môžete mu dať na veru! Ak vám len o to ide, aby ste diablovi slúžili a nie o to, aby ste aj svoje peniaze dostali, dajte mu! Len aby ste potom za svojimi peniazmi neplakali.

Obrátila sa a vyšla. Nik nepovedal ani slova.

Oprel som sa o múr. Tak sa dívam, ako vychádzajú moji zahanbení kompáni z krčmy. A viem, že nadarmo by som sa pokúšal ich zadržať.

Ale keď otvorili dvere, naraz som prestal myslieť na nich. Počul som nábožný spev. To spieval národ pred novým kostolom. A ja som sa pristihol, ako rozmýšľam o tom, ktorá by to mohla byť pieseň.

Ktorá?

Dvere sa zatvorili za posledným. Je tu znovu tichosť. Len ja kričím.

Spievajte si, vy somári! Ja budem piť!

Krčmár je dobrý chlap. Dal mi ešte naposledy.

Keby to videla žena, čudovala by sa, že žobrák ešte dostal na veru.

Ty vlastne zápasíš s bohom, hovorí mi. Do mocného si sa pustil. Lebo proti nemu si sa postavil, keď sa obrátilo v tvojom živote.

Nechápavo pozerám na neho.

Nesmel si vziať život svojmu synovi, hovorí.

Čo ty vieš, myslím si. A vraciam sa do minulosti. Čakám, že sa mi vráti príjemný pocit, ktorý ma vždy utvrdzoval, že som vtedy urobil dobre. Syna som zachránil pred utrpením.

Krčmár múdro dodáva.

Čo povedal vtedy farár, nevymyslel sám. Pravda zostane pravdou, i keby všetci ľudia na svete cigánili.

Pôjdem, hovorím.

A myslíš, že nájdeš svoj pokoj?

Ja ho nehľadám.

Videl som už takých, ako si ty. Nevedeli, čo hľadajú, i keď sa spíjali, i keď prestali piť. Ale hľadali svoj pokoj.

Nemyslím na to.

Žerie ťa zlosť!

Žena mala pravdu. Som žobrák.

Nonono, ešte čosi máš!

Ona povedala, že som žobrák. Nuž dobre! Ak som žobrák, tak nemôžem zostať s ňou pod jednou strechou. Pôjdem po žobraní.

Pozerá na mňa ako na blázna.

Daj mi ešte pol litra. Dám ti svoje šaty.

Zbláznil si sa, rehlí sa mi. A ako pôjdeš? Holý?

Nájdeš pre mňa nejaké staré handry.

Chvíľku stojí, ako keby nechápal. Ale potom povie.

Počkaj!

A vyjde.

*

Obliekam si handry, ktoré mi priniesol krčmár.

Neušlo mi, ako sa díva na šaty, ktoré som vyzliekal. Ešte ich nevzal do ruky. Ale priam ich láskal svojím pohľadom. Nech ich len dobre predá. Žičím mu to!

Ale nevedel som, ako ťažko sa vyzliekajú takéto šaty. Akoby človek opúšťal celý svoj život. Celý život, ktorý žil v týchto šatách. Každú slzu a každý úsmev.

I to vyzliekanie sa stáva bolesťou.

Ťažké je striasť zo seba celý život. Teraz to už viem.

Ako jasne hovorí nenávisť vo mne. Ako nenávidím aj tento deň. Nalejem si. A naraz v tom tichu znovu sa len ozve nábožná pieseň. Počúvam ju a tak sa mi vidí, že sa ozýva vždy silnejšie. Ako keby tu pod oblokom stál ktosi a spieval ju s ďalekým zástupom. Či sa mi to len zdá? Veľa ľudí prišlo na posviacku. Nezmestili sa do kostola. Stoja aj vonku a spievajú. Čo ma po tom?

Kostol stojí. Ako nenávidím i toho, kto zvíťazil v tento deň. V deň, keď som sa stal žobrákom. Či toto ma už nebolí? Čaká na mňa veselý život. Veď je to na zasmiatie. Jeden z najväčších gazdov sa stal žobrákom.

Choď už, hovorí krčmár.

A ja idem.

3

Nik si ma nevšimol, keď som vyšiel z krčmárovho dvora. Kto by bol v tento deň sledoval žobráka, ktorý sa ponáhľal hradskou z dediny. V blízkosti som nevidel človeka. Celá dedina bola na slávnosti.

Vhodnú chvíľu som si vybral na odchod. Ináč by ma boli určite poznali. Veď je to aj čudný žobrák, ktorý hneď za dedinou opúšťa hradskú a prechádza na chodníček za humnami. Ani starý nie je a nemá nijakú chybu. Nekríva, ruka mu nechýba, nie je slepý. Ustavične díva sa len pred seba. Nejaký strašný plameň mu horí v očiach. Je to nenávisť. Či by to ľudia uhádli?

Bolo dobre, dokiaľ som mal hradskú pred sebou. Dobre sa išlo aj za humnami. Zriedka som stretol človeka, a keď som natrafil na nejakého, bol som i ja pánom. Nemusel som sa klaňať, i keď som bol v handrách oblečený. A vedel som dobre narábať aj palicou, nezľakol som sa ani ľudí, ale ani psov, ktorí zavetrili podozrivý pach mojich šiat.

Ale keď som musel prechádzať ulicami dedín, vojsť do domov spredu, ožíval vo mne strach. Strach, že ma poznajú, alebo že mi niekto povie do očí, že som ešte primladý na žobranie. Že som ešte pri sile a robiť by sa mi patrilo. Že takto iba klamem svet. I toho som sa bál, že ma začnú niekde rozoberať a tu by som mohol urobiť niečo nerozmyslené, povedať grobianstvo, na ktoré by nezabudli. Len či by nezaplatili hneď za urážku a nepoštvali na mňa všetkých psov v dedine. Veru potom by ma nestačila obrániť jedna palica!

Nikdy nezabudnem, ako bolo pri prvom dome, kde som chcel vojsť a prosiť. Bolo to už podvečer pamätnej nedele a bol som už ustatý a veľmi hladný. Prešiel som už dedinami, v ktorých podľa môjho presvedčenia boli by rozhodne prišli na to, kto je ten nový, doteraz neznámy žobrák. Tak som si myslel, že by som sa mohol odvážiť prvý raz v dedine, kde som nepoznal nikoho, iba voľakedy dávno som ňou prešiel. Len ako to robiť, rozmýšľal som. Skutočne prosiť? To som nevedel.

Budem musieť, povedal som si. Ináč skapem od hladu.

Ale vedel som, že aj to by bolo lepšie, ako sa vrátiť domov.

A predsa! Nech bude ako bude! Nebudem prosiť. Pozdravím a zastanem pred vrátkami. Ak sa ma spýtajú, čo chcem, poviem. Ak sa nespýtajú, pôjdem ďalej.

Tak som zastal pred vrátami prvého domu v dedine. Pes na reťazi, ktorá sa kĺzala na drôte, napnutom od maštale až k vrátam, pribehol hneď ku mne a začal brechať. Odporne brechal. Ale nik mu nepovedal slova. I gazda i gazdiná chodili na dvore, napájali statok, ale sa neobzreli.

Iba po hodnej chvíli priblížil sa gazda k vrátam a spýtal sa, čo chcem.

Som hladný, povedal som.

Chvíľku rozmýšľal.

Poďte dnu, povedal. A zahnal psa.

Kývol mi, aby som išiel napred. Kráčal za mnou a cítil som, ako ma obzerá. Čo všetko budú chcieť títo vytiahnuť zo mňa?

Hneď mi aj povedal.

Akosi rezko chodíte! A robiť by ste nechceli?

Neodpovedal som.

Vošli sme do domu.

Pánboh daj, odpovedala mi gazdiná na pozdrav.

Gazda jej hovorí za mojím chrbtom.

Daj mu dačo jesť!

Tá rozmýšľala. Potom poznamenala.

Mohol by nám dreva narúbať.

To sa mu asi nebude chcieť, povedal gazda. Veď aj na žobranie je ešte mladý. Čo je vám, spýtal sa znovu, že chodíte po pýtaní?

Nevedel som, ako odpovedať. Nič som si nevymyslel, a to ma mrzelo. Budem musieť povedať pravdu.

Ale mlčal som, lebo sa mi nechcelo do toho. A tu ma gazda predišiel a povedal hneď, čo si myslí o mne.

Tak vyzerá, ako keby bol hluchý. Neodpovedá.

Zaradoval som sa, ako mi pomohol. Ako mi urobil dobre. Od dnešného dňa som aj hluchý. Hluchý žobrák. Aspoň sa ma ľudia nebudú vypytovať a nik ma nebude trápiť zbytočnými otázkami. Hluchý povie len to, čo chce. Čo nebude chcieť povedať, to z neho nik nevytiahne.

Ukázal som na uši a povedal ticho.

Nepočujem.

Kývli, že porozumeli. Gazdiná sa poponáhľala. Hneď mi vtisla do ruky tanier so zemiakmi.

Chutilo mi. Vošiel už aj gazdov syn. Hodný mládenec. Dievča ešte chodí do školy. Dívali sa na mňa, ako som jedol. I boli by sa dali do reči. Lenže otec kývol.

Hluchý.

Tak som sa stal hluchým. Ako dobre bolo byť hluchý. Chválil som gazdu, ktorý na to prišiel. Aj im sa to hodilo. Mohli rozprávať medzi sebou tak, akoby ma tam ani nebolo. Len keď sa syn spytoval na nejaké peniaze, cítil som, že pozreli na mňa. A nedostal odpoveď.

Dokončil som večeru. Podal som tanier gazdinej a ďakoval.

Pekne mi odpovedali, aby mi to padlo na úžitok.

A tu som sa spýtal, či by som tu nemohol prenocovať. Že som veľmi ustatý.

Gazda a gazdiná pozreli na seba.

V maštali, povedala ona.

Gazda mi hneď kývol. A išiel napred.

Kráčal som za ním pokojne. Ani pes nebrechal. Bolo ticho. Len keď sme už boli vonku na dvore, počul som otvorenými dverami, ako povedalo dnu dievča materi:

Videli ste, aké krásne čižmy má ten žobrák? Mohol by si ich obuť aj prvý gazda v dedine.

Odpoveď som nepočul. Gazda otvoril dvere maštale. A potom priniesol snop slamy. Ukázal na miesto, kde si môžem ustlať. Potom vyšiel.

A ja som stál, stál. Oči mi žiarili v tme. Myslel som na slová toho dievčaťa.

Toľko mi zostalo z môjho starého života.

Čižmy, ktoré si môže obuť aj prvý gazda v dedine.

Nemohol som spať.

Bolo tu veľmi teplo. A musel som myslieť, či ma domáci nebudú podozrievať pre moje čižmy.

Nedalo sa povedať s istotou, že nie. Veď gazda sa iba teraz vrátil do domu. Len teraz mu povie dievča, čo videlo, alebo žena sa ho spýta, či to isté nezbadal. A tu všetci pospolu začnú rozmýšľať, kto sa to vlastne dostal do ich domu. Aký čudák! Lebo, keď ma budú pokladať za žobráka, budú hútať o tom, odkiaľ mám tie nové čižmy. A len na to prídu, že som ich ukradol. Možno zavolajú na mňa aj četníkov. A tí ma budú chcieť zavrieť pre krádež.

Bolo že by smiechu doma. No, ten sa nedostal ďaleko. Po dvoch dňoch sa vrátil do dediny. A ešte s takou hanbou.

Počujem kroky. Ktosi sa opatrne blíži k maštali. A hneď sa aj otvárajú dvere. Gazdov syn. Lampášom si posvietil na mňa, potom na statok. Išlo tu ale o mňa. Keď videl, že ležím a oči mám zatvorené, spokojne zavrel.

Odchádza.

Aj to som počul, že vošiel do domu. Iste ma podozrievajú. A boja sa, že im dačo ukradnem. Nemôžem tu zostať do rána. Musím ďalej!

Len ako sa vykradnúť z dvora. Pes ma nepustí!

Otváram dvere maštale a vykukujem. Dvor je prázdny. Je krásna, mesačná noc. A znovu som pocítil vôňu blízkych polí. Koniec júna, povedal som si. Onedlho bude žatva.

Všade je ticho. Len ten pes.

Je blízko. Oči mu svietia v tme. Sedí obrátený ku mne a pozoruje ma.

Pokúšam sa ho privábiť k sebe. Nepáči sa mu to, nepohne sa, ale vrčí. Keby som ho mohol aspoň raz poláskať. Ech, nuž bude ako bude. Zatvoril som za sebou dvere.

A tu skočil na mňa. Len reťaz, na ktorej bol priviazaný, nebola dosť dlhá. Strhla ho naspäť. A tu začal brechať. Zúrivo. Znovu skočil, ale reťaz nepustila. Darmo sa chcel zahryznúť do mňa.

Hneď som však počul, že domáci sa pohli. Uvidel som svetlo v obloku.

Vrátiť sa mi treba rýchlo, ako sa len dá, myslím si. A ľahnúť si. Pes vytrvalo brechal. Utíšil sa len vtedy, keď som znovu počul kroky. A vkĺzol som späť do maštale.

Len práve že som si ľahol, otvorili sa dvere. Teraz to bol gazda s lampášom v ruke. I on posvietil na mňa, a keď videl, že spím, zatvoril dvere. Vo dverách dvakrát cvaklo. Zatvoril ma na kľúč.

Tak teraz sa už odtiaľ vyslobodím len ráno. Ktovie, aké starosti majú so mnou domáci a čo všetko porozprávali o mne. Že myslia na žobráka v maštali a že neočakávajú od neho nič dobré, to je isté. Ináč by nebol vyšiel gazda na prvé brechanie.

Čo robiť?

Tri kravy sú tu v maštali a dvojica mocných koní. Jeden z koní je nepokojný. Ustavične hrabe prednou nohou. Ten, kto s ním musí robiť, nemôže mať ľahký chlebík.

I so mnou je to tak. I vo mne je nepokoj. Som ani divý sveriepok. A môj pán, ktorého bič cítim na chrbte, chce ma tiež ovládnuť a skrotiť. Je to ale daromná robota. Radšej vyrazím tieto dvere, pôjdem nocou, poletím vetrom, ale neposlúchnem. Neskloním hlavu. Ani vtedy nie, keď údery biča zanechajú na mojom chrbte krvavé stopy.

Vidím oblôčik. Iste sa otvára do susedov. Ba nie! Veď je to prvý dom v dedine. Oblôčik otvára cestu do polí.

Pretiahnem sa!

Možno v krčme dostanem ešte víno. Mám strašný smäd. Včera doma o takomto čase ťahali sme sa s mojou kompániou do krčmy. A dnes by mal byť tomu koniec?

Nie, víno ma nepustí. Len aby som mal peniaze. A peniaze budem mať. Nechcem veľa. Len aby som si mal za čo vypiť.

Zostanem tu, hovorím si. Veď ja tu chcem žiť. Chodiť po týchto dedinách a vrátiť sa i do tejto dediny. Ak by som teraz odtiaľto ušiel, naveky by ma pokladali za zlodeja. A nemohol by som sa sem vrátiť.

Zostanem tu. A ráno začnem žobrať tu v dedine. A budem pýtať peniaze. Neuspokojím sa s kúskom chleba. Potrebujem peniaze. Aby som si mal za čo vypiť.

A domácim vďačne narúbem i dreva, len aby ma prepustili v pokoji.

*

Zaspal som.

Keď som sa zobudil, počul som nejaké hlasy pred dverami maštale. Akísi neznámi ľudia sa tam dohadovali. Nemohli otvoriť dvere.

Brieždilo sa.

Oblôčik, ktorým vnikalo svetlo, ma vábilo. Ale vtedy mi už preblesklo hlavou. Možno tí ľudia priviedli na mňa četníkov. Tak, ako som to tušil. A pred tými by som ťažko ušiel.

Trápili sa ešte chvíľu s dverami. A ja som si začal všímať, čo hovoria. Teraz mi už bolo jedno, čo ma čaká. Aj to, ako dlho sa budú s dverami baviť. Len na to som bol zvedavý, z čoho ma obviňujú. Hundrali si čosi o mne. Gazda povedal:

Nikdy sme ho predtým nevideli.

Po chvíli podarilo sa mi rozoznať hlasy hovoriacich pred maštaľou. Boli to hlasy troch chlapov, gazdu, syna a niekoho tretieho, neznámeho. Iste to bude sused. Na to bolo ešte priskoro, aby si boli mohli zavolať četníka. Veď ešte ani nekŕmili. Možno to ich mrzelo najviac, že statok bol už nepokojný. Bolo treba otvoriť.

Ale obviňovali mňa. Nerobil som si z toho nič. A keď zámka nechcela nijako povoliť, zakričal som im.

Nemôžem vám odtiaľto nejako pomôcť?

Stíchli hneď.

A potom hovorili medzi sebou, ale veľmi ticho. Tak je tam, poznamenal jeden z nich. A hneď mi svitlo. Mysleli si, že ja som tu čosi vyparatil, pokazil zámku a oblôčikom ušiel.

Podvihnite dvere, zavolal gazda.

Že čo, spýtal som sa z opatrnosti, lebo bol som predsa hluchý.

Hluchý je ani peň, hundral gazda.

Podvihnite dvere, zareval ten tretí.

Poslúchol som. A hľa — dvere sa otvorili.

Uvidel som v nich troch ľudí s údivom pozerajúcich na mňa. Ako keby ani teraz neboli chceli veriť svojim očiam, že som to ja a že som skutočne tu. Tí dvaja z nich, ktorí ma prijali včera do svojho domu, tvárili sa hneď inakšie. A vari sa trošku aj hanbili.

Ale potom, keď sme tu tak stáli bez slova a možno blízko zmiereniu, pocítil som naraz, že všetci sa dívajú na moje čižmy. A hneď sa postavilo medzi nás podozrenie z minulej noci. Gazda sa ma spýtal zlostne, ako keby sa prihováral poslednému podliakovi a už aj to mu padlo zle, že sa mi musel prihovoriť.

Odkiaľ máte tie čižmy?

Nepočujem.

Počujete vy dobre. Prečo nás klamete? Vieme my dobre, že nie ste hluchý.

Obrátil sa k ostatným dvom, akoby ich bol volal za svedkov.

Bolo ho treba pochváliť za to, ako dobre hádal. Ale tak sa vidí, že nie si je istý, či uhádol pravdu. Lebo zopakoval svoju otázku, a to hlasnejšie.

Odkiaľ ich máte, kričí a ukazuje mi pritom na čižmy.

Moje sú, hovorím.

Ako ste sa k nim dostali?

Bol som taký pán, že som mohol mať také čižmy.

Žobrák?

Nebol som vždy žobrák.

Ten tretí sa uprene díva na mňa.

Mne sa tak vidí, hovorí, že som vás už niekde videl. Kde ste predtým chodili?

Mám mu povedať, že žobrem prvý deň? Mlčím. Nielen preto, lebo nepočujem. Ale aby vedel aj to, že mu nechcem odpovedať na otázku.

Udám vás četníkom, hovorí gazda.

Môžete, hovorím. A je mi to v tej chvíli skutočne jedno. Nebojím sa jeho hrozby. Poznávam, že i tu, v tomto živote má ma sprevádzať nenávisť k ľuďom. Nebudem mať od nej pokoja. Ale či môže byť človek inakší?

