ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ujček Mikuš už od dlhšieho času nebol, ako sa hovorí, vo svojej riadnej koži. Bohvie, čo sa mu stalo, že tak zrazu navidomoči začal kapať. On, pravda, odjakživa nebýval tučným, ale predsa mával zdravý výzor. Nuž ale viete, príde to na každého človeka, tak i on podľa sudby každého, začal dohárať.

A veru keď si tak človek pováži, že, chudák, koľko sa musel natrápiť vo svojom živote, aby si rodinu — a to veru neúrečnú, lebo mal len živých dietok šestoro — jedine prácou svojich rúk mohol vychovať, tak musí sa uznať, že mal dosť starosti zakvačenej pod šijou. Koľko ráz musel pochodiť podkrivánske dediny, počnúc od Dovalova, Pribyliny a Kokavy až hen po Štrbu, po gazdoch, aby si zadovážil nejakú tú robotu: či už nové kolesá, či nové rebriny na voz spraviť. Bol totiž majstrom poctivého kolárskeho remesla. A veru mal aj on roboty dosť. Ale čože, keď pri tom zárobček nebol skvelý. Keď si aj zarobil na tých kolesách niekoľko rímskych, to sa v jeho domácnosti tak minulo, akoby len dlaňou pľasol. Veď mu len na ten boží chlebíček pre toľké ústa bolo veľa vynaložiť; a kdeže je ešte odev i obuv a ohrev pre toľké duše. A keby mu boli aspoň za to čestne platili, tak ako sa patrí. Ale viete, sedliak sa vám bude jednať aj za dve hodiny a pritom majstrovi i desať ráz prikáže, aby všetko bolo ako načim, dupľované, z takého a takého dreva, aby to vraj nebola taká jarmočná robota, len taká v rukavičkách, ale že by bola trváca; lebo že ak nie, tak že veď jesto dosť majstrov, ktorí to aj lacnejšie spravia.

A veru viete, sedliak, gazda mal trocha aj pravdu, lebo v kolároch mohol si preberať, keďže ich bolo nadostač, ktorí, pravda, sami riad nerobili, ale nechali to učňom a tovarišom porobiť. Je pravda, že ich robota, kým bola nová, vyzerala naoko dobrá, ale čože, keď pozdejšie sa predsa len vykľulo, že bola len ledajako pozbíjaná.

Jeho objednávatelia dobre vedeli, že na tam voze, čo spod jeho ruky vyjde, môžu sa pustiť kamkoľvek a s akoukoľvek ťarchou: či do hory po drevo, či pri zvážačke, či na furmanku, keď židovi Maxovi vezie sudy páleného hore Brezinami, že sa mu veru nezdruzgne. Ale zato, keď prišlo na platenie, boli skúpi a zriedkakedy dostalo sa mu viac ako druhým za slabšiu robotu. Ale i to by bolo ešte ušlo, keby mnoho ráz nebol musel na úver robiť. Často musel i na raty pracovať, a tu potom musel sa mnoho ráz modlikať, kým horko-ťažko zarobený zárobok dostal do rúk. Nuž veru takýto strastiplný život viedol ujček Mikušovie.

Ale by sa zato veľmi mýlil, kto by si ho predstavoval ako smutného, úbohého človeka, ktorý vzbudzuje v ľuďoch útrpnosť. Nie. On pri všetkej svojej biede bol trocha komickou postavou, Bol vysoký, chudorľavý, ošumelo a nedbanlivo oblečený. Často belelo sa mu množstvo páperia na vyšedivenom kabáte. Okolo krku mal ustavične obvinutý dlhý, hrubý, teplý nákrčník. Rozprával mnoho a hlasne a pritom sekane, akoby nemal stihu. Obyčajne vyslovil len polovicu slova a hneď skočil do druhého. Spôsob jeho reči mnoho úsmevu vyvolal pri starších, nuž a nezbedné deti z dediny často napodobňovali jeho reč. K tomu sa rád chvastával, a to dosť netrebne. Chudák, robieval to z istej hrdoby, tým chcel totiž zakryť svoju biedu, ale to tak nápadne robil, že hneď bol chytený pri lži. Prišiel napríklad k svojmu švagrovi richtárovi a tam práve stála na prikrytom stole misa kapusty a v nej váľal sa hodný kus údeného bravčového mäsa. Vôňa jedla bola príjemná, takže sa drala prichádzajúcemu do nozdier, i slinky mu naplnili ústa, ale zato, keď ho núkali, aby si sadol a zajedol si s nimi, povedal hrdo:

