Film

Konečne umĺkly svetlá. Na striebornom plátne zjavil sa názov kusu: TOVÁRŇA.

Ľudia sa vrteli na stoličkách. Kino bolo len zpolovice plné. Trochu údivu sedelo v očiach každého pri nasledujúcom nápise: Produkcia: ŽIVOT.

Viacej nič. Ani obvyklé uvedenie hercov a režisera. Nič. Rozmýšľať nebolo kedy. Film už bežal.

*

Obraz 1. Panoráma. Panoráma údolia a hôr. Podvečer. Hory na západe sú ani obrovské oltáre nejakého pohanského boha, z ktorých šľahajú k výšinám plamene, zapálené slncom už agonizujúcim.

V údolí fabrika. Obrovské kominy dvíhajú sa do nebies, pece hučia, vagóny lanovej dráhy bzučia ako včelky, lokomotíva prská, každý atóm tohoto nesmierneho celku ako by pracoval, bil sa a ruval tempom, ohromným tempom ničím sa vyrušiť nenechajúcim, víťazne napredujúcim, bezohľadne, krute, božsky…

Ako výsmech umierajúceho slnca, ako blesk udrie naraz do tmy svetlo, ožiarujúce celé okolie — Slnce zo zeme vychádzajúce. To železo lejú. Motív zo symfonie práce.

Obraz 2. Slnce sa smeje. Ohromná budova. Budova sa zväčšuje, už je mimo dosah ľudských očí, blíži sa nesmiernou rýchlosťou, už z nej videť len bránu, obrovskú bránu, už len nápis, nápis, ktorý, tyranizujúc plátno, bije do divákov: DNES SA POTRAVINY VYDÁVAŤ NEBUDÚ. Nápis sa vzdiaľuje, zjaví sa opäť brána, pred ňou človek, hneď dvaja, traja, piati… nesmierne množstvo začiernených, zašpinených postáv.

Obraz 3. Zúfalosť otriasa celý zástup. Bezmocné výkriky sa ozývajú, najprv tlumené, potom vybuchujúce elementárnou silou, ako bomby, mlátiace do presýtenej atmosféry. NEMÁME ČO JESŤ! NAŠE DETI HLADUJÚ! BANDA, ZLODEJI!… ŽRAŤ NÁM DAJTE. ŽRAŤ, ŽRAAAŤ…! Ženy výskajú, huckajú, povzbudzujú mužov, nevedia k čomu, k niečomu hroznému, strašnému. ONI TOHO NAKRADLI DOSŤ, ALE NÁM NEDAJÚ! NA NICH, NA NICH!

Obraz 4. Muž skočí pred bránu. Chrbtom zakrýva nápis, blíži sa už je obrovský, ústa jeho zaplňujú celé plátno, ústa so špinavými zubmi, ústa nenávisťou skrívené, ústa revajúce: ROBOTNÍCI, POĎME SA PODÍVAŤ DO ZÁSOBÁRNE!

Nesmierna hlava zástupu bleskovite sa vzpruží. A echo sa valí davom, ako vlna, vlna hotová rozdrúzgať všetko, čo sa jej do cesty postaví. POĎME, POĎME!

Obraz 5. Menšia budova. Zásobáreň. Pred bránou stojí strážca. Hudba zúfalých nôh sa už ozýva. Zjaví sa prvý robotník, druhý tretí, piaty…, nesmierne množstvo zašpinených, začiernených postáv. Strážca skočí dnu a zavrie bránu. Mozoľnaté päste padajú na bránu. Na železo nimi kované, formované, uliate, na dieťa svoje, ktoré sa vzpiera vôli rodičovskej. Márne, márne!

A hlas, reprodukujúc vôľu OSUDU, reve: K RIADITEĽOVI!

Obraz 6. Vnútro zásobárne. Ruka dvíhajúca sluchátko, ústa hovoriace do telefónu. Halo, četnícka stanica! Halo, pán kapitán, pošlite k riaditeľskej budove všetkých vašich mužov. Ale nič tak zvláštneho. Menšia revolúcia…

Obraz 7. Ruky, dvíhajúce kamene, palice, kyjaky, rozbité železné konštrukcie, všetko, všetko, čo sa im do cesty postaví a nohy, nohy neúprosne, krute napredujúce.

