ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roku 1848 diali sa podivné veci.

Kalabréz a kanász-kalap viedli tuhý boj s cylindrom, a to preto, že vraj majú hlad a smäd a chcú, aby ich pripustili k žľabu, pri ktorom si posiaľ hovel cylinder sám.

— Ote toi, que je m’y mette, — povedali jednohlasne cylindru diplomatickou rečou.

Ale cylinder sa ani nepohol.

— Páni moji, — odpovedal úprimne, — ja tu sedím veľmi dobre sám a nevidím príčiny, prečo by som vám mal ustúpiť.

Dlho hovorili sem-tam, ale výsledku nebolo.

Nuž, ako to obyčajne býva, keď sú dvaja, traja rozdielnej mienky, jeden neustúpi, druhý nepovolí, tretí nechce — zdravý rozum dostal dovolenku na neurčitý čas a napokon vznikla z toho bitka.

Ale pri tej bitke ani jednému z nich nebolo ľahko. O krátky čas cylinder vyzeral ako harmonika, kalabréz ako handra a, kanászkalap ako sito.

Kalabréz podľahol cylindru prvý, ale kanászkalap neustúpil. Bitka sa preťahovala a nevedno, ako by sa bola skončila, keby nebola priskočila na pomoc cylindru stará tetka a priateľka pickelhaubňa. Tá pochytila metlu a skúsenou rukou urobila zakrátko poriadok — tak ako to na Slovensku hovoria „od ruky“.

Kanászkalap išiel za kalabrézom. Cylinder sa dal znova vyhladiť na glanc. Tie záhyby pod vlasom, pravdaže, zostali, ale inak vyzeral ako nový, sadol si zasa k žľabu a na vďačnú pamiatku udelil novozaloženej stráži bezpečnosti pickelhaubňu, podobne ako Ivan Vasilievič udelil opričnikom za odznaky striebornú psiu hlavu a metlu.

Cylinder už zasa „papal“ sám, ale — pánbohvie — či už pre nedobrý žalúdok alebo pre priveľkú nervozitu, neslúžilo mu to na zdravie.

Vždy sa rozčuľoval, trápil a periodicky sa ho zmocňovali úzkosti a strach, ako keby ho v noci vo sne tlačievala mora.

Nechcelo sa to zmeniť. Pickelhaubne robili, čo mohli, lovili kalabrézy, dlhé vlasy, kepene s červenou podšívkou, prehodené cez ľavé plece a la Carbonari, zatvárali krčmy a hostince o ôsmej, potom o desiatej večer, posielali usilovne neposlušných do Talianska k čihí-hot korpsu, ale všetko nadarmo!

Byť v tom čase študentom budilo už samo osebe podozrenie všemohúceho šišaka, a tí, čo boli na viedenskej technike, mali okrem toho ešte nad sebou silnú otcovskú päsť riaditeľstva v osobe, o ktorej pevne dúfam, že sa s ňou v raji nikdy nestretnem.

Podľa príkazu tejto inštancie bolo nosenie kalabrézov a dlhých vlasov prísne zakázané. Vlasy v dĺžke jedného palca vpredu a pol palca vzadu predstavovali maximum.

Pickelhaubne usilovne dozerali na plnenie tohto príkazu. Keď našli prašivú ovcu — marš s ňou ku barbierovi! Tam jej už priveľkú vlnu na štátne útraty svedomite obstrihali. No, bol tu, či nebol zdravý rozum „in absentia“?

Keď sa toho času človek spýtal: „Čo ide lepšie ako najlepšie švajčiarske hodinky?“ dostal za odpoveď: „Pickelhaubňa! — Tá ide navlas.“

Všetko to ukazovalo na to, že rozum, pustený na dovolenku na neurčitý čas, nechcel a nechcel sa vrátiť domov.

A tak teda milý cylinder spravoval veci ďalej sám podľa známeho výroku niekdajšieho ministra Oxenstjerna. „Vurštloval“ ďalej „čihí a hot“, ako neskoršie pomenoval podobné vladárenie jeden z rozumnejších ministrov. Môj nebohý otec vtedy veľmi často hovorieval: „Len nijaké strachy, len trpezlivosť, iam se mundus expodiet!“

A „mundus“ sa skutočne sám expedoval.

— — —

Toto je troška dlhý úvod ku krátkej rozprávke, ktorú píšem ako spomienku na tie časy.

V júli roku 1857 mal som navlas dvaadvadsať rokov. Býval som vo Viedni a istého dňa prezeral som podrobne svoje úspory. Odkladal som po dlhší čas svedomite „babku k babce“ a s veľkým potešením som zistil, že stačia, aby som si už raz splnil dávnu túžbu — cestu do Triestu, Benátok a do horného Talianska.

Spravil som si poriadok, vybavil som si jednomesačnú dovolenku, obstaral si vtedy potrebný pas a už som sa v duchu videl trieliť železnicou k belasému Jadranu.

Práve som si ukladal veci do kufríka, keď naraz niekto zaklopal na dvere: vstúpil malý, trochu tučný pán v dobrom, čistom, ale veľmi neokrôchanom obleku, držiac v ruke mäkký, kedysi sivý starý klobúk so širokou strechou.

Vo Viedni bolo teplo — ako obyčajne začiatkom augusta — a pán si utieral šatkou vysoké, hladké, končité čelo. Veľmi trpel na nedostatok vlasov, zato mal však bujnú bradu, ktorá mu odstávala na všetky strany asi tak, ako maľujeme slnko s lúčmi. Divná nedôslednosť prírody! Na jednej strane sporí, na druhej udeľuje priveľa. No inak si podobné žarty dovoľuje častejšie.

