ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko, Anička, Zuza, Zemän, Ondrej (sedia).

JANKO: Dlho potrvá, kým vám vyrozprávam, čo sme zažili, čo s nami bolo.

ZUZA: Rozprávaj, syn môj. Aspoň teraz nech vieme a počujeme všetko, keď ste nám tak málo písavali.

ANIČKA: Veru mamička. Boh ich osláv, tak sa trápili, keď nijakej zvesti o vás neprišlo, až kedysi po roku.

JANKO: Pamätáte dobre všetci, keď sme sa pred tromi rokmi lúčili. Však ste nás i vyprevadili. Ó, ako mi bolo ľúto a clivo, keď vykročil som z domu a keď som vedel, že tak skoro sa nevrátim. A keď sme opustili dedinu a odchodili od známych hôr, od poľa a sadov, keď prekročili sme chotár náš, tu srdce mi pukalo od žiaľu. Plakal som, ako dieťa, a keď sme zašli za vŕšok, nemohol som sa zdržať, vybehol som naspäť naň a posledný raz sa podíval na našu dedinku. Ale osud hnal nás napred.

ZEMÄN: Hoj, ťažký osud, ktorý vám zlý svet pripravil.

JANKO: Otec kráčal zadumaný; celou cestou ani slova neriekol a ja som sa na nič nespytoval, nechcejúc ho vyrušovať. Tak prišli sme až k železnici, kde trochu pominul žiaľ môj, lebo tam bolo mnoho ľudí a všetko sa okolo nás točilo, zvŕtalo a zaujalo našu myseľ. Potom sadli sme do vlaku, ktorý uháňal s nami a pole, vrchy a potoky len tak prebiehali pred nami. Išli sme dva dni vo dne, v noci z kraja do kraja; presadali sme na mnohých staniciach vo veľkých mestách, až konečne sme prišli k moru, kde vystúpili sme z vlaku medzi množstvo ľudí, že u nás nieto ich toľko ani v kostole. Nevedeli sme ani, kam sa obrátiť: ohromil nás ten hluk a tá trma-vrma. V tom meste sme museli čakať dva dni, kým nám prišlo na loď sadať. A keď prišiel deň sadania, otec mi riekol: „Poď, synku, pomodlíme sa. Ktovie, čo sa s nami stane, či sa ešte živí kedy navrátime.“

ZUZA: Tak-tak, syn môj, lebo s Bohom putovať je najlepšie.

JANKO: A v jednom odľahlom kútiku kľakli sme na kolená a modlili sa… Potom sme sadli na loď a sedem dní sa plavili, až konečne šťastlivo sme sa dostali na druhý breh. Ale tam zase nové starosti nás zastihli; roboty sme nedostali hneď a tak sme dlho-dlho živoriť museli. Preto sme vám ani nepísali, lebo sme vás nechceli zarmútiť.

ANIČKA: Ach, Janko, a čo sa mamička nanariekali, keď nevedli sme nič o vás — či ste niekde nezahynuli!

JANKO: No, ale Pán Boh nezapomenul na nás. Dostali sme konečne prácu. Ja som robil v koženej fabrike a otec išiel do železiarne. Ach, radšej by nebol šiel! Zarábali sme dobre; každý deň sme mohli 2 doláre odložiť, čo je na naše peniaze 10 korún a tak sme mysleli, že za rok, lebo za dva vrátime sa dlhy vyplatíme a budeme ďalej gazdovať.

ZUZA: Bože môj! Človek mieni a Pán Boh mení.

ZEMÄN: Áno, je tak.

JANKO: Lebo vieš, Anička, hoci je tam dobrý zárobok, ale robota ťažká. Často som prišiel večer taký ukonaný, že som hneď ľahol a spal, ako zabitý až do rána. Otec ma povzbudzoval a vravel: „Len trp, synku, všetko bude dobre. Keď sa vrátime, na našich poliach a lúkach v božej prírode sa zase obveselíme.“ Ale nedočkal sa toho! Padol naň vo fabrike obrovský remeň, keď niesol železné štangle^[12] a tie tiež naňho a tak mu ublížili, že v špitáli na druhý deň umrel.

ANIČKA (v zúfalom plači): Ach, Bože, Bože, nešťastný otec!

ZUZA, ZEMÄN: Boh mu daj večnú slávu a ľahké odpočívanie.

JANKO: Ešte ráno s radosťou odchádzal, lebo sme poslali 700 zlatých na dlh Hruškovi a tak sme mali jednu starosť z hlavy a na druhý deň ho už nebolo.

ANIČKA: O tých 700 zlatých nám Hruška nič nehovoril.

JANKO (zarazený): Že nie! Veď je tomu vyše troch mesiacov. A on ich iste dostal, lebo mi prišlo naspäť potvrdenie z pošty, že prijal. Zlé mám zlé tušenie!

