ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rozodnievalo sa. Kukučka Kuk bola celá skrehlá. Priletela len včera. Myslela si, že už bude trochu teplejšie. Ale noc bola ešte veru chladná.

Ani sama nevedela, prečo zanechala teplejšie kraje. Niečo ju neodolateľne ťahalo medzi vlažné lesy, na ktoré sa od lanska pamätala. A cestou jej bolo i smutno. Letela i cez zasnežené hory, ktoré ju oslepovaly; musela sa ustavične skrývať, aby sa na ňu nevrhol nejaký dravec. A bola taká opustená, samotná. Keď ju zbadaly iné vtáčatá, ktoré sa tiež uberaly vo veľkých kŕdľoch na sever, hneď sa všetko pred ňou so škrekom schovávalo. A ona veru nemôže za to, že sa podobá pažravému krahulcovi. A keby len vedely, ako ona nikomu na svete neublíži. Keď si nasbiera cez deň hromadu chlpatých húseníc, je najspokojnejšia na celom svete. Len nech jej dajú pokoj a neškriekajú tak odporne, keď ju uvidia.

Kuk sa opatrne rozhľadela zpoza kmeňa. Veď v lese nebezpečenstvo hrozí na každom kroku. Jastrab, okatá sova, čo i v noci vidí, divá mačka, to sú všetko nebezpečné tvory. A keby len vedely, že aj im prináša svojím zakukaním prvé pozdravy leta, hádam by sa jej i poďakovaly. Ale vďačnosti sa od nich dožiť nemožno. Len keby bolo listia už trochu viac, aby sa mala kam skryť. Ale bučina ešte len pučí. A skrývať sa len po smrekoch a boroviciach nie je na závidenie, lebo pichliače nedajú ani pokojne posedeť, ba rozstrapatia perie na krídlach.

Povystierala si skrehlé krídla. Potom nabrala do pľúc vzduchu a lesom zašumelo akoby chichotavé chuchuchu. Potom zakukala. Ale len dva razy, aby sa neprezradila, kde sedí. Les ešte ako by celý spal.

Nič sa nehýbalo. Šibla teda dolu na okraj lesa a sadla si pod lieskový ker. To z opatrnosti, aby sa hneď mohla do neho ukryť, ak by nebezpečenstvo hrozilo. Z kra vyletel čierny drozd a ako smyslov zbavený vrhol sa do húštiny. A pískal a vrieskal, aby upozornil všetko vtáctvo, že je tu krahulec. No len — nechže sa teda poskrývajú. Aspoň si pokojne nájde húseničku.

V kružine všetko stíchlo. Nikto sa nechcel ani len pípnutím prezradiť, kam sa schoval pred krahulcom. Mrzelo ju, že každý sa jej so strachom vyhne, ale jej i trochu lichotilo, že sa jej boja.

Mala šťastie. Našla tri veľké chlpaté húsenice. Na raňajky dosť. Slnko už bolo dosť vysoko. Oteplilo sa. Kuk dostala lepšiu náladu. Vyšvihla sa na konár mohutného buka. Farba bukovej kôry sa dosť podobala jej farbe, tak nebola nápadná. Zakukala si celkom tak od pľúc. A potom ešte raz. Od skalných útesov odrážala sa ozvena a hneď zas všetko ožilo. Neďaleko nej sadol si drozd, uhol sa, utrel si žltý zobák o konár a zamáchal dlhým chvostom.

— Aha, ako som sa ťa naľakal!

— Keď si hlúpy, — odvrkla mu Kuk.

— No, od teba si rozum požičiavať nebudem, aby si vedela. A ešte aby si vedela, i to ti poviem, my to všetci dobre vieme, ty si medzi všetkými vtákmi najhlúpejšia, ba celý tvoj rod je hlúpy, lebo si ani len hniezdo neviete postaviť.

Kukučku to dopálilo. Taká malá potvora, čierne je to ako krt, a čo sa to opovažuje.

— Ale že ťa zobnem, len mi tu ešte frfoc.

— Fiť, — posmieval sa jej drozd. — Dokiaľ som myslel, že si krahulec, mal som trochu i strachu. Ale teraz? Fiť! Veď som raz videl kukučku, ako sa s húsenicou trápila, dokiaľ ju zhltla, a ty by si chcela mne, mne lesnému flautistovi, niečo urobiť? Fiť!!

— Že ťa zobnem!

— A just si hlúpa, aby si vedela. Ukáž mi, kde máš hniezdo. Ale ty nič. Veď ja to dobre viem. Ešte i hrdlička, a tá je veru už dosť hlúpa, lebo od rána do večera len dúúú, dúúú, dúúú, ešte i tá si preloží na haluz niekoľko drievok a tam snesie vajíčka, ale ty s tvojím rodom nevieš ani to. Hanbi sa, fiť, aby si vedela!

A drozd zmizol v kružine. Ani jej to nechcel tak povedať, ale keď mu začala nadávať, nech si teraz má, čo jej povedal. Nehneval sa na ňu, veď hlas kukučky má každý tvor v lese rád, ale nemusela mu nadávať. A kukučku aj mrzelo, že sa drozd tak nahneval, veď ona to tak zle nemyslela. Len mu povedala, že je hlúpy, keď sa jej bojí, hoci ona nikomu neublíži. A možno, že drozd má trochu i pravdu. Ona svoju matku nikdy nevidela, ani sa už nepamätá, ako sa vlastne také hniezdo stavia. A nebolo by to ani zlé: mať také útulné malé hniezdo. Aj by sa tam krajšie vyspalo.

Zabudla na drozda. Musí sa naučiť hniezdo stavať. To bude pekné.

Sošmykla sa s konára a šibla do lesa.

Minulo niekoľko dní. Kuk zabudla na to, že sa chcela naučiť hniezdo stavať. Lietala po bučine, sbierala húsenice a hlásila všetkému tvorstvu, že je už leto tu. Zajko Ušiak ju tiež počúval pod šípovým kruhom, ale ešte vo dne sa neodvažoval ani len pohnúť. Pravda, musí sa ešte zdržiavať pod lesom blízko kružín, lebo ďatelinka je ešte malá, ani chrbát mu ešte neprikryje. A taký krahulec má bystré oči. Hneď by sa na neho vrhol a bolo by po Ušiakovi.

Len Fiť mal strašne veľa starostí. Včera večer, keď už chcel na halúzke v tŕní zadriemať, začala vedľa neho žalostne pípať drozdica Fiťová. Fiť sa prebral. Pýtal sa, čo jej je. Povedala mu, že jej je tak veľmi smutno, že je opustená a že… a zasa zapípkala. A potom ešte hovorili a hovorili dlho. A tak sa ushovorili, že zajtra najdú peknú kružinu a že si tam spolu vystavia pekné hniezdo. Ale to už veru musí byť hniezdo. Takého nebude na celom okolí. Fiťová sa vraj už aj vlani prizerala, ako si istý čierny drozd staval hniezdo, ale to je len taký babrák. Zato Fiť sa pochválil, že už aj vlani celkom sám vystavil hniezdo, a veru dobré. Lenže ho musia toho roku vystaviť trochu vyššie nad zemou. To je istejšie. A musí do neho svietiť aj trošíčku slnka. Keď tak potom slnečné lúče trošku svietia na hniezdo, perie drozdencom lepšie rastie.

Takto bolo teraz starostí a starostí. Hneď ako sa rozbrieždilo, ani nemysleli na to, že ešte nemali nič v zobáku. Veď na to bude času dosť. Sobrali sa a prezerali každý kruh. Uvažovali, odhadovali, ale dlho sa im nič nepozdalo. Fiťová raz aj radostne zapískala, že už to má. Fiť priletel.

— Len sa podívaj na toto miesto, — vykladala mu, obletujúc nízky jelšový peň pri potoku. — Už by sme si nemohli lepšie ani len priať. V tom pni je aj úžľabinka, tu vystaviť hniezdo nedá ani veľa roboty. Okolo pňa sú už teraz veľké výhonky, keď dostanú lístie, hniezdo bude uzavreté so všetkých strán. A hneď je tu aj potok. Na kraji potoka sa vždy nájde nejaký tučný červiak, čo drozdence veľmi rady.

Ale Fiť len záporne kýval chvostom a hovoril:

— Ba veru nie, to nie je dobré miesto. To sa ti len tak vidí. My musíme mať z hniezda aj rozhľad, aby sme videli, kto sa k nám blíži. A pri vode sa zdržiavajú užovky. Veď poznáš tie dlhé potvory. Pravda, my sa ich už nemusíme báť. Ale užovka rada chodí po hniezdach a nahé drobúlence pred ňou veru nič nezachráni. A ak by prišla veľká voda, mali by sme po všetkom. A či by ti potom nebolo ľúto drobúleniec, keby si videla, ako sa ti v kalnej vode topia?

