Dr. M. R. Štefánik, národný bohatier

Rýchlo plynú roky od tragickej chvíle, keď národu bol vyrvaný krutým osudom veľký syn, statočný bojovník, víťazný hrdina.

Rok za rokom rýchlo preletuje od chvíle, keď každé roduverné srdce československé žialilo hlbokým smútkom nad tragickým skonom generála dr. Milana R. Štefánika.

Smútok zostane i naďalej v našich srdciach; národ bude vždy žialiť za tým, s ktorým je spojená živá a nezanikajúca rozpomienka na našu víťaznú revolučnú prácu, vedenú za hranicami v čas svetovej vojny veľkými mužmi nášho národa. Ich mená budú sa večne ligotať na nebi nášho boja za svobodu a samostatnosť. Je to krásna trojica mien:

Masaryk, Beneš a Štefánik…

Všetci traja vpísali sa národu do srdca zlatými písmenami, ktoré nikdy nezaniknú.

V nich je uskutočnená verne jednota nášho československého národa: Beneš — Čech, Masaryk — moravský Slovák a Milan Štefánik — Slovák, náš človek, syn slovenskej pôdy, tvrdých skalnatých Tatier.

Zdá sa nám, ako by osudom boli k sebe určení, aby pred celým svetom dokázali, že československý národ je národ veľkého celku od hlbokej krásnej Šumavy k vysokým, snežným Tatrám vo všetkých svojich hodnotách kultúrnych aj mravných.

Túžby vodcov našej slávnej zahraničnej revolúcie boly zasvätené jedinému cieľu: osvobodiť národ, urobiť ho šťastným vo vlastnej domovine, znivočiť putá pyšnej a nespravodlivej monarchie a dynastie, uviesť národ po dlhoročnej borbe do zeme zasľúbenej Svobody a samostatnosti…

Práca obetivých a ideálne založených mužov bola ohromná, priamo gigantická. Verili v šťastný výsledok veľkej borby, lebo bola podniknutá s náležitou rozvahou, s vedomím jej významu a zdôvodnenia, v logicky vypracovanom programe práce a v najdôvernejšom súhlase porobenej vlasti a jej synov…

A to bol veľmi dôležitý moment nášho zápasu. Zahraničný odboj nebol vedený dobrodružne a náhodne — ale vyplýval z najintímnejšieho želania celého národa vo vlasti, ktorému nebol dopriany vládnucim prísnym režimom policajne-vojáckym akýkoľvek prejav života svobodného a voľného. Zahraničný odboj bol vedený za dôvernej spolupráce s vlasťou. Tú udržovala Maffia, v ktorej boli najspoľahlivejší pracovníci. Dr. Ed. Beneš bol jej prvým tajomníkom. Členov nebolo mnoho, ale spoľahliví!

V dôsledku náležitej prípravy a veľkej mravnej zdôvodnenosti aj zodpovednosti získala práca našich vedúcich činiteľov náležitého porozumenia v zahraničí u uvedomelých príslušníkov nášho národa, ktorí nadšene a odhodlane stavali sa pod zástavy odboja a zápasu za našu samostatnosť. Naše statočné legie vyrástly pod vlivom trojice vedúcich činiteľov, ktorá úplne si získala dôveru srdcí aj nadšenia pre boj za svobodu národa. Treba zdôrazniť, že najživšie porozumenie pre zápas o svobodu bolo v našich koloniách vysťahovaleckých — vo vrstvách najchudobnejšieho pracujúceho ľudu. Statočne pracovali dobrí Slováci aj Česi v celom svete.

Mnohí zo synov nášho národa doma vo vlasti neverili v úspech zahraničného odboja, pochybovali o jeho výsledku, smiali sa jeho programu. Viac dôverovali starej monarchii!

Obetivá a čistá láska našich vedúcich činiteľov a pevná viera vo víťazstvo spravodlivej veci posvätila čestné prostriedky. Smelé túžby a ideály sa splnily — zasvietilo po dlhých rokoch poroby nám slnko Svobody.

Keď budú sa písať dejiny našej slávnej a veľkej revolúcie, vtedy sa ocení v plnom smysle a v pravde požehnaná práca našich vodcov, ktorí majú nesmrteľné zásluhy o našu samostatnosť.

Uvedomujeme si jasnejšie, akým šťastím pre náš národ bolo, že v najvážnejšej dobe, keď išlo o najdrahší poklad národa — svobodu a samostatnosť — mali sme na najzodpovednejšom mieste mužov čestných, vzácneho charakteru, obetivých a schopných ohromného zápasu, taktického vedenia, organizačných schopností, znamenitého rozhľadu politického, diplomatického a štátnickej múdrosti. Bola to ozaj šťastná, požehnania plná doba v našich najnovších dejinách. Ani to dobre mnohí z nás nevedia oceniť!

Naši vodcovia zahraničného odboja, ktorý bez akejkoľvek nadsádzky bol rozhodujúcim pre náš osud, sú čestne osvobodeným a vďačným národom plným právom nazvaní Osvoboditeľmi národa.

Na veľmi čestnom mieste, po boku Masarykovom a Benešovom, stojí náš Milan Štefánik, ktorému nebol osud priaznivý, aby videl ovocie vlastnej veľkej práce a poznal na vlastné oči radosť národa z osvobodenia.

Umrel na prahu osvobodenej vlasti v prvom roku našej svobody…

K radostnému dňu 28. októbra, v ktorom bola zavŕšená domáca revolúcia a národ sa stal pánom svojich osudov a k nadšením preniknutému dňu Masarykových narodenín 7. marca nutno zahrnúť aj deň smútku našej mladistvej svobody a samostatnosti. Je to 4. máj 1919.

Víťazná naša borba akoby bola chránená všetkých smútkov v celom svojom vývoji, až požiadal osud obeť najväčšiu — život jednoho z našich Osvoboditeľov…

Život jeho nám bol vyrvaný vo chvíli najväčšieho očakávania a radosti. A preto tiež tak krute ranila hrozná rana.

V Milanovi Štefánikovi bude sa vždy učiť naša mládež nielen láske k vlasti, ale najmä obetivej, veľkej práci pre národ a mravnej dokonalosti.

Niet na celom Slovensku obľúbenejšieho mena — okrem tatíčka Masaryka — ktoré by sa vyslovovalo s takou veľkou láskou, pýchou a radosťou, ako je meno Štefánikovo. Je našou radosťou!…

A prečo? Odpoveď je veľmi jasná. Zapísal sa celému národu zlatým písmom do srdca životným veľkým dielom vykonaným pre osvobodenie vlasti a národa.

Hrdinský generál dr. Milan Rastislav Štefánik je skutočne novodobým Jánošíkom, ktorého očakával básnik Ján Botto:

Ujarmenému Slovensku zrodil sa obranca jeho svätých práv prirodzenej dôstojnosti — skutočný novodobý Jánošík, ktorý pravdu zastával a krivdu bil, aby Slovák stal sa svobodným v celej dôstojnosti vo svojej rodnej zemi. Novodobým Jánošíkom vo smysle obraznom nie je nikto iný ako Milan Rastislav Štefánik, syn veľkého národovca a skromného poetu Pavla Štefánika, evanjelického farára na Košariskách pri Brezovej v nitrianskej stolici.

Chcejúc pochopiť vzrast osobnosti Milanovej aj jeho charakteru, musíme sa bližšie oboznámiť s celým rodinným ovzduším, v ktorom vzrastal, ako aj s duchom a tradíciou kraja, ktorého duch naň mocne pôsobil. Vtedy plne pochopujeme osobnosť Milanovu ako aj jej jedinečný vzrast a hodnotu.

Rodný kraj Štefánikov je veľmi romantický. Krásne vrchy a príjemné hory ako aj skromné polia sú striedavo zastúpené. Vystúpiac na okolité vrchy nad rozstratenými Košariskami, najmä na Úboč, máme čarokrásny výhľad na všetky strany sveta. Vidíme až k brehom Váhu smerom východným, ďaleko na západ, ako aj na juh. A pod nami túlia sa Dolné a Horné Košariská a četné kopanice tvoriace celú obec a cirkev Košarisko-Priepasňanskú, osamostatnenú r. 1870 od veľkej obce Brezovej.

Prvým samostatným farárom evanj. cirkve bol otec Milanov, Pavel Štefánik, rodák z Krajného (1844). Na západnej strane tiahne sa horský chrbát Bradlo (544), kde v Jurkovičovej mohyle odpočíva večný sen náš hrdina. Na ďalšom obzore severnom mohutne sa dvíhajú Biele Karpaty s Javorinou asi 970 m. Východ ozdobujú vrchy Inovecké (1042).

Kraj malebný — s niekoľkými srúcaninami hradov. — Četné dedinky a mestečká majú zdravú tradíciu národnú.

Ľud tohoto kraja je výlučne evanjelický, potomok dávnych českých exulantov zo XVII. veku, ktorí sa tu usadili po bitke na Bielej Hore. B. Tablic píše o nich: „Když naděje někdejšího do wlasti se nawrácení je sklamala, místo k obydlení, rolí, a lauky i jiné grunty zakaupiwše, bezpečnosť pod ochranau panstew na Myjawských, Wrboweckých, Lubinských, Staro-Turinských atd. kopanicích i jinde nalezli.“ Povahou je ľud dobrý, pracovitý, statočný a milovný pokroku. Značná časť občanov bola v Amerike a tam najmä prispela v boji o našu samostatnosť.

