ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko, Zemän, Ondrej.

JANKO: Udal som ich u súdu. Rozpovedal som celú vec dopodrobna a ukázal všetky listiny, ktoré svedčia, že otec splácal si dlh, ale oni pripisovali ešte. A nie jedna obligácia je falošná úplne. Všetko svedčí proti nim; musia všetko vynahradiť a k tomu žalár ťažký ich neminie.

ZEMÄN: Dobre si urobil. Veď hádam je ešte spravodlivosť na svete… Ale o to vynahradenie si daj pokoj. Hruška nemá nič, i ten je zadĺžený až po uši. A Šlojmo, ten sa z toho vyzuje.

JANKO: Nech nevynahradí, ale aspoň pykať bude za svoje hriechy a mne tak odľahne na duši, lebo bude splnené, čo som sľúbil pod prísahou… Ale ujček milý, keď skončím túto vec, poberiem sa preč zase, bo tu zostávať bude mi nemožno.

ONDREJ: Ešte čo?! Celým boháčom si a môžeš žiť ako pán. By si nás tu nechal?

ZEMÄN: Len si ty vyhoď také myšlienky z hlavy a pekne krásne zostaneš doma! Čo sa budeš svetom túlať? Tu sa oženíš. To najlepšia reťaz pre chlapa. — Ale idem. Mám tu ešte hrob vykopať tomu Koniarovi. Hej, kto ho vykope mne! Janko, ty by si bol dobrým hrobárom. Zostaň tu a ja ti to remeslo prepustím. Budeš váženým, lebo veď predsa každý človek k tebe príde konečne a ty ho podávaš Pánu Bohu. No, nie je to pekné? Rozmysli si. (Preč.)

JANKO: Rozmyslím.

Janko, Ondrej.

ONDREJ: Ako si prišiel Janko, na tú myšlienku, že by si zanechal zem rodnú?

JANKO: Hneď ako som sa vrátil a videl, aký nešťastný je tu náš celý dom.

ONDREJ: Veď i tá skúška prejde a bude zase všetko dobre. Len si ty vypuď z hlavy také myšlienky a hľaď vpraviť sa do nášho života.

JANKO: Nie! Zostať tu nemôžem, nechcem. Oddať sa životu vášmu podobnému, v tichosti nažívať, zemičky obrábať a čo je od nich ďalej, o to sa nestarať? Ó, nie, to je už nie pre mňa! Mne duša horí za borbou. Tu čo!? Mĺkvosť, nechuť, ľudia pokorní a zopár čiernych duší zradne hospodári. Mne bridí sa taký život! Hľa, vidíš, čuješ? Tam v diaľke vlak sa valí s dunením; pod jeho ťarchou až zem sa otriasa, a on prekážky rozmliaždi, so sebou odnáša. Tam sila, vír, var, nezdolateľné napredovanie. Hoj, to je pre mňa! Z toho kynie spása, to uspokojí moju dušu. Tam, kde dunot kladív, hukotanie strojov, tam sa dobre cítim. A v mohutnosti mora, v búrke jeho vĺn zmieri sa mi duša.

ONDREJ: Nechápem, Janko, čo hovoríš… Veď u nás tak dobre; kraj je požehnaný z vôle božej, dá všetko, čoho nám treba. Len iste, iste priložiť tvrdých dlaní k dielu a za prospech prosiť Pána Boha. Lepšie tu v pokoji pri pilnej práci obchádzať, ako v cudzine blúdiť a nájsť azda i hrob.

JANKO: Mýliš sa Ondrej! So mnou nemáš súcitu. Len pováž spravodlivo môj život. V blízkosti hrobu umorenej matky a v srdci s hnevom či by som mohol mať život pokojný! Taká krivda o pomstu volá! K tomu ešte — vyznám ti — sklamaná láska… Hriech, ktorý ja nemôžem nechať bez odplaty, tlačí jej otca. Môže ma to nevyháňať preč, za hory a doly?!

ONDREJ: Nechaj pomstu! Nie tak táže Kristus. Čo sa stalo, už sa neodstane… A Evka? Ľúbi ťa ohnive, viem to cele iste; len bojí sa teba. A uznaj, čo je to pre ňu, keď ty horíš pomstou proti jej otcovi! Či chceš, aby pretrhla zväzky detinskej lásky a tiež vystúpila proti svojmu otcovi? Nedobre konáš, Janko! Žiadaš od nej lásku, a ty ku nej nemáš nijakej!

JANKO: Mal som! Ale rozum káže utlmiť cit. Ó, ja som biedny človek, ktorý len ťarchu života obdržal za údel! Ja nepocítim teploty slniečka, mňa len jeho svetlo sprevádza. Ale práve prichodí ona s Aničkou. Mne je nepríhodné stretnúť sa s ňou. Vzdialim sa. Zostaň ty tu s nimi. (Preč.)

Ondrej, Anička, Evka.