Fiťová už nič nenamietala. Má ten Fiť rozum. Nečudo, že je už starší. Tak hľadali ďalej. V jednom lieskovom kre boly tri haluzi pekne skrížené, ale hniezdo by bolo zďaleka videť.

Konečne našli niečo. A niečo veľmi pekného. Bol to hustý hloh, poprepletaný suchým šípom. A v tenkej trojitej rázsoche asi meter nad zemou bolo miestečko ako stvorené pre hniezdo. Fiť sa ešte poobzeral, či si tam už voľakto nezačal stavať, aby neprekážali. Dosiaľ ešte nikto. Ale zaiste by to zanedlho už niekto zaujal, musí sa poponáhľať.

Fiť bol taký rozradostený, že zamáchal dlhým chvostom, poklepal drozdicu krídlom po žltom zobáčiku a zapískal, že až!

— Stará, teraz choď niečo pohľadať, už som hladný. Ja za ten čas pooblamujem tieto suché konáriky, aby nám nezavadzaly. Ale neleť von rovno na lúku, lebo by nás niekto mohol zbadať, kde staviame. Tak sa poponáhľaj. Nájdi si nejakého červíka. A ak nájdeš cestou nejakú modrú trnku z lanska, prines. Trnky sú dobré. A teraz už nie sú trpké. Potom sa chytíme do roboty a do večera budeme mať kus práce za sebou.

Keď Fiťová odletela, Fiť lámal a lámal. A nebola to ľahká robota. Ešte keď bol konárik suchý, to išlo. Ale taký vlhký, alebo zelený, ten veru dal práce. Fiť si myslel, že má sily dosť, ale už ho zobák bolel, čo sa namáhal. Tak len poohýbal tie, ktoré mu zavadzaly a nedaly sa mu zlomiť.

Ani nezbadal, že neďaleko sosadlo čosi ako krahulec. Bol si istý, že sa do toho tŕnia ani jeden dravec nedostane.

— Čo robíš? — pýtala sa ho Kuk.

Fiť sa trochu preľakol, ale keď videl, že je to len Kuk, uspokojil sa.

— No, čo robím? Veď vidíš. Staviam hniezdo.

— Mohol by si ma naučiť, ako sa to robí. Doniesla by som ti potom za to peknú chlpatú húsenicu.

— Fuj, kto by také chlpaté potvory žral. Ale poď mi pomôcť, tak ťa to naučím.

— Ja sa budem len dívať. Veď mi to stačí.

— Moja drahá Kukulienka, kto sám neskúsi, nevie nič. A daj mi teraz pokoj, nemám kedy zabávať sa s tebou.

— Tak ma nenaučíš?

— Už som ti povedal, aby si mi pomohla.

— No, dobre. A čo ti mám pomáhať?

— Dones mi najprv také hrubšie drevká.

— A veľmi hrubé? Ľaľa. Tu je jedno pekné.

Fiť sa rozchichotal:

— Ba veru ešte to. Veď je to celé poleno. A len som zvedavý, ako by si ho sem dostala medzi tieto konáriky.

— Tak mi povedz, aké drevko to má byť.

— Prosím ťa, daj mi pokoj. Hovorím, že si hlúpa. Dokiaľ ti to budem vysvetľovať, tak si to sám spravím, a nemusím sa s tebou trápiť.

— Ale si dnes napaprčený! Ale aby si vedel, dám ti dobrú radu. Tamto na dube som teraz našla hniezdo vrany od vlaňajška. Len ho treba trochu vyčistiť a opraviť a bude ako nové. Poď, donesieme ho sem a máš po starosti. Veď sa o tom vrana nemusí dozvedeť.

Fiť nevedel, či sa má smiať a či čo. Takéto myšlienky môže mať len hlúpa Kuk.

— Počuj, Kuk, ty máš divný rozum. Len kde si ho nasbierala. Veď by to hniezdo ani tri kane s miesta nehly, a nie to my dvaja. A čo si myslíš, že by som ja chcel sedeť v takom hniezde, ktoré vrančence zašpinily? To už nie. Každý poriadny spevák si spraví každý rok nové hniezdo. Veru tak. Ale keď mi už chceš pomôcť, tak mi nanos sem pred kruh na hŕbku mäkkého blatka.

— Blatka, a načo ti je blato?

— Načo? Naša rodina hniezdo aj blatom vymaže, aby nebolo drozdencom zima. A potom sa pekne vyloží starinou.

— Ale ja si blatom nezamažem zobáčik.

— Tak sa choď učiť ku komu len chceš. Aj tak z teba nikdy nič poriadneho nebude.

Kuk ešte niečo hovorila, ale Fiť robil, ako by jej tam nebolo. Bol zabratý do svojej práce.

Stará sojka Pche ešte žila; bola už veľmi stará, ale jazýček mala ešte lepší ako za mlada. Skúsila už mnoho. Veľmi mnoho. Aj kaňúr ju už raz chytil. Keď ju zaniesol na skalu a položil, svalila sa ako mrcina. Kaňúr myslel, že je už po nej. Ale len čo sa obzrel, vopchala sa mu medzi skaly a ztade ju nemohol von dostať. Pravdaže, obšmietal sa tam potom skoro celý deň, ale nakoniec ho to omrzelo a odletel.

Pravda, Pche potom v deravom buku musela sa ešte dlho liečiť, čo jej kaňúr zaťal pazúry do rebier, ale vyzdravela. Od tých čias nastalo medzi kaňúrmi a Pche nepriateľstvo na smrť. Pche sa pomstila na celom rode kaňúrov. A krute pomstila. Vyhľadávala hniezda kaňúrov na skalách a čakala, čo aj o hlade, kým kaňúr alebo kaňúrica odletia. Potom im rozzobala vajcia a vypila. Ba niekedy im aj mladé vyhádzala z hniezda. A kaňúri zúrili. Hrozne zúrili. Ale Pche by nebola starou Pche, aby ich nebola prekabátila.

Teraz už bola celá nesvoja. V zime v kružinách nedialo sa nič, tak nebolo o čom tarafandovať. A ju už tak svrbel jazyk! Lietala neslyšne od kra ku kru, aby voľačo zachytila a potom to podala ďalej, ale kde nič, tu nič. To už nebolo na vydržanie. Len pred dvoma dňami voľačo počula a videla, ale na nešťastie nestretla nikoho, komu by to bola mohla vyrozprávať. A nebolo to len tak hocičo. Ba bolo niečo veľkého. Aj začala voľačo rozprávať Fiťovi, ale ten jej povedal, že ju nemá kedy počúvať, aby sa pratala. Hej, len keby už tu bola žlna Čiube, veď by si ony pohovorily a pobesedovaly. Ale keď sa tá niekde po svete vláči. Nemá ani len kúsok rozumu. Mohla by zostať doma aj v zime a bolo by jej aj tu dobre. Ale tá má akýsi panský chochol. Bojí sa, že by jej v zime primrzol. Nuž potom poriadna sojka nemá s kým pobesedovať.

Pche poškrabala sa jedným pazúrom za uchom, rozčepýrila perie na hrdle a rozhodla sa, že ešte hneď teraz zalietne na druhú stranu potoka do hája. Možno, že tam už voľakoho nájde. Veď je bučina už zelená, už by ich tu mohlo byť viac. Dolinou ozval sa jej hlas:

— Pchéééé, pchéééé!…

Ale nikto sa jej neohlášal. Len Fiťová si pomyslela, že tá stará striga nemá hádam nič iného na práci, ako protivne škriekať a roznášať klebety z kružiny do kružiny.

Niekde hodne ďaleko voľačo zaťukalo. Stará Pche mala ešte veľmi dobrý sluch. Aha, voľačo už bude. Tak pravidelne ťuká na celom okolí len Ťukalo. Kto vie, či to už nie on.

Pustila sa tým smerom. Skutočne, bol to čierny ďatel s peknou červenou čiapočkou na hlave. Bol opretý o svoj tvrdý chvost a tak silne búchal do starého duba, že triesky len tak na všetky strany lietaly. Pche sa najprv dobre prizrela na ďatla. Nebol to starý Ťukalo, ale jeho syn, Ťuk. Dobre ho poznala po krivej nohe. Veď bola pri tom, keď sa Ťuk učil lietať. Hej, Ťuk bol od mala neposedník. Keď mu raz mamka nebola doma, vyštveral sa z diery a chcel hneď lietať. Ale krídla boly ešte slabé, spadol na skalu a zlámal si nohu. Od tých čias ju má trochu čaptavú. Ešte bolo dobre, že sa schoval hneď pod skalku. Tam ho potom veľmi dlho kŕmili, dokiaľ mu krídla narástly.

— Á, vítaj, Ťuk, či som ťa už dávno nevidela. A akože sa ti vodí? — spytovala sa ho Pche.

Ťuk bol nejaký smutný. A býval vlani veselý, keď bol ešte len taký Ťukčík, ako ho volávali.