Obraz 8. Riaditeľský palác obklopený zástupom. Rev stupňovaný zdvihnutými rukami, v ktorých sa chvejú kamene, kyjaky, kusy želiez. CHLEBA NÁM DAJTE! JESŤ! JESŤ! Svaly do maxima vzpružené chystajú útok na bránu. Brána sa roztvorí. Vyhrnie sa 20 četníkov s namierenými puškami.

Dav ustupuje, váha, reve. Vztek lúdi slzy z očí, slová, výkriky chrlia krv. Robotníčky výskajú, dráždia, povzbudzujú. Blížia sa k četníkom. Zdá sa, že čas zrodenia sa SMRTI je blízky.

Obraz 9. Riaditeľská kancelária. Ruka držiaca sluchátko, ústa hovoriace do telefonu.

Halo, rýchle, slúžňovský úrad. Čím najrýchlejšie prosím. Halo, Karol drahý, príď, prosím ťa, okamžite. Robotníctvo sa vzbúrilo. Ty máš moc nad nimi. Teba si vážia. Poď, riaditeľ a ostatní ušli; je to niečo veľmi vážneho!

Obraz 10. Zaplače siréna. Zprvu pomaly, ticho, kvíliac, potom už silnejšie, čím ďalej, tým viacej výska, hučí, reve, REVE. V žilách stydne i vrie krv. Siréna hučí ďalej, už energicky, povzbudzujúc. V očiach smeje sa strach a plače smäd po krvi.

Obraz 11. Blízka dedina. Zdiaľky počuť sirénu. Slabo, ale predsa hrozne. Učupené domčeky apaticky sa dívajú na svet. Vo vrátach, pri dverách, pred bránami stoja ľudia, hlúpe, blbe, ľudsky očakávajúc niečo, niečo čo je mimo dosah monotónnych fantázií.

Ulicou preletí kočiar slúžneho. Len obrovský chumáč prachu ostáva po ňom. Pomaly sa usadzuje. Siréna už reve, REVE, neúprosne bičuje nervy do zbláznenia… PRESTÁVKA. Čokoláda Orion. Bufet. Cukríky, škrieka chlapček. Ľudia pomaly prichádzajú k sebe. Niektorí idú von, iní ostávajú. V piatom rade sedí blondínka. Pri nej partner. Nervózne stíska vo vrecku svarené už mentolky, uvažujúc tom, či ju má ponúknuť, alebo nie. Vidíš, drgne do svojho muža tučná údenárka v lóži. Hovorila som ti, poďme inde. Ale ty nie, nie. Ani mená hercov neuviedli, prosím! Predavačka u Baťu melancholicky vzdychá. Keby v tom hrala aspoň Greta Garbo, alebo Ramon Novarro, tak ešte. Zprávodajca soc.-dem. novín, vyťahujúc z vrecka dokaličenú egyptku, mieri do foyeru. Súčasne medituje, zapaľujúc cigaretu. Nejaký avantgardistický film. Rozhodne. Možno Soviet. Sovkino Moskva. Hej! Ale, že cenzúra… Z toho kuká úvodník. Boľševická propaganda. Odpľuje. Somárstvo, hovorí spisovateľ a blazeovane kríviac rty, myslí na bravčovinu s knedlíkom a kapustou, čiže na dnešnú svoju večeru. Robotník v druhom rade zasa na najbližší „Rudý deň“ a rozhodne sa, že ponesie standartu s nápisom „Žrať nám dajte, žrať…“

A už cengajú. Ľudia zaujali svoje miesta. Už ich musí zaujímať najbližší program. A potom zmĺkne všetko, vrtenie na stoličkách sa obmedzuje, lebo film už zasa beží ďalej…

Obraz 12. Pri bráne riaditeľského paláca. Četníci stoja, ako predtým. Jeden z nich buchne do pŕs robotníčku príliš vyzývave sa chovajúcu. Tá mu napľuje do tvári. A už letí od chrbta kameň čousi rukou hodený, zasahujúci četníka. Nastane tichosť. Ako keby ruka OSUDU, toho veľkého originálneho komponistu, bola do svojej najnovšej skladby vpísala Generálnu pauzu. A v tej hlúpej, blbej tichosti, tak smiešne, tak nijako zvučí dvojslabičné slovo, z úst veliteľa vychádzajúce: PÁĽTE!

