Tkáčstvo

Od Pavla Križku.

Ako každý jednotlivý človek záleží nielen z duše, ale i z tela a jeho výkony patria, nakoľko myslí, do sveta duševného, a nakoľko telom pracuje, do sveta hmotného, tak i celé národy, veľké to súhrny jednotlivých ľudí, žijú a pohybujú sa súčasne i v duševnom i v hmotnom svete a ich skutky a činy delia sa hlavne na tieto dve čiastky.

I náš slovenský národ poddaný je tomu istému zákonu a spravoval sa — chtiac nechtiac — ním od svojho počiatku, postupujúc od najjednoduchejšieho spôsobu svojho živobytia krok za krokom až po tú výšku kultúrnu, na ktorej ho dnes vidíme.

Pokrok vo vývine dial sa len pomaly a šiel prirodzenou svojou cestou bez všetkého hrmotu; Slovák neurážal ani cudzí svet hlukom, ani nestal sa nápadným svojim vlastným synom prílišnými skokmi, a preto i nie div, že zostal starodávnym národom a spisovateľom celkom neznámym a nepovšimnutým a jeho vývin jeho vlastným synom tak každodennou vecou a tak nepatrným, že ho písmom nezvečnili, ani svetu na odiv nikdy nevystavovali. Bystrí umom, ale tichí duchom Slovania a Slováci zdali sa preto cudzincom ľudom nevzdelaným a tým, ktorí učili sa len od nich žiť po ľudsky, „buta tót“-mi.

Sami naši otcovia, ba mnohí ešte i z našich vrstovníkov domnievali sa a veria, že náš slovenský ľud je a bol od akživa v skutku hlúpym a nevzdelaným a robili to i robia títo oslepení cudzinou a neprajnými nám hlasmi, tamtí však zčiastky vo svojej skromnosti a zčiastky i preto, že neprizreli sa bližšie svojmu ľudu a nevnikli hlbšie do jeho životných pomerov.

O starodávnej, samorastlej a samobytnej kultúre nášho slovenského ľudu nemáme posiaľ písaného dejepisu, no prehojný materiál k nemu zachoval nám sám náš ľud vo svojej reči a vedľa nej i v mnohej — chvála Pánu Bohu — posiaľ ešte živej starine, i príde čas, že spracujeme i tento materiál a budeme môcť zahanbiť našich utrhačov a neprajníkov.

Vrelí priatelia a úprimní synovia slovenskí pokúsili sa už objasniť duševnú stránku slovenského ľudu a byvší sami vychovancami humanistických škôl a ľuďmi prevažne ideám oddanými a slúžiacimi, venovali všetci svoju pozornosť iba duševným výkonom a dielam slovenského ľudu, sbierajúc a vydávajúc jeho piesne, povesti, porekadlá, povery, hry a obyčaje. Touto prácou osvietili dávnu našu minulosť s jednej stránky viac než prvotne sami mysleli. Naduté „buta“ utrpelo tým už veľkú štrbinu, lebo tie poklady nám už nikto viac neodorie, ani nezakope a nielen Slovania, ale i inorodí spravedliví ľudia menia svoje nepravé a neprajné úsudky o Slovákoch ku nášmu prospechu. Odvečná, nad naším národom zaľahnuvšia tma začína ustupovať a prepúšťať svoje miesto svetlu.

Ale ľud náš slovenský nežije len v samých ideáloch, totiž povesťach a piesňach, lež život jeho má i druhú, hmotnému svetu patriacu stránku a i tejto venoval a venuje nielen svoje telesné sily, ale i svoj um, a práve táto stránka jeho života zostala až priveľmi dlho celkom nepovšimnutou.

No realistický prúd nášho času zrodil roku 1887 turčiansko-svätomartinskú výšivkovú výstavku a ňou osvietily prvé lúče slovenský ľud s tejto strany. Výstavkou tou bol daný neodškriepny dôkaz, že je Slovák i v hmotnom svete nie bezumným a spuchrelé „buta“ stalo sa smiešnejším pred opravdu vzdelanou cudzinou. Slovenské výšivky, slovenská práca našla uznalosť, vzbudila zaslúžený obdiv a otvorila si cestu v svetovom obchode pod svojím vlastným menom.