— Ach, tetka Pche, za veľa to nestojí. Len sa na mňa podívajte. Hádam mi už aj koštiale hrkocú, keď nemám čo žrať. Rúbem-dlabem od noci do noci, a sotva nájdem kde tu nejakého chrobáčika. To len skoro tak pre meno, aby som od hladu nezdochol.

— No, len ešte trochu počkaj, — chlácholila ho Pche, — veď zanedlho bude chrobače a chrobače, že budeš tučný ako jadernica.

— No, nechže potom psom tráva rastie, keď kone podochnú. Ale mal som počúvnuť mojich kamarátov. Volali ma, že tu bude zima, aby sme šli trochu ta, kde slnko lepšie hreje, ale ja som nechcel počúvnuť. Veď poznám tu každý strom od koreňa až po korunu, tak som si myslel, že mi bude výborne, keď budem sám. Ale aj v diere mi bola zima, na krivú nohu sa nemôžem dobre opierať, kôra primrznutá a chrobákov nič. Aj by som ešte niekam ďalej zaletel, ale nevládzem, ba sa bojím, že by ma nejaký kaňúr chytil.

Pche bolo chudáka Ťuka ľúto. Musí mu voľajako pomôcť. Musí. Veď keď bol ešte malý, popichal ju na stehno a keď sa zato chcela na neho nahnevať, že jej chcel len ukázať, ako už vie dlabať do starého stromu. Taký milý lapaj to bol. Treba mu pomôcť.

— Ťuk, poď so mnou. Ja ti voľačo dám. Neboj sa, veď ja ešte mám. Ale nesmieš prezradiť, kde to mám.

Ťuk sa nedal dlho volať. Veď už mal zúzik celkom prázdny. Preleteli na druhú stranu potoka. Neleteli ani ďaleko, hneď na samom kraji Pche sadla na starý buk, v ktorom bola veľká diera. Chcel si prisadnúť aj Ťuk, ale v poslednej chvíľke so strachom odletel. Len keď videl, že Pche sedí na okraji diery a smeje sa mu, odvážil sa aj on priblížiť.

— Ja som dobre vedela, — hovorila Pche, — že sa trochu naľakáš. Ale neboj sa nič. Toto je moja najbezpečnejšia skrýš, nikto mi sem nepríde. Pozri len, veď vidíš, tu boly sršne. Raz pastieri horiacu hlaveň strčili im do hniezda. Čo ti tie sršne robily! Hniezdo im vnútri zhorelo. Ich kukly sa podusily a upiekly. Len vonkajšia papierová stena, čo si sršne vystavily proti vetru a dažďu, zostala. Práve dobre pre mňa. Kukly potom ešte zamrzly. Veverica všetko vysliedi. Už ich bolo niekoľko aj na tomto buku. Videla som ich. Ale keď prídu pred otvor, myslia si, že sú tam sršne a pukol by si od smiechu, ako sa premetávajú s konára na konár, aby ich sršne nepoštípaly. Tak vidíš, je to výborná komora.

Ťuk ani nepočúval, čo mu Pche hovorila. Aj bez ponúkania vopchal zobák do hniezda s pripečenými a primrznutými kuklami sršňov. Len že mu hrvoľ nepraskol, čo si ho tak napchal. Veď ako by aj nie. Už dávno nezobal niečo takého chutného. Potom si pohodlne sadol a stiahol krk. Ani dobre nepočúval, čo mu Pche všetko medzitým vravela.

— Vieš, Ťuk môj, veď ja ťa mám veľmi rada. Veď sme my boli veľmi zadobre aj s tvojou materou. Len na jeseň potom niekde zmizla. Hádam niekam ďaleko odletela, alebo ju nejaký dravec chytil. Aj som veľmi rada, že som sa s tebou sišla. Vieš, veď ty to dobre vieš, teraz je tu veľmi smutno. V celom lese málokoho vidno. A či počúvaš?

— Pravdaže, — odpovedal Ťuk, ale ako by bol pritom driemal.

— Veru som ti rada, aspoň si teraz s tebou pobesedujem. Aj by som ti voľačo povedala, ale žeby si to nikomu nepovedal. Taká lesná chamraď je zlá a potom by z toho mohly byť klebety. Ale videla som to na vlastné oči, aj som počula. Len aby si to nikomu na svete nepovedal. Sedela som v tŕní a tak trochu som driemala. Len raz počujem nejaké hádanie. Nedalo mi to pokoja. Išla som sa podívať, ľa, tamto za potokom, medzi tie mladé agáty. Ale neprezraď to, len tebe to vravím. A tam sa hádajú a vadia strakovci Strak a Strakuľa. Ba len že sa nehanbia, už také staré straky, čo už vysedely niekoľko hniezd spolu. A hádajú sa a hádajú. Mňa nezbadaly, bola som dobre skrytá. A ani by si nemyslel, prečo sa vadily. Stavajú si tam nové hniezdo, a každý to chce mať inak. Strak to chcel mať v hložine ale ona že nie a nie, že je to nízko. Strak chce mať nad hniezdom tri otvory, aby mohol skorej ujsť, ale ona zas že nie a nie, že dva stačia a že by potom stračence skorej popadaly, keby bolo veľa dier. A vieš, o čom sa ešte hádaly? Nuž o tom, že vraj kto kedy bude na vajciach sedeť, čím budú kŕmiť stračence a koľko ich budú mať. Strak vravel, že ich nesmie byť viac ako osem, lebo sa potom roztrhajú, dokiaľ ich nakŕmia, ale Strakuľa ich chce mať aspoň dvanásť, že im potom v lete bude veselšie, keď ich bude taký veľký kŕdeľ. A potom mu ešte povedala, že nie je poriadny muž, a dávala mu za príklad jarabicu, ktorá môže vysedeť aj vyše dvacať a len na zemi. Strak sa tak nazlostil, videla som to na svoje vlastné oči, že sa pustil do Strakule, a potom rozmetal všetko, čo dotiaľ z hniezda vystavili. Ale dnes ráno som ich tam videla už zas spolu. Hniezdo už majú skoro hotové.

Ale Ťuk už nepočúval. Po dobrom napapaní nielen zadriemal, ale dokonale zaspal.

Pche sa chcela na neho aj nahnevať, že ho poriadne zobne, ale jej potom svitlo, že veď chudák už dávno sa tak dobre nenajedol, nech si len oddýchne. Veď mu to ona povie ešte raz.

Nechala ho spať a išla sa podívať po lese. A niečo ju veľmi radostne prekvapilo. Kružiny začaly ožívať. Ukazovaly sa páriky speváčikov, každý prezeral kružiny a hľadal a hľadal, kde bude najkrajšie miesto pre nové hniezdo. Pche sa nezdržala a tak krásne zaspievala svoje pchéééééé, pchéééé, že to bolo počuť ďaleko-široko. Potom sa vrátila k Ťukovi. Už nespal. Zíval a vystieral si krídla.

— No, chlapče, podriemal si si?

— Veru dobre. Ale čosi ma v bruchu bolí. Neviem, či som si ho nepokazil.

— Nič si z toho nerob. Len keď ti pochutilo. Spusť sa tamto do potoka, napi sa vody a bude ti hneď dobre.

Ťuk poslúchol. Však Pehe bola už taká stará, že sa do všeličoho rozumela. Nadskočil na zdravej nohe, hodil sa k potoku a sadol si k vode na skalku. Potom vopchal zobák do žblnkotajúcej vody, nabral si plný a obrátil ho do vysoka, aby sa mu voda vliala do zoboľa. Musel to veľa ráz opakovať, aby uhasil smäd. Už chcel odleteť, ale vtom sa mu čaptavá noha pošmykla a Ťuk sa pekne svalil do prúdu. Pravda, nezamočil sa, lebo mu voda s mastného peria hneď stiekla, ale sa mu dostala na kolená. To ho mrzelo najviac. Ešte nie je tak teplo, noci sú ešte chladné, môžu mu kolená nachladnúť, dostane do nich reumu, a čo potom?

Vrátil sa ku Pche celý ustrašený, že si namočil kolená, že dostane nádchu a potom reumu a potom že bude zle. Pche sa mu najprv smiala, že je taký neobratný, ale keď videla jeho trápenie, potešila ho. Bolo jej ho ľúto. Keď je on ešte stále len taký mladý hlúpy Ťukčík.

— No, len sa neboj, — tešila ho, — veď už len bude ako bude. A teraz si ešte trochu zazobni. Ja si už niečo nájdem. A potom pôjdeme, ľa, tamto na druhú stranu na ten košatý cer. Bol si už tam?

— Už som raz do neho klopal. Ale nieto v ňom nič.

— Ba veru voľačo jesto. Ale nezbadal si to. Tam je moje hniezdo. Ale aby si to nikomu nepovedal. Hádam o ňom ešte nikto nevie.

— Veru ja poznám v celom lese každú dieru a viem, kto v ktorej býva, ale o tejto som dosiaľ nevedel.

— No, ľa, vidíš. Veď táto diera je aj dobre schovaná. A vieš, kto mi ju robil? Že by si ani neuhádol! Tvoj otec mi ju vlastným zobákom vyzobal. Veru tak.

