Sedliakova smrť

Rozprávka.

Napísal Emil Zola.

Jean Lacour bol sedemdesiatročný. Narodil sa i ostarel v Courbelle, dedinke, majúcej 150 duší, skrytej Pánu Bohu za chrbtom. V svojom živote len raz bol v Angerse, vzdialenom od Courbelle na nejakých pätnásť míľ. Ale to bolo ešte za jeho mladi, preto i zabudol takú vážnu udalosť. Starý mal troje detí: dvoch synov Antoina a Josepha a jednu dcéru Catherinu. Túto vydal, ale muž umrel jej skoro a ona vrátila sa k otcovi so šarvancom asi dvanásťročným, zvaným Jaquinet. Celá rodina Lacourova žije z malého hospodárstva, ktoré donáša toľko dôchodku, koľko dostačuje, aby nepomreli od hladu a mohli sa chudobne šatiť. Ináče rodina Lacourova nie je za najbiednejšiu považovaná v dedine, hoc má dosť ťažký život. Ľudia títo zarábajú svoju výživu ťažkou roľníckou prácou. Keď dovolia si vypiť pohár vína, vtedy už iste poriadne si ho zaslúžili.

Courbelle leží v prostred doliny, dedinku otáča les, v ktorom je celkom skrytá. V dedine niet ani chrámu, je taká chudobná. Slúžiť omšu chodí farár z Cormieux, a že k vôli tomu potrebuje ísť dve míle, nuž stáva sa to len raz za dva týždne. Domy, to jest so dvadsať biednych chalúp, sú rozhádzané pozdĺž cesty. Kury prplia hnoj pri samých dverách. Keď po ceste prejde cudzí človek, to je celá udalosť; všetky ženy naťahujú hrdlá, sprevádzajúc cudzinca očami, deti však, váľajúce sa na slnci, keď ho vidia, rozutekajú sa, ako naľakané divé zvieratká.

Jean nebol nikdy chorý. Je veľký a široký vzrastom, ako dub. Koža mu ohorela a popukala sa od slnca, ktoré zakalilo ho, ako železo. Na staré dni temer ztratil reč. Prestal sa shovárať, presvedčený, že slová sú zbytočné. Oči má vždy sklopené, driek zohnutý od ťažkej roboty.

Ešte takto rok nebol nič slabší od svojich synov. Všetky najťažšie roboty nechával pre seba, znamenite vynašiel sa v poli, ktoré ako by ho bolo poznalo a poddávalo sa mu bez odporu. Raz, tak pred dvoma mesiacmi, spadol a zostal ležať priekom na brázde za dve hodiny, ani soťatý strom. Ráno nasledujúceho dňa poznove chytil sa do roboty. Len ruky akosi ťažko mu bolo dvíhať a zem ako by mu už nebola poslušná. Synovia krútili hlavou, dcéra nahovárala ho, aby ostal doma. Neposlúchol, len išiel do roboty. Vtedy zápät za ním poslali Jaquineta, aby dozeral na starého otca a volal, akby padol.

— Čo ty trčíš tu, leňoch! — zvolal Jean na chlapca, ktorý nespúšťal ho s očú. — V tvojich rokoch ja som už zarábal na chlieb!

— Starý otec, ja vás strážim! — odpovedal Jaquinet.

Zamyslel sa starký nad tou odpoveďou. Nepovedal nič, ale večer, vrátiac sa domov, ľahol si a viac nevstal. Ráno synovia a dcéra, odchádzajúc na pole, šli pozreť otca, lebo bolo im divno, že nevychodí. Ležal, vystretý na posteli, s očami široko otvorenými, ako by nad čímsi rozmýšľal. Po farbe jeho ohorenej tváre ťažko bolo súdiť o jeho chorobe.

— Ako sa máte, otec? Nevládzete?

Starý vrčí a krúti hlavou.

— Keď vám je lepšie nevstávať, nemali by sme sami ísť na pole?

Starý na znak súhlasu kýva hlavou.

