ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tak sme sa to učili pred štyriapäťdesiatimi rokmi a bola to vtedy pravda. Pomenovali sme tento rýmovaný zemepis pesničkou, „čo spredu aj zozadu tára“ a urobili sme si pre vlastné poučenie tiež na tie isté rýmy etno- a topografiu Zvolenskej stolice, ktorú sme sa naučili naspamäť, aby nám ju náš pán informátor nemohol zhabať. Bola to naša prvá spoločne a krvopotne zložená báseň, a preto prosím o milosť pri posudzovaní. Znela takto:

Keby sa bola dostala do rúk nášho pána mentora, neviem, či by nebol začal obvyklou dlhou rečou „in Catilinam“, a to ako vždy: „sunt pueri, pueri, puerilia tractant!“ a zakončil pre nás náramne nepríjemnou úlohou: naučiť sa naspamäť z Ovídiových Metamorfóz toľko a toľko tých hexametrov, ktorým sme od srdca žičili, aby si z nich každý zlámal z tých šiestich nôh aspoň štyri. To by bolo úlohu hodne skrátilo.

Nech už je hocijako, pred nami na čiernej tabuli bola vyvesená veľká mapa Uhorska a každý z nás, keď ho informátor vyvolal, musel pri odpovedaní tých veršov ukazovať trstenicou na stolicu a mestá. Bieda bola v tom, že desaťročný človek, keď sa už vôbec nezatúlal hneď spočiatku zo Zvolena do Spiša, veľmi ľahko ukázal pri tom paličkou miesto do Zvolena do Krupiny a miesto Ľubietovej do Brezna a informátor bol v tom ohľade v našich očiach ohromný pedant. Veď to podľa nášho náhľadu na veci nič nezmenilo: mestá zostali tam, kde boli vystavané, či sme my paličkou ukazovali na Zvolen miesto na Krupinu alebo opačne — to je istá vec!

Pán boh mu to odpustí, lebo inak bol veľmi dobrý a spravodlivý človek.

Pri skúške na gymnáziu boli sme v zemepise „eminentes“ a — najviac následkom častejších výdatných pokút — z klasikov Vergília, Horácia a Ovídia „primi, cum eminentia“.

Tuším, že mám čomu ďakovať, že viem, kde je vo Zvolenskej stolici „u Medveďov“, čo mi tak ľahko niekto iný nedokáže. Je to osada na Čiernom Hronci a nazýva sa tak nielen sama, ale i obyvatelia volali sa skoro všetci „Medveďmi“ a prináležali vtedy ako poddaní kráľovskej komore. A všetci títo Medvedi, či už Maco, či Ďuro, či Jano, či Fero — museli rúbať, píliť, plaviť drevo a uhliariť pre hrončiansku mašu a strieborné huty (či už medené?) a hámre pri Bystrici. Boli to ľudia tvrdí a silní a nevodilo sa im najhoršie. Každá rodina mala vykázané pole a pasienky, a keď aj poľné hospodárstvo veľa nevynášalo, zemiakov mali dosť a aj ovsa, ak dozrel. Dreva nekupovali, toho si narúbali.

Osada, či už dedina ležala nad dedinou Krámom, kde bola fara, škola a kde býval môj dobrý priateľ Markus, začiatkom šesťdesiatych rokov nadlesník, pričom musel u ľudu zastávať všetky možné úrady a hodnosti. Hocičo sa v doline stalo, so všetkým prišli k nemu a on svojím priamym a dobrým rozumom spravodlivo rozsúdil alebo nariadil, čo bolo treba. Požíval na celom Čiernom Hronci neobmedzenú dôveru a ľudia ho mali radi ako rodného otca.

Nie je div, že bol skutočne v svojom spôsobe malým kráľom na tom vidieku. Postavu mal obrovskú a fyzickú vytrvalosť príkladnú. Otec početnej rodiny staral sa svedomite o výchovu svojich detí a nehody a nešťastia, ktoré ho tiež neminuli, znášal s pokojnou a vždy veselou mysľou.

V doline žili okrem týchto dvojnohých Medveďov i celé rodiny štvornohých mackov a aj keď z nich svoj cieľ skoro nechybujúca dupľovka môjho priateľa položila na večný odpočinok štyridsať — päťdesiat kusov, v tom krásnom, riedko zaľudnenom kraji medzi Čiernym Hroncom a Hronskou dolinou, od Polomky po Červenú Skalu pokrytom hustými lesmi, cez Polhoru a Diel z jednej strany, z druhej od pohraničných hôr zvolensko-gemerských až po detvianske lazy, bol pravý raj pre týchto inak dobromyseľných, ale vždy veľmi hladných bruchopasníkov, že sa vždy našli noví regrúti namiesto zastrelených.

