ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je máj. Obloha je zatiahnutá šedohnedými oblakmi, miestami tmavšími škvrnami. Vyzerá, ani čo by ju zamazal nezručný maliar. A prší. Prší drobný, hustý dáždik, cez ktorý okolité vrchy prezerajú, ani keby ich zastierala riedka hmla.

Do izby mi vojde Mišo Pukáč z Hrabovca, len tak neženírovane, bez klopania, s bičom v ruke a s mokrým čiapčiskom na hlave.

— No len keď som vás našiel. Aby ste šli naskutku k žene Jura Pašku.

— A čože jej je naraz tak náhlo? Veď je tá už zo dva týždne chorá.

— Veď chorá, chorá. Lenže Ondro Kocúr Jurovi natutulíkal, že by mu pohreb drahšie vyšiel ako doktor, nuž preto poslal po vás.

— Mišo, to je dosť neistá špekulácia.

Pukáč drgol plecom: — Už sa len pridá, že dajedného i vyliečite. Nuž idete, či nie?

Pozrel som von oblokom: pršalo husto, drobno, vytrvalo. Hodil som starý ošúchaný gumák s kapucňou na seba a šiel modliac sa cestou — poviem pravdu — diablov ruženec, že ma môj priateľ Juro Paško v takéto časy preháňa. Pravda, keby bola pohoda, nebol by po lekára posielal, lebo vtedy by každý záprah v poli robil. Uvelebil som sa v malom drabinovčeku na truhlici prikrytej mokrým kobercom a vytiahnuc kapucňu hore, sklonil som hlavu a pozeral na zašpinené dosky pod nohami. Z kapucne najprv len kvapkalo, o chvíľu mi tieklo cícerkom pred nosom. Mišo vyskočil na voz a podrmajúc vôdzky zavolal: — Hijo, brna! — Koníky sa dali do kratučkého, pomalého trapu.

Už sme na konci mestečka. Obzrel som sa nevdojak na vilu Alexovcov, i zazrel som za záclonou chutnú Ruženku. Ešte som sa i obzrel za ňou. Zrejme vyzerá niekoho. Iste pána nadporučíka Jaroslava Dvoráčka, ktorý v takýto čas, po cvičení, chodieva domov. Každý vedel, že chodí za Ruženkou a že z toho chodenia i niečo vykvitne. Rozmýšľal som o ich pomere, a či sa už ozaj bozkali a kde a ako?

Doma bolo tento manéver ťažko previesť, lebo Ruženka má malú sestričku a brata, ktorí ešte nechodia do školy a každý skúsenejší človek vie, že takéto sestry a bratia tvoria v podobných prípadoch temer neprekonateľné prekážky. Dáš im šesták, aby si išli cukríky kúpiť? Vezmú ho vďačne, ale vraj pôjdu len neskôr, keď pôjde aj Marka do sklepu. Prejdeš do druhej izby? Ide za tebou nielen tvoj život, tvoja Ruženka, ale aj títo nepriatelia ľudského pokolenia. Jaroš, ako skúsený vojak, poznal mnohé podvody a tu i tu sa mu podarilo dostať aj von Milinku alebo Ivanka, ale len preto, aby počul ich kvílenie v pitvore. A pustiť sa do vážnejšej operácie s tým povedomím, že ti každú chvíľu môže udrieť nepriateľ do chrbta? Tak si prvý bozk jeden nadporučík iste nepokazí!

Nemali iné miesto k nezabudnuteľnému aktu ako záhradu. Ale záhrada bola ešte mladá, stromy v nej riedke. Jediný použiteľný kútik, kam nebolo vidieť ani z domu ani z cesty, bola orgovánová a jazmínová chrasť pri plote, stojacom oproti ulici. Akú stratégiu lásky vyvinula Ruženka, aby práve vtedy musela ísť po kvety, keď išiel popred ňu Jaroš, to by len Venuša, priateľka milujúcich, vedela porozprávať.

A ako bolo milo v tej záhrade! Veď bol máj! Všetko kvitlo, voňali orgovány a to falošné májové slniečko predsa len blyslo na kvety vyšperkované dažďovými perličkami. V ľahkej blúzočke, ktorej rukávy pekne kreslili okrúhlosť pliec, vbehla šikovnými nôžkami Ruženka do záhrady a obzrela sa obozretne ako Sioux Indián,^[1] či sa neblíži odniekiaľ nejaký nepriateľ. Nie! Pozerá tými hnedými očami túžobne do diaľky, odkiaľ má prísť ten, ktorého čaká, ale ktorému nechce ukázať, že ho očakáva. Ide. Už je pri šrankoch záhrady. Ruženka sa obráti k ružovému kríku a naťahujúc ruku hľadá puky na vyšších konároch. Takto sa lepšie uplatní jej pekný driek s peknou vlnitou čiarou pŕs. Či to ozaj Jaroš vidí?