Prichodí čas žatvy. Robotné ruky sú potrebné. Akby sa zameškal jeden deň, môže sa stať, že príde búrka a rozveje a roznosí sožaté zbožie. Ešte i Jaquineta berú do roboty. Jean je sám doma. Večer, vrátiac sa domov, deti najdú ho na tom istom mieste, ešte vždy ležiaceho na chrbte, s tvárou človeka o čomsi rozmýšľajúceho.

— Nuž čo, otec, nie ti je lepšie?

Nie, nie mu je lepšie. Len hundre a trasie hlavou. Ako by mu pomôcť? Catherine prišlo na um uvariť mu vína s liečivými zelinami, ale spravila ho veľmi tuhé, temer zle narobilo chorému. Vtedy Joseph povedal, že treba dočkať do rána, a všetci šli spať.

Ráno, keď mali ísť do roboty, oba synovia a dcéra stáli chvíľku pri posteli chorého otca. Veru, je povážlive chorý. Ešte nikdy neležal tak dlho na chrbte. Možno, najlepšie by bolo hneď volať doktora. Nepríjemná vec je, že pre doktora treba ísť do Rougemontu — šesť míľ ta, šesť nazad, teda dvanásť míľ. Ztratí sa celý deň. Starec počuje, čo hovoria deti, a začína sa dvíhať, iste sa hnevá. Načo jemu doktor? Netreba! To by mnoho stálo.

— Nechcete? — pýtajú sa ho synovia. — Teda ideme do roboty?

Pravdaže. Nech si oni idú robiť. Vari pomôžu mu tým, že mu budú celý deň zavadzať pred očami? Vidno, zem viac nepotrebuje jeho roboty. Ak má umreť, nuž to je vec jeho samého a Pána Boha, a keby sa žatva nepodarila, trpela by celá dedina. Tak minú sa tri dni; deti každé ráno idú do poľa; Jean nepohne sa, leží sám, keď je smädný, pije vody z hlineného krčaha. Je ako starý kôň, ktorý umiera od vysilenia v kúte stajne, — kôň, ktorému dajú dokonať pokojne. Robil celých šesťdesiat rokov, teraz čas mu oddýchnuť si: veď viac nie je nič hoden, zaujíma darmo miesto a zavadzia deťom. Vari váhajú vyťať strom, keď je už na nič. Ani len deťom, ani tým nebude veľmi ľúto. Zem už naučila ich tej myšlienke. Oni tak rozumejú sa so zemou, že nemôžu sa hnevať na ňu preto, že odníma im starého otca. Prídu k nemu ráno, dozvedajú sa o ňom večer, to je všetko, čo môžu urobiť.

Večer Jean pohľadom dozvedel sa od detí, ako ide žatva. Počujúc, koľko čítajú si snopov, ako chvália priaznivé počasie, napomáhajúce dobrú žatvu, spokojný zažmúri oči. Ktorýsi zo synov ešte raz spomenie doktora, že treba ho doviezť. Ale… keď je to tak ďaleko! Jaquinet nepotrafí, a synovia nemôžu ztratiť robotného dňa. Na druhý deň večer deti, vrátiac sa z poľa, našli otca Lacoura mŕtveho, ešte vždy ležiaceho na chrbte, s otvorenými očami a už zmeraveného.

Áno, starý umrel, nepohnúc ani údom. Vypustil posledný dych sám, bez svedkov. Ako zver, ktorý skrýva sa, aby sa mohol pominúť nezbadaný, tak i on neznepokojil ani svojich, ani cudzích a sám odišiel do večnosti, ešte ľutujúc, možno, že spôsobí deťom starosť svojím pohrabom.

— Otec umrel, — hovoril starší syn Antoine, volajúc ostatných.

Za ním všetci, Joseph, Catherine a Jaquinet opakovali:

— Otec umrel!