— A že mi to neukázal, — divil sa Ťuk. — Veď mi ukazoval všetky diery, čo v celom živote vyťukal, aby som sa vraj poučil, ale o tejto ani len muk.

— Vieš, Ťuk môj, to ti bolo tak. Len si zazobaj a ja ti to medzitým poviem. Tvoj otec si raz pod večer zdriemol na haluzi. Ja som náhodou tade letela, ale celkom ticho. Ako som šibla popri konári, zarazil ma silný pach a zazrela som dve veliké ligotavé okále. Obrátila som sa. A čo ti vidím? Na druhej haluzi sedí divá mačka a už sa chystá skočiť na tvojho otca. Ja som hneď narobila velký škrek a vresk, tvoj otec sa zobudil a šťastne uletel. Ešte sme sa potom s najvrchnejšieho konára podívali s tvojím otcom dolu a videli sme, ako si mačka oblizovala papuľku. Veru tak. Keby som ja nebola zaškriekala, bolo by po tvojom oteckovi. Ale sa mi potom za to aj zavďačil. Za celý mesiac sa len skrýval a len sa potuteľne usmieval, že mi potom voľačo ukáže. Pravdaže som bola zvedavá na to, o čom by som v kružinách nevedela. Len potom raz príde a povie mi, aby som s ním šla. Ja som už horela od zvedavosti. A tu ti ma zaviedol na ten cer, ukázal mi krásnu novú dieru, bola veru veľmi pekná, aj teraz je, veď vidíš, a keď som mu ju prechválila, povedal mi, že to vyťukal celkom do tvrdého dreva pre mňa, aby som mala kde pokojne bývať. To vraj za to, že som ho zachránila. Pekne to urobil! Veď v kružinách musíme si pomáhať. Ej, ale som sa potešila! Ako ti vravím, to je najlepšia diera na svete. A tvoj otec mi ju ešte aj suchou starinou povystielal, tak je tam teplúčko až radosť. Tak poď, usušíš si kolená a vyhreješ, a bude ti dobre. Nič sa neboj. Ja som v zime aj po snehu tancovala, a nič. Len sa vyhriať!

Zaleteli na cer. Diera bola skutočne na závidenie. Okrúhla, veľká, teplá a za vetrom. Veru ten môj otec bol majstrom medzi majstrami, myslel si Ťuk.

— Veď, veď, nazobal som sa, zohrejem sa, ale čo budem zajtra robiť? — bedoval Ťuk, keď sa pohodlne uhniezdil.

Pche sa ulepila na okraj diery, aby ho lepšie počula.

— Čo sa tam zasa smoklíš? Vari ti je nie dobre? — pýtala sa ho.

— Dobre mi je, veľmi dobre. Ale keď sa trápim, kam pôjdem zajtra zobať a či vôbec voľačo nájdem.

— Ale keď ste vy ďatli všetci takí hlúpi; ani sami neviete, čo by ste mohli vykonať. Žilo by sa vám ani v raji. Hej, keby som ja bola z rodiny ďatlov, veď by som si ja vedela pomôcť. Ani by som len krídlom nehnula, a mala by som žraničky dosť a dosť.

— Hm, vám sa to ľahko povie, ale keby ste boli na mojom mieste a mali polámanú a krivú nohu, ináč by ste hovorili.

— Ale mi nefrfoc! Vieš, čo by som urobila?

— Čo? — pýtal sa nedočkavo Ťuk a už aj na premočené kolená zabudol.

— Ja by som si na tvojom mieste otvorila školu.

— Akú školu? — pýtal sa prekvapený. — Hádam len nie na to, ako si má mladé vtáča nohu zlámať! To by sa mi v kružinách len posmievali, aby som naučil sám seba.

— Nie takú školu. Ale ty by si mal naučiť všetkých vtákov vyťukávať také pekné hniezda, ako ich robil tvoj otec. Veď vám každý tie vaše krásne hniezda závidí.

Ťuk sa zamyslel, ale len po dlhšom čase odpovedal:

— Nuž, pravda je, my robíme na svete najlepšie hniezda. Ale povedz mi, čo by som z toho mal, keby som čas len vyučovaním márnil?

— Vidím, — odpovedala Pche, — keď si nohu zlámal, spadol si aj na hlavu, preto si hlúpy. Veď to je to, že by si nemusel nič robiť. Za to, že by si učil robiť hniezda, vtáci by ti nosili chrobač, že by si ju ani zobať nestačil. A nemal by si nijakej roboty. Či rozumieš?

Ťukovi sa to celkom zapáčilo. Ale ešte odporoval:

— Veď by som to aj ukázal, ale keď sa hanbím.

— Kto sa hanbí, má prázdne gamby, a čuš a počúvaj starú sojku. Budeš učiť a dosť. Ja ti vtákov soženiem a potom aj mne sa voľačo ujde z tvojej chrobače. Len buď múdry! Práve teraz sa začnú stavať hniezda. Tí, čo sa len vlani vyliahli, radi sa poučia, ako si majú počínať, najmä keď ich bude učiť vážny ďatel.

— Nuž ja nedbám. Veď už len voľačo viem. Ale musíte byť so mnou.

— Nestaraj sa, len poslúchaj. Bude nám obom dobre. A ešte o tvojom rozume a o tvojej sláve bude hovoriť celý les.

— Ale keď sa ja naozaj tak veľmi hanbím, — podotkol ešte Ťuk.

— Čuš. A teraz si ešte zahrab kolená a zohrej sa. Ja sa idem niekam podívať.

Ťuk sa zahrabal do stariny. Pche sa odlepila od diery a kružinami sa ozval jej hlas: Pchéééééééé!

Strak nahnevaný vravel svojej Strakuli:

— Už som ti povedal, aby si mi nenosila také mäkké blato. Len sa dobre podívaj. Veď máš hádam oči.

— A ver mi, alebo never, lepšieho blata som nenašla.

— Len sa dobre podívaj. Ani trochu ti to nelepí, a steká po halúzkach.

— Počkaj, prinesiem ti suchú hrudu, tá nestečie.

— Prosím ťa, maj rozum a poslúchaj. Veď dobre viem, že si dosiaľ ešte hniezdo nestavala, ale sa ani nenaučíš, keď sa neprizreš. Len iď pekne a dones trochu tvrdšieho.

— A ja sa ti už nebudem vláčiť. Rob si sám, keď sa ti nepáči.

Takto sa vadili. A každý mal pravdu. Strak mal už celý zobák polepený, už chcel niečo ostrejšie povedať, keď počul sojku Pche:

— Pchééé, kto hniezdo stavať nevie, naučíme ho, pchééé, hniezdo na svete najkrajšie a najlepšie, pchééé!

Strak sa podíval hore. Stará sojka to škriekala. Tá sojka, to je stará staryga. Všetci na ňu v kružinách nadávajú, že je vraj klebetnica, ale všetci ju radi majú. Nuž, aj to je pravda, že si zaklebetí, keď sa jej nič nemôže zdržať na jazyku. Ale ináč je dobráčisko. Vynadá lenivcovi, aj ho pozobe, že v lete nepamätal na zimu, ale mu dá, veru mu dá, aby chudák nezahynul.

Pýtal sa jej:

— Čo to škriekaš, Pche? Nepočul som ťa dobre.

— Pchééé, naučíme vás hniezda robiť a budú pekné, pchééé, a dobré, pchééé. A budete platiť len chrobákmi, pchééé, zajtra ráno začneme, pchééé, tamto na dube, pchééé.

Ešte by sa jej bol voľačo spýtal, ale Pche už letela ďalej a po kružinách oznamovala veľkú novinu.

V kružinách prestalo sa pracovať. Dosiaľ každý párik sa radil a hádal, ako by bolo najlepšie stavať, hľadaly sa nové, vhodnejšie miesta, naprávaly sa chyby, ale po sojkinej zvesti začaly sa radiť, či zajtra majú ísť alebo nie. Staršie vtáčatá švitorily, čo by vraj taká sojka vedela, veď si ani len pre seba nevie poriadne hniezdo vystaviť, už ich hádam chce zas len tak ochachúriť, ale mladšie sa rozhodly, že veru ta pôjdu a naučia sa.

Tedy pôjdu!

Pche sa vracala a ďalej oznamovala:

— Na dubééé, pchééé, ďateľ učiť budééé, pchééé.

*

A bol večer a bolo ráno. Ešte slnko po kružinách ani sa dobre nepodívalo, už bol celý starý dub obsypaný vtáčikmi. Hlavne mladými. Starým sa už nechcelo, že veď ony už dosť vedia, už sa nepotrebujú nič učiť.

„Len kde sa tých vtáčikov toľko za jednu noc nabralo, keď včera len kde-tu bolo vidno nejaké skrehlé moledo.“ Takto sa tomu divila Pche. Ani svojim očiam nechcela veriť, že by v kružinách bolo už toľko spevákov. Sadla si k diere, ktorú ešte včera večer Ťuk napochytro vyčistil, aby mali kam ukladať donesenú chrobač.

