ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pekného júnového dňa vyskočil do poludňajšieho tatranského rýchlika košicko-bohumínskej dráhy elegantný, mrštný pán v športovom obleku s malým koženým kufríkom v ruke. Každý, kto ho videl, ho ocenil ako dobre sa majúceho statkára, ktorý berie život z ľahšej strany. Fešný pán prešiel vlakom, pozerajúc s bezohľadnou indiskrétnosťou do všetkých vozňov; zdanlivo hľadal nejakého známeho, s ktorým sa dohodol na spoločnej ceste.

Nečakal ho vo vlaku nikto, ale jednako našiel v spolovice obsadenom vozni druhej triedy niečo, čo vyhovelo jeho žiadostiam.

Pri obloku sedela mladá, vyslovene pekná dáma bielej bezfarebnej tváre s vyfarbenými obrvami a perami, vo svetlom, veľmi dobre ju šatiacom kostýme a lúpala zručnými prstíkmi pomaranč. Na jej držaní bolo nápadne vidieť, že chce ostatnej spolucestujúcej chase ukázať, ako ju považuje za nič.

Elegantný pán sa v kupé obzrel a fixujúc dámu, opýtal sa, či je vo vozni voľné miesto. Jeden pán čítajúci noviny kývol hlavou bez toho, aby ju zdvihol od novín a dáma s pomarančom pozrela na prichodiaceho splna, s porozumením sa usmejúc.

— Nech sa páči, — ukázala rukou s pomarančom oproti sebe.

Pán vyložil kufrík na sieť a vyhodil naň športovú čiapku. Mal trochu privysoké, opálené čelo, bol oholený, skôr chudý, mal nápadné, veľké, biele zuby a kostnaté, žilnaté ruky, ktoré si, vše ich mädliac, obzeral, keď sa s dámou zhováral.

— Ruky bozkávam, milostivá.

Dáma kývla hlavou bez odpovede, lebo práve vložila dva kúsky pomaranča do úst a v povedomí svojej bezvadnej elegancie nemohla hovoriť s plnými ústami.

— Víkend? — pýtal sa pán ďalej. Dáma zase kývla. Napokon trochu násilne prežrela a odvetila s tým najmilším úsmevom:

— Víkend. A vy tiež?

— Tiež. Tatry?

— Tatry. A kde si má človek ísť vydýchnuť na tie dva dni?

— Dúfam, že cestujete tak ako ja, totiž sama.

— Mám už toľko životnej skúsenosti, že na víkend idem podľa možnosti sama, v nádeji, že nájdem primeranú spoločnosť. Zavše sa sklamem, ale niekdy sa mi to i veľmi vydarí. Minule som sa zišla s milou priateľkou, ešte zo školských čias. Veľmi dobre sme sa zabavili.

Pán s líčeným prekvapením zvolal: — S priateľkou?

— Áno, áno, — cifrovala dáma pyštekom, do ktorého teraz kládla už len po kúsku pomaranča.

Tučný pán s cvikerom, ktorý čítal noviny, vše pozrel ponad ňu a myslel si: — Božemôj, ako ja týchto ľudí poznám, ako viem, čo chcú a čo zamýšľajú! Bože spravodlivý, ako ich poznám.

A či ich poznal! Bol obchodným cestujúcim firmy Kranzer a Söhne, tridsať rokov cestoval po Slovensku a možno nebolo buržuja, ktorému by nebol predal alebo aspoň ponúkal bielizeň.

Elegantný pán vstal, zohol sa nad dámou a pošepkal jej: — Pozriem, či nenájdem prázdne kupé. Súhlasíte?

Dáma sa trochu začervenala, ale kývla hlavou. Keď pán vyšiel, vybrala si zrkadielko a hrebenček a opravovala si frizúru; potom si neženírovane prezerala zuby nepekne naťahujúc pery. Pán vošiel o krátku chvíľu a poznamenal „nech sa páči“, pustil dámu pred seba, zoberúc svoj i jej kufrík.

Keď vyšli, pýtal sa fúzatý obchodný cestujúci s domácou čiapkou na hlave toho druhého s cvikrom:

— Vy tu poznáte každého. Čo sú to za ľudia? Gsindl,^[1] čo?

Ten s cvikrom si vybral z vrecka žemľu so šunkou a zahryzol do nej s chuťou, stisnúc ju obidvoma rukami.