Tak sa to stalo i na jeseň roku 186*, keď celá rodina medveďov privandrovala na Čierny Hronec. Úle a kláty včelárov, rozložené na čistinách, mávali usilovnú návštevu, a role, posiate ovsom, z veľkej čiastky nebolo treba kosiť — obstarali to mackovia. Ale keď začali napádať kone a rožný dobytok na holiach, ich dvojnohí druhovia stratili trpezlivosť a prišli s ponosou k nadlesníkovi. Výsledok bol, že Markus onedlho posielal svojim priateľom, medzi inými aj mne, takéto lístky:

„Braček drahý! Máme zas inváziu; ak máš flintu a guráž, poď si vystreliť na macka. — Poľovačka bude pozajtre, zídeme sa u mňa zajtra večer; — prines ,drobné‘. M.“

To „prines“ drobné znamenalo, že po večeri, obyčajne do noci, dával sa malý „bank“, kde každý podľa chuti a vôle mohol ukladať svoje úspory, aby ich zas na druhý deň po poľovačke mohol odtiaľ vybrať — nota bene, ak tam ešte boli.

Zaopatril som si pušku, olovo a prach, ale gurážu som si nemohol kúpiť, ten nepredávali, a tak som sa vybral v deň po príchode listu na Krám len so svojou osobnou, dosť skromnou zásobou gurážu. To jest: báť som sa práve nebál, ale strachu som mal dosť. Netreba sa tomu čudovať, lebo za svojho života som na väčšiu zver ako na srny nestrieľal a raz na divého kocúra a dobre som sa pamätal na to, ako roku 1846 na poľovačke pri Brezne ranený medveď vo chvíli na smrť dodrúzgal silného mäsiara z Brezna.

Tak som kráčal na Krám s drobnými vo vrecku a s dobrou puškou, ale s tým pevným predsavzatím, že nevystrelím, len keď mi sadne medveď pred nos, čo nijako nebolo pravdepodobné, že to urobí.

Večer u Markusa bol veselý a strelcov bolo dosť, medzi inými aj môj dobrý priateľ H. z Brezna — znamenitý a chladnokrvný strelec, pod ktorého protekciu som sa postavil.

Nerozumiem dobre kartám a tak, keď som do toho banku len tak pro forma uložil pár zlatiek, vyšiel som na dvor, kde bola časť honcov ubytovaná či v kôlni, či na šope a či v stajni. Druhá čiastka honcov bola rozložená pri lese, kde pri vatrách sedeli a pili, fajčili a besedovali.

Vyhľadal som si jednu partiu a prisadol som k ohníku; mal som tomu kvôli prinesených šesť balíkov dohánu, ktoré som medzi ľudí rozdal, aby sa im rozviazal jazyk. Tento prostriedok, u nášho ľudu nikdy nezlyhávajúci, i tu konal svoju povinnosť, a jeden honec, obstarný sedliak z Polhory, mal práve slovo, keď som sa k nim pridružil.

Vážne a pozorne rozbalil dohán, miesil ho v dlani a navlažil slinou; nabil potom krátku, mosadzou obitú zapekačku s končistým vrchnákom a zahrabal do žeravej pahreby. Keď, ako treba, krátkym pipasárom dym sa ukazoval, tak začal fajčiť, pri čom na jeho vráskavej tvári ukázal sa pocit dokonalej spokojnosti.

Starý honec Hrončan, čo sedel z druhej strany ohníka a ktorý si tiež doprial tú zapekačku, naraz prehovorí k tomu Polhorcovi:

— Nuž, akože to bolo s tým naším pánom, keď vlani šli s tebou na tie jarabice?

— Nuž, akože by bolo? Ten vám majú, bračekovci, z pekua šťastie! — Pozoroval som, že spoluhlásku l Polhorec veľmi často mení na u.