Pravdaže! Strakuľa musela byť prvá medzi všetkými. Ešte bola tma, ona už rapotala, že kedy sa to začne.

Teraz sotva sa zjavila Pche, Strakuľa už aj priletela k nej a hneď a hneď sa rozrapotala. A že takto vraj, a že počula, a že ona sama sa veľmi rada priučí, a že takto, že ešte voľačo prinesie, ale že teraz priniesla len jedno vajíčko, a že ona nikdy nezabudne, a že takto a onô.

Pche sa veru podivila. Strakuli ešte len rok minul a už sa jej jazýček veru až veľmi rozviazal. Pche sa ani k slovu nedostala. Aj by sa bola chcela trochu nadurdiť, že toľko mele, ale keď jej videla v zobáku pekné vajíčko, už sa nehnevala. Pche veľmi ľúbi vajíčka. Ťukovi o ňom ani nepovie. Veď je to vajíčko také peknučké, hádam je od mládky. A také bývajú čerstvé. Len kde ho potvora Strakuľa dostala?

— Daj sem teda to vajce a sadni si ta na suchý konár, aby si dobre počula.

Pche už bola netrpelivá, aby vajce čím skorej dostala; Strakuľa by si to mohla ešte rozmyslieť a vajca by bola škoda. Pravdaže, a aká škoda!

Pche vzala vajce do pravého pazúra a trochu ho ťukla zobákom. Ale beda! Nebolo čerstvé, len akýsi starý záprtok. Pche si zababrala aj nos aj nohy. Ešte šťastie, že ho nehodila do diery, bola by všetko pobabrala. Juj, kde je tá Strakuľa?

Strakuľa nečakala. Vedela dobre, že je to skazené vajce, lebo dobré by gazdiná nevyhodila na smetisko. Ale si myslela, že to Pche nezbadá, a ona sa bude môcť aj za skazené vajce naučiť hniezdo robiť.

Pche hybaj do potoka poumývať sa. Bola strašne nazlostená. Strašne.

Vrátila sa na dub. Nemohla a nemohla zabudnúť. Dosť sa naumývala, jednak to ešte trochu páchlo. Taká paskuda! Ešte sa opováži posmechy vystrájať. Dobre, že to nezbadalo vtáctvo, čo sa na dub shromaždilo.

Všetko to sedelo po páriku a radilo sa. Pche hneď narobila krik, aby boli ticho, že sú nie na jarmoku, ale v škole. Potom povyberala od každého, čo kto priniesol. Bolo toho dosť a dosť. Ani sama toľko neočakávala. Priletela aj Kuk. Priniesla veľkú, chlpatú húsenicu, ešte živú. Ale Pche jej povedala, aby inokedy priniesla niečo lepšieho, lebo jej také chlpatiny nechutia.

Všetko bolo už pripravené, len Ťuka nebolo. Konečne Pche ho našla v diere, kam dávala potravu. Kŕmil sa. Keď ho volala, povedal, že sa hanbí a nech si vraj každý stavia také hniezdo, aké najlepšie vie. Ale vtáčatá začaly hundrať, či sa platilo zadarmo, a že veď len počkaj… Čo bolo robiť, Ťuk sa vyšvihol na konár. Pevne sa zachytil zdravou nohou, oprel sa o tvrdý chvost a začal:

— Tak, viete, hniezdo je hniezdo. A hniezdo je na to, aby sme sa v ňom hniezdili. Ale nie je hniezdo ako hniezdo. A najlepšie hniezdo je moje hniezdo.

— Necigáň! — ozvala sa vrana Kvak. — Vydlabeš si dieru do stromu, a keď ti ju niekto zapchá, zadusíš sa v nej. Ale keď si ja nakladiem hniezdo na vysokom dube, alebo na topoli, vietor ma kolíše a mám rozhľad po celom okolí.

— Ale tam ľahko zmokneš, — odporoval jej vrabec. — A ja načo by som sám hniezdo staval, keď ho môžem mať bez roboty. Nájdem si v niektorom strome opustenú dieru, alebo staré lastovičie hniezdo, vyčistím trochu a hniezdočko je parádne. Alebo si spravím dierku za šúpikom na humne a tam mi je aj teplo aj sucho.

— Buď, buď, buď, — ozval sa dudok a rozprestrel si hrebeň, aby ho každý videl. — Najlepšie hniezdo je niekde pri pašienke v nejakej starej diere. Aspoň sa nemusí ďaleko lietať po chrobač.

— Ale smrdí okolo tvojej diery až fuj! — zapípala trasorítka a triasla dlhým chvostom. — Ja si vyhrabem niekde pod borovicou jamku, nakladiem tam starinky a nikto ma tam nenajde.

— Ba neviete vy všetci nič! — kárala ich sýkorka-kúdeľnica. — A nemáte ani len trochu krasocitu. Chcete mať hniezdo, len aby bolo hniezdo. Ale aby bolo aj trochu pekné, o to sa nestaráte. Pozrite len na moje. Ja si ho pekne povystielam, pozašívam a povesím na konárik, to je potom hniezdo! Tak veru, a vy mňa tu vôbec učiť nebudete.

A začali škriekať a každé vychvaľovať len svoje hniezdo. Pche to dopálilo.

— Tak sa prac a nevyrušuj nás!

— Moje je lepšie, ja si ho aj omažem, — tvrdil drozd.

— A ja hniezdim na zemi, aspoň si nohu nezlámem, ako tam ten čaptavý, — zapipkala pipíška.

— Najlepšie je pod skalou, skalu nikto neodvalí, — húdla trasorítka.

— Na vysokej veži je istejšie, tam sa každý bojí, — pišťal dážďovník-kolesár.

— Hniezdo treba tŕním obložiť a nechať dva otvory, — mudroval králik.

— Pod medzou v starine ťa nikto nenájde, — vykladal škovránok.

— Ešte lepšie je v trstí nad močiarom, — chválil sa sláviček-trsteník.

— A ja to viem najlepšie!

— Ty čuš, ani mať ti nič nevedela.

— A veru nebola pýtať od teba rozumu.

— A tvoje hniezdo je len zbojnícka komora.

— A tvoje je špinavé, lebo si ho po deťoch nevieš vyčistiť.

— A ty si zbojník, čo kurence kradne.

— A tebe sa otec zabil, keď s hríba spadol.

— A keď si sa ty ženil, zjedli ste vraj celého komára, ba ešte ste z neho aj domov rozdávali.

Čvirikanie a škriekanie sa stávalo čoraz hlučnejšie. Už nebolo nikoho rozumieť. Ťuk márne ťukal do stromu a volal, aby to išli skúsiť. Nikto ho nepočúval. Ba vynadali aj jemu, že je blázon, keď večne oťukáva každý strom. Všetko sa porozletúvalo, ale ešte dlho bolo počuť hádanie o tom, ktoré hniezdo je na svete najlepšie. Popustiť a uznať nechcel nikto. Na dube zostali len Kuk, Pche a Ťuk. Pche sa len usmievala. Nech! Keď sa nechcú naučiť, nech! Aspoň poplatili, bude papkania dosť a dosť.

A Kuk si myslela, že aj tak je to dobre. Ona sa nemala prečo hádať, aspoň má pokoj. Nikto jej nevynadal. Pôjde si niečo pohľadať na obed. Pekne sa odobrala:

— Kukuk!

A sojka jej milo poďakovala:

— Pchéééé!

Po kružinách hniezda boly už všade hotové. Každé vtáča si to spravilo, ako za najlepšie uznalo. V niektorých boly už aj dve tri vajíčka. Kuk lietala tíško od hniezda k hniezdu a pozorovala, ako vajíček pribúda. Vedela, v ktorom už koľko je.

Raz večer bola veľmi ospalá. Vyhľadala si pod borovicou skryté miesto a tam sa usalašila. V noci pociťovala nejaké bolesti a keď sa ráno prebudila, našla pod sebou pekné vajíčko. Dlho, veľmi dlho ho obzerala. Tak sa jej páčilo. Aj by bola už uletela, ale bolo jej vajíčka ľúto. Veď bolo také pekné! V nijakom hniezde dosiaľ takého pekného nevidela. A bolo aj veľké. Veru väčšie, ako majú drozdi Fiťovci. Veru by ho bolo škoda tu nechať. A veľká škoda.

Vzala ho do zobáka. Potom lietala s ním od hniezda k hniezdu. Drozdi už mali v hniezde dve. A práve neboli na chvíľu doma. Kuk položila im do hniezda aj svoje vajce a potom spokojne odletela. Keď priletela na rúbaňu, veselo zakukala. Ale už aj zabudla, kam svoje vajce strčila, taká je zábudlivá.