Berte si veci, hovorí gazda, a choďte! Nechcem vás vidieť!

Vraciam sa do maštale, beriem si deravý klobúk, ktorý tam ležal na slame. Kladiem si ho na hlavu. A keď odchádzam, dotýkam sa ho iba jedným prstom.

Ani ten klobúk nie je jeho, hovorí gazda tomu tretiemu.

Škrelo ma, že nebola to pravda, čo mi pripísal na rováš. Že som nič nevyviedol. Že som nebol zlodej a neurobil som mu nijakú škodu. A tu sa obrátil celkom k tomu tretiemu, aby ho uistil, že predsa tu bola príčina na znepokojenie.

Celú noc sme ti boli v strachu, čo nám ukradne.

Nevyzerá na zlodeja, odvetil mu tento. Len keby som si mohol spomenúť, kde som ho videl?!

To slovo ma zachytilo pri vrátach. Zastal som. Dobre mi padlo. A keď som sa potom pohol, cítil som, že sa mi kráča ľahšie.

*

Sedím v krčme.

Oj, ako som túžil po tejto chvíli.

Nechcel som zostať na noc v tejto dedine. Žobral som tu celý deň. Chcel som prejsť pri tejto krčme aspoň do susednej dediny. Ale darmo, nemohol som.

A tak tu sedím s niekoľkými korunkami vo vrecku, spokojný so svojou dnešnou prácou. Gazda, u ktorého som nocoval, iste zabudol roztrúsiť po dedine chýr o mne, že som zlodej. Darilo sa mi dobre. Pravda i preto, lebo dedina je bohatá, ďaleko od železnice. Tak sa vidí, že i žobráci ju málo navštevujú. Dostal som tu dosť. Ani som toľko neočakával.

Áno, i peniaze mi dali. Radšej by mi boli dali starej múky, alebo odkrojili chleba. Viem ja dobre, čo dávajú sedliaci radšej ako peniaze. Aj sa ma spytovali, či nemám vrecúško. Nemám, povedal som, keď mi už aj ako hluchému ukázali, na čo myslia. Aj na to sa vypytovali, či by som nebol rád, keby mi odkrojili chleba. Keď som porozumel, zakýval som, že nie. Tak dali peniaze. I keď im to ťažko prišlo.

V dvoch domoch sa mi dali najesť aj teplého jedla, hoci som si počínal u nich práve tak ako inde. Neprosil som nikoho. Zadržal som sa podľa toho, čo som si povedal. Zastal som iba pred vrátami domov, do ktorých som chcel vojsť, oprel sa o plot a čakal, kým sa ozve pes. Keď sa ukázal niekto, pozdravil som. A hneď som povedal, že som chudobný. Len toľko.

*

A veru som bol chudobný. Biedny, úbohý na poľutovanie. Nemal som nič a nikoho. Syna som stratil, najdrahšieho. Žena ma odohnala od seba. Priateľa som nemal ani jediného. A z môjho majetku, na ktorom som si zakladal, nezostalo mi nič.

Kto je tomu na vine? Žena? Alebo farár? I oni sú vinní za moje nešťastie. Ale najväčším vinníkom je boh. On ma hnal na túto cestu a ženie ma stále po nej ďalej.

Tí, čo mi dávajú almužnu, darmo by chceli počuť z mojich úst jeho meno. Doteraz by sa nemohli pochváliť ani v jednom dome, že by som im bol povedal za to, čo mi dali: pánboh zaplať! Ďakoval som jednoducho, bez toho, že by som bol spomenul meno božie a nič som si z toho nerobil, že skoro všade dívali sa na mňa vyjavene, ako keby som bol vynechal práve to, na čo čakali. Pocítili nenávisť v mojom srdci? Neviem. Možno raz ma budú spomínať ako žobráka, ktorý bohu neďakuje.

Teraz sa však cítim dobre. Mám víno pred sebou. Neprehral som. Vyhrávam. I ten krčmár je huncút. Dobré je jeho víno. A začína sa mi páčiť takýto život.

Čo by som robil doma? Žil a pracoval na cudzom. Ponížený a trpený. Len či by sa tak dalo žiť? Žiť pri žene, ktorá sa premenila na kameň. Pri žene, ktorá nechcela odísť odo mňa. Nemohla mi dať dieťa. A nenávidí ma. Nenávidí.

A už ležím na stole a plačem.

Tak to muselo byť.

*

Ktosi vošiel do krčmy. Potom tresol dverami.

Chvíľu bola tichosť. Ja som nezdvihol hlavu, ale videl som všetko. Hosť sa zastavil pred šenkom a skríkol.

A kde je krčmár?

Krčmár ihneď vyšiel z bytu.

Víno, povedal hosť.

Pokiaľ sa krčmár motal so sklenicou v ruke a nalieval, hosť prešiel sa miestnosťou. A tu uvidel mňa.

A to už tak zavčasu máte opitých ľudí v krčme, spýtal sa krčmára.

Ja som sa nepohol. Bol som hluchý. Krčmár odpovedal, i keď bolo jasné, že hosť sa chcel zadrapiť do mňa.

Nie je opitý.

Nie? A čo je to za strašiak?

Žobrák!

Pozrime! Komu je potom tak dobre na svete ako žobrákom? Sedliaci sa idú v čase žatvy roztrhať v robote. A žobrák si pekne v chládku popíja.

Upil si. Ale mrzelo ho, že mu nik neodpovedá.

A to z toho si popíja, pokračoval po chvíli, čo tu nazbieral? A zastavil sa naraz pri mne.

Dajte mu pokoj, povedal krčmár. Hluchý je! Darmo mu budete hovoriť.

Nech mu teda niekto povie, že sedliaci to nemajú radi, keď žobráci pijú za ich peniaze.

Ten sa o to starať nebude, povedal krčmár.

Vyhoďte ho! Je to len kopa smetí! Povedzte mu, aby išiel ďalej!

Hej, počujte, zavolal mi krčmár do ucha. Už ste tu dosť driemali. Všetky svoje vši nám necháte. Lepšie by bolo, keby ste si vypili, čo máte v pohári a išli ďalej.

Ja som hneď vstal. Veľmi som zmúdrel v tejto chvíli. Vedel som, že nie som ten, čo som bol. Že žobrák nemôže povedať: Chcem zostať a je mi jedno, či sa to komusi páči alebo nie! Poznal som cenu človeka. I svoju cenu. Cenu žobráka.

Musel som von, keď krčmár rozkázal. Išiel som.

Na juh viedla hradská, ktorou som pokračoval v ceste. Napravo odo mňa zapadalo slnko. Tichosť bola vôkol. Bol som rád, že som nevidel nablízku človeka. Búrilo sa vo mne a túžil som po tom, aby tichosť polí a lúk vstúpila do mňa a naplnila mi srdce pokojom.

*

O niekoľko dní som uvidel četníkov po prvý raz. Ukázali sa na hradskej predo mnou.

Tam, kde som sa pohyboval, ešte sa nebola začala žatva. Okolo vlnili sa a šumeli pšeničné polia. Zem rovná ani dlaň. Iba v diaľke vyčnieval z nížiny rad topoľov. Nemal si sa kde skryť. Hory tu nebolo, aby si do nej skočil. A ľahnúť si do priekopy pri ceste nemalo zmyslu.

Tak som len kráčal ďalej, akoby sa nič nerobilo. Miloval som hradskú. Keď som vyšiel z niektorej dediny a nevidel som pred sebou človeka, len cestu, moja duša sa naplnila radosťou. Teraz však i tomu je koniec. Už sa budem báť pustiť sa na cestu medzi dedinami. Budem sa báť, že stretnem na nej četníkov.

Boli dvaja a blížili sa. Nevedel som, či sa mi podarí prekĺznuť pred nimi tak, ako keby som si ich nebol ani všimol. Nechali ma prejsť, ale zastali a dívali sa za mnou. Iba keď som bol už niekoľko krokov za nimi, zavolal jeden z nich.

Stojte!

Išiel som ďalej, ako keby som nič nebol počul. Jeden četníkov skočil za mnou, predbehol ma a postavil sa mi do cesty.

Nepočujete?

Pozrel som na neho a povedal som pokojne.

Nepočujem dobre.

I druhý sa vrátil. A tak spolu si ma obzerali.

Odkiaľ ste, spytovali sa ma.

Povedal som.

To je vaša domovská obec?

Prikývol som.

Prečo chodíte po pýtaní? Ste na to odkázaný? Či ste skutočne chudobný?

Mlčal som a tu sa stali netrpezlivými.

Pôjdete s nami, ak nám nebudete poriadne odpovedať, hneval sa jeden z nich.

Máte povolenie, že smiete zbierať milodary?

Nie, povedal som s úzkosťou.

To si myslím, že nie. Veď ste celkom zdravý. Nič vám nechýba. Môžete robiť!

Zastali obaja.

Vráťte sa domov! Nerobte hanbu svojej domovskej obci! Taký zdravý človek!

Stál som pred nimi so sklonenou hlavou. Ale nechcel som im vysvetľovať. Povedať im, že na túto cestu ma priviedol vzdor a nenávisť. Hodil som hlavou.

Nevrátim sa domov, povedal som. Nemôžem.

Tak by ste niekde mohli vstúpiť do služby. Vďačne by vás prijali všade, kde je potrebná pomoc. Neviem, pravda, povedal a zastal si, aby si ma znovu prezrel, či ste doma niečo nevyparatili, a preto sa nechcete vrátiť. To vám však hovorím, že by som vás nerád našiel na hradskej ešte raz v takomto ustrojení a bez povolenia. Museli by sme vás dať zavrieť. A to by nebolo nič príjemné.

Tak, a teraz choďte, povedal.

Odvrátil sa odo mňa a išli ďalej.

Ja som zostal stáť na hradskej. Díval som sa za nimi, ako kráčali do diaľok a musel som na to myslieť, že tí dvaja ma možno aj poznali. A že mohli ma inakšie vyobracať, keby boli chceli.

*

Poslúchol som četníka. Stal som sa sluhom.

Stalo sa to v neďalekej dedine krátko po tom. Bol som tam prvý raz. Zastal som pred dvorom, ktorý bol na kraji dediny a čakal som pred vrátami, že pes začne brechať.

Bola však tichosť. Nič sa nepohlo.

Nuž vošiel som.

Na dvore som nevidel nikoho. Tak bude aj v ostatných domoch. Ľudia boli na poli. Doma zostali len starí a deti.

A tu vyskočil odkiaľsi pes. Ceril na mňa zuby a len sa zahryznúť do mňa. Veľa kriku nenarobil, len vrčal hrozivo, ale takto bol ešte nebezpečnejší.

Čučko, prihovoril som sa mu. Čučko!

Naraz sa celý zmenil. Počúval na dobré slovo. A prestal útočiť. Zavrtel chvostom a priateľstvo bolo hotové. Tu a tam sme ešte pozreli jeden na druhého s podozrením, ktoré si dlho môžu zachovať takí čerství kamaráti. Ale i to bolo zbytočné. O chvíľočku sa celkom priblížil ku mne a dal sa aj poláskať.

A tu som počul otvorenými dverami krik z domu.

Rata, ľudia! Rata!

Pes sa rozbrechal. Ja som skočil do domu. Tu v kuchyni som uvidel starenu, ktorá bezmocne zalamovala rukami. Chytili sa jej triesky a papiere pred sporákom a horeli veľkým plameňom. Preľakaná nevedela si hneď poradiť. Nebezpečenstvo však nebolo veľké. Vylial som na oheň vedro vody a hneď vyhasol.

Starena si nevedela pomyslieť, ako som mohol prísť tak skoro na pomoc. Bola veľmi preľakaná. Sadla si, aby trošku prišla k sebe. Ďakovala mi. Len aby som počkal na dvore. Že mi niečo prinesie.

Sadol som si na dvore. Pod gaštan. I tu mali taký neužitočný strom ako ja doma. Hneď som sa inakšie cítil. Dobre sa tu sedelo. A doma? Kto sedáva pod ním? Či myslí v tom dome niekto na mňa? A na to, kde som?

Pes prišiel ku mne. Dal sa láskať. Prvý pes, ktorý cítil vo mne človeka. Zriedka sa mi podarilo dostať sa do nejakého dvora. Prekážali mi v tom psi. Boli moji najväčší nepriatelia. Nenávidel som ich a oni mňa. Ešte i teraz som mal otvorenú ranu. Nedávno ma chytil pes, darmo som sa rozohnal proti nemu bakuľou. Tento je inakší. Možno inakší sú aj ľudia, ktorí bývajú v tomto dome. Možno.

Blížil sa večer. Bol som hladný po ceste. A tu naraz vyšla starenka s veľkým tanierom omastených zemiakov. Ju však ešte ľak nepustil. Bedákala a nariekala. Kým som ja jedol, prešla sa ku plotu a odtiaľ volala do susedovho dvora. A keď sa jej suseda ukázala, všetko jej vyrozprávala. I ku mne sa prihovárala.

Keby ste, vraj, dobrý človek, neboli priskočili na pomoc, mohlo sa chytiť všetko.

A ja som bol s týmito rečami celkom spokojný. Vedel som, že ani suseda ich neponechá pre seba. A že aspoň raz pôjde predo mnou dobrý chýr.

Vstal som a poďakoval sa pekne. Ale starenka ma zdržiavala. Aby som si ešte posedel. Nuž posedel som si ešte pod gaštanom. Peniaze som nedostal, ale v žalúdku som mal teplé jedlo. Začal ma zaujímať dom, v ktorom i táto starenka i pes boli ku mne lepší ako inde. Mohlo byť pekné gazdovstvo, ktoré patrilo k nemu. Dvor bol v poriadku, ale len tak nasilu. Akoby to robil niekto cudzí. Čosi tu chýbalo ešte. Ozaj, aký mohol byť gazda, ktorému patrilo toto všetko?

Dlho som si posedel. Voz za vozom prichádzal zatiaľ z poľa, boli doma už vari všetci gazdovia. Musel som sa i ja pozbierať. Pozdravil som a namieril ku vrátkam. Odchádzal som s dobrým slovom a príjemným pocitom. I pes ma odprevadil, vrtiac chvostom, aby mi dokázal, že jeho priateľstvo je úprimné.

Len keď som zastal pri vrátkach, uvidel som, že zvonku stojí pred nimi žena. Bola to mohutná žena ostrých ťahov, priam chlapskej tváre. Chcela dnu. I vošla. A hneď sa ma aj spýtala.

Čo tu chcete?

Pochopil som, že je z tohto dvora. Bude to asi gazdiná. Dobre bolo poslúchnuť starenku a posedieť si pod gaštanom. Keby som bol odišiel hneď, nebol by ju uvidel.

Povedal som jej, že som chudobný.

Chodíte po pýtaní? Taký chlap? Mladý ste a zdravý! Ako môžete žiť bez roboty?

Veď ja by som aj robil, keby sa mi trafilo miesto, čo by sa mi pozdalo, povedal som. A sám som sa čudoval svojim slovám, lebo som celkom inakšie rozmýšľal.

Tak poďte ďalej, povedala mi.

Neukazoval som nijakú ochotu. Už by som bol najradšej vyvrátil to, čo som pred chvíľou tak sebavedome vyhlásil.

Ona ma však nechcela ľahko pustiť.

Povedali ste, že by ste vstúpili do služby, keby sa vám miesto pozdalo. Nuž či by ste nezostali u nás?

Zamyslel som sa nad touto otázkou. Čo hľadám vlastne? Z domu ma vyhnala žena. Jej urážka spravila zo mňa žobráka. Či znovu musím len na to prísť, že som preto stratil všetko, lebo som nevedel skloniť hlavu? A že tak chcel boh? Ale potom, prečo by som musel patriť už k tým najposlednejším? Prečo by som musel byť len žobrákom. Ešte som súci aj do roboty. A iní to vedia dobre! Prečo by som tu nemohol žiť ako paholok a statočne pracovať. Za robotu by mi patrila aj úcta. Nik by nemusel vedieť, odkiaľ som sem prišiel. Mohol by som tu žiť ľudsky a pokojne. A možno by som tu našiel aj svoj pokoj…

Nepoznám gazdu, povedal som žene ticho. Ale cítil som, že je to tá posledná výhovorka.

Gazda nám zomrel pred mesiacom, povedala a videl som jej slzy v očiach. Sme samy. Veľmi by sme vás potrebovali. Pustili sme sa do žatvy len s paholkom, ktorého nám požičala rodina.

To by som bol prišiel práve v pravý čas, myslím si. A je to dobrý pocit, keď človeka potrebujú.

Videl som pokoj na jej tvári, keď som povedal, že zostanem. O chvíľu sa však zmenila.

A či ste nezabudli robiť, spýtala sa.

Zarazila ma táto otázka. Ale ona sa nestarala o to, ako sa tvárim. Hneď rozkazovala.

Tam je kopa neporúbaného dreva. Potrebovali by sme položiť na oheň, ináč sa nám večera neuvarí.

Nepovedal som jej, že som už večeral. Chytil som sekeru do ruky. Celým mojím telom otriasala nesmierna túžba po robote. Áno, to mi chýbalo! Či by som sa vedel ešte uživiť prácou svojich rúk? Či mi zostalo ešte toľko sily? Cítil som, že gazdiná sa díva na mňa. Stála za mnou a neprestala sa dívať. Nuž, nech vidí. Polená mi lietali z ruky a sekera nezastala, dokiaľ kôpka dreva nebola porúbaná.

Utrel som si spotené čelo.

Kto ste vy, počul som za sebou otázku.

Obrátil som sa k nej.

Nekradol som a nikoho som nezabil. Nevykonal som nič zlé. Verte mi! Len na to sa nepýtajte, kto som a odkiaľ som prišiel.

Dobre, povedala.

Páčilo sa mi, že nemala rada dlhé reči. Ale pritom mal človek istotu, že sa zachová podľa toho, čo sľúbila.

V tej chvíli otvárala starena vráta. Voz zahýbal do dvora. Kočišovi, ktorý zoskočil z voza, povedala gazdiná:

Zajtra sa môžeš pobrať domov! Už máme paholka!

*

Bol som jediným chlapom na dvore. Gazdiná mala iba dcéru. Chodila posledný rok do školy. Bolo to usilovné a milé dievča. Pomáhala doma vďačne. A gazdiná robila skoro tak ako chlap.

A roboty bolo. Gazdiná sa držala slova. A ja som robil. Nik sa ma nespýtal na to, o čom som nechcel hovoriť. Cítil som však, že ženy sú spokojné so mnou. Po skončení žatvy dostalo sa aj víno na stôl. A gazdiná povedala, že by bola rada, keby som u nich zostal.

Pri robote som nepil. Ale som pretrpel pekelné muky. Držal som sa, lebo som vedel, že ak nebudem pánom nad sebou, nič nezmôžem. A vedel som, že spokojnosť mojej gazdinej potrvá len tak dlho, pokiaľ budem tak robiť, ako to odo mňa očakávala.

Zachmúrila sa, keď som ju prosil prvý raz o peniaze na víno. Ale neodoprela. Len bola hore, kým som sa nevrátil z krčmy. Svietila, kým som nevošiel do komory, kde som spával. A chcela, aby som to vedel. Pijanovi nedôverovala.

