ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zemän, Matej.

MATEJ: Daj si pokoj, švagre i s takou statočnosťou. Teraz je lepšie mnoho čušať a málo hovoriť; máš to motaniny až strach.

ZEMÄN: Ja neviem nič, švagrík.

MATEJ (nemýlene):I bodaj ťa kozol trkol! Čo by si ty mohol i vedieť, keď vždy len medzi mŕtvymi ňúriš. Ale ja, čo chodím po dedine három-fárom, ja vidím mnoho, čujem mnoho, skúsim mnoho…

ZEMÄN (posmešne): … pijem mnoho…

MATEJ: … pijem mnoho, ja viem čo je vo veci. A hovorím ti, švagre: neni statočného človeka na svete. Všetci sú kmíni a zdrhoni!^[1]

ZEMÄN: I ty, švagre?

MATEJ: I bodaj ťa kozol trkol! Pravdaže aj ty! A vieš ty, čo bude dnes? Vieš ty, že bude dnes zase licitácia?^[2]

ZEMÄN: Odkiaľ by som, švagre!

MATEJ: No, tak, dnes po obede. Mám to ohlásiť po celej dedine.

ZEMÄN: Stará muzika u nás! A kto bude predávať, alebo koho budú predávať?

MATEJ: Nuž hen Šlojmo, toť Repičkárov grunt.^[3]

ZEMÄN: Repičkárov grunt! Ale vari ozaj? No vieme, čie prsty sú v tom!

MATEJ: Veru vieme; bodaj ich tam kozol trkol! Len toť, čo sme vyniesli starú, dnes už zase mladú. Tak to ide!

ZEMÄN: Ja, tak dolu vodou; lebo márnosť je všetko na tomto širokom svete.

MATEJ: To si už pri tom svojom remesle pochytil, Boh ťa skáral. Ale vidíš, švagre, inokedy tak rád som išiel na tú licitáciu, lebo už kde-tu vylialo sa čosi pod ten nos. Ale tu! Ver’ radšej by som nechal i ten úrad, tak mi je ľúto tých Repičkárovcov.

ZEMÄN: I mne, švagre! Nuž čo si pomôžeš?… Však oni doskáču, lebo Pán Boh nie je náhly, ale pamätlivý!

MATEJ: Vieš ty, švagre, čo? Ty vieš len hrob vykopať, alebo zhlboka vzdychať, ale niečo múdreho vyhútať, to nie. Teda počuj mňa, ako som si to ja rozmyslel. Ty pôjdeš po dedine a navedieš každého, aby nekúpil a keď ja budem licitovať, vy nekupujte. Však keď to Šlojmo chce mať nech si má. Na tom požehnania mať nebude.

ZEMÄN: Rozumiem a tak sa stane. Ale idem si už po robote. Nedopustíme toho. Zbohom si tu pobuď! (Preč.)

Matej (sám).

MATEJ (za Zemänom): Zbohom! A múdre konaj! (Pristúpi ku dverám, probuje, zatvorené; pristúpi k obloku a volá): „Anička, otvorte, suseda, strynká, doma ste?“ (Vnútri sa ozve): „Doma, kto to?“ (Otvoria sa dvere.)

Matej, Zuza.

MATEJ: Myslel som, že ste už všetci pomreli. Je to u vás, ako na cintoríne.

ZUZA: Bárs by sme boli! Nuž, čo má chudobný človek na tom svete?

MATEJ: Všetkého dosť, strynká, len dobrého nič!

ZUZA: Tak-tak, syn môj. A čože nám nesieš? Veď sem, na koniec dediny, málo kedy prichodíš.

MATEJ: Čo vám nesiem? Ja nič dobrého nenosím. Kdeže je Anička?

ZUZA: Syn Boží vie, dušenka moja. Odišla zavčasu a ešte sa nenavrátila. Hádam išla na cinter.^[4] Bože, keď sa to tak stalo! A načo ti je, Matejko?

MATEJ: Mne na nič, ale toť jej nesiem akési písemko. Prišlo jej.

ZUZA: Bože, čo to už zase bude? Dobrého akiste nič, lebo tuším sa už Pán Boh odvrátil od nás. Ale idem ju pohľadať; pomeškaj tu trochu, Matejko. (Preč.)

MATEJ: Dobre, strynká; dočkám tu.

Matej (sám).