Drozdi Fiťovci sa vrátili domov. Najprv si sadol na hniezdo Fiť a z plného hrdielka zapískal. Potom sa podíval do hniezda. Niečo sa mu zdalo divné. Zavolal:

— Žena, počuj, koľkože si už vajec sniesla?

— Ja veru neviem, vieš, že neviem čítať.

— Len sa podívaj. Kedyže si toto sniesla? Ako by som ho ešte nebol videl.

— Ja neviem. Ale už som ho len musela sniesť.

— A prečo nenesieš vždy také pekné veľké? Z toho veľkého sa môže vyliahnuť taký veľký drozd, že ešte bude kráľom medzi drozdami.

Drozdom od toho dňa pribudlo starosti. Fiťová ešte sniesla niekoľko vajíček, ale už ani jedno nebolo také veľké. A Fiť bol veľmi prísny. Nesmela sa s hniezda ani len hnúť, aby sa nezachladily. Fiť jej nosil vždy niečo chutného na zazobanie a keď slnko zapadlo, posadil sa na konárik a celá dolina sa ozývala jeho spevom. Fiťová bola na neho veľmi hrdá, že má taký pekný hlas. A bolo jej teraz aj dobre. Fiť jej nosil a ona mohla od rána do večera driemať na hniezde. Len keď si chcela trochu krídla povystierať a polietať po okolí, vtedy sám Fiť sadol na hniezdo. Ale ešte aj vtedy ju upozorňoval, aby nelietala ďaleko, aby ju dravec nechytil, lebo čo by si on potom počal samotný.

A Ťuk sa mal tak, že si lepšie ani nežiadal. V hniezde sršňov boly ešte larvy. A keď Pche nepozorovala, veru neľutoval zobnúť aj do toho, čo im vtáčiky boly nanosily.

Pche teraz už sa o to ani veľmi nestarala. Dni sa míňaly a ona mala na hlave všeličoho dosť a dosť. Pravdaže jej nadávali, že je rapotačka-klebetnica, ale všade ju radi videli. Hej, veď to nebolo tak vždy. Kedysi, keď ešte bola celkom mladá, mali ju prečo i nenávidieť. Veď niekedy i po hniezdach zbojníčila. Prečo by aj nie? Veď tak robili jej predkovia a tak ju naučila aj mamka! Niekedy ju aj ponaháňali, aj pozobali. A keď ju pri hniezde dochytili, to bolo ešte len zle!

Ale raz sa stalo, že ju prehnal mladý krahulec. Len-len že stihla sa skryť pred ním do tŕnia. Zaverila sa, že mu v hniezde všetky vajcia rozzobe, len nech mu ho nájde. Márne hľadala, kde len mohla, márne sa vypytovala, kde si krahulčisko nakládlo hniezdo, nikto jej nevedel povedať.

Len raz mala šťastie. Sedela na breze a podriemkavala. Ako tak naklonila hlavu, zazrela vysoko vo vzduchu, aha, krahulca. Najprv sa trošku zľakla, či ju nezbadal, ale nie, nezbadal ju. Nuž len pokojne ďalej sedela a pozorovala, čo bude robiť.

Krahulec sa sniesol nad vysokú jedľu. Ale si nesadol. Zastal akoby nehybne vo vzduchu a spustil niečo do koruny stromu. Potom ako blesk zmizol. Pod jedľu niečo padlo. Pche hneď sa spustila na zem. Pod jedľou ležalo stehno z prepelice. Pche sa nedala núkať. Zazobala si a potom pozorne prezrela jedľu. Zbojník krahul. Mal hniezdo v samom vrcholci jedle, a to tak, že ho nebolo ani rozoznať. A v hniezde bolo šesť už dosť veľkých mladých krahulcov. A aký bol opatrný! Akiste niečo začul, ani si do hniezda nesadol.

Už chcela niektoré krahulča zobnúť do hlavy, aby sa starému pomstila, ale bola už sýta. A krahulčence boly také bezpomocné a otváraly hladné zobáčiky. Nechala ich v hniezde a odletela.

Od toho času lietala pod jedľu každý deň aj viac ráz a vždy tam voľačo našla, čo vypadlo z hniezda mladým krahulcom. A keď objavila ešte niekoľko jastrabích hniezd, bolo jej sveta žiť. Aj stučnela, že sa jej už lietať ťažilo.

Vtáčky-speváčky ju už maly rady. Nekradla už a keď si trochu jazyk poostrila, nuž nech. Veď ho má nato.

Lietala od hniezda k hniezdu a všade sa vypytovala a radila. Mladým párikom radila, ako si majú v noci vajíčka prikrývať, aby sa im v noci nezachladily. Na vajíčkach sa musí veľmi opatrne sedieť a nikdy nie driemať, aby sa všetky pekne vyliahly. Musia sa stále nožičkami miešať a prevracať, aby sa na každom boku obhrialy. A ešte voľačo treba si dobre zapamätať. Nikdy sa nevyšpiniť na vajíčko, lebo by sa potom mláďatko v ňom zadusilo. Tak veru.

A mala aj iné napomenutia. Niektorý drozd, slávik, pinka, ale len tí mladší, sú takí neopatrní, že od radosti hvízdajú a prespevujú hneď pri samom hniezde. Tak sa nesmie. Veď potom ktokoľvek ľahko sa môže dozvedieť, kde majú hniezdo a potom beda mláďatkám. Darmo budú potom nariekať a bedákať. Len pekne poslúchať starú Pche, a všetko bude dobre.

A tak sa míňaly dni. Pche pre samú starosť ani nezbadala, ako čas uteká. Ani nemala kedy na to myslieť. Veď ktože by bol poučoval, ak ona nie.

Raz ráno trasorítka, ktorá už každý deň čakala mladé, oznámila sojke Pche, že vraj už aj straky majú mláďatá. Nech len majú, — pomyslela Pche, ale nebola sa na ne podívať. Bola veľmi zvedavá, ale nešla. Nezabudla ešte, že straka doniesla jej miesto čerstvého vajíčka starý záprtok.

Ale trasorítka jej tajomne oznamovala i to, že divné veci sa po kružinách šuškajú. Veru veľmi divné. Len kto by si to bol pomyslel o starom Strakovi. Dokiaľ, vraj, Strakuľa sedela na vajciach, on len lietal od rána do večera po kružinách a ani raz si nešiel posedieť. To je vraj nie pre neho. Len niekedy priniesol čo-to. On sám bol vypasený ako prasa a ona, chudinka, schudla, že už ledva vládala vajíčka ohrievať. Ale on nič. Len lietal, rapotal a zas len poletoval. A ako sa mladé vyliahly, a je ich veru veľa, lebo sa jej ani jedno vajce nestratilo, Strak sa k hniezdu ani len neukázal. Len kukučke povedal, že ho vraj uši bolia, keď počuje pípať toľko stračeniec. Strakuľa sa má veru veľmi zle. Ani chvíľky nemá, aby si oddýchla, keď musí nakŕmiť toľko hladných zobolíkov. A tie veru žerú, ako by pálil. A keď voľakde zaletí, aby voľačo pohľadala, nemá teraz kto zostať pri hniezde, aby ho chránil pred nepriateľom, alebo aby dal pozor, keby sa niektoré chcelo vykrochmeliť z hniezda. Veru tak, Strakuľa je teraz chudinka.

Pche chcela zo začiatku nadávať, že jej tak treba, ale keď jej to všetko trasorítka vyrozprávala, hnev ju prešiel. To nie je do smiechu. Toľko malých, hladných stračeniec, a ona len sama sa má starať o všetky, dokiaľ si on három-fárom poletuje po kružinách. Pôjde ju pozrieť. Veru pôjde. Veď sa už ani nehnevala tak veľmi, možno, že Strakuľa vtedy chcela priniesť celkom čerstvé vajce, ale nebola v ňom, nemohla vedieť, že je skazené.

A nakoniec Pche sama si začala vyčítať, prečo nešla k Strakuli skorej. Bola by jej trochu pomohla, alebo bola by vynadala Strakovi, čo si zaslúžil. Ej, nech sa len s ním síde! Veď mu ona povie, od čoho muchy dochnú. Taký galgan! Nechá všetku starosť o mladé len chudere Strakuli.

Odobrala sa od trasorítky. Povedala jej, že sa tu ešte do večera zastaví. Trasorítka ju pekne prosila, aby len prišla, že jej bude veselšie, dokiaľ sa trasoritiak vráti. Veď on chudák nemá kedy ani sa vyspať. Ešte je slnko za horami, on je už na poli. Oráči ho tam už každé ráno čakajú, ani nechcú začať orať, dokiaľ nepriletí. On len zakýva chvostíkom, a už sa môže začať. Paholci a gazdovia mu veru neublížia. Dobre vedia, ako v lete pomáha koňom a volom. Sotva začne trochu slnko pripaľovať, už sa na kone a voly vrhnú celé mrákavy ovadov a múch. Chúďatká voly a kone márne sa obháňajú chvostmi, nič nepomáha. Hej, ale nech sa len ukáže trasorítka, len trochu zobne do ovada, alebo mu krídlo vytrhne, a už je po ovadovi. A cez obed, keď voly ležia a prežúvajú, behá im po chrbte, po hlave, ničí, zobe o dušu. Potom večer nanosí toho celú kopu k hniezdu. Ani žrať to nestačia.

