Pohádka o 1. máji

Bol — nebol, bol — nebol, ale pravdaže: svet bol a je už strašne dávno. Lenže sa na ňom nevodilo ľuďom vždy tak ako teraz. Ľudia boli jednoduchí, nepotrebovali paláce, zlato, vyberané jedlá. Boli spokojní s tým, čo mali, a pritom boli veľmi poctiví: po bohatstve netúžili a preto nekradli. Cudzincom dali úctu, pohostili ich.

To bol veselý svet, veselí a spokojní ľudia bývali v ňom. Ale sa tie dobré časy zmenily. Ľudia si vymysleli pánaboha, a tí, ktorí boli múdrejší (sami pre seba), využitkovali to a povedali: „No hej, pánaboha máte, ale ten je na nebesiach. Musí medzi vami byť niekto, kto by prednášal vaše modlitby, prosby a žiadosti.“ A ľudia si mysleli: „Ten človek múdro hovorí. Nech je teda naším tlmočníkom u pánaboha.“ A tak sa stalo, že boli na svete ešte vedľa obyčajných ľudí kňazi. Tým sa dobre vodilo. I druhí ľudia, tí múdrejší, chceli mať bez práce dobré časy. A preto si vymysleli novú vec. Hovorili: „Pánboh sa o vás stará na nebi. Ale tu na zemi nemáte nikoho, kto by sa o vás staral. Každý máte v hlave rozum. Ale koľko hláv, toľko rozumov, a to je zle. Každý si robí zákony podľa svojho rozumu. Musíte mať človeka, ktorý by za vás myslel, rozumoval a vám dával zákony.“ Ľudia na to pristali, a tak vznikli zemani, vladykovia, kniežatá a králi. Oni síce hovorili, že je to vladárenie zlá robota a ťažká, ale nerobili nič, len sa zabávali, vojny viedli, dobre sa mali. Ľudia im museli dávať podiely zo svojej úrody, nakoniec im páni zem pobrali a tak sa obohatili. Kňazi im šli na ruku, vychvaľovali kráľov, a nakoniec hovorili, že sú ustanovení od samého pánaboha, aby ľuďom vládli. Za to dostali od kráľov zeme, ľudia im zadarmo museli stavať kostoly, kláštory a fary; kráľov, kniežat a kňazov bolo málo, ale mali všetku zem. Ľudí bolo mnoho — a boli žobráci. Zostaly im holé ruky, ktoré musely robiť na cudzom. Vzdychali: ach, zle je, bývaly lepšie časy! — ale si nerozvážili, že si sú sami na príčine. Vzdychali iba pri peci, potajomky, lebo sa báli pánov.

V zámkoch, palácoch, kláštoroch a vo farách sa viedol veselý život. Poháre s vínom cvendžaly, jedly sa husi, zverina, torty a cukríky, muzika neprestajne hrala, tancovalo sa. Ale i tieto radovánky omrzely pánov. Chcelo sa im stále nových vecí, a tak poddaní museli rozmýšľať, čím by sa zavďačili. Vymysleli strelné zbrane, koče, nástroje. Zas sa to boháčom omrzelo, dali si strelné zbrane zdokonaliť, miesto kočov vymysleli bicykle, motory, autá, železnice, miesto hudobných nástrojov gramofóny. Bohatých bolo viac a viac; tým pribúdalo roboty chudobným. Nepomohlo vzdychanie, museli robiť až 16 hodín denne. Niekde sa chudobní rozhnevali a chceli vyhnať pánov. Ale tí mali po uši ozbrojené vojsko, znova ich k práci prinútili. Robilo sa od rána do noci, ľudia slniečka nevideli, a nevedeli ani, ako kvitne krvavý klinček v záhradách. Niekedy sa v nedeľu poschádzali, poshovárali. A bolo to takto: „Je nás mnoho, čo takto trpíme, ale nevieme o sebe. Bolo by treba dovedna sa sísť, posrážať bohatým hlavy. Len vtedy nám bude dobre.“ „Ba hej, to je pravda, ozaj pravda! len vtedy,“ volali druhí. „Nevieme, ako slniečko svieti, čo je do sýtosti sa najesť a vyspať. Nevieme ani, ako kvitne klinček. Niektorí hovoria, že je krvavý ako naša krv.“ — „Nevieme, na moj’ dušu nevieme, ako klinček kvitne.“ — „To sme ale hlupáci! Jedného dňa povieme: tak dosť, musíme sa my poveseliť, právo si na to vybojovať, pôjdeme von, do ulíc a ukážeme pánom, koľko je nás!“ — „Áno, áno, pôjdeme, ale kedy?“ — „Až bude pekne slniečko prihrievať a klinček kvitnúť. Pôjdeme von, mužovia, ženy, deti, lebo vraj je svet pre ľudí a nie my pre svet. Slniečko hreje a klinček kvitne vraj na 1. mája.“ — „Teda na 1. mája nerobíme!“ — „Nerobíme!“

— „Ani nápad, nerobíme!“

Takto sa ushovorili chudobní ľudia roku 1890. Vtedy, bolo to na 1. mája, vyšli do ulíc. Bolo ich veľa. Boháči kričali: „Idete do roboty, či ste sa zbláznili? Veď je štvrtok!“ Ale robotníci sa veselo smiali a do roboty nešli. No stala sa im nemilá vec: slniečko síce svietilo, ale klinčeky ešte nekvitly. Že vraj až v júni. Teda si povedali: „Prvý máj, to je veľmi krásny deň, hoci klinčeky ešte nekvitnú. Vypozorujeme ich v júni, ako skutočne vyzerajú, a na budúci rok spravíme si z červeného papiera.“ — Od tej doby robotníci i v tej najpilnejšej robote na 1. mája zastavili prácu. Vyšli von, na zdravý vzduch, kde svietilo slniečko, a v dierke kabáta zardieval sa im — červený klinček. Otcovia rozprávali: — „Zas nám strhnú jeden deň, že nerobíme. Ale my chceme mať tiež raz do roka náš sviatok.“ — „Musíme im ukázať, že je nás mnoho a že máme silu.“ — „Ba hej! A že na 1. mája sa bez nás ani koliesko nepohne!“ Mamičky ustarané, v šatkách a s deťmi na rukách rozprávaly si: „Ach jaj, tak vraj už zas múka zdražela!“ — „Zdražela, zdražela! Musíme menej jesť, aby sme vystačili!“ — „Ba nie, dnes povieme celému svetu, že nám patrí väčší kus chleba ako tým, čo nič nerobia a dobre sa majú!“ — A deti, čo v sprievode išly napredku, sa smialy a vykrikovaly: „Ach máj, máj, to je krása!“ — „Ale čo tomu povie učiteľ, že nie sme v škole?“ — „Nó bože, nech mi dá dvojku z mravov! 1. máj je náš!“

Od tej doby býva vždy 1. máj takýto krásny deň. Robotníci celého sveta idú do ulíc, aby sa poshovárali o tom, ako zabiť nespravodlivosť. V Rusku sa im to už podarilo. Musí sa to podariť i nám. Potom sa budeme shovárať len o tom, aké je to pekné, keď sa i chudobný človek poteší na slniečku a vie, ako kvitne klinček, krvavý klinček!