V ľude žije dosiaľ stále tradícia revolučná z r. 1848 a 1849, keď na Brezovej aj na Myjave organizovali dobrovoľnícke sbory Jozef Miloslav Hurban, Ľudevít Štúr a niektorí rodáci z Brezovej, Krajného, Hlbokého atď. Evanjelickí duchovní vtedy viedli národ za lepším cieľom — k svobode! A nechýbal ani otec Pavla Štefánika, evanjelický farár v Krajnom, ktorý tiež mnoho obetoval na revolúciu.

Rodina Šulekova, z ktorej pochádzala stará mať Milankova so strany otcovej, vlastnou krvou platila obeť národu! Syn Vilko Šulek bol obesený s Holubym Maďarmi u Hlohovca, iný syn zomrel v putách vo väzení v Komárne. Táto heroická smrť slovenských mučedníkov často sa spomínala v rodine. V rodine boly prechovávané pamiatky na Vilka Šuleka: povraz a ostatný list písaný pod šibenicou. Ducha obeti, lásky a oddanosti k národu deti požehnanej rodiny Štefánikovej vštepovaly si v pamäť už od útleho veku.

Takou rečou hovoril rodný kraj do duše vnímavého Milana.

A rodina? Otec bol veľký, obetivý národovec, obranca slovenských evanjelických škôl a učiteľov, neochabujúci rozsievač dobrých kníh, buditeľ v pravom slova smysle, láskavý duchovný, srdečný a milý spoločník, oddaný priateľ, skromný človek a jemný básnik.

Mať Albertina, rodená Jurenková z Brezovej, bola ozaj vtelená dobrota. Tá všetku starosť miernila láskou a nežným milujúcim srdcom usilovala dať rodinnej výchove najhlbší základ pre život. Bola veľmi národne prebudenou a s milovaným manželom vždy s živou účasťou hovorievala o veciach národných. Požehnaná rodina — 12 detí, osem synov a štyri dcéry, z ktorých traja chlapci odumreli v útlom veku, bola predmetom každodenných starostí a záujmov. Mená detí boly ozaj slavianské.

V ovzduší starostí a lásky, národnej hrdosti a sebavedomia, narodil sa v nedeľu dňa 21. júla 1880 Milan Rastislav ako šieste dieťa. Od útleho veku bol povahy tichej, miernej, nežnej. Krstnými rodičmi Milankovými boli Fajnorovci zo Senice. Štefan Fajnor, pravotár, mal za manželku staršiu sestru panej farárky Emíliu — Milku. Do spoločného domu farského patrili aj ochotní mendíci, pestúnky, babka Kuterka, neskoršie Kubovička, múdre „diplomované“ osoby, ktoré boly Štefánikovcom oddané celou dušou.

Základného vzdelania poskytla deťom miestna ev. škola, na ktorej pôsobil p. učit. Kostolný. Tam Milan osvedčil sa takto: „bol žiak pilný, príkladný, po vedách dychtivý a pre jeho tichú a krotkú povahu obľúbený nielen u učiteľov, ale aj u svojich spolužiakov“… prejavoval zvláštnu náklonnosť k vedám fyzickým a matematickým…

Od útleho veku prebúdzala sa v Milanovi láska ku hviezdam. Už ako malý žiačik odpovedal na otázky rodičov aj známych, čím bude, s vážnym prízvukom: „Budem hvezdárom!“

A stal sa ním skutočne!

Maďarčine sa priučil po skončení domácej ľudovej školy v Šamoríne. Vtedy mu bolo 9 rokov.

Gymnazium počal študovať v Bratislave, pokračoval v ňom v Šopronu a dokončil r. 1898 v Sarvaši. Tamojší riaditeľ Benko nijako nevystupoval proti Slovákom, ako to bolo v Bratislave a na iných stredných školách. Štefánik pre osvedčené národné chovanie dvakrát školu zmenil. V Sarvaši maturoval s vyznamenaním. Po maturite išiel do Prahy.

Na jeseň 1898 dal sa zapísať na pražskú techniku, odbor stav. inž., z ktorej prestúpil na Karlovu univerzitu r. 1901. — Zvolil si svoje obľúbené hvezdárstvo.

V Prahe, v spoločnosti slovenského spolku „Detvan“, zúčastnil sa pilne kultúrnej práce. „Detvan“, založený r. 1882, vykonával dôležité poslanie v Prahe i v Čechách. Prednáškami šíril poznanie skutočných pomerov slovenských, prebúdzal lásku v českom národe k nášmu ujarmenému ľudu. Milan ohňom čistého nadšenia obetoval svoje slabé sily aj tejto práci.

Milým a príjemným spoločenským chovaním získal si prístupu do najlepších rodín pražskej národnej spoločnosti. Bola to najmä rodina veľkého českého básnika Vrchlického, kde sa cítil ako doma. Vo veľkom básnikovi mal učiteľa, v zlatej duši jeho ženy druhú mať, ku ktorej cítil lásku ako k vlastnej matke. Syn Vrchlického bol tiež raz návštevou na Košariskách cez leto. Druhou rodinou, kde sa mu dostalo vľúdneho prijatia, bola rodina spisovateľky Ruženy Svobodovej. Ďalej treba vspomenúť aj rodiny riaditeľa Frant. Bílého na Žižkove, kde bol Štefánik najmä vítaným denným hosťom na sklonku štúdií v Prahe. Vo veľkej láske a úcte mal tiež prof. Zengera, znamenitého astronoma, ktorý mu mnoho prospel vo štúdiach. Okrem toho mal intímnych priateľov zo Slovenska ako aj z Moravy; účastnil sa rád zvláštnych slováckych večierkov, výletov atď.

Živý záujem ho viedol aj do ev. spolku akademickej mládeže Jeronyma.

Praha stala sa pre mladého filozofa miestom nových duševných obzorov a mnohých utešených a milých rozpomienok. V nej poznal v jasnom svetle národný rezký život, dobrých vodcov národa. Najviac lásky a oddanosti získal si v jeho srdci prof. T. G. Masaryk. Nikdy v živote nezabudnul na jeho vliv.

Stal sa verným vyznavačom Masarykovho programu cez celý život. Zásady milovaného profesora prenikol celou dušou, obohatil nimi svoje srdce, zušľachtil nimi celý svoj ideálny a krásny život.

Masaryk bol Milanovi vzorom mravne dokonalého človeka, slncom života, ako ho sám vždy nazýval.

V Prahe dopisoval do realistického časopisu Času, bol prvým slovenským redaktorom týždennej rubriky „Slovenské veci“. Učiteľ a žiak spolupracovali na spoločnom poli národnej práce. A neskoršie spolupráca po rokoch javila sa v novej forme, v borbe za svobodu a samostatnosť národa.

S maliarom Kalvodom vydával r. 1903 „Umelecký Hlas“.

Tým sa priznáva k pokrokovému smeru práce národnej a k hlasistom.

Z Prahy na krátky čas odišiel na štúdia do Zürichu. Toho roku podniknul cestu do Italie s poslaním spolku Detvan. Navštívil vtedy Milán, Palermo na Sicílii a Rím. Štúdia a cesty do cudziny otvorily mu cestu do sveta.

Navrátiac sa do Prahy, složil doktorát filozofie (12. X. 1904). Predložil vtedy svoju cennú prácu „Nové hviezdy z doby predtychonovej a nová Kassiopea“.

Po doktoráte pripravoval sa na vedeckú cestu do sveta. Ideálom stal sa mu Paríž, kde úfal v splnenie svojich snov. Na cestu do sveta dostalo sa mu vrelého odporúčania od univ. prof. dr. Zengera.

Otcovo a matkino požehnanie do sveta bolo Milanovi najcennejším pokladom životným. Ale milionový Bábel na Sekvane pripravil mu na počiatku mnohé trpké sklamanie.

Dlho žil bez cieľa, dlho žil opustený, v duši mal ideál života posvätený vedeckej práci. Od 22. XI. 1904 žil v Paríži. Márne hľadal pomoci, nik ho nepoznal, nikto nechcel veriť, že v ňom žije veľký duch… Smutné boly prvé vianoce v cudzine, v opustenosti prežívané… Svoj hlboký žiaľ sklamaného srdca a života, prebíjajúceho sa biedou a núdzou, vypísal panej Ľudmile Vrchlickej, ktorej otvoril svoju dušu až na dno:

„Na štedrý večer bolo mi zvlášte krušno. Sychravé chladno zaľahlo na Paríž i na moju dušu. Bol som sám a cítil to v plnej miere. Abych trocha pozabudnul, pracoval som až do odpoludnia, ale keď sa začalo stmievať, tu pojal ma stesk. Myslel som, že nevydržím, že musím ta za hory za doly k mojemu krbu… Osud uvalil síce značnú ťarchu na moje bedrá, ale obdaril ma tiež najväčším pokladom — úprimnými priateľmi… Chcem, by láska moja sa krytalizovala, by všetky rany srdca sa zacelily a v duši sa mi uhostila nezlomná energia, s ňou oddanosť k osudu a mier.“ (8. I. 1905. Paríž).

A v inom liste píše:

„Život môj plný je ťažkého zápasu; nuž dovoľte, bych len vtedy pootvoril okienko mojej duše, keď ju ožiaruje teplý lúč klidu a radosti… Energia moja vzrastá tým postupom, akým sa vyskytujú prekážky. Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem!…“ (3. II. 1905. Paríž).

Všetku biedu a utrpenie ale nesdelil. Až svitla hviezda spásy. Raz, sediac zamyslený v parku, bol oslovený neznámym pánom. Z rozhovoru neskoršie spoznal, že neznámy je princ Sapieha. O niekoľko dní Štefánik bol pozvaný k návšteve k slávnemu astrofyzikovi sveta Janssenovi do Meudonu. — Starušký učenec prijal Štefánika na svoju hvezdáreň. Tam po boku astronoma Millochaua zahájil Štefánik vedeckú svoju činnosť.