Ale i na to si zvykla, keď videla, že sa na tom meniť nedá. Peňazí mi však dala vždy len málo. Vždy mi spomenula, že potrebujem šaty. Dala mi, pravda, obnosené šaty svojho muža, ale tie boli do roboty. Potom tak sa videlo, že zriekla sa tejto starosti. Zmenila svoj úmysel, keď videla, že deň čo deň chodím do krčmy a vyberám si peniaze, z ktorých by som si mohol dačo kúpiť.

A predsa sme žili pri sebe. Možno nie tak pekne a s takými nádejami ako zo začiatku, ale ako ľudia, ktorí prišli na svoje chyby a poznajú ich. Moju chybu videli už jasne v celej dedine. Zavše sa mi dostalo pre ňu aj ostrého slova. Nebolo jej ho ľúto. Spočiatku sa chránila napomínať ma. Ale neskoršie sa správala aj ku mne takisto ako k svojmu nebohému mužovi. Ani toho nešetrila, keď sa jej pre niečo nepáčil.

V krčme som si našiel spoločnosť. Boli to gazdovia v mojom veku. Netrvali na tom, aby som im preukazoval obzvláštnu úctu za to, že boli gazdovia a ja som bol len sluha. Dobre sme sa znášali. Len mimovoľne spravili raz poznámku na čudný spôsob, ako som prišiel do dediny. Viac sa to ale nestalo.

A predsa čosi mi už v týchto dňoch hovorilo, že tu dlho nezostanem. Pripravovala sa zábava v dedine a moji spoločníci i mňa volali na ňu. Neviem, pravda, či to mysleli vážne, a či sa mi za chrbtom neposmievali. Veď som nemal šaty, v ktorých by som sa bol mohol na zábave ukázať. A tu povedal jeden z nich s úsmevom, že na tej zábave by som mal príležitosť nájsť si ženu. Dobre by vraj bolo, keby som sa priženil a zostal tu v dedine. Nevedel som, čo na to povedať. Dobre mi padlo, že ostatní nebrali tieto slová žartovne. Celkom vážne prikyvovali a so záľubou, ako keby sa im bola táto myšlienka páčila.

V deň zábavy, v nedeľu popoludní, sedel som v komore sám. Tri mesiace prešli len od toho dňa, keď som ušiel zo svojho rodiska. A nemohol som sa sťažovať. Mal som sa dobre. Mohol som byť spokojný a nežiadať viac.

A tu vošla do komory gazdiná. V ruke mala nové, celkom novučičké mužské šaty. Uhádol som hneď, že sú pre mňa.

Čie je to dielo, že som mohol zostať v tomto dome, spytujem sa sám seba. A komu môžem ďakovať za túto chvíľu?

Lebo bola to chvíľa dojímavá. Počúvam gazdinú, túto vážnu a prísnu ženu, ako hovorí o tom mäkuško a ticho, že sú to šaty pre mňa. A opakuje znovu len to, čo som už viac ráz počul od nej, že by bola rada, keby som u nich zostal.

Hovorím jej celkom zmätený, že som si taký dar nezaslúžil. A neviem, čo má toto všetko znamenať?

Že ona vie, čo som pre nich vykonal. Aby som len išiel dnes na zábavu. Mrzelo ju, že som nemal sviatočné šaty. A nechcela, aby ma mohol preto niekto ohovárať.

Ona by vraj išla tiež. Len ešte sa to nepatrí. Neprešli ešte ani štyri mesiace od smrti jej muža.

A hneď aj odchádza. Iba vo dverách zastane si ešte a želá mi, aby som sa dobre zabával.

Keď vyšla, dotkol som sa šiat. Triasli sa mi ruky. Hneď som ich chcel obliecť. Zbaviť sa svojich handár. A po dlhom čase zasa vyzerať ako človek.

A tu ma zastavila myšlienka.

Čo chcela tá žena?

*

Už je po zábave.

Počúvam, ako sa vracajú mládenci domov. Spievajú. Spevom vstúpili do našej ulice.

Ja som už dávno doma. Zo zábavy som veľmi skoro odišiel. A sedím si tu v komore a rozmýšľam.

Na zábave sa nestalo nič zvláštne. Popíjali sme si, ako sa na starších patrí a pozorovali, ako sa bavia mladí. I spomínali sme na zašlé časy. Ja som sa mohol dobre cítiť v tento večer. Akoby to bol býval deň, v ktorý by si boli všetci ľudia umienili, že budú ku mne dobrí a milí. I od svojich spoločníkov som počul len príjemné a povzbudzujúce reči. Čudoval som sa tomu spočiatku a nevedel som si to vysvetliť.

Zvláštne však bolo, že si nik nevšimol moje nové šaty. A každý, kto ma poznal, vedel, že sú nové. O všeličom sa rozprávalo za mojej prítomnosti, ale o tom sa mlčalo. Úmyselne ich nechceli spomenúť? Dobre vedeli, odkiaľ ich mám. Že som si ich nekúpil. Dedine je známe, akú plácu dostávam od gazdinej. Mohla si vyrátať, že človek, ktorý si popíja každý deň, nemá veru z čoho kúpiť si šaty. Že som ich musel dostať od niekoho. A každému bolo jasné od koho.

Ale to som spozoroval, že niekedy sa ľuďom zastavili oči na mne. Pravda, hneď sa pozreli inde, keď prišli na to, že som ich pri tom prichytil. Odvracali hlavy, ako keby niečo nechceli vidieť na mne. Nemusel som hádať, čo to bolo. Naraz som tak cítil, že moje šaty pália. Vyskočil som od stola a vybehol von.

Kde bežíš, počul som za sebou. Ale neodpovedal som. Vonku na ulici pred krčmou postavil som sa k múru a díval sa na dievčatá, ktoré tancovali dokola. O chvíľu som prišiel k sebe. Musel som zasa myslieť na to, že bolo nerozumné vybehnúť von a bolo by múdre vrátiť sa. A vtedy som počul zreteľne tieto slová. Povedal ich niekto neďaleko mňa.

Pred troma mesiacmi prišiel ako žobrák. A už sa nám tu fintí ako pán.

Udreli ma tieto slová. Ten, ktorý ich povedal, nerobil si z toho starosti, či ho počujem alebo nie. Zatackal som sa. I keby som sa stal raz v tejto dedine richtárom, tí by nikdy nezabudli, ako som sem prišiel. A nikdy by mi to neodpustili.

Aj to mi bolo jasné, ako pozerajú v dedine na mňa a na moju gazdinú. Pokladajú už za hotovú vec, že si ju vezmem, alebo sa spriahnem s ňou aj bez sobáša. To, že boli ku mne milí, patrilo budúcemu gazdovi v dedine.

A keď som si to všetko premyslel, naraz sa mi zhnusilo všetko.

Vrátil som sa k stolu a zaplatil som. Nikto sa ma na nič nepýtal. Asi mi bolo na tvári napísané, že by bolo nebezpečné pokúsiť sa o to. Pozdravil som a bral sa preč. Nik ma nevidel, keď som vošiel do domu. A čo tu sedím v komore, rozmýšľam len o tom, prečo ma tak urazila tá poznámka. V krčme, z ktorej ma vyhnal krčmár, zniesol som horšiu urážku. Či to preto, lebo vtedy som bol žobrák a teraz som sa dostal o stupeň vyššie? A že som sa teraz nadúval v cifrovaných šatách a tam ma videli v handrách, z ktorých som mohol veselo vytriasať vši?

Tie šaty mi otvorili oči.

Prečo mi ich len dala? Preto, lebo ma chce. Ako je to možné, že som na to hneď neprišiel? Že som jej hneď nepovedal: Ja mám ženu! Mne šaty nedarujte!

Moja žena! Prečo myslím ešte na to, že ona patrí ku mne? Odohnala ma od seba. Čo by bolo, keby som sa postavil pred ňu a povedal jej: Vráť mi slobodu! Chcem sa s inou oženiť! Nechcem od teba nič! I dom ti nechám. Tá má všetko!

Keby sa dala do reči so mnou, či by mi neodpovedala tak, ako sa naučila odvtedy, čo rástol jej majetok a môj sa menšil? Že nie! Vydržala pri mne, keď som ju bíjaval, vydrží i teraz, keď je sama pánom v dome.

Možno sa jej triafa také šťastie ako mne. Či nechodí niekto za ňou? A ktovie, či by neprijala rada môj návrh. A mohli by sme byť obaja ešte šťastní? Ja tu a ona tam?

Ja si takéto šťastie nežiadam.

To, čo som si žiadal a čo by bolo patrilo k môjmu šťastiu, to sa mi nesplní. Chcel som ju preto vyhnať z domu. Ale nepodarilo sa mi to.

Prečo?

Je len jedna odpoveď. Bola silnejšia ako ja. Ja som bol slabší. Mal som ju rád.

Vzpieram sa proti tejto myšlienke. Ale už zhadzujem zo seba šaty. Nechcem ich mať na sebe. Svoje staré handry si obliekam. Nové nechám pekne tu na posteli.

A ja pôjdem.

Vedel som, že k tomu dôjde. Ale nebolo by pekné povedať „nie“ tomu, kto mi len dobre urobil v živote.

Zhasil som.

Vykradol som sa na dvor v tme. Bol som rád, že sa mi to podarilo bez prekážky a že som nikoho nezobudil.

Iba na dvore sa pritrel ku mne pes. Ako je dobre, že sme priatelia! Oblizol mi ruku.

Čučko! Zle mi poradil ten četník! Aspoň ty aby si o tom vedel. Ja už nie som súci na pokojný život, sadnúť si niekde a sedieť. Musím ďalej! Ženie ma ktosi bez milosti. A až raz uvidíš starého žobráka, ktorý po mnohých rokoch zabudne, že tu chodil a vrátil sa zasa sem, len zabreš na neho smelo. A nebude škoda, keď do neho aj zuby zatneš.

*

Išiel som celú noc. A potom ešte šesť dní. Ale všade som už odpočíval. Chcel som byť čím skôr veľmi ďaleko. Ďaleko od gazdinej, ktorá by sa mi bola ponúkla, keby som nebol ušiel. A keby som nebol cítil tak mocne, ako málokedy v živote, že mám ženu. Zákonitú ženu.

Mal som si však rozmyslieť, či začať tam, kde som prestal. Niekedy som si aj zazlieval, že som sa vrátil k starému chlebu. Noci už boli chladné. Bola tu jeseň. Na vlastnej koži som cítil, ako bolo ťažko opustiť teplý kút a dať sa znovu vyhnať na hradskú. Teraz to bolo tisíc ráz ťažšie vybrať sa ako vtedy, z krčmy môjho rodiska. Tisíc ráz ťažšie rozhodovať triezvou hlavou ako hlavou omámenou a srdcom plným nenávisti, že bude zo mňa žobrák. Teraz som aj to vedel, že moje bremeno bude vždy ťažšie. A že sa to bude obracať vždy k horšiemu. Čím bližšia bude zima.

Ťažko si zvykám znovu na pýtanie. Je to hnusný chlieb, ošomraný, nevďačne dávaný. Div, že mi ho dávajú do ruky a nehádžu na zem ako zvieraťu. Netreba sa mi znovu učiť, ako pýtať sa a ako ďakovať. Ale učím sa nenávidieť tých, na ktorých som utisnutý, každého, kto sa uponíži ku mne, každého, kto mi grajciar hodí.

Možno to nebude dlho trvať. Cesta moja sa skrútne na západ. Chcem opustiť rodný kraj. Hovorí sa, že medzi vŕškami žijú chudobnejší ľudia, ale lepší. A budem ďalej od domova. Ľahšie sa mi bude zabúdať.

Možno tu niekde sa uchytím.

Je nedeľa ráno. Vyspal som sa na šope u gazdu, ktorý ma neprijal rád. Ale bol na rade a starosta ma poslal k nemu. Možno sa bál toho, že zostanem na nedeľu. Veď bolo by sa patrilo odpočinúť si. Ale keď ma nik nezdržiava! Nik mi nehovorí, že sa mi ujde aj trošku teplého jedla! Pôjdem ďalej! Od včera mám dva krajce chleba! To mi stačí!

Čosi mi hovorí, že keď skrútim na západ, nikdy viac sa sem nevrátim. A túžim už po tom dostať sa tak ďaleko, aby sa mi nechcelo vrátiť. Je nedeľa, nechcem vyrušiť ľudí. Nikde by som sa cez deň nechcel zastaviť. Iba navečer azda, keď ľudia sa už budú pripravovať na pondelok. Vtedy, keď už budem na ceste k vŕškom.

Počujem trúbiť auto. Zriedka vídavam auto na tejto ceste. V každom čase mi niečo uštedrí, či ma ofŕka blatom a či ma zahalí do mrakov prachu. V zime som ešte neskúsil, ako bude. Veď aj to príde.

Je to autobus. Akýsi čudný, akoby cudzí. A menší ako tie, ktoré v tomto kraji spájajú dediny s mestom. Práši veselo. Prechádzam na pešník medzi priekopou a oráčinou. Aj tak cítim, že ma zasiahol mrak prachu, keď obluda preletela pri mne.

Neďaleko zastal. Asi defekt. Prepichnutá guma. Rozmýšľam, či sa mám priblížiť a prejsť pri ňom len bez povšimnutia. Zatiaľ tu stojím a pozorujem z diaľky, čo sa robí pri autobuse. Cestujúci vystupujú a všetci prezerajú pravé predné koleso. Len akosi sú rovnakí títo cestujúci. Všetci sú oblečení v sviatočných, čiernych šatách.

Teraz však vystupuje niekto známy. Nevidím dobre jeho tvár. Povedomé sú jeho pohyby a postava. Na chvíľku sa obracia ku mne, kde stojím ja, uprostred prázdnych polí, opretý o bakuľu. Už viem, prečo mi bol hneď povedomý. Je to kňaz hostí. A ostatní, cestujúci všetci bez výnimky sú naši hostia.

Ešte v časoch, keď som patril k našim hosťom, spomínal raz kňaz, že akási zahraničná spoločnosť sľúbila im autobus na cestu do vzdialenejších obcí, kde by mohli získať nových nasledovníkov. Vtedy sa mi zdalo, ako keby sa bol len chválil a neveril som mu veľmi. Teraz sa však dokázalo, že hovoril pravdu. Príslušníkom tej istej sekty v zahraničí záležalo, aby naši hostia žili u nás a ich rady boli silnejšie. Po kňazovi poznával som aj iných medzi tými, ktorí sa mrvili na hradskej. Najväčšmi z nich vyčnieval Jano Katreniak.

Ako by sa tešili títo ľudkovia, keby sa zadívali na mňa a poznali ma. Aké zadosťučinenie by to bolo pre nich, keby pyšného Cabana, ktorý ich obrátil na posmech, našli na ceste ako žobráka. S akým posmechom by vyťahovali pudiláre a hádzali by mi svoje haliere predo mňa do prachu. Ale nedoprajem im túto radosť. A predsa, niečo ma k nim ťahá, vábi. Chcel by som sa opýtať, ako je doma? Čo nové? Ako gazduje žena sama?

Nepôjdem bližšie. Lepšie by bolo stiahnuť sa do dediny, z ktorej som prišiel.

Ktovie, či sa o mne nerozprávajú doma celé rozprávky. Viac ešte, než čo je pravda! A hostia musia o tom všetkom vedieť. I to vedia iste, že na týchto cestách by ma mohli nájsť ako žobráka. Možno aj kážu o mne. A strašia ľudí, ktorým by sa chcelo zdúchnuť od nich. Vidíš, ako ten pochodil? Nechal nás, začal piť a dnes je žobrákom.

Ako ľahučko sa vracia všetko. Celý môj život. Je naraz blízko, akoby ma delil od neho iba jediný deň.

Nehybne tu stojím, ako strašiak v poli, akoby ma bola čiasi ruka zastokla do zeme.

A vidím znovu celú svoju cestu.

Okolo autobusu sú hotoví s opravou. Majú šikovného šoféra. A už všetci vstupujú. O chvíľu ostane po nich iba mrak prachu. Len prečo sa im to stalo tu, prečo nie ďalej, za dedinou, ktorá je pred nami? Prečo som to musel i ja vidieť? Prečo som si musel spomenúť i ja, práve dnes, že sú na svete ešte i naši hostia, a prečo bolo dobré oživiť znovu všetky svoje spomienky na nich?!

Hádam, kam idú. Asi len do najbližšej dediny. Tak mi vraveli, i ja si tak spomínam, že za touto dedinou skrúti sa cesta na západ. A hostia sotva sa vybrali na cestu, ktorá vedie von z tohto kraja. Máme teda aspoň na kúsku spoločnú cestu. Keby sme i oni i ja pokračovali v ceste, mohli by sme sa stretnúť v najbližšej dedine.

A to nechcem.

Vrátim sa do dediny, v ktorej som nocoval.

Autobus sa pohol. Pohol sa i strašiak v poli.

Premenil sa znovu na človeka. A ten by nebol mohol zaprieť, že chodí po svete s bolesťou v srdci.

*

Podivné bolo toto stretnutie.

Musel som sa zamyslieť po ňom. Rozmýšľať o svojom živote. Aby som znovu prišiel na to, že ak budem pokračovať v tomto živote — zahyniem.

Áno, bolo to jasné. Na mojej ceste dalo sa klesnúť vždy len nižšie a nižšie… Či som si nemohol voliť inú cestu? Nájsť si nejakú prácu a veriť, že budem mať viac šťastia ako pri prvej?

S takými myšlienkami som sa vracal do dediny. Ešte na kraji skríkol na mňa ktosi z jedného dvora.

Tak čo, starý? Niečo ste si zabudli?

Z druhého dvora sa ozval smiech. Neodpovedal som. Kráčal som ďalej.

Bol som už blízko dvora, v ktorom som nocoval, keď vyšiel naraz četník na cestu.

To ma prekvapilo. Nedalo sa skrútiť tak, aby ma nevidel. Zasyčal som od zlosti. Musel som pokračovať v ceste.

Ale akosi hneď som cítil, že je zle. Nevedel som prečo, ale od zlého tušenia som sa nemohol oslobodiť. Niečo zlé sa blíži ku mne s týmto človekom, hovoril som si.

Četník, keď ma uvidel, rovno namieril ku mne. Nebol z tých dvoch, ktorí ma stretli ešte v lete. Hneď sa spýtal.

Ako sa voláte?

Povedal som mu.

Pôjdete so mnou. Je na vás vydaný zatykač. Hľadáme vás už dávno.

Tak toto som cítil, hovorím si. Toto čakalo na mňa. Nebolo by lepšie myslieť hneď na útek? A ujsť akokoľvek, len aby som si zachoval slobodu?

Potom som pozrel četníkovi do očí. A prišiel som na to, že by nebolo radno zahrávať sa s ním. Že celkom iste patrí k tým četníkom, ktorí by splnili svoju povinnosť, keby som sa pokúsil o útek. Ale načo sa pokúšať o útek? Načo?

Ideme ďalej spolu.

Tak sme prišli pred dvor, v ktorom som nocoval. Gazda stál pri plote. Nedíval sa na mňa, keď sa pýtal.

Našli ste ho, pán vrchný?

Tento nepovedal ani slova. Len prikývol. A akoby sa bol inde díval.

Z niekoľkých dvorov sa dívajú za nami. Čudné. Veď včera ma videli. Či im dobre padne vidieť, ako odvádza četník bedára? Len prečo to robil? Čo chce vlastne odo mňa?

To preto ste ma zlapali, lebo nemám povolenie žobrať? spytujem sa ho.

