Zlatý fond > Diela > Žiaľby Svätobojove


E-mail (povinné):

Ján Botto:
Žiaľby Svätobojove

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Tomáš Sysel, Katarína Diková Strýčková, Viera Studeničová, Daniela Kubíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 180 čitateľov


 

Žiaľby Svätobojove

[1] [2]


Kamže mi letíš — ty duša moja?!
Ty mora lastovka mladá,
čo nemá nikde hniezda, pokoja —
ale ho ani nehľadá.

Len lieta dole, len lieta hore
nad šíravné mora vody,
piesňami víta vzchodiace zore,
so slnkom v more zachodí.

Na čiernom mori nocúva ona,
zježené vlny jej lože,
sto ráz si dumá, že zaspí, skoná —
a zaspať, skonať nemôže.

Obloha hučí — to hlava moja —
a more — to srdce stená —
a vietor živly zháňa do boja,
vietor — myseľ rozbúrená.

Už mraky letia oblohou tmavou,
letia zázračné postavy:
vlasy jak zmije vijú sa hlavou,
zlovraží zrak ich krvavý.

Viem, kto ste, čo ste, kam ma voláte?
Osudná zvoní hodina!
Idem, už idem, duchy prekliate,
poďte! — bárs do cintorína!

1.

Vprostred cmitera slepec sedáva,
temný to na oči obe,
vo dne sa zdá byť skalná postava,
v noci duch strážny na hrobe.

A či sa leje, či slnko páli —
on tu naprostred cmitera
s odkrytou hlavou, v pokornom žiali
do neba zavše pozerá.

Už mu burinou zarástli nohy,
boboncom sluchy snehové;
no, či je živý, či je nebohý —
z neho to nik sa nedovie.

Len tá tvár jeho mŕtva i bledá —
jak nápis na hrobnej stene,
čosi hrozného mlčky povedá,
nímž duša ľudská kamenie.

Tak on sedáva tu, kríž pri kríži
deň po dni a noc po noci —
a nik sa z ľudí k nemu nezblíži,
nik mu nepríde k pomoci.

Len kedy-tedy malá dievčička
prichodí tôňou zvečera,
k chladným pritisne ústam ústičká,
z tvári rosu poutiera.

Na lono, chúďa, sa mu obalí,
na prsia hlavinku skloní
i tíško spieva, ako keď v diali
večerný zvonček zazvoní.

„Zobuď sa, zobuď, smutný kráľ hrobov,
Morava tvoja volá za tebou:
Rastislave, Rastislave!
Čo si tak nechal tú svoju milú?
a šiels’ ďaleko, kdes’ na mohylu —
zabúdať o svej Morave!

Čo si tak nechal tie voľné svety,
čo si tak nechal tie drobné deti —
a šiels’ k cudzím, nemým stranám?!
Ach, nies’ ty, nies’ ty, otče náš drahý,
no vnuk tvoj zradný s divými vrahy
od pŕs našich vyrval ťa nám! —

Aj! počuj, počuj, smutný kráľ hrobov —
počuj, jak ten vietor stene;
to vnuk tvoj biedny volá za tebou:
„Odpustenie — odpustenie!“

Na si, na si očí dvoje,
na si život, na svet celý,
všetko moje nech je tvoje!
volá vnuk tvoj zhavranelý.

Len ber kliatbu z mojej hlavy
a požehnaj stolec zlatý:
nad Moravou slnko slávy
bude sa zas ligotati! —

Aj! počuj, počuj, smutný kráľ hrobov,
jak ten vetor skučí, stene;
to vnuk tvoj žiali, volá za tebou:
„Odpustenie — odpustenie!“

Oj, Rastislave môj, Rastislave,
obeť nadľudských boľastí!
Velikýms’ býval niekdy vo sláve,
velikým buď i v nešťastí!“ —

Vtedy tá jeho duša zavretá
prebúdza sa z ťažkej dumy,
v tých zhaslých očiach dač’ sa strblieta —
a fúz šedivý zašumí.

No, či to kliatba v tom tajnom šume
a či to modlitba tichá?
Dievčatko tŕpne, slúcha — rozumie
a rúčky zložiac zavzdychá.

Skonal! — na tvári už pokoj svätý,
duša letela do neba.
Prestaň, zlý vnuku, prestaň volati:
on pomodlil sa za teba…

2.

Preč! preč, mrákoty — preč z mojej hlavy!
Mladosti mej žiara blýska!
Vitaj mi, moja chvíľka pokoja,
vitaj mi, zlatá kolíska!

Hoj, vidím, vidím, ten svet nádeje
v ružovom svetle jak vzchodí!
Čujem, nado mnou pieseň mi zneje,
pieseň slávy i slobody.