ANIČKA: Ó, bol to žalostný deň, keď sme tú novinu dostali. Mamička klesli bez seba a zostali ako mŕtva. Horko-ťažko sme ich prebrali, ale sa viacej neuzdravili, chodili smutná po ulici, s nárekom sa každému žalovali, lamentovali, nespali po celý ten čas, až ich konečne žiaľ umoril. Srdce im puklo žiaľom. (Zaplače, ostatní dojatí mlčia.)

JANKO: Keď som ich pochoval, na radu známych zažaloval som fabriku a tá mi musela vyplatiť 10 000 dolárov, čo je 50 000 korún.

ZEMÄN: Hí, Bože! Hlava sa mi krúti.

JANKO: A tie som i hneď sem poslal, aby som ich na ceste opatrovať nemusel. Dnes-zajtra budú tu. Ale horká rozpomienka viaže sa k nim; je to mzda otcovej smrti.

ANIČKA: Celý svet nám ho nevynahradí!

ZEMÄN: To si ty celým boháčom.

JANKO: Boháčom, ale radšej by som bol chudobným šuhajom, lebo teraz nastáva mi taká úloha, ktorá či tak, či ináč sa skončí, urobí ma nešťastným na celý môj život.

ZUZA: Čože skrývaš, syn môj, v srdci? Povedz.

JANKO: Ach, strynká! Lepšie pre vás, ak to ani nezviete. Bo vec je taká hrozná, že vyrozprávať sa nedá. Hnevom búri ma vo dne v noci. To ma dohnalo z Ameriky k domovine. Ja prišiel som domov so srdcom boľavým, ale nazdával som sa, že tu nájdem úľavu, že v kruhu mojich okreje mi srdce, duša. A hľa! Nachodím rodinu ubolenejšiu i odo mňa. Mať v zemi, česť rodiny povláčená, mozole naše šli do rúk žráčov-dráčov a všetka radosť vonkoncom zničená.

ZEMÄN: No, no, synku, nehorekuj tak. Bolo horšie, neplakali. A čo ešte! Nuž veď i mne ľúto toho všetkého, no darmo, vôľa božia stala sa mi.

ZUZA: A proti vôli božej čože vydobyješ, tá stať sa musí.

JANKO: Dobre vám rozprávať o zabudnutí, keď neviete nič o velikých krivdách, ktoré Hruška vykonal na našom dome. Jeho to práca bola, že otec upadol, tak, že mu nezbývalo nič iného, len odísť za ďaleké more. Otec nazdával sa, že tak pomôže si, a keď vráti sa domov, že vydobudne česť i majetok. Ale márne bolo jeho mozoľovanie. Lebo všetko to, čo sme my oba zarobili, oni premárnili a z dlžoby nič nevyplatili.

ZUZA: Bože môj, čo sa človek nalopotí, kým aký-taký ten groš zarobí.

ZEMÄN: Ach, práve prichádzajú k nám vážení ľudia; iste nie podobrom!

Predošlí, Hruška, Šlojmo.

HRUŠKA: Dobre, že vás všetkých spolu nachodíme; aspoň dokončíme ľahko našu vec. Vitaj, vitajže, Amerikán! (Podáva ruku.)

ŠLOJMO: Dobrý deň, dobrý deň, ach, dobrý deň.

JANKO (odvráti sa s opovržením): Len hodnému človeku podávam ruku.

ŠLOJMO: Wie hajst?^[13] Ako to? Janko, spyšnel si, spyšnel!

JANKO: V svojom môžem byť pyšný. A kto má povedomie spravodlivej práce, ten ešte neni pyšný.

ŠLOJMO: Tak, Janko, tak; spravodlivosť nadovšetko. Veď i my so spravodlivou vecou prichodíme k tebe. Ja som toto stavanie kúpil a prichodím spraviť si poriadok.

JANKO (s hnevom): Nič ste nekúpili!

ŠLOJMO: Akože tu stojím! A prisahať budem, hoci na svoju bradu.

JANKO (s hnevom): Vy chceli ste toto stavanie ukrasť, ako i ostatný majetok ste nám ukradli! Ale šafáreniu vášmu koniec! Nuž, teda, budeme sa rátať!

ZUZA: Ach, Bože! Janko, mierni sa.

JANKO: Vy všetci, prosím vás, vzdiaľte sa, aby sme mali pokoj. (Zuza, Ondrej, Zemän, Anička odídu.)

Janko, Hruška, Šlojmo.

HRUŠKA: Načože toľké orácie robiť?^[14] My sme prišli sem poriadok spraviť, a toť, aby ste vyplatili pánu Šalamúnovi ešte ostatnú podlžnosť.

