Prievan

— Nemôžem takto ďalej žiť, Justín, — vravela Dora svojmu mužovi, ktorý práve vyšiel z maštale a rozkročil sa na podstení.

— A čo zas?

Justín sa pozrel ma svoju mladú ženu, ktorú si nedávno priviedol do domu, pristúpil k nej a oblapil ju železným ramenom. Zachvievala sa v jeho náručí nezadržateľným plačom a cez slzy trúsila bolestné slová:

— Či je to život?… takto? Dva razy do mesiaca prídeš z roboty domov, nemôžem sa ťa nikdy ani dočkať, a keď už si tu, to ani oblapiť, ani pocelovať ťa človek nemôže… pred cudzími. A to druhé… kdeže!

— Ako… Pred cudzími? — čuduje sa Justín. — Veď je to otec, mamka… naši predsa!

— Nech už naši či vaši — na tom nezáleží. Som len sprostá ženská, ale hanbím sa, na moj’ dušu. Justín, ja tak nemôžem! — a Dora sa teraz už hlasno rozplakala. — Mamka sú chorá, celú noc nespia a počujú, kedykoľvek sa na posteli pohneš, aj otec sú starý a v noci sa zobúdzajú. A ráno vstaneš a potom aby si im celý deň v tej hanbe pred očami tancoval…

Dora sa zalievala slzami a Justín stojí nad ňou bezradný. Po oblohe plávajú mračná bez vesla, vidno, napadne možno skoro sneh a vrany krúžia ako čierne mníšky nízko nad sivými poľanami. Justín ich pozoruje, ako keby tu plačúcej Dory ani nebolo, a na um mu nijaká myšlienka neprichádzala.

Mlčal za dlhú chvíľu.

Potom vzal Doru pod pazuchu, ľavou rukou ani strúhadlom prešiel jej po zaslzenom líci a vkročili do izby.

Justínov otec, Ján Kanis Brčo, zaškeril sa im zlostne v ústrety žltými zubami a vyhriakol jedovato:

— Aspoň pred nami sa nemuchľujte!

Justín pustil Doru, vyrástol pred otcom až do povaly a nahýňajúc sa blízko k nemu, odmerane cedil svoju odpoveď:

— Vy, tatko, čušte a nevravte nič. Môžete sa obrátiť, keď vám je ľúto. A do nás… sa nemiešajte… do našich oných… Aj tak ste tomu vy sám na vine!

Starý za stolom zjašene zahabkal, rozhodil rukami naprázdno a plný neočakávaného prekvapenia sa zajakal:

— A to ako… ja… na vine?

Justín sa zatiaľ vypriamil, prešiel tromi krokmi krížom čiernu izbu a vravel ešte vždy plný zlosti:

— Ktože to kedy počul, stavať chalupu s jednou izbou? Kde sa len pohnete, všade majú chalupu na dva konce, s komorou. To iba u nás spíme všetci na kope… ešte aj s prascami.

Starému mihlo sa čosi pod čelom:

— A peniaze by si mi mohol požičať? Daj peňazí a budeme stavať na dva konce. Jednu izbu pre nás a druhú pre mladých… pánov. No…? Hneď na jar môžeme začať.

Smiech tiekol mu z úst ako žltý hlien.

Hluchý okamih bol uzavretý do mĺkveho srubu. Na ohništi zavoňaly živicou stružliny, ktoré tam Dora položila. Od povaly sletela zblúdilá mucha, buchla krídlami o stôl a bzučiac zvrtla sa priamo k peci.

— Dora…!

Nevesta priskočila do čierneho kúta k posteli, na ktorej sa pohlo nemocné telo.

— Čo je, mamka?

— Môžeš… priložiť… viac… na oheň.

Kanisku od tej námahy schvátil bolestný, dusivý kašeľ. Perina natriasala sa na nej ako mech. Kaniska vystreľovala do vzduchu svoju chorobu a jej žlté ruky ako voskové sviečičky chytaly sa vŕzgavých peľastí postele.

Na celý dom valila sa ťažká chvíľa.

Chalupa Jána Kanisa Brču stála prikrčená ku Kýčere. Ponad Kýčerou, kde ani suchá trávka pre ovce nenarastá, preletúvaly v jeseni a v zime smutné mračná a česaly si na jej hrebeni svoju sivú, vlhkú bundu. Kýčera bola žobrácka a práve tak žobrácka bola malučká chalupa Jána Kanisa Brču.

Starý ju staval už dávno, vtedy, keď sa ženil. Chudobný paholok vzal si chudobnú dievku a jedna tesná izba stačila prikryť ich lásku. Kanis preto vystaval chalupu s jednou izbou, pitvor ju oddeľoval od maštale, a na bok prilepil slátané humno. Ďalej jeho sily nestačily.

Dnes — pravda — je tá jedna izba primalá. Justín sa oženil a doniesol do domu Dorku, treba dvoch postelí v izbe. Jedna stojí v jednom kúte, pri dverách, na tej spia mladí. Druhá stone v krížnom kúte a na tej spí starý so svojou chorou ženou. Široká pec stojí v treťom kúte izby. A v poslednom je stôl, dosť zbytočný v týchto večne hladných chalupách Kysúc. Potočíš sa prostred izby na jednej nohe — a druhou hneď aby si vykročil zo dverí.

Tak málo miesta, tak málo vzduchu bolo pre Jána Kanisa Brču, jeho ženu, Justína a Doru.

A horká bola láska medzi Dorou a Justínom.

Skoro po svojej svadbe stretol sa Justín so známymi, ktorí pracovali na Ostravsku. — Hybaj s nami, Justín, azda sa aj pre teba robota nájde. — A Justín pobral sa raz s nimi hľadať si prácu.

— Bude tak lepšie, — vravel vtedy Dore, — zarobím svoj groš a nemusím sa tu na záhonoch hrdlačiť pre tých pár zemiakov.

Však si už sami poradíte.

Našiel prácu v tehelni a prichádzal dva razy do mesiaca domov, zavalený ťažkým batohom, plným chleba a múky. Vo vačku ešte aj niekoľko korún.

Dora sa na batoh málo obzerala.

Dora bola mladá žena.

Dva razy do mesiaca vychádzala mu v ústrety, keď sa večerom navracal domov. Obišla vždy hnilý plot, prebehla poľanu a letela popri hôrke ako páperie vo vetre až tam, kde na rázcestí trčal čierny kríž.

Po tejto ceste okrem Justína už nikto sa z práce nevracal. A keď zdola začala jeho postava na čiernej oblohe pomaly vyrastať až ku hviezdam, strhol horúci vietor Doru ako suchý list a hnal ju vpred, až sa v jeho žeravej náruči roztopila ani chumáčik snehu.

— Justín…!

Oblapil ju nakrátko a potom vravel:

— Poďme domov!

Spustila sa ho, no nepohla sa s miesta. Tráva voňala a blízko húdol les. Nad nimi kvitla obloha ako lúka v júni. Tmavomodrý vzduch bol nasýtený láskou.