Aká bola jeho situácia pred vstupom do Meudonu sám sa priznáva v liste pi. L. Vrchlickej:

„Situácia moja v Paríži bola už nesnesiteľná. Chorý som bol, bez groša som bol a nemal som veľké výhľady do budúcnosti. Tu odrazu vše sa zmenilo v moj prospech. Dnes už natoľko som uzdravený, že vládnem pracovať. Už to trvá celý týždeň, a síce viete kde? — V Meudonu na observatoriu Janssena… Väčšie šťastie ma nemohlo potkať. Dostal som sa k zakladateľovi astrofyziky, k mužovi rovnocennému velikánom: Tycho, Kepler, Newton… Je vôkol mňa svetlo, teplo, čo mi dobre padne po toľkých neodôvodnených sekatúrach, trápeniach a malicherných bojoch…“ (2. V. 1905 Paríž.)

A jednako pri vstupe do pevnej budúcnosti mal ešte jednu bolesť, a to bola bolesť srdca, na ktorú chcel zabudnúť v práci…

Konečne sa uchytil existenčne. Bolo to síce veľmi neisté, musel spoliehať iba sám na seba a svoje schopnosti vedecké. A nesklamal svojho záchrancu, nesklamal ušľachtilého svetového učenca.

Meudonská hvezdáreň stala sa pre Štefánika miestom, kde vyvíjal svoju veľkú energiu; vedeckou úspešnou prácou preukázal, že sa v ňom slávny Janssen nesklamal. Úspech za úspechom o tom svedčil.

Slávny Janssen stal sa mu druhým otcom v cudzine, pani Janssenová pečlivou matkou, ich dcéra Antoinetta ušľachtilou priateľkou. Janssen vybudoval na Mont Blancu velice smelé dielo: observatorium, v ktorom pobyt bol ozaj nadľudským výkonom. Po niekoľko rokov bol riaditeľom hvezdárne astronom Millochau. R. 1905 v lete po prvý raz mal s ním vystúpiť náš mladý astronom Štefánik. Výprava na Mont Blanc (4810) cieľom astronomického pozorovania bola veľmi nebezpečná.

Po prvý raz podniknul Štefánik výstup na Mont Blanc v mesiaci júni, dľa predbežných úkolov na dobu 10 — 15 dní; bol to prvý pokus dlhšieho pobytu na vrcholku. A dobu určenú výprava velice prekročila: zostala v observatoriu odlúčená od sveta plné tri týždne, čo spôsobilo ohromné prekvapenie. Výprava bola už považovaná za stratenú; vtedy zúrila hrozná snehová búrka.

O pobyte na Mont Blancu napísal Štefánik slovenské aj francúzske pojednanie.

Bolo to ohromné víťazstvo mladého astronoma po boku Millochauovom, ktoré zaujímalo najmä slávneho astronoma Flammariona. Pozval si Štefánika k priateľskej návšteve pred jeho cestou vedeckou do Španielska, kde pracoval po boku Janssenovom.

K Mont Blancu Štefánik lnul celou dušou. Celkom tam urobil päť veľkých výstupov v r. 1905, 1906, 1908 (2x) a 1909. Ťažko sa s ním lúčil; v jednom dopise píše rodičom:

„Na Mont Blanc predbežne už nepôjdem. Zdá sa mi, ako bych ztratil kus života.“

(6. IX. 1909 Paríž.)

Výstupy na najvyšší vrchol europskej pôdy, ako aj častejší pobyt v horách veľmi blahodárne pôsobily na zdravie Štefánikovo. Sám o tom píše rodičom, ako statočne a bez námahy snáša veľké túry na Mt. Blanc.

Cesta do Španielska v lete 1905 bola triumfálna. Pozorovanie úplného zatmenia slnka v okolí Barcelony v druhej polovine augusta znamenite sa vydarilo a výprava bola vládou slávne vítaná a pohostená. Navštívila vtedy Madrid, Toledo, Escorial, San Sébestian. Úspech Štefánikov po týchto cestách nutne viedol k účasti na medzinárodnom sjazde astronomov v Oxforde v Anglii.

Odtiaľ letel Milan na perutiach lásky do rodinného kruhu, do Košarísk…

Bol to prvý šťastný pobyt doma po návrate z cudziny. Astronom Milan dosiahol svojho detského snu…

V zime r. 1906 Štefánik ochorel v Paríži na očný zákal a na jar ho postihla nová choroba. Pečlivosťou panej Janssenovej bolo mu opäť zdravie prinavrátené.

V liste zo dňa 18. IV. 1906 píše mamičke:

„Drahučkí rodičia! Už som natoľko uzdravený, že už chodím skoro celý deň. Dobre ma opatrovali a opatrujú…“

A v inom liste radostne sdeľuje:

„Teraz už definitívne nachádzam sa na ceste uzdravenia…“

V lete v mesiaci júli r. 1906 podnikol druhý výstup na Mont Blanc.

Z cesty do Chamonix z Lyonu píše rodičom 12. VII. 1906…

„Som na ceste do Chamonix, odkiaľ vystrojím expedíciu na Mont Blanc… V akademii uverejnil som nový môj stroj Reflexný Heliometer…“

A o zdravotnom stave zmienil sa 21. VII.

„Cítim sa výborne. Som jako z ocele. Práve dnes mám 26 rokov…“

O priebehu skončeného výstupu píše: 5. VIII. 1906…

„Boly okamžiky, že ma nešťastná náhoda už už na veky odlúčila od Vás a od sveta… Vedecké pozorovanie moje sa skvele vydarilo…“

V zime odcestoval cez Berlín, Moskvu, Petrohrad do Turkestanu do Ura Tjube opäť k pozorovaniu úplného zatmenia slnečného 13. I. 1907. Po skončených prácach navštívil aj Samarkand, Taškent, Orenburg, Jasnú Poljanu a cez Moskvu a Petrohrad išiel si oddýchnuť do rodného kraja. V Petrohrade ho vítali ozaj slovansky.

„Prijali ma nesmierne srdečne, bratsky. Nenie to fráza: ,Slovanská krv‘ ,slovanská rodina‘.“

(15. XII. Pulkovská hvezdáreň.)

Z Ruska poslal četné dopisy; v jednom píše:

11. XII. 1906 Petrohrad: Celkový dojem je smutný: „Mesto v polotme, vzduch dusný, ruch ťažkopádny. Po viditeľných nepokojoch neni stopy, ale cítim, že národ tento je ťažko chorý…“

Dojmy uložené v listoch rodičom aj rodine zasielaných dosvedčujú Milanovo bystré pozorovanie…

Po návrate z Ruska bol svedkom volebného zápasu v bývalom Uhorsku. V Pezinku mal nepríjemný výstup s maďarskými hazafíkmi „Smrecsányi és társa.“ Pezinský incident mal ozvenu aj v časopisoch nielen domácich, ale aj zahraničných. Poznalo sa, aká „svoboda“ panovala v „ostrove svobody“, nad ktorý vraj nebolo života! Charakteristickým je dopis Štefánikov z tejto doby Frant. Hromadovi, vtedy theologovi v Innsbruku (5. IV. 1907 z Prahy), v ktorom vysvetľuje celú záležitosť a vyslovuje pozoruhodný mravný súd o osude Magyarországu:

„Môj program životný je príliš vážny a komplikovaný, než abych sa mohol s podobnými episodkami obšírnejšie zapodievať. Ani vy sa nepálte. Je to iba jedon prejav celkovej mravnej zvrhlosti, ktorá dnes dominuje v Uhrách vo všetkých odvetviach verejného a poloverejného života. Historia a zdravá logika ukazujú, že čo je zhnité, nemá trvania.“

V lete toho roku Štefánik velice vážne ochorel. Opäť ho ošetrovala pečlive pani Janssenová, slávni profesori a neskoršie bol (9. VIII.) prevezený na liečenie do Chamonix pod Mont Blanc, kde pobudnul temer dva mesiace, majúc k opateri syna slovenskej hrudy Štefana Reptu.

Na vianoce toho roku srdečne zval celú rodinu na Košariská. Švagrovi Hajtsovi píše do Spiš. Vlách:

„Chcem Vás videť, na každý pád videť, preto prosím Vás, aby ste i so všetkými deťmi prišli k rodičom na vianočné sviatky. Všetky cestovné výlohy tam a nazpiatok nahradím Vám ja. Musíte to prijať odo mňa tým skôr, že to bude miesto daru k Ježišku. Očakávam Euženko a Olinka moja, že vrúcnemu prianiu môjmu nebudete činiť prekážky a že sa rozhodne uvidíme na štedrý večer… Teším sa na tu chvíľku oddychu a som presvedčený, že mi ju nezkazíte tým, žeby aj jedon z Vás chybel…“

Chcel sa s ňou potešiť v intímnej družnosti, v ovzduší lásky. To bývaly jeho najradostnejšie chvíle doma pod rodnou strechou v tichých Košariskách.

Tam ho zastihla smutná správa o smrti jeho milého predstaveného — profesora Janssena. (Z 21. XII. 1907.)

Jeho Štefan mu píše:

23. XII. 1907 Meudon: „Pán doktor chcem vám zavinšovať dobrí Rok. Pán Janssen su velice nezdravý chudák, aj mi odpíšte jak ste aj vy zdravý po tej ceste Štefan. Pán Janssen umreli tuto noc…“

Na jar 1908 podnikol cestu do Italie a na Sicíliu.

V lete opäť tešil sa večným snehom a ľadom na Mont Blancu, na ktorý vystúpil vtedy dvakráť, v júli a v auguste.

V septembri bol opäť na sjazde astronomov v Oxforde.