JANKO: Nie nám je tak náhlo! Ja sa vás spytujem, akým právom ste sa opovážili tú licitáciu vystrájať?

HRUŠKA: Akým právom — takým právom!

JANKO: Ukážte súdobný^[15] výrok, ktorý vám dal právo predávať môj dom.

HRUŠKA: Ľahký súdob, výrok, keď otec tvoj bol dlžen toť pánu Šalamúnovi a i mne.

JANKO (s hnevom): Ten je v zemi, česť mu nechaj! Vy ste ho obkrádali; vy, keď ste cítili u neho peniaze, do krčmy ste ho zaviedli a tam o ne pripravili. A keď si požičal od vás zlatku, spravili ste z toho stovku.

HRUŠKA (v hneve): A to mi ty hovoríš? Do cti mi nevstupuj.

JANKO: Ktorej nemáte!

ŠLOJMO: Prosím vás, páni, prosím. Toť, toto ťa, Janko, presvedčí iste. (Vytiahne listiny.) Toto sú všetko obligácie tvojho otca.

JANKO: Všetky sú falošné.

ŠLOJMO: Všetky on svojou vlastnou rukou podpisoval — Boh ho tam osláv!

JANKO: Podpisoval, ale namiesto za svedka dali ste ho podpísať za dlžníka, a peniaze ste si podržali, alebo inému vyplatili.

ŠLOJMO: Bože chráň, Bože chráň! (Bokom.) Joj, horúco mi je; nesadá na lep.

JANKO: Otec, keď ste za ním listy písali do Ameriky, všetko mi vyrozprával. Čo ste s ním robili a kam peniaze išli. Tu doma radšej trpel, než aby bol povedal stav veci. A radšej vám len platil, lebo sa bál hanby a potupy dediny. Predal svoje najlepšie role a vám na dlhy platil. Predal lúky, sady, kapustniská a to všetko išlo do vašich rúk; popredal dobytok, a všetko to nestačilo. On, duša statočná nechcel sa púšťať do súdov s vami a tak vyšiel na mizinu. A z Ameriky tiež sme vám poslali 700 zlatých — kam ste dali tie?

HRUŠKA: Neposlal mi nič. Nedostal som nič!

JANKO: Poslal! Sám som bol prítomný a tu je i potvrdenie, že ste prijali. Kam ste ich dali?

HRUŠKA: No ná, no, nuž, veď bol tvoj otec i mne dlžen, ja hen u Rapavého, aj hen u Troškavého. To som z nich poplatil.

JANKO (rozhorčený): Lužeš. Duša diabolská, ničomná! Vy ste otca obkrádali; premárnili ste jemu a nám majetok — o čom sme my domáci ani nevedeli — s kadejakými logajmi,^[16] a ešte i to, čo mozoľne vyrobil, i to sme mu pokradli. A ešte idete predávať i dom, našu dedovizeň! Hej, skáral vás Boh! No odpykáte za to všetko.

HRUŠKA: Hohó, chlapčisko! Ideš ešte i hroziť?

JANKO: Chlapčisko som nie. A ešte i viac ako hroziť: idem vás ničiť a dám vás pozatvárať, ako zlodejov. Pred súdom zodpoviete všetky svoje činy.

ŠLOJMO: Ny! Ešte čo. A keď sa ja hnevám, Jano, uvidíš potom. Čo si ty myslíš! Ja si ubližovať nedám… Prosím ťa, Janíčko, nehnevaj sa! Poďme, richtárko.

HRUŠKA: Idem, ale to ti hovorím, aby si dal na seba pozor! Hrom do teba páral!

JANKO (s hnevom): Tu mi nekľajte, ako nejaký pohan. Hen je cesta ku vám. Ešte inde sa uvidíme! (Hruška, Šlojmo preč.)

Janko (sám).

JANKO: Boj započatý! Hej, otec môj, pomstený budeš! Neutíchnem, kým všetko nevykonám a nepomstím tvoje žiale a nevoľnú smrť. Vášho hnevu sa ja nebojím!

Janko, Anička.

ANIČKA: Pre Boha, Janko, čo sa stalo? Čo si porobil, keď tí dvaja s tvárami hnevnými od nás spešne odchodia. Ó, Janko, nezačínaj hnevy s nimi; sú oni ľudia ukrutní, ktorí skazia teba i mňa.

JANKO: Anička, sestrička, ty tíško buď a neboj sa… Hoj, hľadel som ja v iné tváre! Ja pieseň veselú pískal som si, keď vo víchre zúrenie vĺn lámalo stožiare lode… A tu by som sa mal báť?

Predošlí, Zuza.

ZUZA: Syn Boží vás ochraňuj, deti moje. Ale tušenie mám nedobré. Odchádzajú s hrozbou velikou a teba, Janko, zničiť hodlajú.