— Prečo nejdeš? — pýtal sa ukonaným hlasom.

Miesto odpovede navisla na jeho šiji — ťažký, sladký plod.

— Čo je ti, Dora?

— Zostaňme na chvíľu tu…

Batoh dopadne tlmene na zem. Usadili sa v tráve a bolo počuť len horúci dych. Blízko nich bláznivo vŕzgal svrček. Čierny kríž rozťal oblohu na štyri časti.

Nad nimi cengal modrý zvonček — a oni sami, každý z nich bol zvonom, do ktorého búšilo omámené srdce.

Keď sa ich ruky i nohy rozplietly, Justín vstal a pýtal sa:

— Ty, prečo tak robíš, Dora…?

— Tak…

A kráčajúc ľahko pritisnutá k Justínovmu ramenu, dodala:

— Všetci nás počúvajú… doma. Ani pohnúť sa nesmieš… bez hanby — a zalomila ruky nad hlavou.

Leto prešlo a jeseň namokla studeným dažďom.

Na križovatke, blízko hory, kde hviezdy padaly do špinavých mlák, teraz už len nahnutý kríž podával ruku vracajúcemu sa Justínovi. V potokoch vysedávala kučeravá hmla, obmotávala holé konáre slivák a jasenov a oblizovala úbočia, na ktorých tŕpky čakaly do prvých zámrzov. Smutné dni sively ako starci.

Dora v týchto dňoch posmutnela a jej srdce opriadal neznámy hnev. Mladé telo kypelo v horúcej krvi a láska, ktorá jej mala dva razy do mesiaca vykvitať v zmámených stiskoch, ležala vždy zahanbená a okyptená na rozvŕzganej posteli ich horkého manželstva.

Čierna izba, v ktorej hustol vzduch, až nedal spať, bola jediným veľkým uchom, striehnucim na každý podozrivý zvuk; v protivnom kúte ležala Kaniska, striasajúsa sa suchým, zeleným kašľom, a pri každom jej záchvate zobúdzal sa Ján Kanis Brčo, hundrúc sám pre seba nesrozumiteľné slová a zapaľujúc si na fajku v tých dlhých nociach bez sna…

Doru zožieral oheň jej vlastného tela. S vycivenými očami ležala vystretá v hustej tme, vrelá krv štípala ju v celom tele a pod čelom blúdily mátožné sny, lepkavé ako hmly v úbočiach. Pritískala sa blízučko k spiacemu Justínovi, a keď sa zobudil, aby ju oblapil a privinul k sebe celým pružným driekom, bojazlivo sa od neho odťahovala a kládla mu ruku povedľa tela, aby sa vŕzganie postele a šušťanie slamy nezmenilo v zahanbujúce hundranie starých…

Tak v úžasnej bolesti a zadržiavanom plači prechádzaly váhavé minúty dušnou izbou, a brieždenie sadalo Dore do horúčkovitých očí spolu so škripotom reťaze z maštale, aby jej dobité telo vrátilo napospas trpkej práci. V pondelok skoro ráno odchádzal Justín na vlak. Raz Dora za ním vyšla do tmy, na podstení sa k nemu privinula pevným telom a tlmene zašeptala:

— Ty… Justín…!

Kvapky dažďa padaly na rozmoknutú zem. Protivné čľapkanie vody zahluchlo v studenej hmle. Justín nečujne klial.

— Prečo zas…

Justín sa strhol ani pes na reťazi.

— Ty mlč!… Aj ty si pekná! Človek sa tuto hrdlačí, po svete behá za grajciarom, a keď prídem domov, ani neviem… či mám ženu alebo čo… Však si vedela, do čoho sa vydávaš… Kaštiele tu nestavajú! Zlá víchrica rvala mu dušu. Všetky chalupy ešte driemaly po úbočiach, oddychovaly v spánku nevľúdneho dňa, ktorý sa ďaleko na východe rodil, a on hľa — s batohom na chrbte kráča k rozmoknutej ceste, aby sa dal zaviesť do zakoptených ulíc Ostravy, k žltému hlinisku tehelne a k špinavému baraku, ktorý s ukonanými telami robotníkov ako koráb prepláva každú noc cez požiare vítkovických pecí… Iní hľa — spia ešte spokojne so ženami, ukonaní láskou, a on odchádza na dlho od ženy, často bez toho, že by vedel, ako sa vzdáva… Justín stojí medzi dvoma pravdami: Nemôžem takto, na verejnú hanbu žiť — dôvodí Dora, a otec zatína hlboko do koreňa: Požičaj groší, budeme stavať. No i on, Justín, má svoju pravdu, rodí sa v ňom a nalieva sa sladkými šťavami mladého, silného tela.

*

Jedného dňa, keď mokré mračná tackaly sa nizučko nad kopcami a na každej zasychajúcej trávke visela smutná rosa, keď v rozmoknutých cestách a špinavých mlákach zrkadlily sa ošklbané konáre holých stromov, pod Kýčerou miesto Kanisky rozkašľal sa umieráčik. Ľudia vybehávaly z chalúp, ženy sa prežehnávaly a vravely:

— Akiste Kaniska…

— Neboráčik… ani Justína doma nemala…

— Ťažko jej bolo odísť, veru…

Pochovali Kanisku na cintoríne pod červeným smrekom. Do hláv postavili jej drevený krížik.

Keď na budúcu nedeľu prišiel Justín domov, našiel už mamu pod zemou. Stál s Dorou nad hrobom, na červených smrekoch s konára na konár preletúvaly sýkorky a keby nie tých smrekov, na ktorých visela šedivá obloha, akiste by spadla, taká bola zmáčaná a ťažká.

Ani Justín, ani Dora neprehovorili slova.

Vrátili sa domov, ponorení do trpkého mlčania, každý so svojimi myšlienkami, a i tá izba videla sa im teraz príliš prázdna a hluchá. Každý krok tlmí sa na hlinenej zemi, každé slovo, ktoré sa zrodí, zapadá do čiernych kútov izby, — a čudná vec — v poslednom čase každý skláňa zamĺklu hlavu, aby sa temenom neudrel o kresané hrady, ktoré opásaly nízku povalu.

A tak sa žilo ticho ani pod vodou…

Dora so starým Kanisom Brčom žila sama v dome, kde ťažké ticho sadalo na všetky predmety ako šedivý prach, a hoci spoločne vykopávali posledné zemiaky, predsa každý z nich mal svoju cestu, po ktorej v uvzatom mlčaní kráčal… Akási ťažká kliatba padla na celý dom.

Smrť starej Kanisky nevzbudila nijakú ľútosť v srdci Dory. Znamenala len uľahčenie v práci. Znamenala len stíchnutie nocí, ktoré predtým boly v každej chvíli presekávané kašľom, znejúcim ako praskanie suchého raždia v hore.

