ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Krásne je to naše Slovensko, a jedna z najkrajších jeho stolíc je stolica Zvolenská. Nehovorím to pro domo.

Máme tam krásne vrchy, hole, lesy, háje, doliny a údolia, máme potôčiky a bystriny, a konečne Hron, ktorý síce nie je taký mohutný ako Váh, alebo vonkoncom Dunaj, ale je aspoň rovnako — mokrý.

Máme v stolici zdravý slovenský ľud, ba máme zvláštny slovenský typ: Detvana, ktorému treba hľadať rovniaka. Máme v mestách a mestečkách priemysel a kupectvo a konečne máme sem a tam i zemanov — nie veľa, ale len tak dľa vôle božej.

Zámky na Považí, v Turci atď. sú v rozvalinách, ale na Pohroní stoja ešte dnes zámky Zvolenský a Ľupčiansky, a keď som ako sedemročný chlapec po prvý raz vyšiel na Ľupčiansky, tak som na schodišti obdivoval trofej: býčiu hlavu odťatú jedným úderom meča v zámockej záhrade mojím priateľom a bývalým kapitánom zámku Pavlom Rubigallom.^[1] A na tohto priateľa bol som pyšný.

Nie je div, že tento krásny kraj každému sa zazdá, kto ho raz uvidí.

Nie sú to kraje alpské s ich divou, veľkolepou scenériou; nie sú to ani úrodné síce, ale pre horniaka náramne nudné stepi a pusty; ale je to tá pravá krajinárska streď, to „juste milieu“, o ktorom radí mudrc ľuďom: „medium tenuere beati“ (čo raz veľký latinák a rétor bystrického gymnázia preložil do slovenčiny takto: „Betku držte okolo pása“).

Ale ani sociálne niet vo Zvolenskej stolici veľkých protív. Niet tam veľkých pánov a veľkých boháčov, ale niet tam ani veľkej hromadnej biedy. Všetko pracuje a drží sa pravidla: „medio tutissimus ibis“ (čo zas ten istý latinák slávne preložil do slovenčiny, „že je Ibis v prostriedku najistejší“).

Keď sme so starším bratom dorástli natoľko, že sme mohli dobre vykračovať, otec nás vo vakáciách čiastočne vozmo, čiastočne peši vodieval po všetkých krajoch stolice. Každý niesol svoju kapsu alebo malú tanistru sám a privykli sme na to tak, že nám viac neboli proti srsti ani väčšie prechádzky, osem — desať hodín denne. Väčšia polovica cesty zásadne vždy odbavila sa zavčas rána.

Poznali sme týmto spôsobom kraj a ľud a celkom samo sebou vštepilo nám to za mladi pojem a pocit prírodných krás, ktorými je stolica tak štedro obdarovaná. Prevandrovali sme ju krížom-krážom od hraníc liptovsko-turčianskych až k Hontu a Novohradu o od hraníc gemerských až do Kremnice. Ako najkrajšie obrazy z tých čias zostali mi v pamäti: cesta z Brezna cez Polhoru a Diel do Tisovca, Muráňa, Jelšavy (až k hraniciam Torny, k Agtelekskej jaskyni), potom cesta cez Harmanec do Mošoviec, k baniam na Španej Doline, cesta z Bystrice cez vrch Vepor do Kremnice a naspäť a konečne cesta Horehroním z Bystrice až k Červenej skale.

Navštívili sme rad-radom Samka Tomášika v Chyžnom, Jána Chalupku v Brezne, Samka Chalupku na Lehote, Pepicha v Ľubietovej a mnohých iných, ktorých už dávno kryje zem pod Ďumbierom, Jarabou a pod Kráľovou hoľou.

Korunou prechádzok na Horehroní je cesta Bystrou dolinou medzi Babou hoľou a Veľkým Gápľom na Ďumbier, najvyšší vrch v Nízkych Tatrách, s utešeným výhľadom ponad Považie na liptovsko-oravské hory a na Vysoké Tatry a na celú Zvolenskú stolicu od juhu a juhozápadu. Východne od Ďumbiera vedie povestná cesta v hlbokom prieseku Čertovicou na Bocu a Malužinú; inak je výhľad východne ohraničený Kráľovou hoľou a len ďaleko juhovýchodne vidieť južnú čiastku Gemera; severná je krytá strmým svahom zvolensko-gemerských hôr.