JANKO: Moja dobrá strynká, ja rád slúcham vašu radu dobrú, bo vášmu veku pokloniť sa musím a vy prajete mi všetko dobré z celého svojho srdca. Ale teraz nechajte ma; lebo vás neposlúchnem, a zarmucovať vaše šediny nechcem.

ZUZA: Syn môj, čo konáš, s Bohom ty len konaj a na prikázania jeho pamätaj.

Predošlí, Katrena, Evka.

KATRENA: Tu ste, ľudkovia! Ach, nech vám to len rozpoviem. Čo sa deje, čo sa deje?! S hnevom velikým prišiel môj domov a preklína celý svet, najmä teba, Janko.

EVKA: Áno, ja v strachu celá bez seba sa trasiem od tých slov.

JANKO (bokom stojí, ani sa na nich neobzrie).

KATRENA: Nuž povedz, Janík, čože je to za zvada medzi vami? Však predsa sme my boli starí známi! Čo ťa rozhnevalo? (Pokročí k Jankovi; Evka zvedavá tiež za matkou.)

JANKO (s hnevom): Váš muž je horší od satanáša! Za mnou vy nechoďte; ja vás neznám! (Preč s hnevom.)

KATRENA (za ním): Janko, Janko! Veďže mi len povedz… (Evka prekvapená zastane na boku; cíti bolesť nad Jankovými slovami.)

Predošlí, Zemän.

ZEMÄN: Prečo búri sa národ po celej dedine? Nebude pokoja a svornosti už v nej? Tuším bude krvipreliatie. Všade zhon ľudí a každý hovorí len o tom, čo by ho ani bolieť nemalo. Ja som hneď hovoril, že je prchký a ohnivý, že nič dobrého s nimi nevykoná.

ZUZA: Bože! Aká nás to zase čaká pohroma!

Predošlí, Matej, 1., 2. a 3. chlap.

MATEJ: Bodaj ho tam kozol trkol! Čo mi ti dá roboty! Aby sa človek za každým čertom oháňal. Kdeže je ten Jano? Aby išiel hneď pred richtára.

ZUZA: Syn Boží vie, Matejko. Teraz odišiel.

MATEJ: Však ho nájdem, bodaj ho tam kozol trkol.

ZUZA: Len sa nehnevaj, Matejko, veď je on tomu nie na príčine. Boh nebeský vie, ako sa to stalo.

2. CHLAP: Dobre sa stalo, čo sa stalo. Začína sa už šidlo z vreca kľuť. A uvidíte, čo z toho bude!

3. CHLAP: Však sa pravda dokáže.

1. CHLAP: A ver’ je to tak.

3. CHLAP: Ja som vždy hovoril mojej žene: uvidíš, reku, stará, to dobrý koniec nevezme. A hľa, vidíte, vidíte…

ZEMÄN: Čo krivo založené, to padá! A to slnce božie všetky nespravedlnosti ľudské odokryje. Preto, ľudia, pamätajte na ten hrob.

1. CHLAP: A ver’ je to tak.

MATEJ: Však to len mne môžu ďakovať, kmotre! Ale hej, švagre, dnes by si mal dať oldomáš. Poďte za Šlojmom, chlapi, potešíme ho; azda nám tiež dá nejaký oldomáš.

2. CHLAP: Radšej nohu zlomím, ale ta nejdem.

1. CHLAP: A ver’ je to tak.

KATRENA: Ó, Bože, čo to bude z toho? Len nesúďte tak môjho muža.

ANIČKA: Ja budem hľadieť všetko upokojiť. Jankovi poviem, aby hľadal cesty, čo ich môžu spojiť.

KATRENA: Ty si dobrá, Anička. Poď so mnou k nám, aby si sa sama o všetkom presvedčila. (Preč Katrena, Anička, Zuza.)

MATEJ: Chlapi, poďte! Dám teda ten oldomáš; ja, Matej Sklenka; aby ste vedeli, že, no, že… (Preč Matej i 1., 2. a 3. chlap.)

Evka (sama).

EVKA: On nezná nás. Ó, aké to hrozné slovo! Či môž’ byť, že z jeho úst vyšlo? Či žartom alebo v hneve ho vyriekol? A či skutkom chce splniť, čo hovoril? Tak sľub jeho bol by zlomený a nádeje moje sklamané! Ja s túžbou velikou som ho čakala, a on — ach, slova pre mňa nemá, ale kameň berie a mňa ním uhadzuje… Ó, Bože! Či azda za tri roky zabudol na svoje sľuby? Či azda inej podal srdce a ruku, a mňa zanechal žiaľu, potupe? Ó, nedaj toho, nebo! (Spieva):

(Opona dolu.)