Zatiaľ čo Ján Kanis Brčo neistým krokom hľadal východisko z tejto hluchej jamy, akou bol jeho dom, Dora vrastala rukami-nohami v úlohu gazdinej, na ktorej visí prajný osud. Zatvrdla síce v týchto posledných dňoch, ale v tom tichu, ktoré ju doma obklopovalo, dala znovu vyrastať svojim zahriaknutým snom a túžbam. Jej mladé telo ožívalo tajomným prúdením vášní a dlhé noci, popretkávané vzdychmi, putovaly spolu s ňou na západ v sladkom mámore…

*

Barak, v ktorom Justín spolu s ostatnými robotníkmi býval, bol ako morskou búrkou vysotený koráb. Cez jednoduché, drevené steny dral sa podzimný vietor a hmla, ktorá sa ráno v bielych chumáčoch preháňala po lysej zemi, kvapkala so strechy baraka studeno a ticho. Na rozvŕzganých kavalcoch prespávali mátožné noci a ráno s hromžením vstávali, aby vrástli nohami do žltého hliniska — machnaté, holé stromy, rozkývané prácou.

Žena, ktorá upratovala barak a v čiernej kuchynke varila robotníkom nemožné obedy, žena, ktorá sa dala s protivným chichotom opačovať hladnými rukami, mala dcéru Grétu. Ktože sa zhliadol v tej ošklivej žene vtedy, keď počala?

Gréta bola ani jarný kvet, prichytený nočným mrazom. Na vysokých nohách nosila svoje ukonané telo a ruky kládla na veci nehmotne, ako milý milej na rameno. Bola celá sťa fialová tma júlových nocí, keď medze voňajú materinou dúškou a znejú podzemným zvonom, spaľovaná vnútorným žiarom a nekonečnou chtivosťou, ktorej ukájanie budilo vždy len novú túžbu. Ostravské noci podmaľovaly jej oči čiernymi kruhmi.

— Vy máte ženu? — spýtala sa raz v podvečer Justína, keď sa vrátil z roboty. Zahorely jej ohníčky v studničných očiach.

Stál pred ňou, hranatý a hrubý, bojazlivo skrýval svoje lopatovité ruky do vačkov, bo na nich, v oblúčkoch zodratých nechtov a v rozpukaných dlaniach, sedela dosiaľ suchá žltá hlina. Lícom, osmahlým ako dubové drevo a vykresaným v ostrých rysoch, prešiel tieň. Spomenul si na svoju Doru, na Doru v jej mliečnej kráse, spútanej smutnými babskými plachetkami a čepcami, spomenul si na ňu, oddanú a nevinne hlúpu, a neochotne vysypal v odpoveď:

— Čo vy…

Zasmiala sa strojene smiechom, v ktorom silný muž vycíti uponíženie a hanbu, tleskla nárokom do dlaní, aby zvýšila jeho účin a potom už s inakším smiechom, podobným konskému rehotu, klátivo odtancovala do kuchyne.

Justín zostal stáť ako drúkom ovalený. Pocítil mučivú bolesť v celom tele. Dievka — žarty z neho vystrája, a pritom ho hltá hladnými očami, v ktorých sedia mámivé noci. Zaťal päste a rukávy mu navrely kamennými svalmi, viazanými v hrboľatých uzloch. Od tých čias zmocnila sa Justína neznáma vášeň. Grétin smiech sedel mu nezvane v duši a vybuchoval a štekal ako motor. Jeho sila hnala ho do práce, v práci i z práce, a Justín prichádzajúc nesmele prestupoval vybitý prah zívajúceho baraka. Obával sa stretnutia s Grétou, a predsa, keď mu cestu neskrížila, počul svoje vnútro, ako mu hučí a reve pustou prázdnotou.

Večer, keď ostatní robotníci políhali si na kavalce, vyberal sa — čo nikdy nebývalo — do mesta. Zem dunela ťažkým škrípotom tramvají v križovatkách, autá na asfalte vzdychaly gumovou dušou a zástupy ľudí hučaly okolo neho ako hory. Ulice prekvitaly elektrickými slzami a nad vysokými, šedivými budovami horely krvavé požiare železolejární a pecí. Ostrava híkala, blčala a vrela, a dole v čiernych hĺbkach jajčaly vŕtačky, vybuchoval dynamit a búšily čakany v uhoľných baniach…

Obrovské obloky kaviarní na hlavných uliciach plápolaly svetlom a za nimi vo víchre bubnov zmieral sípavý hlások huslí. V uličkách, zatopených nebezpečnou tmou, horely červené výkriky lokálov, tanečných kútov a pochybných kaviarničiek, splývavé tiene žien predieraly sa nečujne hustou tmou, narušenou vášnivým šeptaním v čiernych uhloch, hromžením opilcov a bedákaním harmoník.

Otváraly sa dvere lokálov a vtedy Justína udrel vždy do tváre beztvarý zvuk a hukot, hudba a smiech a krik, vychádzali z nich tackaví mužskí a ženy, ktorým v očiach sedely tajomstvá nocí. Ostrava búrila, Ostrava tancovala, Ostrava zunela a zúfalý škrek zalietal do temných kútov, ako smiech šialenca nad hlbokým rovom.

Pod zemou vŕtali, trhali, kopali čierny uhoľ…

Keď sa raz Justín navracal neskoro večer domov, stretol Grétu. Vyvalila sa z rozdrapených dverí jedného hlučného lokálu, rozkročila sa na opilých nohách a bokom k nej prilepil a oprel sa akýsi človek. Potom sa zavesili jeden do druhého a vplávali do pažeráka noci.

— Ľaľa, Grétku… takáto je ona…!

Justín vypľul hlučne svoje prekvapenie a nárokom bil dlažbu tvrdými bagančami, kráčajúc ku kasárni.

*

Pri poslednej výplate ovalili tehliarskych robotníkov nečakanou ranou.

— Nabudúce budú sa vyplácať snížené mzdy!

Pohla sa čierna masa pred dverami kancelárie, zhíkli zlobným hlasom mužskí a ženy bezradne rozhodily ruky do hmlistého povetria.

Ozvaly sa výkriky, vytŕčaly sa päste a celý zástup vrástol nehybne do zeme. Po oblohe preháňaly sa dym a mraky, mlčanlivé a bezradostné, ale búrka bola už tu a rvala myšlienky zpod nasopeného obočia chlapov, nadnášala sukne poskakujúcich žien a do očí nasypala žeravých ohníčkov.

Víchrica hnevu rozohnala ľudí do kasárne a po domoch s usmoleným grošom v dlani, no spájala ich všetkých — rozpŕchnutých na rôzne strany — jediným a spolčujúcim pocitom odporu. Upracované telá boly dnes väčšou ťarchou ako kedykoľvek predtým, a nohy sa pod nimi podlamovaly ako steblá suchých tráv.

Vlak, odvážajúci robotníkov k Čadci, pomaly dnes hrkotal po vybitých koľajniciach. A chlapi, páchnuci hlinou a tabakom, sedeli v dyme ako bralá v hmlách.