— Ď’kujem ti švag’r, ale som sa len t’raz nap’kal, a to bouprisám tak, že som si m’sel r’meň o jednu dierku p’tisnúť… Vieš, m’ja žena, tá ti navarila šošovice a hodila do nej kl’básu, ale vieš, b’lo jej viac ako ríf, nech sa tu nehnem! A d’la do nej i trocha smotánky, tak vieš, mal som sa p’knúť. — A tu zjedol päť, či šesť pečených zemiačikov a zachlípol ich múčnou polievkou. Keď sa aj vedel pretvarovať a svoj hlad utajiť pred cudzími, tým viac využili dobrosrdečnosť spoluobyvateľov jeho deti. Tie veru, keď ich ponúkli či už posúšikom, či pagáčom, či akýmkoľvek iným jedlom, tak veru neotáľali zadlho, ale len čo sa poďakovali, už zaťali do toho zdravé zuby a jedli, ani čo by pálil.

Špatní zvyk mal, že sa dušil, prisahal a klial takmer za každým slovom. Tento návyk si osvojil pri jednaní s ľuďmi. Robil to takým nevinným spôsobom, že človek hneď zbadal, že to uňho nejde zo zlomyseľnosti, ale len z púhej zvyklosti. Veď on ináče bol veľmi pobožný človek a nezameškal ani sviatok, ani nedeľu, aby nešiel do kostola. Tu sa vyznačoval silným, škrekľavým, tiahlym spevom, na ktorom si veľmi zakladal, ako i na svojom pismárstve. Tu chcel dokázať, kto je on! A veru aj prekričal všetkých a k tomu sa usiloval skočiť prvý do piesne a zase ostatný zavŕšiť slohu. On tiež aj pri práci, keď kresal bahry, obyčajne pobožnú si vyspevúval. Tomu, pravda, kto ho počúval pri takejto príležitosti nezdal sa jeho spev práve najpobožnejším, lebo často to tak vyzeralo, akoby si bol spieval podskočnú a pritom ešte často pretrhol spev, aby zavolal či na ženu, či na deti:

— Aj, již vchází slnéčko! — bolo ho počuť spievať pri kláte, keď okresával spice kolies.

— Chváľ Pána…

— Hneď z rá… Mariena, dones mi hneď pílku! …na.

— Má duši… Ale ju nesieš! B’ťah ťa metal! …čko!

Nuž takýto bol asi ujček Mikuš, kým bol ešte zdravý. Teraz je už tichý. Leží na biednej posteli, pod hlavou má starý kožuch zahnutý a vlnou nahor obrátený. Na ňom vankúšik. Je prikrytý hodne špinavou perinou. Keď takto leží, nevyzerá veľmi zle, bo má tvár trocha opuchnutú a máličko rumenca mu vystúpilo na líce vlastne na lícnu kosť. Oči mu tekajú z predmetu na predmet. Hľa, práve oproti nemu na stene visí na ráme celý rad nebožiecov, od najmenšieho počnúc až po najväčší. Týmto posledným vŕtal do hlavy kolesa dieru, v ktorej sa má os točiť. Za nimi ležia na polici hoblíky, ďalej visia pílky a pod nimi stojí pri malom oblôčku starý varštat. Celá izba ináče zračí veľkú chudobu a nedostatok pohodlia.

Vzdychol si a oči odvrátil v inú stranu. Tam pri druhom oblôčku sedela na lavici jeho žena zohnutá a plátala niečo. Za malú chvíľku mlčky pozeral na ňu. Slza potichučky tiekla mu dolu lícom. Po pohybe periny bolo poznať, že sa mu rýchle a silne pohybujú prsia.

— Marka! — zavolal na ňu.

Ona sa trhla, odložila šitie a pristúpila k nemu. Bola o niečo viac ako strednej výšky, dosť telnatá žena, lež jej tučnota bola viac naliata, ako bývajú tí, ktorí sa živia nedostatočne záživným pokrmom. Jej bledá tvár vyrážala ustatosť a k tomu dákusi bojazlivosť.

— Čože chceš? — spýtala sa ticho. — Si smädný? — doložila a už chcela ísť po krčiažtek.

— Nie, — zastal a pozrel na ňu. Zase sa mu pustila druhá slza po líci.

— Čo, ty plačeš? — zvolala preľaknutá.

— Ale čoby! — zvolal neobyčajne rezko. — Prečo? — Hľa, to slnce mi trochu dráždi oči.

A ozaj lúč teplého májového slnka pozlátil náprotivnú stenu.

Uspokojila sa.

