ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko, Anička, Zuza, Zemän, Ondrej.

ZUZA: Bože môj, keď si pomyslím, aké boli moje oddávky veselé a hlučné! A tu len tak pri tichosti ich odbavujeme.

ZEMÄN: Dobre tak, lebo vždycky je lepšie ísť do domu zármutku, než do domu radosti. A čo má človek z veselosti sveta tohoto, keď je to len márnosť a každého očakáva hrob studený.

ONDREJ: Ej, ujček môj, vždy len také pohrebné hudiete.

ZEMÄN: Zahudieš i ty, keď preskáčeš to, čo som ja, a uvidíš, že je všetko márnosť. Hja, pravda, ty sa nemôžeš do kože zmestiť, keď ideš mať ženu! Len či ju vychováš?

ONDREJ: Ani grófke tak nebude, ako jej. (Ukáže ruky.) Vidíte ich! Päste tvrdé, ako kremeň, a kde sú tie, tam je dosť chleba. Ešte i vás k sebe vezmem, i vás vyživím.

ZEMÄN: Načo by som ti bol! Iba ak kolísať na staré dni.

JANKO: Hladu báť sa nemusia. Kúpil som im hen gazdovstvo, na ktorom si dosť chleba môžu dorobiť. Tu všetko v poriadku na teba zapísané, Anička. (Vytiahne listiny.) To ti dávam do vena. A keby nebolo tohto smútku, ktorý sa na nás zvalil, i svadbu veselú by som ti vystrojil, akej naša dedina ešte nevidela. Ale takto! Pamiatku rodičov v úcte zachováme. No, aby predsa bola veselosť, aby sme nielen my, ale aj iní sa tešili, teda v deň tvojej svadby, rozdám medzi siroty a chudobu 1000 zlatých, a myslím, že takto lepšie budú tie peniaze vynaložené.

ZUZA: Boh sám ti dáva to vnuknutie, Janko. Čo chudobe robíš, to Bohu robíš, a ten ti to nezabudne. Ale vari by sme sa mali poberať, aby sme si i na fare odbavili. (Vstane.)

ONDREJ: Veru áno; a prosím vás, ujček milý, aby ste s nami išli. (Vstane i Anička.)

ZEMÄN (vstane): Milerád urobím, bo priateľstvo verné viazalo ma k otcom vašim. (Vstane.)

JANKO (dojato): Smutná si, Anička, a viem pochopiť tvoj žiaľ. Niet nikoho, kto by dľa zvyku starodávneho požehnal tento tvoj krok. (Anička plače.) Zastanem ti ja otca, matku. (Chytí ju za ruky.) Zostali sme sami na tejto zemi. Ale viem, že rodičia z výšin nebeských žehnajú ťa a radujú sa s nami. Veď oni takí dobrí boli! Vychádzaš ako sestra moja, ale navrátiš sa už ako oddanica, s rozdelenou láskou medzi ním a mnou. Ja ťa prosím, aby si ma v srdci svojom zachovala, jako i ja sľubujem zachovať k tebe lásku a dôveru bratskú. Prosím Boha všemohúceho, aby požehnanie svoje vylial na vás, zo zeme zármutku do zeme radosti ťa previedol, aby si šťastná bola s manželom svojím.

ANIČKA (plače; padne Jankovi do náručia.)

ZEMÄN, ZUZA: Pán Boh uslyš!

ZEMÄN: No, poďme v mene božom. (Preč.)

Janko (vyprevadí ich a díva sa za nimi.)

JANKO: Buď šťastná! To je moja najsrdečnejšia žiadosť. Ó, keby bolo nebo i mne ináč poprialo! Ja myslel som si, že vykročím odtiaľto hrdý s tou, ku ktorej zahorel som láskou plamennou, že rúcho svadobné oblečiem po návrate… Ale všetko zmarilo sa. Všetko ma zanechalo. Nádeje uprchli, sny v drsnú skutočnosť sa obrátili a mne zostal len bôľ v duši a v srdci krvácajúcom. (Sadne si, zamyslí sa a smutno díva sa pred seba.)

Janko, Matej.

MATEJ: Ty si tu, a ja som sa nazdával, že si tam.

JANKO: Kde by som mal byť?

MATEJ: Nuž tam na licitácii, keď máš peňazí ako nejaký princ a vystrájaš svadbu.

JANKO: A u koho má byť licitácia?