— … a bude treba začať štrajk, — dokazuje jeden z nich, čo sedí pri Justínovi.

Justín ešte nevie, neskúsil, čo je to štrajk. Cíti však, že treba niečo robiť, do čohosi biť, ruky sú ani smolné polená, celý týždeň ich v robote zodieral a hľa — teraz si nesie domov kus chleba v batohu a vo vačku úbohý groš.

— Štrajk, štrajk…

— To je to slovo…!

— … a nepopustiť… súdruhovia!

Toto slovo už Justín častejšie počul. To Bartek hovorieva, ten, čo novinky číta. Nie každý je taký ako Bartek…

Do hukotu vlaku a rečí vrezal sa Kubala:

— Štrajkom si nepolepšíš… Som proti štrajku!

— Aj baba si zato! — vyhriakol Bartek, a ostatní sa pripojili:

— Aj zadarmo ty budeš robiť, to vieme…

— … a ruky pánom oblizovať…

— Tfí… ani psík…!

Vzduch vo vagóne zhustol a razil potom i dymom.

Vlak zastal a striasol so seba kŕdel čiernych chlapov.

Vybrali sa temer všetci jedným smerom, k dedine. A tu na sviežom vzduchu zoširoka a naplno znely ďalej potrhané výkriky zloby a vo vnútri kdesi, tam, kde už nikomu prístupu niet, vrelo v chlapoch ako v kotloch. Tam rodilo sa rozhodnutie.

Najďalej išli spolu Bartek s Justínom.

— A ty, Justín… ako?

Zavesil sa naň spýtavým hlasom a Justínovi bolo odrazu tak dobre, akoby ho pohladkal. Hľa, jeho, neskúseného sa pýta. V tom okamihu vedel, že nemožno ináč odvetiť, a vravel:

— Nuž… štrajkovať treba. Na každý pád.

Išli a hovorili o štrajku. Hovoril vlastne Bartek a Justín počúval. Lapal jeho slová a — zdá sa mu — je to niečo nové, napína to svaly, mraští čelo a bije na správne miesto.

— A vieš ty, že nás môžu za to aj z práce vyhodiť?

Justín sa naň pozrel zpod prižmúrených víčok: Bartek nežartoval. Keď si však pripomenul svoju žobrácku výplatu, keď poťažkal svoje lopatovité a rozpukané ruky, súce do každej ťažkej roboty, bolo mu všetko jasné.

— Nech vyhodia… Pôjdeme ďalej.

Bartek, lúčiac sa s Justínom, potľapkal ho po ramene:

— Dobre tak, kamarát. Nesmieme sa báť. Ide tu o všetkých… a vtedy ani krok nazad!

Z Bartka zahovorila novinová fráza. V jeho ústach však nadobudla kus opravdivosti.

Doma očakávalo Justína prekvapenie.

Ján Kanis Brčo skoro pozabudol na smrť svojej ženy a v poslednom čase prepadal divej víchrici, ktorá sa dávno rozzúrila po vidieckych kopcoch a zaľahla i do jeho skupánskeho srdca.

Na kamenistých Kysuciach, kde celoročná práca vychádza zpola nazmar, pijú.

Pije sa najviac tam, kde je najväčšia bieda. Čo však piť… bez peňazí?

Jediná fabrika, textilka — živiteľka, stojí mĺkva a ani jediné koliesko sa v nej nepohne. A už ani koliesok niet — páni ich odviezli a od tých čias bieda ani povodeň rozliala sa po celom kraji. A keď už ľudia v bezradnosti, s prázdnym vačkom i žalúdkom začali utápať boľavé smysly v denaturovanom liehu, keď táto horúčka ohrozila celý hladný kraj, buchli páni pečiatku na nepravé miesto: zakázali predaj denaturovaného liehu.

Ej, páni, páni — bite klinec po hlave!

Preskočíš vrchy, prejdeš hory — a si v Sliezsku.

V Sliezsku dostať liehu koľko chceš…

Na hranici, po bielej ceste prechádzajú žandári. A čiernymi horami, bočnými chodníkmi chodia pašeráci. Na Kysuce nosia denaturovaný lieh ako veľké tajomstvo, a každá tá fľaša je odteraz opradená smelým dobrodružstvom. A je drahšia.

Túlajú sa Slezania a Slezanky po Kysuciach. Odnášajú si maslo, vajcia, prinášajú lieh. Na tom i na onom, múdri, zarábajú a smejú sa úradnej pečiatke, ktorá ich živí…

Fabrika mlčí a jej múry praskajú…

Ján Kanis Brčo tiež v poslednom čase chytil sa tohto kšeftu. Prichádzali Slezania a donášali mu lieh. Kanis sa strácal v čiernych nociach, roznášal lieh do strmých potokov, v ktorých sa krčily chalúpky kopaničiarov, a tam ho prevárali, smradľavý, vo všeliakých hrncoch a miešali s cukrom.

Žandári chodili po kopcoch, obalení blatom a hmlou, zastavovali sa s gazdami pred chalupou a: — Čože, starý, teraz vám veselo žiť, keď ste úrodu sviezli? — a gazdovia žmúrili opilé oči usmievajúc sa:

— Veru veselo!

Z úst, ani para v zime, valil sa im odporný smrad. Na kopu zemiakov v pivnici horko im pomyslieť…

Pili gazdovia, furmani, drevorubači, baby i mládež…

*

V tú sobotu, keď mal Justín dôjsť domov, sedela Dora sama doma. Ňou prúdila sladká pohoda očakávania. V mliečnej tvári jagaly sa hviezdy očí a vlasy sa jej akosi nasilu sypaly zpod čepca. Ruky, složené v lone, boly ľahké, ako býva ruka milenkina. A nohy… nohy by sa rozletely po úbočí, k hôrke, hora hučí a vietor i dážď ju rve, no zato nič… veď ztadiaľ príde Justín!

Kanisa doma nebolo. Azda nebude doma ani nocovať…

Keď už-už sladký vietor zaľahol Dore do sukní a ona sa chystala vybehnúť mužovi v ústrety, zaznely na dvore kroky.

— Už je tu! — blysklo jej hlavou a celá sa radostne zapýrila.

Vstúpili…

Najprv Ján Kanis Brčo, za ním cudzí muž a žena. Slezania. Z papierov a slamy začali vybaľovať lieh. Napokon Slezanka vykasala sukne a zpopod nich, zpomedzi nôh vyniesla ešte dve plné pachariny.

— Tento — ľa, — je údený, — zasmiala sa hnusne, stavajúc lieh na stôl.

— Bude aj drahší, — rozkríkol sa opilý Kanis, — bo, hovoria, aj duplovane smrdí!

Všetci sa smiali, omámení liehom i zdarilým pašeráctvom. Len Dora stála pribitá k zemi, s vyciveným zrakom, a po hlave ani keby ju boli ovalili drúkom.

— Čo sa pozeráš…! strhol sa Kanis. — Dones radšej slaniny!