Na míľu bolo z neho cítiť vidiečana. Oči nosil ako rak, len-len že mu neliezli z hlavy, ale ich výraz bol dobrý, trochu bojazlivý, ako to býva u krátkozrakých ľudí.

Vstúpil mlčky do izby a zostal stáť, dívajúc sa usmievavo a priamo na mňa.

„Abyže ťa!“ pomyslím si, „veď ty toho človeka poznáš!“

Ale čím dlhšie sa mu prizerám, tým viac mi mizne spomienka na jeho osobu, no zato jasnejšie vystupuje známosť toho klobúka, ktorým v obidvoch rukách trochu rozpačite sem-tam krútil.

I ja som bol veľmi krátkozraký, a preto som mal nepekný zvyk, že som pristúpil, keď som bol bez okuliarov, čo najbližšie ku každému, s kým som hovoril.

Urobil som tak a spýtal som sa ho:

— S kým mám to potešenie a čím môžem slúžiť?

— Ale, ale Paľko! Nuž, či ma nepoznáš? — odpovedal zvláštnym sýtym hlasom po nemecky.

Už som bol doma! Taký hlas, takú nemčinu a taký klobúk nenájdeš tak ľahko po druhý raz na svete, ak nie u „Janka“ z Bystrice.

A skutočne — bol to on.

A teraz som sa rozpamätal i na ten klobúk. Keď si ho kúpil, prišiel zvlášť k môjmu otcovi, aby sa ním pochválil. Pri tejto príležitosti videl som ho spolu i s klobúkom po prvý raz.

Oženili ho — to jest Janka, a nie klobúk — v roku 1845 a hneď nato si zadovážil tú vzácnu strechu, ktorú som potom na banskobystrických uliciach častejšie stretával. Hovorím, že ho „oženili“, lebo on sám by sa nebol nikdy oženil. Pri svojej prirodzenej bojazlivosti sám by sa na to nikdy nebol odvážil. Ba bol taký pasívny, že by sa bol dal naraz oženiť hneď s dvoma ženami.

A tak ho miernym tlakom „oženili“, v čom vlastne niet nič zvláštneho, lebo sa to stáva častejšie aj iným. Janko bol jedináčikom jednej z prednejších banskobystrických rodín a podľa toho bol vychovaný. Po Rokosovej akadémii prišiel na meštiansku školu, potom na gymnázium a napokon na právnickú akadémiu v Prešporku ako jurát. V školách ho spolužiaci nemávali radi, a to nie jeho vinou. Doma mu ustavične trúbili do uší, že on — „z takého domu“ — nemá mať veľa spoločného a vôbec nemá sa zapodievať tou „chudobnou háveďou“. Chudák, vždy poslušný, počúval túto múdru radu, čo sa mu znamenite vyplácalo. Nikto nedostal pri najmenšej príležitosti od spolužiakov toľko buchnátov alebo privatissimov či lineárom, či už remeňom ako on. Keď letel povetrím kalamár, tak sa obyčajne usadil na Jankovej hlavičke. A ten krásny „inštrument“, ktorý vynášal dočasnému majiteľovi na naučenie vždy viac alebo menej z milovaných veršov Ovídiovho Liber tristium a ktorý vyzeral ako piškôtka — ale z ocele — a mal na sebe osudný nápis „Signum linguae latinae“, nikto tak často a s takým ťažkým srdcom nehlásil a neoddával triednemu profesorovi ako on. Pritom ho doma usilovne napĺňali rozličnými „zásadami“. Od štice až po otlaky bol vždy plný „zásad“ a čím väčšmi mu prvá redla, tým väčšmi sa množili a hustli tie druhé.

Výsledok bol, že milý Janko úplne stratil samostatnosť zmýšľania a správania sa. Bol nešikovný a malomocný a nevedel si rady a pomoci ani v najjednoduchších prípadoch. Keď sa ujal rodného dedičstva, čo sa stalo dosť zavčasu — bol síce boháč, ale pritom mal vždy plno strachu, že raz umrie hladom. Lipol na peniazoch ako repík vo vlasoch a za groš by si bol dal vŕtať nebožiecom dieru do kolena.

Šťastie bolo, že dostal nielen dobrú, ale i veľmi rozumnú ženu. Vynasažovala sa, čo mohla, aby z neho vystrúhala súcejšieho človeka do sveta. Bola z dobrej rodiny, znamenite vychovaná a videla svet. Podľa toho pristruhovala svojho muža.

Z Janka lietali triesky, ale staré príslovie „naturam expellas furca, tamen usque recurret“ osvedčilo sa i u neho. Išlo to síce, išlo, ale veľmi „festina lente“ a len čiastočne.

Hlas mal dojemný, vysoký ako flauta a akoby maslom namastený.

Keď sa mu podarilo vykonať dačo najnemotornejšieho, smutne krútil očami, zvesil ruky a díval sa na človeka s tvárou až komicko-smutnou — ako keby mu bol niekto vypálil rybník.

A to sa mu stávalo častejšie.