ANIČKA: Ach, Ondrej, tys’ tu; a čo tu robíš?

ONDREJ: Azda nemám práva sem chodiť?

ANIČKA: Ó, máš a vždy si milo videný… Ja len tak zo zvyku sa pýtam, aby som zvedela, či ťa niečo iného nepriviedlo.

EVKA: Jeho iste len jedno sem privádza… Kvôli tomu nájde si tu vždy robotu. Do tej milej soboty čakať bolo by mu pridlho. Však, Ondrej?

ONDREJ: Áno, tak je. Ale dnes zmýlilo ma, lebo koho som hľadal, nebol doma. No s Jankom som prehovoril.

ANIČKA: S Jankom? A už je doma? Veď bol kdesi preč! Kdeže je?

EVKA: Ó, viem prečo; viem už všetko. On odo mňa bočí. Od chvíle, čo prišiel z Ameriky, stráni sa ma. A pohľad jeho, predtým taký milý, teraz je hrozný, vždycky zamračený. Ó, nemyslela som, že i na mňa bude sa hnevať a mňa zavrhne.

ANIČKA: Nesmúť preto, Evička! Ja budem hľadieť ho uspokojiť. Rozpoviem mu, že si ty nevinná. Veď teba som najlepšiu mala kamarátku, ktorá vždy pri mne stála. A keď si ty mňa tešila v mojej žalosti, ja sa ti odslúžim tým, že Janka s tebou zmierim.

EVKA: Ó, buď dobrá! Ani nevieš, ako rada by som sa s ním pozhovárala. Mnoho, mnoho mám mu toho povedať… A mne je to tak ľúto, keď toť si ma ani nevšimol, ale povedal, že nepozná nás.

ONDREJ: Ťažká robota to bude. Veď Janko pomýšľa odísť a zdržovanie nič nepomáha.

ANIČKA: Že odísť! No a kamže by išiel, keď len nedávno vrátil sa domov! Však sám žaloval sa, ako zle mu tam bolo.

EVKA: Ó, iste on v srdci veľmi nenávidí mňa, a chce preto odísť, aby ma nestretal každého dňa. To všetko nemôžem si ináče vysvetliť, len že ma neľúbi a chce sa ma sprostiť.

ANIČKA: Ja sa ho spýtam, čo je s jeho sľúbenou láskou.

EVKA: Anička milá, ó, keby si sa s dobrým posolstvom vrátila!

Predošlí, Katrena, Hrušková.

KATRENA (Spešne): Deti moje, kde ste? Ach, sem, sem, nech sa vám požalujem. Hrozná vec! Neprežijem už tie údery! Dosť súženia a trápenia mám už na hlave mojej ubolenej, a ešte toto, ešte toto!

EVKA: Čože je, mamička? Čože sa stalo?

KATRENA: Ach, hľaď, dieťa moje! Janko nás udal súdu. Obžaloval otca pred kriminálom^[17] a jeho obvinil z celého pádu. Teraz je toho už plná dedina, každý sa mi vysmieva. Úškľabky hádže každé dieťa… Ako som išla od nás sem, každý ma zastavil a vypytoval sa. A každému svieti radosť z očú… Ach, Bože, však som potrestaná. (Zalomí rukama.)

ANIČKA: Nehorekujte tak zúfanlivo, strynká. Ja pôjdem a budem dohovárať Jankovi. On srdce dobré má; viem, že všetko odvolá.

KATRENA: Ach, dieťa moje! A kdeže je? Kdeže je? Ako by mohol takú zlobu robiť? Však predsa od malého decka ho poznám… A čože ja viem, čo ten starý s ním má. Keď nám doma o ničom nehovorí.

ONDREJ: Mnoho, mnoho zlého žaluje Janko na ujčeka. Že oni sú príčinou všetkého jeho nešťastia.

KATRENA: Bože, odpusť viny! Však som ja vravela vždy, aby dal všetkému pokoj a sedel doma. Ale neposlúchol môjho slova…

Predošlí, Hruška.

HRUŠKA: Žena! Čože sa pochabíš a nechávaš dom a deti na — verímboha? Ideš po dedine bedákať. Čo tu robíš? Čo tu hľadáš? I ty, Evka! Domov choďte!

KATRENA: Čo tu robím? Idem naprávať to, čo si ty zavinil! Neposlúchol si ma, a teraz je všetka vina na teba zvalená.

HRUŠKA: Čo som urobil, za to i odpoviem; ale prosiť sa nepôjdem nikomu.

KATRENA: Veď viem, že nepôjdeš, veď si ty krutohlavý. Ale pôjdem ja i dcéra.

EVKA: Áno, otecko. Aj Anička sľubuje, že Jankovi rozpovie vec a ho odhovorí od zlého kroku. (Berie sa do domu.)

ANIČKA: Za vás urobím, čo mi možné bude, aby ten zas pokoj nastal medzi nami.

