ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Inžinier Špavor sedel v hale hotela Paunhaus na Semmeringu.^[1] Necítil sa dobre. Ako sa vôbec ťažko dobre cítiť v hale veľkého hotela, kde cudzí ľudia hľadia na seba opovržlivo, posmešne, v najlepšom prípade ľahostajne alebo zvedavo.

Špavor poskladal noviny, ktoré prezrel, a pozrel pred seba. Práve pred ním stála a dívala sa na neho s usmievavou zvedavosťou, zdanlivo asi tridsaťročná vysoká dáma junónskej postavy. Jej správanie prezrádzalo absolútnu istotu; oblečená bola s ladnou, jednoduchou eleganciou.

Špavor sa chvíľku s trochu nahlúplou tvárou díval na ňu, potom rýchlo vyskočil a poklonil sa jej.

— Ruky bozkávam, — zvolal a potom, neistý, akou rečou má s ňou hovoriť, riekol: — Bonjour, madame.

— Vous nien vaulez tan jonos encore, — odvetila dáma tiež po francúzsky. — Ešte sa vždy na mňa hneváte? — i podala mu ruku s milým úsmevom. — Som veľmi rada, že som sa s vami zišla.

Špavor sa spamätal. — Nuž pravdaže sa hnevám, a neprestanem sa hnevať na vás do smrti, milostivá pani, — riekol tiež s úsmevom.

— Moje krstné meno je Mona, zabudli ste ho už?

Vychádzali z hotela. V parku pozreli na seba.

— Stali ste sa krásnou ženou. Čo ste sľubovali ako mladé dievča, vyplnilo sa plnou mierou, — podotkol Špavor so vzdychom.

Dáma sa trochu zapálila a odvetila s úsmevom:

— No vy ste sa tiež nad očakávanie vyvinuli. Z trochu nešikovného mladíka aký svetobežník! A kam cestujete? Alebo sa azda nudíte na Semmeringu?

— Idem do Talianska za obchodom. A vy, Mona?

— I ja idem do Talianska, ale len k jazerám, lebo dolu je už prihorúco.

— To je skvelá vec. Môžeme ísť spolu?

— Ale áno. Kedy idete?

— Kedy sa vám páči. Dnes? Zajtra?

— Poďme zajtra. Poviem svojej slečne, aby sa podľa toho zariadila.

— Máte tu známych?

— Neviem ešte. Isteže sa nájdu nejakí, čo by mi nebolo veľmi milé. Chcela by som ten krátky čas, čo mám, stráviť s vami.

— Urobíte ma veru blaženým! Venujte mi za celý život aspoň niekoľko dní!

Slnce, prejdúc už poludním, osvetľovalo jednu čiastku v tôni. Špavor kráčal s Monou tônistým chodníkom parku. Prišli k lavičke pod smrekmi.

— Tu je príjemne. Sadnite si na chvíľku, — podotkla Mona.

— Vďačne. Tieto smreky mi pripomínajú iné, kde bolo krajšie, kde som strávil kvet svojho života. Božemôj! Ako krátko kvitol ten kvet môjho života! — vzdychol si Špavor.

— Stávate sa sentimentálnym?

— Myslím, že v mužoch je viac úprimného citu ako v ženách.

— Možno. Hoci sú chvíle, na ktoré sa ani ja nemôžem rozpomínať bez dojatia.

— Mona, pamätáte sa na ten jediný mesiac, ktorý som s vami strávil vo vašom parku? Pre vás to bola iste len taká jarná idyla. Z dlhej chvíle ste sa zabávali s inžinierikom, ako by ste sa azda boli zabavili na hračkách pašierov.^[2]

— Mýlite sa. Ja som vás vtedy z celého srdca milovala. Keby ste neboli tak náhle ušli, bola by som vás nasledovala ako vaša verná žena.

— Bože drahý, nôž mi vrážate do srdca! Nikdy nezabudnem na blažené chvíle, ktoré som strávil vtedy s vami. Celá poézia môjho života je v nich. Vidím vás ešte trochu vetrom rozstrapatenú sedieť v zelenej tráve medzi kvetinami a vidím vašu belavú, rozohriatu tvár a bielu rúčku s ohybnými prstíkmi a žiadalo sa mi chytiť ich, hladiť a bozkať.

— Pamätám sa, aká som bola prekvapená a strnulá, keď ste mi chytili ruku. Vôbec som nemyslela, že by niečo také bolo možné. Nevedela som, čo robiť — a bolo mi to milé.