MATEJ: No, u Hrušku. Veď mu všetko predávajú, bodaj ho kozol trkol. Hja, kto inému jamu kope, sám do nej padá. Ver mi, Janko, že keby mňa nebolo bývalo, už by toto všetko bolo predané. Mohol by si dať oldomáš!

JANKO: Akože. Až na tej svadbe!

MATEJ: Ver’ je tak. Ale ja som to tak navliekol, že sa všetko zrútilo. Je tu rozum, je tu rozum. (Bije sa v čelo.) No, ideš, či nejdeš? Poď, lacno kúpiš.

JANKO: Nejdem, bo v tie strany nekročí noha moja.

MATEJ: Teda s Bohom si tu seď. (Preč.)

Janko (sám).

JANKO: Zastihla ho teda odplata. Chcel utiecť pred hanbou samovraždou; nešlo to! Pôjdeš žobrať! Na milosť tých, ktorých si ničil, budeš odkázaný. Od hanby hynúť budeš, že si nemal srdca a svedomia. (Zarazený pozrie von.) Čo to? Je to možné? Evka prichodí sem a s chvatom veľkým…

Janko, Evka. (Janko odvráti sa; začas mlčky stoja, potom Evka preruší.)

EVKA (smutno): Prišla som ťa prosiť, Janko, bys’ mal zmilovania a neskazil nám život tvrdosťou docela. Veď vieme: otcovo ťažké poblúdenie… Ale predsa, čo ti zvinila rodina, mať a čo ja? Či nemáš už srdca v hrudi? Máš kameň tvrdý položený? Či z tej cudziny prichádzaš taký tvrdý, neústupný a pomstivý?… Vieš, čo sa stalo, že otca tvoja pomsta k samovražde hnala, že v zúfalstve svojom v hroznej smrti chcel pred tebou nájsť pokoja. (Zaplače.) A teraz, ach, mŕtvole viac, ako živému tvoru sa podobá, keď na údoch ožobráčený a v duši žiaľom, ľútosťou je trápený…

Nuž, buď dobrý, odpusť, udobri sa, Janík milený. (Približuje sa k nemu.)

JANKO (bokom): Tíško, srdce! Spomienok blahej lásky rozvlnené more, utíchni… Cesta mne určená, z tej skloniť sa nedám; minulosť pochovám v hrob zabudnutia. (K Evke nahlas, mierne.) Ľutujem ťa, Evka… Ale, ver, čo som začal, nechať už nemôžem… Ja sám premáham sa, sám ubíjam sa. Dušu, srdce svoje na tisíceré kúsky trhám. Ako otrok nevoľný konám toto dielo. Ale konať musím. Bo prisahal som otcovi, keď, stojac pri ňom, vypúšťal dušu z dokaličeného tela. (Hnevne.) Že odplatím rovne podlému lotrovi. A ten ničomník je tvoj otec. (Zastane.) Keď pomyslím si na všetko to, čím previnil sa, zúrivosť k mordárstvu^[20] ponúka mi svaly a krv mi kypí, valí sa ku mozgu, že besnému zveru podobný byť musím… Ja vytrel som z mysle vaše meno, ktoré naplňuje ma ohňom zášti.

EVKA (zhrozene): Tak, Janko, ty hnevom a neľútosťou horíš oproti mne? A zabúdaš na tie časy a okamihy, keď ruka v ruke sme chodievali a si sľubovali? Hľa, tie polia, klasom sa vlniace, a zelené háje sú svedkovia slov a sľubov tvojich. A tie tichých nocí blahé chvíle, ktoré meškávals’ pod oblôčkom naším až do zorenia ty dňa každého, či zabudol si?… Ach, ľúto mi!… A asi týždeň pred odchodom tvojím, keď prišiels’ večerom lúčiť sa — a sme vyšli z domku našeho, ty sám volal si ma… tam v tôni lipy starej, pri kríži Spasiteľa, zaviazal si ma sľubom k vernosti a vernosť prisahals’ mi a sľúbil, že keď vrátiš sa, budem tvoja… A to všetko nám potvrdil hlas večerného zvona. Či všetko to zabudol si?…

JANKO (dumne): Zabudol!… (Bokom.) Preč, preč spomienky tie, už sto ráz boli ste prekliate.

(Zaznie zvon; zvonia poludnie. Janko zarazene načúva, Evka výstražne.)

