Príkladná vernosť

Truc

Keď ešte naši Turanci skoro všetci chodili za podomovým obchodom, mávali tí bohatší káru o dvoch kolesách a tú káru im ťahal nejaký veliký hafan.

Aj nám raz s takými troma veľkými psy doviezli drevo, keď nám ho žiaden forman pre zlú cestu doviezť nechcel.

Nuž, o jednom takom hafkovi chcem vám rozprávať. Bol sivý a nie veľmi pekný; mal velikú hlavu, zamračené oči, a nebola by som nikomu radila, aby sa ku káre jeho pána priblížil. Netak by bol pocítil jeho ostré zuby. Keď na svojej púti po krajine dakde tí kupci sa zastavili, tu milý Truc ľahnul si pod káru, kým jeho gazdovia po dedine predávali. Oni všetok svoj tovar bez strachu mohli odísť. Ak bol Truc pod károu, nikdy sa im nič neztratilo. A keď dakde v neznámom kraji venku nocovali a gazda si presťrel huňu a ľahnul vedľa káry na ňu, tu Truc sa položil k nemu a svoju šedivú hlavu položil mu na prsia; tak si pána strežil. Bol taký verný a poslušný svojmu pánovi, že sa tento úplne na neho mohol spustiť.

Raz, keď prišli na zimu domov, vozil gazda s Trucom na káre z hôr drevo. Vybrali sa skoro ráno. Ešte na nebi hviezdičky svietily a bolo veľmi zima. Truc dostal svoj pokrm; zapriahli ho, a už bežal, len tak belučky sňah na všetky strany sa mu rozletuval. V horách bolo tak tichúčko, jako v takom veľkom kostole, keď sa všetci ľudia ticho modlia. Zpoza strieborných oblakov vykukol kedy-tedy mesiačik, ako keby sa hanbil alebo akoby sa ihral na schovávačku. No, že je to z T. hodne ďaleko, slniečko už vychádzalo, ako keby sa ohnivá guľa bola vykotúlila kdesi z poza ľadových hôr a poliala všetko tekutým zlatom, keď prišli k cieľu. Ej vtedy bolo v horách pekne! Všetky stromy jako by si boly poobliekaly biele šaty a navešaly na seba samé krišťale a diamanty; a keď na ne slniečko zasvietilo, spravilo im zlaté korunky z rubínovými okrasami na hlavy. Ľudia ani dobytok si tej krásy nevšímali; prišli pre drevo a museli ho hlboko zpod sňahu vyhrabovať, a bárs bolo ukrutne zima, aj sa pri tom zapotili. Trucov gazda musel si až kožuch vyzliecť; hodil ho na kraj hlbokého jarka, zavolal na psa: „Truc varuj!“ a Truc poslušne sadnul si na kožuch a varoval. Bol ustatý. Keď sa mu papučky začaly zahrievať, svalil sa a zadriemal. Medzitým jeho gazdovi trafil sa dobrý priateľ, ktorý mu ponuknul: „Privážte si, ujček, tú káru k môjmu vozu; nemusíte tahať. Svezem vám to dole.“

„Veru ti budem netaký vďačný, synku, keď mi to svezieš,“ potešil sa Trucov gazda. Priviazali ojo káry o plný voz a aj kone aj ľudia ponáhľali skorej domov. Zrazu zobudil sa Truc; a pozerá, pozerá — pána nikde! Veď on snáď príde, myslel si. Však tu má kožuch, príde si preň. Nevedel, chudiak, že gazdovi jeho nebolo zima, keď musel popri káre bežať, a kde bolo zle, i ju zadržovať, až sa spotil. Na kožuch si, pravda, ani nezmyslel. V horách stichlo; jedna zápraž za druhou odišla. Pomaly aj povolávanie na kone i kravičky zatíchlo. Nikde ani vtáčka ani letáčka, nie to človeka. Len nad výmolom sedí osamelý pes a vyzerá starostlive, kedy sa jeho dobrý gazda vráti! Vyzerá hodinu, vyzerá dve, tri — nič, ach, nič. Bárs ma netak teplú bundu, ale je mu predsa zima. Ešte keby mohol behať, zahrial by sa; ale pán mu kázal: „Truc, varuj!“ no tak on vstať nesmie. Je už veľmi hladný a smädný. Keď slniečko zapadlo, začal chudiak štekať, až ochraptel, a potom žalostne vyť. Ale hory sú veliké, od ľudských obydlí veľmi ďaleko; — nikto ho nepočul, nikto.