Nad Brezovou vteká do Hrona malý potôčik Hnušno, a dolinkou vedie chodníček vedľa cesty do Hornej Lehoty, kde žil a básnil náš nezabudnuteľný Samko Chalupka. Hneď potom otvára sa pri Piesku Bystrá dolina, do ktorej vteká pri dedine Bystrá Štiavnička. Cesta Bystrou dolinou vedie ďalej pod Krupovú hoľu nad Veľkým Príslopom a vstup na najvyšší štít Ďumbiera odrážal sa vpravo nad Volovcom, asi pol hodiny pred Veľkým Príslopom.

Podávam mená tak, aké boli za onoho času, lebo medzitým prekrstili Brezovú na Zólyom-Brezó — čo ju náramne teší, — Bystrú na Sebesér, čomu tam nikto nerozumie, a Valašskú na Olaszi, lebo vraj od tých čias z tých Slovákov urobili sa samí Taliani…

— — —

Cez vakácie roku 184* otec nás zaviedol z Bystrice pod Brezovú; odtiaľ poslal voz do Brezna a my sme stúpali hore dolinkou do Hornej Lehoty.

Bolo nás štvoro: otec, brat Karol, kamarát Janko Ch. a ja; kráčali sme ľahko a veselo, tak ako si len študent cez vakácie môže vykračovať; každý si sám niesol malú tanistru, kde okrem najpotrebnejších vecí každý sme mali pár zásobných bagančí, bez ktorých sme sa vôbec na ďalšie cesty nikdy nesmeli hnúť z domu.

Prišli sme na faru, kde nás uvítala pani farárka a kde už čakal na nás učiteľ z Brezna, ktorý nám v nasledujúce dni mal slúžiť za mentora poručníka.

Samko Chalupka bol vo včelíne a zjavil sa hneď, ako počul o našej návšteve. Bolo to prvý raz, čo som ho v svojom živote videl, a ešte dnes ho vidím a počujem, ako s dlhou fajkou v jednej ruke a pár popísaných papierových listov v druhej vítal nás srdečne svojím menivým hlasom a objímal otca, neodložiac z rúk ani fajky ani manuskriptu, ktoré sa pritom krížom stretli na otcovom chrbte.

Zostali sme tam na obed. Samko Chalupka viedol živý rozhovor pri stole s otcom o svojich básňach a konečne sadol si na svojho zaľúbeného koníčka — na starožitnosti. Spomínal posekanec Bomburov na breznianskej bráne a vychvaľoval, ako zdravo a chrabro bránil mesto proti nepriateľským Tatárom a či Turkom. Potom spomínal, že nepochybne obďaleč Hornej Lehoty, za Suchým potokom na Hrádku (pod Suchou) ležia starožitnosti; postará sa odkryť ich.

Pozdejšie, v rokoch 186*, dal tam kopať; neviem určite s akým výsledkom. Raz som bol pri tom, ale celý rezultát bol: znamenitý guláš a dobrá zábava.

Po obede ukázal nám svoju pýchu — včelín, kde veľmi rád sedával a písal svoje básne. Bol to krásny a tichý básnický kútik.

— — —

Otec zostal cez noc na Hornej Lehote, my brali sme sa v sprievode pána učiteľa cez Horný Diel — malé površie deliace Hnušno od Bystrej — a prišli sme popoludní do Bystrej. Tam nás očakával valach krčmára z Mýta, ktorý nás mal viesť na salaš pod Krivú na nocľah.

Valach bol obstarný tuhý chlap, rodom zo Stratenej na Horehroní. Mal pre nás od krčmára v Mýte prichystaný proviant: mäso, slaninku, chlieb a p. vo veľkom cedile, a po malom odpočinku vydali sme sa na cestu, vedúcu medzi Oslanou a Horným Dielom rovno k Ďumbieru.