Výšivky sú však len jedno malé pásemko vo veľkej tej osnove, ktorú menujeme životom; tento sám je tak mnohostranným a tak složitým, že treba nám ešte mnoho takých čiastok vyviesť na svetlo z ich skromných útulkov, ak chceme všestranne poznať ľud a národ náš slovenský a utvoriť si správny úsudok o jeho bytnosti i o jeho dávnej minulosti, a ak si prajeme obznámiť s ním Slavianstvo a iné národy.

Veľká to stavba, ktorú nám treba vybudovať a veľa materiálu treba ku nej prihotoviť a nasnášať, i chyťme sa teda do práce a snesme ho so všetkých strán našej domoviny na hromadu, aby umný syn slovenský mohol svojím časom dovŕšiť dielo dôstojné národa slovenského.

Dúfam, že dľa skromných svojich síl tiež prispejem ku stavebnému materiálu, keď opíšem jeden zo slovenských samorostlých priemyslových odborov, totiž tkáčstvo, ktoré je v našom slovenskom ľude vzdor terajším veľkým priemyslovým závodom a mimoriadne ľahkej premávke ešte až posiaľ tak rozšírené, že sotva jesto slovenskej obce, kde by nebolo známym a pestovaným.

Bez pochyby stalo sa tkáčstvo práve pre túto svoju rozšírenosť zjavom takrečeno každodenným, prostému ľudu iba prácou užitočnou a potrebnou, ale z iného ohľadu celkom ľahostajnou, a vzdelancom slovenským vecou neznámou a preto nepovšimnutou. Mne vidí sa byť tento slovenský priemysel podobným skromnému kvietku, ukrytému v hustej tráve a preto i málo kým povšimnutému.

Mnohí ľudia považujú tkáčstvo za prácu čisto mechanickú, bárs Doležal už na začiatku tohoto storočia písal vo svojich veršoch: „Zamyslení tkáči, jak hrubí tak hladší“, kto však toto remeslo bližšie zná, ten vie i to, že ono potrebuje nielen zručnosť, ale i bystrý um, ba k tomu ešte i — riekol bych — poesiu. O jeho etickej stránke a význame prehovorím pozdejšie, teraz predovšetkým opíšem veci a nástroje ku tkáčstvu potrebné a výrobky tohoto slovenského priemyslového odvetvia k vôli tomu, aby som soznámil s technickými tkáčskymi výrazmi i širšie, týmto priemyslom nezabývajúce sa obecenstvo a hlavne slavianskych vzdelancov.

Slovenská gazdinka, ako známe všetci, rada dorába ku tkáčstvu potrebné byliny, totiž konope a ľan. Už pri týchto bylinách zná a má Slovák pre jednotlivé odrody svoje vlastné názvy. Tak zove bezsemenné a prv dozrievajúce konope poskonnými, v Turci poskolnými, a druhé, semeno rodiace hlaváčkami i maternými. Z vytrhaných poskonných konopí robia gazdinky hrste, z hlaváček snopky. Dozreté konope a ľan močievajú v močidle, váľajú na tráve a potom usušené trepú na trlici a trojačke, záležiacich z nôh a trla, a češú na šteti, aby dostaly z nich ku práci potrebné vlákno. Čo na raz vezmú na trepanie pod trlo, to volajú hrsťou, dve hrste povesmom. Pri tejto práci odpadnú drevnaté čiastky sťa pazderie a najhrubšie vlákna, na ktorých lipí ešte niečo pazderia, tvoria zrebe, z nichžto dorába sa iba zrebnica, nie však i útlejšie a pravidelnejšie tkanivo. Pri česaní šteťou trieďa konope dľa jakosti na koncovné, totiž najhoršie, lebo z celého povesma strhnú sa oba konce, majúce od koreňa hrubé lyká a navrchu neodlučiteľný pazder, potom na zrebné, na pačiesky alebo pačesné a na tenké, ktoré sú najlepšie.