Pche už bola pri trasorítke netrpezlivá. Veď si ona ešte príde pobesedovať. Ale ak by o tom nevedela, aby jej hneď odkázali, kedy sa začnú mladé liahnuť. Niektoré sa nemôžu dostať von zo škrupinky, tomu treba pomôcť, aby sa nezadusilo.

Letela priamo k hniezdu Strakovcov. Obdrotované bolo tŕním, haluzami a len dva otvory boly na ňom. A mláďat v ňom! Už ich bolo za pol hniezda. Veru sa do neho nespracú, keď budú väčšie.

Strakuľa nebola doma. Pche vkĺzla jedným otvorom. Mláďatá boly celkom holé. Triasly sa a túlily sa k sebe. Sotva sa hniezdo zatriaslo, už sa roztvorily všetky zobáčiky. Z hniezda vykukovaly len rozzevené papuľky. A každé pípalo, naťahovalo krk a triaslo sa od chladu.

Pche by im rada bola napchala hladné papuľky, ale nemala nič. Aspoň si sadla na ne a rozprestrela na všetky krídla. Hneď sa začaly pod ňou mrviť. A ona si ich upravovala zobákom pod krídla, pod stehno, ako by boly jej. A potom im zaspievala na zaspanie tichučkú piesenku: Pchéééé, pchéééé.

*

Kuk lietala po lese a kukala. Pritom kántrila húsenice a tučnela. Ani jej už na um neprišlo, že voľakedy niekde položila vajce. Položila ich aj viac, ale na nič sa nepamätala. Veľmi sa teraz tešila, že sa nenaučila stavať hniezdo. Čo by teraz len s ním počala? Takto môže lietať po horách a bučinách a nikto jej neprekáža. Ešte by sa jej boly náhodou v hniezde vyliahly kukučence, čo by s nimi počala! Musela by im hádam nosiť húsenice a jej by nezostalo nič. Veď, ľa, aká je Strakuľa suchá, ako drevko, keď má stračeniec plné hniezdo. Ona by takú hladnú spoločnosť veru nekŕmila. Keď samo si to nevie nájsť niečo, nech hladuje a nech neprekáža spievať. Aha, veď spev už aj prestáva. Keď sa hniezda stavaly, les bol plný spevu a švitorenia, ale teraz, keď už speváci majú plno roboty so sháňaním potravy, je po speve. Veru tak. To by nemalo byť.

Takto uvažovala Kuk. A myslela si, že má svätú pravdu. Keby jej nebolo, v lese by už všetko zamĺklo. Každý sa uťahuje, aby si po dennej práci odpočinul, pre iné nemá smyslu. Ešte to bolo krajšie pred dvoma týždňami. Vtedy ešte speváci schádzali sa večer niekde na košatom strome, zaspievali si, pobesedovali, a teraz už skoro nič. Len horko-ťažko sa jej podarilo nahovoriť niekoľko spevákov, aby sa dnes večer sišli na zelenom javore nad prameňom. Spravia si muziku a Kuk ich bude učiť. Len či všetci prídu. Strak sľúbil, že celkom iste príde. No, aspoň na toho sa možno spoľahnúť. Ten nie je taký hlúpy, aby sa len doma pri hniezde šiplal. Len keby mal trochu krajší hlas.

Na túto veľkú udalosť Kuk veľmi svedomite sa pripravovala. Celé poobedie sa umývala pri potoku, čuchrala si perie na hlave, aby bolo aj trochu kučeravé, pazúry si natierala červenou hlinkou a skúšala kukať ako len najkrajšie vedela. Medzitým dívala sa do hladiny vodnej, aby videla, aká bude, keď všetci sa budú na ňu dívať. A potom sa ešte cvičila, ako sa má pekne zasmiať. Veru to bude pekná vec, keď sa tak pekne zasmeje: chuchuchecheche. Len nesmie pri tom veľmi otvárať zobák, aby sa nevidelo, že má spodný trochu nalomený.

Práve šibol popri nej Fiť.

— Fiť, kam sa ponáhľaš? — zavolala na neho.

— Utekám, nezdržuj ma, u nás bude voľačo nového.

— Vari už aj u vás budú fiťúrence? — pýtala sa posmešne. — Ale Fiť letel. Nepočúval.

— Ale si ty spevák! — hundrala za ním. — Pred nedávnom ešte ako spievaval, a teraz ani sa len neukáže. Nevie žiť ničomu inému, len tomu svojmu začmudenému hniezdu.

Letela na javor. Strak už bol tam. Pekne ju privítal, hneď jej povedal, že ani sama nevie, akú slávu má po kružinách. Všade ju pokladajú za najlepšiu speváčku. A že je najkrajšia krásavica a neviem čo ešte. Táto pochvala sa jej veľmi zapáčila. Zodvihla hlavu, postavila sa na jednu nohu a ukázala svoje zafarbené pazúry. Potom sa poobzerala. Ale spevákov nebolo veľa. Bol tu ešte Kuvik, ale vraj len preto, že sa mu už nechcelo spať, potom starý, šedivý havran, ktorý sa rád bavil s kukučkami, a ešte jeden vrabec. Tomu je vraj doma v hniezde dlhá chvíľa. Na poriadnu muziku je to málo, — myslela si Kuk. Ale pustia sa do toho. Veď hádam ešte voľakto priletí. Dala znamenie a koncert sa začal:

Toto číslo opakovali a čakali. Ale nikto viac nepriletel. Ani ich nikto nepočúval. Kuk bola aj nazlostená, ale nedala to na sebe znať. Tak sa potom dali do kukania, rapotania, kvákania a čvirikania a popreberali všetky novinky, čo sa v lese prihodily. Keď ich veverička Mucka rozohnala, aby už nevyrušovali a išli spať, vynadali jej, aby si len chrnela. Ale Mucka sa tak ľahko nedala a schytila haluz a pustila ju práve starému havranovi na hlavu. Speváci sa rozleteli.

Na strome zostala len Mucka a pretierala si ospalé očká.

Strakuľa vracala sa domov. Najprv vyletela vysoko a podívala sa dolu do hniezda. Niečo ju prekvapilo. Nevedela hneď, či si nezmýlila hniezdo. Ale nie. Spustila sa dolu. Bola už celá ukonaná. Ale doniesla voľačo: mladú myš, potom zas niekoľko polozelených čerešieň a zas vajce, čo vypadlo sýkorke z hniezda. Tak bude pre každé po kúštičku.

Keď niesla myš a videla, že jej Pche sedí na hniezde, nevedela, či sa má hnevať, alebo čo. Dívala sa na Pche. A tá nič, len očkom kukla po nej. Ale keď to už dlho trvalo, zavolala:

— Strakuľa, tak poď a daj im voľačo. Budú už hladné. Strakuľa nechcela veriť vlastnému sluchu. Tá Pche, tá stará čarodejnica, tá klebetnica, tá jej ohrieva mláďatká. A ako sú ticho! Nepovedala nič, len si sadla na hniezdo. Myš za chvíľku zmizla v zoboľoch.

— A počkaj! — pokračovala Pche, — i ja im voľačo ešte donesiem. Len som nechcela, aby im bola zima. A mohlo by niektoré aj z hniezda vypadnúť. Niet sa na čo spoľahnúť. Počkaj, veď sa ja hneď vrátim.

Pche odletela. Ani nie tak veľmi ďaleko. Nesklamala sa. Pod jedľou, kde krahulec má hniezdo, bolo zas napadané. A dosť. Nabrala, čo len mohla, potom to v hniezde so Strakuľou potrhaly na menšie kúsky, aby sa niektoré nezadrhlo. Stračence sa napchaly toľko, že už ani nevládaly. Nakoniec si kúsok zobla aj Strakuľa. A potom tak vďačne sa podívala na Pche. Ľa, veď tá Pche je dobrá stvora. Ani jej nedovolí, aby sa poďakovala. Ale vyžalovala sa jej, ako jej je smutno, čo Strak odletel, a koľko má roboty s malými. Pche ju potešila, že veď jej niekedy príde popozerať na ne a že veď ani nebude dlho trvať, už aj vyletia z hniezda a budú sa starať samy o seba.

Strakuli sa veľmi obľahčilo. Nie je taká opustená. A Pche sa odobrala. Má vraj ešte robotu. Veď sa zajtra príde podívať.

Pche sa ešte cestou zastavila u trasorítky. Nebolo ešte nič. Ale voľačo už bude. Celkom iste. Hádam sa už do rána vyliahnu. Tak vravela trasorítka. Ale len celkom ticho vravela a opatrne pomiešala vajíčka pod sebou. Pche zaletela do svojej diery. Vhupla, obrátila sa k otvoru a vopchala zobák pod krídlo. Pospí si a ráno pôjde zas. Veru pôjde.