Pán učiteľ mal veľkú plechovú, na zeleno natretú okrúhlu škatuľu a ako náruživý botanik zbieral pilne po ceste rozličné byliny, na ktoré je dolina Bystrej taká bohatá. Valach už pár rokov salašil pod Ďumbierom, rozprával nám po ceste o Jánošíkovi, ktorý vraj — v minulých časoch — častejšie ukazoval sa na Bystrej doline, keď mu liptovskí páni stúpali na päty. Prešiel on vraj raz za jeden deň cez Poľanu, Pálenicu a Veľký Gápeľ na Starú Bocu, čo dnes tak ľahko nikto nedokáže.

Ukázal nám Babiu hoľu, vysoký vrch na západnej strane doliny, za ňou Pálenicu a rovnou čiarou pred nami Veľký Príslop, nad ktorým bolo vidieť — už v hrebeni Ďumbiera — Krupovú hoľu. Najvyšší štít Ďumbiera leží trochu vpravo.

Za tri hodiny voľnej chôdze prišli sme podvečer na salaš na Krivej, západne od Veľkého Gápľa.

Ešte dobrej pol hodiny pred salašom privítali nás dva veľké ovčiarske psy. Boli to krásne exempláre silných bielych psov s oceľovými páskami na hrdlách, prepletenými bodľačou z hrubého drôtu. Spočiatku sa k nám správali neveľmi dôverčivo, ale na valacha skákali plné radosti, div že ho nezvalili.

— Dajte že si pokoj, štence, — tíšil ich valach a ťapkal im huňaté hlavy ako svojim deťom. — Máme ich tam pri ovciach piatich — sú jeden ako druhý, — povedal nám valach, — a keď sa tak dostanú na vlka, nech mu je pán boh milostivý.

— A stáva sa to častejšie? — pýta sa ho učiteľ.

— Toho roku bolo chyrovať len o dvoch, ale zato lanského roku sme mali s nimi veľkú biedu; nedali pokoja, potrhali nám vyše pätnásť kusov, a keby mesto a stolica neboli vystrojili na nich poľovačku, tak veru neviem, ako by sme boli obstáli. Ono síce vlk aj tej poľovačke len na čas ustúpi a vráti sa zas do toho chotára, kde vie, že pasú.

— A medvede vám neprekážajú?

— Čože medvede! — povie nato valach a popráva si malú drevenú fajočku na krátkom pipasári medzi zubmi. — Medveď je múdry a dobrý zver; nažerie sa malín, černíc a ovsa, a keď si tak aj dopraje tu i tu jednu „jarnú“, tak sa to stáva len v čas veľkej núdze, hneď zjari alebo v pozdnú jeseň. Ale vlk, ten to škrtí, čo priam ani polovicu z toho nezožerie, a nedá pokoj celý rok.

— Zdá sa, že žijete teda s mackom v dobrom priateľstve?

— Báť sa ho nebojíme, skorej on sa nám vyhýba. A o veľkej škode u nás neslýchať. Pred týždňom prišli z Liptova dvaja do chotára a pásli sa ďalej k Čertovici; prešli vyše Jarabej na Beňúšsko.

— To mi už aj pán waldberajtiar^[2] v Brezne o tom hovorili a povedali, že vypravia na nich poľovačku, — povie pán učiteľ.

Pri tom rozhovore sme stúpali vždy vyššie a vyššie. Slnce začalo zapadať za Babou hoľou a ožiarovalo akoby ohňom celú stráň Ďumbiera, keď sme prišli na salaš. Hrebeň Babej hole až k Príslopu naproti nám sa čoraz väčšmi pritmieval.

Ovce už boli v košiaroch a bača sedel v kolibe pri vatre, nad ktorou visel ohromný kotol plný žinčice. Miešal ju veľkou drevenou lopatou.

Privítal nás veľmi srdečne a rozprával nám, že veru toho roku veľmi málo pánov navštevuje Ďumbier a že okrem pána doktora z Brezna a pána šafára z Polhory ešte nikto tam nebol.