— Ruce líbám, Růženko, — zvolá za šrankami veselý a ach aký milý hlas. Rozumie sa, že sa Ruženka zľakne a že ukrutne nadá nepozornému mladíkovi, že ju tak nastrašil.

— Bože, ako som sa vás zľakla, — zvolá s chutným strhnutím sa.

Netrvá to dve minúty a Jaroš sa už obchádzkou prikradol do záhrady. Musel obísť dom, aby ho Milinka a iní jeho nepriatelia nezbadali.

Môj záprah sa skrútil z hradskej na poľnú cestu, ktorou sme sa cez hájik a lúky mali dostať do Hrabovca. Pravdaže, poľná cesta nebola prvotriedna a najmä cez háj bola samá skala, výmole, koľaje až bieda. Dážď prestal. Už len tu i tu padla kvapka na moju kapucňu, ktorú som preto zhodil z hlavy. Slniečko rozrážalo oblaky, trhajúc v nich dlhé, stále sa zväčšujúce škáry. Smiala sa mi vyumývaná jarná príroda. Tráva sa leskla vlahou a v bielo zakvitnutých tŕňoch a v ružových lôhoch už začali preskakovať a čvirikať vtáčiky. Bolo milo — človek sa tešil, že žije — ako Jaroš a Ruža stáli proti sebe a dívali sa žiadostivými očami na seba. Celú ich bytosť prechádzalo elektrické fluidum lásky, nevedeli — čo riecť.

— Pekne je, — bolo všetko, čo vedel zašepkať Jaroš.

— Kvety kvitnú a orgovány voňajú, — ustálila trasúcim sa hlasom Ruženka a mimovoľne obrátila kroky k jazmínom a orgovánom. Jaroš kráčal ticho po jej boku.

Vošiel som so svojím vozom do hája. Smreky voňali, až zadúšalo. Ich konáre skoro úplne kryli cestu cez lesík. Ach, ako je tu teraz dobre, zavzdychol som hlboko vdychujúc príjemnú vôňu. (A zapálil som si cigaretu.)

čo len ten Jaroš s tou Ružou v tom voňavom kríčí vykoná? Iste ju vyoblápa a vybozkáva. Stoja oproti sebe. Růženko drahá, šepká dojate Jaroš, jak tě mám rád, i vystrie k nej ruky. Dievča so sklopeným zrakom podišlo ešte bližšie k nemu. Naraz obrátila blaženú tvár dohora.

— Tisíc hrmených, — zvolal som, a chytil sa za bok. Voz trepol dolu jedným skaliskom, pričom ma hodilo o drabinu. „Chlape, daj si pozor, lebo prídeš o rebrá!“ — Mišo, sakramentsky poháňate, veď tu človek príde o život. Zavolajte, keď prídeme zase na také miesto!

— Dobre, skríknem, keď bude zle.

Ruženka obrátila svoju blaženú tváričku k Jarošovi a podávala mu svoje čerstvé červené ústa.

— Tak, máš mně ráda, zlatoušku, máš? — šepkal a oblapil ju okolo drieku.

— Huop! — zareval Mišo a už nízke smrekové konáre zmietli čiapku z mojej hlavy a poriadne ma pohladili po tvári. Zozbieral som čiapku a utrel si do nej zmáčanú tvár. — Eh, je to za cestisko tadiaľto!

— Veru je to zaslúžené, tmoliť sa takto, — potvrdil Mišo.

Pozrel som pred seba, či už nehrozia nablízku konáre. No nebolo nič vidieť, len koniec lesíka už presvital.

Nuž Jaroš oblapil Ruženku okolo drieku, dumal som ďalej. — Máš mne ráda? — šepkal zajakajúcim sa hlasom. — Nevypovedateľne ťa ľúbim, ty môj milý, drahý, — i položila mu ruky na plecia a oprela hlavu o jeho prsia. Jaroš jej chytil briadku a dvíhal tvár nahor, skláňajúc svoju, aby bozkal tie drahé, zlaté pery.

— Ho, hohohó! no toto už ozaj všetci čerti vymysleli, — zavolal Mišo, váľajúc sa na mokrej lúke popri mne, tiež sa na tej istej lúke koprekajúcemu. Voz padol do hlbokého výmolu na ceste a prevalili sme sa. No nič sa nestalo. Zozbierali sme sa a išli sme teraz už cestou vedúcou vydratou lúkou ďalej. Tu i tu vybehol Mišo na lúku s koňmi i uháňali sme po nej ani po koberci. Hoj, aká je to radosť. I kone potriasali chlpatými hlavami a veselo uháňali vopred.