MATEJ: Nešťastlivé toto hniezdo. Ale dobre sa hovorí: never ani vlastnému bratovi. Pre dobré srdce vyjdeš na mizinu. Je síce pravda, že ja som bol účastným tých oldomášov,^[5] čo sme na kožu Repičkárovu — Pán Boh ho osláv — píjavali. No, ale čo? Však som nepýtal, a sprostý človek, ktorý, keď mu dávajú, neberie. Ja som len čušal a pil; ale oni ho obrábali, bodaj ich tam kozol trkol! Aha, už idú, vtáci, prezerať! Radšej by som čerta videl, tak som do nich zažratý! (Sadne si na lavičku a bokom sa odvráti.)

Matej, Hruška, Šlojmo.

ŠLOJMO: Ach, Matej, tu si?

MATEJ: Tu! (Odpľuje.)

ŠLOJMO: Ny, a toto je tá chatrč? A čo je taká chatrč hodná? Iba ju podpáliť a tak si fajku prikúriť, hehehe…

HRUŠKA: Grunty zdraželi; má cenu. Ale však ako sa odpredá, tak bude.

ŠLOJMO: Tak je a prvým kupcom som ja. I tak budem tratiť všetky percentá. Pomyslite, Janko, to mám len škodu z toho.

HRUŠKA: Dáte ponaprávať a predáte za dobrý groš.

ŠLOJMO: Hó! už tie časy prestali a bude ma to i tak veľa stáť. Strecha je zlá, iste tečie do chyže; toť obloky zlé, všetko je zlé.

HRUŠKA: Nebude to tak mnoho stáť; vy len vždy figľujete^[6] čo lacnejšie kúpiť a draho predať.

ŠLOJMO: Ach, ako môžte tak sprosto hovoriť? No, však si kupujte sami, ale obligátore^[7] sú v mojich rukách; kto kúpi, mne musí peniaze zložiť.

HRUŠKA: Isteže vám. Len aby sme to mali čím skorej dolu z hlavy.

ŠLOJMO: Áno-áno, čím skôr, tým lepšie, preto, Matejko, choďže to do dediny oznámiť.

MATEJ (odvrkne): Až sa mi bude chcieť. (Odpľuje.)

ŠLOJMO: Ej, Matej, ale si spyšnel!

MATEJ: Kto má čisté svedomie, môže byť pyšný!

ŠLOJMO: Ny, veď nemôžeme s tým preťahovať; vec je súrna.

HRUŠKA: Veď som ti už dal rozkaz. Oznámil si už?

MATEJ: Ešte nie.

ŠLOJMO: Nože sa tedy poponáhľaj a choď!

MATEJ: Až sa mi bude chcieť.

ŠLOJMO (vytiahne fľašku a ukáže Matejovi; ten zbadá, vstane, oboma rukami chytá fľašku).

MATEJ (keď chytil fľašku): Už som si odpočinul. Taký som bol ustatý. Idem už. (Chytí fľašu a napije sa.) Už aj idem, hneď to bude. (Preč.)

Šlojmo, Hruška.

ŠLOJMO: Hahaha! Viem ja volka na motúzku držať. (Smeje sa.) Teda, Janko, stovka vaša.

HRUŠKA: O to mi nejde… ale —

ŠLOJMO: Nič ale, len sa do toho.

HRUŠKA: Nuž, len sa do toho, len sa do toho… ale čo bude potom. Nie je dosť, že sme to až sem priviedli? A ver ma to mrzí… ešte i ďalej ísť!

ŠLOJMO: Čo bude potom, o to sa nestarajte! Kto nám tu čo spraví? Bol mi dlžen a ja nemôžem ďalej čakať! I tak by mi to súd prisúdil!

HRUŠKA: Prisúdil? Ktovie? Viete, že ostatní už poodskakovali a nechcú o nás ani počuť; ale hovoriť sa boja lebo by sami prišli do klepca.

ŠLOJMO: Spravíme to i sami a hovorím vám, stovka vaša. Chcete, či nechcete? Ináče…! (Hrozí mu.)

HRUŠKA (podá ruku): No, nech je! Ale odíďme; lebo hen prichodí Ondrej, aby nás tu nenašiel.

ŠLOJMO: Máte pravdu. Poďme sa rozhliadnuť a zopár kupcov sem priviesť, aby to nebolo tak nápadné. (Preč.)