Nie, povedal po hodnej chvíli. I ďalšie slová vyslovoval ako človek, ktorý si veľmi uvážil to, čo hovorí.

Na vás je vydaný zatykač pre vraždu. Zavraždili ste svojho syna.

Zavraždil som svojho syna.

Znovu mi to hovorí strážmajster, ale to už na četníckej stanici.

Je to neveľká a neúhľadná miestnosť. Akoby aj sama hovorila o tom, že v nej nikto nijakú radosť neprežíval. I mne tu naraz niečo stislo srdce.

Strážmajster sa ma vypytuje a zapisuje moje odpovede. Myšlienky sú však ďaleko.

Ó, syn môj krásny, hovorím si. Keby si žil. Inakšie by bolo všetko. A celý život by mal zmysel.

Skláňam hlavu. A zmocňuje sa ma naraz nevýslovná bolesť. Vraciam sa k synovi, ku chvíľam, keď už bol mŕtvy, a vidím v rakve jeho bledú tvár. Ale nielen vtedy bola bledá. Čo sa pamätám, nebolo na nej zdravej červene. Môj syn bol zasľúbený smrti.

A že ja som ho zavraždil? Ja som ho chcel len vyslobodiť! Nechcel som, aby trpel. Aby ho strašná choroba trápila ešte dni a noci, dni a noci. Boh ma vidí, že nič iné som nechcel. Veď len ja a žena vieme, aké strašné bolo počúvať, ako sa dusil. V jeho očiach bola nemá výčitka. Ale ja som ju počul i videl. Nemohol som sa do nich dívať, keď sa spytovali: Ešte vo všetkom ste mi pomohli, otec! Prečo mi neviete i teraz pomôcť?

Môj syn chcel, aby som mu pomohol. Nechcel ďalej trpieť. Keby bol živý a trpel tak ako vtedy, ani teraz by som si nepočínal inakšie. Nemôže to byť vina, keď otec chce pomôcť synovi. Chce ho oslobodiť od bolesti. A robí to z čistej lásky. Z lásky k synovi, ktorého sám splodil.

A či toto všetko nie je pravda? A pravdu by mali tí, ktorí ma už vtedy obviňovali z vraždy? A je celkom jedno, či som ja tieto reči počúval s úškrnom a že som sa im posmieval, ako sa patrí. I farár prízvukoval vinu podľa božích zákonov. Tie neplatili pre mňa. Pre mňa platili len zákony tohto sveta, ale bol som presvedčený, že podľa nich nie je trest na to, čo som vykonal. Dva roky po synovej smrti som žil v tomto vedomí.

A teraz ma zlapali, že som zavraždil syna.

Môže to byť pravda? Ako by som sa bol mohol stať vrahom svojho dieťaťa? Veď on by nebol ďalej žil. Hovorím to strážmajstrovi a priam zúfalá je moja obrana. Videl som, ako mi zmiera dni a noci, dni a noci. Umieral v mojich rukách. A ja som vedel, že niet pomoci. Preto som sa rozhodol oslobodiť ho od utrpenia. A nemyslel som pri tom na ľudí, na sprosté reči, na podozrievanie, len na bolesť môjho syna. Ani to ma nemrzelo, že po kare sa rozšírili chýry, že som mu preto pomohol na druhý svet, lebo som bol presvedčený, že splodím iného. Bol som rád, že som to mohol vykonať. Lebo inakšie som mu nemohol pomôcť. A nič iné som mu nemohol dať.

Viem si predstaviť dedinu, v akom vzrušení žije teraz. Ako oživli znovu staré reči a s akou spokojnosťou ich opakujú moji nepriatelia. Ako sa blyštia oči tým, ktorí po dlhom odpočinku budú sa môcť zasa len pustiť do mňa. Ako plesajú tí, ktorí všetko vedeli vopred, dobre to vedeli a nemohli sa zmýliť, že sa ukázala ich pravda, ktorej musel každý uveriť. Caban má na svedomí syna.

Nie, hovorím strážmajstrovi. To, čo som vykonal, nemôže byť vražda.

Priznávate sa však, že ste prestali dávať synovi injekcie? A že následkom toho zomrel?

Bol by zomrel i vtedy, keby som mu ich bol ďalej dával.

To budete musieť dokázať, povedal strážmajster vážne.

Chcem ešte niečo povedať, ale strážmajster odmietavo kývne.

Povedzte to vyšetrujúcemu sudcovi. On sa bude o to zaujímať. Zajtra vás celkom iste vypočuje. Každého väzňa po jeho doprave do väzenia, musí vypočuť do dvadsaťštyri hodín.

Vstal.

Dnes by sme teda mali byť v meste, povedal. Čert mi bol dlžný túto cestu.

A tu vošiel vrchný. Počul jeho slová.

Nesúri to tak. Stačí, keď pôjdete zajtra ráno.

Obrátil sa ku mne.

Len to mi nejde, človeče, do hlavy, že oznámenie prišlo iba teraz, po dvoch rokoch!

Mne je to celkom jasné a prirodzené. Poznám ľudí, ktorí žijú v mojej dedine. Dokiaľ som bol doma, nechceli ma oznámiť. Len potom, keď som sa vzdialil z dediny, našli sa múdre hlavy, ktoré prišli na to, že viac ma nemusia ľutovať. Niečo ma núti myslieť tu na našich hostí. Predovšetkým na Jana Katreniaka. Videl som ho pri autobuse, ale najjasnejší obraz o ňom mám z chvíle, keď reval na mňa pred krčmou a vystríhal ma, aby som nevošiel. Prečo musím myslieť na neho? Či by som bol podozrieval toho dlháňa, že on sa zastarel do mojich vecí?

Vrchný sa zamyslí nad tým, čo som povedal, a potom uznáva, že to môže byť pravda. Ja práve hútam o tom, že by ma mohol oznámiť aj farár. Sme takí veľkí nepriatelia a naša nenávisť, s ktorou stojíme proti sebe, je ešte vždy taká ostrá ako dve skvele vybrúsené šable. Len ma táto myšlienka neuspokojuje. Nemám pri tom pocit človeka hľadajúceho, ktorý našiel to, čo hľadal. Myslím na to, že by to bol mohol byť on. Ale neverím, že by to bol urobil on. Skorej to mohol urobiť Jano Katreniak, za všetkých hostí.

Prečo však hľadať človeka, ktorý ma oznámil? Čo tam po ňom! Človek mohol vyzradiť aj seba samého, i keby to nebol chcel. Nejde o neho. O vinu ide.

A vinu nemožno dlho skrývať. To už aj ja viem. Možno sa pokúsiť nemyslieť na ňu. Možno sa pokúsiť zabudnúť na ňu. Ale akosi vždy príde človek na to, že sa to nadlho nedá.

Vy teda neuznávate svoju vinu, spytuje sa ma vrchný.

Nevedel som, že je to vina, hovorím. Myslel som, že zákony ju netrestajú.

Povedal som mu to ticho a presvedčivo. On však znovu uprel na mňa zrak.

Nepokladáte sa za vinného?

Nie, hovorím.

A hneď som pocítil, ako sa mení vrchného pohľad. Stratila sa z tých dvoch sivých očí mäkkosť človeka blízkeho bolesti a zúfalstvu druhého človeka. Je to už cudzí človek, ktorý sa ma spytuje ako nepriateľ, tak, akoby ma vyzýval do boja.

Nechcete mať pokoj v duši?

Prekvapene som pozrel na neho. I ten myslí na pokoj?

Bolo ticho. Zaťaté, tvrdé ticho. Všetci traja sme mlčali dlho, veľmi dlho.

4

Na druhý deň ráno stáli sme so strážmajstrom na železničnej zastávke. Bol príjemný novembrový deň, a nás i ostatných cestujúcich trápil ostrý, studený vietor.

Nemal som poviazané ruky, a predsa všetci cestujúci uhádli, že som väzeň. Neskrývali však, že by boli chceli vedieť, čo som vyparatil. Zastavovali sa predo mnou plní zvedavosti a celkom bezočivo si ma obzerali. A ja som sa proti ich pohľadom nemohol brániť. Ako žobrák mohol som sa odvrátiť od nich alebo si zakryť tvár. I ujsť, keby mi boli bývali veľmi nepríjemní. Teraz som si však nemohol počínať ako slobodný človek. Musím trpieť, aby sa ľudia na mňa do sýtosti vynadívali. Na šťastie i strážmajstrovi sa protiví záujem cestujúcich. Správa sa odmietavo, akoby chcel naznačiť každému, že bude lepšie, keď sa stratí z našej blízkosti.

Myslím na noc, ktorú som strávil na četníckej stanici. Ako ďaleko je dnešný deň od včerajšieho. Kade by ma bola už viedla moja cesta? Kde by som bol kráčal teraz, keby autobus hostí nebol mal defekt a ja by som sa nebol vrátil do dediny, v ktorej som nocoval?

Čudne sa skrúca moja cesta. Vraciam sa po nej do známych krajov, uvidím aspoň z diaľky známe dediny a celkom iste aj známych ľudí. O šesť staníc ďalej čakajú na vlak ľudia z mojej dediny. Neteším sa veľmi na stretnutie s nimi.

Na zastávke sa zjavujú ďalší cestujúci. Všetkým sme nápadní. Obklopujú nás a robia si z toho zábavu. Dozvedajú sa od ostatných, kto som a čo som vyviedol. Tu a tam vidím aj úsmev na tvárach. Neďaleko sa utvorila skupinka, z ktorej som počul polohlasom:

Vraha by mali poviazať.

Načo, odpovedá mu druhý. Zastrelili by ho, keby chcel ujsť.

Rozmýšľam o tom, čo mohli títo ľudia počuť o mne. Iste len toľko: Syna zavraždil.

Konečne počujem hvizd rušňa. Vlak sa blíži.

Sadáme si do prvého vozňa. Strážmajster mi sedí naproti. Na prvý pohľad nevidím tu nikoho známeho.

Vlak sa pohol. O chvíľočku cítim na sebe oči cestujúcich. Lepšie bude dívať sa von oblokom. Tak sa dívať, aby som videl len utekajúce domy, lúky, polia. A nevidel nič z toho, čo sa robí tu dnu, ako sa zastavujú ľudia pri mne, hladní a zvedaví na nešťastie druhého človeka. Strážmajster cíti, čo prežívam. A má so mnou súcit. A keď sa znovu priblížili dvaja zvedavci, ktorí si prisadli celkom blízko, aby sa ma mohli spýtať celkom dôverne na všetko, na čo boli zvedaví, odvrátil hlavu. Jeden z tejto dvojice sa však nedal. Oslovil strážmajstra a spýtal sa ho.

Koho to veziete, pán strážmajster.

Dostal grobiansku odpoveď.

Choďte si svojou cestou!

Tomuto sa to nepáčilo. Hneď vstal. Tváril sa kyslo. Druhý si posedel ešte chvíľočku a potom sa pobral za ním. A prešli obaja do susedného oddelenia.

Dívam sa von oblokom. A prichádzajú spomienky. Poznám tento kraj i pohľad z utekajúceho vlaku. Často som cestoval na tejto trati.

Bolo to však veľmi dávno. Nechodil som vtedy sám po svojich cestách. A nebola v mojom srdci len nenávisť. Ako teraz.

Ja som i boha miloval.

Teraz ho nenávidím.

Znovu zasahuje do môjho života. Nebolo mu dosť pokoriť ma tak, ako to urobil doteraz. Chce, aby som sklonil hlavu do prachu.

Všetko je len preto!

A ja hlavu neskloním.

*

Na železničnej zastávke pri mojej dedine dvaja cestujúci nastúpili do nášho vozňa.

Jeden bol Mišo Poliak, druhý dlháň Jano Katreniak. Nastupovali osve, každý iným vchodom. Neboli kamaráti, nuž tak sa videlo, že ani na staničke sa neporozprávali. Iba tu sa stretli vo vlaku pred nami.

Jano ma hneď spozoroval. Keď niekto preletel zrakom oddelenia, musel nájsť strážmajstra a zastaviť sa pri ňom. Uniforma bola každému nápadná. A takto našiel aj mňa.

Jano sklopil oči. Myslel si, že bude múdre tak sa tváriť, akoby ma nevidel. Včera by mu bolo vari dobre padlo nájsť ma na hradskej a vysmiať ma ako žobráka. V spoločnosti svojich bol by sa celkom iste tešil z takéhoto stretnutia. Ale i tak sa poteší. Či je to strach, čo cíti? Lebo keď ma on oznámil, mohlo by mu byť aj i nepríjemné toto stretnutie!

Na Miša som nevidel. Sadol si osve a vari chrbtom ku mne. Len keď sme sa blížili už k nasledujúcej stanici, videl som, že ktosi si sadol k Janovi a zhovára sa s ním. Bol to on.

Vedel som, o čom rozprávajú tí dvaja. Mišo ma tiež spozoroval a nechce veriť svojim očiam. Išiel sa teda spýtať Jana, či som to skutočne ja. A Jano kývol. Áno.

A teraz sedia pri sebe, mne naproti a nevedia, čo majú robiť! Či sa majú obrátiť na strážmajstra, či čušať a či ma osloviť. Ja sa dívam von oblokom. Ale pritom vidím dobre, že len Mišo má chuť dať sa so mnou do diškurzu. Len on nahovára Jana. Jano sa odťahuje. Nechce.

Mesto je už blízko. A tí dvaja len sa nemôžu odhodlať. Čušia. A tak je dobre.

Iba keď vystupujeme so strážmajstrom z vlaku, stoja obaja pri dverách. Dávajú nám na vedomie, že sú svedkami môjho poníženia. Vedel som, že sa na to chystajú. A chcel som sa im pozrieť do očí. S pozdvihnutou hlavou.

A predsa som sklonil hlavu, keď som pri nich prechádzal. Sklonil som ju a cítil pritom, ako hlboko som pokorený a ponížený. Ešte nedávno som bol presvedčený, že človek má najnižšiu cenu vtedy, keď je žobrák.

Teraz som cítil, že možno padnúť ešte hlbšie.

*

V miestnosti väznice, do ktorej ma strčili, boli okrem mňa ešte traja vyšetrovanci. Starý žobrák obvinený z krádeže, robotník, ktorý mal celkom zvláštny prípad, a sedliak mládenec, ktorý sa pobil so svojím dávnym hnevníkom.

So starým žobrákom sa nedalo slovo stratiť. Nerád rozprával s ľuďmi, iba ak so sebou. Robotník bol tiež obvinený z krádeže. Rozpovedal hneď svoj prípad. Býval u ženy, ktorá mala nemanželské dieťa a chcela sa silou-mocou vydať za neho. Dal výpoveď, odsťahoval sa od nej. Táto ho však z pomsty oznámila, že ju okradol o peniaze aj o bielizeň. Okolnosti boli také nepriaznivé pre neho, že sa dostal do vyšetrovacej väzby. Ale dúfal, že pravda vyjde najavo, že sa vyslobodí. A ja som videl jeho nevinu v tejto nádeji.

Ťažší bol prípad mládenca. Lešňou udrel svojho hnevníka a prerazil mu lebečnú kosť. Čakal na toho druhého v noci na hradskej, až sa bude vracať zo svadby. A keď dlho nešiel, vybral sa za ním sám do svadobného domu. Dal si ho vyvolať. A potom ho udrel. Aká nenávisť.

I mňa vyhnala do sveta veľká nenávisť. Ale poznal som jej prameň. Mládenca som sa však musel spýtať, prečo svojho hnevníka tak nenávidel.

Nevedel. Keď ho udrel, bolo mu naraz všetkého ľúto. Ale priznáva sa k tomu celkom ticho. Akoby to bol chcel povedať len mne a bol by sa bál, že ho počujú aj tí ostatní.

Hovorím im o sebe. Načúvajú, ale nezaujímajú sa veľmi. Každý sa zamestnáva sebou. A predsa niekedy pocítim oči jedného alebo druhého na sebe. Nemôžu pochopiť, ako mohol otec syna. Ale že by to bolo také, akoby som bol zahlušil niekoho, taká vina, to ani oni nemohli porozumieť. A hovorím im, stále to opakujem, že som chcel pomôcť svojmu synovi. Vyslobodiť ho z utrpenia.

To hovorím aj vyšetrujúcemu sudcovi, ktorý si ma dal predvolať dnes popoludní. Som presvedčený, že nájdem u neho pomoc. Že i on inakšie zmýšľa o mojom prípade. On sa však neponáhľa uistiť ma o tom, že mi verí. Pokladá ma teda za vraha?

Priznávate sa, že ste si všetko rozmysleli a vopred uvážili, čo budete robiť so svojím synom?

Priznávam sa.

Vedeli ste, že spôsobíte jeho smrť, keď mu injekcie nebudete dávať?

Vedel som. Ale ja som ho nechcel zabiť.

Vy ste ho nezabili, poučil ma sudca hneď. Vy ste ho zavraždili.

Zúfalo sa bránim.

Ja som ho chcel zachrániť pred utrpením. Veď to bol môj syn. A ja som ho miloval. Prečo by som ho bol chcel zavraždiť? Akoby som bol mohol jediného syna. Jediné moje dieťa. Všetko, čo som mal na svete, bol by som dal za to, aby žil. Veď som bol jeho otec. Ale nebolo pomoci.

A predsa to bola vražda. Zbavili ste ho života. A urobili ste to s úmyslom vopred uváženým.

Chcem, aby mi to vysvetlil, čo to znamená. Vysvetľuje, ale nie veľmi ochotne. Akoby mi bol chcel pritom povedať: Veď ty dobre vieš, o čo ide. A hovorí, že keď niekto vezme život inému človeku tak, že sa na to vopred pripraví, uváži si všetky okolnosti, kde a ako to urobí, to je vražda.

A vy ste si všetko dobre rozvážili, hovorí mi, a na všetko ste sa pripravili. Len prezradili ste sa už na kare. Už tam bolo jasné, prečo ste tak konali. Že váš chorý syn, ktorého ste zavraždili, musel urobiť miesto druhému synovi, ktorého ste chceli mať!

Za koho ma pokladá, pýtam sa seba. Že sa na mňa dá navešať všetko? Len odkiaľ to vie, čo som hovoril na kare? A keď vie toto, vie iste všetko, čo sa vedelo v dedine. Len jedno by som mu predsa mal povedať! Že ten starý Caban bol inakší ako ten dnešný. Vidím seba, ako tu stojím! Ako ponížene tu stojím, akoby z Cabanovej pýchy nič nebolo zostalo vo mne. Hovorí zo mňa len ponížený žobrák. Vtedajší Caban a terajší, to sú dvaja ľudia. Sudcovi by som mal vysvetliť, že ten vtedajší Caban je mi vo všetkom cudzí. Cudzí a ďaleký. A bola by to pre mňa ťažká úloha obhajovať cudzieho človeka a vysvetľovať jeho počínanie. Preto mlčím.

Sudca však s dôrazom opakuje svoju poznámku. Musím odpovedať na jeho obvinenie. To som sa len vystatoval, že môžem mať ešte syna. Je pravda, žiadal som si syna. Veľmi som si ho žiadal. Len toho, ktorého som si žiadal, nemohol som viac milovať ako syna, ktorý mi umrel.

Počúva ma. A ja ešte pridávam.

Vravím to preto, lebo je to pravda. A nie preto, že by som sa chcel vyhnúť tomu, čo sa mi blíži.