— Otvorže, prosím ťa, tú almarku. Kľúč je hore na nej, — pokračoval ticho a ustato… — A vezmi z nej tú písanku, čo je v druhej priepravke v ľavom rohu pod bibliou.

— A načo ti je?

— Len tak, len ju dones.

Doniesla.

Chvíľku sa v nej prehŕňal a potom prehovoril:

— Či vidíš, ženička? — zastal aby nabral dychu. — V tejto písanke sú zaznačení dlžníci, ktorým som robieval a ešte mi ani dosiaľ nezaplatili.

— A prečo ja? — hovorila v nedorozumení. — Veď keď uzdra…

— Dobre, — prerušil ju ticho, — o tom potom, ale dobre je, keď aj ty vieš, lebo musíš vedieť, že sme v božích rukách a že… sa môže s nami všeličo pridať… tak aby si vedela. Pozeraj sem, tuhľa je navrch Kokava… Ten Vlčiar mi je… dlžen i teraz pätnásť rímskych. Čo som sa ho naprosil, aby mi ich zaplatil. A či dal, b’ťah!… Nie, nie,! — zvolal tíško. — Dosť bolo z hrešenia… Vieš… povedz mu, že ak má boha pri sebe, aby ti ich vyplatil… Povedz mu, že jesto šestoro si…

— Čo to hovoríš? Čím sa to zaoberáš? — zvolala zastrašená a vyhŕkli jej slzy. — Čo si ja počnem, nešťastná jedna stvora!

— Nieže, nie ženička, nie tak, veď ja to len tak, že ak by… ale to ešte nemusí byť… A potom… veď pán boh dobrý… — a pri hovore zase mu tiekli slzy dolu tvárou. — Ale len svieti pekne slniečko… — zahovoril. — Tak by som rád vidieť ten boží svet!

Ona celkom uradostená zvolala:

— Veď ti to bude aj na osoh! Tak je tepluško vonku, a potom také je zdravé to povetrie… Počkaj len, keď budeš viac na ňom, tak sa aj vyliečiš…

— Dobre, dobre, — odvetil ticho. — A deti sú kde?

— Nuž, veď vieš: Miško, Paľko a Zuzka sú v škole, Janko, ten ešte v nedeľu odišiel k majstrovi do mesta a Mariena, tá je u pánov Gáborov a malý Ďurko ihrá sa niekde na pažiti s deťmi.

— Nepríde Janko dnes domov?

— Ale čo sa ti robí, veď vieš, že je dnes nie nedeľa.

— A veru máš pravdu…

— Nuž a načože ti je?

— Len tak, chcel by ho vidieť… povedať mu…

— Ten nepríde, len na nedeľu, — odvetila ona.

Medzitým slnečné lúče ešte silnejším prúdom drali sa dnu do izby, áno, aj na posteľ hodilo sa z nich akoby zlatý snop, aby svojím skvostným leskom osvietili biedne lôžko chorého.

Pomaly sa posadil. — Podaj mi nohavice!

Horko-ťažko stokol si ich s pomocou ženinou, ako aj kapce na nohy. Obliekol si kožuch a medzitým žena mu položila obšúchanú baranicu na hlavu. Počas obliekania zapotácal sa niekoľko ráz.

— Ej, nejde to! — šeptal.

— No, len sa pochlap, — smelila ho žena, v ktorej rástla nádej, keď videla, že sa jej muž berie hore.

Ovinul si rameno okolo jej šije a zase ona objala ho pravicou okolo drieku, a tak ho podporovala v chôdzi.

Keď ho ovial čerstvý vzduch na dvore, prešla ho zima.

— Chladno je vonku, — poznamenal a odkašlal si suchým dutým kašľom.

— To sa ti len tak zdá, že viac dní ležíš pod perinou. Len poď do záhradky, tam si sadneš na lavičku, ja ťa prikryjem ešte mojím veľkým ručníkom, tak ti to prejde. Uvidíš, že ti bude osožiť tu vonku.

— Dobre, dobre, — doložil ticho a dal sa jej viesť ako malé dieťa, ktoré ešte nevie kráčať samo.

Na konci neveľkého dvora mali malú záhradku. Pri niekoľkých hriadkach zeleniny bolo posadených i niekoľko riadkov zemiakov, zo dve slivočky, jedna jabloň a v hornom kúte hodný ker práve teraz rozvitého orgovánu vysielal ľúbeznú vôňu. Pod ním bola malá lavička a pred ňou malá kvetná hriadka.

Ta pod orgován ho zaviedla a posadila na lavičku a potom zabehla do izby, aby sa o niekoľko minút vrátila s ručníkom, ktorým mu kolená i nohy zababušila.