V mesiaci apríli a máji r. 1909 podnikol veľkú cestu do sev. Afriky. Cez Alžír, kde dlel v dobe veľkonočných sviatkov, vypravil sa na juh do Laghouatu na juž. svahu Atlasu na pokraji Sahary, kde konal nové astronomické pozorovania. Vedecké pokusy a práce sa podarily… Odtiaľ cez Ghardai, Constantindo Carthaga. Navštívil tiež pútnické mesto Mohamedánov Kairouan a cez Tunis, Maltu a Sicíliu sa vracal do Ríma. Tam ho očakávala smutná zpráva o úmrtí milovaného strýka a krstného otca Štefana Fajnora zo Senice.

Po návrate zo Sahary pracoval vedecky v Paríži a v lete navštívil rodný kraj.

V auguste 1909 ostatný raz vystúpil na Mont Blanc.

Veľmi smutný tieň vyznieva z dopisu Štefánikovho 6. IX. 1909 písaného v Paríži:

… „už som znova v Paríži. Som hodne unavený a znechutený. Na Mont Blanc predbežne už nepôjdem. Zdá sa mi, ako bych ztratil kus života…“

To bolo všetko v dôsledkoch smrti Janssenovej, ktorý zomrel 21. XII. 1907…

Na jar 1910 prišiel sa z Paríža rozlúčiť s domovom pred nastúpením cesty do ďalekej Oceánie na ostrov Tahiti, kde mal viesť astronomické a vôbec vedecké pozorovania. Tam vzdialený sveta venoval sa výlučne vede a krásam primitívnych domorodcov a pohádkovej prírody. Zamiloval si ostrov večnej krásy láskou úprimnou. Tam tiež dlel aj roku 1912.

V r. 1912 bol poverený veľkým úkolom viesť pozorovanie úplného zatmenia slnka v Brazílii neďaleko Rio de Janeira. Cesta viedla cez Lisabon (27. VIII.), Dakar v Senegalsku do Rio de Janeira (10. IX.), odkiaľ sa vrátil opäť do Europy.

Vianoce roku 1912 boly posledné, ktoré prežíval Štefánik na Košariskách. Vtedy žil v plnom zdraví aj jeho milovaný apenko. Bol by rád ponavštevoval aj rodinku, ale dovolená bola kratičká a práce v Paríži mnoho.

Ako miloval súrodencov, nech svedčia nasledovné riadky písané sestre Oľge:

… Drahá Olinečko, Euženko a detičky! Jak mi je smutno! Mal som v úmysle navštíviť Vás, vy dobré duše, lebo Vás ľúbim úprimne, hlboko, lebo s úctou sa dívam, jako sa boríte životom v stiesnených pomeroch, ale energicky, bez reptania… Chcel som Vás ďalej navštíviť aj z egoistických dôvodov, nikde totiž nenašiel som taký prameň vrúcnosti jako u Vás. A mám ho zapotreby. Sám sa tlčiem životom a jakým životom… Ľúbim Vás, moji drahí, jako len priam bratské srdce môže ľúbiť…

Žite v láske, lebo v nej najdete radosť i silu… Buďte shovievaví k sebe a milujte sa! Ach, prečo tie krásne heslá lásky nevyplňujú svet! Tak je smutno v tom živote…

Bozkávajte detičky a kúpte im nejaké cukríky miesto ujka Milana. (Prikladám 20 K.)…

Na jar 1913 postihnutá bola rodina ťažkou ranou. Otca ranila mrtvica (porážka) a ťažko sa preberal k vedomiu. Na telegrafickú zprávu z Paríža Milan okamžite došiel na Košariská. Tam sa sišla takmer celá rodina, až na dcéru Oľgu, ktorá bola vtedy ťažko chorá.

Dňa 15. apríla rodina sa rozchádzala od loža otcovho v nádeji, že bude lepšie. A toho dňa otec skonal…

Prvý opäť prišiel z Paríža Milan, ktorý ani z nádražia nedošiel do vlastného bytu, ale najbližším vlakom sa vrátil domov. Bolo to smutné shľadanie rodiny. Po pohrebe otcovom ponavštevoval rodinu: ses. Oľgu vo Spišských Vlachoch, tetu Milku Fajnorovú a rodinu dr. Bazovského v Lučenci ako aj iné rodiny. Chystal sa na dlhší pobyt v cudzine… Bola to jeho posledná návšteva rodnému Slovensku…

V roku 1913 opäť dlel na Tahiti v meste Popeete. Neskoršie na jeseň bol poverený velice dôležitým poslaním diplomatickým aj vedeckým v Ecuadore. Pobyt tento, ako aj cestu zo Spojených Štátov Severoamerických cez Panamský kanál, podrobne zaznamenal si v Zápisníku, ktorý bol knižne vydaný. Diplomatické jednanie v Ecuadore skončil koncom mesiaca decembra a počiatkom januára 1914 vracal sa opäť do Europy, aby sa po 3 — 4 mesiacoch vrátil do Ecuadoru k ďalšiemu jednaniu.

Zápisník je cenným dokumentom tohoto poslania v Ecuadore. Obsahuje veľké bohatstvo cenných zápisov vedeckých, politických, diplomatických, osobných, rodinných, ako aj cestopisných. Je to najobsiahlejší dokument práce Štefánikovej z ostatného roku pred válkou…

O svojom pôsobení v Ecuadore píše 8. I. 1914 sestričke Oľge:

Vedecký výsledok je veľmi uspokojivý.

Na jar 1914 zdravotný stav jeho bol velice vážny. Musel sa podrobiť ťažkej operácii žalúdkovej, ktorú šťastne prekonal. Liečil sa v meste Angers. Odtiaľ pochádzajú posledné zprávy jeho z doby predválečnej.

Dopisy z tejto doby zachované sú cenným dokladom utrpenia, ale aj radosti, keď všetky strasti pretrpel… „moj život je zachránený.“ „Nikto by nebol myslel, že ja vyviaznem“… „Teraz bych len potreboval dobrý vzduch, jednoduchú stravu a kus lásky a pokoja…

Aby mohol Štefánik ľahšie pracovať vo francúzskom svete vedeckom, prijal francúzske občianstvo. Ale v srdci aj živote zostal verný rodnej slovenskej zemi, na ktorú stále myslel aj na ďalekých cestách svetom…

Z ďalekých miest prinášal si do svojho útulného bytu v Paríži (Meudonu a od r. 1908 v 6 La Rue Leclere) cenné a bohaté sbierky. Jeho salony boly skutočne bohaté muzea. Pozornosť venoval všetkému, čo ho ako vzdelaného človeka zaujímalo: výšivky, národné kroje, zbrane, nádoby, ozdoby indianské a iných domorodcov, knihy, obrazy atď.

Niektoré veci boly po jeho smrti odovzdané Pamätníku Odboja v Prahe, iné veci si rozdelili súrodenci. Sú to veľmi cenné veci. Podobne aj súkromná knižnica zachránená z Tahiti.

Vo svojom živote pri všetkom preslávenom mene, bol vždy tichým a jemným spoločníkom, vďačným a pozorným synom rodičov, nežným bratom a vôbec mužom, ktorý nebol ožiarený slávomamom.

Našej mládeži malo by byť známe, aký bol nežný pomer Milanov k rodičom a súrodencom. Krásne a úprimne vinul sa k milujúcej matke, ktorá mu bola: mamičkou, mamulienkou, mamulkou, rodičia mu boli: drahí, milovaní, drahunkí, dobrí, najmilší, vrelemilovaní. Súrodencov vždy nežne oslovoval: Elenočka, Olinečka, Olušenka, Marinečka atď… Dneskajšia naša mládež mala by si mnohé poučenia z toho vziať. Je treba i v tejto nežnosti citovej chápať heroizm duše Štefánikovej.

Vlivom ďalekých ciest a astronomických štúdií stal sa svetoobčanom, ktorý však v srdci nosil hlbokú a čistú lásku k svojmu rodnému Slovensku, k rodným Košariskám, kde tak rád po ďalekých cestách svetom hľadal pokoj a mier duše. Tam cítil sa medzi svojimi, tam cítil sa doma.

O tom svedčia mnohé riadky jeho listov. Nezabúda na svoj chudičký pôvod. Nehanbil sa za svoje kopanice…

Na Košariskách bývaly to dni sviatočnej radosti, keď po dlhom odlúčení vracal sa milovaný syn k svojim drahým rodičom. Rozprávaniu nebolo nikdy konca; celé dni do pozdnej noci rád rozprával milým a lahodným hlasom o svojich výpravách, nebezpečenstvách, vedeckých pozorovaniach, zvykoch a mravoch domorodcov a vôbec zo svojich bohatých zkúseností. Nikdy neunavoval, ale vedel vždy zobudiť živý záujem o veci neznáme. Nikdy nezabudol navštíviť krstných rodičov Fajnorovcov v Senici, dokiaľ tam bývali. A strýko Fajnor mu rozumel ako vlastnému synovi. Prichádzali aj okolní páni farári pobesedovať s Milanom. Vrele vítaný býval strýko Bodický, dnes prof. theol. v. v. v Bratislave. Aj vážni susedi vítali radostne milého „pána doktora“. Mali ho úprimne radi. Aj on vedel s nimi srdečne porozprávať.

V rodnom kraji osvežel, potešil sa a opäť letel do ďalekého sveta. Niekedy tiež navštívil Prahu a tam dobrých priateľov; povznesený na duchu vracal sa k vyčerpávajúcej práci vedeckej.