Dorobené trepaním a česaním vlákna tvoria kúdeľ a tú treba priasť na praslici alebo na kolovrátku. Kolovrátok bol za dávnejších čias obzvlášte v zámožnejších a prednejších slovenských rodinách značne rozšírený a ešte i našim starým matkám dobre známy; chudobnejšie ženičky potrebovaly a potrebujú ku pradeniu praslicu, ktorá záleží obyčajne z dvoch čiastok, z nichžto spodná menuje sa čakan, v niektorých krajoch i praslica, a vrchná kúžeľ. O túto ovije priadka svoju kúdeľ a skrúca z kúdele ťahané vlákna v nitku vretenom, záležajúcim z pierca, v Tekove štepky, (počul som túto čiastku menovať i brkom) a z malého kolieska. Keď je pri pradení nemožno vytiahnuť rovné množstvo vláken z kúdele, ale vyndú z nej i malé chĺpky alebo pazderky a urobia niť hrubšou, teda obratná priadka odstráni zubami tieto hľuzy a škvary. Aby priadky s chuťou priadly, dávajú im domáce gazdinky niečo pod zuby na poslinky. S vretien prevíjajú alebo motajú upradené nitky na motovidlo, a keď je určitý počet (v Tekove 60 nití alebo 20 tiselníc, okolo Žarnovice nečítajú niti, ale vždy iba tiselnice, z nichž každá má tri nite) takých nití namotaný, sviažu ho motúzom a tento sväzok volá sa pásmo. Dvadsaťštyri až do tridsaťdva pasiem tvorí už celé pradeno a obsahuje v sebe pradzu. I viac pradien dohromady menuje sa jednoducho pradzou, ktorú už potom dostane do rúk tkáč, alebo vezme do ďalšej práce sama domáca gazdinka alebo jej dcéra a tá je potom miesto priadky tkáčkou.

Tkáč rozhodí alebo rozčíta pradzu (totiž rozdelí pradená na dve čiastky) vedľa toho, koľko pásmová (totiž aká široká) má byť robota, aby mal dosť pradze nielen na osnovu, ale i na útok, a začne ku osnove určené pradená poriadkom (totiž jedno za druhým) zvíjať. Ku tomu cieľu vloží pradeno na zvíjačky, majúce na stĺpikoch spočívajúcu os, na nej štyri, šesť alebo i osem krýdel a na týchto tiež toľko priečok; pradeno leží na priečkach. Ku zvíjaniu potrebný je však ešte i kolovrat, ktorý tvoria stoličky, koliesko s kľukou, hlavou, osou, spicami a vencom, a dierkami i rezmi opatrené dubnice i staniciami zvané, do nichžto vkladá sa vreteno, na to navlieka sa cieva (v Tekove krnica) a na túto zo zvíjačiek zvíja sa pradza. Každá cieva čiže krnica má toľko návitku, koľko požaduje jedno pásmo v šírke a celá dĺžka z osnovy. Okolo Žarnovice zvíjajú chudobnejší ľudia pradená so zvíjačiek iba na klbká, keď nemajú krníc, alebo na valcovité drúčky, ktoré potom vyťahujú, aby mohli dať návitok na paličku. Túto prácu konávajú i chlapi, a síce s takou obratnosťou, že zasluhuje veru nemalého obdivu, bo znajú utvoriť z tenkých a útlych nití tak pevné teleso, totiž podlhovaté a v prostriedku deravé klbko, že sa udrží celé pri snovaní, krúťac sa stále na palici, až kým nezostanú z neho len malé nitky.