— Zato vlani bolo živo, — dodal, a raz ich nocovalo u mňa jedenásť — sedem pánov a štyri panie a dievčatá. Ako sa popchali do koliby a do búdy, ani sám neviem, ale popchali sa. Boli medzi nimi tri dievčatá, a bisťuže dade, tie vám boli driečne ako ružičky a spievali ako škovránky!

— Nuž a či ste ich dobre uhostili?

— Čo som mal oštiepky a parenice, to som vďačne dal. Ale veľa toho nepotrebovali, lebo hen Mišo, — ukazujúc na valacha, čo nás priviedol, — priniesol im mäso a chlieb a každý z tých pánov niesol poriadny kulač s vínom. Tá staršia pani varila guláš, a veru znamenitý! Boli by zostali sedieť pri ohni celú noc, keby som ich nebol poduril na seno.

— A skadiaľže boli?

— Prišli oni hen z Jelšavy a Tisovca, z Gemerskej stolice, a museli byť veľkí páni, lebo jeden z nich mi ráno dal pri rozlúčke dva tvrdé toliare, a Mišovi, ktorý ich viedol z Bystrej na Ďumbier a dolu, tiež toľko. Okrem toho mi darovali plný mešec takého dohánu, akého ani len anjelíčky v raji nefajčia.

— A akože medzi sebou hovorili? — spýta sa učiteľ.

— Navlas tak ako Ratkovania, — povedá bača. Medzitým valach Mišo rozložil ohník pred kolibkou a nastrkal rozkrájanej hovädziny na ražeň; medzi mäso vždy dal kúštik slaniny a všetko dobre solil, pričom ani s korením negazdoval. O pol hodinky potom udeľoval nám pán učiteľ každému na kruh chleba porciu znamenitej „zbojníckej pečienky“. Dostalo sa aj bačovi, aj Mišovi a ja som sa nemohol zdržať riecť, že veru to musela byť radosť byť zbojníkom, keď dostávali takú dobrú pečienku.

— A ešte takú lacnú, za päť prstov kupovanú! — dodal bača.

My sme zalievali tú pečienku dobrou žinčicou, čo nám podával bača v pekných, z dreva vyrezávaných črpákoch; pán učiteľ pil vína z kulača a núkal ním baču aj Miša, ktorým to navidomoči veľmi chutilo.

Na polici v kolibe bol celý rad oštiepkov a pareníc, ktoré sa údili v dyme. Komína nebolo a dym si sám musel hľadať cestu, či už dvermi či strechou. Zato i drevené steny koliby a podstrešia boli tým dymom a sadzou skoro na čierno zafarbené a v celej kolibe voňalo ako v udiarni.

Večer bol príjemný a teplý; posadali sme si pred kolibu. Večerná žiara slnca osvetľovala už len najvyššie končiare Ďumbiera ružovým svetlom. Údolie mizlo čoraz väčšmi v tme.

Naproti nám, na druhej stráni doliny, medzi Príslopom a Krupovou hoľou, videli sme končiar Chopka, začiatok Ďumbierskeho pohoria od západu.

— Z liptovskej strany tých hôr, Osredka a Poľany, vykĺzol Jánošík liptovským pánom, — povedá valach Mišo, ukazujúc fajkou v tie strany.

Koniec doliny Bystrej je divá kotlina a Babia hoľa, Príslop, Krupová, Ďumbier a Veľký Gápeľ vystupujú dosť príkro 3 — 4000 stôp nad prostrednú výšku doliny. Vegetácia je bujná vzhľadom na južnú polohu a lesy jedľové, smrekové a bukové boli vtedy skoro nedotknuté.

Trápili sme a prosili baču a valacha, aby nám rozprávali niečo z tých hôr, ale obaja sa bránili a posielali nás na seno, lebo že vraj zajtra musíme už o štvrtej ráno byť na ceste, aby sme došli na Ďumbier a spiatočnou cestou ešte večer cez Mýto do Brezna.