U Štefánika možno veľmi výrazne badať lásku k ľudu, z ktorého vyšiel. Do cudziny vzal si tiež spoločníka, prvého správcu domácnosti z Košarísk. Bol to Štefan Repta, a bol to chlap — „pravý Tatar“, ako sa vypráva o Brezovanoch. Obľúbil si tohoto dobráckeho šuhaja zlatého srdca, lebo mal v ňom so sebou kus svojej drahej kolísky, mal so sebou niekoho z drahého Slovenska. Do Paríža išiel so Štefánikom „Štefan v gatiach“ a vrátil sa po rokoch „monsieur Etiene“. (Dnes žije v Amerike.)

Porobená slovenská vlasť bola Štefánikovi najsvätejším miestom, pre ktoré žil a všetko obetoval. Ako veľmi cenný doklad vernosti rodnému kraju podáva nám Štefánikov „Zápisník z Ecuadoru z r. 1913“. Tam na str. 41 zaznamenal si rozhovor s francúzskym vyslancom Francastelom:

„Vyložil som problém Rakúsko-Uhorska a poukázal na následky, ktoré by mohly vzniknúť, keďby sa Francia finančne zaujala slovensko-národných podnikov obchodných v Uhrách (28. XI. 1913).“

A na stránke 107, čítame tam poznámky zo dňa 31. XII. 1913.

„Už nemám viac domoviny. Tlčiem sa svetom, pracujem v prospech svojich ideálov, ale len indirektne, veľmi-veľmi indirektne… Tiež možno byť užitočnejším v cudzine pro moje Slovensko. Ubolená mi je duša a telo vysilené.

Daj Boh lepšieho roku…

Tak miloval Štefánik Slovensko! Bola to nežná a ušľachtilá láska…

Pri vedeckej práci v cudzine nezabúdal nikdy na povinnosti k národu. Bol tiež literárne činným. Napísal pekné vylíčenie svojho prvého výstupu a pobytu na Mont Blank ako aj cesty do sev. Afriky (Sahary). Bolo už spomenuté, že s maliarom Kalvodom vydával Umelecký Hlas. Podobne aj Hlasu, orgánu pokrokovej slovenskej mládeže, venoval pečlivú pozornosť aj záujem. Spolupracoval na obrodení biedneho slovenského Lazára k novému životu.

Ako učenec prenikol a vynikol vo svete hneď po prvom výstupe na Mont Blanc. Sláva jeho mena bola zaistená čestnou a hodnotnou prácou. Vedecké pojednania písal francúzsky, anglicky a italsky. Meno jeho bolo vyslovované v cudzine s náležitou úctou. Len — Maďari s posmeškom pozerali na jeho prácu. Ale nezabudli si ho pozdejšie privlastniť! Vedecké práce Štefánikove sú veľmi hodnotné a svedčia o najlepších schopnostiach. Preto tiež býval poverený vedúcimi úlohami vo vedeckých missiach (Španielsko, Turkestan, Sahara, Brazília, Tahiti ako aj Mont Blanc).

Slávne meno skromného a jemného Slováka, výtečného astronoma ako aj skúseného cestovateľa, zaistilo mu prístup do vybranej parížskej spoločnosti nielen vedeckej ale aj politickej a umeleckej. Všade ho mali radi a načúvali pozorne jeho pôvabnému vypravovaniu. Rád navštevoval četné salóny ako aj rád prijímal návštevy vo svojom útulnom byte. K pochopeniu jeho spoločenských stykov uvádzam z jeho listu písaného rodičom z Paríža na Košariská 22. XII. 1909:

„… Pred sviatkami mám veľké povinnosti spoločenské; dostávam gratulácie a musím odpovedať. Robí to asi 500 — 600 kariet behom dvoch týždňov…“

Všestranné osobné známosti maly pre Štefánika veľký význam a osvedčily sa najmä v budúcich rokoch vo svetovej válke, keď ich náležite a taktne využitkoval v prospech našej národnej samostatnosti. Splnily sa tak jeho myšlienky vyslovené 31. XII. 1913 v Ecuadore, že možno byť užitočnejším pre Slovensko atď.

Je to bohatá galeria významných verejných pracovníkov, literátov, žurnalistov, politikov, diplomatov, básnikov, ktorí boli priateľmi Štefánikovými. Janssen, Millochau, Flamarion, Rosny, Anatol de Monzie, Barthou, Denis, Poincaré, Briand, Clémenceau Md. Jouvenal, Newcomb, Steed atď. okrem už spomenulých českých aj slovenských mužov… Bol obmilovaný, mal svoju vážnosť v najvyšších kruhoch spoločenských…

Pri všetkej vedeckej sláve nikdy nezabúdal na rodnú kolísku, na Košariská, rodičov, súrodencov ako aj celý slovenský kraj. Zostal vždy nežným a pozorným synom, milujúcim bratom a roduverným Slovákom.

Bol si ale tiež vedomý pri všetkej skromnosti vedeckého významu svojho, ktorý neuznávali mu Maďari. Raz sa vyslovil o tom nasledovne:

„Som len chudobný kopaničiar z početnej famílie, ťažko sa prebíjajúci životom, neuznaný doma, ale uznaný v cudzine, milovaný najväčšími ľuďmi. Janssenom, Poincaréom…“

A k nim treba pričleniť ešte mnoho, veľmi mnoho vzácnych osobností vzdelaného sveta. Meno Štefánikovo malo ozaj dobrý zvuk.

Posledný rok pred válkou bol pre Štefánika veľmi tragický.

Umrel mu otec. Stratil vtedy veľmi mnoho. Nemal ani možnosti, aby utrápenú mamičku mohol potešovať v hlbokom žiali, vedecké cesty do ďalekého sveta ho volaly z domu… Vtedy dlel ostatný raz doma na rodných Košariskách. Po návrate z Ecuadoru veľmi vážne ochorel; zachránený bol k životu len ťažkou operáciou. Ani sa nesplnilo jeho vrúcne želanie, aby osvežel doma pod Tatrami…

Po odchode z nemocnice v Angers kratičkú dobu dlel v Paríži.

Posledná zpráva predválečná od neho je stručná:

„Idem do Maroka…“

*

Svetový válečný požiar zapálený pyšným, nadutým a militaristickým Nemeckom spôsobil v živote Štefánikovom mnoho zmien. O trvaní války vyslovené boly rôzne mienky. Najpravdepodobnejšia bola o dlhom trvaní. Veď išlo v podstate o dôležitý boj pravdy, práva — klamstva a podvodu, absolutistickej moci s demokratickým princípom, svobody a násilia… Víťazstvo malo a muselo byť na strane práva a spravedlivosti…

Dohoda (Francia, Anglia, Rusko aj Srbsko s Belgiou) zodvihla zbrane k ochrane spravedlivosti a života malých národov; bola presvedčená, že zbraň skorej neodloží, kým nezaistí trvalý mier a ochranu práva. A v rámci tohoto gigantického zápasu maly byť i naše krivdy aj jarmo odčinené. K tomu bolo treba veľkej práce a obetí na životoch.

Túto veľkú zodpovednú prácu poznali významní mužovia nášho národa, pochopil ju aj dr. M. R. Štefánik. Poznal, že nastáva čas, keď musí odložiť knihu a nahradiť ju zbraňou pre spravedlivú vec.

Po ťažkej chorobe, dosiaľ nevyliečený, prihlásil sa ako dobrovoľník do francúzskeho vojska k aeroplánom. Z vážneho učenca stáva sa vojak, ktorý vykonáva ochotne i najťažšie práce. Učí sa pilne, lieta a vo výcviku sa vyznamenáva. Je to duch veľmi odvážny, neľakajúci sa nijakých prekážok.

Miesta najväčších bojov sú spojené s menom tohoto odvážneho letca: Arras, italský front, kde shadzoval letáky pre slovanských vojakov a nabádal k prebehnutiu do Italie, srbský front r. 1915 v čase zúfalej obrany Srbska v katastrofálnej porážke proti nepriateľskej presile, kde je svedkom tragiky národa na bojišti. Prináša Jóbovu zvesť do Itálie, prekonávajúc všetky svoje sily. Bol to vtedy nadľudský výkon letu v Albánii, keď bol ťažko chorý a úplne vyčerpaný.

Lety koná aj v r. 1916 pred cestou do Ruska.

Odvážné a ozaj hrdinské činy umožňujú mu rýchly postup vo vojenských hodnostiach. Vo februári 1916 bol menovaný majorom, veľmi skoro povýšený bol na plukovníka a v mesiaci júni 1918 na generála. Náš hrdina dostúpil od prostého vojaka k hodnosti generálskej čestne a zaslúžene. Ako vo vede dopracoval sa čestných výsledkov, podobne aj na poli válečnom nezostal oneskorený.

Pobyt v Itálii mal pre Štefánika veľký význam. Za nadľudský výkon a spojené s ním ťažké ochorenie bola mu poskytnutá všestranná pečlivosť a opatera samotnou rodinou kráľovskou. A zo sympatie k hrdinovi rodí sa neskoršie kvet lásky v srdci mladistvej a ušľachtilej markýzy Júlie Benzoni, neteri kráľovej… Tento intímny moment neskoršie sa stal dôležitým činiteľom v našom zahraničnom odboji v Itálii, najmä pri povoľovaní nášho revolučného vojska italskou vládou.

Štefánik po uzdravení v decembri 1915 vrátil sa do Francie, kde boly už v plnom prúde práce nášho zahraničného odboja.