Nasúkané cievy dávajú na cievnik, záležajúci zo stĺpikov a paličiek, niekde i prútmi zvaných, klbká do klbečnice a konce z každej niti prevliekajú cez piestnik (totiž drevenú, piestu podobnú a obyčajne 32 dierkami vo dvoch radoch shora dolu opatrenú lopatku), aby ich mohli pripevniť na snovadlá. Tieto majú v prostriedku vretenáka, okolo neho štyri krýdla a medzi tými navrchu i na spodnom konci po jednej rozpiatej zubnici, dakde i zubným krížom nazvanej. Z cievnika snuje sa pradza na snovadlá, pri čom robia sa na oboch zubniciach vraty a na spodnej okrem toho i krížniky, aby každú nitku od súsedných oddelily hneď v osnove. Dohotovenú osnovu sberajú so snovadiel do venca, v Tekove do reťaze, a potom ju navíjajú na krosná.

Krosna záležia z dvoch prostopadných bočných čiastok, ktoré zovú sa stavy i steny, potom z priekom ležiacich a stavy spojujúcich klieští na spodku a z dvoch stuhiel v prostriedku a navrchu. Na prostrednej stuhle ležiaca obyčajne truhlík a nad ním niečo ku predku je sedlisko, obyčajne priekom cez krosná položená doska. Okrem toho majú jednoduché, gazdovské krosná i osnovný čiže horný, brušný a robotný čiže dolný návoj. Osnovný návoj leží v hlavniciach, brušný v rozštepoch a robotný v kruhoch. Tkáčske, remeselnícke krosná majú ešte i štvrtý, prsný návoj, lebo tkáči držia osnovu vo dvoch stanoch, tkáčky iba v jednom poli. Stany a pole označujú tú čiastku z osnovy, ktorá je medzi nitelniciami a prsným i osnovným návojom. Osnovný návoj má koleso s drevenými palcami, robotný koleso so železným vencom, na ktorom sú zuby, do nichžto padá malý styk, u tkáčov grackou zvaný. Miesto venca a styku je i odťahel v Tekove užívaný.

Ku navíjaniu potrebný je zubier, zvaný v Tekove „hrabce“ a deliaci osnovu na polpásma (v Tekove na hubky) a kruteľ, totiž neveľký drevený drúčik s motúzom, ktorým sa krúti osnovný návoj. O osnovný návoj pripevňujú osnovu do spodného zvratu vtiahnutým bíčikom, v Tekove okrúhlym ciepkom, ktorý vkladajú do návojnej páhy. Do druhého konca z navitej osnovy dávajú dve paličky zvané v Tekove širšími ciepkami, aby delily krížnice, totiž nitky jedna vedľa druhej krížom ležiace, a hlavu z osnovy delia na pasmá, aby mohli pradzu ľahšie navliekať do nitelníc. Ciepky sa odberajú, totiž poťahujú zavše od nitelníc ku osnovnému návoju; túto službu koná však i bico alebo hruška, závažie visiace na motúze alebo remeni, jehož konec je malým háčikom pripevnený v prostriedku o širšie ciepky.

Každá nitelnica má dve brcia a medzi týmito z tenkých, ale pevných, helvami zvaných motúzov záležiace očko a panôžky. Na vrchnom i spodnom brci sú spletené všetky panôžky do vrkôčkov, „aby sa očká nerozišly“. Vrchné nitelničné brcia visia na motúzoch, ktoré sú alebo preložené cez koliesko a priviazané druhým koncom na inej nitelnici, alebo pripevnené o bilce. Nad kolieskom a nad bilcom je paholok, totiž malé, na dvoch koncoch hlávkami opatrené a okrúhle drevce, ktorým možno nitelnice zvýšiť alebo spustiť nižšie, a paholok je motúzom pripevnený na priečke, dajúcej sa potisnúť i s nitelniciami napred alebo nazad. Do nitelníc navliekajú osnovné nitky dreveným háčikom. Na spodných brciach nitelničných podviazané sú buďto bezprostredne podnože, alebo najprv jednoduchá alebo i složitá (tkáči hovoria „tkáčska“) váha a na tej podnože; pri jednoduchej robote dve alebo štyri, pri složitejšej robote však niekdy až do 36 kusov. Z nitelníc alebo z váhy visiace motúzy neslobodno akokoľvek popriväzovať o podnože, lebo by bola práca s nimi nemožnou, ale musia byť popripevňované dľa zvláštnych pravidiel celkom správne, a táto práca volá sa podväz a je len obratnejším tkáčom dobre známa.