Valach nám sľúbil, že nám zajtra ukáže z Ďumbiera na liptovskej strane „Širokú“, kde za starodávna žil Loktibrada, odkiaľ chodieval na Javorinu a Maguru dráždiť a plašiť Nemcov, čo tam začali kopať železnú rudu.

Nemohli sme sa dosť nadívať na tie tisíce a tisíce blýskajúcich sa hviezd, z ktorých tu i tu zletel meteor (po slovensky: spadla hviezda), ale konečne sme museli poslúchnuť a ľahnúť si do sena v búde, kde o chvíľu snívalo sa nám o Ďumbieri, Jánošíkovi a Loktibrade. Ani mak nás nemýlilo, že nás blchy žrali ako vítaný pospas. Len pán učiteľ zle spal; povedal, že tých pažravcov bolo viac ako toho „piesku v mori“ v Svätom písme.

Keď nás na druhý deň valach Mišo vyduril zo sena, poriadne sme sa umyli pri hrante pri kolibe, čo nám dokonale vyhnalo ospalosť. Voda bola čistá ako krištáľ a studená ako ľad.

Oviec už nebolo v košariskách — bolo dávno po dojení — bača už zas sedel na vysokom stolci pri kotle.

Napili sme sa čerstvej žinčice a zajedli kúštik slaninky s chlebom. Bača nám požičal na cestu krásne z dreva vyrezané poháriky na vodu s rukoviatkou; jeden z nich odkúpil mu pán učiteľ. Vyzerali ako polovička veľkého jablka prerezaného vodorovne, a boli z krásneho javorového dreva.

Od tej včerajšej prechádzky mali sme spočiatku stuhnuté hnáty; o malú chvíľu sa to podalo a my sme vykračovali zasa veselo za valachom, ktorý nás viedol.

Chodník — keď to, kadiaľ sme šli, sa tak môže nazvať — vedie cez lúku do jedľovej a smrekovej hory, vždy väčšmi a väčšmi rednúcej. Stromy začali krnieť, tu a tam bolo vidieť kostry starých jedlí, čiastočne obhorených.

— To obstaráva hrom, — vysvetľuje nám valach. Išli sme západnou stranou Veľkého Gápľa a keď sme prišli do kosodreviny, tak sme razom uvideli pred sebou končiar Ďumbiera už v plnom slnci, kým my sme boli ešte v pološere.

Stráň je dosť príkra a museli sme poriadne vykračovať za valachom, ktorý stúpal vždy rovným ľahkým krokom ako srna. Zrazu zostal stáť a zohnúc sa, dal nám rukou znamenie, aby sme sa tiež zastavili a pričupili k zemi. Ukázal nám potom na čosi, vyzerajúce ako useknutý peň stromu, tak asi na dvesto krokov pred nami.

— Potvora! — povie.

— Čo je? — spýta sa šeptom učiteľ.

— Hvizdák!

Dívali sme sa chvíľu na to nevídané zviera; sedelo na zadných nohách a krútilo hlavou, potom razom zmizlo.

— Aby ťa čert vzal! — povie valach. — Už je zas v diere.

— A je ich mnoho na Ďumbieri? — spýta sa učiteľ.

— Je ich dosť, — odpovie valach; — ale dostať ich je ťažko. Veď to má oči a uši sto ráz ostrejšie ako človek.

Posledná polhodinka cesty na vrch nebola taká strmá, všade bola krátka suchá tráva a pán učiteľ mal hojnú žatvu na rozličné hôrne byliny, ktoré vraj v celej stolici inde nerastú ako na Ďumbieri.

Asi za dve hodiny — počítajúc od salaša — boli sme na končiari Ďumbiera a výhľad na všetky strany bol utešený. Videli sme celé Vysoké Tatry a horný Liptov s Považím. Najviac, lebo boli k nám najbližšie, vystupovali Kriváň, Ježová s Bystrou, Vysoký vrch nad Pribylinou a Baníkov vrch, všetko vyššie hory ako Ďumbier. Na juh a západ Pohronie, Gemer a Novohrad, až ta, kde sa nížiny ťahajú k Vacovu a Pešti.