Vtedy už bolo v celom zahraničí známe „Prohlášení proti Rakousku za československý samostatný stát“ vydané 14. XI. 1915 ako aj slávnostné prejavy Masarykove a Denisove v Zürichu a v Ženeve o mravnom zdôvodnení nášho zahraničného odboja (5. a 6. VII. 1915) učinené v súvislosti s oslavami 500. výročia smrti Husovej, ako aj iné dôležité činy Zahraničného komitétu predstavujúceho vedenie odboja. Zahraničný komitét mal aj Slovákov Mamataya a Daxnera. Prvky revolučné neskoršie sa jednotne predstavily „Národnou radou českých zemí“ s organizačným ústredím v Paríži. Tam vychádzal tiež oficiálny orgán francúzsky „La Nation tcheque,“ redigovaný Arnoštom Denisom, veľkým priateľom nášho národa. Tento časopis uverejnil 1. II. 1916 oficiálne oznámenie, že Národnú radu a tým aj celé vedenie revolučné, predstavujú prof. dr. T. G. Masaryk predseda, miestopredsedovia, J. Dürich, dr. Milan R. Štefánik a generálny tajomník dr. Eduard Beneš.

Štefánik v Národnej rade od počiatku r. 1916 oficiálne zastupoval Slovákov a oddane pracoval spoločne na diele revolučnom. O otázku československú javil Štefánik živý záujem už v prvých dňoch války. Vymohol kolonii československej v Paríži zvláštné práva, ktoré boly zaistené len Alsasanom. V období válečnom osvedčily sa znamenite osobné známosti Štefánikove s významnými osobnosťmi sveta politického aj diplomatického. Uvádzam slová nášho milovaného prezidenta:

„Štefánik našej veci svojou propagandou veľmi prospel. Zjednal si skoro v Paríži kruh priateľov a ctiteľov; propagandu viedol viac po spôsobu apoštola nežli diplomata a vojaka. Urovnal mne a dr. Benešovi na mnohých rozhodujúcich miestach v Paríži (k Briandovi a i.) a v Ríme cestu.“

„Spomínam-li na neho, vždy mi vystane v pamäti obraz našeho slovenského drotárika, putujúceho svetom, ale tento Slováčik prešiel všetkými frontami Spojencov, všetkými ministerstvami, všetkými politickými salónmi a všetkými dvormi.“

„Mňa osobne Štefánik mal až dojemne rád: splácal som mu oddanosť a za jeho pomoc v našom odboji som mu bol vďačný. Zasluhuje vďačnosti nás všetkých.“ (Svet. revol. str. 119 a 120.)

Dr. Ed. Beneš, minister zahraničných vecí píše:

„Našej akcii preukázal Štefánik služby veliké. Nielen skutočnou prácou, ale tiež tým, že ako vynikajúci člen Národnej rady reprezentoval medzi nami živel slovenský a bol živým dokladom loyálnej spolupráce Čechov a Slovákov, zdôrazňujúc neústupne, dôsledne a nekompromisne československú jednotu národnú…

Pracoval stále, vytrvale, do úmoru…

Prešiel všetky spojenecké zeme ako meteor a na svojich cestách získal mnoho priateľov; my ostatní sme išli za ním a takto ním dotčenú pôdu sme spracovávali, jeho apoštolskou prácou narýchlo získaných ľudí sme podchytávali a ich sympathie menili v presvedčenie… Vlivu svojich priateľov vedel dobre využiť pre naše politické ciele…

Milan R. Štefánik je jednou z velikých postáv našej národnej revolúcie.“

(Svet. válka a naša revolúcia. I. d., str. 104 a nasl.)

Jozef Logaj, významný spolupracovník v našich legiach v Itálii píše:

„Štefánik bol heroom činu. On bol iste politikom veľkých obzorov, posudzoval všetko s vysokých hľadísk. Už jeho povolanie ako astronoma dáva všetkej jeho činnosti svoj neshľaditeľný ráz.“

(Československá legie v Itálii str. 22.)

Skvele charakterizuje Štefánika a jeho povahu Ferd. Písecký, býv. jeho pobočník:

„Nestretnul som sa dosiaľ nikdy s človekom, v ktorom by sa vzdelanie, pracovitosť, snaha po ušľachtilosti a jemnom chovaní pojilo v tak krásny celok, ako uňho. A jeho bystrozrakosť v pozorovaní ľudí bola priamo nadprirodzená.“

Dr. Ján Herben, spolupracovník Masarykov a redaktor Času, do ktorého Štefánik písal Slovenské veci, charakterizuje ho takto:

„Štefánika miloval každý, kto ho poznal. Štefánik opovrhoval nebezpečenstvom a nebál sa smrti. Nemáme dosť výrečnosti, aby sme vylíčili tohto hrdinu a bohatiera, ktorý premáhal bolesti tela, aby slúžil duchu.“

Ako vzorne pracovali všetci traja významní pracovníci na našom oslobodení, nech dokumentuje výrok Masarykov:

„Bol som dvakrát tak starý a skúsenejší ako Beneš a Štefánik, prirodzene som mal vedenie: ale to záležalo tiež v sile spoločnej idee a v porozumení.“

„Za celú dobu môjho zahraničného pobytu nevzniklo žiadne nedorozumenie; súčinnosť bola vzorná. Bolo nás málo, ale apoštolov tiež neboly legie; jasná hlava, znalosť vecí, odhodlaná vôľa, žiadon strach pred smrťou — to je ohromná sila.“ (Svet revol. kap. I. str. 38. a 39.)

Vlivom Štefánikovým Francia čestne prisľúbila vo februári 1916 napomáhať organizovaniu samostatnej československej armády, keď Rusko prepustí našich zajatcov do Francie. Bolo každému jasné, že svoboda sa musí vybojovať. Na pôde Francie jestvovala v cudzineckej legii od r. 1914 stotnina československá „Na zdar“, ale tá nemohla byť po vyčerpávajúcich bojoch ničím doplnená, lebo kolonia v Paríži bola úplne vyčerpaná.

V lete bol Štefánik poverený úkolom vojenskej misie v Rusku: získať ruské vládne kruhy k povoleniu prevozu čsl. zajatcov z Ruska do Francie. V Rusku síce predstavoval Národnú radu posl. J. Dürich, ale ten čoskoro stratil úplnú nezávislosť, súc ovládaný germanofilskými vládnymi kruhy ruskými. Tieto kruhy nemaly prirodzene žiadneho záujmu na priaznivom riešení nášho zápasu. Štefánik bol aj v hlavnom stane ruskom (v stavke), aj u cisára, ale všetko bolo marné. Odcestoval do Rumunska, kde sa mu podarilo získať na 400 čsl. dobrovoľcov zo zajatcov do armády čsl. vo Francii. Títo nadšení dobrovoľci tvorili jadro československých legií vo Francii.

V dobe jeho neprítomnosti v Rusku rozvinul sa boj o neodvislosť našeho hnutia a odpor proti stanovisku býv. posl. Düricha, ktorý z návodov cárskych činiteľov chcel v Rusku založiť osobitnú Národnú Radu. Slovo tu maly už aj hlasy zajatcov, ktorí sa hlásili do armády čsl. Rusko nechcelo povoliť vstup slovan. zajatcov do armády, len Čechom a Slovákom v Rusku bývajúcim.

To bolo osudové! Dürich bol nástrojom, finančné prostriedky dávala mu tiež vláda.

Po návrate z Rumunska do Ruska z vážnych dôvodov odstránil z vedenia poslanca J. Düricha a dôvody oznámil telegraficky Masarykovi aj Benešovi. Bol to čin veľký a jeho dôležitosť sa ocenila neskoršie. Tým zachránil jednotu našej revolúcie! Bol to osudove rozhodný krok…

V Rusku bol Štefánik svedkom prvej ruskej revolúcie v dňoch marcových. A vtedy vyslovil sa veľmi určite, že v najbližšej dobe musí vstúpiť Amerika (Spoj. Štáty) do války po boku Dohody. A tak sa aj stalo. Koncom marca pripravil sa na cestu a odcestoval počiatkom apríla 1917 v sprievode kap. Píseckého z Ruska do Anglie, kde sa ešte stretnul s profesorom dr. T. G. Masarykom, práve sa chystajúcim do Ruska. O stave vecí v Rusku podal mu zprávu.

Masaryk pozorne prijímal presné informácie celkovej i našej situácie.

Po návrate z Ruska opäť sa uplatňoval v organizačnej službe vo Francii. V lete v júni 1917 nastúpil propagačnú cestu do Ameriky, kde vo významných koloniách československých v mestách Unie bol privítaný veľmi nadšene. Tam sišiel sa s bratom Pavlom, so svojimi krajanmi, najmä dcérou svojej pestúnky babky Kubovičky, Kačou, so svojím bývalým prvým správcom domácnosti Štefanom aj inými. A výsledok propagačnej práce bol uspokojivý, ačpráve mnoho dobrovoľcov už slúžilo alebo v armáde kanadskej alebo v riadnom vojsku americkom. Temer 3.000 dobrovoľcov odcestovalo so Štefánikom do Francie do vojenského tábora Cognacu, kde sa tiež sústreďovaly transporty z Ruska.

Poznovu sa stretáva s kapit. Píseckým pri propagačnej práci a presne informuje našu Ameriku o pomeroch v Rusku a afére Dürichovej. Separatizm niektorých slovenských činiteľov vhodne mierni. — Získava aj oficiálne kruhy Unie pre našu vec vo Washingtone.

12. VII. 1917 Štefánik skvele obhájil česť Benešovu aj svoju proti útokom Horkého, zaťa Dürichovho.

Túto kapitolu práce Štefánikovej verne vyličuje bývalý jeho pobočník v knihe M. R. Štefánik v mém Deníku na str. 37 — 47.

Pre sjednotenie našej práce vykonal v Amerike mnoho.