Medzi nitelniciami a brušným návojom visí na krosnách bidlo, majúce na korune, totiž na hornej priečnej čiastke pripevnené želiezka, ktoré kývajú sa v panviciach na stavoch pribitých. Z koruny visiace dve latky zovú sa pobočky a na nich je pripravená bidlica a príklop. Medzi bidlicu a príklop ukladá sa brdo, záležajúce z dvoch bíčikov, dvoch pobočkov a veľa duší, totiž z trstiny alebo z dreva nastrúhaných priečnych paličiek. Priestor medzi jednou a druhou dušou zovie sa brázdou a keď je daktorá duša vylomená, povstane z dvoch brázd v robote slepé oko, v Tekove daska.

Z nitelníc treba navliecť osnovu ešte i do brda a len potom možno ju pripevniť o plátenicu, druhým koncom v robotnom návoji paličkou zachytenú a navitú.

Takto navitú a na oboch zvratoch o návoje pripevnenú osnovu možno už tkať a druhá čiastka tkáčom rozhodenej pradze slúži za útok. Ku tomu cieľu nasúkajú z nej cievok, zvijú totiž pradená so zvíjačiek kolovratom na cievky a takto nasúkanú cievku dáva tkáč alebo tkáčka do člnka, majúceho okované pysky a dosť veľké pre cievku koryto, do nehož upevňuje sa duša (u tkáčov v banských mestách „cvak“, ako miesto bidlo „láda“ a miesto brcia „žinky“), aby sa cievka na nej voľno odvíjala.

Keď teraz za krosnami (vlastne v krosnách) sediaci tkáč alebo tkáčka vystúpi (to je: stupí na daktorú podnožu alebo podnože), rozdelí sa osnova na dve čiastky a medzi nimi povstane ziva (tento výraz počul som sťa bývalý suplikant kdesi vo Zvolenskej stolici, inde ho neznali, tkáči v banských mestách užívajú výraz „fach“), v Tekove podziva, alebo otvor a tade prehodí sa člnok, z nehož snuje sa útok. Keď je podväz správny a vystupovanie pravidelné, teda ziva dobre hrá (týmto výrazom označuje sa pravidelné zamieňanie osnovných nití, že totiž tie, ktoré boly navrchu, sostúpia na spodok a naopak, alebo pri istých druhoch tkáčskej práce že sú nitky vždy tam, kam riadne patria) a robota rastie. Aby sa nesťahovala a nedostávala pred bidlom po krajoch zuby, na to sú rozpinky (u tkáčov v banských mestách „šperutky“). Je-li pradza slabá alebo popretá, alebo keď je tkáčka neobratná a riad nie v poriadku, trhajú sa niti a tu potom robia tkáči tkáčske, ak tie nemôžu, teda krížové uzle, gazdovské tkáčky však tých neznajú a viažu potrhané niti na psie ucho zvanými uzlíkami, ktoré zas ľahko púšťajú (rozväzujú sa). Aby nekudlila sa osnova, totiž aby vlákna z nití visiace o súsedné niti sa nezachytávaly a tieže netrhaly, mažú tkáčky osnovu na stane šlichtou (tkáči „šlichtujú“), totiž z múky a zemiakových lupín urobeným riedkym mazivom.

Dohotovený kus menujú koncom a pozostavšie z osnovy a od kusa odrezané nite úrezkami.

Tkáčska robota je buďto hladká, buď činovať, buď dvíhaná alebo mečová, buďže ťahaná.