— Gsindl, gsindl by som práve nepovedal. Sú to panstvá, akí sú dnes mladí páni — no, a boli vždy. Lenže dnes móda dovoľuje ukázať viac ako za našich čias. A pravda, v dnešné demokratické časy chce byť každý väčším pánom ako je jeho sused. Pán je doktor Krúpa — neviem, či Michal, či Andrej — zamestnaný u verejného notára. Ona je Katarína — volá sa Kitty — Piecková, korešpondentka, a či čo, vo fabrike na umelé hnojivo, alebo škrob. Možno na celulózu. Neviem iste. To viem, že vždy kupuje bielizeň po troche, už roky sa vydáva, vždy sa veľmi jedná, ale dosť poriadne platí.

— Musí kupovať jemné veci, — poznamenal pán s čiapkou, — vyzerá veľmi elegantne.

— Viete, ako to s takými dámami býva! Kupujú väčšinou na parádu, prepychové veci, ako keby sa mala každá vydať prinajmenej za direktora Živnobanky. Má niekoľko kombiné po päťsto korún, obrusy — dva-tri — po tisíc korún a na každodenné používanie niekoľko poplátaných damaškových uterákov a poltucta starodávnych plátených košieľ.

— Je pekná, ale zdá sa byť ľahké futro, — riekol pán s čiapkou a zmŕštil žiadúco nos.

— Paromhotamvie, — drgol pán s cvikrom plecom a vysypal omrvinky z rúk do otvorených úst. — Ono je to dnes všetko na jednom brde tkané.

Doktor Krúpa v chodbe referoval slečne Kitty, že našiel v susednom vozni prázdne kupé, ale len prvej triedy. Slečne to nebolo veľmi milé, ale nechcela ukázať, že ju doplácanie mrzí, a preto s nápadným potešením odvetila, obzrúc sa ľúbezne na Krúpu, ktorý nespúšťal oči z jej okrúhlych bokov, že úplne súhlasí s jeho pokračovaním. Keď sa v kupé pohodlne usadili oproti sebe, pričom predbežne veľmi dávali pozor, aby sa nohami — kolenami nedotkli, pýtal sa Krúpa, zapáliac si cigaretu a ponúknuc jednu i slečne Kitty, či hrá šach.

Dáma držala cigaretu končitými nechtami a fajčila zošpúlenými perami; kývla hlavou, že hrá šach.

— Nie nápadne dobre, ale hrám.

— Tak to viete, že dobrí hráči zvyknú prvé ťahy urobiť chytro, bez mnohého rozmýšľania, lebo tie sú už natoľko vyskúšané, že každý šachista vie, aký ťah musí nasledovať po istom ťahu.

— No, toľko by som vedela, — odpovedala Kitty s úsmevom. Krúpa hľadel na ňu s veľkou záľubou, lebo mala veľmi milý, vábivý úsmev, dodávajúci jej tvári akýsi cudný, hanblivý výraz.

— Navrhujem, aby sme i my urobili prvé kroky našej známosti bez mnohých okolkov a uvažovania. Dúfam totiž, že ak sa vám bude páčiť, môžeme tento víkend stráviť spolu.

Kitty urobila očami významný manéver, ktorý znamenal, že vďačne pristane na Krúpov návrh.

— Teda čo chcete vedieť o mne a o mojom zmýšľaní?

— Dovoľte milostivá, najprv sa vám predstavím.

Krúpa má vysoký, maznavý hlas, hovorí ťahavo, robiac dojem rozmaznaného človeka. Je to chlap, o akom hovoríme, že by nám dobre padlo vylepiť mu zaucho.

Slečne Kitty sa práve to videlo na ňom, lebo to považovala za panský, jemný spôsob, i usilovala sa, nezadať si v ušľachtilosti správania sa.

— Tak ja som doktor Milan Kolesnický, zástupca verejného notára, slobodný, nezasnúbený, tridsaťosemročný, náchylný na každú hlúposť, ktorá má za podklad istú svetovedu. — I zasmial sa vyceriac pritom skoro všetky silné, biele zuby, ponášajúce sa vo svojej dokonalosti na umelé.