Ondrej, Anička (smutná, smútočné oblečená, vstupujú ruka v ruke.)

ONDREJ: Utíš sa, Anička; čo sa stalo, odstať sa nemôže. A tebe ten žiaľ škodí; hľa, taká si, ako zvädnutý kvet na lúke. A veď i mňa žiaľ tvoj kormúti.

ANIČKA: Nechaj ma, Ondrejko; rany ťažké vyžadujú ťažký žiaľ a smútok. Ó, len pováž; sirota som, ach, sirota, nikoho na svete nemám viacej. (Zaplače.)

ONDREJ: Anička! Nehovorže tak a nezarmucuj i mňa väčšmi. Óh, veď, každý smutný pohľad a ston tvoj stonásobne cíti moje srdce… Vidíš, Anička, za tebou láskou horím, v srdci ťa nosím; nuž teraz, keď ti zlí ľudia skazu stroja, či myslíš, že ja opustím teba? Plameň mojej lásky sa nezmení, hoci svet celý by ťa zanechal. Ja znášať chcem s tebou tvoj osud a ťa brániť. A keby nebolo tvojho smútku, už by sme, pravda, boli svoji?…

ANIČKA (smutno so sklonenou hlavou): Neviem, Ondrejko.

ONDREJ: Ja viem, lebo mamička tvoja — Boh im daj večného pokoja —

ANIČKA: Ej, pieseň táto aká milá bývala mojej duši! Ale teraz! Každá spomienka na veselosť budí mi v srdci plač a žalosť. Ale však k vôli tebe, Ondrejko, budem veselá. Chceš?

ONDREJ (radostne objíme ju): Nie mi je tak milé nič na svete, ako vidieť tvoje očká radosťou sa usmievať. Ó, keby som mohol, ta, preč, za hory a doly, by som zaniesol všetko, čo ťa bolí…

ANIČKA: To by si mal veľkú robotu: z hrobu, spoza ďalekého mora, priniesť mi drahého otca, a z hlbokej novej mohyly naspäť vylúdiť matkine úsmevy. Nikto v živote tomto nenavráti mi ich!

ONDREJ: Pravda je, Anička! Ale to všetko ja sám tebe nahradiť chcem, a verím, že tak, ako ľúbila si ich — Pán Boh ich tam osláv, otca i matičku — ľúbiť chceš i mňa. Však, Anička?

ANIČKA: Áno, Ondrejko! Ja som tvoja! (Objímu sa.)

Predošlí, Zuza.

ZUZA (odfukuje): Ach, ach, taká som už ustatá, čo som teba hľadala, Anička. Kdeže si bola, srdienko moje?

ANIČKA: Strynká dobrá; starostlivosť vaša mi nahrádza, čo ztratila som v mamičke. Vy ste mi strážnym anjelom. Kdeže by som inde bola, ako tam, kde spočíva mať moja milá!

ONDREJ: Tam našiel som ju kľačať a modliť sa.

ZUZA: Dieťa moje! Len vylievaj slzy za matkou dobrou. Hoj, nech jej je zem ľahká. Ale zase priniesol nám čosi Matej. Tebe chce povedať niečo, a preto som vyšla pohľadať ťa.

ANIČKA: Bože, čo to bude zase za novina? Iste nič dobrého ma neočakáva. Len samé súženie a slzy. Ale toť prichodí; čujme, čo nám nesie.

Predošlí, Matej.

MATEJ (bokom): No už som všetko sfalangoval,^[8] ale veru chuti nemá nikto. (Aničke.) Anička chystaj sa, prídu sem ľudia.

ANIČKA: Ľudia? Akí ľudia a načo? V zármutku mojom nedajú pokoja.

MATEJ: Nuž a či ti ešte nehovorili?

ANIČKA: Nikto nič!

MATEJ: Nuž ľudia, čo budú kupovať váš dom. Veď ti ho idú predávať!

ONDREJ: Akože predávať. Však predsa najsamprv musí byť súd!

MATEJ: Čo ty, Ondrej, vieš. Keď pán Šlojmo povedia, že predávať, teda predávať.

ANIČKA: Bože môj, čo to ide jedno za druhým? Keby aspoň dočkali, kým Janko príde. Však písal, že príde.