Obraz 13. Videť padajúcu ženu, zasiahnutú do hlavy. Vytryskne krv, krv… A vôňa krvi je taká pikantná, tak dráždi. Dav sa pohne. Ako keby od chrbta mlátil niekto doň ohromným bičom. Čo je dvadsiatka trasúcich sa ľudí proti davu, davu rozbesnenému, rozzúrenému, urazenému?! Četníci ustupujú, ale nemajú už kedy. Obraz sa ohromnou rýchlosťou blíži, videť len nohy, nohy klesajúce a nohy, nohy prichystané na šliapnutie, nohy, do ktorých vstúpila SMRŤ, veľká kráľovná, nohy bezohľadne, krute napredujúce.

Obraz 14. Brána riaditeľského paláca. Mozoľnaté päste naplnené pomstou, padajú na ňu. To už nie je železo, to je obyčajné, sprosté drevo, to neodolá a predné voje valia sa rozbitou bránou do budovy, ako vlna obrovskej sily, hotová rozdrúzgať, rozbiť všetko, čo sa jej do cesty postaví.

Obraz 15. Pred budovou sa zastaví kočiar slúžneho. Tento hbite, bez strachu vyskočí. Kone však skáču, plašia sa. Slúžny sa zastaví. A niekto sa ohromne smeje, ba rehce sa víťazne, neúprosne, krute… Chachacha!… Dve muchy jedným úderom…

Obraz 16. Riaditeľská kancelária. Inžinier v ruke s revolverom. Čaká, dívajúc sa na dvere. Tie márne odporujú. Už sú rozmlátené. Vrazí prvý robotník, druhý, tretí, piaty… nesmierne množstvo začiernených, zašpinených postáv. Inženierova ruka klesá. Tá s revolverom…

Obraz 17. Ruka, ohromná, mozoľnatá ruka, držiaca revolver obrátený k obecenstvu. Výstrel. Trochu dymu.

Obraz 18. Povalený stôl. Pri ňom človek, ležiaci na zemi. Leží spokojne, neuvažujúc vôbec o tom, že lepšie by bolo ležať na diváni. Je ani spiaci. Len keby tú malú červenú dierku nemal na čele, z ktorej tečie krv, krv…

Obraz 19. Pred bránou riaditeľskej budovy. Slúžny hovorí zbytku, ohromnému zbytku davu. ONI ZATO NEMÔŽU. MÚKA NEDOŠLA! NEMOHLI VÁM DAŤ! ALE POTOM, ROBOTNÍCI, PRIATELIA, VŠETKO DOSTANETE, ČO LEN BUDETE CHCEŤ, JA VÁM TO SĽUBUJEM, LEN… Ako keby niekde ďaleko bol odznel výstrel. Slúžny sa trasie. Niekto zareve, POZDE! POZDE NAŇHO, TEN JE TIEŽ BURŽUJ!…

Obraz 20. Slúžny beží, zúfale beží. Za ním sa valí dav tempom pri práci osvojeným, ničím rušiť sa nenechajúcim, víťazne napredujúcim, bezohľadne, krute… Slúžny beží a zdá sa, že Strach pred smrťou má rýchlejšie nohy, než Pomsta, dychtiaca po ukojení. Už sa blíži súsedná budova, už je ohromná, mimo dosah, už vidieť len bránu, bránu, ktorou trasúce sa telo muža hodí sa do budovy.

Obraz 21. Četnícka stanica. Kancelária. Ruka držiaca sluchátko, ústa hovoriace do telefónu. Haló! Mesto, vojenské veliteľstvo! Rýchle! Haló, tu četnícka stanica fabriky. Vyšlite sem celý pluk. Revolúcia vo fabrike. Jedného merníka zabili. Čím najrýchlejšie…

Obraz 22. Pohľad shora. Dolu skočí slúžny na schody a uteká hore. Za ním dav. Slúžny je už na poschodí, už sa chytá dverí, v tom ho odtrhne ruka, obrovská, mozoľnatá ruka. A už je tu druhý robotník, tretí, štvrtý, piaty a už sú palice, kusy želiez v práci a tempom víťazným a bezohľadne napredujúcim.