Slečna nerozumela meno, ktoré jej zamrmlal, ako sa to pri menách robieva; stačilo jej, že je doktor práv a slobodný. Sklonila akoby hanblivo hlavu a potom jedno oko obrátila dohora a riekla zošpúlenymi perami skoro šepkom: — Ja som Kitty Polanská, prokuristka v továrni na škrob. Tiež úplne slobodná. Mám dvadsaťštyri rokov. Alebo myslíte, že viac? Chcete, aby sme tieto dva dni strávili spolu?

— Bol by som šťastný. Otázka je, aká je vaša svetoveda! Viete, čo je to svetoveda? — Pritom sa pozeral na veľký prsteň s címerom,^[2] ktorý krútil na prste. Slečna preložila pre istotu nohy krížom a založila zopnuté ruky na kolene, hľadiac pritom von na ubiehajúce polia a kopce.

— Je mi to neznámy výraz, ale domýšľam sa, čo si pod tým predstavujete.

— Jednoduchá vec: či ste zo starého sveta, a či sa vám už hlava otvorila.

— Tak, dearest friend,^[3] aby ste vedeli, naskrze sa nedám v užívaní života viazať nijakými predsudkami ani nesplnenými takzvanými mravnými predpismi. Poznáte Tassov výrok:^[4] Dovolené je, čo sa nám páči?

Krúpa sa obzrel, či je chodba prázdna. Nebola, prichádzal práve konduktor, ktorý otvoril dvere a žiadal lístky. Dali mu ich a pýtali si prepočítanie cestovného na prvú triedu. Konduktor odišiel. Ako zavrel dvere, chytil Krúpa obe ruky slečny Kitty a ťahal ju k sebe. Šepkal jej náruživo: — Kitty, škoda každej minúty, majme sa radi!

Slečna Kitty bola náhlym útokom trochu prekvapená, a keď i túžila po láske, chcela ukázať Krúpovi, ktorý nemal čo ukazovať a ktorému na kadejakých daromných „hlúpostiach“ naskrze nezáležalo, i svoju vzdelanosť. Jeho svetoveda sa vyčerpala niekoľkými slovami. Bozkal jej ruky, aby zakryl úplný ústup.

— Božemôj, aký ste netrpezlivý; celkom tak chytro to nejde, — kolísala koketne hlavou. — Priznám sa vám, že nemám s podobnými dobrodružstvami mnoho skúseností, a zdá sa mi, vy tiež nie primnoho. — Rečnila s takou zjemnenou výčitkou, že sa to viac ponášalo na úplné privolenie. Krúpa sa trochu zapálil. Bol v rozpakoch, nevedel, čo má povedať: či má skúsenosť, či nie? Pravdu povediac, nemal ju. Videl, že teraz vedenie celého podniku dostane do rúk Kitty, a ak je to len nejaká koketa, vyjde celá jeho námaha navnivoč. Trucovito sa oprel v kúte kupé a odvrkol:

— Nemám, keď tak myslíte.

Slečna hľadela naň nie bez výsmechu.

— Viem, akí ste vy páni. Nečítate nič okrem vašich aktov. Uznám, že nemáte na to ani mnoho času, však? — i pozrela naň s ľúbezným úsmevom.

Krúpa sa chcel durdiť, najmä preto, aby ju obmäkčil, ale jej milota ho premohla.

— Máte pravdu. Keď nepracujeme v kanceláriách, zabíjame usilovne čas v kaviarňach a baroch.

— Úctyhodná úprimnosť. No vidíte, my ženy sme jednako ešte neprivykli vysedávať len v kaviarňach a kluboch.

— Prečo si na to nezvyknete? Nová svetoveda…

— Nás zaujíma a preto jej venujeme i trochu času. Mám peknú bibliotéku…

— Ah, v skrini na bielizeň a radi sa s ňou bavíte, — uštipkoval Krúpa. Kitty sa usmiala a pokrútila vážne hlavou.

— Nie, mýlite sa. Najmä anglickú literatúru mám pekne zastúpenú. — (Mala sedemnásť Tauchnitzov,^[5] čiastočne vypožičaných a nevrátených, čiastočne kúpených na staniciach preto, aby pred obecenstvom ukázala, že vie po anglicky.) — Viete, Angličanov najradšej čítam, lebo sú vážni. A vidíte, jednako nám kážu, aby sme si hľadeli vybrať zo života, čo dáva a nedali sa viazať zastaranými príkazmi. Napríklad Frederic Barton…^[6]

— Ó, aj bez mien vám všetko uverím, keď tak múdro hovoríte. Veď hlavný zákon modernej svetovedy je: milujme sa pri každej vhodnej príležitosti, bez všetkých zákonov a daromných predpisov takzvanej cudnosti a hlúpej mravnosti. Aká je to zaostalosť, že len takí ľudia sa smú milovať, ktorým to dovolil kňaz alebo notár.