Dora stojí ešte vždy na mieste.

— No? Nepočula si? Aj slamy treba doniesť, budú u nás nocovať.

Justín, ktorý práve za dverami počul, ako sa otec rozdrapuje, jedným krokom skočil až do stredu izby; všetky žily navrely mu od hnevu, udrel päsťou do stola a skríkol: — Otec!…

Kanisa omráčilo. Slezania utiahli sa do čierneho kúta.

Pozrel sa na syna neistým pohľadom a zamrmlal:

— Čo ty…?

— A vy teraz… s týmto svinstvom tu? — ukázal Justín na nádoby po stole rozložené.

— Chcete ľahko žiť… ľahko zarábať… nie tak ako ja? — a obrovská rozpukaná ruka, čo ležala na stole, sovrela sa v päsť a stvrdla ako kameň.

— Čo ty…? opakoval znova starý Kanis. Myšlienky sa mu kdesi potratily a on stál na chvejúcich sa nohách ani hlinený.

— S týmto… sa practe z domu, — mávol Justín rukou ponad hrdlá fliaš, — a to donesiete do nešťastia seba i nás… A takých nocľažníkov neprenocujeme… takých… pašerákov!

Kanis sa chcel brániť, Kanis chcel na celý svet kričať, že je to jeho dom a v ňom že on bude sám rozhodovať; keď však videl, že Slezania potichučky pobrali lieh a vytratili sa nečujne, bez výtržností z domu, vlepil si mastný širák do čela, otrčil päsť pred Justínov nos a zreval mu zoči-voči:

— Veď dočkaj!

Vybehol do tmy.

Nepočul viac jeho ostražité volanie.

Dora neskoro v noci pripravila posteľ. Justín zahasil lampu. Tma zhustla na kašu. V komíne ani v hrudi chorého chrčal a sipel vietor.

Ležali spolu sami dvaja v tichej izbe a mlčali. Hľa — pre tento okamih sa Dora trápila tak často, a dnes ani keby si ho nepripomínala. Všetky smysly mala akési zahlušené. A večer si ešte uvedomila, že Justín je akýsi iný, nasiaknutý hnevom a pritom zas dobrý, nevedela si ujasniť toto zdanie a ležala spokojne ani jahňa. Justín jej zadýchal horúco do tvári a spýtal sa:

— Čuješ, Dora… a to otec sa už dlho zaoberajú… s tým svinstvom?

— Čoby… vtedy začali, keď si posledne odišiel. A keby aspoň sám neslopali.

— Hodne pijú?

— Moc.

Zatíchli. Noc ozývala sa piesňami a harmonikou. Chlapci išli k dievkam na zálety. A spev i harmonika splietaly sa bolestne, sputnávaly vrchy i les a doliehaly k dievčenským komorám. Okná sa otváraly.

— Ty, Dora…

— No…?

— Peniaze, čo som dnes doniesol, dobre opatri. A zbytočne… nič nekupuj. Nabudúce vraj bude menšia výplata.

Dora počúvala, jej vedomie však nechápalo tieto slová. Nikdy nič zbytočného nekupuje. A peniaze v polici, v hrnčeku sú dobre ukryté.

— A možno ma aj z práce vyhodia…

Justín len akoby si chcel zopakovať svoj rozhovor s Bartkom. Bolo mu tak dobre hovoriť o týchto veciach, aj keď vedel, že Dora nerozumie. Justín odchádzal do sveta, poznal veľa ľudí a videl veľa vecí, Dora sa obracala len okolo chalupy, kopala záhony a chystala krave.

Justín, prichádzajúci občas z veľkého mesta, bol jej muž.

Bola naň hrdá.

— Prečo by ťa vyhadzovali?

Hľa — aké čudné: prečo by Justína vyhadzovali z práce?

— Budeme asi štrajkovať.

Ani toto vysvetlenie nepomohlo. Štrajk. Čo je to? Justín však hovorí: budeme štrajkovať… a jeho hlas je preniknutý akousi ťažkou, horľavou smolou. Jeho slová sa tvrdo zauzľujú a Dora nevdojak cíti, že Justín je dobrý, tvrdý a mocný a že hovorí voľajakú neobyčajnú pravdu.

Privinula sa k nemu celým telom a ruku mu položila na hlavu. Ležali dlho mlčky a nebadali, ako noc kráča tichučko izbou a nezastavuje sa ani na okamih.

Ohne, ktoré ju zožieraly blčiacim plameňom v posledných nociach, rozpaľovaly krv a vrely smyselným šialenstvom, odrazu pohasly. Tuto je Justín, tuto je jej ruka, spočíva na jeho hlave, tou hlavou blúdi a zmieta sa ťažká a pravdivá myšlienka a ona nesmie hatiť jej cestu.

— Justín…

Neporozumela z toho nič, no jej srdce sa rozdúchavalo v závane neznámych víchric a fialová noc pohltila hrdý oheň jej líca. Vtedy, keď prvý sen začal sa vkrádať úzkou štrbinou jej privierajúcich sa očí, domyslel Justín svoju pravdu až do konca. Potom pocítil mliečnu vôňu Dorinho tela, oblapil ju mäkko, mäkkuško mocnými rukami, hlavu omámil horúci dych a potom noc ďalej šla, vzbúrená a nadýmajúca sa vlnami vášne, a bila do rozťatých Doriných očí sťa spenené more.

*

Večer po práci, keď chlapi ukonaní políhali si zas v kasárni na kavalce, Bartek s Justínom kráčali do mesta.

Nad morom čiernych budov horelo krvavé nebo a ťažký vzduch bol naplnený hukotom večnej roboty. Ostrava revala zadymenými pľúcami závodov, v obrovskej záplave tiekla práca, znoj i krv, rozmoknuté cesty periferie do ďaleka, do široka boly pretkané pátričkami elektrických sĺz, a stred mesta žeravel a jagal sa žiarou výkladov, autá sťa šarkany s ohnivými očami predbehávaly hrmotné škatule tramvají, ktoré cengaly na križovatkách, predierajúc sa medzi ľuďmi ako krava horou.

Bartek s Justínom vystúpili do tretieho poschodia v tmavom dome. Po čiernej krútňave schodišťa behali ľudia hore-dole. Justín však nikoho nepoznal.

Neveľká miestnosť bola naplnená dymom lacného tabaku a bolo vidno, ako sa ním ťažko predierajú všetci, ktorí sem prišli. Boli tu chlapi i ženy, bola i mládež, všetci kričali, smiali sa a čosi si v skupinách dokazovali. Poličky plné papiera a kníh, na zemi papier i noviny a taktiež ten, ktorého ostrihaná hlava blyšťala sa pri písacom stole a ktorý zúrivo hrýzol čibuk, nie menej zúrivo diktujúc čosi do stroja, bol celý zavalený papierom.

Bartek k nemu pristúpil:

— Ja a tuto hľa Kanis ideme ohľadne toho štrajku.