Obraz 23. Slúžny leží na zemi. Hmota. Robotník ho chytá za nohu. Druhý za druhú. Deľba práce. A ťahajú ho dolu schodmi. S prvého poschodia na prízemie je krátka cesta. Ohromné veselie, radosť, výkriky: VIDÍŠ, TAK S NIMI TREBA! A smiech, smiech, všetko rozbíjajúci smiech. Nuž, áno veď tá hlava, tá hlava, nedávno ešte pekne učesaná, tak hlúpe, blbe, smiešne skáče dolu schodmi.

Obraz 24. Pred bránou budovy. Práve vyťahujú slúžneho dvaja robotníci. Dav jasá, reve. Čo s ním? NA ŠÍNY! zareve niekto.

Obraz 25. Šíny fabrické. Okolie. Zjavia sa dvaja robotníci so slúžnym. Položia ho na šíny. Pekne, jemne, aby sa mu nič nestalo. Priviažu ho.

Obraz 26. Slúžny zblízka. Má rozbitú hlavu. Nemôže zato. To tie schody. Ústa trocha otvorené. Prsia sa dvíhajú a klesajú ešte. Ešte. Ešte žije.

Obraz 27. Dav okolo slúžneho. Niekto prinesie ohromný kameň. Položia ho na slúžneho. Nuž áno, načo dýcha? Z úst sa mu blyští zlatý zub, hrajúc si so slncom. Niekto doň kopne. Zub vyletí. Chytí ho a uteká preč.

Výkriky, túžiace po poslednej atrakcii, sa ozývajú a búšia elementárnou silou do rozbesnených smyslov. PUSŤTE LOKOMOTÍVU!

Obraz 28. Lokomotíva od chrbta. Pomaly sa rozkuráži. Ohromný pohľad na šíny, bežiace hadovite, niekam do diaľky, stretávajúce sa pravdepodobne len v nekonečne. Okrem toho videť ešte bod niekde v diali, kde sa už šíny pre ľudské oči schádzajú. A neďaleko toho istého miesta videť i mnoho iných bodov, ináč položených, tak maličkých, že by to mohli byť ľudia. Tam bude pravdepodobne najbližšia stanica lokomotívy. A lokomotíva už beží, letí, tempom, ohromným tempom, ničím sa vyrušiť nenechajúcim víťazne, krute napredujúcim. Haha… POSLUŠNE HLÁSIM, PÁN PREDNOSTA, MIMORIADNY VLAK UŽ DOŠIEL…!

Obraz 29. Pred riaditeľským palácom. Extázia je preč. Rodia sa znova ľudia, ktorí nevedia, čo majú robiť. Mnohí idú domov. Ozývajú sa výkriky: DO ZÁSOBÁRNE! Dav váha, dav sa trasie, dav sa bojí. A to je niečo strašného, keď toľko ľudí schopných k vraždám sa bojí.

Nevedia, čo majú robiť, nevedia, čo majú robiť, nevedia, čo by mohli ešte robiť…

Obraz 30. Hradská. Smelo, hadovite bežiaca. A po nej sa valí nesmierne množstvo vojakov s bodákmi (s ktorými sa hrá slnko) a príslušnou zásobou streliva. A valia sa víťazne, krute, bezohľadne, božsky, ako vlna, obrovská vlna, hotová rozdrúzgať všetko, čo sa jej do cesty postaví, hotová k pomste, ktorej hymnou je tiež večné, nikdy asi, Bože, zo života ľudského nevyhynúce, OKO ZA OKO, ZUB ZA ZUB, ŽIVOT ZA ŽIVOT…

(Koniec.)

A obecenstvo sa potom roztrúsilo. Niektorí išli domov, iní zapadli do reštaurácií, do kaviarní.

V nasledujúcich dňoch vzali film s programu. Dodatočne ho zakázali, hoci nebol ani produkciou sovietskou, ale domácou.