Hladkú robotu, totiž obyčajné plátno, obrusy a uteráky robia si gazdinky samy na dvoch podnožiach a ktorá zná vystupovať na štyroch, tá utká i činovať. Mečová alebo dvíhaná robota bola niekedy (ešte začiatkom tohoto storočia) i medzi obecným slovenským ľudom dobre známa a rozšírená a dostala svoje meno preto, lebo potrebovali pri tkaní i drevený, asi na dlaň široký meč, ktorým dvíhali niti, aby utvorily sa kocky na furme, majúcej okrašľovať oba konce na obruse alebo uteráku miesto ručných výšiviek. Ťahanú robotu znali — nakoľko mi je vedomo — robiť iba vyučení tkáči, ktorí rozumeli viazať správne podväzy i na tridsiatich nitelniciach a podnožiach. Pod ťahanou robotou rozumie sa také tkanivo, obrusy, uteráky, šatky a podobné kúsky, na ktorom sú vytkané zo samých väčších a menších kociek záležajúce, ručným výšivkám podobné vzorky. Podobne robievali tkáči prv i hajky a partovín, v Banskej Bystrici kupcami a za týmito i čipkármi chybno „bartohýn“-om nazvaný.

Hladká robota, akú slovenské ženy samy hotovia (o dotkanom kuse hovorí sa, že je robota vyhotovená), a menovite plátno býva obyčajne bez všetkých okrás, ale obrusy, uteráky a zavše i plachty bývajú ozdobované rozličnými vzorkami (obecný ľud počul som všade zvať ich furmami, ak hovoril o nich vo všeobecnosti, čo ovšem len veľmi zriedka robieva, užívajúc obyčajne zvlášte mená takých vzoriek, ako to robí i pri výšivkách) a tieto vzorky buďto mečom robené, buďže v ťahanej robote podnožmi tvorené majú svoje osobitné mená. Tak zná ľud náš retiazku, čipky, ružu, orla, raka, stračiu nôžku, žabie oči, racky a mnohé iné mená vzoriek upotrebúvaných v tkáčskej robote.

Viem, že nejeden z trpezlivých ináč čitateľov bude už úplne unavený, kým dočítal posavádne riadky, ale účel, prečo som ich písal, požadoval neodbytne, abych nevynechal ani jeden z technických v tkáčstve bežných a mne známych výrazov, a dľa mojej skromnej mienky múdre by urobil a spravil vec užitočnú každý ten seriosne mysliaci človek, ktorý by môj soznam doplnil ešte chýbajúcimi v ňom tkáčskymi výrazmi, aby sme dostali pre tento náš samorostlý priemysel úplné názvoslovie. Tým zaiste obznámime i našich vzdelancov s mnohými rýdzoslovenskými a nad mieru správnymi slovmi a zadovážime našim lexikografom všednú síce, ale posiaľ obyčajne málo všímanú látku pre ich práce, i zadovážime a podáme nad slnce jasnejší dôkaz, že je tkáčstvo slovenským priemyslom samorostlým a neklamným znakom, že náš národ bol umne hodne vysoko vyvinutým už pred dávnymi vekmi a predčil svojou zručnosťou mnohé iné národy.