Hoci bol ťažko chorý a soslabený, neustával v práci. Jeho reči boly oduševnene prijímané, jeho vyznanie mravnej povinnosti vybojovať svobodu národu všetkých poslucháčov povznášalo. Známe sú jeho slová prehovorené 14. X. 1917 v Chicagu:

„Keď sa chceme osamostatniť, musíme sa napred vyznačovať mravným životom.“

Mohutne pôsobilo prevolanie o národnej mobilizácii v Amerike počiatkom mesiaca októbra roku 1915 štylizovaná Štefánikom pod názvom „Kto za pravdu horí…“

Uvádzam z neho podstatné hlavné myšlienky:

„Žiadon národ dosiaľ nepožíval trvalej svobody, jestli si ju sám nevydobyl a jestli ju neposvätil veľkými obeťami na majetku a životoch…“

„Že Česi a Slováci v plnom vedomí tejto historickej pravdy domáhajú sa svojich práv, to dokazuje mučeníctvo našich státisícov a trvalý, húževnatý, organizovaný boj všetkých vrstiev národa… Tá veľká žertva, nami už prinesená, nebola márna. Ona otriasla svedomím mnohých poctivých ľudí menovite v táboroch spojencov a vzbudila úctu, porozumenie pre naše snahy… Dnes aj najskeptickejší pozorovateľ musí byť presvedčený o politickej vyspelosti nášho národa — vidiac jeho obetavosť, prísnu ukáznenosť a zvlášť jednotný postup Čechov a Slovákov doma i za hranicami…“

„Boj náš je boj zásadný.“

Československej Národnej Rade sverený bol zodpovedný úkol previesť organizáciu nášho vojska.

Opierajúc sa o vôľu sjednoteného národa doma a o práva, priznané jej zahraničnými organizáciami, týmto ona prehlašuje všeobecnú národnú mobilizáciu.

Prihlás sa každý, kto si mužom, kto miluješ národ a nechceš, aby Ťa potomci preklínali…“

My zvíťazíme, lebo vôľa naša je skalopevná…“

My zvíťazíme, lebo našimi heslami sú:

„Láska, práca, poctivosť, heslá to budúcich…“

Navrátiac sa do Paríža, viedol veľmi úspešne jednanie s francúzskou vládou o povolenie československej samostatnej armády. Výsledkom toho bol pamätný dekrét prezidenta republiky Poincaréa dňa 19. decembra 1917, ktorým bola sriadená čsl. armáda vo Francii pod politickou svrchovanosťou Národnej rady. Opäť sa tu osvedčily vlivné známosti Štefánikove.

Sám Dr. Beneš uvádza vo svojich pamätiach, že táto delikátna otázka bola pripravená ku konečnému riešeniu po príchode Štefánikovom z Ameriky.

Na jar 1918 bol poverený diplomatickým poslaním v Itálii. Revolučné túžby maly mnoho nasledovníkov aj u našich zajatcov v Itálii. Veľkú zásluhu o sústredenie tejto činnosti v zajateckom tábore Santa Maria Capua Vetere pri Neapoli mal nadšený sokolský pracovník Ján Čapek, zakladateľ československého dobrovoľného sboru. To bolo už v r. 1917. Ale nebolo možné dosiahnuť od italskej vlády akéhokoľvek pochopenia a podpory, prípadne aj uplatnenia v boji.

Sriadená bola aj odbočka Národnej Rady v Ríme s Hlaváčkom na čele, osobne bol v Ríme aj dr. Beneš. Bohužiaľ kruhy italské boly neoblomné. Iba Štefánikovi sa vec podarila.

Príchodom Štefánikovým nastal priaznivý obrat. Poznajúc vážnu prípravu nadšeného sboru, vlastne už národného vojska, pracoval pre uskutočnenie smluvy medzi Národnou radou československou a Itáliou. Známosti Štefánikove aj vliv jeho snúbenice dopomohly k priaznivému výsledku. V mesiaci apríli boly podpísané vzájomné smluvy s ministrami Soninom a Orlandom o sriadení československej samostatnej armády. Sen Čapkov bol splnený. Aj v Itálii viala československá vlajka!

Čo nezmohly memorandá, spisy atď., to zmohol oheň nadšenia za vec národnú: Odzbrojil Orlanda a Sonina známym výrokom:

„Nechceme od Vás žiadnych záruk. Dovoľte len našim chlapcom zomierať za ideál svobody národa!!“

Štefánik bol účastníkom vznešenej chvíle odovzdania práporu čsl. národnému vojsku italskou vládou v prítomnosti ministra Orlanda a iných hodnostárov. V nadšenej reči dobrovoľcom zdôrazňoval mravný význam nášho zápasu za svobodu a samostatnosť.

V lete opäť Štefánik odcestoval cez Ameriku na Sibír, aby spolu s generálom Janinom, hlavným veliteľom našich legií vo Francii, viedol vojenské operácie našej armády, ktorá sa nachádzala vo vážnej situácii spôsobenej úskočnosťou bolševíkov.

Počiatkom septembra 1918 sa stretnul na ceste svetom v New Yorku s prof. dr. T. G. Masarykom. Na ceste ho sprevádza poznovu pobočník Písecký. Predmetom vážnych úvah bola súčasná situácia v otázke diplomatickej aj vojenskej. Treba náležite si uvedomiť, že vo Francii bola sila nemeckého útoku už úplne zastavená a spojenecké armády nastupovaly víťazný útok na nemecké zákopy. Nádeje na naše osvobodenie menily sa v istotu…

Preto vzájomne povzbudení rozchádzali sa učiteľ a žiak, aby dokončili dielo osvobodenia. Štefánik pokračoval cez San Francisco a Hawajské ostrovy v ceste do Japonska a do Vladivostoku. V San Franciscu bol tamojšou koloniou čsl. nadšene privítaný. Nerád prijímal ovácií, nabádal k skromnosti a pracovitosti.

Na ostrovoch Hawajských v meste Honolulu si oddýchnul, aby odoslal prof. Masarykovi zvláštne memorandum, lebo tušil blízkosť významných rozhodujúcich chvíľ. Memorandum skvele dokazuje Štefánikovu presnú znalosť problémov svetovej politiky, ako aj zdravú taktiku organizačnú. Končí svoje Memorandum vyznaním:

Vás milujem a k Vám lnem celou dušou a Vás znám a dobre Vám rozumiem…“ (IX. 1918.) Opis bol nám zachovaný pečlivosťou Čecha Juliša, ktorý vtedy tam konal vojenskú službu a bol predsedom Českého sdruženia 16 členného v tamojšej posádke.

V Tokiu bol prítomný pohrebu vojaka Knittla od 5. pluku, ktorý tam zomrel v nemocnici. Nad jeho hrobom prehovoril Štefánik:

„Drahý brate, ďaleko od domova, ale v zemi priateľskej kladieme Ťa v hrob. Vykonal si svoju povinnosť a národ nikdy toho nezapomenie. Vy, bratia živí, hlavy hore, za jednoho padlého rad iných na jeho miesto. Spi sladko, drahý brate, my neustaneme v práci. Zvuky našej modlitby, našej piesne „Kde domov můj“ sprevádzajú Ťa k ostatnému odpočinku.“

V Yokohame pilne sa účastnil diplomatického jednania a stretnul sa s gen. Janinom, učinil významné návštevy najmä u panovníka (mikada) ako aj na univerzite atď.

Do Vladivostoku prišiel dňa 16. novembra 1918. Vidina Svobody národa už stala sa skutočnosťou.

Tam bol v zodpovednom postavení u armády československej, ktorá ho vítala nielen ako generála, ale ako aj prvého ministra vojenstva republiky československej. Vedúcou myšlienkou v zodpovednom poslaní na Sibíri boly slová Masarykove:

„Našou povinnosťou je čím najviac šetriť životy našich chlapcov…“

A toho si bol Štefánik stále vedomý, najmä od chvíle, keď došla ho neurčitá a nejasná zpráva Masarykova z Washingtonu:

„Slyším, že sa Beneš v Ženeve sišiel s Kramářom; nemám ešte zpráv…“

Bolo to dôkazom, že túžby národnej borby došly splnenia.

Svojho pobočníka Píseckého poslal do vlasti. Mal k tomu dôvody:

Pôjdete domov, do Prahy a na Slovensko s mojím vzkazom. Je to nutné. Maďari učinia všetko, aby Slovákov zaviedli. Je mnoho typov medzi Slovákmi, ktorí sú dobrí, spoločenskí, ale sú zbeťarčení. Nemajú radi Čechov. Pôjdete mojím menom. Ja nemôžem sám. Rád bych tam bol, bolo by ma tam treba, ale musím ostať s vojskom. Vyhľadáte Šrobára. To je jasná, pevná hlava. A maminku najdete.

(Písecký: M. R. Štefánik v mém denníku.)

Na Sibíri vlial do duší našich dobrovoľcov najčistejšieho ohňa oduševnenia pre boj za svobodu vlasti, dal slávnej armáde nového ducha, ktorému zostala verná. Dobrovoľcom sa preukázal ako vodca preniknutý čistým bratským duchom.

Vysilený a chorý stále pracoval, robil plány a cestoval, strategicky rozhodoval vážne situácie. Vojsku venoval celé srdce a ušľachtilú dušu. Častokrát vyčerpaný klesal v prúde práce, aby opäť novou povinnosťou bol vzkriesený. Často hovorieval svojim najbližším:

„Bratia, keby som tu v Sibíri zomrel, odvezte ma domov.“

Štefánik splnil svoje poslanie u legií čestne. Svoje poslanie vyslovuje v pamätnom dekréte 8. XII. 1918 vydanom v Jekaterinburgu.

Vracajúc sa do Francie, zasielal pred sebou výkrik rázu prorockého, ktorý mal zachrániť kultúrnu Europu pred napodobením rozvrátených pomerov v Rusku.