Myslel som na rozsudok, na odsúdenie a viem, že ma porozumel. Ale nepokračoval s otázkami tam, kde prestal. Obrátil a spýtal sa ma na to, na čo sa mal spýtať na začiatku.

Od koho ste sa dozvedeli, že chlapec nebude žiť?

Od lekára, ktorý mu predpísal injekcie, odpovedal som.

Žiadate si ho ako svedka?

Žiadam si ho.

Vzápätí som však musel myslieť na to, či sa lekár bude pamätať na Paľka a na jeho prípad. Ale upokojil som sa. Nebol som u neho len raz a nebolo to tak veľmi dávno. Niekoľko ráz mi dal recepty, na ktorých mu predpisoval injekcie. Vtedy som k nemu chodil ešte s poslednou vierou, že to najlepšie, čo môžem urobiť pre syna, je predlžovať jeho život. Už sa však pamätám, že lekár si zapísal Paľkovo meno, a som rád, že sa ukázala istota, ktorej sa môžem chytiť. Lekár by mohol dosvedčiť, že hovorím pravdu.

A tu sa končí prvý výsluch. Počkám ešte, ako diktuje sudca zapisovateľovi, že pokladá za potrebné uvaliť hneď na mňa väzbu, a to preto, lebo je tu nebezpečenstvo, že by som mohol vplývať na svedkov, ktorí majú byť predvolaní v mojom prípade, a potom aj preto, lebo nemám trvalé bydlisko. Obžalovaný je túlavý žobrák.

Pritom mi však hovorí, že mám právo sa odvolať proti rozhodnutiu. O odvolaní rozhodne súd.

Neodvolám sa, hovorím. Tak je dobre, ako je.

A už ma vedú.

*

Už som v inej cele. A som v nej len sám.

Mám času na rozmýšľanie. Rozmýšľam, čo povedať vyšetrujúcemu sudcovi. Niekedy si ma predvolá aj dva razy za deň. A vždy znovu sa ma spytuje, koho si ešte žiadam predvolať ako svedka.

A ja mu nemám čo odpovedať. Neviem, kto by mohol svedčiť v môj prospech z mojej dediny. Po dlhom rozmýšľaní predsa prichádzam na to, že dobré bude žiadať, aby predvolali ako svedka aj moju ženu. Len či príde a bude svedčiť?

Nemusí. A keby aj chcela, mohla by svedčiť aj proti mne. Keď si spomenie na všetko, čo vytrpela odo mňa, či jej nepríde chuť povedať o tom pravdu celému svetu? Vydať svedectvo o mojej podlosti. Lebo bola to podlosť, ako som s ňou počínal preto, lebo mi nemohla dať dieťa.

Mnoho myslím na ňu vo svojej samote. Nemám s kým hovoriť, ale mlčal by som aj vtedy, keby som mal spoločníka. Načo by som mal prezrádzať ľuďom svoje myšlienky a bolesti? Nikdy som si nechcel získať ich priazeň. Voľakedy však predsa len bolo inakšie v mojom živote. Nebol som odkázaný len na seba. Rozmýšľali sme spolu so ženou. A bolo to pekné a dobré. Žena bola rozvážna a múdra. Mohli byť chvíle v našom živote, keď sme boli jedna duša i jedno telo! Prečo to prestalo vlastne?

Čo keby sa priznala ku všetkému? I ona chcela, aby som Paľkovi pomohol. Či by ju volali zato na zodpovednosť? A či vina je len moja?

Mala by byť len moja. Veď všetko som chcel len ja. Bola to moja myšlienka a moja túžba oslobodiť od bolesti a od utrpenia umierajúceho syna. A viem, že by som to bol urobil i vtedy, keby žena s tým nebola súhlasila. Bol by som to urobil, lebo som nemohol chcieť, aby sa synovi predlžovalo utrpenie. A za to, čo som ja vymyslel i vykonal, mal som pykať ja. A nie moja žena.

Nie som už zvedavý, kto ma oznámil. Keď myslím na to, nemôžem sa zbaviť pocitu: Dlháň Jano. Ale i keby sa to dokázalo, nemohol by som mu ublížiť, i keby sme sa stretli ešte v živote. Či to nie je dobré, že ma moja cesta zaviedla do väzenia? Aby som mnohým odpustil! A našiel to, čo hľadám: Svoj pokoj!

Lebo táto moja samota dala mi už odpoveď na veľkú otázku. Až teraz viem, čo vedel krčmár v mojej dedine prv ako ja. Že niečo hľadám. I vrchný, ktorý ma zlapal, spytoval sa ma na to. A sám som cítil pri žobraní, že chodím po dedinách ako hľadajúci. Hľadal som si pokoj duše.

Len vtedy ho budem mať, keď sa od viny oslobodím. Keď za ňu prijmem trest.

A ja ho chcem prijať a odpykať si ho. Splniť, čo žiadajú zákony. Na to som myslel, keď som stál pred vyšetrujúcim sudcom. Že mu to poviem.

Stál som pred ním pokorne. So sklonenou hlavou, so sklopenými očami. Ako nejaký veľký, veľký hriešnik.

Ale prečo? Pred akou mocou som sa sklonil? Ja, ktorý som sa nesklonil pred bohom, nehľadal jeho spravodlivosť, nemyslel na jeho zákony…

Sklonil som sa pred človekom a jeho zákonom?

*

Vyšetrovanie trvalo dosť dlho. Ani sa nepamätám, koľko ráz si ma predvolal vyšetrujúci sudca. Ale keď mi oznámil, že vyšetrovanie je skončené, povedal mi aj to, že odteraz ma môžu navštíviť už aj príbuzní a priatelia. A že potrebujem obhajcu advokáta. Či sa o to postará moja rodina?

Odpovedal som, že nie. Že ja to od svojej rodiny neočakávam. A že to ani netreba. Nepotrebujem obhajcu. Spoľahnem sa na sudcov. A nech je trest akýkoľvek, prijmem ho!

Divne pozrel na mňa a povedal.

Tak sa vám pridelí obhajca z úradu.

O niekoľko dní povedal mi dozorca, že mám návštevu… Bola to prvá návšteva. Prekvapila ma. Napochytre som nevedel, na koho mám myslieť. Žena ma chcela navštíviť, alebo niektorý z mojich bývalých priateľov?

Zaviedli ma do zvláštnej miestnosti, kde sa odbavovali rozhovory. Našiel sam tam mladého človeka, ktorý mi s úsmevom podal ruku, povedal mi svoje meno i to, že on ma bude hájiť na súde. S obavami a nedôverou som si ho prezeral i potom, keď dozorca vyšiel. On to asi cítil, lebo hneď spočiatku povedal niekoľko ráz, aby som sa nebál a obracal sa na neho vždy s dôverou.

Žiadal ma, aby som povedal pravdu o celom prípade. Keby ju vraj nik nemohol vedieť, on ju musí vedieť ako môj obhajca. Ináč že ma bude obhajovať s radosťou. Už aj preto, lebo ho môj prípad veľmi zaujíma. Zriedka sa vyskytne taký zaujímavý prípad na takom malom súde.

Zachmúrený som ho počúval. Nemal som chuti rozprávať sa s ním, odpovedať na jeho otázky a dať sa mu nakriatnuť. Nedal sa však pomýliť. Usmieval sa ďalej a bol taký priateľský a príjemný, že ma celkom poplietol. Potom som i ja popustil. Dal som sa s ním do reči. Priznal som sa mu smrteľne vážne, že som sa rozhodol prijať každý trest. Potom som nechcel ani to, aby ma niekto obhajoval. Díval sa na mňa chvíľu, keď som mu to povedal a pustil sa do smiechu. Zarazilo ma to. On si však z toho nič nerobil a spýtal sa ma ešte vždy s úsmevom.

A či viete, z čoho ste obvinený?

Viem, hovorím mu. Obvinili ma, že som spáchal vraždu. Že som si zavraždil syna.

Viete, aký trest predpisujú zákony za vraždu?

Nie.

A skutočne som to nevedel. Ani som nemyslel na to.

To som šípil, povedal. Keby ste to boli vedeli, boli by ste už dávno zmenili svoju mienku.

Dívam sa na neho vyjavený.

Trest smrti, hovorí.

Povedal to ľahučko. A ja som sa predsa zachvel.

To nie je… To nemôže byť pravda.

Trvalo to chvíľu, kým som to vyjachtal. Ale on hneď zvážnel a s tvárou, na ktorej sa zjavila prísnosť, poznamenal.

Pri takýchto vážnych otázkach nerobia sa žarty, pán Caban.

Zákon hovorí: Kto usmrtí človeka v úmysle vopred uváženom, dopustí sa zločinu vraždy a bude potrestaný smrťou. Preto vás žaluje štátny zástupca pre zločin vraždy. Priznali ste sa k tomu, že ste sa po uvážení rozhodli nedať injekcie svojmu synovi a takto ste mu privodili smrť. Toto potvrdila ako svedok i vaša žena. Nie je to teda omyl alebo náhoda.

Naraz som bol plný úzkosti.

A bolo by to možné, aby ma odsúdili na smrť?

Bolo by to možné. Zvlášť vtedy, keby sa nik proti tomu nepostavil.

Usmial sa znovu na mňa.

Ale toho sa nebojte. Nebola by to spravodlivosť, a naši porotci by to neodhlasovali. A potom na to je tu i fiškál, aby obžalovaného hájil i uhájil.

Ja som nezavraždil svojho syna. Ja som ho chcel len vyslobodiť z utrpenia.

Potľapkal ma po pleci.

Toho sa držte, pán Caban. Dúfam, že ste sa k ničomu inému nepriznali pri vyšetrovaní. A nebojte sa! I keby to akokoľvek chceli, nedovolíme im, aby z vás spravili vraha.

Naraz ma opustili všetky sily. Lebo sa ma zmocnil strach. Počúval som ho bezvládne a myslel na to: Tak mi záleží na živote? Taký som slabý? A natoľko chcem žiť?

Len to nevravte, že prijmete každý trest, pokračoval môj obhajca. Človek so zdravým rozumom nemôže si žiadať život vo väzení. Rukami-nohami by sa mal brániť, aby nebol zavretý dlhšie, ako musí byť. Keby ste vedeli, ako pekne svieti vonku slniečko! Iste by ste povedali, že škoda každej minútky, ktorú je človek zavretý medzi štyrmi múrmi.

Počúval sem ho len jedným uchom. Načo by som mu bol vysvetľoval, že ja trest na to potrebujem, aby som dosiahol svoj pokoj. Že o to mi ide. O pokoj v duši.

Ale potom som mu to predsa len povedal.

I keď verím, že ste nevinný, viem aj to, že trest dostanete. Ale som presvedčený, že tento trest pomôže vám oslobodiť sa od viny. Vráti vám pokoj duše.

Mlčal som. Ale tak som cítil, že tento človek sa mi dotkol srdca. A že ho musím mať rád.

*

Tak som ho počúval, keď sa rozhovoril o tom, že môj prípad bude súdiť porota. Ako človeka, ktorý hovorí o zaujímavostiach, ale nielen to ma ťahalo k nemu. Počúvam ho i ako človeka, ktorého mám celkom rád. Vysvetľuje mi, čo je to. Že je to zbor sudcov z ľudu, ktorí sa nedržia vždy predpisov zákona, ale môžu počúvať aj hlas svojho srdca. A spomenul tu, že nemám celkom zlé výhľady. Lekár, ktorý zistil Paľkovu chorobu, svedčil tak, ako som ja vypovedal. A to bolo to najzávažnejšie. Keby nebol svedčil s takou určitosťou, že môj syn bol nevyliečiteľne chorý, možno by bol štátny zástupca aj to nariadil, aby jeho mŕtvolu vykopali. Štátny zástupca však upustil od toho, hoci mi chcel dokázať, že som syna odpratal preto, lebo som bol presvedčený, že splodím druhého.

Hovorím mu, že aj vyšetrujúci sudca ma s tým trápil. Chcel, aby som sa priznal, že som syna preto zmárnil. Je to bláznivá myšlienka! Kto z mojich známych mohol tu svedčiť proti mne?

Jeden z vašich susedov, odpovedá. Ale svedčil len, čo ste hovorili na kare. A to nebol dôkaz. Išlo len o chvastanie. Obžaloba sa však nezmenila. Znie i naďalej na zločin z vraždy.

Mnoho pohovoril ešte a na veľa sa vypytoval. Už som mu rád odpovedal a bol som mu vďačný. Presvedčil ma, že mi chce pomôcť. A potreboval som pomoc. Niekoho, kto by stál pri mne.

Zberal sa už a nevedel som, či je so mnou i on spokojný. Či si nemyslel, že niečo tajím pred súdom i pred ním. A mňa trápila ešte jedna otázka.

Ako svedčila moja žena? Proti mne?

Z toho, ako pozrel na mňa, videl som, že nemal som sa tak spýtať.

Naopak, povedal. Priznala sa, že i ona súhlasila s tým, čo ste vy robili. Že i ona mala byť vinná. Ale súd nepodbal a naďalej ju vypočúval len ako svedka.

Nedíval som sa na neho, keď hovoril. Kdesi do diaľok som uprel oči. A keď som sa z nich vracal, uvidel som, že môj obhajca ma pozoruje. Ten človek uhádol, že mám svoju ženu rád. A že mi nesmierne lahodilo, že moju niekdajšiu nenávisť neoplácala nenávisťou, že aj vinu chcela vziať na seba a podeliť sa s mojím krížom.

Potom sa už na nič nepýtal. Akoby bol uhádol nejaké veľké tajomstvo, spokojne sa pozbieral a odišiel.

Úzkosť bola vo mne, keď som sa díval za ním. Nezbavil ma pochybností. Nezanechal vo mne dôveru a istotu, že ma zachráni. A predsa mi dal trošku šťastia. Nechal ho tu. Aby žiarilo a svietilo vo mne.

*

O niekoľko dní prišiel ma navštíviť farár.

Čakal som, že niekto príde. Čakal som ženu a na nikoho iného som nemyslel. I vtedy ešte, keď mi dozorca oznámil, že mám návštevu, bol som si istý, že ona prišla.

Miestnosť na rozhovory bola asi zaujatá. Zaviedli ma do kancelárie. Veľmi ma prekvapilo, keď som uvidel farára. Bol by som mu to aj povedal, keby nás boli nechali osamote. Strážil nás však aj dozorca a okrem nás boli v miestnosti aj úradníci. Títo, pravda, nestarali sa veľmi o to, čo sa robí neďaleko nich. Rozprávali celkom nahlas o svojich úradných veciach. Nemohli vedieť, o čo tu išlo. Aké to bolo podivné stretnutie! Akí starí a tuhí nepriatelia sa tu stretli! Ako nenávidel z nich jeden druhého, lebo tento chcel, aby tamten sklonil hlavu. Aby sa pokoril pred bohom. A on nechcel!

Na čo myslí teraz farár, keď pozerá na mňa? Či sa môžu stromy skloniť k zemi? Mocný dub, vysočizná jedľa? Prečo prišiel? Kto ho tu chcel vidieť? Chcel ukázať, že popustil a zabudol, že som ho vyhnal zo svojho domu? Poznal, ako krátko trvá nenávisť človeka, aká je malá jej moc a aká je smiešna? Lenže ja som nečakal od neho odpúšťajúce slovo. Tvrdý som bol k nemu, nech je aj on tvrdý ku mne. Možno bude prekvapený, keď sa dozvie, že uznávam svoju vinu. Vinný som podľa zákonov tohto sveta. A chcem, aby ma podľa nich súdili.

A predsa — čo chce?

Božie zákony mi chce pripomenúť? A upozorniť ma, že on mal pravdu? Ktovie, či sa raz ukáže, že pravda bola na jeho strane. Keď sa však dívam na neho, musím myslieť: Ten človek je mi blízky! Akokoľvek som ho nenávidel a viem, že mocná bola táto nenávisť, bol a je mi blízky! Rešpekt som cítil pred ním. Dokázal to, čo by si bol vtedy každý z dediny dobre rozmyslel. Je pravda, že som sa ho nebál. Ale nebál sa ma ani on.

Cítim, že teraz prišiel ako priateľ. Neprišiel napomínať. Neprišiel sa radovať z pohľadu na bedára a žobráka. Na skloneného a pokoreného.

Mohli by sme sa nájsť. Teraz by to nebolo ťažké a trvalo by to iba chvíľu. Len nemôžeme nájsť slovo, ktoré by nás zblížilo. Slovo, ktoré by oddelilo kúkoľ od pšenice, naše dobré myšlienky od zlých. Boli aj také chvíle, keď sme dobre zmýšľali o sebe, ja o farárovi a on o mne. A niečo zostalo v nás z tých dobrých myšlienok. Zostalo aj v dňoch tej najhoršej nenávisti. Darmo sme stáli proti sebe.

Áno, mali by sme sa nájsť. Teraz, ako sa dívame na seba, ako rozmýšľame o sebe. Možno prišiel len preto, aby sme sa zblížili. Je presvedčený, že nie som celkom stratený človek. Ani pre neho nie, hoci nepatrím medzi jeho ovce. A tak háda iste, že som sa musel veľmi zmeniť.

Je to pekné, že prišiel. Pekné, lebo vlastne nemohol tu rátať s ničím. I na to sa musel pripraviť, že Caban neskrotol. A že jeho pýcha žije.

Tak hovorte, ozval sa naraz dozorca netrpezlivým hlasom.

Celkom sme zabudli, že je tu. Úradníci si nás vôbec nevšímali. On si nás prezeral s nedôverou. Nevedel si vysvetliť, prečo iba pozeráme na seba a nehovoríme.

A tu sa farár spýtal rýchlo, akoby už bol chcel byť po tejto otázke.

Trpíte, brat?

Zatriasol som sa. Neočakával som túto otázku. A predsa som pocítil, že trafil klinec po hlave. Uhádol. Doparoma, povedal som si, či by bol predsa preto prišiel, aby videl moje poníženie? Ale ja nechcem, aby ma ľutoval. Nechcem.

Na otázku sa čakala odpoveď. Nedalo sa rozmýšľať, či sa mu priznať alebo nie. Musel som mu povedať.

Áno, trpím.

Ale hneď som pokračoval, ako keby mi bolo toho ľúto, že tieto dve slová prekĺzli mojimi ústami.

Trpím, lebo nemám pokoja. Ale nechcem, aby ma ľutovali. Ani vtedy, keď som bol žobrákom, nechcel som, aby nado mnou slzy ronili.

Vyzývavo som povedal tieto slová. Sám neviem prečo?! Aby farár vedel, že ak by mi odpovedal, môže očakávať, že sa zadrapím do každého jeho slova.

Dozorca drgol do mňa.

Slušne rozprávajte!

Veru tak, pomyslel som si. Zabudol som, že nie som na slobode. A že nemôžem rozprávať tak, ako chcem. Len čo sa to robí so mnou? Diabol vstúpil do mňa, že v mojich slovách zasa nieto pokory, ale len besný jed?

Prečo mlčí, pajedil som sa ďalej. Či je to úprimné, čo robí? Čakal som, že mi aspoň zopakuje, čo som tak často počúval od neho. Že treba, aby som sa sklonil a pokoril. Aby som mohol povedať o ňom: No, to je on! Farár! Ten sa nič nezmenil.

Ale nepovedal nič. I on by sa bol zmenil ako ja?

Vy sa ešte hneváte na mňa, povedal mi naraz.