— Vlani, ako viete, — pokračoval, — pálil som uhlie na stráni u Medveďov. Ako tak večer pracujem, priletí pod liesku jarabica a hneď i druhá. Počkaj, pomyslím si, ohlásim ťa u pána veľkomožného; oni mi beztoho rozkázali, aby som dal pozor na vás. Na druhý deň som môjmu kamarátovi odovzdal prácu a hneď popoludní som zbehol na Krám. Pán veľkomožný mi dali pohár vína a k tomu dačo pod zub a podvečer sme sa vybrali na tie jarabice. Prišli sme k prvému jarku, kde je ten most tak na diaľku troch siah. Nuž, náš pán majú silný krok, a ako vystúpili na most, tak sa ti — kde sa vezme, tam sa vezme, z jarku spod mosta vyrúti ozruta medvedisko a postaví sa na druhom konci mosta na zadné laby. Cerí zubiská a hľadí na nás svojimi malými očkami. Nuž ale trafil na pravého! Náš pán sa ti dlho nerozmýšľali, a keď aj vedeli, že majú v nábitku len broky na jarabice, strhnú flintu k lícu a vypália mu celý nábitok do gágora. Milý macko zreval a spustil sa na predné nohy, chvíľku premýšľal a potom sa plným cvalom obrátil do hory.

Náš pán nemali so sebou súceho nábitku na takého zvera, a keď medveď zmizol z jednej strany hory, tak aj my sme dlho nerozmýšľali a hybaj domov na Krám, kde pán hneď porobili poriadky, aby išli hľadať to medvedisko. — Pán boh vie, — hovorí, — či som ho trafil, a či nie? Ale ak je trafený, tak ďaleko nepôjde.

Išli hľadať medveďa, ale v noci sa vrátili naprázdno. Jednako našli mláku krvi pri moste, a tak sme sa s pánom veľkomožným na druhý deň pri svite vypravili nanovo so psami; tie ti milého macka našli, tak asi na dvesto krokov vyše mosta, v jarku mŕtveho ako kladu. Keď sme potom priviezli tú ozrutu na Krám, tak ju vážili a ukázalo sa, že má vyše štyroch centov. Mal žily a gágor prestrelené.

Pán veľkomožný mi dali päť zlatých za ten strach a k tomu pol funta dohánu, aký sam fajčia.

— Ej, ej, ale že ty máš za šťastie na tie potvory, Mišo! — povie starý Hrončan.

— Mohlo byť i horšie; veď s takým pánom človek ani toho strachu toľko nevystane, ako keď sa ti prihodí tak bez flinty, len s holou sekerou ísť na tú obludu, ako sa to mne hen pred troma rokmi stalo.

— Nuž, akože to bolo? — spýtam sa a podám mu dve cigary z tých, „čo sám fajčím“.

— Ďakujem pekne, mladý pánko, — povie on; — nuž ale človek ani sám nevie, kde vezme smelosť pustiť sa na takú obludu s holou sekerou! Bolo to tak: Mám hneď pri Polhore, pri ceste do Brezna na pravej strane malú zemičku; pred troma rokmi bola posiata spolovice ovsom a druhá polovica ležala pod úhorom. Vypravil som sa s mojimi dvoma juncami a s pluhom, aby som ten úhor zoral; vzal som so sebou sekeru, aby som si doviezol domov pár briez. Vedľa úhoru bola z jednej strany cesta a z druhej malá hora. Oral som od rána, a keď som pocítil hlad, zaskočil som tých pár sto krokov do Polhory po kúšťok slaniny a chleba; moje junce som nechal stáť zapriahnuté v jarme na poli. Vrátil som sa hneď, a tu vidím, že veľký medveď vlečie moje junce aj s pluhom — tak ako to vravia na vojne „cakompak“ — do hory. „Tisíc okovaných striel sa ti do tvojej duše páralo!“ — zaklial som nahlas a na pár skokov už mám sekeru a hajde! za milým medveďom. Ten sa na mňa ani veľa neobzeral, a ja priskočím a celou silou mu zatnem sekeru do zadného kríža. Medveď zareval a vypustil junca; ja som mu ešte pár ráz chcel tou sekerou pustiť žilu, ale nedajbože vytiahnuť sekeru z rany; medveď sa zvalil na zadok a chcel sa do mňa dať! Ale ja som sa veru tiež s holou päsťou nechcel s ním pustiť za pasy, keď on na sekere sedel. Bežím cvalom na Polhoru k pánu šafárovi a celý zadychčaný poviem, čo sa stalo. Ten pochytil flintu a neprebehli dva otčenáše, už sme boli na poli. Medveď medzitým vtiahol sa do hory, tak asi na strelenie, a reval tam ako besný. Pán šafár mu vpálil tak na dvadsať krokov guľku medzi oči, a bolo po ňom. Bol to silný samec, a pán šafár mi dali desať zlatých zaňho a vykonali mi ešte pri úrade „itáliu“ (tagliu) päť zlatých v striebre. Nuž ale čože mi to spomohlo? Môj junec bol mŕtvy, a tak by mi to nebolo nahradilo škodu, keby sa komorskí páni neboli zložili a neboli by mi kúpili nového junca. Keď sme medveďa na Polhore zvážili, tak sa ukázalo, že vážil vyše pol štvrtého centa. Sekerou som mu načisto rozťal zadný väz.