Do Viedne prišiel vo finančných veciach. Medzi inými peknými vecami zdedil aj hrubý balík akcií rozličných rakúskych bankových a železničných podnikov. Rozumel tomu ako hus pivu a aby nebol v Bystrici celkom stratený, tak si predplatil viedenský odborný „úplne nestranný“ časopis, na ktorý prisahal a ktorý doma každý pondelok (vychádzal raz za týždeň vo Viedni, a to v sobotu) preštudoval, počnúc od záhlavia: „erscheint jeden Samstag“ až do konca: „Druck und Verlag von Wallishauser“. Nevynechal ani slova.

Ale pretože také „úplne nestranné“ odborné časopisy vždy len to písali, píšu a budú písať, čo im je po srsti a po vrecku, a rozumný človek musí vedieť čítať nie to, čo je tam tlačené, ale čo je tam zamlčané, tak milý Janko bol každý pondelok „predaný“. V Bystrici hovorievali — „lifrovaný“.

Rozpajedil sa, keď mu na „jeho“ akcie náhodou vyliali ocot kritiky, a chodil po celý týždeň ako otrávený, keď „jeho“ akcie padali v cene. Chudák kupec na druhej strane ulice, ktorý inak veľmi dobre rozumel sirupu, káve a plátnu, ba so zvláštnou zručnosťou vedel predať aj haringa, nemohol sa ubrániť a voľky-nevoľky musel rozkladať svoje náhľady o pravdepodobnom vývine peňažného a bankového trhu. Janko mu nedal pokoj a pumpoval z neho náhľady a poučenia až do poslednej kvapky.

Od kupca išiel „po radu“ číslo 2 do jediného peňažného ústavu v Banskej Bystrici.

„Človek sa nikdy priveľa nenaučí“ — to bola jeho zásada, a chudáci úradníci, ktorých peňažný katechizmus spočíval vôbec len v tom: dávať nízky a brať vysoký úrok, vystali od neho viac, ako treba.

Keď s tým prišiel k žene, tá mu celkom jednoducho povedala:

— Ja tomu nerozumiem…! Ty tomu rozumieš ešte menej, a tak si dajme s tým pokoj!

Z týchto rozličných rád a náhľadov Jankovi sa obyčajne zakrútila hlavička a začalo mu v nej bzučať ako muchy v prázdnej fľaške.

Jediný, kto mal osoh z toho, bol trafikant. Ten predal hneď o niekoľko lótov červeného šnupavého tabaku viac, lebo to bolo Jankovým posledným útočišťom a poslednou útechou. Fajčiť nefajčil, to by bolo bývalo pridrahé, zato šnupal — a šnupal poriadne. Napchal si plný nos toho „španiólu“, a keď mu potom kýchanie začalo trhať hlavou, pevne veril, že sa mu mozog očistí a že jeho finančný intelekt obživne. Pre toto čistenie nosil miesto vreckoviek poriadne červené, belasé a hnedé plachty. Ale intelekt zostal „in tenebris“.

— — —

A tak Janko stál začiatkom augusta roku 1857 vo Viedni v mojej izbe — ako keby bol z neba spadol.

Privítal som ho srdečne, lebo bol to inak veľmi dobrý človek, hoci mal celý batoh chýb, za ktoré ďakoval najviac svojej výchove. Mal dobrý vkus, že jednu a tú istú chybu neopakoval ustavične a nenudil tým priateľov. Bol dostatočne pekne zásobený dobrým sortimentom iných, a tak to usilovne striedal.

Prišiel do Viedne s úmyslom, že speňaží vzácne papiere, ktoré mu tak často lámali hlavičku a kazili spánok. Za utŕžené peniaze chcel kúpiť hospodárstvo.

Ku mne prišiel o radu, a ja som mu úprimne povedal, že veru ani papiere, ani hospodárstvo sa preňho nehodia. Veď hospodárstvu rozumel azda menej ako papierom.

— Veď ty poľnému hospodárstvu práve toľko rozumieš ako ja. Vieme síce obidvaja, ako rastie tráva, ale to je všetko.

— A čo mi radíš?

— Predaj papiere a ulož ich na dobrú hypotéku alebo do sporiteľne.

— A čože potom, ak príde štátny bankrot a za svoje bankovky nič nedostanem?

Táto poznámka nebola vtedy taká čudná, ako by bola dnes.

— Tak veritelia budú exekvovať, a štát, to jest medzi nimi ty a ja, musíme predávať alebo dávať, čo máme, a tak ti ani hospodárstvo nič nepomôže.

— A čo, keby som uložil peniaze do Anglickej banky?

— Tam ich máš dotiaľ isté, pokiaľ je banka istá. Ale úroky nedostaneš, lebo banka na depozity neplatí úroky.

Janko na mňa smutne uprel oči.

— To sú starosti! Žena mi naložila, aby som sa s tými papiermi domov nevrátil, a teraz človek nevie, čo si má počať! — povedal žalostne.

Bolo mi ho už ľúto. Tak som si predstavoval toho Buridanovho ušiaka, ktorý medzi dvoma viazanicami sena mrel hladom, lebo nevedel sa rozhodnúť, z ktorej viazanice má začať žrať.

— Tak si kúp u poisťovacieho ústavu doživotnú rentu alebo železničné obligácie.

— A čo potom, ak poisťovňa a železnica skrachujú?