— Dobre, dočkajte za chvíľu, — odvetil ostrihaný. Plecia sa mu natriasaly pod košeľou, a stroj rapoce v tom hluku a kriku. Pri stroji sedí — nepoznať, či žena, či dievča. Krátke vlasy sa nadhadzujú, prsty rýchlo preberajú, skáču po klávesách a stroj len ra-ta-ta ra-ta-ta-ta-ta šalie v tom víre. Skončili.

— Slováci sú tiež za štrajk?

— Sú.

— Celý barak?

— Celý.

— Štrajkolomcov nebude?

Otázka sa do Bartka zaťala, ani ju neočakával. Na um mu prišiel Kubala. — Som proti štrajku, — hovoril. Potom si Bartek uvedomil, ako Kubalu ostatní zahriakli, a odpovedal:

— Nebudú… A ak tam jeden, dvaja… to už nerozhoduje.

Sekretár ho premeral ostrými očami.

— Nerozhoduje… aj rozhoduje. Zle je to. Musíte sa postarať, aby ich nebolo. A… všetci sú neorganizovaní?

— Všetci… okrem mňa.

— To viem, — odpovedá, a Bartkovi odrazu prebehlo po tele príjemné teplo. Je organizovaný, vedia o ňom, môžu sa naň spoľahnúť. Nie je sám…

Justín počúval všetko, čo sa hovorilo. Očami však blúdil po celej izbe. Hľa — na stene pestria sa mapy, krikľavé plakáty, výstrižky z novín, a nad nimi v čele obraz. Holohlavý muž s ostrou briadkou pozerá sa cez oblaky šedivého dymu na skupinky ľudí, ktorí sa smejú, dohadujú a kričia, v tvári má zadržiavaný vážny úsmev. Jedným okom sa smeje… a druhé je chytrácky prižmúrené…

Žena obrátila hlavu od stroja a pozrela sa po izbe. Jej oči vpily sa do Justína. Videl — tvár bezvýrazná, pokrčený nos s malými pehami pri koreni, a ústa také úzučké, ani britvou rozťaté a bez krvi. Len oči… To bolo jediné, čo mala v tvári. Aká to sila bola skrytá v tých zelenkavých škvrnkách, aký to hučiaci príval zalial Justinovo bezradné vedomie? Pozrela sa naň — a on cítil, ani keby ho bol niekto dvoma kameňmi udrel do čela.

Keď vyšli na ulicu, Justín zdal sa Bartkovi tak zamĺknutý, že to bolo až nápadné.

— Čo čušíš… ani zaľúbený…? — spýtal sa medzi smiechom.

— Kto to bol… tá žena pri mašinke?

— A či som netušil, že je v tom babská sukňa? — zarehotal sa na krátko Bartek a pleskol sa širokou dlaňou po stehne. Potom však zvážnel výčitkou vlastného svedomia a vravel:

— Ja… kamarát, takých je málo. Či by si z našich báb takú vychoval? A ona… bola tiež len jednoduchou robotníčkou. Búrila, ženské upovedomovala, rečnila… Zo všetkých fabrík ju vyhadzovali. A pritom sa ešte vždy učila… i na stroji písať. To všetko sama. Oj, čo všetko tá vie!

Bartek zostal v meste a Justín sa vracal sám domov. V hlave sedela mu úporne akási myšlienka, ktorú nemohol pochytiť, ktorú však hmatateľne cítil, ako cíti mozoľ na dlani. Dostal sa do divej krútňavy, bol však bezradný a dosiaľ nenašiel ani len stebielka, ktorého by sa zachytil a zistil svoje miesto i smer.

Pred zavretými dverami kasárne rozpäl sa pred ním ako kríž horúci, vášnivo oddychujúci tieň.

— Nepustím vás! — zadýchala mu žeravo do tváre.

Vyrušený zo svojho nepochopiteľného sna, schytil Gréte ruky a skrútil ich s odporným pocitom, že sa až v bolesti zajakala. Potom ju zlostne oblapil okolo drieku, aby ju odsotil.

Prv však, než by ju bol mohol odhodiť, otvorily sa dvere a v nich stál Kubala. V údive zapiskol zpomedzi zubov, zvrtol sa na päte do tmy siene a tá potom div že sa nerúcala pod jedovatými vlnami jeho rehotu.

*

Udalosti sa rinuly ako jarný potok. V piatok po skončení práce, keď robotníci sa vyhrnuli so zahlinenými rukami a rozpálení ohňom pecí z tehelne, zarazili sa v rozbehu ako pod náporom divého vetra. Nebol to vietor, bol to zvon pŕs, ktorý sa im rozhlaholil v ústrety:

— Súdruhovia! Robotníci!

Na hromade dosák stál chlap v ľahučkom kabáte, ktorý sa mu rozletoval pri každom vášnivom rozmachu rúk.

— Keď vás idú biť, musíte sa biť! Keď vám berú chleba, musíte si ho brániť!

Robotníci i ženy hltali jeho slová a vietor, ktorý sa niesol ponad čiernym zástupom, metal ich ľuďom do tvárí ako žeravý piesok. S času na čas vykvitlo v hustnúcej tme slovo „štrajk“ a rozžeravilo oči prítomných, a v tých okamihoch ľuďom napuchaly výkriky v hrdle, oni ich vykašliavali so zlostnou námahou, hučiac hromom:

— Štrajk!

— Treba sa okamžite pripraviť! Treba zvoliť štrajkový výbor!

Rečník dokončil. A vedľa neho — odkiaľže? — zrazu sa zjavily zelenkavé oči, sputnaly zástup ostrým pohľadom a pery, tenké a bezkrvné, akoby rozťaté britvou, sypaly vášnivé výzvy na hlavy žien.

Justína prešla teplá vlna. Poznal obidvoch.

— Robotníčky, vy najlepšie viete, aký tvrdý je váš chlieb. Bráňte si ho! Aj tak vaše deti hladom plačú!

A vypínajúc sa do výšky, aby prezrela černejúci sa zástup mužov, strieľala priamo do ich sŕdc:

— Pamätajte na svoje ženy! Bite sa za kus chleba pre vaše deti!…

Stáli ani zmrazení a nepohli sa. Vo vnútri však blčal im pálčivý oheň. Len vtedy, keď tekutá tma nad mestom rozžeravela sa požiarom železných pecí, rozchádzali sa nadžganí hnevom a odhodlaním.

Justín spolu s Bartkom bol zvolený do štrajkového výboru. Schvátený prívalom udalostí, ktoré nikdy predtým nezažil, zaujatý pocitmi, ktoré nepoznal, vzdával sa s celou dušou búrke, ktorá sa nad nimi rozkatila.

Sobotňajšia výplata bola úderom do tváre všetkých. Kancelária sa otriasala zlobnými výkrikmi mužov, ženy sa vyhrážaly a nad všetkým tým hučaním viselo bojové slovo: Štrajk.