O samorostlosti tkáčskeho priemyslu svedčia všetky výrazy, ktoré tenže priemysel potreboval a potrebuje. Prezrime si zaiste ešte raz tie, ktoré som posiaľ sostavil, a žiaden človek nebude, ani nemôže pochybovať o ich rýdzej slovenskosti. I sami tkáči v banských a iných, ešte pred dvoma storočiami výlučne a teraz aspoň čiastočne Nemcami, poťažne ich priamymi potomkami obydlených mestách užívajú najviac iba tieto slovenské výrazy, bárs niektoré z nich i ponemčili a miesto niektorých nemecké názvy upotrebúvajú, a z toho zatváram, že nie Slováci od Nemcov, ale títo od Slovákov tkáčstvu sa učili. Zkúsenosť nás učí, že obecný ľud s neznámymi predmetmi a vecmi prejíma i ich názvy od tých, ktorí ho s týmiže predmetmi a vecmi najprv obznámili; sám si pre také veci zriedka tvorí svojské výrazy. Z mnohých príkladov spomeňme si aspoň železnicu, známu slovenskému ľudu iba od pomerne krátkeho času, a hneď zbadáme, že obecný ľud hovorí o vlaku „cúg“, o rušni „mašina“, o vozni „vagón“ atď. Ešte i zemiaky, bárs už od storočia známe, zove náš ľud na mnohých stranách dľa nemeckého slova „Grundbirn“ krumpľami a inde dľa Švábov (Nemcov) švábkou. I sami slovenskí, tkáčstvu vyučení remeselníci užívajú cudzie, bárs i poslovenčené výrazy a názvy pre tých dakoľko predmetov, ktoré sú nie slovenského pôvodu, ako „damaškat“, „kunsweber“ a „štrajchovka“ (drevo, ktorým hladia robotu na brušnom návoji), a tak možno veľmi snadno rozoznať, čo je v tkáčstve domorodným a čo od iných prejatým. Obecný ľud však ani nesníva o týchto cudzojazyčných názvoch. Keď si teda Slovák utvoril a vyvaril všetky tkáčske názvy sám a bez všetkej cudzej pomoci, či možno pochybovať, že si zhotovil podobne sám a bez najmenšieho cudzieho vlivu i všetky tie veci a nástroje, ktorým dal svojské názvy? Len urputný protivník všetkého, čo je slovenské, alebo človek slepý mohol by tvrdiť dačo takého a chcel uprieť zásluhu o vynájdenie a zdokonalenie tohoto priemyslu slovenskému ľudu.

Zaujímavou otázkou je určenie tej doby, v ktorej počal sa zaoberať slovenský ľud tkáčstvom.

Udať celkom správne rok, desaťročie, alebo storočie, kedy slovenské ženy po prvý raz počaly tkať, aby zaopatrily svoje rodiny potrebným k šatstvu plátnom a domácnosť iným tkanivom, patrí ovšem medzi nemožnosti a niet človeka na svete, ktorý by to mohol vykonať; ale povážime-li, že medzi tkáčskymi technickými názvy niet ani jedného jediného neslovenského, z ktorejkoľvek inej reči prejatého alebo aspoň preslovenčeného, teda musíme i dopustiť, že bolo tkáčstvo našim praotcom a pramatkám už v tých časiech známym, keď nestýkali sa ešte s inými národami. A to zasahuje veru hodne hlboko do starobylosti, lebo už v tých časiech, keď Kristus Pán sa narodil, boli Slovania a snáď i slovenský národ istotne i Gallmi i Nemcami aspoň zčiastky znepokojovaní, a tak či po dobrom a či po zlom i obznámení. Odhliadnuc však od tohoto, o čom si ostatne pri inej príležitosti obšírnejšie prehovoríme, môžeme súdiť o veľmi vysokom veku tkáčskeho priemyslu v našom národe i z tej okolnosti, že slovenský ľud od akživa obýval také kraje, kde bol prinútený chrániť sa proti nepohodám počasia odevom, čo mohol robiť síce v zime i kožušinou, ale v lete iste nemohol nosiť háby zhotovené z takej teplej látky i musel pomýšľať na iné veci pre svoje šaty. Z Mojžišových kníh vídať patrne, že už predpotopným ľuďom, bydlivším ovšem v teplejších krajoch, boly známe háby z tkaniva urobené; potreba, tento najväčší a najmocnejší majster, naučila i severnejšie bydlivších Slovanov odievať sa podobným šatstvom a chrániť pred nepohodou svoje telá. Počiatky tkáčskeho priemyslu u našich pradedov môžeme bezpečne hľadať už v šedej dávnovekosti. Či Slovania vtedy, keď ešte tvorili jeden nerozdielny pranárod, mali a znali tkáčsky priemysel už dosť vysoko vyvinutým, to je pritvrdý oriešťok a nemožno ho rozlúštiť, zdá sa však, že bol tento priemysel u nich v tej dobe iba v počiatočnom vývine, asi na tom stupni, na akom je u terajších stredo-afrikánskych národov. Tomu nasvedčuje hlavne tá okolnosť, že sú zpomedzi tkáčskych technických výrazov iba poniektoré, totiž len najhlavnejších nástrojov názvy, spoločné a známe všetkým Slovanom, najmnožšie z nich však utvorené osobitne každým slovanským národom a tak teda u nás rýdzo slovenské. Na ďalšom vývine chatrných pôvodne počiatkov a na vynájdení, utvorení a zdokonalení ku tkáčstvu potrebných pomôcok, nástrojov a celých strojov, akými sú kolovrat, snovadlá a krosná, pracoval samostatne už slovenský ľud a kým ich všetky vytvoril a priviedol tkáčstvo na ten stupeň, na ktorom vidíme ho teraz čo len v sedliackych chalupách a u ľudí najchudobnejších a najprostejších, istotne potreboval ku tomu veľmi dlhé časy, čo tiež svedčí za značnú dávnovekosť tohoto priemyslu, a potreboval nadto i nemálo bystrého umu.