Zrazu začal hviezdať vietor; shadzoval sneh so stromov; kedy-tedy zapraskaly haluze a zlomily sa pod tou ťarchou krišťálovou.

Truc už vyť nemohol; skrútil sa do klbečka, strčil nos do chlpov kožucha. Na nebi dvihaly sa šedivé mračná; vietor ich od kiaľsi dohnal — potom sa natrhly, ani čo by si perinu natrhnul, takú velikánsku, velikú, a to sňahové, studené páperie začalo sa sypať a sypalo sa, sypalo, až zasypalo všetko, čo na zemi ležalo, aj chudiaka verného Truca. A v horách bolo ticho, ticho, ako v hrobe.

Medzitým, keď vrátil sa gazda Trucov domov, gazdiná sa veľmi divila, že pes neide večerať: „Truc! — Truc!“ volala. I deti volaly: „Truc, na!“ Zrazu odhodil gazda lyžicu na stôl, udre sa do čela. „Ach, čo som ja to spravil! Truc zostal v horách, kázal som mu varovať kožuch.“ Vedel gazda, že verný psík rozkaz nezruší, že sa s miesta nepohne. Pre neho ísť nemohol; bolo už tma; ustatý jako bol ani by ta nedošiel a ani by ho v tej tme nenašiel. Celá rodina bola zarmútená; deti nad Truckom plakaly. Gazda sám v noci málo spal, a jak začalo svitať, už ponáhľal do hôr. Keď videl, jaké je všetko zaviate, bál sa, že cestu k tomu výmolu nenajde, ale našiel. Ešte bol dosť ďaleko, začal volať, hvízdať. Nikde nič v horách; zostalo ticho jako v hrobe. Zrazu zakopnúl o čosi pod sňahom; sohnul sa. Hľa, kúsok jeho kožucha vykuká zpod bieleho príkrovu. Píchnul do tej hŕby palicou. Vrrr! — ozvalo sa pod sňahom: „Truc!“ V tej chvíli zdvihla sa biela kopa a pes s radostným zavytím skočil ku svojemu pánovi. Nech ho ta teplá perina neprikryje, bol by zmrznul. Takto bol živý. A veru nie len on skákal od radosti, že vidí pána, aj ten ho objímal, hladil, dával mu kusy chleba, ktoré vo veľkej papule len sa mu tak prepadaly. Potom zahvízdnul a veselo putovali domov, kde sa celá rodina radovala, že Truc žije.

Jeho gazda mi tú udalosť sám rozprával, a ja som sa netak tej krásnej psej vernosti a poslušnosti obdivovala. A len to som si priala, aby som ja bola taká verná svojmu Pánovi, Pánu Ježišovi, a taká poslušná. Ach, detičky, aj vy, aj ja mnoho sa od toho Truca môžeme naučiť. Truc by bol radšej zmrznul a umrel v tých horách hladom i smädom, jako by bol rozkaz svojho gazdu prestúpil a odbehnul. Veď on by bol veľmi ľahko trafil domov, on by svojho gazdu vyšľakoval. Čo ho v tých horách zadržalo, bola len poslušnosť a vernosť.

Nie nadarmo posiela nás Slovo Božie často k zvieraťom do školy. A preto nikdy nehádžte kamene, keď vidíte nejakého nepekného psíka! Kdo zná, neni-li to tiež taký verný a poslušný Trucko, od ktorého sa nám treba učiť i Pána Boha i ľudí poslúchať a aj Jemu aj ľuďom byť verný, aby sa na nás mohli spoľahnúť.

Truc už dávno nežije; mal len jedon život, ktorý užitočne ztrávil, a ľudia až dodnes ho po dobrom spomínajú.

Nám ale hovorí Pán Ježiš: „Budiž verný až do smrti, a dámť korunu života.“ Nás čaká za vernosť a poslušnosť odmena v tom večnom, krásnom živote u nebeského Otca našeho.