— Potom budeš tam, kde si už dávno mal byť, lebo peniaze sú nešťastím nielen pre teba, ale i pre tvoju ženu, ktorú tým trápiš a sám nemáš pritom pokojnej chvíle. Ak si kúpiš hospodárstvo, musíš si vziať spoľahlivého šafára, lebo sám tomu nerozumieš. A keď ho nájdeš — čo nie je ľahká vec — tak poriadny u teba dlho nevydrží. Poznám ťa dobre a viem vopred, že sa mu budeš do všetkého miešať, hoci ničomu nerozumieš, a koniec bude, že ty síce zostaneš, ale on pôjde, a príde iný, ktorý ti vo všetkom povolí. Za pár rokov ty pôjdeš a on zostane a bude kupovať tvoj majetok, lebo ty budeš až po uši v dlžobách a ani si len nezbadal ako.

Hovoril som ako kniha a rečnil ako Demosténes, lebo mi na tom naozaj záležalo, aby som Janka odvrátil od nerozumného kroku, ktorý sa dá veľmi ľahko urobiť, ale veľmi ťažko odčiniť.

Moja reč urobila na Janka, ktorý sa pomaličky poddával, aspoň čiastočný dojem, a úprimne sa mi priznal, že by ho pri hospodárstve najväčšmi rozčuľovalo, ak by slnko pálilo a dážď padal v taký čas, keď by to malo byť obrátene.

— Nuž, vidíš: ten dážď a to slniečko v nepravý čas, to je práve tak, ako to kolísanie cien tých tvojich papierov. A čože, ak ti zhorí zle poistené humno, alebo mráz ti zničí obilný kvet a dobytok ti zachváti mor? Či sa uspokojíš ako ten „Hainz“ v Šoproni s tým, že pri pohľade na spálenište nepoisteného domu povieš ako on: „Hiezt bin i schö’gfrorn“ a pri zamrznutom obilí pod nos zafufneš: „Wünsch guati Nacht, hiezt bin i schö’óbrennt“.

— — —

Kvôli Jankovi odložil som svoj odchod na druhý deň večer, pričom mu navidomoči odľahlo.

Povečerali sme spolu a na druhý deň predpoludním vybavili sme Jankove finančné starosti. Peniaze, ktorých utŕžil viac, ako sa nazdal, uložili sme na istom mieste tak, že mohol nimi každú chvíľu disponovať.

— — —

V Jankovom správaní sa bolo mi už od rána niečo čudné. Jeho inak nie veľmi výrazná tvár a jeho celé držanie veštilo niečo tajomné, neočakávané, až to konečne pri obede prepuklo.

Sedeli sme spolu v mojom obvyklom hostinci u „Červeného ježka“, kde som mal ako každodenný hosť vždy rezervovaný svoj útulný kútik. Janko už pri polievke významne a tajomne žmurkal na mňa očami. Pri mäse by už bol akiste niečo povedal, keby mu nebol zabehol kúštik žemličky, až napokon pri pečienke začalo sa z neho tak trochu hanblivo a bojazlivo pomaličky a trhane motať:

Že čo by som na to povedal, keby sa aj on dal so mnou na cestu, to jest, ak by mi to nebolo na obtiaž a nepríjemné.

— Nuž a čo na to povie tvoja žena?

— Tá ma už dávno durí na cesty. Aj keď som odchádzal, povedala mi, aby som sa poobzeral po svete. Človek sa vraj nikdy nemôže dosť naučiť.

„Ahá! múdra žena“ — pomyslel som si; pozná mlynček na brúsenie ľudí.

Pre dobrú vec prijal som jeho návrh.

— A pas máš v poriadku? — spýtal som sa ho, lebo vtedy každý človek bez pasu bol „lump“, čo však nijako nevylučovalo to, že práve preto každý skúsený naničhodník predovšetkým mal vždy v najlepšom poriadku pas, aby hneď nevideli, že je „lump“.

— Pas mám, ale je vidovaný len do Viedne.

Po obede sme sa hneď odobrali na políciu a dali sme vidovať pas na cestu do Triestu, Lombardsko-Benátska a tých druhých rakúskych „Kränlandov“. Potom som pustil žilu Jankovmu tučnému vrecku kúpením primeraného obleku na cestu. Vzpieral sa síce dosť, že vraj „jeho oblek je svedomite šitý a z pevnej látky“. Musel som mu dlho vykladať, že necestujeme na Sibír a že síce verím, že je pevný a dobre šitý — veď to bolo, chvalabohu, vidieť, keď si už raz odbavil dlhú službu na jednej strane (bol už obrátený) — ale na cestu že je neprimeraný. Taliani sú ľudia prefíkaní, ktorí cenia človeka podľa kabáta, a tak by nás azda považovali za „hýle“.

Konečne to uznal, ale svoj klobúk z prvej polovice minulého storočia nechcel nijakým spôsobom zameniť za nový, čo som mu hocijako dohováral.

— Taký klobúk nedostanem v celej Viedni, — povedal, a v tom mal pravdu.

Tento klobúk bol kedysi jasnošedivý, z mäkkej plsti, ale teraz už menil všetky farby. Príhlavok mal vysoký a strecha, po stranách na dobrú piaď široká, pre vysoký vek ovisla. Vyzeral v ňom ako ten amerikánsky „Quäker“, čo ho vyobrazujú na reklamách ovsenej múky, najnovšieho to lieku „proti všetkému“ — najviac proti zdravému rozumu.

— — —

Naša cesta do Triestu, ktorú sme prerušili od jedného vlaku k druhému kvôli návšteve jaskyne v Postojnej, konala sa podľa programu. Cestou Janko usilovne študoval Baedekera.

V Trieste nás očakával otec s bratom, vtedy námorným dôstojníkom. Obidvaja sme otvárali oči na posiaľ nevídané more, na lode, ľudí, a pri večeri sme sa rozhodli, že zajtrajší deň zostaneme v Trieste a o polnoci poplavíme sa do Benátok.