— Pamätám sa, čítali sme a rozoberali ako deti Hugovu Marion Delorme,^[3] a vy ste naraz zbledli a začali ste sa zajakať. Bez rozmýšľania, pudený bojom prírody, chytil som tú drahú ruku a bozkával ju, vy ste mi ju nevytrhli, ale divne, prísne ste sa dívali na mňa… Ani neviem ako, o chvíľku som už bozkával vaše, ach, aké ľúbezné ústa, oči. Ó, Mona! Ako som vás ľúbil a aká krátka bola naša láska a aký je dlhý ostatný, pustý život!

— I moja najkrajšia čiastka života trvala mesiac. Bol to jediný čas, v ktorom som bola skutočne šťastná a v ktorom som poznala lásku čistú, neskalenú, lásku, dvíhajúcu ľudí nad oblaky, často som na ňu myslela, a so žiaľom. Poznáte ten Danteho verš: „Nessun maggior dolore, che ricordarsi del tempo felice nella miseria!“

— Nepoznám, ale bolestne živo cítim jeho pravdivosť. A povedzte, ako sa vám vodilo, veď nič neviem o vás.

— Pamätám sa, na onom čaji, z ktorého ste od nás odišli, bol u nás aj dragúnsky rytmajster barón Rautenauer.

— Vidím ho aj dnes. Bol to človek veľmi distingvovane a inteligentne vyzerajúci, málo hovoril, ale čo povedal, to bolo k veci.

— Nuž ako neobyčajne distingvovane vyzeral, taký neobyčajný podliak to bol. Vydala som sa za neho a žila som s ním celých dlhých päť rokov. Umrel na paralýzu, utopil sa v kúpeli. Taký satanský cynik, taký úškľabník nad všetkým, čo môže byť človeku drahé a cenné, môže byť len stelesnený diabol. Mal isté potrebné vzdelanie a vedel tú trochu, čo znal, znamenite použiť. Ťažko si predstaviť krutejšieho tvora, ako bol ten človek. Jeho jediný pôžitok vari bol, koho mohol, duševne, telesne mučiť. Čo som pri ňom vytrpela! — vzdychla si zhlboka. — Od tých čias som sama.

— Nuž a ako trávite život?

— Skúšala som rôzne spoločnosti. Sprvu som bola v kruhoch, z ktorých som pochádzala, teda v strednej šľachte.

Ale i vysoká i stredná šľachta sa mi chytro zunovala. Možno, že som bola na vine ja, lebo som v každom videla viac-menej podarených Rautenauerov. Hľadala som spoločnosť umelcov. Iste pre zvláštne rozpoloženie duše som nemala ani s nimi šťastie. Nemala som medzi nimi takého človeka, ktorý by bol ukojil môj duševný hlad. Všetci mi boli v osobných stykoch protivní. Ani jeden z nich neštudoval život z vyšších stanovísk, všetci chceli svojimi dielami dosiahnuť len efekt. Boli namyslení na svoju vyššiu inteligenciu a na svoje voľnejšie chápanie života a opovrhovali ľuďmi z mojej triedy zo závisti, lebo cítili, že týchto v mnohom nikdy nedohonia a ani nemôžu dohoniť, už aj pre nízky let duše, ktorá bola stáročia údelom ich rodu. Vedeli podávať každodenné malicherné zápletôčky, ale vyšší vzlet, široký rozhľad im chýbal. Mysleli si, že sú bohatieri ducha, ale ich život a ich ponímanie sveta… brrr.

Jediného priateľa som našla, ktorý mi je aj dnes milý, ktorý kvôli nikomu nehrá komédiu, ani kvôli svojmu bohu nie.

— Kto je to?

— Chudobný starý katolícky farár, ktorého duša sa zračí v ľahučkom posmešnom úsmeve a v čistých, živých očiach, ktoré pozerajú na svet tak jasne a dobrotivo! Starou, jemnou rukou vie prejsť ponad citlivé a slabé miestečká našej dušičky, a aký je nevinný jeho nikdy neraniaci výsmech: Ani keby riekol: „Vidím ťa, vidím, hriešnička najmocnejšieho boha!“ Je to človek plný poznania, porozumenia a odpustenia. Drahý môj padro^[4] Arnolf!

— Na mňa ste si nikdy nespomenuli? Kdeže by v tom roji, v ktorom ste stále boli, pomyslieť na biedneho inžinierika, syna dedinského lekárika!

— Mýlite sa! Neprešiel deň, aby som na vás nemyslela. Večer, keď som vše bola sama, túžila som po vás. Po takom, akého som vás poznala, po človeku, keď aj naivnom, ale zaujatom pre každú krásu a šľachetnosť na svete.

— Pravda, pomysleli ste si, že sa človek mení.