Ale nedivili sa. Jaquinet zvedave naťahoval krk, jeho mať prikladá si k očiam šatku a plače. Oba synovia odchodia od otca mlčky, s vážnymi tvárami, zbľadnutými pri všetkej ohorenosti. Jednako, dlho trval starý! Bol ako húžva, ich otec! Táto myšlienka im je útechou; môžu byť hrdí na to, že sú z takého silného rodu. Večer všetci sedia okolo mŕtveho tela do 10. hodiny, potom idú spať, a Jean zase ostane sám, s otvorenými očami. Sotva svitne, Joseph odchodí do Cormieux oznámiť farárovi otcovu smrť. Medzitým Catherine a Antoine spamätali sa, že ostalo im ešte nepoviazané zbožie, i odišli na pole, nechajúc mŕtveho pod dozorom Jaquineta.

Chlapec sa nudí so starým otcom, ktorý sa nepohne a nehovorí, a on vyjde si i na ulicu, hádže skalami do vrabcov, díva sa, ako podomový predavač rozkrúca šatky pred súsedkami, potom, keď rozpamätal sa na starého otca, beží domov, ale vidiac, že ešte vždy leží a nepohol sa s miesta, poznove odbehne podívať sa, ako sa hryzú psi. Poneváč nezaprel za sebou dvier, do izby vchodia kury, bezpečne prechodia sa okolo postele a zobú omrviny s dlážky, klopajúc zobákom. Pestrý kohút, podvihujúc sa na svojich strapatých nohách, naťahuje hrdlo a prevracia oči, ako by sa divil, že je tu človek, ktorý nedýcha a nehýbe sa. To je ostražitý, dômyselný kohút. Vie, že starý nebýva už v posteli po východe slnca: vidno, stalo sa mu niečo nedobrého. Končí teda tým, že spustí ostrý, prenikavý krik, ako by chcel zaspievať nad gazdom, odobravším sa na večnosť, a kury, jedna za druhou kodkodákajúc a klopajúc zobákom po dlážke, vychodia spolu s kohútom z izby na ulicu.

Farár z Cormieux hovorí, že nepríde pred štvrtou popoludní. Už od obeda počuť, ako tesár píli dosky a spája ich, vbíjajúc klince. Ľudia, ktorí ešte nepočuli novinky, hovoria: „Aha, iste Jean Lacour umrel!“ Obyvatelia courbellskí dobre poznajú tie zvuky. Antoine a Catherine, keď vrátili sa z poľa, hovoria, že skončili žatvu. Nemôžu povedať, že nie sú s ňou spokojní, lebo už dávno nebolo takej úrody. Celá rodina čaká farára, ale zato každý robí svoje. Catherine varí polievku, Joseph ťahá vodu zo studne, Jaquineta poslali na cintorín pozreť, či je hrob už hotový. Konečne, už o piatej hodine, príde farár. Doviezol sa na cabriolete s chlapcom, iste kostolníčkom. Pred domom sišiel s vozíka, vyberá si zakrútenú do novín kamžu.

— Sponáhľajte sa! — hovorí. — O siedmej potrebujem byť doma.

Pritom všetkom ponáhľať sa nenapadá nikomu. Idú pre súsedov, ktorí sľúbili niesť truhlu na nosidlách. Už vyše 50 rokov slúžia pri pohraboch tie isté nosidlá, to isté staré súkno, zožrané od moľov a miestami vybelené od veku. Samy deti kladú otca do truhly, ktorú len čo doniesol tesár. Truhla je podobnejšia korytu, v ktorom miesi sa cesto na chlieb, — tak hrubé sú dosky. Už keď sberajú sa vyniesť mŕtveho, pribehne Jaquinet a ešte zďaleka kričí, že jama nie je celkom vykopaná, ale zato už môžu niesť.