Tentoraz Justín nemohol cestovať domov. V pondelok sa začínal boj a on bol vo výbore…

Po ceste, na ktorej Dora očakávala Justína, kráčal Kubala. Rozhadzoval zlostne rukami, mrmlal nadávky a klial. Horko mu bolo z toho, že začal štrajk. Vedel: zima sa blíži a treba robiť, kým sa dá. Sníženie miezd? Napne v akorde sily viac ako predtým, a výplata bude rovnaká. To je riešenie veľmi jednoduché. Na to netreba žiadneho rozumu. A tu hľa — chlapi najašení: vymysleli si štrajk. I Justín — čert aby ho bral — odrazu stal sa generálom. Ale im to zle vypáli…

— Kdeže je Justín… neprišiel?

Dora, očakávajúc odpoveď, pootvorila ústa. Kubala sa zastavil. Justín…? Ten, ktorý naraz nabral odkiaľsi rozumu, ten, ktorý štrajkom berie Kubalovi aj iným prácu a chlieb…? Ktorému sa azda robiť nechce…? Tento Justín kde je?

Kubalovi skrsla v mozgu zlá, jedovatá myšlienka. Po tvári mihol sa mu zelený úsmev, prižmúril oči a vravel:

— Ani by som ti to, Dora, nemal vyzradiť… Dora šípila čosi a zavesila sa naň celou svojou zvedavosťou:

— Len povedzte… — a hlas sa jej chvel.

— Tam zostal… ani sa mu myslím už domov nechce od tej…

— Čo?

— Však som ho predvčerom prichytil… Muchľoval sa s jednou priamo pred barakom. V noci… otvorím dvere a on ju tam práve oblapuje.

Dora došla domov s mŕtvou dušou a podlomeným telom. Nemohla uveriť, nemohla uveriť a predsa z Kubalu vychádzala tá pravda tvrdá a ťažká, ani keby kameň dávil, a hlas sa mu nezachvel.

Hlavou jej blúdil Justín taký, aký prišiel minulý raz, silný, zatvrdnutý a dobrý, zadýchal ju istotou a čudnými slovami ani horúci prievan. Hovoril vtedy o veciach, ktorým nerozumela, v ktorých však on sám pred ňou rástol a dozrieval v horkastom závane neznámych síl…

Preplávala tú noc v besnení smyslov, v bolestnej horúčke, do krvi drásaná mučením neistoty, v ktorej prebleskovaly ako mátožné svetielka jeho posledné slová…

A nezahlušilo jej bolesť ani zavýjanie Jána Kanisa Barču, ktorý až do svitu obžieral sa a pil za stolom s pašerákmi…

*

V pondelok, prv než sa barak budil zo sna, vstal Kubala tíško so svojho kavalca a začal sa obliekať. Ani sa neumýval, aby čľapkanie vody nebudilo spiacich.

Pootvoril nečujne dvere, no pri prvom kroku — zakopol o prah. Zľakol sa, zakolísal, chcel vykročiť a zavrieť napochytre dvere, no v tom istom okamihu bol zasiahnutý otázkou:

— Kdeže ideš?

Justínov ostrý hlas zobudil ostatných. Prv, kým v polosne mohli pochopiť, Kubala bez odpovede zmizol za dvermi. Justín vyskočil a vybehol von. Videl — Kubala uháňal k tehelni.

— Vidíte… prvý štrajkolomec, — pichol za ním prstom Bartek a odpľul si.

Ostatní, vybehnúc zvedavo ku vchodu baraku, zhučali nenávistne a sypali na Kubalovu hlavu žeravé nadávky.

Tak začal prvý deň štrajku.

Dni boly sivé a hmlisté.

Robotníci pred tehelnou postávali v skupinách, kričali, dohadovali sa, mlčali, prechádzali po rozmoknutej ceste a približovali sa až tam, kde v žltých terasách piati štrajkolomci kopali ďalej hlinu. Proti nim sústredil sa hnev všetkých. Ženy metaly im do tvárí vášnivé obžaloby a nadávky, muži kliali a pľuli, zhnusení zradou piatich a keď videli štrajkolomcov po skončenej práci odchádzať pod ochranou karabín do závodných miestností, kde boli nútení prespávať, ich odhodlanie sa tým viac utvrdzovalo. Márne boly sľuby a vyhlášky správy závodu, ktorými zvali robotníkov do práce za zlepšených podmienok.

— Neulakomte sa, — ozývalo sa v zástupoch štrajkujúcich, — to je len fígeľ! Chcú len naverbovať štrajkolomcov a podlomiť náš boj!

Tak bolo so dňa na deň. V závodnej kancelárii zasadala správa, zjašená neočakávaným bojom práve v čase, keď ho bolo najmenej treba, a štrajkový výbor, neznámy, tajomný a skrytý, schádzal sa každý raz na inom mieste, aby uzatváral neústupné rozhodnutia. Štrajková nálada vzrástla ešte viac po schôdzi, ktorá sa odbavovala stred týždňa.

Masa ľudí černela sa pred závodom. Traja žandári rozčúlene prebehávali pred zástupom a kričali:

— Rozíďte sa! Žiadna schôdza a tábor sa konať nesmie! Zákaz prekročiť nesmiete!

Ľudia stáli vážni a mĺkvi ani múr. Schyľovalo sa k búrke. Hmatateľné ticho tieklo zovšadiaľ, podobné bahnistému rybníku, a každé slovo, nech odkiaľkoľvek zaznelo, zostalo v ňom trčať ani kôl.

Zrazu — odkiaľ sa vzal? — pomyslel si Justín — vystúpil na breh zas ten známy rečník. Povzbudzoval robotníkov k vytrvalosti a bolo to akosi zbytočné, bo stáli v boji ani múr, sypal pohanu na štrajkolomcov, obviňoval ich zo zrady a ľudia hučali ako hora, ako víchor alebo ako ružovožlté mračná, z ktorých prichádza krupobitie.

Jeden z četníkov odskočil do závodu.

Hneď nato vyšli, už ich bola celá čata, rozvinuli sa v dlhom ruženci pred zástupom a v hustom vzduchu zježil sa povel:

— K nohe… zbraň!

Zacvakotaly pušky, zvlnil sa zástup — no nad ním dosiaľ stojí mladý, hranatý chlap, bičuje ohňom slov kamenných četníkov a máchajúc rukami nad robotníkmi, kričí:

— Vybojujte si… právo na ulicu!

Nový povel — a četníci s nastoknutými bodákmi zatískajú zástup. Ten však ako čierna smola tečie pomaly, s hučaním a osamelými výkrikmi, valí, prevaľuje sa — no drží sa v kope. Na hrobli štrku vztýčila sa zas žena.

— Aha, to tá… — onemel Justín a dych sa v ňom zastavil.

— Držte sa!… Nerozchádzajte sa!… Dnes… máme my slovo! — A potom znova v trhaných výkrikoch, kmásaná návalom ľudí, volá k robotníkom:

— Nepopúšťajte!… Vaše hladné ženy… so všetkých strán… pozerajú sa na váš boj!