Slečna Kitty už netrpezlivo skočila Krúpovi do reči.

— John Walker, John Walker práve upozorňuje, ako sa hlúpi ľudia pri… — Kitty sa chlapila byť chladnokrvnou… — láske okrádajú o najväčší pôžitok, ktorým je potešenie z krásy ľudského tela.

Hoci Krúpovi zišli na um jeho tenké lýtka a stehná s kolenami ako uzol na povraze, pokladal za užitočné túžobne rečniť hlasom mäkkým sťa flauta: — Pravdu má, svätú pravdu. Pri kúpaní a športoch ukáže dnes každá dáma všetky svoje krásy, a keď príde na lásku, neukáže ani prst spod paplóna.

Slečna Kitty sa trochu zahanbila a zbadala, že treba prikrátku sukničku povytiahnuť, lebo vyzerá spod nej tenký pásik fialového kombiné. Krúpa hľadel na ňu roztúžene a naraz skočil k nej a oblapil ju. Tentoraz dáma nevedela, alebo nechcela odporovať, i bozkávali sa, až im dych zastavovalo.

Našťastie začuli kroky konduktora.

Keď vošiel, sedeli, hoci trochu rozohriati — najmä biela tvár slečny Kitty mala veľa prezrádzajúci ružový nádych — ako dvaja hodne si cudzí ľudia. Slečna vytiahla peňaženku a podala konduktorovi stokorunáčku. Krúpa hľadal peniaze po vreckách, ale zrejme po takých, kde ich nebolo. Kitty to pripisovala čiastočne rozčúleniu a čiastočne nádeji, že ona zaplatí i zaňho.

— Prosím vás, milostivá, dovoľte, aby som i svoje cestovné stiahol z tých sto korún, ihneď sumu vám vrátim, akonáhle nájdem svoj poklad.

— Ale dobre, — riekla trochu prekvapene, hryzúc si pery. Myslela si: na dobrého som prišla. A ja blázon dúfala som, že on bude platiť. Keď konduktor odišiel, pozrel Krúpa slasťou zamierajúcimi očami na Kitty a zahrkútal túžobným hlasom:

— Oh, Kitty, aký si ty skvost! Niet takej ženy na svete! — i chcel jej chytiť ruku.

Slečna Kitty ruku odtiahla z jeho dosahu a urobila prísnu tvár.

— No, vieš, skvost sem, skvost tam. Ale ja som od fachu a privyknutá na promptné^[7] zariaďovanie salda.^[8] Dobre bude na to nezabúdať.

— Ale, prepáč! — strhol sa Krúpa a povyťahoval z rozličných toboliek sumu, ktorú bol dlžen. — O tom predsa nemôže byť ani reč, že by som si dal od teba platiť, — škandalizoval sa Krúpa.

— Vôbec, som za to, aby sme lásku nemiešali s mamonom, nemyslíš? — pýtala sa urobiac teraz už zase milostnú tvár a podala mu mäkkú bielu pačku.

— Úplne súhlasím, ty radosť, ty potešenie môjho života! — i chcel ju znova oblapiť.

— Nie, nie, nie! Dosť bolo nateraz lásky. A potom každú chvíľu prechádzajú chodbou ľudia.

— Zastriem záclonu! — navrhoval Krúpa trasúcim sa hlasom.

— Ešte čo! Čo by si pomysleli cestujúci! Počkaj, máme dosť času.

— Nikdy som neslýchal o takej chladnokrvnosti. A ako si predstavuješ tú našu lásku? Pôjde každý z nás zvlášť, a či pôjdeme spolu?

— Keď máme niečo za lubom, nemôžeme ísť každý zvlášť, musíme ísť ako manželia. Nemyslíš? — pýtala sa čisto obchodnícky.

— To je očividné. Tak by sme si dosiahnutie nášho krásneho cieľa len sťažili. Ach, božemôj, aká je ohromná inteligencia dnešných žien!