Vtedy prvý vychodí farár, nahlas čítajúc z knihy modlitbu. Za ním ide kostolník, držiac v rukách starý medený kropáč so svätenou vodou, v ktorej leží kropidlo. Keď už prešli pol dediny, ku sprievodu pripojil sa ešte chlapec, ktorý vyšiel z veľkej kôlne, kde každé dva týždne raz slúžia omšu, a postavil sa na čelo sprievodu, nesúc pred sebou krucifix, pripravený na dlhú palicu. Hneď za farárom bolo vidno nosidlá s mŕtvym telom, a za nosidlami deti nebohého. Postupne ku sprievodu pripojí sa temer celá dedina. Na samom konci idú otrhané a bosé deti.

Cintorín je na druhom konci dediny. Cestou nosičia dva razy zaostanú, spustia nosidlá, popľujú a potrú si dlane. S nimi spolu zastáva i celý sprievod. Oddýchnuc si, idú ďalej. Keď prídu na cintorín, ukáže sa, že skutočne hrob nie je ešte celkom vykopaný. Hrobár ešte stojí v ňom, vyhadzujúc z neho zem.

Aký to tichý, útulný cmiter! Ako krásne je osvietený jasenným slncom! Ohradený je živým plotom, v ktorom malinovky robia si hniezda. Tu rastie i moroška, ktorú chlapci si trhajú a jedia, i polozrelú. Je to ani veľká zapustená záhrada, kde všetko rastie svobodne. Vnútri jest ribizlie, hrušky, z ktorých jedna je vysoká, ako pekný dub. V prostred cmitera je alleja, kde vetve líp prepletajú sa medzi sebou a tvoria dlhú besiedku, v tieni ktorej v lete starci prídu si vykúriť fajočku i dve. Miesto, ktoré mrtví ešte nezaujali, zarástlo vysokou trávou, veľkolepým bodliakom, nad ktorým lieta bezčíselné množstvo bielych motýľov. Slnce pečie, svrčky treštia, zlatisté muchy lietajú v lúčach slnca. Všetka tišina je plná života, v ktorej ako by sa odrážala posledná radosť mŕtvych. V žilkách jasno-červeného maku ako by presvitala tichá šťava zeme.

Rakev postavili vedľa hrobu, v očakávaní, že hrobár dokončí svoju robotu. Chlapec, ktorý niesol na palici krucifix, vopchal ho do zeme pri samej hlave mŕtveho, kde stojí farár a číta modlitbu. Všetkých prítomných interessuje hĺbka hrobu, sprevádzajú očima vyhadzovanú zem. Keď sa obrátili, farár s kostolníkom už bol odišiel a okolo rakve stojí iba rodina, čakajúca, kedy bude možno spustiť rakev do hrobu.

Konečne hrob je hotový. Hrobár vyšiel z neho.

— Dosť hlboký! Pravda? — hovoril jeden z tých, čo niesli mŕtveho.

Všetko pomáha spustiť rakev. Ach, starcovi Lacourovi dobre bude tu ležať! On miloval zem, a zem milovala jeho. Budú sa snášať. Vyše päťdesiat rokov, čo sa poznali. Od prvého dňa, keď bol sa chytil kopať. Ich priateľstvo nemohlo sa ináče skončiť. Zem musela ho prijať a zachrániť v sebe. A jaké krásne miestečko sa mu dostalo! Nebude ho nikto znepokojovať, najviac ak ľahkonohé vtáčky budú skackať po jeho hrobe. Preleží v tom kúte mnohé, mnohé roky, a nikto neznepokojí jeho kostí, lebo v Courbelle nemrú často, a miesta jest ešte veľmi mnoho. Mladí ostarejú a po poriadku uľahnú tu; budú tiež mať mnoho miesta. Dobre je tu, pod lúčami slnca, stred dedinského priestranstva.

Pristúpily deti: Catherine, Antoine a Joseph, a vezmúc po hrsti zeme, hodili ju na rakev. Jaquinet natrhal červeného maku a hodil ho tiež. Potom rodina šla domov. Z poľa vracaly sa kravy a ovce. Slnce sadalo. Skoro nastala teplá, jasná noc a skoro uspala dedinu.

Preložil Javor.