Ohlas na „Hlas z Martina“

„Čo to od Tatier za hlas odbitý
  krajnou, svetom šíro zvoní?
Ktos’ to odvážil udrieť na štíty —
  budiť spiace milióny?

Kto búri krajnu v osudnej chvíli
  nádejného preporodu?
Kto otcov vlasti v poradách mýli,
  pracujúcich za slobodu?“ —

Tak — farizeji! Neznámy vám hlas
  ducha času, hlas slobody?
Hlas zvona na deň búri, múti vás,
  čo zo sna budí národy?

Nečisté duše! Ta, či vy chcete
  titanský boj biť s tým duchom?
No znajte: plevy víchor rozmetie,
  slnko nezroníš obuchom!

Čože lajete, keď Slovák vstáva?
  Čo značí ten štrk reťazí?
Či vy života delíte práva —
  vy? slobody veľkí kňazi!

Čože škrečíte, vy zhavranelí,
  keď sa brat s bratom priatelí?
Milšie vám vraždy kainské budú
  a mŕtvy, hnilý pach ľudu?

Čo ho sociate — jak by jej nebol —
  od matky vlasti do stínu?
Ktože vám dal ten čudský monopol:
  predávať lásku matkinu? —

Oj! ty Uhria, otčina milá,
  pekná ty mať mnohých detí!
Čis’ ty len jedno z nich obľúbila,
  druhés’ mu vrhla k obeti?!

Nevesta slávna Štefana kráľa,
  nezabúdaj jeho slová;
bo ruka jeho by ťa prekliala
  a zastihla kára nová!

Oj, priviň všetky dietky své mladé
  k prsiam matersky, dobrá mať!
Potom v tom živom ľúbosti hrade
  pokojne si môžeš dumať!

Tak pokoj, pokoj tomuto hlasu,
  bo hlas ten z neba pochodí,
slúchajte hlas ten, hlas ducha času,
  slúchajte všetky národy!

Bo kto neslúcha hlas časov ducha,
  tomu smrť večná súdená;
pamiatka jeho bude noc hluchá,
  potomok — bludár bez mena.

Slyšte ho i vy, vlasti otcovia!
  On génij dobrý, poznáte;
on vám odkryje právd večných slová,
  slobody cesty zaviate.

R. 1861