— Tak teda ako manželia? — pýtala sa Kitty, vnoriac významne zrak do Krúpových očí.

— Áno, áno, ako manželia. To si vezmeme i jednu izbu v hoteli?

— No, to práve nemusí byť. Vezmeme si po pansky dve susediace izby, medzi ktorými sú v medzistení dvere.

— Nedbám, — zamrmlal Krúpa. Ale na ten obchod sa už len bozkali.

Ich bozk však nemal oheň prvých bozkov.

Slečne Kitty nemilo padlo, že jej milenec má plné ústa ostrých, viac navonok vystrčených zubov, ktoré pri vrelejšom bozku bolestne tlačili na jej pery a Krúpovi sa zdalo, že jeho zlatá Kitty musí mať aspoň jeden zub nezaplombovaný, lebo jej dych bol trochu — eh — korenistý.

Do Štrby mali ešte dve hodiny času. Zatiaľ si narozprávali jeden druhému z akého panského hniezda pochádzajú a ako sú privyknutí na elegantný džentrický spôsob života.^[9] Krúpa sa predstavoval ako statkársky syn, nie síce výslovne, ale z jeho reči sa to muselo vybadať. V skutočnosti bol jeho otec dedinský kupčík so záplavou detí, z ktorých dvoje-troje slúžilo i v kaštieli niekoľko rokov ako chyžné. Tieto odkukali mnoho z panského chovania a priniesli to grátis^[10] na celú rodinu. Chlapci sa ako žiaci na gymnáziu a na univerzite tiež vše dostali do spoločnosti mladých pánov z kaštieľa keď títo zavše nemali vonkoncom vhodnejších kamarátov. Čo pánom bola obyčajná vec, ktorú si už v dôsledku návyku ani nevšimli, na to chudáci zo skliepka vyvaľovali oči. Krúpa napríklad prvý raz videl Maggi^[11] a jedol Fromage de Brie^[12] a Gorgonzolu^[13] v kaštieli. V primeranej spoločnosti, kde jeho panskosť vedeli oceniť, pýtal si pri jedení vždy Maggi a jedol Fromage de Brie a extrakt. Bez takýchto gebuzín nemohol polievku ani cítiť. A jeho žalúdok nezniesol iný syr ako Fromage de Brie a z talianskych len Gorgonzolu. Nemohol za to, ale jeho žalúdok už bol raz taký rozmaznaný. Pritom ťahal ústa na jeden bok, a obchádzal prstom okolo goliera, ako keby ho škrtil. Doma sa pravda hocikedy načesal starých kvarglí, alebo oštiepka tvrdého ako kameň, až mu pupok vystavilo. Tieto veľkopanské pokrmy mu dodával otec, keďže ich ani na dedine viac nevedel predať.

Slečna Kitty Piecková pochádzala z veľmi statočnej rodiny, ale nie práve takej, ktorá by sa mohla honosiť veľkým bohatstvom. Jej otec bol strojný zámočník vo fabrike a mal šumnú ženu, následkom čoho aj detí toľko, ako pán boh prikázal. Jedným z nich bola Kata, ktorá mala šťastie, že sa dostala ako sedemročná do domu pána vedúceho inžiniera ako spoločnica k jeho malej dcéruške. Melanka bola slabučké — jediné — teda rozmaznané dieťa. Kata mala v povahe čosi milé, prísne, a vedela sa veľmi poddajne baviť so svojím malým tyranom. Zostala v dome asi do dvanásteho roku a keďže Melanka mala anglickú vychovávateľku, priučila sa tiež tú reč. Skončila obchodnú školu a dostala, istým spôsobom zaslúženou protekciou pána inžiniera, postavenie vo veľkej továrni na škrob, v ktorej si získala svojím „milým“ prispôsobením sa i direktorovo uznanie.

Slečna Kitty spomínajúc rodičovskú domácnosť, kreslila pánu Krúpovi pomery u pána inžiniera. V Štrbe prešli do zubačky, kde otravovali obecenstvo rozhovormi, v ktorých rozprávali o akomsi grófovi ako o Muki báčim a o bankových direktoroch ako najlepších priateľoch.

Pri plese šli do popredného hotela, kde si vzali dve spojené izby. Kým v hale Krúpa vyplňoval prihláškový list, slečna Kitty prezerala číslo „Szinházi Életu“.^[14]

Po večeri chvíľku posedeli pri buteľke červeného vína, vzali so sebou fľaštičku koňaku a potom odišli do svojich izieb.