Umu, hovorím, potreboval a mal v značnej miere Slovák, keď to vykonal, a viem, že mi každý prisvedčí, kto zná, čo je tkáčstvo.

Už dorábanie a vyrábanie ľanu a konopí a tvorenie nití zo slabých a krátkych vláken pradením, aby staly sa dlhými a dosť pevnými, pokazuje na mysliace hlavy, lebo keď i videli naši predkovia priasť pavúka a mali tým sťaby vzorku pred očami, predsa len nemohli jednoducho napodobniť jeho prácu, nemajúci k tomu pavučích nástrojov. Koľkože však potrebovalo premýšľania, kým prišli k tomu, aby každej z tisícich a tisícich nití v osnove vykázali a určili isté a celkom určité miesto a pri tkaní celkom pravidelný pohyb, aby jedna druhú nekrížila a jedna druhej nezavadzala. A vynájdenie, zhotovenie a zdokonalenie tkáčskych strojov, snovadiel, kolovrátka a krosien ako i ostatných s týmto priemyslom súvisiacich pomôcok a nástrojov bolo a je maličkosťou? Bolo a je to prácou primitívnou, jednoduchou a ľahkou? Komu nezračí sa v tomto bystrý a hlboký um, ten je slepým na obe oči. I najjednoduchejšie plátno je výmluvným svedkom, že náš slovenský ľud bol už v dávno, pradávno zašlých časiech hlbokoumným národom.

No nielen o umnosti a zručnosti svedčí tento náš starodávny priemysel, on stal sa a je i čiastočným zrkadlom pre krasocit, vrodený slovenskému ľudu. I do svojho tkaniva vniesli a vliali slovenskí tkáči a tkáčky kus svojej poesie, a síce tým, že ho začasto ozdobili a ozdobujú okrasami, totiž rozličnými vzorkami, ku čomu tiež patrilo a patrí nie málo zručnosti a umu. Okrasy v obrusoch, uterákoch, plachtách, opleckách a hlavniciach tkáčstvom zhotovené sú rodnou sestrou ručných výšiviek a preto sú im i veľmi podobné. I v týchto zračí sa zvláštny, slovenský typus, ktorý nevídať v podobných prácach u iných národov. Ja ho považujem za odblesk slovenského ducha a spôsobu myslenia i cítenia. A tieto slovenské tkáčske vzorky zostaly totožnými a nezmenenými už asi od troch storočí, lebo videl som daktoré z terajších, zachované tlačou a maľbou, už na tkanivách z konca šestnásteho storočia pochádzajúcich. Hlboko zakorenený v našom ľude konservatismus vedel zachrániť vzdor meniacim sa módam staré slovenské vzorky až po naše časy a z toho zatváram, že pochodia mnohé z nich snáď už z tej doby, z ktorej i slovenské povesti a mnohé národné piesne; možno, že sú súrodnými svedkami tých časov, v nichžto žil národ náš ešte svoj zlatý vek, kde svobodne rozhodoval nad svojím osudom.

Nehaňte môj ľud!