Na Velehrade voľno sa vlní
slovanských bariev zástava
a pod ním šíro v jasnom úslní
skvie sa Veliká Morava.

Z vysokých múrov otec veliký
pozerá, dušu napája
a my kol neho malí s prútiky
hráme si, hráme my traja.

„Páčte len, deti! — otec nám vraví —
páčte tú peknú krajinu!
Len či tie blesky, tie časy slávy,
deti! — so mnou nepominú?!“

A vtom tá jeho tvár jasná zdumnie,
čelom mu prejde tôňava —
„Poďte sem, deti! poďte sem ku mne:
večer tu, deň už skonáva!“

Prúty tie berie a spolu viaže:
„No, kto z vás zlomí zväzok ten?“
Sprobúva každý, či to dokáže,
ale ver’ nie, ani jeden.

„Hľa, tie tri prútky — otec zavolá —
to ste vy, synovia moji!
Tak vašej moci nik neodolá,
keď vás raz lásky niť spojí.

No, beda! keď sa vy rozpadnete,
jak prútky bez zväzku samé:
vtedy vás ľahko, jak ráždia stleté,
vrah váš po jednom rozláme!“ —

Zašlo slniečko, temnie krajina;
troje synov otca smúti.
Oj, otče! sláva tvoja zhasína —
rozlámané tvoje prúty!

3.

Spomienky moje, vy čierne duchy,
kamže ma to zas vediete?
Musím, ach, s nimi, jak s vetry suchý
lístoček lietať po svete!

Počkajteže len chvíľočku malú
kým si vydýchnem aspoň raz! —
Ach! — či je už tu to pole žiaľu,
ten krvavý kliatby obraz?!

Vidím, už vidím to pole kostí,
ten svet slávy stroskotaný!
Vyjúcich vlkov hajno sa hostí —
a nad ním kráču havrani.

Dvaja havrani po vzteklom boji
vrahom svojim hody stroja.
Dvaja havrani, to bratia moji —
a to kraj tvoj, mater moja!

Zabili bratia matku Moravu,
zabili, vdvoje rozťali —
a na jej chranbu, chranbu krvavú
pozvali vlky, šakaly.

Oj, vidím, vidím — beda nám beda!
Rozsiata mať v štyri strany!
Na nás zaľahla tá kliatba deda:
ja tieň — a bratia havrani!

A na to dívať — Bože môj, Bože —
dívať sa má duša moja!
A spomôcť, abo zhynúť nemôže
biedna tôňa Svätoboja!

4.

Poď, pieseň moja, moja milá,
ty čarovne znejúci zvon!
Tys’ dušu moju prebudila,
ty ju i uspi napokon.

Nes ma na krídlach, sladké znenie,
krajnou v mrákotách zakliatou —
z pokolenia na pokolenie
k prázdnym mohylám troch bratov!

Šumej mi, šumej, spev môj milý,
hmla desať vekom prebitá;
z mora hmly rastú tri mohyly,
na ich temeni kríž svitá.

Sem sa, sem, bratia, na kolená!
Do prachu — havrani ľúti!
Tu počiatok nášho spasenia —
tu i konec našej púti.

Tu usnime v bratskom náručí:
a z mohýl nový svitne deň —
čo Boh spojil, svet nerozlúči,
Boh mocný v trojici jeden!

Oj, pieseň moja, moja milá,
ty čarovne znejúci zvon!
Tys’ dušu moju prebudila,
ty ju i uspi napokon.

Pozdvihni hlasu, Bohom daná:
Aj dosť už káry, Bože, dosť!
Bez konca nie kliatba Slovana,
bo bez konca — Tvoja milosť!

R. 1850


[1] Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.