*

Pche spala a dobre spala. Ani sa neprebudila, len keď už bolo slnko vysoko. Vtedy sa vyštverala z diery a sadla si na haluz. Rozčuchrala si perie na hlave a poškrabala si pazúrom zobák. Aj by bola chcela hneď leteť k trasorítke, či je už voľačo, ale sa jej teraz veľmi nechcelo. Už večer niečo iného myslela. A vážne myslela. A to celkom vážne. Strak sa nemôže len tak nechať. Má plné hniezdo hladných stračeniec a lieta si po kružinách. Nestará sa o nič, len o sám seba a o svoju zábavu. To už nie. Zvyky kružín to nedovoľujú. Aby spevák zanechal hniezdo s holými mláďatmi, to už nie. Ba veru nie. To musí ísť pred súd všetkých spevákov lesa. Veru tak.

A Pche ešte hútala a hútala. To by ešte tak bolo treba, aby v kružinách každá potvora robila, čo sa jej páči! Pôjde žalovať sove Hu a potom nebude Strakovi do smiechu.

Slietla. Ale sotva preletela potok, zbadala na agáte Straka. Spal ešte. Vyhrávali s kukučkou, so šedivým havranom a s vrabcom celú noc, teda bol ešte ospalý. Pche si sadla k nemu.

— Strak, počuješ?

Strak si pretrel ospalé oči a otvoril zobák.

— No, čože chceš?

Pche by mu bola hneď oči vyzobala.

— Strak, ty si galgan. A máš ty aspoň trošku svedomia?

— A čo to je?

— Veď ja dobre viem, že si naničhodník naničhodný. Doma v hniezde má toľko hladných holých mláďat, a on si len lieta po kružinách. A čo by bolo bývalo z teba, keby ťa mater bola nechala v hniezde, keď si bol ešte slepý. Bol by si zdochol. Ale ty sa na to nepamätáš, ako sa museli o teba starať, dokiaľ si sa naučil lietať. A ty sa teraz nestaráš o nič, hanbi sa.

Strak sa trochu zahanbil, že ho ešte stará Pche bude tu poučovať, ale bránil sa, že keby musel nosiť do hniezda, v lese by nebolo ani spevu. A prišla mu na pomoc aj Kuk, ktorá už nemala okrem neho iného spoločníka. Ale Pche ďalej dorážala:

— Aby si vedel, ja to len tak nenechám. Hneď teraz letím k sove Hu a všetko jej poviem. A svoláme súd všetkých spevákov, a potom budeš videť. Veď je to veru ľahko: postaviť si hniezdo, a potom sa o mladé nestarať.

Kuk začala brániť starého rapotáča, ale Pche ju poučila:

— Len ty čuš! — odsekla jej. — Veď aj ty máš v niektorom hniezde mladú kukučku a druhí sa ti musia o ňu starať. Nie div, veď si len taká kukučia mater.

— A či sú už veľké tie mladé? — pýtal sa Strak.

— Ba veru aké veľké! — chválila Pche. — Len keby si ich videl! A keby si vedel, aké sú už múdre a poriadne! Ani do hniezda už nešpinia, ale vyštverajú sa na okraj. Len najmenší ešte nevládze, mať ho musí na okraj posadiť. A maličký vždy žalostne pípa, že ho tam na okraji pichá. Ale i on sa už za niekoľko dní naučí.

Strak by aj bol chcel ešte trochu mudrovať, ale Pche ho nedopustila k slovu. Rozkázala mu, že sa hneď musia ísť na hniezdo podívať. A Strak bol aj zvedavý, či je to skutočne všetko tak, ako mu Pche hovorí. Povedal kukučke, že veď sa onedlho vráti, len sa trochu podíva.

Leteli. Kuk ostala sama. Strakuľa kŕmila mladé polozelenými čerešňami. Ani nechcela veriť očiam, keď si k nej prisadol Strak a Pche. Pche povedala, že hneď musí letieť k trasorítke, lebo že sa jej už kľujú, musí jej pomáhať.

Strak nevravel ani slova, len sa díval. Pche ani necigánila. Stračence už majú páperie a zobáčiky majú celkom ako on. Neodvažoval sa ani pozrieť na Strakuľu. Trochu sa hanbil. Potom si dodal odvahy a obrátil sa k nej:

— Sadni si na ne, aby im nebola zima. Ja im niečo pohľadám a donesiem aj tebe.

Odletel. Od toho dňa stračence cítily, že majú plnšie zobolíky.

Drozdi Fiťovci mali veľkú radosť. To sa ešte nikomu z drozdov nestalo. Veď im sa vyliahol taký veľký drozdík. Taký strašne veľký! A pažravý bol do nenažrania. A rástol ako z vody. Ba aj perie mal celkom iné, ako druhí drozdi. Len čo z toho drozdíka bude? Akiste bude z neho niečo veľmi veľkého. A všetci drozdi im ho budú závideť.

Sháňali od noci do noci. A drozdík žral a rástol. Len kde sa to všetko do neho popratalo. A žral najradšej chlpaté húsenice, čo ani jeden drozd nechce. Aj svojich dvoch menších bračekov vytisol celkom na okraj hniezda.

— Len čo mu dnes dáme? — trápila sa Fiťová.

— Ja už ani sám neviem.

— Červiakov nám nechce.

— A ja sa húseníc bojím.

— Dajme mu dnes čerešňu.

— Ale sa bojím, aby si nepokazil zobolík. Ešte nie sú dosť zrelé.

— A keby sme mu priniesli z lanských trnôk. Sú dobré.

— Ale to nechce. Ja som mu už dávala.

— A podívaj sa, ako gniavi tých menších.

— To preto, lebo bude z neho niečo veľmi veľkého. Ešte sa ho môžu voľakedy i jastrabi báť.

— A len sa podívaj, veď mu aj perie rastie také, ako jastrabi majú. Len čo z toho drozda bude?

A drozdi aj ľutovali menších, ale sa tešili, čo z toho drozda vychovajú. A zas sa rozleteli, aby ho mali čím do večera nakŕmiť.

Kuk bola opustená. Strak taký cigán. Sľúbil, že príde, a neprišiel. Havran sa niekde stratil a kuvik že nemá času. A bolo jej opustenej smutno. Les ožil znova. Hniezda sa už opúšťaly a v kružinách bolo plno mladých spevákov. Ako závidela Strakovcom! Stračence uz vylietaly a rapotaly po kružinách. A keď si večer posadaly okolo Straka a Strakule, bolo rapotania! Rapotaly a rapotaly, že sa ani nerozumely. A už aj snášaly starým, čo kde našly. Strakuľa už aj stučnela a teraz s takou záľubou hľadí na svoje mladé. Večer ich ešte poučujú, ako sa majú chrániť pred jastrabom a ako si majú pierka držať čisté.

Len Kuk nemala nikoho. Pravda, mohla si robiť, čo len chcela, ale ani nemala s kým pobesedovať, komu sa požalovať, nikto sa jej neprihovoril, ani ju nepoľutoval, keď si brko zlomila. Bolo jej veľmi ľúto. Len keby teraz mala okolo seba aspoň dve mladé kukučky, hneď by jej bolo veselšie.

Lietala od hniezda k hniezdu, ale keď ju poznali, nikto si ju nevšimol. Ani len Pche. Veď ani Pche nemá už tohto roku mladé, ale ju každé vtáča má rado, lebo každému pomáha pri liahnutí, aj teraz ešte čo-to pomôže.

Kukučke čosi prišlo na um, keď priletela aj k hniezdu drozdov. Vari sem do tohto hniezda strčila svoje vajíčko. A na konári štyria drozdi sedeli a medzi nimi, ľaľa, mladá kukučka. Drozdi pískali a kukučka si pokukávala. Fiťová si jej sadla na veľkú hlavu a naprávala jej perie.

Kuk bolo veľmi ľúto. Nezdržala sa a tak žalostne zakukala, ako nikdy.

Mladá kukučka obrátila hlavu. Zazrela starú. Niečo sa v nej ozvalo. Rada mala svojich pestúnov, ale čo ako pekne okolo nej spievali, ona im nerozumela. A teraz tu počuje hlas, ktorému tak jasne a dobre rozumie! Tak jasne! Veď je to sladký zvuk matkin.

Srdiečko sa jej chvelo citom dosiaľ neznámym. Prisadla si k nej. Dlho, veľmi dlho sa na seba dívaly. Potom razom zakukaly. A rozumely sa. Celkom jasne rozumely. Pustily sa na krídla. Aj celkom rovnako letely. Potom sa kružinami ozvalo: Chuchuchu-checheche!

— A na jeseň poletíme spolu ďaleko, veľmi ďaleko, — hovorila stará Kuk.

A na konáriku starí drozdovci blažene sa dívali, že ich veľký drozdík je veľký ako kukučka.