— Tak, teraz je dobre…! No šak ti je tu lepšie?

A ozaj, akoby ho krása májovej prírody bola posilnila, oživila. Oči mu dostali živší lesk, aj jeho bledá, zmeravená tvár zdala sa čerstvejšou.

Pozrel na orgován.

— Odlom mi jednu rozkvitnutú vetvičku!

Vybrala jeden z najkrajších kvetov, odlomila a podala mu ho.

Pozeral naň trochu s úľubou, i prstami pomädlil jeho zelené lístky, potom priložil ho k nosu, aby ho zavoňal. Zvraštil tvár pri vdýchnutí silnej vône a zase zakašlal. Jeho prsia nezniesli silnú vôňu orgovánu. Položil teda vetvičku k sebe na lavičku.

— Zabehni, prosím ťa, po suseda aj po švagra richtára!

— Čo chceš s nimi?

— Chcem sa s nimi trochu pozhovárať a zažiadalo sa mi ich vidieť. Ale sa ponáhľaj.

— Hneď som tu! Ale ty? Ako budeš tu samotný?

— Netráp sa, dobre!

Žena, aby len vyhovela mužovi, išla.

Zostal sám. Pozrel za ženou, ako odchádzala. Keď mu zmizla z očí, jeho pohľad tekal po záhradke. Všetko bolo svieže, bujné; všetko sa tešilo životu. Včeličky mu bzučali nad hlavou, sajúc sladkú šťavu vonného kvetu, žlté i biele motýle poletovali z kvietka na kvietok. Na jeho ruke nehybne ležiacej v lone sa niečo tmolilo. Pozrel sa: čierny mravček liezol mu po nej. Pozrel naň chvíľku, potom druhou vzal ho nežne a spustil na zem.

Nad ním v povetrí zaznel štebot vtáčika. Pozrel za ním a jeho tvár dostala pritom jasnejší, spokojnejší výraz. No hneď pocítil únavu v tyle, kým hlavu držal vyvrátenú nahor. I spúšťal ju pomaly nadol, ale oči, akoby sa im nechcelo opustiť záhadné modro oblohy, boli vždy na ňu upreté, akoby ju boli chceli premerať, prehĺbiť. Potom akoby sa mu boli unavili od nebeského jasu, spúšťali svoj pohľad vždy nižšie až sa zastavili na vrcholcoch Liptovských hôľ. Videl ich celý rad, počnúc od rozloženého mohutného Baranca až ku krásnemu, dómu podobnému Choču. Nikdy sa mu nezdali takými krásnymi, takými velebnými. Veď ich mal každý deň pred očami odnepamäti, takže mu zovšedneli a len vtedy so záujmom pozrel na Choč, keď sa začal mračiť a do oblaku zahaľovať. Vtedy vedel, že v krátkom čase bude pršať. Teraz sa mu zdali celkom iné, keď ich tak videl zmáčať sa v tej modrej výšine, v tom tajnom, vábnom modre nebeskom. Zdalo sa mu, že i ony túžia za tými výšinami, ktoré klenú sa tam hore nad nimi, že mu kynú, áno, ukazujú cestu, ktorú má nastúpiť: cestu plnú jasu, teploty a svetla.

Pozrel v severovýchodnú stranu, tam sa vypínal ešte vyšší, mohutnejší Kriváň. Chcel ho ešte raz vidieť, veď sa mnoho ráz natúlal po dedinách pod jeho úpätím roztratených, no nevidel ho, lebo strechy dedinských domkov zacláňali výhľad do diaľky v tú stranu. Videl len vrcholec dobre známej svrčiny tam za dedinou na briežku. Aj ona sa zdvíhala do výšky, aj ona túžila za tým záhadným modrom. A pod ňou ležal tichý dedinský cintorín.

Keď zazrel svrčinu a pomyslel si na cintorín pod ňou ležiaci, zase si vzdychol a slzy ho zaliali. Dych sa mu zase zrýchlil: bolo mu ťažko a začalo sa mu niečo dvíhať k srdcu a chcelo ho zadusiť. I pozrel zase na modro, lež márne ho hľadal, lebo jeho oči, akoby ich nejaká hmla zašla, zatemneli, takže len nejasné svetlo videl pred sebou.

„Čo je to?“ pomyslel si zostrašený. „To už zaiste prichádza… A som sám…“

— Nuž, akože je susedko, ako…? — zvolal naňho jeho sused Mišo Kučeravý.

Susedov hlas ho obodril, pozrel v ústrety prichádzajúcemu i videl nejasné rysy blížiaceho sa chlapa. Pretiahol si prstami po očiach, aby si zotrel slzy, i poznal Kučeravého.