Ráno o pol piatej, kým slečna Kitty spala, sa Krúpa vykradol z jej izby, kde ležal na otomane, obliekol sa chytro v najväčšej tichosti, vzal svoj kufrík, zaplatil za svoju izbu a šiel pešo do Štrby.

Cestou sa smial a hneval i na seba i na slečnu Kitty. Presvedčil sa, že tá dáma má omnoho viac ako dvadsaťštyri rokov, čudoval sa šikovnosti ženských úborov a tajných toaletných fígľov, ktorými vedia zamaskovať prebytočnosť svojich krás. Málokedy bol o tom tak veľmi presvedčený ako teraz, že ohromná väčšina ľudí šatstvom len získa. Pokladal za vylúčené, že by sa Rodin^[15] dal nahovoriť, aby prijal slečnu Kitty a jeho za modely k svojej soche Bozk. Okrem toho nemohol na tom otomane zaspať, a tak sa stal i svedkom tajnej práce ľudského organizmu spiacej Venuše, pripomínajúcej veľmi akty moderných maliarov.

Mal jej dosť a tak si zaumienil, že v tichosti zmizne.

Slečna Kitty sa zobudila až okolo ôsmej. Vystierala sa v posteli a pomyslela si na minulú noc. Za chvíľu zašepkala túžobne: — Milanko, — potom hlasnejšie: — Milanko môj, — až hlasne zvolala: — Milanko drahý!

Čože, musel odísť do svojej izby, myslela si, i riekla nahlas: — Pekný milenec!

I zdvihla hlavu a obzrela sa po izbe a keď ho tam nevidela, vyskočila a šla k dverám jeho izby; boli zavreté. Drmala kľučku, búchala na dvere a volala sprvu ticho, potom kričala: — Milan, Milan!

Počúvala pri dverách: nepočula ani to nejmenšie šuchnutie alebo iný zvuk. Prešla izbou a zbadala, že kľúč nie je ani v jej dverách na chodbu. Skúšala ich otvoriť: boli tiež zavreté…

Pomyslela si, že možno šiel na chvíľu von. Ale prečo ju tak pozamykal? Čo to má za zmysel? Sadla si na posteľ a hútala. Naraz jej vhuplo do hlavy: A ak ten človek bol nejaký závratník alebo zlodej? Skočila k stolu a prezerala svoje šperky a peňaženku. Nechýbalo jej nič. Teda bol to predsa pán, gavalier a nie zlodej, veď zaplatil i za zubačku, i za večeru, hoci sa inak dojednali.

Ale bolo to tým urážlivejšie, keď takto škandalózne od nej utiekol. Aká urážka, aké opovrhnutie jej láskou. Ono je pravda, že nemá dvadsaťštyri rokov, ale tridsaťpäť, nuž, však je žena v tom veku najkrajšia, ešte len začína byť v plnom kvete. Bola taká rozhorčená, že by bola vedela tomu biednemu chlapovi oči vydriapať. Taká maškara, taký vychudnutý, zubatý Don Quijote!^[16] Kde len mala oči, keď sa mu dala tak ošialiť.

Napokon sa akosi upokojila a rozhodla sa, že tiež bezodkladne odíde do Štrby. Zazvonila na chyžnú a zavolala jej cez dvere, aby ich otvorila. Chyžná svojím kľúčom otvorila a dve ženy sa podívali jedna na druhú. Oči chyžnej hovorili: ty nie si lepšia ako ja a vyvyšuješ sa nado mňa; oči slečny Kitty hovorili: ty si myslíš, že ja nie som o nič lepšia ako ty, ty nehanebná, drzá osoba. Ja ti ukážem!

Chyžná bola šumná osoba a mala omnoho viac skúsenosti v gerilovom boji lásky^[17] ako slečna Kitty.

— Nevideli ste môjho muža? — pýtala sa jej za chvíľku.

Chyžná s prehnaným začudovaním zošpúlila ústa.

— Myslíte toho pána, čo spal v susednej izbe? Toho som ráno zazrela: Včasráno odišiel s kufríkom.

— Ten pán je môj muž! — zvolala slečna Kitty s dôrazom.