EVKA: Hľa! Hlas zvona prisviedča, že pravdu vravím. Janko, Janko, preboha ťa prosím, odpusť, spamätaj sa!

JANKO (surovo): Preč, zvodnica! (Oborí sa na ňu.) Prekliaty dom váš, prekliata rodina; prekliata tá chvíľa, v ktorú poznal som ťa. (Odvráti sa).

EVKA (žalostne, hnevom): No nech ti Boh platí!

Janko sám. (Prekvapený díva sa za Evkou.)

JANKO:

(Opona dolu, premena.)

Izba u Hruškov. Hruška sedí na stolci podopretý perinou; má poviazanú hlavu, ruky, nohy. Polooblečený vo vrchných šatách. Katrena stojí pri ňom a plače; Evka odvrátená od obecenstva v kúte plače. 1., 2. a 3. chlap. 1 — 2 ženy a ešte 1 — 2 chlapi. Matej. Exekútor.

EXEKÚTOR: Odsúdení ste boli, Ján Hruška, na zaplatenie 2800 korún ako celkových trov a prinavrátenie peňazí, ktorými ste oškodili rodinu Repičkárovu. Nezaplatili ste; pýtam sa vás už naposledy, či ich chcete teraz zložiť?

HRUŠKA (mlčí, Katrena hlasno zaplače).

EXEKÚTOR (po chvíli): Dajte mi odpoveď, Hruška, na moju otázku.

HRUŠKA (po chvíli smutno): Platiť nemôžem.

EXEKÚTOR: Tak v mene zákona siahame na váš všetok majetok a spredáme ho. Matej! Konajte svoju povinnosť. (Odíde preč.)

KATRENA A EVKA (zaplačú).

MATEJ: Do toho som ako oheň, a nikdy do lepších rúk sa nikto nedostane, ako do mojich. Ja mu tak pomôžem, že mi ani nepovie ďakujem ti. Teda richtárko, kdeže to všetko máte? Vidím hen v komore posteľ, maľovanú truhlu.

KATRENA: Ach, po mojich rodičoch pamiatka. (Plače.)

MATEJ: Perín dosť hen na žrdi. Mohli by ste už i svadbu vystrojiť. No, aká pomoc?

KATRENA: Evička, to tvoja výbava. Desať rokov som ju zbierala, a teraz tak to pôjde.

EVKA (padne matke okolo krku.)

MATEJ: No chlapi, s dobrou vôľou sa do toho! A vy, ženy, nože sa tiež obzrite po voľačom. Hrnce, misky, rajničky, zvaráky,^[21] plachty, rubáče,^[22] kabanice, kasanice…^[23] nože sa; čo vám len srdce zažiada. Katrena bola dobrá gazdiná…

1. ŽENA: Ver že bola, ale mrcha mala gazdu!

2. ŽENA: Ale, Beta, nespomínaj staré veci! To je už u Boha.

1. CHLAP: A ver’ je to tak.

MATEJ: V stajni dva žrebce, ako draky, jedna krava a tri teľce, na dvore voz, brány a pokazený pluh, vidno, že gazda oň nestál. Nože, Pavle, na čo máš chuť? A ty, Juro, povedz už raz slovíčko. Toť dom pekný, krásny, ani palác, grunt veliký! Nože, Pavle, 1000 zlatých dáš zaň! (Mlčia všetci.) I bodaj vás kozol trkol i s takou licitáciou. Už mi až gágor vyschol od kriku! Škoda pána Šalamúna! Ten to vedeli licitovať. Hneď bol oldomáš. (Zbadá vstupujúceho Janka; utíchne.) Ah…

(Všetci sa počudujú príchodu Janka.)

Predošlí, Janko.

JANKO: Iste čudujete sa, že moja noha sem vstupuje.

MATEJ: Pravdaže! Skôr by som sa bol nazdal, že sám ten rohatý sem vojde. Nebojíš sa, že tieto múry na teba padnú?

KATRENA: Ó, s čím prichodíš? Či ideš sa dívať na naše útrapy a sa radovať z nášho nešťastia?

MATEJ: No, nadhoď! Ide mi to, ako smola. Nikto kúpiť chuti nemá. Tisíc zlatých po prvé! Hej, ľudkovia do toho sa!

JANKO (pristúpi k Hruškovi): Priateľu! Podávam vám pravicu na priateľské zmierenie.

HRUŠKA (udivene): Ako?