Pozoroval som, že môj otec už od začiatku uprene sa díval na Jankov klobúk, ktorý nijako nechcel pristať k tej švárnej viedenskej uniforme, do ktorej som ho vstrčil. Pri večeri mu otec povedal:

— Janko, v tom klobúku s tebou do Benátok nepôjdem. Vieš, aká je dnes polícia zvedavá a prísna. Na všetkých stranách dnes ňuchajú nebezpečné velezradné spolky a v Benátkach už číhajú na „karbonárov“ ako na vysokú zver. No, tvoj klobúk je nielen jednoducho kalabrézsko-karbonársky, ale už kalabresissimus.

Janko vytreštil oči ako neveriaci Tomáš, sňal vzácny klobúk a láskavo sa naň podíval. Ponúkol kompromis, že si naň prišpendlíkuje čiernožltú stužku, aby sa vyhol všetkým nedorozumeniam.

— Nebolo by to po prvý raz, — dodal na vysvetlenie, — veď som v revolúcii nosieval na ňom podľa potreby striedavo slovenskú, maďarskú a rakúsku kokardu. Ja som si to už zo zásady nechcel skaziť ani s jednou stranou.

— Ak naň prilepíš čiernožltú kokardu, tak napred napíš svoj testament, lebo potom ťa síce žandári nezatvoria, ale karbonári o to istejšie zakolú. Všetko jedno…! V tom klobúku musíš na tejto pôde skapať, už či tak, alebo inak.

Janko sa síce zarazil, ale nejavil hneď vôľu rozlúčiť sa s takým starým kamarátom. Že si to vraj „rozmyslí“.

Ale stalo sa inak.

Keď sme si dôkladne poprezerali mesto a pamätnosti, zostalo nám dosť času navštíviť Muju, starú osadu v zátoke rovnakého mena, kde ležala lodenica, patriaca „Stabilimento technico“ v Trieste. Janko mal od malička vštepenú zásadu vyhýbať sa všemožne každej veci, čo aj len zďaleka podobala sa nebezpečenstvu, a v tomto úsilí ďaleko prevýšil každého zajaca. Najmä pred vodou mal vždy veľký rešpekt, a podľa toho pred toľkou vodou, ako je more, ešte väčší. Vyhlásil našu plavbu v malom rybárskom člnku za náramne ľahkomyseľný podnik a len spoločným dohováraním dal sa presvedčiť, že o nebezpečenstve nemôže byť ani reči.

Janko si nás zrátal, keď sme sadli do člnka, a keď videl, že nás je sedem, to jest: otec, on, brat a ja, potom starý rybár so svojím synom a konečne „mozzo“ (plavčík) — tak zbledol.

Veril na nešťastné čísla ako sedem, trinásť atď., a upokojil sa len potom, keď mu starý padrone (rybár) s bratovou pomocou vysvetlil, že „siedmi“ na nijaký spôsob nepôjdeme. Má vraj vždy poruke prostriedok upraviť čísla. Starý Kadrone bol totiž práve taký poverčivý ako každý „morljak“.

Potom vypustil z malej búdy na predku člnka malého pinčlíka, ktorý od samej radosti skákal po nás ako zbláznený a silou-mocou nám chcel oblizovať tváre.

Boli sme teda ôsmi, a tak sme sa v mene božom vydali na plavbu.

Vial ľahký severovýchodný vetrík a naša lodička pod roztiahnutou plachtou plávala bystro a veselo po priezračných belasých vlnkách Jadranu.

Bol to pocit nesmierne príjemný a veselý, ale čím väčšmi sme sa vzďaľovali od brehu, tým väčšmi sme sa dostávali do vetra a tým väčšmi sa kolísal náš člnok na vlnách, takže náš Janko povážlivo bledol.

Starý padrone mu dobrodušne dohováral, aby sa nebál, že bude dobré počasie:

— Non ha paura, signor — fara bonazza.

Ale Janko pomaličky stratil guráž. Bledý ako stena pridŕžal sa jednou rukou lavice a druhou si pritískal na hlavu vzácny kalabréz, aby mu ho vietor neuchytil.

Otec síce povedal, že sa obáva, že do Muje dovezieme len mŕtvolu, ale Jankova duša bola pevne prišitá a vydržala v ňom, kým sme nevystúpili na breh pri malom prístave Stabilimento technico, kde Janko hneď ožil.

Pod vedením riaditeľa lodenice všetko sme si dôkladne obzreli a potom sme sa podívali na starú Muju, ktorá leží v rozvalinách na stráni predhoria Punta grossa.

Pohľad odtiaľ na severný breh Jadranu a Terstskej zátoky je utešený. Vľavo, proti Aquileji, vystupuje breh z mora a dobrým ďalekohľadom jasne vidieť pri samom brehu mora starý zámok Monfalcone — potom površie Nábrežnej, Občinej — všetko pokryté viničom, rozkošnými vilami a bielymi domčekmi. Terstský prístav je čiastočne zakrytý predhorím sv. Ondreja, ale vyššie čiastky mesta a celé severné pobrežie Mujanskej zátoky až do Servoli a k sv. Sávovi, to všetko sa pred očami ligoce v čistom priezračnom vzduchu, o ktorom my, obyvatelia severu, nemáme ani poňatia.