Starý Mišo dorozprával, a ja som sa vrátil do domu, kde mi priateľ M. ako holú pravdu potvrdil obe jeho rozprávky. Mišo sa stal v mojich očiach pravým hrdinom. Moja guráž trošku postúpila. Veď som mal na zajtra dobrú flintu, a nie holú sekeru ako Mišo. Prisadol som si ešte na chvíľu k stolu, kde „bank“ bol ešte in floribus. Nehral som síce, ale náhodou som videl, akým divným spôsobom sa často míňajú peniaze. Dnes ľudia ani neveria, aké peniaze boli vtedy v obehu. Nie práve, že by boli ešte vždy trhali jednozlatové bankovky na štvrtiny a osminy, ale drobnými peniazmi boli vtedy skoro iba tie podlhovasté bankovky, znejúce na desať grajciarov v striebre. Boli to štátom vydávané papierové peniaze a volali ich „almášovky“, lebo mali podpis grófa Almásyho. Iných strieborných drobných peňazí, ako desiatnikov a dvadsiatnikov, nebolo vidieť. Striebro platilo vtedy o tridsať — tridsaťpäť percent viac ako papierové peniaze. Almášovky boli tlačené na dosť chatrnom papieri, a keď tak išli po jeden-dva roky z ruky do ruky, nuž ich ani vlastný otec nepoznal. Pohodlní ľudia ich skladali po šesťdesiatich kusoch do jedného pásma, čo sa rovnalo desiatim zlatým v striebre, a to jednak či boli nové alebo staré, zamastené a zašpinené. Tieto posledné lepili sa vo zväzkoch jedna na druhú a voňali masťou na diaľku.

Stalo sa, že pri hre jeden z hráčov neopatrným pohybom lakťa strčil jeden zo svojich balíkov pod stôl, kde — ako vždy — ležali kopovy. Nestačil sa ani len zohnúť, aby zdvihol peniaze, už ich mal jeden z kopovov v sebe — a štát vyhral prostredníctvom tohto psa desať zlatých v striebre bez toho, že by bol vôbec do banku postavil. Na šťastie to netrafilo chudáka! „Bravo, Lord!“ vykríkla jedným hlasom celá spoločnosť a pri smiechu sypali sa rozličné recepty ad usum externum et internum na späťvydobytie „almášoviek“, odpočívajúcich v psom žalúdku. Najviac sa smial ich bývalý majiteľ.

Psov vykvartírovali spod stola a hra išla ďalej.

Po desiatej hodine som si šiel ľahnúť, a keď som sa včasráno pri zatrúbení zobudil, pozrel som z obloka a videl, že leží všade ľahká inovať, ako keby si bol stromy a lúky posýpal cukrovou múkou.

Honci už boli preč a na dvore nakladali na voz kotlík, kuchynský riad a proviant. Strelci po krátkom nocľahu podivne skoro prišli na raňajky, takže neminula polhodinka po zatrúbení, už kráčala celá spoločnosť hore Hroncom. Miesta boli už vopred určené a po dvojhodinovom stúpaní do vrchu boli sme s priateľom H. na vykázanom mieste, a to na severovýchodnej stráni doliny. Pred nami bola proti lesu čistinka, tak na osemdesiat krokov šírky a ťahala sa asi na štvrť hodinky chôdze v rovnej čiare juhovýchodne ďalej. Čistinka bola zarastená nízkym krovím, malinami, černicami a tu i tu stál osamelý buk alebo smrek.

Naše miesto bolo pri vysokej starej jedli hneď na okraji lesa a bolo z neho dobre prezrieť celú čistinku.

Ja som sa priateľovi bez okolkovania vyspovedal. On ma celkom pokojne odbavil, že sa vôbec nemôže nič stať, pokiaľ on má svoju flintu v rukách a prach s guľkami vo vrecku.