HRUŠKA: Hovorím; ja prosiť nikoho nepôjdem. A nepôjdete ani vy! Za kroky svoje zodpovedať vždycky som hotový… A preto ani nohou jednou ta nevkročíte. Kážem vám, aby ste sa domov brali. (Prísne sa postaví a Katrena, Evka, Anička, Ondrej preč.)

Hruška (sám).

HRUŠKA: Zle to so mnou bude. Predsa len krivé cesty k zablúdeniu a skaze vedú! Tak som sa zamotal, že východu už niet; a hanba a opovrhnutie celej dediny ma neminie. Dnes-zajtra príde revízia, kasa prázdna, majetok zadĺžený, nikto nepomôže! Čo ma čaká!? Žobrácka palica a tuláctvo svetom… Ach, nie. Ako som začal, tak i dokončím. Dobre ti, Repičkár! Ty si spravedlivý a statočný — hoci nešťastlivo zišiel si zo sveta, a ja?! — Ničil som ťa, vyhnal za more, a ešte mi nebolo dosť; tvoje krvopotne vyrobené groše som ľahkomyseľne premrhal a i rodinu tvoju uvalil do potupy a hanby… Hnusné to moje dielo! Ale nastrojil všetko Šlojmo… Tomu som padol do rúk…

Hruška, Šlojmo.

ŠLOJMO (s kufríkom, dáždnikom): Ny, Jano, čo si taký smutný a zamračený? Ako by si mal na šibenicu ísť!

HRUŠKA: Teba by sa zišlo na ňu zavesiť, prekliaty!

ŠLOJMO: Nehnevaj sa, Jano, veď už idem. Už som reisefertig.^[18] (Ukazuje kufrík.) Predal som všetko Áronovi, ja idem; (ľútostivo). A tak mi vás tu ťažko zanechať.

HRUŠKA: Keď si sa medzi nami dobre zaperil.

ŠLOJMO: Ach, Jano! Ba tu človek ešte zbankrotuje.

HRUŠKA: Nerúhaj sa; veď koľkých si ožobráčil. I mňa! A teraz, keď je nebezpečenstvo tu, keď cítiš, že ti prihára, utekáš, podliak!

ŠLOJMO (chvastavo): Jano, ty si sprostý, teda trp! A ja som múdry, teda utekám. Adieu, adieu!^[19] (Poberá sa s poklonami.)

HRUŠKA: Choď v čerty! (S hnevom). Ale tu máš ešte na cestu a na pamiatku! (Vylepí mu zopár poza uši.)

ŠLOJMO: Aj-jaj! (Uteká preč a za oponou bedáka): „Aj-vaj!“

Hruška (sám).

HRUŠKA: To najľahší spôsob. Narobiť zlého, potom utiecť a ostatných nechať v nebezpečenstve. Kým bolo dobre, on bol so mnou, obchádzal ma, bol pokorný. Keď je zle, už uteká. No, utekaj si! Rozbi šiator v inom kraji a lapaj do svojej siete a ožobračuj iných, príde i tebe odplata!!… Ty si utiekol, pôjdem teda i ja. Ale pokorenia môjho oni neuvidia. (Preč).

Anička, Janko (vstupujú).

ANIČKA: Janko, prečo si taký oproti Evke? Od ľútosti, že ty to robíš, ona už celá hynie!

JANKO: Anička, prosím ťa, nespomínaj mi ich. To ma len rozdráždi ešte viacej. Vo mne vyhynul oproti nim každý cit ľútosti.

ANIČKA: Ó, mne je ľúto. Veď keď všetci odvrátili sa odo mňa, Evka bola jedinou mojou vernou priateľkou. Vyznala mi i to, že sľúbil si jej lásku a vernosť. A teraz, nevie, čo si myslieť o tebe. Povedz, Janko, už si sa zmenil? Už ju neľúbiš?

JANKO (mlčí).

ANIČKA: Nuž dobre, nebudem sa ťa viacej spytovať. Ale ťa prosím, Janíčko, prosím velice, urob mi to k vôli: (zopne ruky) Buď k Evičke, buď k nej dobrý!

(Vonku trma-vrma, krik, volanie: „Rata, rata! Rebrík dajte! Hej, Pavel, ľudia, rýchlo, rýchlo!“ Štrnganie reťazou. „Pustite ma dolu!“ To trvá dlhší čas. Bedákanie žien.)

ANIČKA: Pre Boha, čo je? (Odbehne.)

JANKO (Díva sa za ňou v tú stranu. Vonku krik trvá): „Hore, hore!“ „Ťahajte!“

ANIČKA (Vbehne, zalomí rukami): Pre živého Boha na zemi! Hruška sa zmárnil! Skočil do studne! (Odbehne.)

Janko (sám).

JANKO (díva sa vzrušený a ustrnutý za Aničkou v tú stranu; pohybmi dáva najavo svoje ustrnutie, potom pateticky zvolá):

(Opona dolu.)