Bola to pravda! Ale nehneval som sa na neho, na človeka. Na to som sa hneval, čo chcel odo mňa. Teraz však čuším o tom. Ani neviem, načo sa potom pajedím, prečo je taká zlosť vo mne? Či aj tieto slová chcel mi povedať: Vidíš, ja som ti odpustil! Zabudol som na to, čo si mi vykonal. Len v tebe žije ďalej moja nenávisť a je to kvas, ktorý nakvasil celé mesto, celého človeka. Preto si ty diabol a ja som anjel.

Tak som sa tváril, akoby som ho nebol počul. Lebo ináč bol by som mu musel odpovedať na otázku. Povedať: áno, alebo: nie. A ja ozaj neviem, ktoré z týchto slov bol by som mu hodil. Neviem.

Chcem nájsť svoj pokoj, povedal som.

Nerozmýšľal dlho o odpovedi.

Až raz budete túžiť po pokoji, povedal, budeme ho hľadať spolu.

A tu som už chcel skríknuť, zrevať. Už povstal vo mne celkom ten starý Caban a búril sa vo mne. Niečo ma ponúkalo postaviť sa proti farárovi tak ostro ako kedysi a povedať mu z mosta doprosta: Veď pre teba ho nemám! Ty si vykričal moju vinu. Ty si pobúril proti mne dedinu. A ty si ma dostal na túto cestu.

Lenže to nebola pravda. Nadarmo by som to bol vyhlásil. Iný ma dostal na túto cestu.

A toto priznanie ma schladilo.

Ja svoj pokoj nechcem hľadať tak, ako by ste to chceli vy, povedal som. Pre mňa neplatia božie zákony. Nestarám sa o ne. Ja chcem zaplatiť podľa zákonov tohto sveta, ak je to vina, čo som vykonal. Len ony ma môžu odtiaľto vyslobodiť a vrátiť mi môj pokoj.

Ale nepovedal som to ako človek, ktorý sa sklonil a pokoril a v ktorom nieto ani znak pýchy. Nestál som proti nemu so sklonenou hlavou, ponížený, ako nejaký veľký hriešnik. Mohol vidieť jasne.

A predsa sa ma spýtal, i keď videl moju vzdorovitosť.

A keby ste sa boli zmýlili?

Ticho to povedal. A predsa to bol výkrik. Kričali tieto slová. A vedel som, že ich nepočujem prvý a posledný raz. Že mi budú znieť v ušiach ustavične.

Tak poznávam, že ani on sa nezmenil, i keď odložil hnev a prišiel bez výčitiek. A že sa takto nikdy nedohodneme. Lebo on zo svojho nepopustí.

Ani ja.

Viem, že sa nemýlim, hovorím mu.

Podáva mi ruku.

Ak by predsa, tak len príďte! Budem na vás čakať!

A naraz vidím, ako sa zatvárajú dvere za ním, a počujem, ako hovorí jeden z úradníkov druhému.

Drevo pre celý úrad i väznicu môžu porúbať väzni. Robili to od nepamäti. Načo sa proti tomu búriť.

A vtedy dozorca drgol do mňa.

Poďme!

Ukázal som, že starý Caban ešte žije:

A teraz ma to mrzí.

Mrzí ma, že sme si s farárom skoro nič nepovedali. Odzneli len slová, ktoré sme nemohli očistiť od nenávisti. Bola v nás prihlboko. Keby sme ju boli mohli striasť zo seba, mohli sme sa porozprávať o veľkých a krásnych veciach. A rozísť sa ako priatelia.

Ale nerozišli sme sa ako priatelia. Neboli sme však už ani nepriatelia. Čo tu zostalo po odchode farárovom, to nebolo otvorené a zjavné nepriateľstvo. A bola to jeho zásluha, že o niečo sme si boli bližší ako v časoch nášho najostrejšieho nepriateľstva.

Ale len o niečo sme si boli bližší. Zatvorili sa za ním dvere a ja som nevedel, či príde ešte raz. Inakšie som sa mal zachovať. Či nemal tu nájsť viac, než čo očakával? Prečo by tu bol našiel lepšieho človeka? Musel myslieť i na to, že sa tu môže stretnúť so surovosťou, ktorá mu bola známa.

A predsa som nemohol inakšie. Musel som mu dať na vedomie, že som sa nezmenil. Že som bol veľmi blízky tomu Cabanovi, ktorý mu raz povedal, že boh miluje len jeho.

Čo by mi bol na to povedal, keby som mu to bol zopakoval? Iste len to, čo mi už raz vyhlásil. Že boh miluje každého hriešnika! Nech! Mňa ale nemiluje. Lebo som nesklonil hlavu. Či dôkazom jeho lásky má byť aj moja cesta? Že ma zaviedla až do väzenia?

Aké je to jasné pre mňa, čo by mi povedal?

Koho miluje boh, toho tresce!

Ale nevracia sa mi zlosť, keď o tom hútam. Len chcel by som zabudnúť na to.

Prečo som sa ho však nespýtal, čo je so ženou? Bol by vedel, čo je s ňou.

A preto som sa ho nespýtal, lebo sme sa chytili zapasy. Lebo sme pokračovali v našom zápase. My dvaja. Farár a ja. A nemysleli sme na nič iné.

A ja sa predsa ustavične vraciam k nej vo svojej samote. Ona sa mi stáva jedinou nádejou. Samota je strašná. A tá moja sa stáva niekedy neznesiteľnou. Ťažko by som si vedel pomyslieť, že sa tu dá vydržať roky bez nádeje.

Kam by som išiel teraz, keby ma prepustili? Kde by ma viedla cesta? Či by som zapadol znovu len do nejakej krčmy? Len či raz vyjdem odtiaľto a či budem môcť okúsiť, aký je život na slobode? Či sa stretneme ešte v spoločnom živote?

V noci ma niekedy zobúdza šialená túžba po víne. Sú to strašné muky. A predsa by som si mohol už skorej pomyslieť život bez nápoja ako život bez mojej ženy.

Možno už nenájdem cestu nazad k ľuďom. K žene a k mojim priateľom. A ja si aj tak počínam, akoby som ich odháňal od seba. Možno to má tak byť, že mi nikto nebude blízky. A keby som sa raz vyslobodil, bol by som zasa žobrák bez domova, pijan bez nádeje?

Nie. Len keby žena prišla.

Čo by som jej povedal? Či by sa mi podarilo nájsť slovo, ktoré by nás zblížilo. A zmeniť kameň znovu na živého človeka.

Možno preto neprišla ešte, lebo sa bojí mojej nenávisti. Ale mýli sa. Keby prišla, našla by tu človeka, ktorý by nemal už pre ňu ostrého slova. Možno by mlčal. A keby predsa niečo povedal ticho a krotko, nehovoril by o svojej nenávisti. To by jej mohol povedať, že len ju má na svete. Nikoho iného.

*

Raz v noci som mal podivný sen. Videl som ženu s jasom na tvári. Taká rozžiarená bola ako za najkrajších dní v našom živote. Ale nevidel som len nás. Bol tu ešte ktosi tretí. Podivný tieň. Preplietal sa medzi nami, raz sa vzďaľoval, raz sa blížil. Mohol to byť človek, ako som rozmýšľal, možno menší ako my, dospievajúce dieťa, ale nevedel som, kto je to. Priblížil som sa k nemu, ale nepodarilo sa mi pozrieť mu do tváre. Ukázal sa mi znovu len tieň, sivá, čudná hmlovina. A predsa som začal cítiť, že je to niekto nám blízky. Bol by to Paľko, rozmýšľal som ešte vo sne. A veru všetko nasvedčovalo, že je to on. Možno som mu preto nevidel tvár, lebo je mŕtvy. A predsa ma to neuspokojilo. Cítil som, že sa musím spýtať ženy, čo si ona myslí? Či je to skutočne on? Žena sa obrátila ku mne celou tvárou a usmievala sa pritom. Ale neodpovedala.

A ja som pokračoval v rozmýšľaní. Keby to bol Paľko, nestál by medzi nami. Lebo ten podivný tieň tak sa postavil medzi nás, akoby nás dvoch bol chcel rozdeliť. Keby to však nebol on, kto by to mohol byť? Živý Paľko pevne spojil náš život. Mŕtvy nás mohol aj rozdeliť.

A znovu som sa pýtal ženy. Ale neodpovedala.

A tu som sa zobudil.

Rozmýšľal som ešte o podivnom tieni v tme, ale nadarmo. Neprišiel som na to, kto je to.

Ale keď som znovu zaspával, myslel som na to, že môj sen rozpoviem žene, až príde. Vedel som, že nik ma nemôže v tme vidieť. A predsa som cítil, že na niečo sa teším a že sa usmievam pri tejto myšlienke.

*

Žena však neprišla. Ale prišla teta Uľka.

Keď som videl jej usmievavú tvár v miestnosti pre návštevníkov, zaliala ma zlosť. Čakal som ženu a prišla táto. Keby ju bola aspoň ona poslala.

Tetka však sedela naširoko, ako keby sa bola usadila kdesi v prednej izbe a rozprávala bez prestania.

O tom však nehovorila, či ju niekto poslal a či sama prišla. A ja som sa zasa na nič nepýtal.

Začala zďaleka. Mohla však vravieť, čo chcela. Nepočúval som ju. Musel som myslieť na tú chvíľu v mojom dome, keď táto nanič baba povedala môjmu synovi: Jaj, ty umrieš!

Život býva bezohľadný. I ľudia. Tetka si tiež bezohľadne počínala, keď oznámila smrť môjho syna. Možno i teraz má čosi také za lubom. Ktovie.

Jaj, synu môj, jaj, ako som rada, že ťa vidím, povedala mi. Zdravý si, zdravý? Jajaj! Veru by som sa nikdy nebola nazdala, že sa uvidíme raz na takomto mieste.

Mlčal som, akoby som ju nebol počul. Aby nebolo treba odpovedať. Protivili sa mi také reči a nechcel som, aby sa rozmnožovali. Veď tetka obráti hneď, keď pocíti, že ma jej nárek nezaujíma.

Ale zabudol som na jej húževnatosť. Stará Uľa veľa vydržala. Čakala dlho na odpoveď. A že ju aspoň pochválim, že sa sem ustávala. Ale keď videla, že čuším, spustila znovu len ona. Pospomínala všetko, čo bolo zlé a ťažké v našom živote. A prežívala to s takou horlivosťou, akoby bola od toho závisela spása jej duše. A potom pokračovala neľútostne.

Že si sa ty dostal do takéhoto hriechu, jajaj…

Hanbíte sa za mňa, však? odvrkol som jej vzdorovito. Len načo ste potom prišli?

Pozrela na mňa, ako keby nechcela ani ušiam, ani očiam veriť.

Jajáj, spustila zasa. Nič si sa ty nezmenil, nešťastný človeče.

Neponáhľal som sa súhlasiť s ňou. Ale znovu som sa jej spýtal.

Čo tu, tetka, chcete?

Nuž pozrieť som ťa prišla, povedala. Akože by nie! Takú blízku rodinu!

Ale pritom pozrela na mňa s takou zlosťou, akoby bola chcela doložiť ešte:

Prišla som ťa pozrieť, poľutovať, ale vidím, že sa ti tak dobre stalo!

Jajaj, pokračovala po chvíli. Taký gazda, taký človek!

Tu sa však ozval dozorca. Nárek tety Uľky najedoval aj jeho.

Nenariekajte toľko! Povedzte väzňovi, načo ste prišli a dosť. Na daromné reči nemáme času.

Tetka sa nesmierne urazila. Ani nepomyslela, že by sa mohli k nej tak ostro prihovoriť. Ale nepovedala nič. S náramným opovrhnutím pozrela sa po všetkom. Nazrela do všetkých kútov, akoby si veľmi dobre chcela zapamätať, čo tu videla naposledy. Lebo tak to vyzeralo, že po tejto urážke tetka sem za nič na svete viac nepríde. Na mňa ani nepozrela. Práve dosť ma videla v živote. Nič som sa nezmenil. Ostal som v jej očiach zlosynom, najväčším a posledným zloduchom. Len tak bokom mi povedala ešte, ale len tak, ako sa hádže psom kosť:

Pozdravujú ťa!

Kto, spýtal som sa. Až mi dych zastal, toľko bolo v tej otázke.

No, rodina.

Že by boli pyšní na mňa, uškrnul som sa.

To nie sú, syn môj, poponáhľala sa tetka s odpoveďou. Toľko by si mal vedieť aj ty!

Tak nech ma nedávajú pozdravovať.

Dobre, poviem!

A u nás ste neboli? Vybuchlo to naraz zo mňa. A so ženou ste sa nerozprávali?

Nedíval som sa na ňu. Odvrátil som hlavu. Hanbil som sa, že som sa nemohol zdržať.

Tetka hneď oživla. Tak rýchlo sa zbavovala slov, akoby zhadzovala zo seba nejaké odporné bremeno.

Ako inakšie! Musela som sa zastaviť u vás, keď som sa sem vybrala!

Vydýchla.

Aj novinu som počula. Tvoj krivý sused sa presťahoval sem do mesta. Vari mu tu remeslo lepšie pôjde. A jedného zo svojich chlapcov nechal u vás. Veď ty to budeš vedieť, o ktorého ide.

Dozorca sa tu ozval.

Dosť!

Ani to sa nepozdávalo tete Uľke. Ale vstala.

Ťažko sa zberala. Aj dlho jej to trvalo, kým si uprostred veľkých vzdychov našla cestu ku dverám. Len keď som ju ešte raz zazrel pred odchodom z miestnosti, bolo mi jasné, prečo prišla. Pre toto. Aby mi povedala, že syn môjho krivého suseda zaujal miesto môjho syna.

Možno je tak dobre, povedal som si.

Neotriasla mnou zlosť, keď som na to prišiel, prečo prišla stará Uľa. Bolo mi jasné hneď, že to, čo mi povedala, chcela mi oznámiť vlastne moja žena. Ostatné som si mohol domyslieť. Preto neprišla žena, lebo nechce byť vyrušovaná vo svojom šťastí. Splnilo sa jej to, čo si žiadala. Má dieťa. A na mužovi jej nezáleží.

Veľmi sa ma to dotklo. Niečo iné som očakával. Veď vlastne mne by malo byť už všetko jedno. Nie to bolí, ten cudzí chlapec v dome, ale to, že žena nepríde.

Nepočítala s tým, že tak skoro vyjdem z väzenia. A keby som aj vyšiel raz, viem, že by to mohlo byť iba po rokoch. I tak by čakal na mňa doma iba život z milosti. A keby som sa vrátil, nemal by som tam slova.

Teta Uľa ani nevedela, ako bezohľadne mi dala na vedomie, že nemám už na svete nikoho. A tak všetko, na čo som myslel, po čom som túžil, stáva sa iba strašnou ťarchou. Už viem, že sa dá vydržať aj najdlhší trest i v najťažšom žalári, keď svieti kdesi svetlo nádeje. A keď niekto čaká na človeka.

Mne moja žena poslala odkaz, aby som sa domov neponáhľal. Lebo v našom dome nečaká ma nik.

A keď som to všetko porozumel, musel som si znovu povedať. Možno je tak dobre!

Prečo chcel ktosi znovu, aby sa medzi mňa a ženu postavilo to dieťa? A aby nás rozdelilo tak, ako som to videl vo sne? Možno i žena práve tak sa usmieva doma o tomto čase. Práve tak, ako sa mi s ňou snívalo. Tieň chlapca má už svoju tvár. Je to tvár jedného zo synov krivého šustra.

Nespávam poriadne. Znovu a znovu ma prepadáva neuhasiteľný smäd. Cítim, že najlepším priateľom by bolo znovu len víno. Nevládzem už stáť v živote sám, bez opory. Potreboval by som niekoho, kto by ma podoprel.

Ale vyhaslo to svetlo vo mne, že to bude žena. Vyhasla nádej.

Čo som to hľadal vlastne?

Akoby mi už bol niekto odpovedal.

Ty netrpíš pre syna. Ty chceš trpieť pre seba. Preto, aby si bol vyslobodený. A aby si bol šťastný.

A dozvedel si sa, že pre teba už šťastia niet!

*

Teta Uľka na veľké moje prekvapenie sa zasa ukázala o niekoľko dní.

Hneď som si spomenul, že minule sa veľmi ťažko zberala. Tak ťažko, akoby si tu bola musela nechať niečo, čo by si bola najradšej so sebou vzala. Ktovie, či si po to neprišla.

Zasa nepovedala, prečo prišla. A zasa začala zďaleka. Keby som ju nebol pretrhol v reči, mohol som sa načakať, až by bola vypľula, prečo vlastne prišla.

Ja som ju však celkom grobiansky zastavil, práve keď sa rozrečnila a spýtal sa jej.

Žena vás poslala.

Tetka začala žmurkať od ľaku.

A prečo sa spytuješ?

Lebo sa mi nechce veriť, že z čírej lásky ku mne boli by ste sa sem vyteperili už druhý raz v takom krátkom čase.

Ej, synu, synu, povedala tetka, keď sa preberala z prvého prekvapenia, jazyk si mal vždy neslušný.

Doparoma, povedzte už, čo chcete odo mňa?

Nuž aby si vedel pravdu. Tvoja žena ma poslala.

Nepovedal som jej, že by to bol len hlupák neuhádol, ale som sa vypytoval ďalej.

A čo chce?

Chcela by vedieť, či sa hneváš pre toho chlapca.

Pre ktorého chlapca, naťahoval som ju, lebo naraz som dostal dobrú náladu.

No pre toho, čo si ho vzala k sebe, povedala tetka.

Prečo to chce vedieť?

Raz len prídeš domov.

Ale kedy, zachmúril som sa. Ja tu budem dlho. A keby ma aj po rokoch pustili, budem jej vždy na hanbu. I keby som sa vrátil do domu, ktorý bol môj, nikdy viac v ňom rozkazovať nebudem. Mne musí byť jedno, koho si tam chová moja žena. Nemám do toho slova.

Ako môžeš tak vravieť, pustila sa tetka do mňa. Ale hneď aj zastavila jazyk.

Veru je to tak, povedal som ja. A vytiahol som sa, akoby som bol povedal v tejto veci posledné slovo.

Tetka zakašlala.

Keby tak bolo, nebola by ma tvoja poslala za tebou, povedala. A nechcela by vedieť, či sa ti páči, že si vzala toho chlapca k sebe.

Pravdu vravela, myslím si. Žena počíta s tým, že sa vrátim domov. Kedy to bude, to je jej vedľajšie. Len mi odkázala teraz, že na mňa čaká.

A tu ma zaliala taká radosť, že som si myslel, že sa ňou zadusím.

Viete čo, tetka, povedal som jej, mne nejde o chlapca. O to mi ide, či ma má moja žena ešte rada. To ostatné je vedľajšie.

To ti môžem povedať, že má, skočila mi chytro do reči tetka. Veď aj z toho to vidíš!

A to bolo to, čo som chcel od nej počuť. Celkom veselo som jej hovoril.

Ak by mi i ona dala takú odpoveď, povedzte jej, že ten chlapec nás dvoch nerozdelí.

Poviem, synu, nadnášala sa tetka na stoličke, ako keby chcela uletieť od šťastia. A viem, že bude rada!

Bola celkom červená od radosti, že sa jej to tak pekne podarilo. A vstala trošku aj pyšná, že svoju robotu dobre skončila.