Justín, strhnutý prúdom, nevdojak pomyslel na svoju Doru. Dora o tom nič nevie, je jej to cudzie, ako bolo aj jemu donedávna… Nemal však čas domyslieť do konca.

Čierna masa, rozháňaná četníkmi, mrvila a valila sa ďalej. Kde-tu vyskakovali na vyvýšené miesta chvíľkoví rečníci, aj členovia štrajkového výboru zažíhali nad davom niekoľko slov, a v hustnúcej tme vybuchovaly výkriky nadšenia, keď sa ohlasovali robotníci z iných závodov volajúc:

— Vyhlásili sme peňažitú sbierku!… Stojíme za vami!

Justín horel ani fakľa. Hľa — podnietili boj… a nie sú sami. Zaliala ho bezhraničná hrdosť, sila a odhodlanie. Dlho ešte dav, vytisnutý od závodov a z ulíc, prelieval sa po periférii s miesta na miesto, kým noc, krvavá, jačiaca kdesi oceľovými pľúcami Vítkovíc, snášala sa s predzvesťou prvého slabého zámrzu nad ručiacu zem.

Na druhý deň kopali hlinu už len traja štrajkolomci…

Správa závodu ocitla sa následkom neočakávaných mrazov v neprajnom položení. Bolo treba dokončiť práce a objednávky, dokiaľ možno vraziť čakan do lepkavej, žltej hliny. Uderí mráz — zmĺkne celý závod. Štrajková nálada vzdúvala sa ako červená zástava. Dvaja štrajkolomci opustili prácu. Agenti, verbujúci nových štrajkolomcov zo vzdialenejších miest, vracali sa nazad bez výsledku.

Čierne, bundaté mračná veštia predčasnú zimu a sneh…

Preto v posledný deň týždňa na vrátach závodu objavila sa bielučká, celkom nová vyhláška:

— Správa závodu oznamuje na pondelok započatie práce za starých podmienok. O konečnej úprave mzdových i pracovných podmienok je ochotná vyjednávať…

Vycerily sa v smiechu silné zuby, rozmáchly sa zoširoka robotnícke ruky.

Kamaráti!…

*

V ten istý deň vybral sa Justín k Dore domov.

V ten istý deň, krátko popoludní, rozletel sa po dedine chýr:

— Chytili pašerákov! Tamto — hľa — i starého Kanisa s nimi vedú!

Prichádzal večer a Dora už stála na ceste. Na čiernom kríži rozpäté do štyroch strán tmavé nebo, vietor doň zapiera a bubnuje ani tambor. Nedočkavosť ju hnala vždy vpred, a Kubalove slová, ktorými nedávno zasiahol jej vedomie, plietly sa zas v nohách a zdržiavaly krok. Čo povie Justín? A zrazu cítila, akoby jej vedomie bolo zavalené ťažkým kameňom i hriechom. Pripomenula si Kanisku, nad odchodom ktorej ani len nezaplakala, a dnes žandári odviedli starého i s pašerákmi. Osihotel dom… a budú s Justínom sami. To, čo si toľkokrát vášnivo želala, zabolelo. Bo čo je to platné, keď Justín…

Ďaleko za krížom, v kamenistom úvoze sa stretli.

Schytil ju radostne, nadniesol a zakrúžil s ňou v povetrí, ktoré páchlo hnijúcou trávou.

— Čože ty dnes… takto?

Zadychčaná, v údive roztvorila zoširoka ústa i oči.

Jeho zrak plápolal živelnou radosťou a hlas bol prežiarený, šťavnatý a zvučný, keď skríkol:

— Dora moja… vyhrali sme to!

Zabudol celkom, že ona o ich štrajku nevie nič, že ona vôbec nevie, čo je to štrajk, a začal preto rozprávať o boji, ktorý dosiaľ v jeho slovách znel temným hukotom čiernej masy a cvakotom karabín.

— I ženy spolu s nami štrajkovaly.

— Ty si ešte nevidela ženu rečniť? — pýta sa Justín v návale citov, dobre vediac, že táto otázka je zbytočná. — Oj bola ti tam jedna… ani ti to vypovedať nemôžem… taká…

Aha, už je to tu, pomyslela si a zaťala priamo do živého:

— Viem, aká… Kubala mi bol hovoril.

Justín sa striasol odporom pri tomto mene a hlas mu nasiakol hnevom, až sipel.

— Kedy ti hovoril?… Čo ti hovoril?

— Pred týždňom… keď si tam zostal kvôli nej… Že vraj ťa videl, ako ju oblapuješ.

Vzápätí pocítila, že mala radšej mlčať, že nemala hovoriť o tejto bolesti, ktorá ju žrala celý týždeň. Hlas sa jej zlomil v plači.

Pod Justínom ani keby sa bola rozostúpila zem. V očiach zakrúžilo. Zastal stred cesty a s vyciveným zrakom, v ktorom sa iskrilo ani na kováčskej nákove, nesúvisle sa zadýchal:

— To Kubala… takto… ten… — — Nenašiel slová. Len päste sa svieraly do obrovských uzlov, ktoré by v strašnom nemom hneve drúzgaly, drvily, bily.

Vietor sa im opieral do nôh, kĺzal po holých poľanách a hnal ich k domovu. Justín vášnivo (takého Justína Dora dosiaľ nepoznala) a slovami, akých od neho predtým nikto nepočul, vyprával o štrajku, o Kubalovi, o schôdzach, ktorých sa účastnil, ktoré sám s druhými pripravoval, a bolo to, ako keď vojak spomína prvý krst bubnovou paľbou. Bolo v tom niečo odhodlaného, tvrdého, pred Dorou rodily sa nejasné obrazy udalostí, videla tie ženy, videla tú ženu… tú druhú, o ktorej Justín s nadšením hovoril, ktorej obraz priniesol sem, do kameňa záhonov, pustoty hôr a stuchnutého vzduchu chalúp, v ktorých sa trpne žije i trpne zomiera. A doma, keď už sedeli pri stole a Justín ju pevne pritisol k svojmu ramenu, cítila Dora, že v Justínových rukách dosiaľ prúdi spolu s krvou, ba v krvi samej ohlas tých slov, ktorými tá neznáma žena bičovala vôľu vzdialených mužov. Zrazu jej bola za to vďačná.

Justín je dobrý. Justín je nový.

A keď mu vyprávala o otcovi, ktorého četníci odviedli spolu s pašerákmi, ani sa veľmi nezačudoval.

— Keby mňa boli včera odviedli… to by bolo iné…!

Potom si celú vec premyslel, obrátil v hlave na rub a líce, poťažkal a vzdychol:

— A všetko je to z biedy…

Neporozumela.

— Jedni utápajú biedu v špirituse… a my sme sa zas bili. Tak je to lepšie… Tak sa to musí.

Pri týchto posledných slovách vstal.

Stál pred Dorou ani topoľ, ktorý už víchrice nelámu, ktorý iba blesk môže rozčesnúť na smrť.