Spustili sme sa do „novej“ Muje — čím nijako nechcem povedať, že by bola nová, lebo stojí tam už päťsto-šesťsto rokov, a to od toho času, keď Benátčania dobyli a rozborili „starú“ a prinútili Mujancov osadiť sa pri brehu mora, aby ich mali lepšie pod rukou. Išli sme do hostinca, kde brat objednal obed. Janko, ktorý na ceste nie nadarmo študoval Baedekera, s vážnou tvárou asistoval a poučený o tom, že s Talianmi človek vždy a pri všetkom musí sa jednať — čo je čiastočne pravda — nútil brata, aby obed vopred „vyjednal“.

— Len si pomysli… veď by nás mohol obrať, — povedal.

Brat ho síce uspokojil, ale mu nechal na vôli, aby to urobil sám, keď chce.

— Akože sa mám s ním dojednať, keď neviem po taliansky?

— Len sa pokús, veď si, chvalabohu, absolvoval gymnázium a akadémiu, — tak mu to povedz po latinsky. Latinsky či taliansky, to je jedna reč, lenže jedna je staršia a druhá mladšia.

— A myslíš, že mi porozumie?

— Akože by nie, len sprobuj.

Janko si pohladil rukou to miesto, kde mu mali rásť vlasy a potom už spustil na hostinského:

— Quantum stat bona coena, domine?

Ale zvrhlý potomok Lucullovho kuchára s najpoctivejšou, trochu zarazenou tvárou, nechcel rozumieť sladkým zvukom svojich predkov a ľahko prihnúc hlavu na pravé plece, spýtal sa úctivo:

— Commanda, signor?

— Interrogo te, per qualem pretium dabis nobis bene commedere?

Veď s kuchárom musel Janko hovoriť kuchynskou latinčinou!

A spupný potomok starých Rimanov len ďalej krútil hlavou a nepovedal ani slova.

My sme sa skoro váľali od smiechu.

No Janko, ktorý vždy hovorieval po nemecky, keď bol v pomykove, povedal:

— Der Kerl will mich nicht verstehen, das ist klar. Mal pravdu — bolo to „klar“.

Naobedovali sme sa veľmi slušne a na Jankovo prekvapenie — veľmi lacno. Potom sme si sadli do člnka, aby sme sa zaviezli do Triestu.

Vietor skoro celkom prestal, len tu i tu poslal akoby natruc dúšok, čo práve zapríčinilo katastrofu, o ktorej sa hneď zmienim.

Plávali sme bez plachty a starý padrone so synom veslovali. Boli sme asi v polovici cesty — oproti dedinke Servoli — keď zasa celkom neočakávane priletel krátky, ostrý fujak a Jankovi uchytil vzácnu strechu.

Plávala ako divá labuť pár krokov od nás na mori, kde sa jej akiste lepšie páčilo ako na Jankovej hlave, lebo sa na vlnách radostne hojdala.

— Ecce, natat capitolium tuum, — povedal brat Jankovi, ukazujúc prstom na dezertéra.

— Un’ buffo di vento, — povedal padrone a zamieril s člnkom za klobúkom.

Janko sedel a holou hlavou, oči mal uprené na svoj klobúk a ustavične kričal:

— Mein Hut, mein Hut!

Už bol zasa v závoze!

Tých niekoľko vlasov, čo mu rástlo v zátylku a ktoré obyčajne rozprestieral pozorne po tých záhonoch, kde ich bolo najväčšmi treba, lietali na všetky strany vo vetre, ako keby aj ony chceli opustiť domácu pôdu.

Medzitým člnok sa priblížil ku klobúku a starý rybár zavelil synovi, stojacemu v pohotovosti s lodným hákom:

— Ciappa, Cecco!

Klobúk zachytil hákom, ale neviem, či pri tom zachraňovaní neobratne manipuloval, či už zostarnutá látka klobúka nevydržala zachytenie, dosť na tom, kalabréz utŕžil do priehlavku ranu, ktorou si mohol pohodlne prepchať päsť.

Keď rybár podával klobúk pánovi, Janko nevedel, či sa smiať, či plakať. Prvé by bolo bývalo rozumné, no Janko len žalostne vzdychal a obracal v rukách zo všetkých strán skrz naskrz mokrého, na smrť raneného starého sluhu.

— Čože si teraz počnem? Mokrý klobúk si položiť nemôžem a s holou hlavou sedieť tiež nie.

Rybár mu ponúkol rybársku pletenú čiapku z červenej vlny. Vytiahol ju z tej istej búdky, odkiaľ predtým bol vypustil toho pinčlíka. Ale Jankovi sa to nejako nepáčilo.

— Zaviaž si hlavu šatkou, — radil mu otec.

To by bolo išlo, keby…! Ale jeho tmavomodrá šatka bola plná červeného šnupacieho tabaku, a tak sme mu obviazali hlavu čistou bielou šatkou jedného z nás. Vyzeral ako po študentskom súboji.

Trvalo ešte polhodinu, kým sme sa dostali k brehu. Cestou brat radil Jankovi, aby ten vrak obetoval obyvateľom Jadranu, že v ňom ešte daktorý delfín azda môže robiť parádu.

Ale až keď si dva-tri razy dožičil toho „španiólu“ a pritom náležite rozvážil vec, podaroval klobúk s ťažkým srdcom rybárovi.

— Grazie tante, signor — sara bono per calafatare.

V Trieste nás zaviedol brat k známemu klobučníkovi so slovanským menom, ktoré písal po taliansky. Pochádzal z Moravy, hovoril po česky, taliansky, nemecky a chorvátsky — a to súčasne z každého trochu, zato však čisto ani z jedného.