— Hej, sused môj…! — začal tento. — Veru je so mnou koniec.

— Ale netárajte, — odvetil tento bodro. — Veď vám ešte smrť na nose nesedí. Počkajte len o dva, o tri týždne, zase budete chlap ako buk, len si treba trochu tej dobrej polievočky zachlipnúť. Moja stará práve teraz varí hovädzie mäso, nuž vám trocha pošle. No a potom na posilnenie žalúdka z toho trundžeku, aby vás rozohrialo a krv rozihralo.

— Dajte pokoj! — kývol rukou.

V tomto čase prišiel aj richtár. Bol nízky, chudý, no pritom žilnatý muž. Jeho modré oči obyčajne zračili bystrotu aj veselosť; bol veselý, žartovný chlap. Lenže teraz — jeho tvár prezrádzala nepokoj.

— No, švagre! Čože je nového, že si ma dal volať? — prihovoril sa k Mikušovi rezko. — Ejha, ako si sedíš pod tým orgovánom, či ho vidíš! — žartoval, ale nepokoj ho neopúšťal, keď zazrel meravú bledú tvár a biele vychudnuté prsty, ktoré sa zdali ani z vosku.

— Kde je žena? — spýtal sa chorý.

— Išla pre Marienku do Gašparov.

— Dobre, — odvetil Mikuš akoby sám pre seba. Janka by som ešte rád videl, mohli by ste preň poslať do mesta…

— A čo chceš s ním? — spýtal sa richtár.

— Ešte raz ho chcem vidieť…

— Ale nepleť…

— Nie, — hovoril chorý, — idem! — A zase pozrel na modro a usmial sa, keď ho zazrel. Zodvihol ruku a napnúc sily zavolal:

— Vidíte, ako sa tie hole dvíhajú vysoko… vysoko… i ta svrčina tam… I ja ta idem… Ale ešte vyššie…

A zrazu obrátil sa k nim.

— Sused Miško, čo si odkážete dcérke Evke? A ty, švagre, otcovi a všetkým vašim?

Zastali zarazení.

— Čože mám odkazovať? — odvetil richtár. — Veď moji rodičia dávno zomreli.

— Nie, tam sú! — a zase ukázal na nebo. — Aj ja ešte dnes tam budem a odnesiem im váš pozdrav. Poviem im, že ste zdraví, že sa máte obstojne…

Zastal. Hlava mu klesla od námahy, prsia sa mu kŕčovite dvíhali.

— Priatelia… nezabúdajte na moju… vdovu… siroty… Aj do týchto čias ste ich mnoho ráz poživili.

Dych mu zastával, počalo ho dusiť…

— Budem pamätať na vás, — šeptal, — orodovať… tam!

— Chcel zodvihnúť pravicu, ale mu klesla bezvládne.

— Odveďte ma dnu, — zašeptal.

Vzali ho zostrašení a odniesli do izby. Keď ho položili na posteľ, prihovoril sa k nemu richtár:

— Akože ti je, švagrík?

Zomierajúci zašeptal niečo, no nerozumeli mu. Richtár nahol si ucho k jeho ústam.

— Janko, — počul zašepkať.

Richtár vzal klobúk a pospiechal, aby dal zapriahnuť po Janka.

Keď žena i deti prišli domov, už nemohol prehovoriť, ani sa len pohnúť. Deti i žena vrhli sa k jeho posteli s nárekom. Pozrel na nich a slza za slzou tiekla mu dolu lícom. Dych stával sa mu čím ďalej tým ťažším, sipľavejším. Zavše pozrel nepokojne k dverám.

Keď slniečko posledný lúč pred západom poslalo do izby zomierajúceho, vtedy zarachotil voz na priedomí a nato o pár okamihov vstúpil štíhly šuhaj zostrašene do izby. Pri pohľade na neho zaševelili ústa zomierajúceho, rozšírili sa trochu akoby k úsmevu, nato zachrčal pár ráz a potom vydychoval po dlhších prestávkach vždy tichšie a tichšie, až zrazu ním trhlo a nastalo ticho.

— Zomrel! — vykríkla matka a deti zostrašene túlili sa okolo nej. Nastal prenikavý plač. Volali ho, no on ležal nehybne, ticho. I pristúpila k nemu žena, bozkala ho na chladné čelo a horké slzy padali jej na tvár zomrelého. Zatlačila mu navždy oči, ktoré boli obrátené k stropu, akoby hľadali to modro nebies, za ktorým tak túžila jeho duša.

Tak zomrel ujček Mikuš.