— Ta-ák? — začudovala sa chyžná s takým prekvapeným pokrútením hlavy, ako keby povedala: Čo nepoviete! No, no! — Pravda, ono sa to stáva. Najskôr nejaké nedorozumenie. Tí páni sú často takí čudní, — i mykla plecom a obrátila sa bokom ku Kitty. — Žiadate si ešte niečo? — dokončila pichľavo, prižmúriac oči.

— Nie, môžete ísť! odvetila s urážlivým prízvukom a gestom slečna Kitty. Bola by vďačne dala sto korún, keby ju za to mohla udrieť po tvári.

Obliekala sa, pričom jej od hnevu a rozčúlenia vyskočili slzy. Hádzala šaty na seba, ustrojila si hlavu a za nepomerne krátky čas vyšla s kufríkom na chodbu. Na schodoch zazrela smejúcu sa chyžnú.

— Tá potvora iste rozprávala s niekým o mne, pomyslela si. Zišla do haly, kde bolo niekoľko dám a pánov. Keď bola vo dverách, poklonil sa jej portier úctivo.

— Ruky bozkávam. Ráčite odchádzať?

— Áno — odsekla krátko.

— Prosím, ráčte odpustiť, ale váš účet za izbu nie je vyplatený.

— Myslela som, že to môj muž vyrovnal, — odpovedala a šla s vrátnym k pokladnici.

Pokladník sa pýtal: — Prosím ctené meno pána manžela.

Slečna Kitty sa zapálila: nevedela mužovo meno!

— Mali sme dve izby vedľa seba, — riekla vyhýbavo.

Pokladník pozrel na ňu podozrievavo.

— Neráčite poznať meno pána manžela?

Slečna sa obzrela okolo seba i videla, že z obecenstva sa o ňu niektorí diskrétne zaujímajú; i chyžná sa vypínala za chrbtom dvoch pánov, čo sa to s ňou robí.

— Mám vážnu príčinu neudávať meno svojho muža,— zašepkala prosebne.

— To je zvláštne, — riekol prísne pokladník, — tak povedzte vaše meno a legitimujte sa. Vtierajú sa nám tu kadejaké persóny^[18] a my musíme našu povesť chrániť — uznáte to. — Hovoril dosť hlasno, hľadajúc prisvedčenie obecenstva.

Slečna Kitty sa cítila, ako keby sedela v prihorúcom kúpeli. Hľadala v retikuli^[19] legitimáciu niektorého spolku, ktorého bola členom. Inokedy sa prehŕňala v nich, teraz nemala ani jednu. Napokon našla niekoľko vizitiek, z tých podala jednu svojmu trápiteľovi, ktorý ju prečítal hlasne: — Kitty Piecková, prokuristka továrne Sirius v Šlachove. — To ste sa falošne hlásili! To je trestné! — a vytiahol hrozivo obrvy.

— Dovoľte, ja som sa falošne nehlásila, ja som len predpokladala, že ten pán, s ktorým som prišla, ma udá za svoju ženu a preto som povedala, že som jeho ženou, aby ste vedeli, o ktorú izbu ide. Ale ten pán vystavil hlásenie falošne, tak to si zariaďte s ním.

Pokladník videl, že má inak do činenia so slušnou osobou, nerobil ťažkosti a žiadal, aby udala číslo izby.

Slečna Kitty ani to nevedela. Večer, keď išli spať, na to nedávala pozor a ráno pri odchode v rozčúlení si tiež nevšimla číslo.

Chyžná, ktorá všetko vypočula, pribehla a oznámila pod akým číslom bývala. Jednako sa uľútostila nad ňou.

Slečna Kitty vyrovnala účet a obdarovala i chyžnú, na čo pri odchode z izby zabudla.

Keď odchádzala, obzrela sa čo len jedným okom na obecenstvo i videla, že dvaja mladší páni hľadia na ňu so záľubou: predsa len bola pekná, žiadúca dáma. Keď bola už vo dverách, pozrela na nich s milým úsmevom a keď sa jej poklonili, prikývla im hlavou.

Kráčajúc vyštrkovaným chodníkom, myslela na jedného z tých pánov, ktorý mal ohnivé čierne oči. Nebolo by zle zísť sa s ním. Lenže teraz by bola múdrejšia.

Ohľadne „Milana“ sa jej zdalo, že sa s ním zišla pred rokom: bol jej úplne ľahostajný.