— Ahá! přejete si un capello! Sara ben servito! — Eccol ein vorzüglicher Hut… Wiener façon, a laciný, boga mi!

Dlho trvalo, kým si Janko vybral ten „capello“. Napokon si vybral síce lacný klobúk, ale klobučník mu ho nechcel a nechcel predať, čo nám bolo až čudné.

Bol to dosť obyčajný jasnohnedý okrúhly klobúk, okrášlený stužkou, ktorá bola zviazaná zvláštnym spôsobom do uzla.

Ale keď klobučník videl, že Janko vonkoncom nechce iný klobúk, tak mu ho s ťažkým srdcom predal.

Janko bol celý šťastný, že sa mu stalo po vôli. Povedal:

— Rád by som vedel, prečo mi ten klobúk tak nerád predával.

Po večeri sme sa vybrali na parník. Bolo pochmúrno a povieval ľahký južný vetrík.

Parník bol malý, kolesový, lebo vtedy ešte vrtuľové lode boli zriedkavé. Volal sa „Venezia“. Odplávali sme o dvanástej v noci. Prvá tretina cesty minula ešte obstojne, ale čím ďalej, tým väčšmi sme dostávali vietor do ľavého boku a milá „Venezia“ začala, sa po dĺžke tackať, čo budí u všetkých ľudí nepríjemný pocit a u veľmi mnohých — i najtichších občanov — vnútornú revolúciu.

Tak aj u Janka.

Dlho sa vzpieral, ale sotva sme vyšli na svieži vzduch na palubu, lebo v salóne to vyzeralo „auvaj“, už začal pracovať v Jankových útrobách rozputnaný vulkán. Zastrieme závojom milosrdenstva scény, keď som držal jeho „ujujúkajúcu“ hlavičku v mojich rukách, dávajúc jeho tvári smer ponad zábradlie.

Nechcem tajiť, že som sa veľmi čudoval najmä tomu, odkiaľ sa to všetko v ňom berie. Ale od prírody veľmi sporiví ľudia vraj obyčajne pri tejto príležitosti stanú sa najväčšími márnotratníkmi. Nalial som doňho — silou-mocou — niekoľko kalíškov rumu, dohováral som mu, aby sa predsa trochu vzchopil: všetko nadarmo, Janko ujujúkal ďalej. Konečne som ho zakrútil ako novorodeniatko do kepeňa a položil na lavicu tvárou k vode a trpezlivo som počúval jeho elégie „ex libro tristium“.

Medzi treťou a štvrtou začalo sa brieždiť a tu sme vpravo od nás zbadali parník, ktorý opustil Benátky práve vtedy, keď my Triest a konal obrátenú cestu.

Len teraz som videl, ako loď skáče po vlnách. Podobne skákala i naša „Venezia“ — ak nie väčšmi — lebo my sme plávali tretinou proti vetru, avšak tá druhá, — nazývala sa „Trieste“ — išla po vetre.

Lode si vzájomne zarevali parnou trúbou „dobré ráno“.

Slnko z jednej strany vystupovalo a začalo pozlacovať benátske veže a kopuly, ktoré začali na náprotivnej strane pred nami pomaly vystupovať z mora akoby dvíhané čarovnou rukou. Všetko, čo sa len ako-tak mohlo hýbať, prišlo na palubu a dívalo sa na ten obraz, ktorý nikto z nich tak ľahko nezabudne. Upozornil som naň Janka, ale ten len stenajúc niečo zašomral. Bol akiste v tom stave, keď je človeku všetko na svete „Hekubou“.

Konečne sme sa dostali do prístavu. Loď spustila kotvu niekoľko siah od cisárskej záhrady a o pár minút bola pri nás loďka finančnej stráže a žandárstva. Prví prezerali batožinu a druhí pasy, ktoré sme si museli na druhý deň osobne prevziať u prozreteľnej polície.

Zaviezli sme sa do hostinca „U mesiačka“, kde sme my dvaja zostali. Náš otec už mal objednaný byt na Rive degli Schiavoni v súkromnom dome, kde ho už čakala matka so sestrou a mladším bratom. Podľa otcovho rozkazu radil som Jankovi, aby sa v hostinskom kúpeli hneď vykúpal a potom na chvíľu uložil. O desiatej bola všeobecná schôdzka v Café Florian na Markovom námestí — niekoľko krokov od hostinca.

Preobliekol som sa a ponáhľal sa pozdraviť matku, sestru a brata. Byt mojich rodičov bol v starom, kedysi patricijskom rodinnom paláci. Ako na stá iných, i táto rodina vyšla na mizinu a palác sa dostal za lacné peniaze starej vdovici, ktorá vytĺkala z neho peniaze prenájmom zariadených súkromných bytov.

V určenú hodinu sme prišli do kaviarne, ale koho tam nebolo, to bol Janko. Neľutoval som tých niekoľko krokov a išiel som ho hľadať do hostinca. Ale ani tam nebol, vraj pred chvíľou odišiel. Prebehol som napochytro susedné úzke uličky a nebyť jeho klobúka, tak by som ho nebol ani tak skoro našiel. Ale klobúčik ho prezradil — niesol sa s pánom akurát opačnou cestou.