Hájnik obchádzal celý rad strelcov postavených od seba tak na sto krokov. Trvalo dosť dlho, kým sme počuli signál pre honcov: tri výstrely v malých prestávkach za sebou. Prvé výstrely padli od strelcov rozostavených medzi honcami. Honci hnali čiastočne z doliny, čiastočne postupovali celou šírinou stráne. Na ľavom krídle honci (vľavo od nás) stáli, až sa kamaráti k nim priblížili, čo, pravda, trvalo dobrú polhodinku. Potom sa tislo všetko proti našej čistine a nastúpil kritický moment. Z čiary pred honcami naproti nám bolo počuť lámanie dreva a hneď potom dva výstrely a signál „pozor!“, ktorý bol pre nás vlastne zbytočný, lebo sme napäto pozerali na celú čistinu. Zrazu vidím niečo čierne poskakovať od honcov rovnou čiarou na nás. Ani by som nebol veril, že je to medveď, lebo v tej húštine ho nebolo dobre rozoznať. Môj priateľ pokojne, ako na strelnici, priložil dupľovku k lícu, a keď zver nadbehol tak na štyridsať — päťdesiat krokov, vypálil. Zver sa zvalil, ale hneď zas vyskočil, tackajúc sa z jednej strany na druhú, až zostal na mieste ležať. Všetko trvalo len pár sekúnd.

Čakali sme, až sa honci priblížili k zverovi a potom nastala „sláva!“.

Medveď bol veľký a dobre vypasený samec. Guľka mu vrazila pod pravým okom do hlavy a prerazila prsia pri ľavej lopatke.

Honci a strelci sa zbehli zo všetkých strán a gratuláciám nebolo konca-kraja. Ako sa potom ukázalo, guľka sa predrala až do komory a roztrhla aortu.

Výsledok honu bol teda medveď. Ale jeho drahá manželka hneď spočiatku obrátila sa proti honcom a prerazila čiaru; ušla smerom k Dielu proti Polhore a padla ešte tej jesene na hone pri Polomke.

Zabudol som spomenúť, že aj dve mladé medvieďatá boli v hone; jedno z nich zabil honec valaškou, druhé vyškriabalo sa na silný smrek. Mladý honec pustil sa s valaškou za ním a — ako ľudia, čo boli pri tom, rozprávali, tak dlho „šteklil“ to medvieďa do láb valaškou, až sa to tomuto zošklivilo a zrútilo sa na honca tak, že obaja s neobyčajnou rýchlosťou zvalili sa pod smrek, kde mladé medvieďa zviazali a do vreca dali. Bolo to veľmi tučné zvieratko, veľké ako šesťmesačný „dunčo“ a poslali ho potom ako dar komornému grófovi do Štiavnice.

Šesť honcov ustrojilo z briez máry, vystlali ich chvojím a tak niesli macka do doliny. Tam ho položili na ten istý voz, čo viezol za nami proviant. Zabité medvieďa dali vedľa neho. Voz bol zo všetkých strán obstúpený poľovníkmi a honcami. Medzi nimi videl som svojich známych, starého Polhorca a Hrončana. Prvý ťapkal svojou tmavohnedou kostnatou rukou dobrosrdečne hlavu starého macka a dohováral mu: „Vidíš, vidíš, kamarát! Nebolo by sa ti to stalo, keby si sa bol narodil ,pergrótom‘! Ale takto!… No nerob si z toho nič, macko! Bolo ti dať svätý pokoj slanine, ty môj milý, premilený Marcine!“ Potľapkal mu ešte raz po priateľsky hlavu, a keď skončil tú pohrebnú reč s pesničkou, na chvíľku vyňal z úst zapekačku a z ľavého kútika úst strelil slinou na diaľku dvoch siah. Akurát tak, ako pri generálskom pohrebe strieľajú z diel.

Ja som sa naňho podíval a mimovoľne mi prišiel na um verš Amerikána Leelanda z jeho „Brightmans ballads“.

„Non tu homo natus es, solus mangiar’ maccheroni —“ čo v slovenčine znamená asi toto:

„Nie si ty, braček, len na to na svete, aby si jedol halušky.“

Po obede som sa vrátil domov; tí druhí zostali na Kráme, aby si vraj „vybrali vklady z banky“.

Na druhý deň stretnem priateľa H. Vyšlo, že on nielen zastrelil medveďa, ale večer k tomu ešte „vypálil“ celú banku.