— Iste. Myslela som. Vedela som, že keby sme boli spolu žili, že ani náš život by nebol jemnofarebný, čarovný gobelín, do ktorého je vtkaného tak mnoho šľachetného bôľu a skutočnej lásky ako do oného starého francúzskeho, ktorý zobrazuje lásku Lancelota a Izoldy.^[5]

— Ktožehovie? Viete, že oheň lásky, ktorý ma pred dvadsiatimi rokmi zohrieval, aj dnes vo mne tlie? Bez toho, že by som vás bol len raz videl za ten čas, opanoval som v sebe ten svätý plameň. A keby som bol býval s vami?

— Ktoževie? Keby sme boli bývali spolu, či by som vám bola taká milá, ako sa nazdávate, že som vám dnes, — i pozrela so smutne milým úsmevom zrazu na neho.

Špavor sa jej díval do očí. Koľko bolo v nich života a čo všetko mu tie oči rozprávali. Chytil Moninu ruku a bozkal ju vrúcne trasúcimi sa perami. Potom ju ťahal za tú ruku k sebe. Ona mu ruku vytiahla a riekla ticho: — Nie, drahý priateľ!

Špavor sa obrátil, a skloniac hlavu, díval sa do zeme. Mona sa ľahučko usmiala a trhala ružu, ktorú mala za pásom.

O chvíľu zdvihol Špavor hlavu.

— Nuž, podľa bežných pochopov filisterského sveta máte pravdu. A váš padro Arnolfo vás tiež iste pochváli. Ja som totižto ženatý. Ušiel som od vás rovno do Ameriky. Príduc odtiaľ, vzal som si dcéru bohatého kupca, lebo som potreboval na svoje podniky peniaze. Je to žena, ktorá nosí každú zimu inú pásavú bundu a ktorá má v ušiach stále butóny,^[6] ešte aj keď spí. Vozí sa len v aute. Žijem nie s ňou, ale vedľa nej. Môj život je prázdny.

— Ten prázdny život ste si práve tak zaslúžili ako ja svoj.

— Nemohli by sme mu dať trochu obsahu?

— Milý priateľ, ruža nájdená v knižke je milá rozpomienka, jej slabučká vôňa napĺňa dušu drahými citmi, ale takú ružu viac nevzkriesiš, tú si za pás nevložím, — hovoriac to, zmietla rukou potrhanú ružu z podolka.

Chvíľku mlčali.

— Mona, a prečo ste vy mnou vlastne v ten večer u vás tak opovrhli? Veď ste sa vôbec na mňa neobzreli, skoro slovo som od vás nedostal, len s nenávisťou a s viditeľným opovrhnutím ste hľadeli na mňa. Čo som vám urobil? Veď keď sme sa dve hodiny predtým rozišli, prisahali sme si vernú lásku so zjednotenými dušami.

— Poviem vám to. Hoci ste si to mohli neskoršie aj sám domyslieť. Bude sa vám to zdať detské, a predsa som vtedy nebola schopná inakšie konať. Dnes by som to neurobila, ale vtedy! Vtedy som mala osemnásť rokov!

— Čo to bolo? Rozlúštite mi najtrápnejšiu záhadu môjho života.

— Pamätáte sa, že vtedy bola u nás malá spoločnosť. Môj bratanec Guido, husársky nadporučík so svojou sestrou, gróf Janky a nešťastný Rautenauer. No a boli ste i vy. Milý priateľ, mali ste oblečený dlhý, šosatý, čierny salónový kabát! Vyzerali ste ako dedinský rechtor na pohrebe. Pri tých gavalieroch ste boli úplne nemožný. Strašne som sa hanbila za vás. Do Ameriky by som bola s vami utiekla, ale zaujať sa v tej spoločnosti za vás nebolo možné.

— Nešťastný čierny kabát. A bol som naň pyšný!

— Keď ste zrazu bez odobierky odišli, videla som, že sa hneváte. Celú noc som preplakala. Ráno ste už odcestovali. Písala som vám, ale vás už nebolo doma.

— A tak sa musel roztrhnúť náš život navždy? Pre kabát! Mona, zmilujte sa i nad sebou, i nado mnou!

Mona sa vážne zadívala na neho. Bolo vidieť, že rozmýšľa a že chce čosi povedať. Premohla sa, neriekla nič a vstala.

— Poďme!

Druhé ráno doniesol sluha Špavorovi list. Otvoril a prečítal jedným bleskom očí. Znel: „Idem do Nórska. Aj dnes nosíte čierny kabát. Zbohom. Mona.“

Špavor sa zahľadel na ďaleké vrchy. Odhodil list na stôl a šepol: — Duševná koketa.

Kto mal pravdu?