VŠETCI: Ach-ach, bolo by to možné?

MATEJ: Kýho ďasa? To bude robota! Oldomáš bude či tak, lebo tak. Richtárko, pľasknite!

HRUŠKA (dojato): Som žobrák, preťažko skarhaný. Však nesiem odplatu a trest svoj pokojne. Nie mi je ľúto, že všetko utrácam, ale ma bolí, že som priateľa dobrého, aký mi bol tvoj otec, na vnivoč priviedol. Ó, rád počujem z tvojich úst posolstvo zmierenia, ale bojím sa, že nehovoríš opravdove.

JANKO: Akože tu stojím. A, chvalabohu, v hrudi mi a v mysli celé utíšenie. Nie som už ten, čo som bol. Nie už nepriateľstvo ma sem ženie, ale srdečnosť a vôľa dobrá. To, čo bolo medzi nami, zabudol som a prajem si pokoj s vami a zmierenie… To z mojej strany. A vy ako?

KATRENA: Ako, Janko? Aká zmena sa stala?

EVKA: Veď tvoja tvrdosť a ukrutnosť len nedávno hranice nemala.

JANKO: Pravda je, ale však počujte ma, čo sa mi prihodilo dnešného dňa.

HRUŠKA: Ó, povedz, čo zmenilo myseľ tvoju a ťa k nám naklonilo?

JANKO: V boji tom, v ňomž sme stáli, ja tvrdý som bol, viete, netajím. Milosti som nemal, prosby a rady neprijal som žiadneho. Sestra i rodina i všetci ste prosili za zhovenie i odpustenie viny, no márne bolo všetko… Avšak i mňa samého toto položenie trápilo preveľmi, preto vyšiel som do poľa samotný hľadať uľahčenie a tam v mieri krásnej prírody ukolísať myseľ svoju do zhody… Ani neviem, kade som kráčal, ani neviem, kade chodil som, lebo v ťažkej mysli mi vždy znela len pomsta a sťa plameň žhavý súžila. Tak blúdiac vošiel som do cintorína a tam zastal nad tichým miestom hrobu materinho, a ustatý usadol; vánok milý a bzukot včiel a cvrčkov ma obkľúčili. A ja v tej hrobovej tíšine v polosnení spomínal si všetko, celý beh života. Chvíle blaha, radosti a ťažké dni zármutku. A v duši mi znelo len: pomsta, pomsta… Len naraz akýsi zvuk, ako z toho hrobu, zaznel mi v duši mocne, a ja počul som dobre pokojný hlások mamičky; a Janko, odpusť a nerúhaj sa Pánu Bohu, mŕtvym netreba pozemského pomstenia, veď súdy Božie každého odmenia. A s tým zvukom i duše mojej mraky rozlietli sa a povstal som pokojný, ako po sne ťažkom prebudený.

HRUŠKA: Hlas Boží to bol, Janko.

JANKO: Áno, hlas Boží! A preto prišiel som a tu ruku priateľskú vám podávam.

HRUŠKA: Žehnaj ťa Boh, žehnaj ťa Boh! Tým i mne na duši i svedomí odľahčuješ. Ó, keby mi i ten večný, spravedlivý sudca odpustil hriechy a previnenia moje, ktorých dopustil som sa proti otcovi tvojmu a rodine vašej.

Predošlí, Anička, Ondrej, Zemän, Zuza.

ANIČKA: Počuli sme, že je Janko tu, ideme sa presvedčiť. Ach, však som tomu rada, však som tomu rada! (Pristúpi k Evke a teší ju.)

KATRENA: Ó, sto ráz blažený tento deň!

ZUZA: Ďakujem Bohu, že mi ho vidieť dal.

ZEMÄN: Vie Pán Boh, čo robí. Veď on všetky naše kroky vodí. Tak sa to malo stať! Však ja vždy hovorím: pokoj duše, ľudia, zachovajte, v priateľstve dobrom nažívajte. Načo si tu svármi život otravovať, keď príde všetkým nám rovnako odpočívať v hrobe!

ONDREJ: Poď mi na srdce, druh verný môj. Tys’ vybojoval dnes svoj najlepší boj. (Objíme ho.)

MATEJ: Bodaj ho tam kozel trkol i s takou robotou! Vy sa tu už len bratríčkujte, ako len chcete, ale ja chcem mať svoj oldomáš!

(Opona dolu.)