MATEJ: Ba veru to. Však oni preto nečakajú, lebo sa boja Janka, ako čert svätenej vody, bodaj ich tam kozol trkol! Ale vieš ty, Anička, čo? Neboj sa ty nič. Však mne Pán Boh rozum na to dal, aby som ním vedel hýbať! A keď pán Šlojmo povedali, že predávať, ja Matej Sklenka poviem, že… Ale nič sa neboj… uvidíš.

ZUZA (s plačom): Veď, Matejko, už len pomáhaj a Pán Boh ti odplatí.

MATEJ: Verím, ale myslím, že ani vy nebudete od nejakého oldomášu. A teraz sa schovajte, aby ste mi s vaším fňukotom nepokazili vec.

ANIČKA: Ó, ja budem prosiť; ja kľaknem na kolená, azda sa zmilujú a zhovejú…

MATEJ: Dočkaj, Anička, až pred oltárom budeš kľačať a pre Šlojmíra si ty veru neder kolienka. (Prísne.) A keď ja hovorím preč, teda preč. (Vystrčí Zuzu, Aničku a Ondreja.) Ponechajte to len na mňa.

Matej, Šlojmo, Hruška, prvý, druhý a tretí chlap, Zemän.

MATEJ: Sem sa, sem, pánovia. A len sa do toho veselo; a potom kto kúpi, dá dobrý oldomáš.

ŠLOJMO (podá Matejovi fľašku, ten prikyvkuje Šlojmovi; potom sa napije a strčí fľašku do vačku; ostatní prezerajú dom).

ŠLOJMO: Tak teda, pánovia, tento dom je to na predaj; kto má naň chuť?

MATEJ: Všetci; pravdaže všetci. Grunt veliký, dom pekný, vlani bol reparovaný,^[9] všetko na ňom pevné, všetkých nás prežije. Medzi bratmi je hoden tisíc zlatých. Hej, kmotre, nože sa do toho! Máš syna, oženíš, sem ho osadíš, bude si tu pekne gazdovať, dokiaľ ho nevypredajú.

ZEMÄN: Všetko je na tomto svete premenlivé. Len dobré svedomie zachovajte si, ľudia!

1. CHLAP: A veru je to tak!

2. CHLAP: Kto ho kúpi, i nešťastie jeho berie si na dušu.

ŠLOJMO: Ja kúpim, ja si zoberiem. Dám tých tisíc zlatých zaň.

3. CHLAP: Ej, mozole Repičkárove by neboli viac hodné! Dám tisíc i päťdesiat!

MATEJ: To je slovo! 1050 po prvý raz. Peniaze si, kmotre, vypožičiaš hen od pána Šlojma a budeš mať dom a budeš sa drieť! Hej, haj! Kto dá viac?

2. CHLAP: Nehnevaj Pána Boha, Pavle! Máš svoje hniezdo, seď si tam.

1. CHLAP: A veru je to tak!

ZEMÄN: Nezapredávaj, Pavle, dušu, satanovi! Ukrátiť chceš sirotu. Mal by si tu pokoj? Mohol by si spávať? Mohol by si na Boha myslieť?

ŠLOJMO (Zemänovi): Čo tu lamentujete? Keď nekupujete, choďte preč a nekazte kupcov.

MATEJ: O sirotu sa Pán Boh postará, to nech vás netrápi. Ale poriadok pán Šalamún mať musia. Preto len veselo do toho! 1050 zlatých, kto dá viac?

ŠLOJMO: To bagateľ!^[10] Aby ste vedeli, že chcem, aby i sirote zostalo, ja dám 1200 zlatých.

3. CHLAP: Tak vysoko nejdem. Radšej poslúchnem hlas svedomia. Lebo slzy a vzdychanie ukrivdených nechcem si brať na dušu.

1. CHLAP: A veru je to tak.

MATEJ: 1200 zlatých po prvýkrát! Kto dá viac? Kmotre, nepopúšťaj — podruhýkrát. Teraz, pomysli, si len gazdom, potom budeš zadlženým pánom. Hej, ľudkovia, nože no! Bodaj vás kozol trkol i po tretie. Váš je, Šlojmo, dom a môj oldomáš.

HRUŠKA: Tak teda je kúpené a od dnešného dňa patrí dom tento pánu Šalamúnovi.

2. CHLAP: O jednu krivdu viac má na duši. Tak to vy robíte! Cele ste už priviedli navnivoč rodinu Repičkárovskú! Fuj, nemôžem sa dívať na to.