[2] V obidvoch rukopisných zošitoch datuje Botto najprv Dumky, potom opravené na Žiaľby Svätobojove, rokom 1859, v prvom v Banskej Štiavnici. Rok 1850 v Spevoch bude asi omyl. Prvý raz vyšla 1. — 3. časť tejto básne pod názvom Dumky Svätoboja, najmladšieho syna Svätoplukovho, v Dobšinského Sokole II, 1891, str. 17 — 18, 25. januára. Dokončenie, časť 4, vyšlo ako Posledná dumka Svätoboja až v Paulinyho Sokole II 1863, str. 84, 28. februára. Tu v Sokole Dobšinského uvádza Botto stručnú poznámku: „Šafárik vo svojich Starožitnostiach na str. 806 hovorí síce, že po smrti velikého kráľa Svätopluka nastúpili vládu v rozdelenom panstve veľko-moravskom len dvaja jeho synovia, Mojmír a Svätopluk; ale na tejže strane v poznamenaní udáva, že Const. Porph. a Hildegrad. Gradic. pripomínajú troch synov Svätoplukových a tretí že sa volal Svätoboh. Tak aj Červenák v Zrcadle Slovenska, str. 50. Hollý a Štúr menujú ho Svätobojom.“ V Spevoch (str. 222 — 3) rozviedol túto poznámku širšie: „Svätoboj bol synom najmladším Svätopluka I. Šafárik uvádza síce pri páde Veľkej Moravy len dvoch bratov dejstvujúcich, Mojmíra II. a Svätopluka II, ale v poznámke zmieňuje sa i o tomto treťom. Z čoho pôvodca žiaľob týchto odvodí trpný hamletovský charakter Svätobojov a kreslí ho elegickým spevcom vo svojom poemate. — Dejepisný nástin dľa Šafárikových Starožitností a Náučného Slovníka je tento: Rastislav Mojmírovec panoval od r. 816 do 870. Upevnil ríšu Mojmírom založenú nielen stavbou hradov Devína a Velehradu, ale zvlášte tým, že pozvúc vierozvestov Cyrila a Metoda, položil základ národnej cirkvi, ktorá by vzdorovala vlivu misionárov západných a tým i nárokom vládobažných cisárov nemeckých. Synovec jeho Svätopluk, netrpelivý nápadník trónu, nie súc spokojný so správou kniežatstva nitrianskeho, porozumel sa s Nemcami, dal strýca svojho tajne zajať a zviazaného poslal do Rezna, kde ho potom kráľ Ludvik oslepiť dal žhúcim železom a uväzniť v akomsi kláštore. Kedy a jak zahynul tam nešťastný Rastislav, neni známo. Svätopluk I., zaujavší prestol s pomocou Nemcov, panoval na Velehrade až do r. 894. Veľká Morava za neho oslobodená zpod nemeckého léna došla najvyššieho stupňa moci a slávy. Zaujímala krem dnešnej Moravy, Opavska a Tešínska a Čiech kniežatstvo nitrianske, Slovanstvo na Labi, Odre a Visle s kniežatstvom krakovským až po nemecký Devín (Magdeburg), Korutany a dolnú Panóniu po hranice bulharskej Moravy, tedy celé západné Slovanstvo. — Po smrti Svätoplukovej však nesvornosťou synov, ktorí slúchali radšej podhuckávanie Nemcov, než múdre naučenie svojho otca, rozpadávať sa počala veľká ríša, až konečne zborená bola po nešťastnej bitve pri Prešporku r. 907 (dľa Slov. Nauč. r. 906), v nejž padli aj bratia proti sebe bojujúci, kráľ Mojmír II. a Svätopluk II. Väčšinu z nej Nemci ukoristili a Maďari, čiastky české a poľské zostali samostatnými.

Toto je ten tragický dej, v ňomž pokuta za vinu otcovu nepadá na syna samého, lebo on slávnymi činmi odvrátil ju od seba, lež padá na hlavu potomkov jeho, ktorí zdedili vinu tú.“

V Dobšinského Sokole II, str. 18 dáva Botto ešte tieto poznámky: k veršu „Z vysokých múrov otec veliký“ (časť 2.): „Svätopluk, otec Mojmíra, Svätopluka a Svätoboja. Sídlo jeho prebývania bolo mesto Nitra u nás a Velehrad na Morave, blíž terajšieho Hradišťa. On, napomínajúc synov k svornosti, dal jim lámať prúty najprv spolu sviazané a nezlomné, potom po jednom prútku, ktorý každý z nich snadno zlomil. — Zrcadlo Slovenska, str. 50.“ (Ide o knihu Benjamína Červenáka Zrcadlo Slovenska, ktorá vyšla r. 1844 po smrti autora, nadaného štúrovského mládenca — J. M.). K veršu „ten krvavý kliaty obraz“ (časť 3.): „Bitka na prešporskom poli stala sa r. 907 v mesiaci auguste, v ktorej Maďari synov Svätoplukových už predtým Nemci úkladne rozdrobených konečne premohli. Tak zmizla samostatná slovanská Morava z poľa dejín. — Šafárik Starožitnosti str. 807.“ (Ide o slávne dielo Pavla Jozefa Šafárika Slovanské starožitnosti, vyšlé prvý raz v Prahe r. 1837 — J. M.)

Opravujeme poslednú slohu podľa Slov. pohľadov III, 1883, str. 475:

Oj dosť už, pane Bože, dosť!
A dosť už káry, Bože, dosť!




Ján Botto

— básnik, jeden z najvýznamnejších autorov romantických balád Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.