Ako je tu radostne, myslel som si a očami hltal jarnú prírodu okolo seba. Aká utešená je čerstvá zeleň stromov, aká nežná, panenská! Aké sú krásne tie bučinou a smrekmi prerastené skaliská! A obloha skrášlená teraz už riedkymi, bielymi oblakovými záclonami, aká je čisto belasá. Museli ju celkom znova zafarbiť tí skvelí bambínovia z Raffaelovej Sixtínskej madonny^[2] a teraz sa koprekajú od radosti, že sa to tak vydarilo na oblakových perinách.

Došli sme do Hrabovca. Vošiel som do Paškovho domca a obzrel jeho ženu. Mala nebezpečný zápal pľúc, ktorý už bol po kríze. — No, Juro, nebojte sa, nič jej nebude. — Juro povedal, že veď sa on veru nebál, ale to iní vždy čosi zháňajú.

— Juro, to myslíte, že ma ani veľmi súrne nebolo tu treba?

— Nuž, keď ste už tu, poraďte aspoň, čo je s našou kravou, keď ste doktor.

Rozumiem sa natoľko do zverolekárstva, že s úplnou istotou rozpoznám choroby u rožného dobytka. (Podľa mojej teórie.) Podľa mojej teórie môžu byť pri rožnom dobytku dve choroby, alebo je chorá krava zdutá, alebo zožrala klinec.

Išiel som s Jurom do maštale. Krava nebola zdutá, ergo:^[3] zožrala klinec. Povedal som Jurovi tento svoj poznatok. Nerobil na mňa dojem, že by som mu bol imponoval, lebo som ho počul, ako rukou hodil a zamrmlal: — Kôň Kristov. — Mohlo sa to vzťahovať na kravu?

Keď mi Juro vyplácal za návštevu, rozprával o tom, ako kadejakí naničhodní ľudia len nemilobohu zadarmo berú peniaze od druhých. Dal som mu zapravdu, že veru takých lotrov je hodne. Juro sa ma pýtal, či by sa jeho žena bola aj bez mojej návštevy vyliečila? Ubezpečil som ho, že celkom iste. Chcel som mu totižto spôsobiť radosť. Na to Juro začal nešeredne nadávať na svojho suseda Ondra Kocúra, že je to jedna naničhodná mršina, že ho pán boh musí skárať, lebo ľudí len do škody ženie.

Zasmial som sa a sadol som si na lavičku pred domom, dokiaľ kone obriadia. Okolo mňa zobali husi a ufúľané, ale tučné červené detváky sa z bezpečnej diaľky dívali na mňa, ako keby prišla do dediny komédia. Oproti bolo staré humno a cez jeho škáry vytŕčali daktoré z detí palušky na mňa a blýskali svojimi okálikmi, kritizovali ma veľmi. Nevedel som ich prilákať k sebe, len jedno dievčatko prišlo a vytiahnuc prst z úst, prijalo nový lesklý šesták, ktorý potom všetky múdro obzerali. V tomto mihaní obrazov sa mi vše zjavila Ruženkina tvár, ktorá podáva roztúžene svoje ústa milému. Ako na futuristickom obraze som zazrel vše jej hladké líce, vše veľké oko, vše pekné poprsie a už mi do toho vbehla či kura, či pes, či niektoré z detí odháňajúc chutné zjavenie.

Nazad šiel so mnou Juro, ktorý nechcel zveriť peniaze za medicínu na Miša. Tí dvaja sa museli poznať.

Cestou sme si rozprávali ja o Katke a Juro o krave, čo niekedy dosť smiešne dopadlo, lebo obkladky, ktoré som kázal klásť Katke, chcel Juro krave dožičiť a mladú trávu — málo chýbalo — skoro Katka dostala za pokrm namiesto kravy.

Medzi takýmito okolnosťami som so žiaľnym srdcom musel nahliadnuť, že Ruženka a Jaroš zostanú nateraz bez prvého bozku.

Keď sme vošli do mestečka, díval som sa ostro na vilu Alexovcov. Posledný oblok do záhrady bol otvorený. Z voza som videl tento obrázok: Na stolíku bola vo váze ohromná orgovánová bukréta. Medzi záclonami stál Jaroš a držiac Ruženku okolo drieku, bozkával ju o dušu spasenú. Z jednej ich strany stála Milinka, z druhej Ivanko a držiac v rúčkach čokoládové štanglíky,^[4] dívali sa na nich zbožne.