1. CHLAP: A veru, je to tak.

ZEMÄN: Poďme preč od týchto satanov.

3. CHLAP: Ver sme sem ani chodiť nemuseli na taký neporiadok dívať sa. Poďme. (Preč. Zemän a 1., 2. a 3. chlap.)

Hruška, Šlojmo.

ŠLOJMO (mädlí si ruky): Nemyslel som, že to tak ľahko pôjde. Dobre je, dobre je! — Tu máš, Matej, na oldomáš. (Dá mu.)

MATEJ: Skoro pískate; však ste ešte nepreskočili. Idem ta, kde merajú. (Preč.)

HRUŠKA: Ale vidí sa mi, že celá tá vec neni v poriadku. Tu sme zákon obišli.

ŠLOJMO (chvastavo): Eh, zákon sem, zákon tam. Kúpil som a je kúpené; však mi je dlžen. Ohláste to i Repičkárovcom.

HRUŠKA: Iste ohlásim. (Ide k dverám a volá: „Anička, Anička!“ Anička vyjde.)

Predošlí, Anička.

HRUŠKA: Anna, oznamujem ti, že od dnešného dňa tento dom patrí pánu Šalamúnovi a ty sa musíš z neho vysťahovať i so Zuzou.

ANIČKA (zopne ruky): Majte zmilovania a nevyháňajte ma z domu rodičovského. Veď keď Janko príde, on všetko privedie do poriadku.

HRUŠKA: To nemôže byť; zákon je zákon. Ale ak by ti pán Šalamún zhoveli, nuž ja nedbám.

ŠLOJMO: Aj — vaj; nuž veď som nie divoký zver. Ja som človek dobrý, ale i ty musíš byť dobrá. Vieš čo teda, Anča? Ty tu môžeš byť, ale mi dáš len periny do zálohu. Alebo ak chceš, môžeš ísť ku mne slúžiť. (Blíži sa k nej a šepká jej.) Hahaha, dobre ti bude, neboj sa. Hahaha…

ANIČKA (rozhorčene): Fuj, starý hnusník! Nie dosť, že mi všetko beriete, ešte i o česť by si ma chcel pripraviť! Hanba! Ó, ja nešťastlivá deva!

HRUŠKA: No už si to len rozmysli, lebo tak, lebo tak; ale za tri dni musíš byť vonku. Zbohom! (Oba preč.)

Anička (sama).

ANIČKA: Čo si počnem, kam pôjdem i so starou strynkou dobrou? Tu ma o všetko pripravili, potupili. Každý odo mňa bočí, ako čo by som bola prašivá ovca. Zanechať tu musím dom, kde som vyrástla, tie milé kraje a polia a ísť preč svetom, chlieb si vyhľadávať. Zanechať matkin hrob, kde som úľavu nachodila v zármutku a nešťastí svojom! Ach, mati, keby si vedela čo sa deje s tvojou Aničkou! (Zaplače. Spieva smutno.)

(Skloní hlavu na stôl a plače. Hudba hrá i ďalej tú melódiu piano^[11] a tíchnuc, asi zo dva verše. Zjaví sa podoba bielo oblečená a kloní sa nad Aničkou. Potom hudba zatíchne. Zjav zmizne.)

Anička, Janko.

JANKO (vstúpi polopánsky oblečený, kufrík v ruke; poznať, že ide z cesty; radostne): Konečne som v rodnom dome! Ach, vitaj! Tisíckrát ťa pozdravujem, rodný môj kraj, rodisko moje! Keby som sa len šťastne hliadol s mojimi milými. (Zazrie Aničku.)

ANIČKA (preberie sa; radostne): Janko!

JANKO: Anička! (Padnú si do náručia.)

ANIČKA (po chvíli, radostne): Prišiel si! Ach, Bože, však som rada. Už sa teraz nebojím. Však, Janko, ty nás ratuješ?

JANKO: Prišiel, prišiel som! Ale čo to hovoríš, čoho sa bojíš? Čo ratovať? Ty si plakala, tuším, Anička. A kdeže sú mati?

ANIČKA (plače hlasno): Nepýtaj sa, Janko.

JANKO (s nepokojom): Preboha, Anička, povedz!

ANIČKA (smutno, ledva dusí plač): V hrobe!

JANKO (vykríkne): Bože veliký! (Klesá k stolu.)

(Opona dolu)