Janko bol už zasa vo svojom živle: niesol pod pazuchou knižku viazanú v pergamene v kvartovom formáte, ktorú nám v kaviarni ukázal. Mala titul: „Leitfaden zur Ansehung der preziosen Kunstschätze, Palläste, Baudenkmäler etc. etc. sammt kurzer Historie der Seestadt Venedig — gwester Republik — am mare Adriatico. Mit Kupfern; Nürnberg A. 1817. Mit privilegio.“

Tú knižku vypriadol z pozostalosti po svojom otcovi a podľa nej sme mali prezerať benátske zbierky a pamätnosti. Knižka vážila viac ako pol funta a teplomer ukazoval na +30 °C.

Brat, ktorý poznal Benátky ako svoje vrecko, tiež sa podíval na knihu a radil nám úprimne, aby sme si kúpili hneď vedľa u kníhkupca malý plán mesta. Inak aby sme sa držali Baedekera a knihu aby sme uložili v hostinci. Tak sa i stalo, hoci Janko tuho odporoval.

— Na knihu, vydanú „mit privilegio“, môže sa človek väčšmi spoľahnúť ako na tú červenú knižtičku, ktorú vydávajú hostinskí a kaviarnici, aby vábili hostí, — povedal nám. V tom čase Janko nebol jediný, ktorí boli o Baedekerových cestovných knihách tej istej mienky; mienka o ich nestrannosti a spoľahlivosti v každom ohľade ujímala sa len pomaly.

V kaviarni sme sa rozišli. Brat išiel do svojho úradu a otec sa odobral do knižnice. Janko a ja sme začali hneď v najbližšom susedstve od kraja. Nebudem podrobne opisovať, čo sme videli, ale sme veru svedomite nasledovali nášho „ciceróna“ do kniežacieho paláca, chrámu sv. Marka atď. atď., až sme celí ustatí vpadli do hostinca „U kohúta“. Bolo dosť neskoro a hostí nie veľa, takže sme si mohli zasadnúť do kúta k osobitnému stolu. Vedľa nás sedelo päť-šesť Talianov v živom rozhovore, ktorý však po našom príchode hneď utíchol.

Zvedavo sa podívali na nás, najmä jeden z nich hľadel uprene na Jankov klobúk, a hoci som mal na starosti súrnejšiu vec, t. j. obed, predsa som cítil, že nás pozoruje.

Ani mi neprišlo na um, že by tu mal Janko niekoho známeho. Ale pozornosť toho hosťa bola taká neobyčajná, že to aj Janko zbadal.

— Poznáš ty toho pána? — spýtal sa ma.

— Nie! Ak ho pán boh lepšie nezná ako ja, tak je stratený, — odpovedal som na to.

Po obede sme sa previezli na Lido, pozreli sme na Giardino publico a išli sme zavčasu spať, lebo nám ešte väzela v celom tele minulá noc na tej „Venezii“.

Pri vchode do hostinca som spozoroval vo vestibule toho istého Taliana, čo si nás pri obede tak zvláštne obzeral. Na druhý deň ráno sme išli na políciu pre pasy. Úradník nás prijal veľmi vľúdne. Mne hneď vydal vidovaný pas, ale u Janka poznamenal, že jemu vydať nemôže, lebo že má o jeho osobe tajné udanie, že patrí k tajnému politickému spolku „N. N.“, a preto ako člen toho spolku, že je daný pod dozor atď. atď.

— Ukážte mi klobúk! — povedal.

Janko, ktorý z toho celého len toľko rozumel, že je, alebo že má byť „conspiratore“ a triasol sa ako osika, hneď ho podal úradníkovi. Ten ho obracal na všetky strany a konečne sa ozval:

— Stimmt.

— A prosím, čože „štimuje“? — dovolil som si otázku.

— Či naozaj neviete, čo znamená tento zvláštny uzlík v klobúkovej stužke? — spýtal sa nás.

My, vlastne ja, lebo Janko bol taký vystrašený, že ani dobre hovoriť nevedel, vyrozprával som úradníkovi celú pravdivú historku, kde a ako sme k tomu klobúku prišli.

— Šťastie, že máme na to v Benátkach svedkov, — skončil som svoj referát.

Úradník, ktorý sa správal veľmi vľúdne, spýtal sa ma na mená a osoby svedkov. Pri mene môjho brata živo vykríkol:

— Mám česť poznať pána dôstojníka osobne a vec hneď vybavíme, ak máte hodinku času.

Aby sme sa z tejto osudnej situácie čím skôr vymotali, pristali sme na všetko. Keď potom prišiel brat a so smiechom potvrdil úradníkovi pravdivosť nášho podania, vydal hneď Jankovi pas a požiadal o prepáčenie, že nás tak dlho zdržoval.

— Ráčte ma ospravedlniť, ale naše predpisy sú formálne a prísne, a povinnosť je nadovšetko.

S tým nás prepustil a vyprevadil až do predsiene, kde nestál nikto iný ako ten Talian od „Kohúta“.

— Bodaj si sa prepadol! — zavolal som mu v dobrej slovenčine.

Janko, keď podával úradníkovi ruku na rozlúčenie, spýtal sa ho, či už teraz môže ďalej nosiť ten klobúk.

Úradník mu s úsmevom odpovedal, že mu to neradí, aby si radšej kúpil iný, a rozhodne nie s takým uzlíkom.

— Ach, bože, bože! — vzdychol Janko, — koľko tých klobúkov si ja ešte nakúpim, kým sa vrátim do Banskej Bystrice. Škoda môjho starého sivka!

— Veru škoda! — prisvedčil mu brat.

Bože môj — mal ten cylinder vtedy za starosti!