A Paríž vítal milého učenca-generála z ďalekej cesty s radosťou, láskou a obdivom. Ale nečakal slávy. Chcel pokračovať v práci pre dokončenie zápasu za svobodu národa na mierovej konferencii.

V Paríži opäť vážne ochorel a podrobil sa operácii. Hoci túžil po vlasti, jednako vytrval pri práci. — Volala ho ešte Itália, kde boly ešte značné jednotky vojenské, organizované ako domobranecké prápory z bývalých čsl. zajatcov rozpadlej rakúsko-uhorskej armády. Zo sriadených práporov mal veľkú radosť. Ostatné slová, ktoré prehovoril k vojakom pred odchodom do osvobodenej vlasti, vyznely v dôvere v šťastnú budúcnosť, ktorá je zaistená obetivou prácou pre blaho republiky.

V italských legiách stretáva sa s najmladším bratom Kazimírom. Spoločný rozhovor dostatočne Štefánikovi objasňuje pomery, v akých žila jeho milovaná mamička a celá rodina: Mať a najstarší brat Igor v Palánke boli pod stálym policajným dozorom, Igor aj uväznený. Boly to zprávy smutné, ale jednako potešujúce, že všetci vedeli o jeho činnosti a s ňou súhlasili. Tešil sa na radostné shľadanie. Veď už z Paríža žiadal milovanú mamičku, aby čím najskôr odcestovala z Palánky do Bratislavy.

Zprávy o jeho návrate do vlasti sústredily temer celú rodinu do Bratislavy. Dňa 4. mája 1919 nasadnul na veľké lietadlo typu Caproni a odletel do vlasti…

Celý národ, najmä Bratislava, tešil sa z návratu slávneho bohatiera. Veľké lietadlo bolo nadšene pozdravené — ale krutý osud neľútostne sklamal všetky nádeje.

Niekoľko málo minút pred poludním v tento smutne pamätný deň zrazu lietadlo vo víchrici klesá k zemi, — horí — a z aeroplánu vyskočí muž… Všetci, kto videli túto katastrofu, tŕpli v úzkosti a žiali… V osobe, ktorá vyskočila z lietadla, poznávajú — generála Štefánika… Lietadlo zhorelo i s posádkou…

Nešťastie pri Vajnoroch obrátilo radosť v hlboký smútok… Na prahu osvobodenej vlasti umiera náš veľký bohatier, nedožijúc sa šťastného objatia milovanej matičky a súrodencov…

Dielo svoje zavŕšil obeťou najväčšou — vlastným životom.

Zalkaly naše Tatry, smútily a plakaly naše duše za veľkým spolutvorcom našej slobody a samostatnosti…

Veľkému bohatierovi národ vypravil dôstojný pohreb do rodného kraja na Bradlo, 10. mája 1919 desaťtisíce národa z celej republiky prišly sa pokloniť pred mrtvým hrdinom.

Pri uložení jeho telesných pozostatkov a jeho druhov na Bradle nad rodnými Košariskami celý národ v duchu sprevádzal ho na ceste ostatnej k večnému spánku.

Stratili sme vtedy slávneho muža, národného bohatiera, veľkého genia.

Rozhliadnúc sa po jeho veľkom a slávnom, no niekedy i trpkom a biednom živote, máme krásny obraz jeho životného diela, ktoré pôsobí na nás mocným dojmom…

Bol chudobný, žil v biede a nedostatku, prebíjal sa tvrdým životom k svetlému cieľu vedeckej slávy vlastnou silou — dostupuje ho pomaly, ale iste, no nezabúda pri sláve vo svojom srdci opatrovať oheň našej lásky k ujarmenej vlasti, ktorá v čase najvážnejšom prehovorí k nemu slová mužné, vedúce ho v rady statočných dobrovoľníkov, bojujúcich za svobodu vlasti a národa.

Štefánik bol mužom práce nielen vedeckej, ale najmä národnej; v diele nášho osvobodenia má nehynúce zásluhy.

Bol mužom lásky, čistej, obetivej lásky, meniacej myšlienky v skutok:

„Nechcem žiť na cudzí účet, na cudzie svedomie.“

„V láske je účel, v láske je šťastie, v láske je večnosť naša.“

Bol mužom mravnej dokonalosti. Jeho srdce bolo plné najčistejších a najideálnejších myšlienok:

„Ach prečo nežijeme vždy logicky: s dušou skromnou, ale nie otrockou, so srdcom šľachetným bez známek slabosti, s mysľou bádajúcou bez ukvapenia a preceňovania jej schopnosti!“

„… život znamená uvedomelé úsilie po rozvoji telesných a duševných našich ústrojov a schopností za účelom ich uplatnenia pre obecné — všeobecné dobro a ušľachtilú zdravú krásu.“ (Dopis, Veľká noc 1912.)

„Ach, prečo tie krásne heslá lásky nevyplňujú svet?“ (Dopis, Vianoce 1912.)

Myšlienky pravej mravnej dokonalosti bral z bohatého prameňa, z duše svojho najlepšieho učiteľa — Masaryka. Charakterizoval lásku k svojmu učiteľovi nasledovne:

„Milujem Masaryka, lebo dokázal, že možno žiť mravne dokonale.“

Masaryk je veľký človek. On ma presvedčil o tom, že je možné žiť v pravde a pre pravdu.

On viedol národ z mravnej kocoviny, zo strečkovania, davši mu mravný cieľ, pevný bod…

Je to ohromné šťastie, že ho máme.“

(1. D. 1918 v Honolulu; dľa zápiskov pobočníka kap. F. Píseckého.)

A sám išiel za svojím veľkým učiteľom a apoštolom nového a mravného života, rozširujúc vôkol seba príjemnú a čistú radosť z krásneho života.

Životný osud vyviedol ho z biedy a núdze k šťastnému životu učenca-hvezdára, ktorému nebolo slovo svet prázdné, ale plné večného života.

„Kto vede slúži, stane sa skromným v myšlienkach, v rečiach. V každom konaní jeho postriehnuť možno istotu, mier… “ (3. I. 1905.)

A ako láska k vede ho povzniesla k najvyšším cieľom, tak i láska k vlasti a svobode povzniesla ho od prostého dobrovoľníka k najvyššej hodnosti, ktorú mu sveril vďačný národ — ministra vojenstva oslobodenej vlasti.

Národ veril, že sa v ňom nesklame, lebo Štefánik bol istotou, bol vzorom prvého Čechoslováka, majúc vysoký pochop pre potreby osvobodenej vlasti.

„Nesmieme sa drobiť na Čechov a Slovákov, ale máme mať pred očima jedine to, akoby Česi boli Slováci na Morave a v Čechách bývajúci a Slováci na Slovensku bývajúci Česi.“ (Z reči 1916.)

Milan Štefánik je nám učiteľom veľkej hlbokej viery vo vlastné sily národa, je nám prameňom najčistejšej lásky pre náš národ a vzorom statočnej, obetivej práce. Celý svoj program životný vyslovil v troch slovách:

„Láska — práca — a poctivosť.“

Hlboko v srdci nosil pevnú vieru, že spravodlivá vec nášho národa zvíťazí. Bola to čistá viera, posilňujúca ho k vytrvalej práci.

A bola to láska, čistá a úprimná, ktorá požehnávala jeho slabé sily k činom statočným, veľkým, nemajúcim v dejinách príkladu.

Od neho najlepšie sa naučíme milovať náš ľud.

A naša láska k svobode, národu a práci musí byť vždy mocná, silná a čistá, ako bola u Milana Štefánika.

Z viery a lásky v jeho duši zrodila sa mocná túžba po práci, obetivej práci, ktorá sa mocne uplatnila v diele nášho osvobodenia. U Štefánika neznamenalo len volať po práci, on precítil mravný zákon práce najlepšie, venoval vlastnú prácu na oltár vlasti a národa!

„… snáď nie je zbytočné úsilie moje, snáď prispejem k stavbe velechrámu človečenstva a pokroku.“ (17. XI. 1913.)

Nech i v našich dušiach a srdciach prebudia sa všetky tie tri veľké idey Štefánikove: lásky, práce a poctivosti! Verme v našu národnú osvobodenú silu, verme v našu budúcnosť! Keď Štefánik nestrácal nádej v jarme, my nesmieme stratiť vieru v svobode a samostatnosti. Teraz musíme pevne veriť, že náš národ bude žiť „vždy so slávou“, ako o tom spieval náš básnik Hollý.

V otroctve zrodili sa naši osvoboditelia a hrdinovia, svoboda musí nám zrodiť našich nových geniov. Viera musí preniknúť náš život, viera pevná, nezlomná, lebo len tá nám zaistí v budúcnosti ovocie našej víťaznej borby. A pri viere musíme i národ milovať a s láskou pracovať pre šťastnú našu budúcnosť.

Keď prenikne všetkých myšlienka pevnej viery, čistej lásky a obetivej práce, prenikne nás duch Štefánikov v miere najväčšej.

Jeho duša, najkrajšie vlastnosti jeho srdca musia preniknúť celý národ až do ostatnej sedliackej chyže.

*

Drahý Milanko! Spi tíško v rodnej zemi, ktorú si toľko miloval, pre ktorú si toľko obetoval, len aby ju ožiarilo slnko zlatej slobodienky.

K Tvojej mohyle na Bradle bude putovať vďačný národ, budeš načúvať tichým modlitbám a prosbám nášho ľudu, aby ovocie Tvojej lásky a práce nezahynulo.

Milanko, náš bohatieru! Zostaneme verní Tvojmu drahému odkazu:

Láske, práci a poctivosti pre našu drahú vlasť a milovaný národ.