Teraz sa aj šikovnejšie zberala. Díval som sa na ňu s obdivom, že je naraz taká svieža. A možno som ju mal aj rád, to staré rešeto, v tejto chvíli. Tak sa ponáhľala, akoby sa sama nemohla dočkať chvíle, v ktorej odovzdá radostné správy.

Vo dverách sa ešte obrátila.

Žena ti odkazuje, aby si o šaty nemal starosť. Kúpila ti ich od krčmára.

Blíži sa deň záverečného pojednávania.

Chytá ma úzkosť, keď myslím, že za môj hriech ma môžu potrestať aj smrťou. A predsa dúfam.

Túžim po tom nesmierne, aby som sa dostal na slobodu. Túžim po nej od chvíle, odkedy viem, že sú predo mnou otvorené dvere môjho domu. Chcel by som vedieť viac ako predtým, čo čaká na mňa v budúcnosti a ako sa skrúti moja cesta.

Na to som myslel i vtedy, keď ma môj obhajca znovu navštívil. Hneď som sa ho spýtal.

Koľko rokov môžem dostať?

Dávno ma trápila táto otázka. Videl som, že sa čudne zatváril, keď ju počul, akoby som sa o to nemal starať. I odpoveď bola vyhýbavá.

Už vám to nie je celkom jedno? spýtal sa.

Nie, povedal som.

No, to som rád. A začal o inom rozprávať.

Ja som sa však znovu vrátil k otázke. Dal som mu vedieť, ako mi záleží na nej.

A tu povedal.

Všetko závisí od poroty, ako ona prijme obžalobu. A to býva vždy záhada. Ináč som presvedčený, že ani súd nebude tej mienky ako štátny zástupca. Neuzná to, že by to bola vražda.

Pozrel na mňa a videl, že odpoveď ma neuspokojila. Že musí ešte dodať.

Hneváte sa, pán Caban. Lebo to nie je prípad, pri ktorom možno s istotou povedať: dostanete najviac dva roky. Nedá sa to vypočítať.

A môžem dostať viac?

Myslím, že nie, zahundral. A hneval sa skutočne veľmi. A hodnú chvíľu sme aj mlčali.

Potom začal zasa on.

Mohlo by vás zaujímať záverečné pojednávanie. Mali by ste vedieť, aký bude mať priebeh a na čo sa vás budú pýtať. Dajte teda dobrý pozor! Keď sa prerokuje celý váš prípad a ani žalujúci štátny zástupca, ani ja ako obhajca nebudeme mať nijaké otázky ani poznámky, predloží súd otázku len vám. Predseda sa vás spýta, či sa cítite vinným. Zriedka na to odpovedá obžalovaný inakšie ako nie. Vám to spomínam len preto, lebo i vy musíte odpovedať na ňu práve tak: nie, necítim sa vinným. Musíte zabudnúť, že ste voľakedy chceli prijať každý trest. Práve tu by ste mohli na to doplatiť. Možno by vás pre túto maličkosť odsúdila porota ešte pred rečou štátneho zástupcu. A potom by vás ani najkrajšia reč nevytiahla z blata.

Musíte im až do omrzenia opakovať, že ste to urobili len preto, lebo ste milovali svojho syna a nechceli ste, aby sa ďalej trápil.

Hovorím mu, že ja som ho vskutku veľmi miloval. Sprvoti som väčšmi miloval svoje zeme. Ale potom obrátila sa tá láska len k nemu. Celý život som si pokazil pre neho. Vieru opustil, majetok prepil, na žobrotu sa dostal. Pre neho bolo všetko. Nič by som necigánil, keby som toto povedal súdu. Povedal by som len pravdu.

Skutočne len preto bolo všetko? spýtal sa.

Nerozmýšľal som dlho o odpovedi.

Aj preto, lebo po jeho smrti hľadal som pokoj duše.

A nenašli ste ho?

Nie. A hľadal som ho túžobne, lebo som sa cítil byť vinným. A to som si niekoľko ráz priznal.

Videl, že som ešte nedokončil. Tak pozrel na mňa, akoby mi chcel zabrániť v tom, aby som nemohol dopovedať. Strach som videl v jeho očiach.

A predsa som vyriekol to, čoho sa bál.

Túžim po tom, aby som bol vyslobodený. A predsa cítim i teraz, že som vinný.

*

Predseda súdu otvára záverečné pojednávanie.

Zisťuje, kto je prítomný. Počúvam tu známe mená a vidím známych ľudí. Po dlhom čase vidím konečne aj svoju ženu.

Zmenila sa. I ja som sa iste zmenil. Musí mi byť napísané zreteľne na tvári moje utrpenie. Ale zmenila sa i ona. Zbiednela. Tichá a smutná stála medzi ostatnými svedkami. Bolo vidieť na nej, že je opustená. Nemá sa o koho oprieť. Že je sama.

Prečo si neprišla, hovorím jej. Musela si vedieť, ako ťa čakám. Niekedy sa mi zdá, že si poslala Uľu len preto, lebo sa ma ešte bojíš. A sama, sama možno s hrôzou čakáš na chvíľu, keď sa vrátim! Či si prišla splniť iba povinnosť, ale chceš byť potom taká pyšná a krutá ako vtedy, keď sme sa videli naposledy? A neodpustíš, nebudeš chcieť zabudnúť, ako som sa ja prehrešil voči tebe? Oj, aký by to bol žiaľ, keby si nemohla porozumieť, že to hovorila zo mňa vždy len bolesť. Že som nemohol byť inakší. A že to, čo som prežíval, bolo iba trápenie, trápenie ukrutné?

Svedkovia sa majú vzdialiť zo siene. A tu žena prechádza popri mne. Pozrela na mňa. Pokoj bol v tom pohľade. Nemusela prísť. Ani svedčiť nemusela. A prišla. Nie som pre ňu človekom, o ktorom prišla iba pravdu povedať, ale ďalej sa k nemu nepriznáva. Som jej muž. Patrím k nej.

V neprítomnosti svedkov zisťuje predseda mňa. Mýli ma obecenstvo za mojím chrbtom. Iste sú tu mnohí známi z dediny. Prišli, aby videli, ako pyšný Caban skončí. Šum zvedavosti preletí sieňou, keď predseda po opísaní prípadu kladie mi prvú otázku. Tak sa cítim, akoby okolo mňa horel oheň. Oheň zvedavosti alebo nenávisti. Všade tam, kde sú ľudia, ktorí tu nemuseli byť.

Myslím na to, či je to dôležité pre mňa, čo sa tu povie. Lebo odsúdiť ma odsúdia i tak, to je isté. Vo mne však žije nádej. Viac tu nebudem ako dva roky. Nebudem. Najviac dva roky budem ešte trpieť.

Ale trpieť musím.

*

Predseda sa obracia na mňa s otázkou, či som porozumel obžalobu a či viem, z čoho som obžalovaný.

Porozumel som, odpovedám.

Prečo ste to urobili?

Pomôcť som chcel svojmu synovi. Vyslobodiť ho z utrpenia.

Štátny zástupca žiada predsedu o povolenie zamiešať sa otázkou. A spytuje sa.

To bolo to vyslobodenie, že ste ho zavraždili?

Ja som ho nezavraždil, hovorím.

Môj obhajca dvíha ruku.

Žaloba znie na zločin vraždy. Ale je to omyl. Nejde o vraždu a obžalobe sa to nepodarí dokázať.

Omyl? spytuje sa štátny zástupca skoro posmešne. Nech sú teda znovu vypočutí svedkovia obžaloby.

Vchádza žena. Predseda jej kladie otázky. Ona odpovedá rozvážne, ale celkom tak, ako vypovedala pred vyšetrujúcim sudcom.

A tu dostáva otázku:

Povedal vám muž, že synovi prestane injekcie dávať?

Žena mlčala. A ja som vedel prečo. I mňa chytila táto otázka. A priblížila strašné spomienky.

Len chvíľu to trvalo. Pokojne odpovedala.

Áno.

Aj to vám povedal, že chlapec zomrie, keď sa mu prestanú injekcie dávať?

To sme vedeli.

Nuž prosím, povedal štátny zástupca.

Môjmu obhajcovi to však nestačí ako dôkaz. Prosí o povolenie položiť otázku a potom sa spytuje.

Nepovedal vám muž, prečo nechce ďalej dávať injekcie synovi?

Povedal, znela ženina odpoveď. Nemohol vidieť jeho trápenie.

Štátny zástupca sa zamiešal.

Niektoré choroby zapríčiňujú skutočne veľké utrpenie. A chorí ho prenášajú veľmi ťažko. Nikomu však nepríde na myseľ zavraždiť ich preto, aby im pomohol.

Predseda sa spýtal ženy.

Veľmi sa trápil?

Veľmi, odpovedala.

Štátny zástupca znovu zasiahol.

Je celkom vedľajšie, čím sa bráni obžalovaný. Dôležité je to, čo zapríčinil. A zapríčinil smrť.

Môj obhajca poznamenal.

Lenže smrť by bola nastala aj v tom prípade, keby chorý bol injekcie ďalej dostával.

To je otázka!

Otázka, na ktorú dal jasnú odpoveď už lekár, pri vyšetrovaní, hovorí obhajca. Prosím, aby bol vypočutý.

Chvíľu je ticho, kým nevojde lekár. Predseda sa hneď obracia na neho.

Pán doktor, onoho času prezreli ste nebohého syna obžalovaného. Aká bola vaša diagnóza?

Bol to nevyliečiteľný prípad cukrovky, odpovedá lekár.

Je tu vylúčený omyl? Pamätáte sa celkom dobre? spytuje sa štátny zástupca.

Celkom presne sa pamätám, hovorí lekár. Bol to zriedkavý prípad. Ináč otec niekoľko ráz bol u mňa. Moje záznamy ma nikdy neoklamali. I o tomto prípade sú celkom presné.

Štátny zástupca sa vypytoval ďalej.

Ako si však možno vysvetliť vaše počínanie, pán doktor, pri liečbe nebohého syna obžalovaného? Ako ste mohli zveriť liečenie laikovi, i keď to bol otec chorého? Nejde tu o istý stupeň nedbanlivosti?

Lekár zakašlal. Ale odpovedal pokojne.

Nie. A nešlo tu ani o liečenie. Bol to nevyliečiteľný prípad. Mohlo tu ísť iba o predĺženie života. Čo sa týka injekcií, mal som už prípady vo svojej praxi, kde sme tiež tak riešili otázku osoby, ktorá by ich mohla namiesto lekára dávať. Ak ide o dieťa, zverujeme túto úlohu bez výnimky rodičom. Dospelý si ich môže dávať sám. Injekcia sa dáva do svalu, teda ľahko.

Ani v tomto prípade nedala sa vec inakšie riešiť. Nedalo sa myslieť, aby chorý chlapec chodil každý deň na injekcie ku mne do mesta. Ani ja som nemohol venovať jednému chorému toľko času, aby som pre neho vykonal celkom zbytočne cestu pomerne dlhú, lebo moju prácu mohol za mňa vykonať iný, a to práve tak dobre.

Štátny zástupca sa nedá presvedčiť.

Zisťujeme znovu, i keď nepriamo, len to, že chorý preto zomrel, lebo nedostal injekcie. Otec nesplnil povinnosť, i keď si bol vedomý následkov svojho počínania. Poznáme jeho úmysel. Preto nesplnil povinnosť, aby zapríčinil smrť.

Práve o to ide, že nieto tu nijakého zapríčinenia, odpovedá môj obhajca. Otec nie je príčinou smrti. Smrť by bola prišla i vtedy, keby bol injekcie dával ďalej. On ju iba priblížil, však, pán doktor?

Áno. — Ináč nedá sa tu hovoriť o povinnosti, ktorá zaväzuje laika alebo lekára. Otec-laik nemá povinnosť injekcie dávať. Ale nie je ich povinný dávať ani lekár, ak je presvedčený, že sú zbytočné.

Vidím, že štátny zástupca je v pomykove. Ale nechce popustiť.

Ale predsa tu ide o vraždu vykonanú po úvahe. To je podobný prípad, ako keď niekto zatvorí niekoho do izby, odkiaľ nemôže ujsť, a nedá mu jesť, takže zatvorený zomrie. Páni porotci vedia dobre, že aj to je vražda.

Lenže tu ide o niečo celkom iné, vyvracia môj obhajca bystro. Ten, kto zatvoril do izby človeka a nedal mu jesť, urobil to skutočne preto, aby ten človek zomrel. A je to vražda. Lenže obžalovanému nedá sa to isté dokázať. Nedá sa tu dokázať úmysel vraždiť. Ako by bol mohol otec syna? Otec tu chcel pomôcť synovi z nesmiernej ľútosti. Tu chýba úmysel vraždiť. A bez úmyslu vraždiť nemohla sa vražda vykonať.

Chvíľu bolo ticho. Potom sa znovu ozval štátny zástupca.

Máme svedkov, ktorí by mohli dosvedčiť, že po pohrebe syna obžalovaného celá dedina hovorila o vražde. Že obžalovaný vraždil s úmyslom, že splodí druhého syna, ktorý mu mal nahradiť prvého.

A ja vidím svojho niekdajšieho suseda, ako si krivká, aby sa dostal pred predsedu. Svedčiť by tu mohol, ale len o tom, čo som ja povedal na kare. A môj obhajca zasahuje.

Čo by sa tu mohlo dokázať? Nič. Jednoducho neobstojí to, čo tvrdí pán štátny zástupca. Všetci svedkovia z dediny obžalovaného mohli by dosvedčiť, že obžalovaný nemusel odstrániť svojho prvého syna, aby mohol mať v jeho dome miesto druhý syn. Bol taký gazda, že i pätoro detí sa mohlo najesť pri jeho stole.

Veru mohlo, ozval sa ktosi z poroty.

Na chvíľu pozreli všetci prítomní tam, odkiaľ počuli tieto slová. Boli také ani vzdych. A akoby ten, ktorý si tak vzdychol, bol chcel vyjadriť svoju nesmiernu ľútosť.

A ja hľadám v zbore porotcov človeka, ktorý to mohol povedať. Dívam sa na známych, ale márne hútam o tom, ktorý z nich to mohol byť.

Predseda sa obracia k štátnemu zástupcovi.

Trvá obžaloba na tom, aby bol svedok vypočutý?

Nie, povedal štátny zástupca.

A vrátila sa znovu tichosť.

*

Obecenstvo za mnou sa netrpezlivo hniezdi. Vypočúvanie a dokazovanie je skončené.

Predseda sa ešte spytuje.

Má niekto z pánov poznámku alebo otázku?

Myslí na štátneho zástupcu a na môjho obhajcu. Ale títo odpovedajú záporne.

Porota mlčí i teraz ako za celého pojednávania. Ani vytušiť sa nedá, aká je jej mienka. Doteraz prehovoril iba jediný porotca. Tak sa zdalo, akoby ostatným bolo jedno, čo sa robí pred nimi. Ale ktovie, či som sa nemýlil. Možno prežívali s nami všetko a rozumeli nám. Oni cítili najsilnejšie, že nestojí pred nimi vymyslený prípad, ale človek. A že za tým všetkým, čo sa tu hovorí a robí, stojí veľký hriech, ale aj hĺbka ľudského utrpenia.

Vedel som, že teraz nasleduje tá veľká otázka. Bál som sa za samého seba a toho, čo urobím. A tu som pocítil predsedov zrak na sebe. Taký ľudský sa mi videl, akoby bol hľadal aj on vo mne len človeka. Človeka, ktorému rozumie.

Tak sa ma pýtal.

Obžalovaný, spytujem sa vás, či sa cítite vinným?

A tu môj zrak zablúdil na štátneho zástupcu. Nie, ten nebol taký ako predseda. Bol tvrdý a bez milosti. A akúsi nechuť som mu videl na tvári. Niečo sa mu nepozdávalo, s niečím nebol spokojný. Díval sa pred seba, akoby na niekoho nechcel pozdvihnúť zrak. Či preto, lebo potom by sa dalo uhádnuť, na koho sa hnevá?

Ktovie, či by ho to nebolo zmenilo, keby som bol odpovedal predsedovi: Áno, som vinný! Odsúďte si ma, na koľko chcete!

Lenže toto už nepoviem. Ja hľadám svoj pokoj a verím, že ho nájdem. Len si musím odpykať svoj trest. Ja ten trest potrebujem. Ale počúvam vo všetkom svojho obhajcu, lebo nechcem, aby ma odsúdili na viac ako na dva roky. Nechcem.

Žije vo mne nádej. A po dvoch rokoch nájdem to, čo hľadám. Bude predo mnou otvorená cesta domov.

Možno mnohí v obecenstve so škodoradosťou čakajú koniec pojednávania. Aká slasť by to bola pre nich počuť z mojich úst, že som vinný. Nikdy viac by mi neuverili, že som chcel vyslobodiť svojho syna. Povedali by: Prečo sa priznal k svojej vine, keď je nevinný?

Ja som vlastne iba teraz porozumel predsedovu otázku. On sa nespytuje len, či som ja vinný. On sa spytuje na to, či som chcel zavraždiť syna. Či sa cítim byť vinným ako vrah svojho dieťaťa? Nie. Ja sa cítim vinným, ale je to iná vina.

Za mnou šum rastie. Obecenstvo si nevie vysvetliť, prečo neodpovedám. Môj obhajca pristupuje ku mne a upozorňuje ma na to, že mám na otázku odpovedať.

Nie, hovorím. Necítim sa vinným.

Šum prestal.

Tak vidím, že moja odpoveď nevzbudila nijakú pozornosť. Jedno.

Nedostanem viac ako dva roky! Nedostanem viac ako dva roky!

*

Štátny zástupca vstal. A hovorí.

Pán predseda, páni porotcovia, na lavici obžalovaných vidíte dnes čudného človeka. Je to žobrák. Žobrákov obyčajne súdievame pre malé hriechy, drobné krádeže. Zriedka si sadajú pre takú ťažkú vinu na lavicu obžalovaných.

Ako ostatní žobráci ani tento žobrák nebol vždy žobrákom. Ešte nedávno bol z prvých gazdov vo svojej dedine. A v jeho dedine sú mastné, žírne zeme. Nemal sa zle. Pravda, ešte vtedy, keď bol celým človekom. Lebo dnes vidíte pred sebou len trosku. Trosku človeka.

Pýtate sa, odkiaľ tá zmena? Ťažko odpovedať. Bola náhla. Stala sa v krátkom čase. Pred ňou držal sa Ján Caban ako sa patrí na pyšného, majetného gazdu, pri čom nezabudol ani na to, že bohatí ľudia majú byť skúpi. Aj toho sa bál, že sa mu narodia ďalšie deti. Len vtedy si žiadal, aby sa mu narodilo druhé dieťa, keď jeho jediný syn bol už ťažko chorý.

Syn zomrel. Hneď na pohrebe sa čudne hovorilo o jeho smrti. Nezostalo však pri tom. Na kare sa hovorilo celkom otvorene o tom, čo sa stalo. Obžalovaný hneď tam prestal smútiť. Vypil si a začal sa chváliť. I tým sa pochválil, že bude mať druhého syna. A bolo každému hneď jasné, že tak to chcel usporiadať. Chorého syna do hrobu, veď bol iba na ťarchu. A potom si rozkázať iného.