Poznal som pozdejšie mnoho krásnych vyhliadkových miest v nižších Alpách, ale Ďumbier, čo do rozsiahlosti rozhľadu, nepotrebuje sa skrývať. Vrchol Ďumbiera je dosť pohodlná pláň, zato je stráň na liptovskej — polnočnej — strane ohromne príkra a skalistá a prístup odtiaľ cez Štiavnickú — Bystrú — a Ludovárovú hoľu oveľa náročnejší ako zo Zvolena.

Valach nám menoval všetky hory a ukazoval poriskom valašky Kráľovu hoľu, potom Horehronie, neďaleko odtiaľ vraj leží Stratená, jeho rodisko.

Ešte hore idúc nazbieral súšia z kosodreviny, a preto, lebo valach bez vatry nedá sa ani myslieť, rozložil za chvíľu dosť poriadny oheň, na ktorý, keď sa hodne rozhorel, prikladal celú kopu chvojí, čo vysoko blčalo.

— Loktibrada bude skákať od zlosti, až uvidí vatru, — povie valach, a usmievajúc sa, ukazuje prstom dolu západne od nás na skalnatý vrch Širokú pod Krupovou holou. — To je jeho kaštieľ. Nemôže vystáť, keď sa mu vraj ľudia pletú a túlajú v jeho kráľovstve, lebo Ďumbier a všetky zvolensko-liptovské vrchy pokladá za „svoje“.

Pán učiteľ vytiahol z vrecka studenú pečienku od včera večera a tam sme si zahrýzali veselo pri rozhľade na Tatry a Pohronie.

Valach nám radil, aby sme, keď vôbec chceme ísť cez Mýto do Brezna, zišli do Mlynej; že pri tom usporíme najmenej dve hodiny cesty a on nás odprevadí až do Mýta — či hoci až do Brezna.

Tak sa i stalo.

Keď sme boli tak asi dve hodiny na vrchu, viedol nás valach po hrebeni dolu ku Králičej a tam sme sa spustili strmou stranou do Mlynej, úzkej a malej doliny medzi Malým a Veľkým Gápľom.

Niečo nad Mýtom vteká potôčik do Štiavničky. Prvej, ako sme sa ta dostali, videli sme vysoko nad nami lietať ohromného vtáka, na ktorého nás upozornil valach.

— To je skalný orol, — povedá. — Bolože by mu jahňa alebo sŕňa, zbojníkovi!

Orol len zvoľna kolesil nad nami, zavreštiac chvíľkami prenikavo „čáj, čáj!“.

— Ej, keby som mal flintu! — vzdychol si valach. — Veď by ti ja dal čaju!

Na ceste sme prišli pri samom potôčiku k malému mlynku; bol zavretý a neukázalo sa živej duše.

V Mýte sme boli na poludnie a poriadna krčmárka za krátky čas vystrojila nám znamenitý obed. Nepotrebujem azda pridať, že sme sa doňho dali ako vlci.

Krčmár, vysoký silný chlap rodom z Brezna a kamarát môjho otca z chlapčenských rokov, mal z nás veľkú radosť. Bol to zámožný, vzdelaný človek a mal mnoho oviec na salašoch. (I ten na Krivej bol jeho.) Predával ich po Liptove a po Zvolene; mal vždy na holiach pár sto kusov.

— Z krčmárenia nevyžiješ, — riekol nám, — lebo cesta na Bocu cez Čertovicu je zďaleka nie taká živá ako Šturec.

Po obede nás sám vyprevadil kus cesty, vedúcej spočiatku zasa do vrchu, a o dve hodiny sme boli v Brezne, kde nás u starej matky očakával otec.

Prebehal som od tých čias Alpy a vrchy vo Švajčiarsku, Tirolsku a Korutánsku a vyškriabal som sa na nejeden štít, ktorým by Ďumbier nedosiahol do pásu, ale ešte dnes pamätám sa živo a s radosťou na svoj prvý turistický výstup, keď som ako desaťročný chlapec vyšiel na najvyšší končiar v Zvolenskej stolici — na Ďumbier.