Sen Babylonov

Ticho, že čuť, jak rastie tráva,
  že čuť podzemných duchov ston:
a zo sna divo sa strháva
  rozkošou spitý Babylon:^[3]

„Zrada, zrada! prchnú otroci!
  pod základmi veže — zrada!
Múr praští — rata, sem k pomoci!
  na hlavu moju mi padá! —

Kto Boha môjho vež rúca mi?
  Kto ľudu smie jazyky miesť?
Kto brať mne moc nad národami?
  Kto brániť mi v nebo sa vzniesť? —

Lapajte ich! tri duše zo mňa
  prchli — v hrudi tak prázdno mi!
Veže, oblohy tiaž ohromná
  prsia moje mi prelomí! —

Zrovnali rumy mojej dumy.
  Nado mnou nový stojí dóm;
troch v ňom jazykov hymna šumí —
  a ja — môj Bože — kdeže som!?“

Tak zo sna hriechov svých šamotí,
  tak zubami škripoce on,
tak v úzkostiach smrti sa potí
  rozkošou spitý Babylon.

* * *

Čo vy na to, moji hadači?
  „Pane, pane, to divný sen!
Božstvu dielo pýchy s’ nepáči:
  to blízkej smrti tvojej tieň!“ —

Preč, lhári! — V nebo stavať hore!
  Vprostriedku hviezd má stáť môj trón!
Nech svet pod pätou mi v pokore
  páli tymiany svých poklôn! —

Tak zlorečí, zúri bez seba
  pýchou nadutý tyran ten;
no skôr, než veža došla neba —
  skutkom stal sa osudný sen.

R. 1879