Ale keď druhý syn neprichádzal, začal sa hnevať. Chcel ženu vyhnať z domu a rozsobášiť sa s ňou. Ona bola predsa na vine, že druhý syn sa nenarodil. A neuspokojil sa, keď sa žena nedala vyhnať. Začal sa miešať do cirkevných vecí. I tu si počínal čudne. Povadil sa s farárom a vystúpil z cirkevného zboru. Pre nepriateľstvo k farárovi vstúpil do sekty, ktorá zakazuje svojim členom piť liehové nápoje. Zo sekty ho však za krátky čas vylúčili pre pitie. A tu si zázračne ľahko prehajdákal celý majetok ako prvotriedny pijan. A keď už skutočne nemal ničoho a na veru mu nechceli dať piť, dal sa na žobranie. Počínal si ako človek, ktorému sa protivila práca a ktorý možno poriadne a statočne nepracoval nikdy v živote.

Chcel som skríknuť: Oj, to bolí! Lebo to nie je pravda! Dívam sa na tvár môjho obhajcu. Akoby sa bolo čosi zablyslo v jeho očiach. Ináč sa mu nezmenila ani črta na tvári.

Štátny zástupca pokračuje.

Ako sa mohol tak zmeniť. Na to myslíte. Zmeniť sa tak náhle a priam na nepoznanie. Ako sa mohol stať zo skúpeho márnivý, z bohatého žobrák, z priateľa nepriateľ, z triezveho pijan? Také zmeny sa stávajú v živote po veľkých otrasoch. Keď v človekovi, ktorý sa doteraz držal, bol triezvy, slušný a statočný, naraz sa niečo uvoľní. A dostávajú sa na povrch, akoby sa boli vynorili z hlbín, veci, o ktorých by nikdy nikto nebol vedel. I človek sa ukáže tak, ako ho ešte nikdy nikto nevidel. Takýto otras zmenil i obžalovaného na nepoznanie. Pretvoril ho v iného človeka.

Pýtate sa, páni porotcovia, čo mohlo byť takým otrasom v živote obžalovaného? A ja odpovedám: Obžalovaným otriasol jeho zločin. To, že s úmyslom vopred uváženým zavraždil svojho syna. Iste mal všetko dobre premyslené, ako to vykoná. Len o jednom nevedel. Že raz mu bude toho ľúto, že zavraždil svojho syna. A to prišlo. Možno už vtedy, keď ho uvidel mŕtveho. Keď si uvedomil, že už niet pomoci. Že zločin, ktorý vykonal, nedá sa napraviť. To bol otras, po ktorom sa obžalovaný začal meniť. K tomu všetkému ani objednaný syn neprichádzal. Už nebol človekom, ktorým bol pred vraždou. Predtým sa mu všetko darilo. A teraz nič.

Tak sa stal zo skúpeho márnivý, z bohatého žobrák, z priateľa nepriateľ, z triezveho pijan. Lenže vy, páni porotcovia, spytujete sa ďalej, ako mohol otec zabudnúť, že je otcom a zavraždiť syna? U človeka takého nestáleho, podivného a slabého charakteru možno predpokladať i taký hriech, že sa chcel zbaviť chorého syna. Bol mu len na ťarchu a na jeho mieste bol by už rád videl iného. Možno keby mu bol musel prebodnúť srdce a tak ho zbaviť života, nebol by to urobil. Ale takýmto spôsobom vziať mu život, na to bol hotový. Ináč konal tak, ako hovorí zákon, po úvahe, v úmysle vopred uváženom. Vraždil a vedel, že usmrcuje človeka, i keď ním bol jeho jediný syn, najbližší zo všetkých ľudí.

Páni porotcovia, ste všetci bez rozdielu otcovia. Viete, aké sú povinnosti otca a aká má byť rodičovská láska. Práve preto budete vedieť posúdiť veľkú vinu nehodného otca.

*

Skončil.

Bol by som mu chcel povedať, že v mnohom nehovoril pravdu. Keby sa malo súdiť podľa toho, čo povedal, rozsudok by bol ďaleko od spravodlivosti. V mnohom však mal aj pravdu a súhlasil som s ním. Som vinný a musím byť potrestaný.

Môj obhajca už vstal. A v tichosti začína hovoriť.

O otcoch sme náklonní skôr uveriť, že milujú svoje deti, ako, že vraždia svoje deti. A otcovia sú takí. Milujú svoje deti. Viac alebo menej, ale milujú ich. Ťažko si vedia predstaviť takú nenávisť, ktorá by ich obrátila proti vlastným deťom, a to ešte s takým úmyslom, z akého obviňuje obžalovaného pán štátny zástupca.

Aj obžalovaný bol taký otec. Dalo sa o ňom povedať, že miloval svoje dieťa. To druhé sa však nedá povedať o ňom, totiž to, že by bol zavraždil svoje dieťa. To, čo urobil s ním, urobil preto, lebo svojho syna miloval. Syn bol chorý. Blízko smrti. Život mu nemohol dať. Chcel ho teda aspoň z utrpenia oslobodiť.

Obžalovaný myslel na to, že v jeho manželstve bude ešte dieťa. Lenže to nie je vina. Aj to môžeme pochopiť, že by sa bol tešil z druhého dieťaťa. Ale dieťa neprišlo. A tu musíme pochopiť aj žiaľ človeka túžiaceho mať dieťa, človeka s bolesťou v srdci: načo som bol na svete, načo bol môj život, keď nemám potomka, nemám dieťa, nemám nikoho. Tu sa začal meniť. Pre tento zármutok. Pre bolesť, že stratil syna a že nebude mať iného, stal sa na nepoznanie iným človekom.

To nebol otec netvor, páni porotcovia, otec, ktorý by bol vraždil. Naopak, bol to otec, ktorý veľmi miloval. Je jasné z celého prípadu, že vraždiť nemohol. Členovia poroty poznajú zločiny, pri ktorých ide o činnosť konaním, ako i zločiny, ktorých sa možno dopustiť zanedbaním. Zločiny, ktorých sa možno dopustiť zanedbaním, sú len vtedy trestné, keď páchateľ mal právnu povinnosť niečo vykonať a túto povinnosť nesplnil. Takýto zločin by spáchala matka, ktorá by po pôrode nedojčila dieťa len preto, aby dieťa zomrelo. Patril by jej trest, lebo by nebola vykonala to, čo bolo jej právnou povinnosťou. Nie je však vinný a nemá byť trestaný okoloidúci, ktorý vidí v rieke človeka topiť sa, ale mu nepomôže zachrániť život. Nie je vinný, lebo nie je právne povinný zachrániť toho človeka. A tu sa musíme spýtať v súvise s naším prípadom: Kto má právnu povinnosť dávať injekcie? Otec? Nie! Povinnosť liečiť alebo prispieť chorému odbornou pomocou majú len odborníci, lekári. Otec nie je právne povinný dávať injekcie, ani v tom prípade, keby mu to bol lekár prikázal. Nie je vinný, lebo keď injekcie prestal dávať, neporušil právnu povinnosť.

Obžaloba tvrdí, že obžalovaný vraždil. Vražda je však len tam, kde bol vopred uvážený úmysel niekoho usmrtiť. Podľa zákona úmysel zločinný je len tam, kde páchateľ skutočne chcel usmrtiť človeka a dobre to vedel, že ho svojou činnosťou, svojím konaním usmrcuje. Obžalovaný však nechcel usmrtiť svojho syna. Chcel ho len oslobodiť od utrpenia, od zbytočného trápenia. Vedel, pravda, že keď prestane dávať injekcie, z jeho nečinnosti vznikne smrť. Ale vedel aj to, že smrť takisto príde, aj keby dával injekcie ďalej, a to akokoľvek pozorne a svedomite. Lebo išlo tu, ako to vieme všetci, a ako to dosvedčil aj prítomný pán doktor, o nevyliečiteľný prípad. Obžalovaný vedel, že jeho počínanie nemá nijaký vplyv na priebeh udalostí. Smrť si tak či onak príde. Teda nadarmo by sa tu hľadal zločinný úmysel. A ak tu nebol úmysel, nemohla byť vykonaná ani vražda.

Že nemôže ísť o vraždu, o tom svedčí aj to, že nieto tu nijakého zapríčinenia. Smrť obete musí totiž páchateľ zapríčiniť, a to tak, že dokiaľ páchateľ nezasiahne, obeť žije, ale keď zasiahne, obeť umrie. V tomto prípade však otec nie je príčinou smrti. Smrť sa dostaví bez ohľadu na to, či páchateľ koná alebo nekoná, či dáva injekcie alebo nedáva. Je to beznádejný prípad. Tým, že otec prestal injekcie dávať, nezapríčinil smrť, len ju priblížil.

Každý z vás je otcom, páni porotcovia, ako to už bol povedal pán štátny zástupca. A preto každý z vás dobre vie, čoho je schopná rodičovská láska. V tomto vedomí staviame sa na stranu obžalovaného. Vieme pochopiť, akou cestou išiel donedávna. Strašnú silu má zúfalstvo človeka. Čo to znamenalo pre otca, keď nič nemohol vykonať pre svoje trpiace dieťa!

Jasné je však, že obžalovaný nie je vinný nijakým zločinom. Nie je vinný, lebo nemal právnu povinnosť injekcie dávať, nemal zločinný úmysel a smrť nezapríčinil. Preto vás prosím, slávna porota, aby ste obžalovaného oslobodili.

Sadol si.

Akoby bolo do tejto chvíle celé obecenstvo sedelo so zatajeným dychom. A iba teraz si bolo vydýchlo.

Slobodu žiada pre mňa? Na veľa si trúfa. Ja by som bol rád, keby som nedostal viac ako dva roky.

Predseda vstal. Za ním vstávajú aj členovia poroty. Odchádzajú na poradu.

Myslím na to, koľko pravdy bolo v reči môjho obhajcu. Hovoril dobre. Nemohol lepšie, i keby bol mal dostať za svoju reč ťažké tisíce. Či sa mu budem môcť niekedy odvďačiť? Veď keby nie jeho, prítomní poslucháči mohli by vidieť vo mne len surového vraha. Otca, ktorý zavraždil syna.

Len on im povedal, všetkým tu zhromaždeným, že som otec, ktorý si syna miloval. A kráča po svojej ceste s bolesťou v srdci.

Chcel by som mu za to ruku stisnúť. Ale čo znamená vďačnosť žobráka?

*

Ktosi pozerá na mňa. Je to moja žena.

Mal by som k nej. Ale nemôžem. Som väzeň. Ona by mala pristúpiť ku mne.

Či myslí na to, čo bude so mnou? Možno. Veď myslia na to skoro všetci prítomní. Môj obhajca hovoril veľmi pekne. Každý je ešte dojatý. Ja viem, že som vinný a že ma potrestajú. Nestretnú sa nám cesty tak skoro a tak ľahko.

A predsa sa raz stretnú v živote.

Môj obhajca sa blíži ku mne.

Nebáť sa, pán Caban, hovorí mi s úsmevom.

Ja sa nebojím. Nedostanem viac ako dva roky. A dva roky vydržím.

Dívam sa na ženu. Moja nádej.

A znovu sa nám stretli oči.

A už vchádza predseda a za ním zbor porotcov. Obecenstvo vstáva.

Je o mne rozhodnuté, hovorím si. A iba teraz sa ma zmocňuje úžasné vzrušenie. Čo keď všetko sa skončí inakšie, ako som si myslel? Nie. Nemôže byť inakšie. Nebudem oslobodený. Ani si to nežiadam. Len či nebude dlhší môj trest?

A predsa nesmiem dostať viac ako dva roky. Nesmiem.

Predseda zvučným hlasom začína čítať rozsudok. A tu naraz všetko stíchlo.

Dobre som rozumel?

Dívam sa na svojho obhajcu. Ten vracia môj pohľad. Na jeho tvári je sebavedomý a víťazný úsmev.

Oslobodený!

Je to priveľké prekvapenie. Musím sa spamätať. Obecenstvo počúva čítanie rozsudku. A ja rozmýšľam.

Mýlil som sa po Paľkovej smrti, keď som povedal farárovi, že som synovo utrpenie prevzal na seba. Nemohol som ho prevziať. Ale za cenu hriechu som vyslobodil syna. A za tento hriech bolo treba trpieť.

Ale nevedel som, ako dlho potrvá moje utrpenie. Kedy sa skončí a kedy nájdem svoj pokoj. Myslel som, že ma vyslobodí trest podľa zákona tohto sveta.

Ony by mali určiť, ako dlho mám trpieť za svoj hriech. A ja som mal takto nájsť svoj pokoj. Od dnešného dňa mal som presne vedieť, ako dlho zostanem väzňom a kedy príde deň, v ktorý sa vrátim do svojho domu. Oslobodený od viny.

A teraz som oslobodený. Ak bol cieľ dostať sa domov, môžem ho dosiahnuť. Môžem sa vrátiť do svojho domu a nik mi v tom nebude prekážať. A môžem to urobiť hneď. Nemusím čakať dva roky. Lenže ja som to tak nechcel. Nie. Inakšie som si to žiadal. Inakšie.

Stojím tu a cítim, že zraky všetkých prítomných sú upreté na mňa. Podľa nich moja radosť musela byť taká veľká, že by mala kričať. Ja však mlčím. Mlčím, lebo keby som začal hovoriť, neboli by to tiché a pokojné slová. Bol by to rev: Vinný som, ľudia! Nie tou vinou, spod ktorej ste ma oslobodili. Vinný som a ostávam vinný! A oslobodiť ma nie je vo vašej moci!

Je znovu tichosť. Nepočujem predsedov hlas. Dokončil čítanie rozsudku. A tak je už všetko skončené. Štátny zástupca hovorí ešte čosi. A potom sa hrnieme všetci von na chodbu.

Obklopil ma tu celý zástup. Sú tu len známi. Môj krivý sused mi blahoželá. I žena je tu. Podávame si ruky. Ešte jej nezmizlo z tváre prekvapenie. Je tu Janko Poliak, Ondriš Adam i najdôležitejšia osoba, bez ktorej sa nedajú odbaviť veľké udalosti. Teta Uľka.

Ktovie, s akými nádejami prišli sem všetci. Ale teraz ma chcú presvedčiť, že sa tešia z môjho oslobodenia. Môj obhajca žiari od radosti. Len ja som smutný, nekonečne smutný. Necítim v sebe nijakú zmenu. Nevydýchol som si. Nevyzerám ako človek, ktorému darovali život. Moja cesta vedie ešte ďaleko. Kde je jej koniec?

Zástup sa rozchádza. I žena sa vracia k vozu. Akosi ma to mýli, že ani teraz sa nestratilo ešte prekvapenie jej tváre. Odchádza i krivý sused s prosbou v očiach. Čo chceš, hútam. Aby som ti syna dobre opatroval? Neboj sa! A teraz som si pomyslel na Jana Dlháňa Katreniaka. Chcel by som sa spýtať niekoho, či tu nebol. Ale zmizli už všetci a nechali ma tu samého. Iba môj obhajca je tu ešte.

Rozmýšľal som o vašej budúcnosti, pán Caban, hovorí. Vy sa vrátite k svojej žene?

Nie je to také prosté, odpovedám.

Tak viem, že ste sa už dohodli.

To bolo ešte vtedy, keď som veril vašim slovám. Že keď si odpykám trest, oslobodím sa od svojej viny.

Ale súd vás uznal za nevinného.

Daromné je všetko, keď ja sa nepokladám za nevinného.

Nenašli ste svoj pokoj?

Nie.

Oslobodzujúci rozsudok vám ho musel vrátiť.

Ale ja hľadám inakší pokoj. Inakší.

Krúti hlavou. Akoby tá chvíľa, v ktorej sa to dozvedel, bola nás oddelila od seba. Rozčesla to, čo nás spojilo. Z priateľov sa nestávajú ľahko nepriatelia. Niečo sa však predsa postavilo medzi nás. Je to podivný chlad.

A tu sa blíži žena. Vchádza bránou z ulice. Tam stojí voz. Prišla sa spýtať, kedy prídem.

Neprídem, hovorím jej.

Nechápe.

Mne sa protiví povedať to ešte raz. Stojíme oproti sebe a pozeráme na seba.

A potom beriem jej ruku do svojej. Je to tvrdá ruka, nepekná, ako každá robotná ruka. A tak sa jej spytujem.

Nerozumieš? V nás oboch nieto ešte pokoja. Ešte je to priveľmi čerstvé všetko, čo prišlo na nás. Len nedávno som odišiel z domu. Priskoro by bolo vracať sa.

Držím jej ruku a tak jej vravím.

Ale raz sa vrátim. Všetky cesty, ktorými pôjdem odteraz v živote, povedú ma domov. K tebe.

Budem čakať na teba, hovorí mi prosto.

Potom odchádza.

Tu dnu mlčíme. Vonku sa voz pohol a rozbehol sa po betónovej ceste.

*

Kráčam po hradskej. Nado mnou milióny hviezd. A myslím na svoj sen.

Tieň chlapca, ktorého tvár som neuvidel, nebol syn môjho krivého suseda. Bol to predsa len Paľko, môj mŕtvy syn. On sa postavil medzi nás. Medzi mňa a ženu. On nás rozdelil.

Pre neho som sa nevrátil domov. A vstúpim do svojho domu len potom, keď jeho tieň nebude stáť medzi nami.

Lebo s ním sa začalo všetko. Tam, že som priveľmi miloval svoje zeme. Že som ich väčšmi miloval ako jeho.

Zákon človeku neprekáža milovať veci tohto sveta. Milovať majetok, milovať zeme tak, ako som ich miloval ja. Ale tam sa to začalo, že to bolo proti božiemu zákonu, že som väčšmi miloval svoje zeme ako svojho syna.

Tu sa začala moja cesta.

A kde sa končí?

*

Vedel som, že prídete, hovorí farár.

Musel som prísť povedať, že som sa mýlil. A musel som prísť so svojou otázkou. Túžim po pokoji. Ako ho nájdem?

Trvá už chvíľu, čo odznelo toto slovo. A teraz mlčíme. Tak som si myslel, že ten, ktorý mi má dať odpoveď na túto otázku, začne naraz rásť pri mne, múry sa zvalia po jeho dotyku a jeho hlava sa bude dotýkať hviezd. Ale nič také sa tu nedialo. Človek, ktorý stojí pri mne, je taký, ako som ja. Je prostý a tichý, keď mi podáva ruku.

A tu cítime, že sme sa predsa obaja zmenili. Čosi sa rozpadáva v nás. Mrví sa na prach to, čo bolo skalou.

Tak počúvam známe slová. Prijímam ich napodiv bez protivenia.

Boh miluje hriešnikov a odpúšťa im.

Tak to hovorí, že môžem tieto slová opakovať len pre seba. Akoby boli zvesťou len pre mňa.

Boh ma miluje a odpustí mi.

A naraz túžim po tom, aby som sklonil hlavu a pokoril sa. Cítim to mocne, ako ma zmenila moja cesta. A to, čo sa robí vo mne, aký je to zázrak!

Teraz už viem, že s úsmevom to vykonám. Že nebude to pre mňa nič ťažké, nič trpké.

Skloním hlavu.

Musím. Moja cesta sa neskončila. Stojím tu so zohnutým chrbtom. Ale viem, že vedie ďalej. A že ja, biedny človek, stretnem na nej boha.

On dá pokoj mojej duši. Pozdvihne ma poníženého.

A to je to svetlo tejto noci, jasnejšie ako hviezdy.